Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/149/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207370
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1410207370.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek

senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: B.. W. X., I..
XX.XX.XXXX, Z. R.. Z. X, Z., zastúpený: Mgr. Marcel Biznár, advokát, Bajkalská 31, Bratislava, proti
žalovanému: Základná škola, so sídlom Nejedlého 8, Bratislava, IČO: 36 060 976, zastúpený: JUDr.
Vojtech Földes, advokát, Jaskový rad 163, Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného
pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa
8.marca 2017 č. k. 22C 212/2010 - 189 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradím tretím) súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal určenia, že výpoveď zo dňa 28.04.2010, ktorou sa mal pracovný pomer u
žalovaného skončiť 31.07.2010, je neplatná a pracovný pomer trvá a náhrady mzdy v sume 873,36
€ mesačne od 01.08.2010 do vyhlásenia rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 23.01.2012, č.k. 22C
212/2010-72, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Krajský súd uznesením zo dňa 28.11.2013, č.k. 3Co 175/12-82, zrušil napadnutý rozsudok
a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že súd sa nedostatočne zaoberal zisťovaním
skutkového stavu. Krajský súd uložil súdu povinnosť v novom konaní skúmať, či boli splnené podmienky
pre ukončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, predovšetkým či došlo k organizačnej zmene u žalovaného, či výpoveď bola prerokovaná so

zástupcami zamestnancov a či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť ešte predtým, než dal žalobcovi
výpoveď. Následne okresný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 20.10.2014, č. k. 22C 212/2010-105,
ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalobcovi žalovaným dňa 28.04.2010
je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá a zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy za
12 mesiacov v sume 9.018,- €. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.05.2016, č.k. 9Co
183/2015-137, zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, keď dospel
k záveru, že rozhodnutie je nepresvedčivé a nepreskúmateľné, nakoľko sa prvoinštančný súd dôsledne

neriadil pokynmi odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení a nezistil, či žalovaný
disponoval v čase výpovede žalobcom označenými voľnými pracovnými miestami, ak áno, či mu tieto
pracovné miesta ponúkol a či táto okolnosť vzhľadom na splnenie ponukovej povinnosti pracovať na
kratší pracovný čas má v konečnom dôsledku vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Krajský súd vzrušujúcomuzneseníuložilsúduprvejinštanciepovinnosťzistiť,čivčasevýpovededisponovalžalovaný
voľnými pracovnými miestami, špeciálne pracovnými miestami označenými žalobcom a či mu existujúce
pracovné miesta ponúkol. V prípade, ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalovaný v čase dania

výpovede disponoval voľnými pracovnými miestami a ponukovú povinnosť si nesplnil, bude potrebné
vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatku žaloby v časti náhrady mzdy, aby náhrada mzdy bola ku dňu
vyhlásenia rozsudku vyčíslená pevnou sumou a potom postupovať pri vyčíslení výšky náhrady mzdy
podľa § 134 Zákonníka práce.
1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodni ustanoveniami § 38 ods. 4, § 61 ods. 1,2, §

63 ods. 1 písm. b/ , § 63 ods. 2 písm. a/, § 74, § 77 Zákonníka práce keď uviedol, že sa v prvom
rade zaoberal otázkou, či žaloba bola v zmysle § 77 Zákonníka práce podaná včas. Pracovný pomer
žalobcu sa mal na základe podanej výpovede skončiť dňa 01.08.2010 (nasledujúcim dňom po uplynutí
výpovednej doby plynúcej od 01.05.2010 do 31.07.2010), posledným dňom lehoty na podanie návrhu na
určenie neplatnosti výpovede bol teda deň 01.10.2010. Žalobca podal žalobu na súde dňa 10.06.2010,
teda včas. Výpoveď bola písomná, žalobcovi bola doručovaná na pracovisku dňa 29.04.2010, kedy

ju odmietol prevziať, o čom bol spísaný zápis podpísaný dvomi svedkami. Následne žalovaný doručil
žalobcovi výpoveď dňa 06.05.2010. V zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce súd považoval
výpoveď za doručenú dňom odmietnutia prevzatia výpovede, o ktorej skutočnosti bol spísaný záznam
podpísaný dvomi prítomnými svedkami W.. Y. W. a W.. F. Y. a túto skutočnosť potvrdil aj svedok W. v
rámci svojej výpovede na pojednávaní.

1.3. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačných zmien. Dôvod
výpovede danej žalobcovi bol v nej nezameniteľne vymedzený nadbytočnosťou žalobcu v dôsledku
organizačných zmien. Podmienkou použitia uvedeného výpovedného dôvodu je organizačná zmena
u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou zamestnanca. Pritom platí, že rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej

sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ urobiť písomne a zároveň v čase, keď sa
zamestnancovi dáva výpoveď. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene v konaní o
určenie neplatnosti výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu.
V prípade, ak vzniknú pochybnosti o tom, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd
sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté a či ho urobil zamestnávateľ.

