Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 16, 2017

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/266/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201433
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6013201433.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov
senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: J. B. AUTODESING,
Novohradská 966/2, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 44 270 151, zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým,
advokátom so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010. Daňová kontrola

bola začatá na základe Oznámenia zo dňa 29.09.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené 23.10.2011. V
oznámení bol určený deň začatia kontroly na 14.10.2011. Následne bola žalobcovi zaslaná výzva na
predloženie dokladov. Žalobca sa so správcom dane telefonicky dohodol na začatí daňovej kontroly
dňom14.11.2011,kedysažalobcadostavilksprávcovidaneapredložilmudokladykvýkonupredmetnej
kontroly, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 14.11.2011. Rozhodnutím č.
681/320/39882/2011/Dan z 01.12.2011 správca dane s poukazom na § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo konanie
o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia - zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu
daňových informácií (ďalej len „MVI“) do Talianska a to do doby obdržania výsledkov medzinárodného
dožiadania. Správca dane podaním z 28.01.2013 žalobcovi oznámil, že dňa 07.01.2013 pominuli
prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola DPH za II. až IV. štvrťrok 2010 prerušená, pretože správca

dane obdržal konečnú odpoveď na MVI z Talianska vo veci nákupu ojazdených motorových vozidiel
žalobcom. Predmetné Oznámenie správcu dane bolo žalobcovi doručené dňa 04.02.2013. O výsledku
daňovej kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013 (ďalej
len „Protokol“). Predmetný Protokol bol žalobcovi zaslaný v prílohe podania zo dňa 26.02.2013 spolu
s výzvou na vyjadrenie sa k Protokolu a stanovením termínu jeho prejednania na deň 21.03.2013.
Protokol s výzvou bol žalobcovi doručený dňa 04.03.2013. Žalobca dňa 13.03.2013 správcovi dane

doručil písomné vyjadrenie k Protokolu a požiadal o zaslanie kópie spisu s výsledkom MVI z
Talianska. Dňa 21.03.2013 bol predmetný Protokol prerokovaný so žalobcom, o čom bola vyhotovená
Zápisnica č. 9611401/5/1082196/2013/Gas, ktorú žalobca odmietol podpísať z dôvodu, že správca dane
neakceptoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení k Protokolu. Pri prerokovaní Protokolu správca
dane umožnil žalobcovi nahliadnuť do odpovede talianskej daňovej správy týkajúcej sa jeho dodávateľa
AXUS ITALIANA S.r.l. a poučil žalobcu o povinnosti zaplatiť správny poplatok. Žalobca prevzal kópiu

MVI dožiadania dňa 02.04.2013 po zaplatení správneho poplatku. Žalobca pri prerokovaní Protokolu
predložil správcovi dane písomné stanovisko k odmietnutiu podpisu. Napriek tomu, že žalobca odmietolProtokol podpísať, v zmysle § 15 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb. sa považuje Protokol za prerokovaný
dňom 21.03.2013.

2. Zistenia správcu dane uvedené v predmetnom Protokole boli podkladom pre vydanie Dodatočného
platobného výmeru č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013 (ďalej aj „prvostupňové
rozhodnutie orgánu verejnej správy“ alebo „rozhodnutie správcu dane“), ktorým bol žalobcovi vyrubený
rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vo výške 3.715,15 € s poukazom na § 44 ods. 6
písm. b/ bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový
poriadok“). V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom
období IV. štvrťrok 2010 nakupoval ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu (Talianska),
pričom dodávateľ tovaru bol osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, tieto následne
predával v tuzemsku a pri predaji ojazdených motorových vozidiel si nesprávne uplatňoval osobitnú
úpravu dane pri použitom tovare podľa § 66 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o DPH“). Keďže podľa správcu dane nebola splnená ani jedna
z podmienok uvedených v § 66 ods. 2 Zákona o DPH, bol žalobca pri predaji povinný zdaniť celú
výšku fakturovaného tovaru a odviesť vyčíslenú daň v príslušnom zdaňovacom období. Základ dane mal
žalobcapripredajivozidielvtuzemskuurčiťpodľa§22ods.1ZákonaoDPH,vzmyslektoréhozákladom
dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, za ktorú dodávateľ prijal alebo má

prijať od príjemcu plnenia, alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby. Správca dane konštatoval
porušenie § 8, § 19 ods. 1 a § 22 Zákona o DPH a vyčíslil rozdiel dane vo výške 3.715,15 €. Správca
dane na základe údajov zo systému VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH
medzi členskými krajinami Európskej únie) zistil, že taliansky daňový subjekt AXUS ITALIANA S.r.l., ALD
Automotive Italia, Rím, Taliansko, IČ DPH: IT01924961004 (ďalej len „AXUS ITALIANA S.r.l.“) dodal

a následne faktúrami č. 515885 (int. č. 22/10) zo dňa 12.10.2010 v sume 5.916,67 € - Fiat Croma, č.
XXXXXX (int. č. 18/10) zo dňa 18.10.2010 v sume 5.208,33 € - Peugeot 307, č. XXXXXX (int. č. 21/10)
zo dňa 26.10.2010 v sume 3.900,- € - Stilo Mw, č. XXXXXX (int. č. 20/10) zo dňa 17.11.2010 v sume
4.462,50 € - Fiat Punto a č. XXXXXX (int. č. 19/10) zo dňa 17.11.2010 v sume 3.833,33 € - Renault
Megane ( ďalej aj „dodávateľské faktúry“) fakturoval v kontrolovanom zdaňovacom období IV. štvrťrok

