Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 23, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/157/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810206249
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7810206249.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.,
so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, proti žalovanému: X. U., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Y. 436, S. V., zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom, so sídlom Hviezdoslavova 4,
Rožňava, o zaplatenie 2.952,69 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava z 18. januára 2019, č. k. 9C/145/2010-308

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.952,69 Eur s úrokmi z omeškania vo
výške 9 % ročne od 26.5.2010 do zaplatenia a priznal žalobcovi tiež nárok na plnú náhradu trov konania.

2. V celom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca ako
poisťovateľ uplatnil proti žalovanému v hmotnoprávnom postavení poisteného postihové právo podľa
zák. č. 381/2001 Z. z. Žalobca v podstatnom tvrdil, že so žalovaným uzavreli dňa 5.2.2007 Zmluvu

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
č. XXXXXXXXXX (ďalej tiež len „poistná zmluva“), predmetom ktorej bolo poistenie zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou osobného motorového vozidla (OMV) V., že pri vedení tohto motorového
vozidla žalovaný dňa 23.3.2007 zavinil dopravnú nehodu - zrážku s motorovým vozidlom Škoda 1203
EČ KS 228 AU, pri ktorej došlo ku viacerým ťažkým zraneniam aj s následkom smrti, a že škodu, ktorá pri
tejto dopravnej nehode vznikla, žalobca za žalovaného vyplatil poškodeným z poistenia zodpovednosti.
Žalobca sa v spore domáhal náhrady tohto poistného plnenia s odkazom na ust. § 12 ods. 1 písm. a) zák.

č. 381/2001 Z. z. tvrdiac, že žalovaný v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom
návykovej látky - alkoholu.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že dňa 23.3.2007 skutočne
došlo k dopravnej nehode - zrážke OMV V., ktoré viedol žalovaný, s motorovým vozidlom B. že
rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 6T/6/2007 zo dňa 13.11.2012 bol žalovaný
oslobodený spod obžaloby pre skutok, ktorého sa mal v podstatnom dopustiť tak, že dňa 23.03.2007

pri vedení OMV V. z dôvodu technickej poruchy vozidla nezvládol vedenie vozidla, s ktorým sa dostal
na krajnicu cesty, kde sa takmer dostal do priekopy, avšak ešte stihol zmeniť smer jazdy strhnutím
vozidla do ľavej strany, v dôsledku čoho náhle prešiel do protismerného jazdného pruhu, kde pravou
prednou časťou vozidla narazil do protiidúceho motorového vozidla Škoda XXXX EČ KS XXX AU, ktoréviedol E. I., následkom čoho spolujazdkyňa v motorovom vozidle Škoda XXXX EČ KS XXX AU U. S.
utrpela smrteľné zranenie viacerých životne dôležitých orgánov, ktorým na mieste dopravnej nehody
podľahla, E. I. utrpel polytraumu, zlomeninu stehennej kosti vľavo, otvorenú zlomeninu predkolenia

vľavo, trieštivú zlomeninu ľavého jabĺčka, zlomeninu členka vpravo s tržnou ranou, tržnú ranu na koreni
nosa a otras mozgu, charakterizované ako ťažké zranenia, H. S. utrpel otvorenú luxačnú zlomeninu
ľavého členka s posunutím úlomkov, tržnozmliaždenú ranu na ľavom predkolení a chrbtovej strane
pravej ruky, otras mozgu, pomliaždenie mäkkých tkanív na hrudníku v ľavo a záhlaví, kvalifikované
ako ťažké zranenia a X. X. utrpela polytraumu, zlomeninu horného ramienka lonovej kosti vpravo,

pomliaždenie prednej steny hrudníka a brucha, tržnozmliaždenú ranu nad ľavým kolenom, tri rany
na prednej časti ľavého predkolenia, tržnozmliaždené rany hornej pery vpravo, v dôsledku ktorých
dňa XX. XX. XXXX zomrela, pretože skutok podľa záveru súdu v trestnom konaní nie je trestným
činom. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 6T/6/2007 zo dňa 13.11.
2012 vyplynulo podľa zistenia prvoinštančného súdu tiež, že v tomto trestnom konaní (ďalej tiež len
„trestné konanie“) nebolo preukázané jednoznačné požitie alkoholických nápojov žalovaným v čase

pred dopravnou nehodou a ani čo bolo príčinou smerovej nestability motorového vozidla vedeného
žalovaným, a preto súd vo svojom rozhodnutí aplikoval procesnú zásadu „in dubio pro reo“ a vyhodnotil
skutkový stav v prospech obžalovaného. Podľa ďalšieho zistenia súdu prvej inštancie v trestnom konaní
MVDr. J. W. vypracovala znalecký posudok č. 14/2007, z ktorého vyplynulo, že ešte dve hodiny po
nehode mal žalovaný stúpajúcu koncentráciu alkoholu v krvi, na podklade čoho znalkyňa pripustila, že

žalovaný mohol požiť alkoholické nápoje tesne pred dopravnou nehodou, ale aj po nej. Z pracovného
posudku podaného Ing. X. J. pre účely trestného konania prvoinštančný súd zistil, že žalovaný bol
zamestnávateľom písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny za to, že dňa 23.3.2007
bolo u neho zistené zjavné požitie alkoholických nápojov, za čo bol vykázaný z pracoviska a na tento
deň mu zamestnávateľ vykázal neospravedlnenú absenciu. S obsahom pracovného posudku podľa

zistenia prvoinštančného súdu korešpondovala tiež svedecká výpoveď Ing. X. J. zo dňa 30.10.2008
v trestnom konaní, v rámci ktorej potvrdil autenticitu i pravdivosť tejto písomnosti a opätovne potvrdil,
že dňa 23.3.2007 niekedy v doobedňajších hodinách žalovaný na pracovisku javil známky opitosti,
a že z tohto dôvodu ho vykázal z pracoviska. Súd prvej inštancie sa v priebehu konania pokúsil o
spresnenie okolností, za ktorých žalovaný pred dopravnou nehodou opustil svoje pracovisko písomnou

výpoveďou Ing. X. J.. Ten však v písomnej odpovedi zo dňa 31.10.2018 na položené otázky nevedel
odpovedať s odôvodnením, že pre odstup času sa na tieto okolnosti už nepamätá. Z vyšetrovacieho
spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru všeobecnej
kriminality Košice-okolie, ČVS: ORP-113/OVK-KS-2007 súd prvej inštancie vykonal dôkaz zoznamom
vecí nájdených na mieste dopravnej nehody, potvrdením o zaistení veci, uznesením o vrátení zaistených