Tiež platí, že o výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočný a s ktorým z toho dôvodu skončí
pracovný pomer, rozhoduje výlučne zamestnávateľ sám, pričom ani súd nie je oprávnený takéto
rozhodnutie preskúmavať. V prejednávanej veci žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu rozhodol o
organizačnej zmene rozhodnutím zo dňa 27.04.2010, v rámci ktorej žalovaný pristúpil k zníženiu počtu
pedagogických zamestnancov o 2 učiteľov 2. stupňa. Uvedená organizačná zmena bola odôvodnená

zvýšením efektívnosti práce tak, ako to vyplynulo z návrhu na zníženie stavu zamestnancov zo dňa
12.04.2010 predloženého ZO OZ PŠaV na základnej škole Nejedlého 8 v Bratislave riaditeľom školy W..
Y. W. z dôvodu vrátenia dvoch zamestnankýň z materskej dovolenky pri nezmenenom počet žiakov cca
280, pričom na 1. stupni malo ostať 5 tried a na 2. stupni 11 tried. Vzhľadom na tieto skutočnosti vznikol
nadstav 2 učiteľov 2. stupňa, pričom žalovaný sa rozhodol ukončiť pracovný pomer s B.. W. X. a W.. K.

X.. Z obsahu rozhodnutia žalovaného zo dňa 27.04.2010, ako aj z vyššie uvedených dôkazov je zrejmá
nadbytočnosť žalobcu a tiež príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu.
1.4. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi bola daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pre
rozhodnutie súdu v predmetnej veci bolo rozhodujúce ustanovenie § 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce,
a teda posúdenie, či žalovaný mal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, a to aj na kratší pracovný čas v

mieste,ktorébolodohodnutéakomiestovýkonupráce. Voľnýmpracovnýmmiestomjepracovnémiesto,
na ktorom má zamestnávateľ možnosť zamestnanca zamestnávať v čase dania výpovede. Nemožnosť
zamestnanca zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu; ide tu
teda o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997) Dôvody nadbytočnosti pritom
môžuspočívaťvtom,žezamestnávateľnepotrebujeprácevykonávanézamestnancombuďvôbecalebo

v pôvodnom rozsahu. Hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti
je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Ponukovú povinnosť musí zamestnávateľ
splniť pred doručením výpovede. Účelom ponukovej povinnosti je ponúknuť zamestnancovi takú inú
vhodnú prácu, ktorá sa podmienkami čo najviac približuje práci, ktorú zamestnávateľ vykonával. Pokiaľ
zamestnávateľ nemá voľné pracovné miesto, ktoré by zodpovedalo úrovni zrušeného pracovného

miesta, je povinný ponúknuť dotknutému zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, vrátane
nižších kategórií pracovných miest. Musí však ísť o prácu, ktorú je zamestnanec spôsobilý vykonávať
(najmä zo zdravotného hľadiska či z hľadiska príslušnej kvalifikácie, ktorá sa pre dané miesto vyžaduje).
Platí pritom, že ak mal zamestnávateľ v čase dania výpovede zamestnancovi voľné pracovné miestoa zamestnancovi ho neponúkol, je výpoveď z tohto dôvodu neplatná, samozrejme za predpokladu, že
nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer. Splnenie ponukovej

povinnosti zamestnávateľa, ako hmotnoprávnu podmienku výpovede v zmysle ustanovenia § 63
ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce je potrebné posudzovať podľa stavu, kedy je tento úkon urobený.
Pokiaľ teda výpoveď bola doručená žalobcovi 29.04.2010, bolo potrebné skúmať ponukovú povinnosť
zamestnávateľa k tomuto dňu. Skutočnosť, či zamestnávateľ disponoval voľným pracovným miestom
je potrebné posudzovať ku dňu podania výpovede zamestnancovi. Pokiaľ zamestnávateľ pred tým

alebo po tom, ako dal zamestnancovi výpoveď zamestnal nejakého iného zamestnanca na prácu,
ktorú by mohol vykonávať zamestnanec, s ktorým bol ukončený pracovný pomer výpoveďou, nie je
možnéskonštatovať,žebymalzamestnávateľkudňuukončeniapracovnéhopomerusozamestnancom
výpoveďou k dispozícii voľné pracovné miesto.
1.4.1. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že ku dňu ukončenia pracovného
pomerusožalobcomvýpoveďoužalovanýnedisponovalžiadnymvoľnýmpracovnýmmiestom.Uvedené

potvrdzuje najmä výpoveď svedka W.. Y. W. a svedkyne W.. F. Y.. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že v čase
dania výpovede bolo voľné miesto školníka, tajomníčky a vychovávateľky, súd prvej inštancie poukázal
na výpoveď W.. S. Č., ktorá nastúpila do funkcie riaditeľky školy 01.07.2010 a ktorá na pojednávaní
uviedla, že nový školník bol prijatý do pracovného pomeru od 01.09.2010, pretože predchádzajúci
školník dal výpoveď v júli 2010 (teda až 3 mesiace po tom, ako bola daná výpoveď žalobcovi). Ďalej

svedkyňa uviedla, že pozícia tajomníčky, ktorú zrušil predchádzajúci riaditeľ, túto pozíciu mala zastávať
najskôr personalistka, táto dala výpoveď od novembra 2010, nakoniec ostala pracovať na pol úväzku.
Aj v tomto prípade ide teda o pracovné miesto, ktoré ku dňu dania výpovede žalobcovi nebolo voľné a
žalovaný mu takéto miesto ani nemohol ponúknuť. Pokiaľ ide o miesto vychovávateľky, ktoré žalobca
tvrdil, že bolo voľné, súd poukázal na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa

08.02.2017, z ktorého vyplýva, že vychovávateľku od roku 2001 až doposiaľ vykonáva pani S. K., čiže
miesto vychovávateľky bolo v čase dania výpovede žalobcovi obsadené. Z uvedeného prvoinštančný
súd dospel k záveru, že z pracovných miest označených žalobcom, v čase dania výpovede žalobcom
nebolo ani jedno voľné.