2010 žalobcovi tovar - ojazdené motorové vozidlá oslobodené od dane. Správca dane preveroval nákup
ojazdených motorových vozidiel od talianskeho dodávateľa AXUS ITALIANA S.r.l. prostredníctvom MVI
zaslanej Talianskej daňovej správe, ktorá vo svojej odpovedi potvrdila, že režim používaný spoločnosťou
AXUS ITALIANA S.r.l. za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. 41
DL 331/93 tak, ak ako je znázornené na priložených faktúrach (formulár „SCAC 2004“). Keďže taliansky

dodávateľ identifikovaný pre daň v inom členskom štáte (Taliansku) dodal tovar - ojazdené motorové
vozidlá oslobodené od dane v rámci EÚ, tzn. že kontrolovaný daňový subjekt predmetné ojazdené
motorové vozidlá nadobudol v zmysle § 11 Zákona o DPH, bol povinný v zmysle § 20 Zákona o
DPH toto nadobudnutie tovaru (ojazdených motorových vozidiel) v tuzemsku z iného členského štátu
zdaniť a uviesť do daňového priznania. Zároveň žalobcovi vzniklo právo na odpočítanie dane podľa

§ 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH, ktoré si však v predmetnom zdaňovacom období neuplatnil. Na
základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou správca dane vyrubil citovaným dodatočným
platobným výmerom žalobcovi DPH v sume 3.715,15 €, nakoľko sa daň zistená po daňovej kontrole
odlišovala od dane uvedenej v daňovom priznaní.

3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonom stanovenej lehote
odvolanie, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým rozhodnutím zo dňa 03.07.2013 tak, že
prvostupňové rozhodnutie správcu dane zmenil čo do výšky vyrubeného rozdielu DPH zo sumy 3.715,15
€ na sumu 3.702,61 €, t.j. znížil vyrubený rozdiel DPH o sumu 12,54 €. Žalovaný v odôvodnení
rozhodnutia uviedol, že vychádzal z toho, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období obchodoval

s ojazdenými motorovými vozidlami, ktoré nakupoval v inom členskom štáte (Taliansko) od osoby
registrovanej na DPH, konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS ITALIANA S.r.l. a tieto
následne predával v tuzemsku, pričom pri ich predaji nesprávne uplatňoval osobitnú úpravu dane pri
použitom tovare podľa § 66 Zákona o DPH. Žalovaný poukázal na zistenia správcu dane na základe
údajov zo systému VIES tak, ako sú uvedené v bode 2 tohto rozsudku, z ktorých vyplýva, že taliansky

daňový subjekt AXUS ITALIANA S.r.l. dodal a následne fakturoval v zdaňovacom období IV. štvrťrok
2010žalobcovitovaroslobodenýoddaneakonštatoval,žetátoskutočnosťbolapotvrdenáajodpoveďou
talianskej daňovej správy na formulári SCAC na základe medzinárodného dožiadania. Poukázal na
to, že preskúmaním faktúr vystavených pri týchto predajoch žalovaný i správca dane zistili, že nimibolo dokladované oslobodenie od dane na dodávku tovaru vnútri spoločenstva. Z uvedeného žalovaný
vyvodil,žežalobcaprináslednompredajiojazdenýchmotorovýchvozidielnadobudnutýchoddodávateľa
identifikovaného pre DPH v inom členskom štáte v režime oslobodenia od dane postupoval nesprávne,

keď pri následnom predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH.
Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že po preskúmaní predložených evidencií (predaj a nákup ojazdených
vozidiel - IV. štvrťrok 2010) a dokladov (odberateľské a dodávateľské faktúry, odpoveď talianskej daňovej
správy na medzinárodné dožiadanie - formulár SCAC 2004) sa stotožnil s posúdením deklarovaných
obchodov tak, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie osobitnej úpravy dane

pri použitom tovare, a preto žalobca nebol oprávnený pri následnom predaji ojazdených motorových
vozidiel v tuzemsku použiť osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH. Poukázal na postup
posudzovania zdaniteľných obchodov v rámci vnútorného trhu EÚ, pri ktorom je dôležité, či pri dodaní
použitého tovaru (ojazdené motorové vozidlá), použil dodávateľ z iného členského štátu bežný režim
alebo či postupoval podľa osobitného spôsobu zdaňovania prirážky, tzn. podľa § 66 Zákona o DPH.
V prípade, ak pri dodaní ojazdených motorových vozidiel z iného členského štátu bolo dodávateľom

uplatnené oslobodenie od dane z titulu jeho dodania do iného členského štátu osobe identifikovanej
pre DPH, žalobca, ktorý kúpil tieto ojazdené motorové vozidlá od osoby identifikovanej pre daň, zdaní
ich nadobudnutie, pretože ide o nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11
Zákona o DPH, ktoré podlieha dani podľa § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 20 ods. 1 písm. a/ Zákona
o DPH. Zároveň vzniká právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH, ak

dodávateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, čím je splnená podmienka podľa
§ 11 ods. 2 Zákona o DPH a aj podmienka uplatnenia práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1
písm. c/ Zákona o DPH, ak platiteľ (žalobca) má pri odpočítaní dane faktúru od dodávateľa z iného
členského štátu. Žalovaný pri preskúmaní predložených dokladov a evidencií zistil, že žalobca v zmysle
§ 66 ods. 3 Zákona o DPH vyčíslil kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou (t.j. prirážku),

ktorý zahŕňal aj 19 %-nú DPH. Túto daň žalobca priznal v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
IV. štvrťrok 2010. Žalovaný poukázal na § 66 ods. 3 Zákona o DPH, v zmysle ktorého základom dane
pri predaji použitého tovaru (ojazdených motorových vozidiel) je kladný rozdiel medzi predajnou cenou
a kúpnou cenou, znížený o daň. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru
alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia

alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Poukázal na to, že správca dane pri
vyčíslení vyrubeného rozdielu dane postupoval tak, že za základ dane považoval celú predajnú cenu,
ku ktorej vyčíslil 19 %-nú daň a od tejto dane odpočítal žalobcom priznanú 19 %-nú daň z prirážky.
Takýto postup správcu dane však nebol v súlade s ust. § 22 ods. 1 Zákona o DPH, pretože správca
dane za základ dane považoval predajnú cenu tovaru, ktorá zahŕňala aj 19 %-nú daň. Základom dane

