Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 22, 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/211/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613206931
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8613206931.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Marianny Muránskej a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému J. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom
W.. hrdinov XXX/XX, XXX XX W., za účasti v 1. rade Občianskeho združenia slovenských spotrebiteľov
AZ, 930 37 Lehnice 725, IČO: 42264154, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Kempom, advokátom,
Mandľová 90, 851 10 Bratislava 59 a v 2. rade Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom,

advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 8.902,80 eura s prísl, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. 5C/413/2013-152 zo dňa 06.07.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1) Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a
vyslovil, že žalobca a žalovaný nemajú nárok na náhradu trov konania, intervenient v 1. rade nemá nárok
na náhradu trov konania a žalobca je povinný zaplatiť intervenientovi v 2. rade náhradu trov konania

v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

2) Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,Zákon o bankách“).

3) Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe Zmluvy o postúpení

pohľadávok zo dňa 28.6.2012 medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a žalobcom postúpil
postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili dňa 28.4.2008
zmluvu č. 621225616, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich
dodatkov. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal doručenie výzvy v súlade s § 92 ods. 8 Zákona
o bankách, a preto je postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu neplatné a to bez ohľadu na to, či
sa jedná o splatné, alebo nesplatné pohľadávky. Samotná existencia výzvy nie je dôkazom o tom, že
banka splnila svoju povinnosť výzvu doručovať. Je zrejmé, že žalobca nie je v danej veci aktívne vecne

legitimovaný na podanie takejto žaloby. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je vždy dôvodom
pre zamietnutie žaloby. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.4) O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., pretože
žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, žiadne preukázateľné trovy nevznikli a preto žalobca a
žalovaný nemajú nárok na náhradu trov konania. O trovách konania medzi žalobcom a Občianskym

združením slovenských spotrebiteľov AZ súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., tak,
že združenie nemá nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie už priznal náhradu trov konania
Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorého obranu žalovaného si súd osvojil a preto
nemal za účelné, aby ich priznával aj Občianskemu združeniu slovenských spotrebiteľov AZ. O trovách
konania medzi žalobcom a Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS súd rozhodol podľa § 255

ods. 1 C.s.p., pretože v konaní bolo plne úspešné združenie, ktoré si uplatnilo ich náhradu.

5) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia. V súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní poukázal na skutočnosť, že v
konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovaným o postúpení pohľadávky spolu s podacími
hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomnosti žalovaným, ktoré bez ďalšieho zakladajú aktívnu

legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení
vychádzať, bez toho aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok. V tejto súvislosti poukázal okrem iného aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
11.06.2003, sp. zn. 4Obo/210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.06.2016, sp. zn.
5Co/228/2016 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/387/2015 zo dňa 04.05.2016.

Odvolateľ zastáva názor, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou
žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že
účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu
bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení

podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Odvolateľ zastáva názor, že aj prípadné
porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 Zákona
o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa §

50 ods. 1 Zákona o bankách. Z vyššie uvedeného vyplýva, že doručenie písomnej výzvy banky
dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 Zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.
S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S
nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo Zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle

ust. § 50 ods. 1. V ďalšom odvolateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v súlade s prílohou č.
1 k Zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu
1272 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, s
poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok, zastáva odvolateľ názor,

že právny predchodca žalobcu by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách aj v takom prípade,
ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Žalobca napriek uvedenému poukázal na výzvu zo dňa
23.02.2009, ktorou v konaní preukázal, že postupca splnil všetky povinnosti, ktoré mu ust. § 92 ods. 8
Zákona o bankách ukladá, teda, že žalovaný bol v mene postupcu vyzvaný na úhradu dlžnej sumy a
zároveň bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite

dlhšie ako 90 kalendárnych dni dlhšie ako 90 dni a teda nedošlo k porušeniu bankového tajomstva.
Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolateľ zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených
splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia. Nakoniec uviedol, že ustanovenia C.s.p. nedovoľujú súdu, aby pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v konaniach, ktoré boli začaté pred dňom nadobudnutia

účinnosti C.s.p. aplikoval iný režim ako ten ktorý je upravený v ust. § 251 - 264 C.s.p. Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nebolo v súdenom prípade stranou sporu a preto v zmysle
ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nemá nárok na náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu, resp. ho zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy konania a právneho zastúpenia v

prvoinstančnom i odvolacom konaní.

6) Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolaniepreskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.
§ 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas
vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke,

najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodne.

7)Žalobcanamieta,žesúdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil.Právnymposúdenímječinnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8) Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 04.11.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanému

zaplatenie pohľadávky vo výške 8.902,80 eur s príslušenstvom a trovami konania.