1.4.2. Pokiaľ žalobca v priebehu konania uvádzal, že od podania výpovede v priebehu 6 mesiacov
žalovaný prijal 14 nových zamestnancov, súd prvej inštancie mal zato, že uzavretie pracovných zmlúv,
resp. dohôd o vykonaní práce s ďalšími zamestnancami nepreukazuje, že by žalovaný ku dňu doručenia
výpovede žalobcovi 29.04.2010 disponoval voľným pracovným miestom, ktoré žalobcovi neponúkol. Ani
jeden z týchto zamestnancov nebol prijatý v čase, keď bola žalobcovi daná výpoveď. Súd mal v tomto

smere za dostatočne preukázané, že v čase dania výpovede žalobcovi nedisponoval žalovaný voľným
pracovným miestom, ktoré by mohol žalobcovi ponúknuť.
1.4.3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z predloženého listinného dôkazu označeného ako skončenie
pracovného pomeru s B.. W. X. - zápis zo dňa 29.04.2010 vyplýva, že pri stretnutí so žalobcom
ohľadomukončeniapracovnéhopomerubolažalobcoviponúknutámožnosťpracovaťnakratšítýždenný

pracovný úväzok, ktorý žalobca odmietol. Uvedená listina bola podpísaná W.. Y. W., riaditeľom školy,
R. B., zástupkyňou riaditeľa školy a W.. F. Y., personálnou referentkou. Skutočnosť, že žalobcovi
bol ponúknutý pracovný pomer na kratší pracovný čas potvrdzuje aj výpoveď svedkyne W.. F. Y.. S
ohľadom na uvedené dôkazy mal súd za preukázané, že hoci žalovaný v čase dania výpovede žalobcovi
nedisponoval voľným pracovným miestom, splnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 63

ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce tým, že ponúkol žalobcovi možnosť práce na kratší pracovný úväzok,
ktorú však žalovaný odmietol. Z dikcie ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce nevyplýva povinnosť
zamestnávateľa ponúknuť zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré má k dispozícii. Stačí,
ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi len jedno pre neho vhodné pracovné miesto z viacerých
u zamestnávateľa voľných pracovných miest, ktoré by boli tiež pre neho vhodné. V danom prípade si

žalobca teda splnil ponukovú povinnosť.
1.5. K prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov v zmysle ustanovenia §74 Zákonníka práce
súd prvej inštancie uviedol citované ustanovenie predstavuje ďalšiu hmotnoprávnu podmienku platného
skončenia pracovného pomeru. Pri posudzovaní, či táto podmienka bola zo strany zamestnávateľa
splnená súd skúma, či zamestnávateľ vopred prerokoval výpoveď so zástupcami zamestnancov, nie

je pritom podstatné, akým spôsobom toto prerokovanie prebiehalo. Z vykonaného dokazovania súd
prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď zo dňa 28.04.2010 žalovaný, ako zamestnávateľ žalobcu,
riadne prerokoval so zástupcami zamestnancov. V tejto súvislosti súd poukázal najmä na listinu
označenú ako prerokovanie výpovede zo dňa 28.04.2010, z ktorej vyplýva že zástupcovia ZO OZpri Základnej škole Nejedlého 8 v Bratislave prerokovali výpoveď zamestnanca B.. W. X. podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý sa stal nadbytočným z dôvodu návratu W.. E. Z. z materskej
dovolenky. Napokon túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa B.. S. V., ktorá bola v rozhodnom čase

členkou odborovej organizácie a ktorá v rámci svojej výpovede uviedla, že výpoveď žalobcu bola dňa
28.04.2010 riadne prerokovaná na základe žiadosti riaditeľa školy, ktorú obdržala pani B., predsedníčka
ZO OZ. Prerokovanie výpovede v odborovej organizácii žalovaného potvrdila v rámci svojho výsluchu
aj svedkyňa W.. F. Y. a svedok W.. Y. W.. Súd preto nemal za preukázané porušenie hmotnoprávnej
podmienky výpovede v zmysle § 74 Zákonníka práce, ktorá by spôsobovala neplatnosť výpovede.