vecí, potvrdením o vrátení vecí zaistených vecí žalovanému, zápisnicou o ohliadke OMV V. XXX EČ:
RV XXX AJ, zápisnicou o ohliadke MV Škoda XXXX EČ KS XXX AU, z ktorých podľa jeho zistenia
nevyplynulo, aby na mieste dopravnej nehody, alebo v niektorom z motorových vozidiel, bol nájdený
alkohol alebo prázdna fľaša od alkoholu, ktoré by svedčili v prospech skutkovej verzie žalovaného, podľa
ktorej alkohol požil až po dopravnej nehode. Z lekárskej správy MUDr. W. S. zo dňa 23.03.2007, tvoriacej

rovnako obsahovú súčasť zmieneného vyšetrovacieho spisu mal súd prvej inštancie za preukázané, že
žalovaný pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, zmliaždenie panvy, pravého zápästia, odreniny rúk,
predkolení a čela, že pri prevzatí do ústavného liečenia o 12:47 hod. bola u žalobcu vykonaná dychová
alkoholová skúška s pozitívnym nálezom 2,38 % (pozn. odvolacieho súdu: správne 2,38 ‰ a následne
pri opätovnej skúške, vykonanej o 15.11 hod. bol u žalobcu zistený v krvi alkohol s koncentráciou 2,58 ‰.

Na podklade týchto zistení súd prvej inštancie vo vzťahu k základu uplatneného nároku vyvodil skutkový
nález, že žalovaný v čase dopravnej nehody viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. K tomuto,
z pohľadu procesnej obrany žalovaného, rozhodujúcemu skutkovému záveru, súd prvej inštancie podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel na podklade vyhodnotenia logickej súvislosti, nadväznosti
a vzájomnej konzistentnosti skutočností vyplývajúcich z nepriamych dôkazov a síce, že u žalovaného

bolo po dopravenej nehode zistené požitie alkoholu, že pred dopravnou nehodou žalovaný javil známky
opitosti a z tohto dôvodu bol zamestnávateľom vykázaný z pracoviska, že žalovaný opustil pracovisko
bezprostredne pred dopravnou nehodou (pracovisko opustil približne o 11:00 hod. a k dopravnej nehode
došlo okolo 11:05 hod.), že žalovaný miesto dopravnej nehody až do jeho prevozu do nemocnice rýchlou
zdravotnou službou neopustil a napokon, že v motorovom vozidle žalovaného ani na mieste dopravnej

nehody nebol nájdený alkohol resp. fľaše od alkoholu, svedčiace o možnosti požitia alkoholu žalovaným
až po nehode. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal tiež na to, že žalovaný bezprostredne po
prevezení do nemocnice lekárke, ktorá spisovala protokol o vyšetrení na prítomnosť alkoholu v krvi,
uviedol, že pil rum a pivo, pričom čas konzumácie už uviesť nevedel, že i svedok H. S. uviedol, žebezprostredne po dopravnej nehode videl, že bol žalovaný podopieraný a tackal sa a napokon aj, že
tvrdenie, že dôvodom predčasného skončenia pracovnej zmeny dňa 23.3.2007 bola porucha stroja,
žalovaný nijak nepreukázal. Čo do výšky uplatneného nároku, prvoinštančný súd skutkovo vyšiel zo

zisteniam, že žalobca z poistného vzťahu so žalovaným nahradil zaňho škodu vzniknutú pri dopravnej
nehode poškodeným - spoločnosti DOSAV s.r.o. (škodu na motorovom vozidle v sume 799,97 Eur), H. S.
(vecnú škodu v sume 391,55 Eur, náhradu škody na zdraví - náklady spojené s pohrebom U. S. v sume
X.XXX,XX A.) a P. I. (náhradu škody na zdraví - náklady spojené s pohrebom X. X. v sume 545,97 Eur).

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 12 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zák.
č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, v znení neskorších zmien a doplnkov, právne posúdil vzťah strán ako záväzkový
zo zmluvy o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, z ktorého podľa záveru prvoinštančného súdu, keďže žalovaný za škodu vzniknutú pri dopravnej
nehode dňa 23.3.2007 zodpovedá a pri vedení motorového vozidla bol pod vplyvom alkoholu, má

žalobca proti žalovanému nárok na náhradu poistného plnenia, ktoré za neho vyplatil z dôvodu tejto
škody. Za omeškanie žalovaného so zaplatením žalovanej sumy súd prvej inštancie s použitím ust.
§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania v percentuálnej výške
vyplývajúcej z ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.1.2013, počnúc dňom
nasledujúcim po uplynutí lehoty na plnenie určenej žalobcom v jeho predžalobnej výzve. Výrok o trovách

konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. plným procesným
úspechom žalobcu v spore.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ozrejmil tiež východiská, na podklade
ktorých posúdil námietku premlčania vznesenú v konaní žalovaným ako nedôvodnú, vysvetlil dôvody,

pre ktoré nevyhovel návrhu žalovaného na určenie dlhšej ako zákonom stanovenej lehoty na splnenie
uloženej peňažnej povinnosti a zdôvodnil tiež svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalovaného
na vykonanie dokazovanie výsluchom MVDr. Lýdie Slosarčíkovej. Vo vzťahu k námietke premlčania
prvoinštančný súd s použitím § 12 ods. 4 zák. č. 381/2001 Z. z. vyšiel z toho, že v tomto ustanovení
upravená trojročná doba pre vykonanie postihového práva, plynúca podľa explicitného vyjadrenia odo

dňa vyplatenia poistného plnenia, v danom prípade začala plynúť pri najskoršom z plnení (H. S. dňa
21.1.2008) dňa 22.1.2008 a uplynula by teda dňa 22.1.2011 nebyť toho, že ešte dňa 5.8.2010 uplatnil
žalobca toto právo žalobou na súde. Návrhu na určenie dlhšej lehoty na plnenie (splátok) prvoinštančný
súd podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyhovel, pretože ani s návrhom na určenie dlhšej
lehoty na plnenie a ani neskôr v priebehu celého konania, žalovaný nepreukázal svoje finančné a

majetkové pomery, odôvodňujúce povolenie splátok. Nepripustenie dôkazu navrhnutého žalovaným,
súd prvej inštancie odôvodnil jeho nepotrebnosťou vzhľadom na to, že s odbornou otázkou rýchlosti
vstrebania etanolu do krvi sa MVDr. Lýdia Slosarčíková vysporiadala v posudkovej časti znaleckého
posudku č. 14/2007.

6. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov celého konania, eventuálne
abyhozrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Vodvolanížalovanývytkolnapadnutému
rozsudku v prvom rade skutkovú vadu, ktorej sa podľa jeho názoru súd prvej inštanci dopustil tým, že
na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytkol v tomto smere súdu

prvej inštancie, že svoje skutkové závery nezaložil na vykonaných dôkazoch, ale na dohadoch a ničím
nepotvrdených informáciách. Poukázal v tomto smere na to, že svedok E. I. sa vo svojej svedeckej
výpovedi vyjadroval k skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel od tretej osoby - kolegu žalovaného,
ktorý v priebehu konania nebol stotožnený. Žalovaný vytkol súdu prvej inštancie, že sa pri hodnotení
svedeckej výpovede tohto svedka nevysporiadal tiež s otázkou jeho vierohodnosti, s poukazom v tejto

súvislosti na skutočnosť, že tomuto svedkovi mal spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, odškodnenie ktorej
je predmetom ich sporu a za tohto stavu možno podľa názoru žalovaného tendenčnosť tohto svedka
prirodzene očakávať. Obdobne je potrebné podľa odvolateľa nazerať aj na výpoveď svedka H. S.,
ktorý pri dopravnej nehode tiež utrpel ťažké zranenia a rovnako vedú doposiaľ neukončený spor. Podľa
žalovaného mal mať súd prevej inštancie pri hodnotení výpovede tohto svedka, zvlášť jeho tvrdenia, že

sa mal po dopravnej nehode tackať a mal byť podopieraný inou osobou, na zreteli tiež fakt, že následkom
poranenia pri dopravnej nehode tento svedok stratil vedomie, čo vyvoláva pochybnosť o jeho schopnosti
vyjadrovať sa k okolnostiam bezprostredne po dopravnej nehode s tak veľkým časovým odstupom a s
takou presnosťou. Relevanciu tohto tvrdenia svedka odvolateľ spochybnil aj vo svetle tej skutočnosti,že pokiaľ by aj bolo pravdivé, nie je ničím pozoruhodné, pokiaľ by sa po ťažkej dopravnej nehode aj
tackal; nesvedčí to podľa jeho názoru nevyhnutne o tom, že bol pod vplyvom alkoholu. Žalovaný aj
v kontexte týchto skutkových nedostatkov v odvolaní namietal jednostrannosť hodnotenia vykonaných

dôkazov súdom prvej inštancie a vytkol mu v tomto smere, že nevzal do úvahy i tie skutočnosti, ktoré
z vykonaného dokazovania vyzneli v jeho prospech. Odvolateľ v tomto smere zvlášť vyzdvihol, že
mimo pozorností prvoinštančného súdu zostal napríklad i odborný záver MVDr. Lýdie Slosarčíkovej,
pripúšťajúcivosvojejpodstate,ževčasedopravnejnehodyžalovanýnemuselbyťpodvplyvomalkoholu.
Rovnako žalovaný postrádal presvedčivé vysvetlenie rozhodujúcich skutkových záverov tiež z pohľadu

skutočnosti, že v trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený, práve z dôvodu nepreukázania,
že motorové vozidlo viedol pod vplyvom alkoholu. Odvolateľ ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej
inštancie správne nevyhodnotil ani pracovný posudok a výpoveď Ing. X. J. v trestnom konaní. Odvolateľ
v tomto smere polemizoval so záverom súdu prvej inštancie, že týmito dôkazmi došlo k preukázaniu
požitia alkoholu žalovaným už pred dopravou nehodou. V prvom rade žalovaný spochybnil vierohodnosť
výpovede tohto svedka s argumentáciou, že okolnosti, ktoré jej predchádzali (predvedenie svedka z cely

policajného zaistenia) boli vysoko neštandardné a mohli obsah svedeckej výpovede ovplyvniť. Odvolateľ
ďalej poukázal na skutočnosť, že Ing. X. J., pokiaľ aj uviedol, že u žalobcu zistil požitie alkoholu, neurčité
vyjadrenie, že k tomu došlo doobeda, neumožňuje podľa jeho názoru, ustáliť, či svedok videl žalovaného
pod vplyvom alkoholu o 8:00 hod. alebo o 11:00 hod. Žalovaný naviac upriamil pozornosť i na to, že
svedok nesporne nezisťoval prítomnosť alkoholu u žalovaného prístrojom a nemal na to ani odborné

znalosti, z čoho je potrebné vyvodiť, že jeho tvrdenie o alkoholovom opojení žalovaného je výsledkom
len jeho subjektívneho vnímania. Žalovaný prezentoval názor, že pracovnému posudku, vystavenému
týmto svedkom pre účely trestného konania, nemožno prisudzovať akýkoľvek dôkazný význam už
len preto, že v čase jeho vyhotovenia nebol poučený o následkoch krivej výpovede. Nedostatočné
poučenie o možnosti odoprieť výpoveď žalovaný namietal aj vo vzťahu k svojej osobe a na podklade

tejto argumentácie, podporne tiež s poukazom na to, že pri dopravnej nehode utrpel otras mozgu, sa
domnieval, že súd prvej inštancie nemohol na podklade len jeho tvrdenia prijať ani skutkový záver, že
opúšťal svoje pracovisko o 11:00 hod. Žalovaný v odvolaní spochybnil výpovednú hodnotu zistenia,
že na mieste dopravnej nehody nebol nájdený alkohol ani prázdna fľaša od alkoholu s argumentáciou,
že len tento fakt nevylučuje požitie alkoholu po dopravnej nehode. Odvolateľ v tejto súvislosti opätovne

zdôraznil, že takúto skutkovú variantu pripustila vo svojich odborných záveroch i znalkyňa a pripomenul
tiež i fakt, že medzi kontaktom so svedkom Ing. X. J., kedy podľa záveru súdu prvej inštancie už mal
byť pod vplyvom alkoholu a opustením pracoviska, nevyhnutne uplynul istý čas, ktorý vo svojej podstate
vylučuje reálnosť skutkovej alternatívy, podľa ktorej mal žalovaný, vzhľadom na vývoj hladiny alkoholu
v krvi, požiť alkohol tesne pred nehodou. Žalovaný na margo tohto argumentu súdu prvej inštancie v

