Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/66/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112226158
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1112226158.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: T. D., B. J.
XX.XX.XXXX, X.: X., W. X, zastúpená spoločnosťou: FUTEJ & Partners, s.r.o., so sídlom: Bratislava,
Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika v jej mene Národná banka
Slovenska, so sídlom: Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 63.630,52 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. septembra
2015, č. k. 14C/23/2012 - 197, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. septembra 2015, č. k. 14C/23/2012

- 197, v napadnutej časti, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 30. septembra 2015, č. k. 14C/23/2012 - 197, zamietol
návrh žalobcu, ktorým sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 63.630,52 eur
s 9,25 % úrokom z omeškania ročne, od 19. apríla 2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a zároveň

zamietol návrh žalobkyne doručený súdu prvej inštancie dňa 17.06.2014 na podanie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

2. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým návrh na zaplatenie istiny 63.630,52 eur s príslušenstvom
zamietol odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že na základe zisteného skutkového stavu

do 01.06.2010 - Národná banka Slovenska, ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v
súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch postupovali správne vo vzťahu k Družstvu,
ktoré bolo Národnej banke Slovenska povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Z
obsahu správ nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva a ani
po rokovaní so štatutárom Družstva, ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva.
Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvej inštancie preukázaný
zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.08.2007. Družstvo dňa

10.10.2007 doručilo Národnej banke Slovenska list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu
zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v liste špecifikovaných.
Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že
vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s.,jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo
týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody, ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy
medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym

spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje,
ktorých emitentmi by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s.. Družstvo zdôraznilo,
že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou
družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu
dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli

naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom
finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev, a taktiež družstvám
nebolo zrejmé, že by Národná banka Slovenska disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým
družstvám. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.04.2010
požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s.
potom, čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj

z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovaného mal súd prvej inštancie za preukázané, že
Národná banka Slovenska vykonala v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými
papiermi dohľad na mieste. Národná banka Slovenska v tomto období vyzvala Družstvo listom zo
dňa 20.04.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby Družstvo
mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže Národná banka Slovenska zistila,

že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov mal súd
prvej inštancie ďalej za preukázané, že Družstvo predložilo Národnej banke Slovenska dňa 28.04.2010
žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa §
21 ods. 1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.05.2010
na čas, kedy Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po

opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho
Národná banka Slovenska rozhodnutím OPK -5664/1-5/2010 z 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti
o schválenie dodatkov k prospektu investície, zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím
Bankovej rady Národnej banky Slovenska č. GUV-1744/2010 z 08.12.2010, právoplatné 16.12.2010.
Národná banka Slovenska súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144

ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie ustanovenia §129 ods. 3 v spojení s ustanovením
§ 128 ods.1 písm. b), c) a h) zákona o cenných papieroch a § 125c ods.1 v spojení s § 127
ods. 4 zákona o cenných papieroch, rozhodnutím ODT -10890-4/2010 z 30.05.2011, právoplatné
18.07.2011. Týmto rozhodnutím Národná banka Slovenska Družstvu zakázala predaj majetkových
hodnôt, avšak nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže Národná banka Slovenska takéto

kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd prvej inštancie ďalej poukázal
na to, že Národná banka Slovenska na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva, ako aj
Obchodníka s cennými papiermi, podala dňa 27.07.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie
o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti
korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010,

bolo dňa 10.08.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť
závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom,
podľa § 20 Trestného zákona. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu
posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca bol povinný preukázať zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v príčinnej súvislosti s

nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého
bol členom. Zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody musia byť splnené
kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže
zbaviť. Žalobca musí nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať, ako aj, že jej vznikla
škoda v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu

prvej inštancie žalobca nepreukázal, že by Národná banka Slovenska vo vzťahu k Družstvu nesprávne
úradne postupovala. Práve naopak, v konaní bolo preukázané, že Národná banka Slovenska až od
účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj
na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo, dodržiava schválený prospekt investície.
Národná banka Slovenska nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom.3.Súd prvejinštancieuviedol,ženávrhvovecisamejzamietolzdôvodu,žežalobcanepreukázalužprvú
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup Národnej banky

Slovenska, a z dôvodu hospodárnosti konania sa s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu
výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska,
pri výkone dohľadu nad Družstvom, nezaoberal. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že činnosť
vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len
čiastočne,v§126až§130zákonaocennýchpapieroch.Alternatívneinvestičnémožnostizačalavrámci

Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/61/EÚ z 08.06.2011 o
správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES
a nariadení ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods.1 majú
členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013.
Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o
kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch. Súd

prvej inštancie bol toho názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený
iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je
povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 mal
súd prvej inštancie za preukázané, že na majetok Družstva, ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Do
funkcie správcu bol ustanovený T.. T. I. a veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok

v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Je zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku žalobcu
voči Družstvu na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, žalobca patril medzi skupinu veriteľov Družstva
oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo žalobca formou prihlášky do konkurzu,
urobil a uplatnil si pohľadávku vo výške 63.630,52 eur. Konkurz vyhlásený na majetok Družstva nie
je doposiaľ právoplatne ukončený. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustálenej súdnej

judikatúry, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cz 110/84 (publikovaného vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87), ktorá je s poukazom
nazáveryrozsudkuNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz31.05.2006,sp.zn.4Cdo199/2005,naďalej
aplikovateľná a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004 platí, že
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v

občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu,
ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešne
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,

či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody.
S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú. Súd prvej
inštancie žalobu zamietol ako predčasne podanú aj z dôvodu, že žalobca ako bývalý člen družstva,
ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje
nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods.4 Obchodného zákonníka za

splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie
podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods.
4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať
žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním
spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky

družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ
družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva
vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej
komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva
družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a

nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody
voči vyššie uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, podľa názoru súdu prvej inštancie, aby
sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca nepreukázal, že
by bez svojej viny sa bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom Družstva. Skutočnou škodou
je aj ujma spočívajúca neuspokojenej pohľadávke žalobcu ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú

náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci. Táto škoda však vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným.
Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradnýpostup, ktorého by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k
dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by
prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobcovi

vznikla škoda. Žalobca poukázal, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
zo strany Národnej banky Slovenska nad činnosťou Obchodníka s cennými papiermi, pričom uviedol, že
Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobcu Obchodníkovi s cennými
papiermi na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi
tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej

zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s cennými papiermi si svoje povinnosti vyplývajúce mu
zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na
základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči
Obchodníkovi s cennými papiermi titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky)
dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom
NárodnejbankySlovenskaspočívajúcomvzanedbanídohľadunadObchodníkomscennýmipapiermi.V

priamejpríčinnejsúvislostisprípadnýmpreukázanýmnesprávnymúradnýmpostupomnaddohliadaným
subjektom t.j. Obchodníkom s cennými papiermi mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je
však subjekt odlišný od žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov je
prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s cennými papiermi v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobkyne nedošlo k vzniku

škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s cennými papiermi, preto sa súd
takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Podľa názoru súdu prvej inštancie
žalovaná v konaní preukázala, že Národná banka Slovenska dohľad nad dohliadaným subjektom -
Družstvom nezanedbala. Súd sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom

len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými
stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch), t.j. či obsahuje všetky údaje
a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície

zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci Národnej
banky Slovenska schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona
obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov žalobcu verejnej ponuky majetkových
hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10
zákona o cenných papieroch). Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou

činnosťou Družstva, pretože v takom prípade, by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Národná banka
Slovenska až od 01.06.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových
hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že štát Slovenská
republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase

stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Žalobca, ako člen Družstva (podnikateľského subjektu)
neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemal žiaden vplyv,
ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia
uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle
ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobca nepreukázal, že počas členstva v Družstve

realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do činnosti Družstva
zaúčelomodvráteniahroziacejškodyprizistenínedostatkovvčinnostištatutárnychzástupcovDružstva.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu
ako neodôvodnenú. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
( platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku), v zmysle zásady úspechu účastníka v konaní. Súd

prvej inštancie trovy konania žalovanej ako úspešnému účastníkovi v konaní nepriznal pretože si ich
neuplatnila.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu na zaplatenie istiny v
sume 63.630,52 eur s príslušenstvom zamietol, podal žalobca včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutiesúdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla v napadnutom výroku zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, prípadne
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu

trov konania. Vo svojom odvolaní žalobca namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že Národná
banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého
súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči
nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.

Uviedol, že sa spoliehal na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože
nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument žalovanej, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva

ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č.
566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva označil za úplne irelevantný, nakoľko
nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie,
že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou
Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z.