1.6. Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď daná
žalobcovi nie je neplatná a preto žalobu zamietol v celom rozsahu bez toho aby sa ďalej zaoberal
žalobným návrhom v časti náhrady mzdy.
1.7. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak,
že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď
o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, žalobca, ktorý žiadal aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Vo vzťahu k zisteniu súdu
prvej inštancie o existencii organizačnej zmeny v dôsledku ktorej mu dal žalovaný výpoveď z pracovného
pomeru ako aj vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnych podmienok na platné skončenie pracovného
pomeru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím
je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Tvrdenie žalovaného
o prijatí organizačnej zmene nie je podložené žiadnymi dôkazmi, ktorými by bola preukázaná zmena
úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, resp. cieľ zvýšiť efektívnosť práce a pod. Dokonca
ani zamestnankyne žalovaného, ktoré sa mali vrátiť z materskej dovolenky, čo napokon mal byť hlavný

dôvod na prijatie rozhodnutia o organizačnej zmene, do práce po ukončení materskej dovolenky
nenastúpili. Žalovaný teda v tejto časti svojich tvrdení neuniesol dôkazné bremeno.
2.1. Žalobca mal zato, že u žalovaného nenastali také organizačné zmeny, na základe ktorých by
vznikla jeho nadbytočnosť nakoľko u žalovaného nedošlo k zmene jeho úloh, technického vybavenia
alebo k zníženiu stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce ani k iným organizačným

zmenám tak, ako je uvedené v ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a žalovaný si svoje
povinnosti plynúce z citovaného ustanovenia Zákonníka práce nesplnil. V konaní bolo preukázané,
že žalovaný platne nerozhodol o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej by sa on stal nadbytočným.
Z rozhodnutia riaditeľa školy nie je zrejmé, o akú organizačnú zmenu v štruktúre žalovaného išlo a
aký bol jej účel, t.j. či jej účelom bola zmena úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, resp.

cieľ zvýšiť efektívnosť práce a pod.. Keďže na základe uvedeného rozhodnutia žalovaného nemožno
prijať záver, že došlo k organizačnej zmene u žalovaného nie je možné hodnotiť ani príčinnú súvislosť
tejto organizačnej zmeny vo vzťahu k jeho nadbytočnosti a teda k zrušeniu jeho pracovnej pozície.
V jeho prospech svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný po vydaní predmetného rozhodnutia prijal do
pracovného pomeru ďalších zamestnancov. Vzhľadom na vyššie popísané skutočnosti žalovaný nie len

že v konaní nepreukázal existenciu organizačnej zmeny, v dôsledku ktorej sa on mal stať nadbytočným,
ale nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi touto údajnou organizačnou zmenou, ku ktorej malo
dôjsť rozhodnutím riaditeľa školy z 27.04.2010 a jeho nadbytočnosťou. Na základe tohto rozhodnutia
teda nedošlo k prijatiu žiadnych organizačných zmien, t.j. nebola prijatá žiadna nová organizačná
štruktúra. Žalovaný predmetným rozhodnutím rozhodol o nadbytočnosti dvoch učiteľov druhého

stupňa. Zákon však neumožňuje zamestnávateľovi prijať rozhodnutie o tom, či je niektorý zamestnanec
nadbytočný. Nadbytočnosť zamestnanca je dôsledkom rozhodnutia o organizačnej zmene. Navyše, v
dôsledku predmetnej organizačnej zmeny sa mali stať nadbytočný dvaja učiteľa, on a jeho manželka. K
rozviazaniu pracovného pomeru s manželkou napokon nedošlo. Aj z uvedeného je zrejmé, že dôvodom
naskončeniepracovnéhopomeruneboliorganizačnézmenyužalovanéhoalebývalýriaditeľškolykonal

z osobných dôvodov voči nemu a jeho manželke. Uvedenému svedčí aj vyjadrenie menovaného na
pojednávaní, že medzi ním a žalobcom boli určité nezhody. Napokon aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne
vyplýva, že v rozhodnom období došlo u žalovaného k zvýšeniu počtu zamestnancov a nie k ich
zníženiu, ako to predpokladala organizačná zmena. Uvedené rovnako potvrdzuje účelovosť rozhodnutia
o tzv. organizačnej zmene. Na základe vykonaného dokazovania, najmä z predložených listinných

dôkazov a výpovedí svedkov nemožno dospieť k záveru, že štatutárny zástupca žalovaného rozhodol
o novej organizačnej štruktúre žalovaného, v dôsledku ktorej došlo k zrušeniu dvoch pracovných
miest u žalovaného. Uvedené potvrdzuje aj oznámenie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava zo dňa
30.11.2016,prílohuktoréhotvorízoznamaktívnychzamestnancovužalovanéhovobdobíod28.04.2010do 28.10.2010. Je nepochybné, že žalovaný v danom období prijal do pracovného pomeru viacerých
zamestnancov.
2.2. Žalobca namietal, že žalovaný si vo vzťahu k nemu nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle

ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný mu pred doručením výpovede z pracovného
pomeru neponúkol žiadne pracovné miesto, a to ani na kratší pracovný úväzok. Uvedené vyplýva z
vyjadrenia predchádzajúceho riaditeľa žalovaného W.. Y. W., ktorý bol v konaní vypočutý ako svedok
dňa 10.10.2011. Rovnako táto skutočnosť vyplýva aj z výpovede W.. F. Y. zo dňa 01.06.2011, ktorá na
otázku, či mu bola ponúknutá nejaká konkrétna pozícia uviedla, že: „v apríli 2010 nebolo žiadne voľné

miesto, neplynula žiadna výpovedná lehota niektorému z učiteľov, a teda nič konkrétne sa mu nemohlo
ponúknuť.“
2.3. Žalobca vo svojom odvolaní zotrval na tom, že predmetná výpoveď nebola riadne prerokovaná v
zmysle ustanovenia § 74 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce, dôsledkom čoho je jej neplatnosť.
Poukázal na skutočnosť , že svedkyňa B.. S. V. na pojednávaní konanom dňa 01.06.2011 uviedla, že
predmetná výpoveď z pracovného pomeru bola prerokovaná dňa 28.04.2010. Rovnako aj svedkyňa