odvolaní akcentoval, že alkohol (fľaše od alkoholu) sa na mieste dopravnej nehody ani nehľadali, pretože
účelom ohliadky miesta činu bolo zaistenie stôp o priebehu a následkoch nehody. Už vôbec sa podľa
presvedčenia odvolateľa po prítomnosti fliaš na mieste nehody nepátralo cielene, nehľadali sa napríklad
pod sedadlami či v odkladacej schránke a nezisťovalo sa ani, či alkohol nemal žalovaný pri sebe, o
čom podľa jeho názoru svedčí absencia zápisnice o ohliadke vo vyšetrovacom spise. Žalovaný úvahy

v tomto smere posunul ešte ďalej tvrdením, že napokon alkohol mu mohol ponúknuť za účelom tlmenia
bolesti hocikto, kto sa pristavil. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nerešpektoval usmernenie
odvolacieho súdu, smerujúce k potrebe bližšie ozrejmiť časové súvislosti medzi stretnutím s Ing. X. J.
a dopravnou nehodou a nedostatočne sa vysporiadal tiež i s otázkou, či vôbec a pokiaľ áno, aký bol
stav jeho alkoholového opojenia v tom čase. Odvolateľ v tejto súvislosti akcentoval, že podľa odborného

záveru znalkyne mohla byť v tom čase hladina alkoholu v jeho krvi v rozmedzí 0 až 0,77 ‰, čo ako
poznamenal, zodpovedá požitiu približne dvoch 12 stupňových pív. S touto argumentáciou žalovaný v
odvolaní spochybňoval tiež zistenie prvoinštančného súdu, podľa ktorého mal lekárke vykonávajúcej
skúšku na prítomnosť alkoholu uviesť, že pil pivo a rum. Žalovaný tvrdil, že sa nepamätá na to, aby sa ho
lekár pýtal na to, čo konzumoval, ani aby sa v tomto zmysle niekedy vyjadroval; zároveň poznamenal,

že požitie rumu a piva naviac ani nezodpovedá záveru znalkyne o predpokladanej hladine alkoholu
v krvi v čase dopravnej nehody. Podľa presvedčenia žalovaného, pokiaľ by naozaj pil pivo a rum,
množstvo alkoholu v jeho krvi by nevyhnutne muselo presahovať odborne ustálený rozsah v jeho
hornej hranici (0,77 ‰). Žalovaný vo svojich skutkových výhradách v odvolaní zdôraznil, že napadnuté
rozhodnutie je skutkovo vystavané len na nepriamych dôkazoch. Prezentoval zároveň názor, že tieto

dôkazy nemôžu viesť k záveru o preukázaní tvrdenia o spornej skutočnosti žalobcu za situácie, keď
existuje iná alternatíva skutkového deja. Podľa žalovaného vykonanými dôkazmi nedošlo k vylúčeniu
možnosti, že alkohol požil až po dopravnej nehode, a preto podľa jeho presvedčenia nemožno vo
svetle v právnej praxi aprobovaných kritérií pre hodnotenie nepriamych dôkazov dospieť k záveru,že tieto vo vzájomnej previazanosti nepripúšťajú iný logický spôsob priebehu udalosti. Na podporu
správnosti nazerania na spôsob hodnotenia nepriamych dôkazov žalovaný upriamil pozornosť okrem
záverov formulovaných v rozsudku NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2682/2013 zo dňa 26.2.2014 tiež na právny

názor, ktorý zaujal odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/359/2016 zo dňa 9.4.2018. Z
hľadiska skutkového žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie tiež, že nevykonal ním navrhnutý
dôkaz, smerujúci vo svojej podstate k odbornému vysvetleniu časových súvislostí vstrebávania alkoholu
po jeho požití, čím by sa podľa jeho presvedčenia zreálnil jeho skutkový variant o požití alkoholu po
dopravnej nehode a potvrdila tiež i správnosť jeho argumentácie, že pokiaľ by k tomu aj došlo tesne pred

dopravnou nehodou, nemohlo to okamžite vplývať na jeho schopnosť viesť motorové vozidlo. Žalovaný
nesúhlasil ani so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, namietajúc v tomto smere,
že za škodu spôsobenú pri prevádzke motorového vozidla zodpovedá len jeho prevádzkovateľ, nie však
osoba, ktorá dopravnú nehodu zavinila. Prevádzkovateľom motorového vozidla Peugeot XXX, EČ RV
XXX AJ bola v čase dopravnej nehody podľa odvolateľa jeho manželka. Žalovaný v odvolaní vytkol
súdu prvej inštancie tiež nedostatok v procesnom postupe, ktorého sa podľa jeho názoru dopustil jednak

tým, že v rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. neupovedomil strany o spôsobe predbežného právneho
nazerania na vec a jednak i nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalovaný v odvolaní
namietal nesprávnosť tiež rozhodnutia o paričnej lehote s poukazom na to, že súd prvej inštancie
dôvod, pre ktorý nevyhovel jeho návrhu na vykonanie peňažného plnenia v splátkach, v napadnutom
rozsudku, i napriek výslovnému usmerneniu odvolacím súdom v jeho zrušujúcom uznesení, nijak

nevysvetlil. Napokon žalovaný odvolaním napadol tiež i výrok rozsudku o trovách konania. Odvolateľ
sa domnieval, že rozhodnutie o trovách konania prvoinštančného súdu je nesprávne z hľadiska ust.
§ 257 C.s.p., argumentujúc, že pomery na jeho strane sú dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre
ktorý súd podľa uvedeného zákonného ustanovenia nemusí náhradu trov konania priznať úplne alebo
sčasti. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že je sociálne odkázanou osobou, a že naproti

tomu žalobca je najväčšou poisťovňou na Slovensku. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na
nedostatky v procesnom postupe súdu prvej inštancie, napádajúcimi nesprávnosť skutkových zistení na
podklade vykonaných dôkazov a nesprávnosť skutkových zistení tiež z dôvodu neúplnosti vykonaného
dokazovania a vytýkajúcimi tiež právne vady napadnutého rozsudku žalovaný podľa úvahy odvolacieho
súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom

formálne označený, a tiež citovaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. nebol
podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej
vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia
odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod žalovaným materiálne a preto ani procesne účinne
uplatnený.

7. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu bez výhrad stotožnil so skutkovými zisteniami, a tiež so spôsobom
právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a poukázal na to, že so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ktoré v spore vyšli najavo, sa súd prvej inštancie vysporiadal.