v tomto prípade je predajná cena znížená o 19 %-nú daň, a preto mal správca dane vyčísliť daň tak,
že spolu za faktúry č. 2010/15, 2010/16, 2010/17 a 2010/18 predstavoval základ dane 19.834,15 €,
odvedená daň 65,40 € a daňová povinnosť 3.702,61 €. Žalovaný preto s poukazom na § 74 ods. 2
Daňového poriadku znížil správcom dane vyrubený rozdiel dane v sume 3.715,15 € na sumu 3.702,61
€, t.j. znížil vyrubený rozdiel dane o sumu 12,54 €. Žalovaný poukázal na to, že žalobca počas daňovej

kontroly, ani v odvolacom konaní nepredložil písomné potvrdenie dodávateľa z Talianska, na ktoré
poukazuje v odvolaní. Z predloženého spisového materiálu je podľa žalovaného zrejmé, že predložené
dodávateľské faktúry od dodávateľa AXUS ITALIANA S.r.l. sú bez DPH, s uvedením odkazu na čl. 41
DL.3., z čoho je zrejmé, že dodávateľ dodal ojazdené motorové vozidlá oslobodené od dane. Túto
skutočnosť potvrdila aj odpoveď talianskej daňovej správy. Žalovaný poukázal na čl. 40 Smernice Rady

č. 2006/112-EE zo dňa 28.11.2016 (ďalej len „Smernica“), podľa ktorého za miesto nadobudnutia tovaru
v rámci spoločenstva sa považuje miesto, kde sa končí odoslanie alebo preprava tovaru nadobúdateľovi
(kupujúcemu). Zároveň poukázal na čl. 41 ods. 1 Smernice, v zmysle ktorého bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia čl. 40, sa za miesto nadobudnutia tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle čl. 2 ods. 1 písm.
b/ bodu (i) považuje miesto na území členského štátu, ktorý pridelil IČ pre DPH, pod ktorým nadobúdateľ

(kupujúci) uskutočnil toto nadobudnutie, ak nadobúdateľ nepreukáže, že nadobudnutie sa zdanilo v
súlade s čl. 40. Z uvedeného žalovaný vyvodil, že dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval podľa
osobitného režimu tak, ako to tvrdí žalobca v odvolaní, ale dodal tovar ako tovar oslobodený od DPH
podľa čl. 41 DL.3 tak, ako je uvedené na predložených faktúrach, čo vyplýva aj z odpovede talianskej
daňovej správy. Žalobca mal preto pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať podľa §

11 Zákona o DPH, ktorý je v súlade s čl. 40 a 41 Smernice. Keďže predmetné ojazdené motorové
vozidlá nadobudol žalobca z iného členského štátu v zmysle § 11 Zákona o DPH, nemohol pri ich
následnom predaji v tuzemsku použiť osobitný režim zdanenia podľa § 66 Zákona o DPH, ale mal
použiť bežný režim zdanenia. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej vyrovnal sodvolacími námietkami žalobcu týkajúcimi sa postupu správcu dane. Žalovaný poukázal na priebeh
daňovej kontroly (tak, ako je podrobne uvedené aj v bode 1 tohto rozsudku) s tým, že daňová kontrola
začala dňa 14.11.2011, rozhodnutím zo dňa 01.12.2011, ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 14.12.2011,

správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu zaslania žiadosti o MVI do Talianska, po doručení
poslednej odpovede z MVI dňa 07.01.2013 zaslal žalobcovi oznámenie o pokračovaní v prerušenej
daňovej kontrole, následne vyhotovil Protokol z daňovej kontroly dňa 20.02.2013, ktorý doručil žalobcovi
spolu s výzvou na vyjadrenie dňa 04.03.2013. Žalobca sa k Protokolu písomne vyjadril dňa 13.03.2013,
dňa 21.03.2013 správca dane prerokoval Protokol z daňovej kontroly so žalobcom, o čom vyhotovil

zápisnicu a pri prerokovaní Protokolu umožnil žalobcovi nahliadnuť do odpovede talianskej daňovej
správy. Protokol bol prerokovaný so žalobcom dňa 21.03.2013, čím bola daňová kontrola ukončená
a nasledujúci deň začalo vyrubovacie konanie. Žalovaný konštatoval, že daňová kontrola začatá
dňa 14.11.2011, prerušená od 14.12.2011 do 07.01.2013 (pričom počas prerušenia daňovej kontroly
neplynú lehoty podľa § 25a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb.) bola ukončená dňa 21.03.2013, t.j. daňová
kontrola bola vykonaná v 6 mesačnej zákonnej lehote. Odvolaciu námietku žalobcu preto vyhodnotil

ako neopodstatnenú. Rovnako ako neopodstatnenú vyhodnotil žalovaný odvolaciu námietku žalobcu,
že správca dane nebral do úvahy jeho písomné vyjadrenie zo dňa 10.03.2013 a svoje závery nepodložil
žiadnym dôkazom. Žalovaný poukázal na to, že žalobca k svojim tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy,
ktoré by potvrdili, že spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ) používala osobitný režim zdaňovania
a že správnosť zdaňovania v osobitnom režime konzultoval so správcom dane. Naopak, preverovaním

u spoločnosti AXUS ITALIANA S.r.l. bolo správcom dane preukázané, že uvedená spoločnosť pri predaji
- dodaní ojazdených motorových vozidiel do iného členského štátu EÚ (pre žalobcu), nepoužila osobitný
režim podľa čl. 41 DL 331/93, čo vyplýva tak z odpovede talianskej daňovej správy, ako aj z predložených
faktúr vyhotovených spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. Rovnako odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu
sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správcu dane žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnenú s

tým, že rozhodnutie spĺňa všetky náležitosti.