W.. F. Y. na pojednávaní dňa 01.06.2011 uviedla, že: „ Postup bol taký, že riaditeľ školy s učiteľom
vec prejednal, potom požiadal odborovú organizáciu o prejednanie, a teda takto to prebehlo.“ Listom
zo dňa 12.07.2010 žalovaný doložil do súdneho spisu listiny, týkajúce skončenia jeho pracovného
pomeru. Listina označená ako „ Návrh na zníženie stavu zamestnancov“ zo dňa 12.04.2010 adresovaná
odborovej organizácii a odpoveďou odborovej organizácie z rovnakého dňa však do súdneho sa medzi

prílohami listu zo dňa 12.07.2010 nenachádzali. Tieto listiny boli zo strany žalovaného do súdneho spisu
založené až na pojednávaní konanom 29.09.2014. Tieto listiny sú v rozpore so svedeckými výpoveďami
menovaných svedkov. Uvedené vznáša značnú pochybnosť o zákonnosti postupu žalovaného. Listiny,
na ktoré poukazuje žalovaný vo svojom odvolaní, a to list zo dňa 12.04.2010 adresovaný ZO OZ a
list ZO OZ zo dňa 12.04.2010 nemožno považovať za prerokovanie výpovede, nakoľko z ich obsahu

nevyplývajú s ktorými zamestnancami bude pracovný pomer skončený. Tieto listiny preto nemožno
považovať za listiny, ktorými je preukázaná zákonná podmienka prerokovať výpoveď zo zástupcami
zamestnancov.
2.4. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že písomná
výpoveďdanážalovanýmniejeneplatnáažalobuzamietolbeztoho,abysazaoberalžalobnýmnávrhom

v časti náhrady mzdy, ktorú žiadal priznať vo výške 873,36 € mesačne od 01.08.2010 do vyhlásenia
rozsudku vo veci samej.
3. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil. Poukázal nato, že v odvolaní sú v podstate opísané skutočnosti uvádzané
žalobcom, a ktoré boli predmetom podrobného dokazovania v doterajšom konaní a s ktorými sa súd

vo svojom rozsudku detailne vyporiadal. Podľa jeho názoru z odvolania nie je zrejmé, v akom smere
a z akého dôvodu odvolateľ napáda predmetný rozsudok súdu prvej inštancie a v čom konkrétne vidí
„nesprávne skutkové zistenia“, resp. nesprávne právne posúdenie veci“. Niektoré z tvrdení odvolateľa,
uvádzaných v odvolaní, sú fiktívne a zavádzajúce: v odvolaní v bode 3 sú uvedené skutočnosti,
ktoré nevyplynuli z dokazovania, vykonaného súdom. Konkrétne odvolateľ dezinterpretuje vyjadrenia

svedkyne W.. F. Ľ. , ktorej svedecká výpoveď je zaprotokolovaná v zápisnici z pojednávania z 1.6.2011.
Zdôraznil, že z vyjadrení svedkyne na pojednávaní, ani zo žiadnych iných dôkazov nevyplýva, že by -
citujeme „...výpoveď z pracovného pomeru ako aj návrh dohody o skončení pracovného pomeru boli
navrhovateľovi predložené dňa 28.4.2010 pred začatí vyučovania ...“ . Uvedené tvrdenie odvolateľa
o čase predloženia výpovede z pracovného pomeru žalobcovi je zavádzajúce a nemá oporu ani v

dokazovaní výsluchom svedkyne. V zápisnici z pojednávania z 1.6.2011 na str. 3 sa svedkyňa W.. Ľ.
vyjadrovala na otázku, týkajúcu sa predloženia návrhu dohody o skončení pracovného pomeru teda
nie výpovede. S touto skutočnosťou, ako aj ostatnými argumentmi, ktoré sú v odvolaní uvedené, sa
podľa názoru súd podrobne vyporiadal v priebehu doterajšieho konania. Rovnako nebolo preukázané,
že by žalovaný údajne v čase doručenia výpovede žalobcovi bol prijal do pracovného pomeru „viacerých

zamestnancov“, ako to uvádza odvolateľ vo svojom odvolaní.
4. V replike žalobca uviedol, že z obsahu jeho odvolania je nepochybne zrejme, že obsahuje všetky
zákonné náležitosti a rovnako tak sú zrejmé aj odvolacie dôvody, ktoré sú v odvolaní podrobne
skutkovo i právne špecifikované. Odvolanie podal z dôvodu , že žalovaný výpoveďou z pracovného
pomeru zo dňa 28.04.2010 porušil ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods.2 a § 74 v spojení

s § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Základné predpoklady platnosti výpovede z dôvodu organizačných
zmien sú: a) vydanie rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, b) prijaté rozhodnutie o
organizačnej zmene musí sledovať uznesený cieľ zmenou úloh , technického vybavenia, znížením
stavu zamestnancov s cieľom zvýšenia efektívnoti práce , či inú organizačnú zmenu, c) nadbytočnosťzamestnanca a d) súvislosť medzi nadbytočnosťou zamestnanca a podstúpenou organizačnou zmenou.
Dôkazná povinnosť vo vzťahu k nadbytočnosti zamestnanca v dôsledku organizačnej zmeny zaťažuje
zamestnávateľa. Rovnako tak je v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa

ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce povinnosťou zamestnávateľa preukázať splnenie
aj ďalších podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru, a to povinnosť prerokovať výpoveď
z odborovou organizáciou a splnenie ponukovej povinnosti. Žalovaný si vyššie uvedenú povinnosť
nesplnil. Súd prvej inštancie napriek tomu žalobu zamietol, pričom vôbec nevyporiadal s dôvodmi žaloby.
Žalobca v odvolaní uviedol, že žalovaný v období od 28.04.2010 do 28.10.2010 prijal do pracovného

pomeru viacerých zamestnancov. Táto skutočnosť je preukázaná potvrdením Sociálnej poisťovne.
Spochybňovanie tohto faktu zo strany žalovaného odzrkadľuje jeho postoj k predmetu konania a k
právam žalobcu ako jeho zamestnanca. V odvolaní je tiež podrobne špecifikované v čom spočíva
odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.
5. Duplika zo strany žalovaného nebola podaná.
6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v zmysle

§ 379, 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok
bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade,
že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť

len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce platného a účinného do 31.12.2010 t.j.
platného a účinného v čase dania výpovede , (ďalej len „ Zákonníka práce“) výpoveďou môže
skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená,

inak je neplatná. Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v
tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas troch mesiacov
znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto

iného zamestnanca.
9. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

10. Podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o
výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce; b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú

prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo
sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.
11. Podľa § 74 Zákonníka práce výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak
je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia
písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k
prerokovaniu došlo.
12. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania
a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval vyššie uvedené ustanovenia Zákonníka
práce, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nedôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti pracovného pomeru dostatočne a zrozumiteľne
vysvetlil keď mal zato, že zo strany zamestnávateľa boli splnené všetky podmienky, ktoré zákon

vyžaduje pre platnosť výpovede podľa ust.§ 63 ods. 1, písm. b) Zákonníka práce a to, písomné
rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách, príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou zamestnanca, ponuka inej vhodnej práce v mieste výkonu práce pred realizáciou
výpovede, prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov, doručenie výpovede zamestnancovi.Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo žalobe
vyhovené. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3

C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie §
387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje.
13. V odvolaní žalobca neargumentuje vôbec žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle §
366 C.s.p. s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal.
Obsah odvolania žalobcu teda nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku

súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom
konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie.
14. Žalobca aj v odvolaní zotrval na tom, že žalovaný platne nerozhodol o organizačnej zmene, v
dôsledku ktorej by sa on stal nadbytočným. Z rozhodnutia riaditeľa školy nie je zrejmé, o akú organizačnú

zmenu v štruktúre žalovaného išlo a aký bol jej účel, t.j. či jej účelom bola zmena úloh zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia, resp. cieľ zvýšiť efektívnosť práce a pod.. Keďže na základe uvedeného
rozhodnutia žalovaného nemožno prijať záver, že došlo k organizačnej zmene u žalovaného nie je
možné hodnotiť ani príčinnú súvislosť tejto organizačnej zmeny vo vzťahu k jeho nadbytočnosti a
teda k zrušeniu jeho pracovnej pozície. Žalovaný predmetným rozhodnutím rozhodol o nadbytočnosti

dvoch učiteľov druhého stupňa. Napokon aj z potvrdenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že v rozhodnom
období došlo u žalovaného k zvýšeniu počtu zamestnancov a nie k ich zníženiu, ako to predpokladala
organizačná zmena. Uvedené rovnako potvrdzuje účelovosť rozhodnutia o tzv. organizačnej zmene.
14.1. Odvolací súd zastáva názor, že uvedené tvrdenia žalobcu neobstoja a sú v rozpore s vykonaným
dokazovaním. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca

ďalej zamestnávať. Základnými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce sú rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene
úloh zamestnávateľa, jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť
efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách a príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím
a nadbytočnosťou zamestnanca. K predpokladom pre danie výpovede podľa citovaného ustanovenia

patrí i to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny
zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o
organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho
platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak vzniknú
pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či

takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ.
14.1.1. Podľa názoru odvolacieho súdu Rozhodnutím riaditeľa školy č.j. 2/2010 z 27.4.2010 bolo
platne rozhodnuté o organizačnej zmene a to z dôvodu efektívnosti práce, keď bolo rozhodnuté, že s
účinnosťou od 1.7.2010 sa stávajú nadbytočnými 2 učitelia 2. stupňa a to žalobca a W.. K. X.. Uvedená
organizačná zmena bola odôvodnená zvýšením efektívnosti práce na ktorú riaditeľ školy ešte pred