8. Žalovaný vo svojej odvolacej replike upriamil pozornosť na to, že žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu
obmedzil len na všeobecné konštatácie, a že sa tým podľa jeho názoru vyhol priamej konfrontácii s jeho
ťažiskovýmiodvolacíminámietkami.Tátoprocesnánečinnosťžalobcubypodľanázoružalovanéhomala
vyústiť s použitím ust. § 151 ods. 1 C.s.p. do skutkového záveru o nespornosti jeho tvrdení, uvedených
v odvolaní.

9. Žalobca vo svojej odvolacej duplike nesúhlasil s názorom žalovaného o procesných následkoch
toho, že vo svojom vyjadrení nereagoval na jeho konkrétne odvolacie námietky a akcentoval, že svoj
postoj k tvrdeniam žalobcu prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Zopakoval,
že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa plne stotožňuje, a preto nepovažuje za potrebné v kontexte

odvolacích námietok žalovaného rekapitulovať jeho dôvody.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v

rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
je vecne správny. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23.10.2019po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387

ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

12. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nedostatky odôvodnenia napadnutého
rozsudku, nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia (§ 365

ods. 1 písm. b) C.s.p.)

13. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil

podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Vo všeobecnosti odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom
a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. V citovanom ustanovení preto zákon určuje
konkrétnepožiadavkynaobsahodôvodneniarozsudkutak,abyznehobolazrejmájehoopodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré
skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové

závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá jej
interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia
má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,

pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

15. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť
rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len

za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III.
ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu

SR č. R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku“. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu

tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu
odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa
odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.
(z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania podľa ust. § 420 písm. f) C.s.p.; do 30.6.2016 ust. § 237
ods. 1 písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné

aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém” (por. Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k
vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).Za procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 420 písm. f) C.s.p.) teda nemožno
považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (por.
uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 84/2017 zo dňa 25.10.2017). I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry

považuje za protiústavné a aj arbitrárne len tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od
veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV.
ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

16. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého

rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe;
z ich tvrdení a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež aké zistenia vyplynuli
z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so
zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových nálezov a z nich právnymi úvahami
zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného

skutkového stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia
odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za
arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku
žalovaného proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť
odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá ale, ako už bolo zmienené, nezakladá

nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva,
a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd pre
úplnosťpoznamenáva,ževovzťahukobsahovýmpožiadavkámodôvodneniarozhodnutia,vyplývajúcim
z ústavného práva na spravodlivé súdne konanie Ústavný súd Slovenskej republiky formuloval, že
všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranami), ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných účastníkmi konania.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
konania na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

17. Ďalšou odvolacou námietkou v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods.
1 písm. b) C.s.p. žalobca v odvolaní vytkol nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorej sa
mal dopustiť tým, že v priebehu konania rozpore s ust. § 181 ods. 2 C.s.p. neoboznámil strany s
predbežným právnym posúdením veci. Odvolací súd poznamenáva, že určenie, ktoré skutkové tvrdenia

sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré
dôkazy nevykoná, požiadavka ktorého rovnako vyplývajúce z tohto zákonného ustanovenia, žalovaný v
procesnom postupe súdu prvej inštancie v odvolaní nepostrádal.

18. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu

postupom súdu je procesným pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) C.s.p. však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež
i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom

na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, , ktorý vzhľadom na
jeho povahu alebo intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť (por. Števček, M., Ficová,
S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 1239 a 1302). Je potrebné mať v tejto súvislosti na
zreteli tiež požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež

právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie
v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku).

19.Podľaust.§182ods.1C.s.p., poúkonochpodľaodseku1súdurčí,ktoréskutkovétvrdeniasúmedzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy

nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri
predbežnom prejednaní sporu.20. Procesným postupom podľa citovaného ustanovenia zákona, súd predostiera aktuálny náhľad na
riešenie rozhodujúcich skutkových a právnych otázok. Zmyslom tejto úpravy je poskytnúť stranám
konkrétny a adresný priestor pre sústredené a efektívne uplatňovanie prípadných ďalších prostriedkov

procesného útoku a procesnej obrany, a tiež pre prípadnú ďalšiu právnu argumentáciu tak, aby v
nastávajúcom priebehu konania strany mali v rámci pravidiel vyplývajúcich z koncentrácie konania
možnosť skutkovo a právne prispieť k formovaniu rozhodnutia súdu.

21. Upretie tohto priestoru tak nesporne predstavuje citeľný zásah do výkonu procesných oprávnení

strany sporu. Pri posudzovaní tohto procesného pochybenia však nemožno postupovať paušálne
ani prehnane formalisticky. Treba mať na zreteli, že miera vplyvu tejto procesnej nesprávnosti na
spravodlivosť procesu nie je v každom prípade rovnaká a bude závislá od konkrétnych okolností
a špecifík toho-ktorého prípadu. Rozumne totiž možno predpokladať, že nevyjadrenie nazerania na
skutkové otázky za situácie, keď žalobcom tvrdený skutkový dej nebude sporný, alebo ak vo veci
prakticky ide len o posúdenie právnej otázky, objektívne neuberie spravodlivosti toľko, ako v rovnakej

procesnej situácii opomenutie prezentácie predbežného náhľadu na spôsob jej právneho posúdenia. I
v takomto prípade, prirodzene, nemožno úplne rovnako hodnotiť dopad na spravodlivosť nevyjadrenia
predbežného právneho posúdenia veci za situácie, keď je rozhodujúca právna otázka zrejmá, je
predmetom argumentačnej aktivity strán, alebo bol pre ňu vytvorený dostatočný procesný priestor,
oproti situácii, keď je táto celkom iste mimo pozornosti strán a o smerovaní a o konečnom spôsobe

právneho posúdenia veci súdom sa strany dozvedia až z odôvodnenia rozhodnutia. Napokon inak z
hľadiska intenzity dopadu na možnosť uplatňovať procesné práva je potrebné nazerať na nevyjadrenie
predbežného právneho posúdenia veci súdom podľa citovaného ust. § 181 ods. 2 C.s.p. v prípade, keď
rozhodnutie vo veci spočíva na vyriešení len právnej otázky, oproti situácii, keď ostali sporným alebo sú
mimo pozornosti strán skutkové otázky, závislé práve od spôsobu právneho posúdenia veci, vo vzťahu

ku ktorým boli prípustné prípadné ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany.