4. Žalobca sa žalobou podanou 06.09.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.1100301/1/315416/2013/4989zodňa03.07.2013(ďalej„napadnutérozhodnutiežalovaného“),ktorým
žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec (ďalej „prvostupňový

orgán verejnej správy“ alebo „správca dane“) č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013,
ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) správca dane žalobcovi

ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vyrubil
rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť s odôvodnením, že
rozhodnutím a postupom správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že správny
orgán v procese výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktorých priebeh podrobne v žalobe
popísal, nebral do úvahy vyjadrenia a dôkazy žalobcu, najmä vyjadrenie k Protokolu o výkone daňovej

kontroly (ďalej aj „Protokol“), nesprávne posúdil obchod a určil rozdiel DPH a daňovú kontrolu viedol
v rozpore so zák. č. 511/1992 Zb. tým, že nedodržal stanovené lehoty a úkony pre výkon daňovej
kontroly. V žalobe uviedol, že od 01.08.2008 podniká ako fyzická osoba na základe živnostenského
oprávnenia ako sprostredkovateľ predaja použitého tovaru - ojazdených automobilov. Je registrovaný
ako platca DPH, pričom zdaňovanie predaja ojazdených motorových vozidiel robil podľa § 66 zák.

č. 222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov platných v čase vzniku daňovej povinnosti
(ďalej len „Zákon o DPH“ alebo „zák. č. 222/2004 Z.z.“), t.j. zdanením marže, ktorá predstavuje rozdiel
medzi nákupnou a predajnou cenou použitého motorového vozidla. Takýto postup si overil u správcu
dane a má informácie, že takto postupujú i ostatní podnikatelia v regióne zaoberajúci sa dovozom
ojazdených motorových vozidiel, u ktorých správca dane v prípade vykonania daňovej kontroly právo

takto účtovať a zdaňovať nespochybnil. Správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu za obdobie
II. až IV. štvrťrok 2010, ktorá začala dňom 14.11.2011. O výsledku daňovej kontroly správca dane
vyhotovil Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013, z ktorého vyplýva, že správca dane
žalobcomuplatnenýspôsobzdaňovanianepovažujezasprávnysodôvodnením,že„nakúpenéojazdené
motorové vozidlá podľa predložených dokladov a medzinárodného dožiadania neboli dodané žiadnou

osobou podľa bodov a/ až c/, preto platiteľ dane si nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane podľa §
66 ods. 2 Zákona o DPH“, keďže podľa šetrenia dodávateľa z Talianska, dodal oslobodený tovar od
dane v rámci EÚ, tak slovenský nadobúdateľ bol povinný toto nadobudnutie v tuzemsku zdaniť“. Toto
tvrdenie správcu dane nie je podľa žalobcu podložené žiadnym dôkazom. Správca dane vychádzalz materiálu o medzinárodnom dožiadaní, v ktorom talianska strana dodanie použitého tovaru - 5 ks
použitých osobných áut v celkovej hodnote 23.320,83 Eur vo IV. štvrťroku 2010 potvrdila. Tvrdenie
správcu dane, resp. jeho závery nepotvrdzuje ani doplňujúca poznámka uvedená talianskou stranou v

odpovedi na dožiadanie, podľa ktorej bolo „potvrdené, že DPH systém používaný spoločnosťou AXUS
AUTOMOBILE ITALIA SRL za predaj ojazdených vozidiel je: DPH nie je predmetom dane podľa čl.
41 DL331/93, ako je znázornené na priložených faktúrach v predchádzajúcej odpovedi“. Žalobca za
účelom preverenia správnosti svojho postupu komunikoval so svojím dodávateľom, ktorý žalobcovi
mailom oznámil, že „leg. nariadenie č. 41 z 23.02.1995 zmierňuje schváliť ako je potvrdené v nariadení

EÚ 2006/112/EÚ, potvrdzuje ako prirodzené spracovanie DPH v kúpnopredajnej činnosti pri ojazdených
autách v režime voľného priestoru. Takýto režim je zvláštna inštitúcia daňového pôvodu, ktorý určuje
ekonomické operácie národné alebo operácie EÚ. Aplikuje sa v prípade nákupu zo strany AXUS
ojazdeného vozidla pôvodne fakturovaného s DPH na marži a následne predaného. Dodávateľ musí
fakturovať podľa čl. 41 DL331/1993 - predaj v EÚ (alebo bez aplikovania DPH).“ Toto prehlásenie bolo
pre žalobcu dostačujúcim, že bol povinný použiť osobitný režim podľa § 66 ods. 2 písm. c/ pri predaji

týchto dodaných použitých osobných automobilov. Pri použití § 66 sa podľa žalobcu nesmie použiť § 11
- samozdanenie dodaného nového tovaru a následne si uplatniť odpočítanie dane podľa § 51 Zákona
o DPH. Skutočnosť, že dodanie tovaru bolo zavedené v systéme VIES, nezakladá právo správcovi
dane rozhodnúť, že na základe tejto informácie sa jedná o dodanie podliehajúce samozdaneniu podľa
§ 11 Zákona o DPH. Takéto tvrdenie je podľa žalobcu v rozpore s čl. 139 v nadväznosti na čl. 138

Smernice 2006/112/ES. Do systému VIES cez súhrnný výkaz o DPH sú obchody v rámci EÚ povinní
zadávať všetci obchodníci za všetky tovary obchodované v rámci EÚ. Smernica 2006/112 v čl. 139
taxatívne určuje, že tovar, ktorý podlieha osobitnému režimu, sa nepovažuje za dodanie oslobodené z
titulu dodania do iného štátu EÚ. Tovar v osobitnom režime nepodlieha dani, nadobúdateľ si nemôže
daň na vstupe odpočítať a pri následnom predaji takýto tovar zdaňuje len z marže. Podľa § 66 ods.

14 Zákona o DPH sa tovar v osobitnom režime nepovažuje za dodanie podľa § 11 Zákona o DPH.
Žalovanývosvojomrozhodnutípoukázalnato,ževýpočetrozdieludanevyčíslenýsprávcomdanenebol
urobený správne a aj toto zistenie podľa žalobcu nasvedčuje skutočnosti, že správca dane nevenoval
správnosti svojho rozhodnutia dostatočnú zodpovednosť. Žalobca argumentoval, že je platiteľom DPH a
povinnosť zabrániť dvojitému zdaneniu pri následnom predaji použitého tovaru rieši § 66 Zákona o DPH.