vydaním rozhodnutia upozornil odporovú organizáciu a to listom zo dňa 12.04.2010 - Návrh na zníženie
zamestnancov v ktorom uviedol, že v školskom roku 2010/2010 na základnej škole zostáva počet žiakov
cca 280, na 1. stupni bude 5 tried, na 2. stupni 11 tried, čo znamená, že sa nenavyšuje ani počet hodín,
ktorý je k dispozícii na prerozdelenie medzi učiteľov. Z rodičovskej dovolenky sa v šk. roku 2010/2011
vracajú zamestnankyne W.. E. Z. (aprobácia matematika - prírodopis) a W.. F. W. (aprobácia učiteľstvo

pre 1. stupeň ZŠ). Vzhľadom na tieto skutočnosti a po prehodnotení aprobácií a úväzkov ostatných
učiteľov vzniká nadstav dvoch učiteľov. Z dôvodu zvýšenia efektívnosti práce riaditeľ navrhol znížiť od
nového školského roka stav pedagogických zamestnancov.
14.1.2. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v konaní bola preukázaná existencia
organizačnej zmeny, cieľom ktorej bolo zabezpečiť efektívnosť práce zrušením dvoch pracovných

pozícií, vrátane pracovnej pozície žalobcu, bola preukázaná aj nadbytočnosť žalobcu a príčinná
súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou žalobcu. Tieto skutočnosti boli preukázané
rozhodnutím o organizačnej zmene zo dňa 27.4.2010 ako aj listom zo dňa 12.4.2010 Návrh na zníženie
zamestnancov , v ktorom zamestnávateľ uviedol konkrétne pracovné pozície, ktoré zrušuje týmto
rozhodnutím, ako aj mená zamestnancov, ktoré tieto pozície vykonávali , taktiež odôvodnil ich zrušenie

tým, že po vrátení dvoch učiteliek z rodičovskej dovolenky a to W.. E. Z. a W.. F. W. vzniká nadstav
dvoch učiteľov. Odvolací súd len k uvedenému dodáva, že v prípade menovaných učiteliek po vrátení sa
z rodičovskej dovolenky musel zamestnávateľ tieto zaradiť na pôvodnú prácu a pracovisko s poukazom
na ustanovenia § 157 ods. 2 Zákonníka práce. Keďže o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným,rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať,
odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o vykonaní organizačnej zmeny, v dôsledku
ktorej sa stal žalobca nadbytočným. Keďže organizačná zmena žalovaného spočívala okrem iného

v zrušení pracovného miesta žalobcu, je daná aj príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou žalobcu, ktorá vznikla v dôsledku zrušenia jeho pracovného miesta. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti sa odvolací sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
žalovaný preukázala kauzálny nexus medzi nadbytočnosťou žalobcu a organizačnou zmenou na strane
zamestnávateľa. Nepodstatné sú námietky žalobcu o účelovosti tohto rozhodnutia, ktoré odôvodňoval

aj tým, že z potvrdenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že v rozhodnom období došlo u žalovaného k
zvýšeniupočtuzamestnancovaniekichzníženiu.VkonanínebolopreukázanéanipotvrdenímSociálnej
poisťovne, že by zo strany zamestnávateľa bola porušená povinnosť , ktorá je zakotvená v zmysle §
61 ods. 3 Zákonníka práce a že by na zrušené pracovné miesto žalobcu bol počas troch mesiacov
prijatý nový zamestnanec. Samotná skutočnosť, že zamestnávateľ prijal v inom časovom t.j. aj po
daní výpovede iného zamestnanca na inú prácu samé o sebe nespochybňuje účelnosť rozhodnutia

o organizačnej zmene.
15. Žalobca namietal, že žalovaný si vo vzťahu k nemu nesplnil ponukovú povinnosť v zmysle
ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď mu pred doručením výpovede z pracovného pomeru
neponúkol žiadne pracovné miesto, a to ani na kratší pracovný úväzok, keď v tomto smere poukázal na
svedeckú výpoveď W.. Y. W. a W.. F. Y..

15.1. Uvedené námietky žalovaného nemajú žiadny vplyv na správnosť napadnutého rozsudku. V prvom
rade je potrebné uviesť, že svedkyňa W.. F. Y. vo svoje výpovedi uviedla okrem tohto čo uvádza žalobca,
že„vapríli2010neboložiadnevoľnémiesto,neplynulažiadnavýpovednálehotaniektorémuzučiteľov,a
teda nič konkrétne sa mu nemohlo ponúknuť ....“ aj to“ že žalobcovi navrhli pracovať na skrátený úväzok
na 4-5 hodín, čo tento odmietol „ (č.l. 39 spisu). Uvedené rovnako vyplýva aj z predloženého listinného

dôkazu označeného ako skončenie pracovného pomeru s B.. W. X. - zápis zo dňa 29.04.2010 (č.l. 20
spisu) , ktorý zápis je podpísaný W.. Y. W., riaditeľom školy, R. B., zástupkyňou riaditeľa školy a W.. F. Y.,
personálnou referentkou. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie zastáva
názor, že v konaní bolo preukázané, že splnil ponukovú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 63 ods.
2 písm. a/ Zákonníka práce tým, že ponúkol žalobcovi možnosť práce na kratší pracovný úväzok, ktorú