9) Dňa 28.04.2008 uzavrela Slovenská sporiteľňa a.s. (ďalej len SLSP) ako veriteľ zo žalovaným ako
dlžníkom Zmluvu o splátkovom úvere č.XXXXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebného
úveru vo výške 6.638,78 eur. Poskytnutý úver sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach vo

výške 98,92 eur vždy k 20-temu dňu v mesiaci s tým, že konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa
20.04.2018. Listom zo dňa 18.07.2012 oznámila SLSP žalovanému, že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 28.06.2012 postúpila pohľadávku vo výške 11.224,22 eur s príslušenstvom na
žalobcu. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok SLSP vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej
povinnosti zo strany dlžníka bola SLSP oprávnená okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru

alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť.

10) Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (SLSP) zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Ako správne
konštatoval súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, bolo preto potrebné, aby v prvom rade

žalobkyňa preukázala svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv
od pôvodného veriteľa. Bolo potrebné v predmetnom konaní vyriešiť otázku, či boli splnené zákonné
podmienky na postúpenie tzv. bankovej pohľadávky. Zákon o bankách totiž nad rámec pravidiel cesie v
Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovaní pohľadávok z bánk na iné subjekty. Žalobca
v konaní tvrdí, že je aktívne legitimovaným stranou sporu.

11) Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, je postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávkuuplatňuje,povinnýtvrdiťadokázaťpredpokladysvojejaktívnejlegitimácie,tedaokreminého
aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou,

je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta
(dlžníka) písomne vyzval na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením
svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej
legitimácie postupníka.

12) Súd prvej inštancie správne preskúmaval vecnú legitimáciu, či už aktívnu (existencia tvrdeného
práva na strane žalobcu), alebo pasívnu (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), ktorá
je imanentnou súčasťou civilného procesu (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
29. 6. 2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). V opačnom prípade by išlo o zjavný exces v postupe konajúceho
súdu, ktorý pri opomenutí vyriešiť kardinálnu otázku, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k

zodpovedaniu ktorej je konajúci súd ex offo viazaný, by bolo protirečenie obsahu základného práva na
súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie
garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru - (nález Ústavného súdu SR zo 16. decembra 2014, sp. zn. III.
ÚS 266/201427).

13) Podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách môže byť banková pohľadávka postúpená (alebo jej časť), ak je
(1.) splatná, a to až po predchádzajúcej (2.) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3.) omeškanie
klienta so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní.14) Uvedené skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky,
ktoré musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (rozsudky Krajského súdu v Prešove
sp.zn. 6Co/119/2013,19Co/194/2015,4Co/145/2014). Splnenie osobitných zákonných predpokladov

postúpenia bankovej pohľadávky sa vyžaduje z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom
(mimo banky) už nie je zachovaná možnosť dohľadu a dozoru NBS ako centrálnej banky.

15) Odvolací súd zdôrazňuje, že Zákon o bankách, je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis,
preto v prípade, ak ide o postúpenie pohľadávky bankou, platia primárne ustanovenia lex specialis pred

všeobecnou úpravou v Občianskom zákonníka.

16) Odvolací súd v tomto smere dáva do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci
6Co 203/2015 zo dňa 19.05.2015, ktoré sa týka postupovania pohľadávok právneho predchodcu žalobu
(postupcu v predmetnom konaní), na odklon ktorého nevidí dôvod a v plnom rozsahu sa s jeho závermi
stotožňuje.

17) Zo znenia citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že prvá obligatórna
podmienka pre platnú cesiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi
banky doručená a napriek tejto písomnej výzve je klient banky v kvalifikovanom omeškaní (nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní). Až po preukázaní, že klientovi banky bola takáto výzva zo strany

banky doručená, prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky, zodpovedajúcej omeškanému
záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Písomná výzva, ktorá spĺňa vymedzené
kritériá je základným a prvým predpokladom pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú
osobu. Žalobca síce predložil výzvu na úhradu dlžnej sumy (výzva SLSP datovaná dňom 23.02.2009
adresovaná žalovanému na úhradu pohľadávky z úveru č. 621225616), avšak jej zaslanie, ani doručenie

žalovanému v spise nie preukázané (napr. doručenka, podací lístok, výpis z poštovej knihy, podací hárok
a podobne, resp. zaslaná elektronickými médiami). Žalobca túto skutočnosť do skončenia dokazovania
nepreukázal. Ani v odvolacom konaní nebol predložený dôkaz o tom, že takáto výzva bola doručovaná a
ajboladoručená.Písomnéoznámeniepostupcuopostúpenípohľadávkyzodňa18.07.2012adresované
žalovanému a ktoré priložil žalobca k žalobe a na ktoré poukazuje v odvolaní, nie je výzvou, ako má na

mysli ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, a ani ju nenahrádza.