Dodávateľ bol podľa tohto ustanovenia povinný uplatniť tento režim, lebo ojazdené autá boli dodané
obchodníkom registrovaným pre daň v inom členskom štáte EÚ, autá nakupoval v osobitnom režime
zdaňované na marži a následne v tomto režime dodával. Skutočnosť, že dodávateľ necitoval na svojej
faktúre odvolanie na tento predpis, ani na Smernicu 2006/112/ES pri predaji, neoprávňuje predajcu
(žalobcu) porušiť povinnosť uvedenú v Zákone o DPH, ak je preukázateľné, že sa jedná o predmety,

ktoré tomuto režimu podliehajú. Z faktúry je zrejmé, že sa jedná o použitý tovar a DPH na faktúre nie
je uvedená. Dodávateľ ústne aj písomne potvrdil, že autá nakupuje v osobitnom režime. Žalovaný preto
podľa žalobcu svoje rozhodnutie o tom, že použité predmety mali byť zdaňované ako dovoz nového
tovaru samozdanením podľa § 11 Zákona o DPH nepreukázal relevantne, pričom námietky žalobcu
uvedené v odvolaní nevyvrátil a ani nebral do úvahy. Rozhodol len na základe tvrdenia, že dodanie bolo

uskutočnené, a preto je nadobúdateľ povinný uskutočniť samozdanenie a pri predaji použitého tovaru
tento zdaniť z celej predajnej ceny. Žalobca poukázal na prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sž 106/00 z 28.02.2001. Na objasnenie okolností výsledku daňovej kontroly
mal podľa žalobcu správca dane využiť svoju právomoc a zisťovať všetky okolnosti obchodného prípadu
a nespochybniteľne určiť, či sa jedná o skutočnosti, ktoré tvrdí. Žalobca ďalej namietal postup správneho

orgánu v súvislosti s dĺžkou výkonu daňovej kontroly, keď lehoty pre výkon daňovej kontroly podľa
žalobcu neboli dodržané. Daňová kontrola bola začatá 14.11.2011 a do prerokovania protokolu dňa
21.03.2013 uplynulo 16 mesiacov a 7 dní. Podľa informácie žalobcu získanej z kópie medzinárodného
dožiadania a odpovede je zrejmé, že žiadosť o dožiadanie bola podaná 09.03.2012 a odpoveď bola
doručená správcovi dane 31.05.2012. Do zákonného prerušenia kontroly preto možno odpočítať dobu

od 09.03.2012 do 31.05.2013, t.j. 3 mesiace. Podľa žalobcu nie je možné odpočítať tú dobu, kedy
správca dne oznámil začiatok a koniec prerušenia daňovej kontroly. Nie je teda pravdivé tvrdenie
žalovaného, že kontrola bola ukončená v lehote 6 mesiacov. Táto trvala podľa žalobcu neopodstatnene
viac ako 1 rok. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 24/2010 z
29.06.2010, podľa ktorého, ak dĺžka daňovej kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový

subjekt neodopieral povinnosť súčinnosť orgánu daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú
maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný
prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca
navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť.5. Žalovaný v písomnom vydrení k žalobe zo 17.10.2013 poukázal na priebeh daňovej kontroly na DPH
za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010, pričom na základe výsledkov tejto kontroly obsiahnutých

v Protokole z 20.02.2013, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.03.2013, prvostupňový orgán
verejnej správy vyrubil žalobcovi rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Poukázal na to, že daňovou
kontrolou zistil, že žalobca v období IV. štvrťroka 2010 nakupoval ojazdené motorové vozidlá z iného
členského štátu od osoby registrovanej na DPH - konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS
ITALIANA S.r.l., ALD Automotive Italia, Roma, IČ DPH: 01924924961004 (ďalej len „AXUS ITALIANA

S.r.l.“) a to na základe faktúr č. 515885 z 12.10.2010, 516252 z 18.10.2010, 517381 z 26.10.2010,
518191 a 518167 zo dňa 17.11.2010. Žalobca nadobudnuté ojazdené motorové vozidlá následne
predával v tuzemsku, pričom pri ich predaji uplatňoval osobitnú úpravu dane pri použitom tovare podľa
§ 66 Zákona o DPH. Správca dane nákup týchto vozidiel žalobcom od talianskeho dodávateľa AXUS
ITALIANA S.r.l. preveroval prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií (ďalej aj „MVI“)
zaslanej Talianskej daňovej správe, ktorá vo svojej odpovedi potvrdila, že režim použitý spoločnosťou

AXUS ITALIANA S.r.l. za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. 41 DL
331/93 tak, ako je znázornené na priložených faktúrach. Zistené skutočnosti správca dane vyhodnotil
tak, že nakúpené ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v ust. § 66 ods. 2
písm. a/ až c/ Zákona o DPH, čím nebola splnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy
dane pri použitom tovare ustanovená v cit. ustanovení Zákona o DPH. Keďže taliansky dodávateľ dodal

tovar oslobodený od dane v rámci EÚ, slovenský nadobúdateľ (žalobca) bol povinný toto nadobudnutie v
tuzemsku zdaniť. Preto žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel nemohol uplatniť
osobitnú úpravy dane z použitého tovaru. Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu správca
dane dospel k záveru, že žalobca svojím postupom porušil ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. §
8 a § 22 Zákona o DPH a žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3.715,15 Eur. K námietke žalobcu

uvedenej v žalobe, že správca dane nebral do úvahy jeho písomné vyjadrenie ani argumenty uvedené v
odvolaní a závery správcu dane nie sú podložené dôkazmi, žalovaný uviedol, že námietka je nedôvodná.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení tvrdil, že spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu)
používala osobitný režim zdaňovania marže podľa legislatívy ES, ale správca dane sa týmto zistením
nezaoberal, Tiež tvrdil, že pred realizáciou predaja dovezených motorových vozidiel a pri predkladaní