22. Z obsahu spisu podľa zistenia odvolacieho súdu vyplýva, že prvoinštančný súd skutočne, tak
ako to žalovaný v odvolaní namieta, pred rozhodnutím vo veci formálne neoboznámil strany sporu s
tým, ako vec predbežne právne hodnotí. V okolnostiach prípadu je však nad akúkoľvek pochybnosť

zrejmé, že tvrdenia a argumentácia strán už od úvodného štádia ukázali na skutkový základ sporu,
ktorý charakter si konanie zachovalo prakticky v celom jeho prvoinštančnom priebehu. Svoj náhľad na
spôsob právneho posúdenia veci súd prvej inštancie zrozumiteľne vyjadril už v jeho skoršom rozhodnutí
v tejto veci, proti ktorému žalovaný nemal právnych námietok a tieto neprezentoval ani v ďalšom
konaní. Súd prvej inštancie sa v novom rozhodnutí nijak neodchýlil od pôvodného spôsobu právneho

posúdenia veci a tento zrozumiteľne a presvedčivo vyjadril v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tým
bol materiálne vytvorený ďalší procesný priestor na vecnú polemiku o rozhodujúcich právnych otázkach
tiež v odvolacom konaní. Pokiaľ teda žalovaný napriek svojej dovtedajšej nečinnosti čo do právnej
argumentácie mal k napadnutému rozsudku konkrétne právne výhrady, mal priestor namietať ich v
odvolaní. I tento priestor však žalovaný materiálne nevyužil, nakoľko v odvolaní sa, pokiaľ ide o právnu

stránkuveci,obmedzillennaprezentáciuúplnenovejprávnejargumentácieonedostatkusvojejpasívnej
vecnej legitimácie, opierajúcej sa o dovtedy netvrdenú skutočnosť, že prevádzkovateľom motorového
vozidla Peugeot 309, EČ Y. bola v čase dopravnej nehody jeho manželka. Pokiaľ žalovaný v odvolaní
namieta mimo iného tiež nepredvídateľnosť spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie,
paradoxne práve táto jeho argumentácia je prekvapivou, a to nielen tým, že sa o nej zmieňuje až v

odvolacom konaní, ale i vo svetle skutočnosti, že v priebehu konania sám tvrdil (na pojednávaní dňa
14.10.2014), že motorové vozidlo Peugeot 309, EČ Y. nadobudol kúpou a i podľa osvedčenia o evidencii,
ktoré je obsahom vyšetrovacieho spisu, bol v čase dopravnej nehody jeho vlastníkom a držiteľom. V
kontexteceléhopriebehu(por.napr.uznesenieÚstavnéhosúduSRsp.zn.IV.ÚS350/09z8.10.2009)sa
preto konanie voči žalovanému len z dôvodu zrejmej nedôslednosti prvoinštančného súdu pri realizácii

povinnosti podľa ust. § 181 ods. 2 C.s.p., nejaví byť v konečnom dôsledku nespravodlivé. Nemožno
totiž, napriek konštatovaniu pochybenia súdu prvej inštancie, pri hodnotení jeho dopadu na právo
žalovaného na spravodlivé konanie, prehliadnuť, že i bez formálneho upovedomenia o predbežnom
právnom posúdení veci, stalo sa právne nazeranie na vec súdom prvej inštancie zrejmým a žalovaný
mal reálny procesný priestor ovplyvniť ho svojou argumentáciou a nezohľadniť tiež i fakt, že odlišná

právna argumentácia žalovaného je jednak založená na neprípustnej skutkovej novote (§ 366 C.s.p.) a
jednak, spočíva na celkom nesprávnom názore o osobe zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ktorou je, podľa v právnej praxi jednotne interpretovaných ustanovení Občianskeho
zákonníka, popri sebe osoba, ktorá škodu spôsobila ( § 420 ods. 1) i prevádzateľ motorového vozidla (§427 ods. 2). Na podporu správnosti týchto svojich úvah odvolací súd poukazuje na závery formulované v
obdobnej otázke (následky porušenia ust. § 118 ods. 2 O.s.p.) NS SR v uznesení sp. zn. 8Cdo/137/2017
zodňa27.9.2018,vzmyslektorých“Zpovahytejtoprocesnejpovinnosti(pozn.odvolaciehosúdu:uviesť,

ktoré významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné
skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli) je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného
nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. je
súd povinný uviesť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec
právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná
tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaná v predmetnej
veci aj využila. Bolo by neefektívne, ba až nezmyselné považovať prípadné nedodržanie § 118 ods. 2
O.s.p. súdom prvej inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a z tohto dôvodu
zrušovať v dovolacom konaní rozhodnutia súdov v základnom konaní a vec vracať na ďalšie konanie,

hoci strana sporu mala možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní
a hoci mala možnosť dozvedieť sa o skutkových a právnych záveroch súdov v základnom konaní z
odôvodnení ich rozhodnutí. Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná, nebola spôsobilá mať za
následok tzv. zmätočnostnú vadu, t. j. porušenie základných zásad občianskeho súdneho konania, a
teda odňatie možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“

23. Ťažiskovým objektom odvolacích námietok žalovaného bol rozhodujúci skutkový záver súdu prvej
inštancie, že v čase dopravnej nehody žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Podľa
žalovaného je tento skutkový nález prvoinštančného súdu výsledkom nesprávneho hodnotenia dôkazov
(§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a tiež aj neúplného dokazovania (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.).

24. Vo všeobecnosti k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov súd dospeje
nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej
logiky. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy,

ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli
za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré
vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo
vykonanomdokazovanívtedy,aksatýkatakýchpodstatnýchskutočností,ktorébolivýznamnézhľadiska
hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. rozhodnutie NS SR 1 MCdo 4/2009).