Za obzvlášť nepochopiteľný žalobca považoval záver súdu prvej inštancie, že sa mal viac starať o svoje
záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej
povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol
"bdelý", keď mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani
obchodníka s cennými papiermi, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch,

resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z
dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany žalovanej
nedošlo, odobril podľa jeho názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej
úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona
na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov

zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou, čím je takéto investovanie dané
na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich
má chrániť aj prostredníctvom žalovanej. Dôvodil, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa
ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií
a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa

ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 01.05.2007,
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
žalovaná v priebehu celého konania tvrdila opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou

bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne
pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom
povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko,
že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou

obchodníka s cennými papiermi, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I. pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka N.. Z. Y., S.., preukázané, že Národná
banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má
nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI

HOLDING, a. s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva,
že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a
majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska
sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio
bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek

vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom
posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých
troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, Ing. Libor Červenka,
vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalejakceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI
HOLDING, a. s., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné
rozhodnutie voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými

papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon
o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem
udelenej pokuty v sume cca. 10.000,- eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných
papierov a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom
zakázať činnosť obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť

obchodníkovi s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka
s cennými papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka
s cennými papiermi podľa žalobkyne vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov
do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám
zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka
svojím zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal tiež na to, že

Národná banka Slovenska tým, že dňa 04.03.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na
činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do
roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30.05.2011,
č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z

dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania
nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo

prepojené, boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z
čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128
ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od

31.12.2006,avšakNárodnábankaSlovenskavočiDružstvuúradnezasiahlaažvmáji2011,kedyčinnosť
Družstva zakázala. Žalobca ďalej dôvodil, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody
proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobkyne ako

veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca
nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11.04.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanovenéhosprávcukonkurznejpodstatyostavedanéhokonkurzu.Žiadnaplatnáprávnanormapreto
podľa žalobcu neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani vtedy, ak žalobca

doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru žalovanej a súdu
prvej inštancie povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Ak by
prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu škody,
potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o

zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Taktiež namietal, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné
dôkazyvyžiadanéprvoinštančnýmsúdom,resp.predloženéúčastníkmikonania,neboliriadnevykonané

spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.01.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

5. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázala na to, že súd prvej inštancie vo veci postupoval

maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických
veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvoduprebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správnehozisteniaaposúdeniaskutkovéhoiprávnehostavuvecipotomdospelksprávnemu,logickému
a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že je povinnosťou všeobecného

súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny

základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodila, že podstatou práva na spravodlivé
súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom
a predstavám žalobcu. Jeho tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje
za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedla, že žalobca sa účelovo snaží dodatočne

navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo
veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu,
kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a žalobca
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodal žiadny návrh proti
členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie,

za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázala na to, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi
a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej
všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov

vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatovala, že Národná banka Slovenska
postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná,
nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi
dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a
zákona o cenných papieroch. Žalobkyňa mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej

zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo mu byť známe, že s
investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s
tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.

3 zákona o cenných papieroch, teda až od 01.06.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedla,
že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4

zákonaocennýchpapierochvznenízákonač.558/2008Z.z.stanovenávyhlasovateľoviverejnejponuky
majetkových hodnôt až od 01.01.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových
hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal
a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady,
ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne

ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností,
pričomžiadenzákonneukladalvyhlasovateľomverejnejponukymajetkovýchhodnôt,narozdielodiných
dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne
neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa

ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať
taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to

bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo
plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonoma či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v
zmysle bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná
banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s

bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť
finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že vo vzťahu k Družstvu bola
Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych
prieťahov v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch,
zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý poukázal žalobca, žalovaná uviedla, že tento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených

v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného, ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej

sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči
iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani
odhadnúť, v akej výške a kedy mu škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej
výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť

až vtedy, ak sa právo veriteľa (žalobcu) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke
žalobcu, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani jeden
a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na písomné
vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.09.2011, v ktorom správca konkurznej
podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla 2010 a po tomto

dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady sú v neporiadku,
mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v hotovosti bez riadneho
zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by boli nedostatočne
zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred konkurzom. K
námietkam žalobkyne, ktorá vytýkala prvoinštančnému súdu nevykonanie listinných dôkazov v súlade s

ustanovením§129ods.1O.s.p.uviedla,ževzápisniciopojednávanísíceniejeosobitneuvedené,žena
tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva,
že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise oboznámil (vykonal),
pričom presne špecifikoval, o aké doklady išlo. Pokiaľ aj v zápisnici výslovne neuviedol, že prečítal určité
listiny alebo ich časti, tak súdu, ako aj procesným stranám, bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre

známy z inej činnosti súdu prvej inštancie, pretože na Okresnom súde Bratislava I je podľa dostupných
informácií podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe. Navyše poukázala na
to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 27.02.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje,

sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom
základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Žalovanej
je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nej vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom
a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k
uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa žalobkyňa v tejto

súvislosti odvolávala, poukázal na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom
poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisníc súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že
súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§379 a §380

ods. 1 Civilného sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie
pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie pretoako vecne a právne správny potvrdil (§387 ods.1, 2 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.11.2019
(§ 378 CSP, § 219 ods. 3 CSP) a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny
zástupca žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo výroku
vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Na doplnenie správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie

správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke.
Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP (platného a účinného
v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie) V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú
odpoveďnapodstatnúotázku,prečožalobenanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004 ).