daňového priznania konzultoval správnosť zdaňovania v osobitnom režime so zamestnancami správcu
dane, ktorí správnosť tohto postupu potvrdili. Žalobca však k týmto svojim tvrdeniam nepredložil
žiadne dôkazy. Naopak, preverovaním spoločnosti AXUS ITALIANA S.r.l. ako dodávateľa žalobcu bolo
správcomdanepreukázané,žeuvedenáspoločnosťpripredajiojazdenýchmotorovýchvozidieldoiného
členského štátu EÚ - na Slovensko pre žalobcu nepoužila osobitný režim podľa čl. 41 DL 331/93, čo

vyplýva jednak z odpovede Talianskej daňovej správy, (ktorá uviedla, že „režim používaný spoločnosťou
AXUS ITALIANA S.r.l. za predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. 41DL
331/93 tak, ako je znázornené na priložených faktúrach“), ako aj z predložených dodávateľských faktúr
vyhotovených talianskym dodávateľom - spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l., na ktorých dodávateľ
neuviedol daň. V danom prípade bolo sporné, že žalobca ojazdené motorové vozidlí nadobudnuté na

základe dodávateľských faktúr vyhotovených talianskym dodávateľom AXUS ITALIANA S.r.l. následne
predal v tuzemsku, o čom vyhotovil odberateľské faktúry č. 2010/15 z 02.11.2010, č. 2010/16 zo
16.11.2010, č. 2010/17 z 23.11.2010 a č. 2010/18 z 09.12.2010, na ktorých uviedol odkaz na ust. § 66
Zákona o DPH. Podľa žalovaného z toho vyplýva, že dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval
podľa osobitného režimu tak, ako to tvrdí žalobca, ale dodal tovar oslobodený od dane v rámci EÚ podľa

čl. 41 DL 331/93, preto žalobca mal pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať podľa § 11
v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
mal zdaniť a uviesť do daňového priznania a následne mal právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods.
2 písm. c/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH. Žalobca teda nepostupoval podľa žalovaného
správne, keď pri následnom predaji týchto ojazdených motorových vozidiel aplikoval osobitnú úpravu

uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. K odkazu žalobcu na elektronickú komunikáciu so svojím
dodávateľom žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly, ani v odvolacom konaní takýto dôkaz (e-
mail) nebol predložený. Podľa názoru žalovaného však aj z prehlásenia obchodného partnera žalobcu
vyplýva, že žalobca nebol oprávnený použiť osobitný režim podľa § 66 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH
a pri následnom predaji tohto tovaru mal použiť bežný režim zdanenia (§ 19 ods. 1 Zákona o DPH).

Spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. teda len potvrdila, že dodala predmetné ojazdené motorové vozidlá
oslobodené od dane. Preto mal žalobca pri nákupoe predmetných ojazdených vozidiel postupovať podľa
§ 11 Zákona o DPH v nadväznosti na § 69 ods. 6 Zákona o DPH. Keďže predmetné ojazdené motorové
vozidlá nadobudol z iného členského štátu v zmysle § 11 Zákona o DPH, pri ich následnom predaji vtuzemsku mal použiť bežný režim zdanenia podľa § 19 ods.1 Zákona o DPH. Pokiaľ žalobca poukázal na
čl. 139 Smernice a na jeho porušenie dodávateľom žalovaný uviedol, že túto právnu úpravu nie je možné
aplikovať na daný prípad, pretože tu síce išlo o nadobudnutie použitého tovaru - ojazdených motorových

vozidiel od dodávateľa z iného členského štátu EÚ (Taliansko), kde sa začala preprava tovaru, ale tento
tovar nebol nebol zdanený v inom členskom štáte (Taliansku) podľa osobitného predpisu. Keďže tovar
bol v tomto prípade fakturovaný talianskym dodávateľom bez dane, jeho nadobudnutie sa považuje za
nadobudnutie tovaru podľa § 11 Zákona o DPH. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zákonná povinnosť
uvádzať vo faktúre informáciu o tom, že dodávka je v osobitnom režime, vyplýva z ust. § 71 ods.

7 Zákona o DPH v platnom znení aj v r. 2010, podľa ktorého ak platiteľ uplatňuje osobitnú úpravu
podľa § 65 a § 66, musí vo faktúre uviesť odkaz na túto úpravu, odkaz na čl. 306 alebo 313 Smernice
Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH v znení Smernice Rady 2006/138/ES z
19.12.2006 (ďalej aj „Smernica“) alebo informáciu, že uplatňuje osobitnú úpravu. Žalovaný po zistení
v odvolacom konaní, že pri vyčíslení vyrubeného rozdielu nebol postup správcu dane v súlade s §
22 ods. 1 Zákona o DPH, uvedený nedostatok odstránil v rámci odvolacieho konania. Z dokladov

predložených žalobcom v daňovej kontrole a v odvolacom konaní, ani zo zistení správcu dane nevyplýva
tvrdenie žalobcu, že dodávateľ nakupoval autá v osobitnom režime, a preto žalovaný svoje závery o
tom, že žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku, ktoré nadobudol
od dodávateľa z iného členského štátu - Talianska, nemohol použiť osobitnú úpravu dane podľa ust.
§ 66 Zákona o DPH, ale bol povinný použiť bežný režim zdanenia, založil na základe relevantných

dôkazov vyplývajúcich zo spisového materiálu správcu dane. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí
vysporiadal so všetkými námietkami odvolania. Splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie osobitnej
úpravy podľa § 66 Zákona o DPH je žalobca podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. povinný preukázať
a táto povinnosť žalobcovi vyplýva aj z ust. § 15 ods. 6 písm. c/, d/ a e/ cit. zákona. Správca dane
podľa § 29 ods. 1, 2 a 4 zák. č. 511/1992 Zb. vedie dokazovanie a dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňového
subjektu a ako dôkaz môže použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi. Správca dane podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. získané dôkazy
hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane i žalovaný takýmto
spôsobompostupovali.Knámietkežalobcu,žesprávcadaneprivýkonedaňovejkontrolyajejukončenia
nepostupoval v súlade so zákonom najmä vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly, žalovaný poukázal
na to, že daňová kontrola začala 14.11.2011, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní.
Následne rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly z 01.12.2011 správca dane podľa § 25a ods. 1