však žalovaný odmietol. Uvedené nevyvracia ani svedecká výpoveď W.. Y. W. (č.l. 53 spisu) ktorý okrem
tohto, že uviedol, že „ v čase rozviazania pracovného pomeru v škole nebolo žiadne voľné miesto...“
tiež uviedol, že „ ...sedeli so žalobcom, pokúšali sa o dohodu ktorú odmietal......“. Odvolací súd záverom
len dodáva, že v prípade ak by žalovaný nemal žiadne voľné pracovné miesto čo sa týka práce na
riady úväzok tak potom ide o absolútnu nemožnosť žalobcu ďalej v mieste výkonu práce zamestnávať,

v ktorom prípade ponuková povinnosť zamestnávateľa odpadá.
16. Žalobca vo svojom odvolaní naďalej tvrdil, že predmetná výpoveď nebola riadne prerokovaná v
zmysle ustanovenia § 74 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce, dôsledkom čoho je jej neplatnosť.
Poukázal na svedeckú výpoveď B.. S. V. ktorá uviedla, že predmetná výpoveď z pracovného pomeru
bola prerokovaná dňa 28.04.2010 a svedeckú výpoveď W.. F. Y. ktorá , že: „ Postup bol taký, že riaditeľ

školy s učiteľom vec prejednal, potom požiadal odborovú organizáciu o prejednanie, a teda takto to
prebehlo.“ Mal zato, že Listiny, ktoré boli založené žalovaným dodatočne a to Listina - „ Návrh na
zníženie stavu zamestnancov “ zo dňa 12.04.2010 adresovaná odborovej organizácii a odpoveďou
odborovej organizácie z rovnakého dňa sú v rozpore so svedeckými výpoveďami menovaných svedkov
a tieto nemožno považovať za prerokovanie výpovede a teda za listiny, ktorými je preukázaná zákonná

podmienka prerokovať výpoveď zo zástupcami zamestnancov.
16.1. Odvolací súd súhlasí s námietkami žalobcu, že tieto listiny t.j. Návrh na zníženie stavu
zamestnancov“ zo dňa 12.04.2010 adresovaná odborovej organizácii ZO OZ PŠaV (č.l. 97 spisu)
a Odpoveď odborovej organizácie ZO OZ PŠaV zo dňa 12.04.2010 rovnakého (č.l. 98 spisu)
nepreukazujú, že došlo k prerokovaniu výpovede. Tieto listinné dôkazy takto nevyhodnotil ani súd prvej

inštancie, keď na tieto poukázal, z dôvodu, že ešte pred Rozhodnutím riaditeľa školy o organizačnej
zmene,satentoobrátilnaodborovúorganizáciuvlistektoromjuinformoval,žesaplánujezníženiepočtu
zamestnancov a z akého dôvodu. Skutočnosť, že došlo k prerokovaniu výpovede bola jednoznačne
preukázaná a to listinným dôkazom Prerokovanie výpovede zo dňa 28.4.2010 (č.l. 31 spisu) z ktorého
vyplýva že zástupcovia ZO OZ pri Základnej škole Nejedlého 8 v Bratislave prerokovali výpoveď

zamestnanca B.. W. X. podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý sa stal nadbytočným z dôvodu
návratuW..E.Z.zmaterskejdovolenky,keďnauvedenejlistinesúpodpísanéB..S.B.,predsedníčkaZO
OZ, W.. R. B. a B.. S. V.. Túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia a aj B.. S. V., ktorá bola v rozhodnom čase
členkou odborovej organizácie (č.l. 38 spisu), W.. F. Y. (č.l. 39 spisu), W.. Y. W. (č.l. 53 spisu). Vzhľadomna uvedené odvolací súd považuje námietky žalobcu v tomto smere za nedôvodné, keď skutočnosti ako
ich popisuje žalobca nemajú podklad vo vykonanom dokazovaní.
17. Za právne irelevantnú považuje odvolací súd námietku žalobcu, že súd prvej inštancie žalobu

zamietol, keď dospel k názoru, že písomná výpoveď daná žalovaným nie je neplatná ale bez toho,
aby sa zaoberal žalobným návrhom v časti náhrady mzdy, ktorú žiadal priznať vo výške 873,36 €
mesačne od 01.08.2010 do vyhlásenia rozsudku vo veci samej. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že
samostatne o náhrade mzdy vzhľadom na zamietajúci výrok nebolo potrebné rozhodnúť, lebo úspešne
je možné domáhať sa náhrady mzdy len v prípade kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia

pracovného pomeru. V prípade zamietnutia žaloby o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
nie je potrebné osobitným výrokom zamietať aj žalobu v časti náhrady mzdy, keď nadovšetko tak to
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (odsek 57) súd žalobu zamietol v celom rozsahu bez
toho aby sa ďalej zaoberal žalobným návrhom v časti náhrady mzdy.
18. Ďalšími námietkami žalobcu uvedených v odvolaní (tento zotrval na rovnakých tvrdeniach ako v
rámci konania na súde prvej inštancie) a v ďalších v písomných vyjadreniach sa odvolací súd opätovne

nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine len jej úvah
bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína
a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II.
ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
19. Samotná skutočnosť, že žalobca sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže

viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť
správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám
žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných
ustanovení Zákonníka práce , ani nepoprel ich účel a význam.
20. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387

ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255
ods.1a§262ods.1C.s.p..Nakoľkoodvolacísúdodvolaniužalobcunevyhovelanapadnutérozhodnutie
súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého prvej inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej
inštancie(§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).