18) Ak zo strany právneho predchodcu žalobcu neboli splnené všetky podmienky vyžadované pre
postúpenie pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách k platnému postúpeniu
pohľadávky na žalobkyňu dôjsť nemohlo. Záver súdu prvej inštancie, že nebol splnený uvedený zákonný

predpoklad na postúpenie pohľadávky je tak správny.

19)Žalobcavosvojomodvolanítaktiežnamietal,žeustanovenie§92ods.8Zákonaobankáchnemožno
spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru odvolateľa citované
ustanovenie je o úprave výnimiek z bankového tajomstva a nie je o platnosti postúpenia pohľadávky.

20) Žalobca uvedenou argumentáciou v podstate zastáva názor, že síce neboli dodržané podmienky
v predmetnom ustanovení, ale nenesie za to žiadne následky a banka na neho postúpila platne
pohľadávku. Takýto výklad odvolací súd považuje za účelový. Ak by súd prijal takúto argumentáciu,
banka ako inštitúcia prísne regulovaná štátom prostredníctvom Národnej banky Slovenska, ktorá

vykonáva svoju činnosť na základe bankového povolenia by mohla neobmedzene postúpiť pohľadávku
z bankového úveru nebankovej inštitúcií (zväčša inkasným spoločnostiam), ktoré nie sú nositeľom
takéhoto bankového povolenia. Takýto výklad ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách je neprípustný
a nesprávny, pretože obchádza zákon a umožňuje tzv. nebankovkám spravovať bankový úver, pričom
na túto činnosť nie sú oprávnené.

21) K argumentácii žalobcu, spočívajúcej v tom, že z ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách platí
výnimka v prípade, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo i len časti toho istého peňažného
záväzku voči banke presiahne jeden rok, kedy banka môže takúto pohľadávku postúpiť aj bez súhlasu
klienta, odvolací súd uvádza, že z použitia bodkočiarky za prvou časťou vety vyplýva, že táto výnimka

platí iba pre prípad upravený v prvej časti vety, teda pre prípad postúpenia pohľadávky, ktorú klient banke
uhradil, avšak až po jednom roku od vzniku omeškania so splácaním dlhu z úveru. Touto výnimkou je
sledované to, aby bolo sankcionované nesplácanie dlhu z úveru, ktoré trvá dlhšie obdobie (jeden rok).22) Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva. Zákonné podmienky pre postúpenie
pohľadávky splatnej za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy už spomínaného ust. § 92 ods.
8 Zákona o bankách sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť

splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z dôvodu, že tieto skutočnosti v prejednávanej veci žalobcom
preukázané neboli, súd prvej inštancie správne zamietol žalobu.

23) Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu k priznaniu nároku na náhradu trov Združeniu na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS odvolací súd uvádza, že je nedôvodná. Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa vstúpilo v súlade s § 93 ods. 2 a 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v
znení účinnom do 31.12.2014 dňa 19.12.2013 z vlastného podnetu do predmetného spotrebiteľského
sporu v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. V danom prípade bol nárok
na náhradu daný v zmysle zásady úspechu strán vo veci (§ 255 ods. 1 C.s.p.) - úspech mal v
konaní žalovaný. Potom, ak právo na náhradu trov konania vzniklo žalovanému, ktorého vedľajší
účastník vystupujúci v konaní do 30.06.2016 v konaní podporoval, má právo na náhradu trov konania v

rovnakom rozsahu (teda v rozsahu úspechu) aj vedľajší účastník do 30.06.2016. Zmena zákona (právna
úprava C.s.p. platná a účinná od 01.07.2016 nepozná inštitút vedľajšieho účastníka v tom zmysle,
ako bol tento chápaný podľa O.s.p.) nemôže pôsobiť spätne tak, že nebude rozhodnuté o nároku na
náhradu trov konania vynaložených do zániku účasti „subjektu“ v konaní - v danom prípade o trovách
právneho zastúpenia Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného do 30.06.2016, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi do 30.06.2016. Teda do času, dokedy
uvedené občianske združenie malo v zmysle platnej právnej úpravy O.s.p. účinnej do 30.06.2016 v
konaní postavenie vedľajšieho účastníka a na ktoré má tento „subjekt“ podľa prechodných ustanovení
C.s.p. právo (§ 470).

24) V súvislosti s otázkou vedľajšieho účastníctva odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu sp. zn. 6Cdo/181/2015 zo dňa 22.11.2016, podľa ktorého: „Aj oznámenie určitého subjektu, že
vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným
úkonom,ktoréhoúčinky-vznikvedľajšiehoúčastníctva-zostávajúvzmysle§470ods.2vetaprváC.s.p.
zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C.s.p. bez

ďalšieho zaniklo, by odporoval ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho
očakávania, vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu.“

25) Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p.

26) O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení
s § 255 odsek 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ako aj Občianskemu združeniu slovenských spotrebiteľov
AZ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorí by mali mať s poukazom na úspech v
odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania ich náhradu nepriznal, pretože im v

odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27) Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).