zák. č. 511/1992 Zb. predmetnú daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že zaslal žiadosť o medzinárodnú
výmenu daňových informácií zo dňa 01.12.2011 (ďalej aj „MVI“) do iného členského štátu EÚ (Talianska).
Po doručení poslednej odpovede z medzinárodnej výmeny informácií dňa 07.01.2013 správca dane
dňa 21.03.2013 pokračoval v prerušenej daňovej kontrole, pričom o pokračovaní v prerušenej daňovej
kontrole bolo žalobcovi zaslané oznámenie zo dňa 28.01.2013, keďže pominuli prekážky, pre ktoré bola

predmetná daňová kontrola prerušená. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené 04.02.2013. Po
vyhodnotení zistených skutočností a predložených dôkazov správca dane vyhotovil Protokol zo dňa
20.02.2013,ktorýspolusvýzvounavyjadreniesakProtokoluajehoprerokovaniezodňa26.02.2013bol
žalobcovidoručenýdňa04.03.2013.VovýzvenaprerokovanieProtokolubolurčenýdátumprerokovania
Protokolu na deň 21.03.2013. Žalobca v zákonnej lehote 8 pracovných dní podal písomné vyjadrenie k

Protokolu, správca dane námietky uvedené v tomto vyjadrení vzal do úvahy, a keďže žalobca nepredložil
žiadne dôkazy ani v prílohe písomného vyjadrenia, ani pri prerokovaní Protokolu, správca dane zotrval
na svojich zisteniach uvedených v Protokole, čo uviedol pri prerokovaní Protokolu do Zápisnice o
ústnom pojednávaní zo dňa 21.03.2013. Pri prerokovaní Protokolu dňa 21.03.2013 správca dane
žalobcovi umožnil nahliadnuť do odpovede Talianskej daňovej správy týkajúcej sa jeho dodávateľa -

spoločnosti AXUS ITALIANA S.r.l., pričom žalobca bol poučený o povinnosti zaplatiť správny poplatok.
Žalobca kolkové známky zaplatil až na základe výzvy na zaplatenie správneho poplatku z 28.03.2013
doručenej žalobcovi po prerokovaní Protokolu dňa 08.04.2013. Protokol bol so žalobcom prerokovaný
dňa 21.03.2013, pričom žalobca Protokol odmietol podpísať z dôvodu, že správca dane neakceptoval
skutočnosti uvedené vo vyjadrení z 10.03.2013. Protokol sa v zmysle § 15 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb.

považuje za prerokovaný dňom 21.03.2013. V zmysle § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. daňová kontrola
je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom.
Z uvedeného žalovaný vyvodil, že predmetná daňová kontrola začatá dňa 14.11.2011, prerušená od
14.12.2011 do 07.01.2013, pričom počas prerušenia lehoty v zmysle § 25a ods. 5 zák. č. 511/1992Zb. lehoty neplynú, bola ukončená dňa 21.03.2013, t.j. predmetná daňová kontrola bola vykonaná v
zákonnej 6-mesačnej lehote. Žalobcom uvedený Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 24/2010 z 29.06.2010
nie je preto na daný prípad aplikovateľný. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

6. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a
§ 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci
na nariadenom pojednávaní rozsudkom č.k. 24S/266/2013-60 zo dňa 05.06.2014 podľa § 250j ods.

2 písm. c/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného z 03.07.2013 i prvostupňové rozhodnutie správcu
dane z 28.03.2013 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že tvrdenie
žalovaného, že taliansky dodávateľ AXUS ITALIANA S.r.l. dodal žalobcovi tovar oslobodený od dane
v rámci EÚ, t.j. nepoužil osobitný režim zdanenia, je výsledkom nedostatočne zisteného skutkového
stavu. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že z odpovede talianskej daňovej správy doručenej
správcovi dane 07.01.2013 vyplýva, že získaná informácia o daňovom režime použitom spoločnosťou

AXUS ITALIANA S.r.l. sa týka subjektu, ktorý je odlišný od dodávateľa žalobcu, keďže žalobcom
predložené dodávateľské faktúry boli vystavené spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE ITALIA, ktorá bola
dodávateľom ojazdených motorových vozidiel pre žalobcu, ktorý subjekt nebol talianskou daňovou
správou preverovaný.

7. Na základe podaného odvolania žalovaného proti vyššie uvedenému rozsudku Krajského súdu v
BanskejBystricizodňa05.06.2014rozhodolvoveciNajvyššísúdSRuznesenímč.k.2Sžf/118/2014-102
zo dňa 14.12.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 05.06.2014 zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že zistený a zadokumentovaný skutkový stav svedčí v
prospech tvrdení žalovaného, že daňový subjekt, ktorý bol dodávateľom žalobcu, bol v medzinárodnom

dožiadaní identifikovaný správne. Na predpísanom formulári správca dane identifikoval talianskeho
dodávateľa okrem uvedenia obchodného mena aj prostredníctvom identifikačného čísla pre DPH, ktoré
je identické s tým, ktoré je uvedené na dodávateľských faktúrach predložených žalobcom. Informácia
talianskej daňovej správy poskytnutá slovenskému správcovi dane v medzinárodnom dožiadaní sa týka
dodávateľa žalobcu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uložil krajskému súdu prejednať vec v medziach

podanej žaloby a argumentácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí v spojení s jeho argumentáciou
v podanom odvolaní. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť dňa
25.01.2017.

8. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) úč. od 01.07.2016,

ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutia
žalovaného aplikujúc ustanovenia SSP a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k

záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v zmysle § 190 SSP zamietol.