8. Je nepochybné, že žalobca sa svojou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu
škodu v sume 63.630,52 eur spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.04.2011 do zaplatenia

podľazákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmene
niektorých zákonov, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska špecifikovaným v podanej žalobe, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka
Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1

v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť,
hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných
opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.08.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z
hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané

peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov,
ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska
prijala od 20.08.2008 do 04.03.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr,

najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením

Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.04.2011, č. k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011.
Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 02.06.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749,
ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj

cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od
emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať
cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v
portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve
sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 %

ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.03.2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa
01.03.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb a rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu

porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001
Z.z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. Hmotnoprávnym
základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti,

ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok,
ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003
Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v
právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym
úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia

stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba

javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O
vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a
následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom
otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli vlogickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik
škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či
okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná

súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky
právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu
tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná

súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností
adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez
tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne
okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti
je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu

má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je
požadovaná náhrada. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t. j. všeobecným ekvivalentoma
je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou
škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu

poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk
je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej
udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné
bremeno o tom, že škoda vznikla. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej

banky Slovenska v preskúmavanej veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a
zistenie,žeNárodnábankaSlovenskatentopostupnezachovala,keďvdanejvecimalnesprávnyúradný
postup spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investície Družstva a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu

štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľa, predovšetkým jeho
individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jeho námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou
Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať
Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 01.01.2009, na základe novelizovaného
ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c

ods. 1. zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla
vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j.
pred 01.01.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001
Z.z. vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt
investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska,

keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné
uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú
povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 01.06.2010, kedy boli novelou ustanovenia
§ 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti
družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 01.06.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo,

nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom výkonu dohľadu, keď
Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať. Odvolací súd sa nestotožnil ani
s námietkou žalobcu o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia
Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala

povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť
štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno
prehliadnuť,žeštátjepovinnýstriktnedodržiavaťprávovjehoideálnej(škodunepôsobiacej)interpretácii
vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto

zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal
mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto
postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke
Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zozákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí
pri aplikácii zákona viac práv. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými
papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných

papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v
praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva,
čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či
predaj toho-ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001
Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo

na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si pritom ako
člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných
trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných
prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo
dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska

zo dňa 01.03.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako
regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom
čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich
zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné
riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť

štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či
sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobcovi.

10. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobcu o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s

cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 08.01.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,- Sk
(16.596,96 eur), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.08.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými

papiermi pokutu v sume 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné. Žalobca sa nemôže v
konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom
pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci,

keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od
subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie
dotýkať.

11. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej
inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných

práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že
postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre

vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),
hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
žalobkyňa očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri
tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z

hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok)
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej
inštancie vytýkal len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň
potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušenéa majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie žalobkyne o tvrdenej,
avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých
Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s

objektívnou realitou. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 11.04.2011, č. k. 3K/95/2010-21, právoplatným dňa 05.05.2011, na majetok Družstva ako úpadcu,
odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči
žalovanej môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však žalobca pohľadávku, ktorá je

predmetom tohto sporu, uplatnil v konkurznom konaní, škoda mu ešte nevznikla. Nárok na náhradu
škody od štátu by mohol žalobca uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal jej
vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje
vznikškodyakomajetkovejujmy,atýmajkonkurenciuprávnejúpravyzodpovednostizaškodusprávnou
úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za
škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo/199/2005).

12.Súdprvejinštancievovecivykonaldokazovaniesprávnymsmerom,znehovyvodilsprávneskutkové
závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také
skutočnosti,vecnéaprávnerelevantnédôvody,ktorébyprivodiliprenehopriaznivérozhodnutie.Nestačí

uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 363 CSP, tieto musí odvolateľ aj odôvodniť
skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní
pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 CSP). Rozsudok
obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 OSP (platného a účinného v čase vydania

rozsudku). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca,
nevyhnutná.

13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 odsek 1, § 262 odsek 1 a
§ 255 odsek 2 CSP žalovanej ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. Z obsahu spisu v rámci odvolacieho konania totiž vyplýva, že žalovanej žiadne trovy
nevznikli. Odvolací súd prihliadol na hospodárnosť konania, lebo na základe § 262 ods. 2 CSP by bolo
potrebné po právoplatnosti tohto rozsudku vydať samostatné rozhodnutie o výške náhrady trov konania

a nakoľko žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, nebolo by jej možné titulom ich náhrady žiadnu
sumu priznať.

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).