25. Odvolací súd v úvahách, ktorými sa prvoinštančný súd riadil pri hodnotení dôkazov, majúcich
výpovednú hodnotu k sporným časovým súvislostiam požitia alkoholu žalovaným, nevzhliadol odklon od
týchto právnou praxou aprobovaných kritérií. Zároveň súd prvej inštancie pri formovaní napadnutého
rozhodnutia mal na zreteli tiež právny názor v otázke spôsobu hodnotenia nepriamych dôkazov, ktorý

odvolací súd zaujal v zrušujúcom uznesení sp. zn. 11Co/359/2016 zo dňa 9.4.2018. V tomto právnom
názore odvolací súd síce na jednej strane prisvedčil argumentácii žalovaného, ktorú zopakoval aj v
odvolaní proti napadnutému rozsudku, že podľa záverov právnej praxe skutočnosť preukazovanú len
nepriamymidôkazmimožnopovažovaťzapreukázanúvtedy,aknazákladevýsledkovhodnoteniatýchto
dôkazov je možné nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že táto skutočnosť sa naozaj stala (že je

pravdivá), a teda že nestačí len, že prichádza do úvahy možnosť jej pravdivosti (jej pravdepodobnosť),
zároveň ale akcentoval, že právna prax za skutkovú variantu k nepriamymi dôkazmi preukazovanej
skutočnosti nepovažuje taký skutkový dej, ktorý predstavuje nelogický spôsob priebehu udalostí, ktorý
zakladá rozumné pochybnosti, že k nemu došlo alebo ho nemožno v okolnostiach prípadu považovať za
vierohodný. To inak povedané znamená, pokiaľ výsledky hodnotenia nepriamych dôkazov síce vytvárajú

podmienkylenpreúsudok,žejemožné,žedokazovanáskutočnosťsastala,atedazároveňpripúšťajúaj
možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, pokiaľ možnosť, že sa dokazovaná skutočnosť
nestala je nelogická, rozumovo pochybná alebo nevierohodná, je potrebné takúto spornú skutočnosť
považovať za preukázanú.

26. Podľa posúdenia odvolacieho súdu prvoinštančný súd správne usúdil, že síce priamy dôkaz tvrdenia
žalobcu, že žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu vykonaný nebol, v konaní však
boli objektivizované také skutočnosti, ktoré vo vzájomnej súvislosti, časovej a vecnej previazanosti,
nepripúšťajú iný logický priebeh udalostí. I podľa názoru odvolacieho súdu, zo skutkových premís1/ žalovaný bol pred nehodou vykázaný z pracoviska pre podozrenie, že je pod vplyvom alkoholu,
2/ u žalovaného bola po dopravnej nehode zistená prítomnosť alkoholu v krvi a 3/ nevyšla najavo
skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žalovaný požil alkohol v čase medzi dopravnou nehodou a

vykonaním skúšky na alkohol, je možné vyvodiť logický skutkový záver, že žalovaný bol pod vplyvom
alkoholu už v čase dopravnej nehody. So žalovaným možno súhlasiť v tom, že vykonanými dôkazmi
objektívne nedošlo k vyvráteniu jeho skutkovej verzie o požití alkoholu po dopravnej nehode, ktorá v
sebe subsumovala tiež jeho tvrdenia o možnosti, že v čase medzi zistením prítomnosti alkoholu na
pracovisku a dopravnou nehodou uplynula dostatočne dlhá doba, počas ktorej stav jeho alkoholového

opojenia mohol pominúť, že po dopravnej nehode mu mohol alkohol niekto ponúknuť na tlmenie bolesti,
že alkohol mohol mať aj pri sebe, keďže jeho prítomnosť nebola zisťovaná osobnou prehliadkou, alebo
sa mohol nachádzať na takom mieste v motorovom vozidle, kde ho policajti zaisťujúci stopy na mieste
nehody nehľadali. Takéto zdôvodnenie prítomnosti alkoholu v krvi po dopravnej nehode žalovaným
však, podľa názoru odvolacieho súdu, ktorý prezentoval už v zrušujúcom uznesení, objektívne vyvoláva
rozumnú pochybnosť o jeho vierohodnosti, ktorá je umocnená jednak tým, že žalovaný sa na to, čo sa

stalo po dopravnej nehode vlastne vôbec nepamätá a jeho vysvetlenie teda má samo o sebe povahu
len účelového predpokladu a jednak tiež aj okolnosťami a priebehom udalostí po dopravnej nehode, vo
svetlektorýchjekonzumáciaalkoholužalovanýmpodopravnejnehodepraktickynemysliteľná.Zareálnu
odvolacísúdobjektívnenepovažovalmožnosť,abymalžalovanýalkoholvauteapolicajti,ktorídosúpisu
na mieste zaistených vecí poňali napríklad aj takú nepodstatnú drobnosť ako napríklad aj slúchadlá,

ktoré mal žalovaný vo vrecku vesty v batožinovom priestore motorového vozidla, by tak závažnú
skutočnosť opomenuli deklarovať. Je tiež len ťažko predstaviteľné, že prítomnosť fľaše u žalovaného by
zostala bez povšimnutia lekárov a zdravotníckeho personálu, ktorí žalovaného po dopravnej nehode
ošetrovali,prevážalidonemocniceaprijímalinahospitalizáciu,užvôbecniezasituácie,keďjavilznámky
alkoholového opojenia a vyšetrenie na prítomnosť alkoholu v krvi bolo pozitívne. Imaginárnou sa

odvolaciemu súdu javí byť tiež situácia, ktorú ako skutkovú alternatívu odvolateľ pripúšťa, pri ktorej by
niekto podal žalovanému alkohol na mieste evidentne veľmi závažnej dopravnej nehody s niekoľkými
ťažko zranenými a tiež so zrejmým tragickým následkom. V úvahách vedúcich k spravodlivému
usporiadaniu pomerov odvolací súd nemohol pripustiť, aby skutkový záver o tom, že žalovaný viedol
motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu, bol vylúčený len na podklade faktu stúpajúcej koncentrácie

alkoholu v jeho krvi po dopravnej nehode. V konečnom dôsledku by tým pripustil, že požitie (i ďalšie)
alkoholu tesne pred jazdou a dokonca ešte lepšie aj počas nej, predstavuje účinný spôsob sťaženia ak
nie úplného vylúčenia preukázania, že takáto osoba spôsobila dopravnú nehodu pod vplyvom alkoholu.
Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že na rozdiel od trestného konania, v ktorom prítomnosť
alkoholu v krvi žalovaného mala význam pre posúdenie jeho schopnosti viesť motorové vozidlo a pre

kvalifikáciu prečinu, v tomto spore nemal rozsah alkoholového opojenia žalovaného pre posúdenie
uplatneného nároku žiaden význam, nakoľko pre vznik postihového práva podľa ust. § 12 ods. 1
písm. a) zák. č. 381/2001 Zb. je súvislosť medzi spôsobenou škodou a mierou poklesu schopnosti viesť
motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu bezvýznamnou kategóriou. Z pohľadu i tejto skutočnosti je záver
súdu prvej inštancie o nadbytočnosti odborného vysvetlenia postupnosti vstrebávania alkoholu v krvi

plne opodstatnený, pričom správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie upriamil pozornosť tiež na to,
že exkurz do tejto problematiky urobila v posudkovej časti znaleckého posudku znalkyňa MVDr. Lýdia
Slosarčíková.

27. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť skutkových zistení na podklade argumentácie

majúcej za cieľ spochybniť vierohodnosť vypočutých svedkov, považuje odvolací súd za potrebné
poznamenať niekoľko zásadných skutočností. V prvom rade je potrebné vyzdvihnúť, že podkladom
pre rozhodujúce skutkové závery súdu prvej inštancie boli z odvolateľom namietaných svedkov len
skutočnosti prezentované Ing. X. J. v priebehu trestného konania, či už v podobe pracovného posudku
alebojehosvedeckejvýpovede.Pokiaľideovýpovedeostatnýchsvedkov,tietoajkeďsúdprvejinštancie

v odôvodnení napadnutého rozsudku spomenul a ozrejmil tiež ich podstatný obsah, evidentne sa na
formovaní rozhodujúcich skutkových zistení priamo nepodieľali. Pokiaľ ide o „svedeckú výpoveď“ H..
X. Lapdavského, odvolací súd vo všeobecnosti upriamuje pozornosť na to, že z hľadiska spôsobu
hodnotenia je potrebné mať na zreteli, že posúdenie vierohodnosti svedka súd podľa právnou praxou
aprobovaných kritérií hodnotí najmä so zreteľom na existenciu jeho vzťahu k stranám alebo k veci,

s prihliadnutím tiež na jeho rozumovú duševnú úroveň, na okolnosti, za ktorých vnímal skutočnosti o
ktorých vypovedal, ďalej s ohľadom tiež na spôsob reprodukcie týchto skutočností (vnútornú jednotnosť
prezentovaných skutočností), vzájomnú konzistentnosť s inými dôkazmi a chovanie sa pri výsluchu.
Žalovaný vierohodnosť Ing. X. J. z hľadiska týchto parametrov nenamietal. Pokiaľ ide o skutočnosť, žetáto osoba neuviedla kľúčové skutočnosti pod hrozbou vyplývajúcou z poučenia o následkoch krivej
výpovede, a naopak uviedla ich sčasti pod tlakom okolností vyplývajúcich z jeho zaistenia, odvolací
súd uznáva, že na svedka mohli tieto faktory pôsobiť, nevzhliadol však akýkoľvek priestor pre úvahu,

že tým mohlo dôjsť k ovplyvneniu smerovania či obsahu svedeckej výpovede a už vôbec nie práve v
neprospech žalovaného.

28. Odvolateľ sa napokon mýli tiež v názore o akejsi záväznosti spôsobu posúdenia rozhodujúcich
skutkových otázok v trestnom konaní. Odhliadnuc od toho, že uvedené konanie bolo skončené

oslobodzujúcim rozsudkom, ktorým súd v civilnom sporovom konaní nie je viazaný v zmysle ust. § 193
posledná veta a contrario C.s.p., žalovaný si vo svojej argumentácii neuvedomil tiež, že záväzný pre
strany je vždy len výrok právoplatného rozhodnutia súdu (§ 228 ods. 1 C.s.p.) a nie jeho dôvody, a preto
formálne nič nebráni súdu posúdiť rovnakú otázku medzi tými istými subjektmi inak, než to urobil súd v
inom konaní. Materiálna zábrana odlišného právneho posúdenia veci pramení z očakávania vzájomnej
konzistentnosti rozhodnutí, vyplývajúceho z jedného z kľúčových princípov civilného sporového konania

- princípu právnej istoty. Stav právnej istoty je však potrebné hodnotiť vždy v organickej súvislosti
s ďalšími nosnými atribútmi konania - mimo iných tiež zásadami zákonnosti a spravodlivej ochrany
ohrozených a porušených práv, z ktorých vyplýva nevyhnutnosť posúdiť právny vzťah ako predbežnú
otázku prioritne nie podľa toho, ako to urobil sudca v inom konaní, ale predovšetkým podľa platnej
právnej úpravy a s prihliadnutím v každom prípade tiež na skutkové a právne osobitosti prípadu.

Spravodlivosti totiž bude učinené zadosť aj v prípade odlišného právneho posúdenie rovnakej právnej
situácie, pokiaľ je ale potreba takéhoto odklonu dôkladne odôvodnená (Čl. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie
v tomto zmysle v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo vysvetlil úvahy, na podklade ktorých
dospel k záveru, že žalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku, tak aj v napadnutom výroku o trovách
konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalobcu v spore, pri absencii skutočností
odôvodňujúcich mimoriadne nepriznanie nároku na náhradu trov konania celkom alebo sčasti podľa ust.
§ 257 C.s.p.

30. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

31. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu,

ktorej inak tento nárok patrí. Aplikácia citovaného ustanovenia zákona pri rozhodovaní o náhrade trov
konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o
dôvody hodné osobitného zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti pritom zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom
hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a

priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť
prípadovvýkladumedzinárodnejzmluvy,osobitnépomerystranysporu,činízkypríjem(por.Števček,M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok.
Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1540s, str. 942).

32. Podľa posúdenia odvolacieho súdu odvolacia námietka žalovaného, vystavaná na len na všeobecne
formulovanom argumente, že on je sociálne odkázaný a žalobca je najväčšou poisťovňou na Slovensku,
bez ďalšieho požiadavku výnimočnosti nespĺňa, a preto nie je naplnená jedna zo základných podmienok
pre aplikáciu ust. § 257 C.s.p.

33. Pokiaľ odvolateľ vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil
dôvod, pre ktorý nevyhovel jeho návrhu na predĺženie paričnej lehoty, odvolací súd upriamuje pozornosť
na bod 46 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom prvoinštančný súd vyjadril, že tomuto návrhu
nevyhovel preto, že žalovaný v priebehu konania nepreukázal existenciu dôvodu, pre ktorý navrhoval
vykonanie peňažného plnenia v splátkach. Táto odvolacia námietka žalovaného teda evidentne spočíva

na tvrdení takého nedostatku, ktorý objektívne nezodpovedá skutočnosti.

34. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.35. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

36. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem

skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)