10. Podľa § 2 ods.1 písm. c/ zák. č. 222/2004 Z.z. v znení úč. k 31.12.2010 (ďalej len „Zákon o
DPH“) predmetom dane je nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu
Európskeho spoločenstva (ďalej len "členský štát").

11. Podľa § 11 ods. 1 Zákona o DPH na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom
odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet
do tuzemska z iného členského štátu. Za nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie

tovaru na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte
prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s
oslobodením od dane.

12. Podľa § 11 ods. 2 písm. a/ a b/ Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského

štátu je predmetom dane, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, ab) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a
okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

13. Podľa § 11 ods. 4 Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu nie je
predmetom dane, ak
a) dodanie takého tovaru v tuzemsku by bolo oslobodené od dane podľa § 47 ods. 7 až 10,
b) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa

§ 7, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou a ktorá nie je registrovaná pre daň podľa
§ 7, a súčasne celková hodnota nadobudnutého tovaru nedosiahla 13 941,45 eura za predchádzajúci
kalendárny rok a ani v prebiehajúcom kalendárnom roku túto hodnotu nedosiahne.

14. Podľa § 11 ods. 3 Zákona o DPH predmetom dane je aj nadobudnutie nového dopravného
prostriedku za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu každou osobou. Za nadobudnutie

nového dopravného prostriedku podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie nového dopravného
prostriedku na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom
štáte prenajímateľa považuje odovzdanie predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu
s oslobodením od dane.

15. Podľa § 17 ods. 1 Zákona o DPH miestom nadobudnutia tovaru z iného členského štátu je miesto,
kde sa tovar nachádza v čase skončenia jeho odoslania alebo prepravy k nadobúdateľovi.
16. Podľa § 42 Zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na
činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a
dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

17. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

18. Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu podľa § 11 a § 11a.

19.Podľa§51ods.1písm.c/ZákonaoDPHprávonaodpočítaniedanepodľa§49môžeplatiteľuplatniť,

ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu
a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení
tovaru.

20. Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania

tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

21. Podľa § 20 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu vzniká
a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo

b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa
písmena a).

22. Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie

tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý
dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

23. Podľa § 66 ods. 1 písm. c/, d/ Zákona o DPH na účely tohto ustanoveniac) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v
nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé
kovy a drahé kamene,

d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z
inéhočlenskéhoštátualebodovážanaúčelyďalšiehopredajapoužitýtovar,umeleckédiela,zberateľské
predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na
účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja,

24. Podľa § 66 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ Zákona o DPH obchodník pri predaji umeleckých diel,
zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskeho
spoločenstva, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané
a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte,
b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru
bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v

inom členskom štáte,
c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného
v inom členskom štáte.

25. Podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel

medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1
písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú
povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

26. Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských

predmetov a starožitností v tuzemsku z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného
členského štátu alebo organizátor predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar
bol zdanený podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru začala, nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu podľa § 11.

27. Podľa § 69 ods. 6 Zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je
povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

28. Podľa § 72 ods. 2 písm. h/ Zákona o DPH. faktúra musí obsahovať odkaz na § 42 alebo 43, odkaz

na článok 136 alebo 138 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty v znení Smernice Rady 2006/138/ES z 19. decembra 2006 alebo informáciu, že
dodanie tovaru je oslobodené od dane.

29. Podľa čl. 266 bod 11, 14 Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry
vystavené podľa čl. 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje:
- v prípade oslobodenia od dane alebo ak je zaplatiť dane povinný odberateľ, odkaz na uplatňované
ustanovenie tejto smernice alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenie, alebo iný odkaz, ktorý uvádza,
že dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb je oslobodené od dane alebo je predmetom prenesenia

daňovej povinnosti,
- v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské
predmety a starožitnosti odkaz na čl. 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia,
alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.

30. Podľa § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
zneníúč.od01.01.2012(ďalejlen„Daňovýporiadok“)daňovékonaniazačatéaprávoplatneneukončené
pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.

31. Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku úč. od 30.12.2012 daňové konanie začaté podľa zákona

Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.32. Podľa § 74 ods. 2, 4 Daňového poriadku (2) Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie
v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti
účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na

ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže
zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže
odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie
alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
(4) Odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak

napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a
rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a
rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom
odvolacieho orgánu.

33. Podľa § 2 ods. 1, 2, 3, 6 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení úč. do 31.12.2011 (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“)
(1) V daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa
záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.
(2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní

plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
(6) Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah

právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

34.Podľa§15ods.1,2,5,6,8,10,13,16,17zák.č.511/1992Zb.(1)Daňovoukontrolousazisťujealebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní

vykonávanej daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu
dane podľa § 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu
dane. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti
vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa

osobitného zákona, 6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee)
alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b)
(2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto
oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a
kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú

kontroluvdeňuvedenývoznámeníovýkonedaňovejkontroly,daňovýsubjektjepovinnýtútoskutočnosť
do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so
správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom
a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly.

Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane
a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení
dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v
takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane
správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť

ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane
podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).
(5) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"),
má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
(6) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v
písomnej forme alebo v technickej forme 6ed) vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia

najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a
umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

(8) Kontrolovaný daňový subjekt môže do dňa doručenia výzvy podľa odseku 10 uplatniť u správcu dane
námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly. Námietky vybavuje
zamestnanec správcu dane najbližšie nadriadený tomu zamestnancovi, voči ktorému smerujú. Tento
nadriadený zamestnanec námietke vyhovie a zabezpečí nápravu alebo kontrolovanému daňovému
subjektu oznámi písomne dôvody, pre ktoré nemožno námietke vyhovieť. Proti tomuto rozhodnutiu nie

je prípustné odvolanie.
(10) O výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec
správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu
s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania
protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie

kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený
písomnesavyjadriťkprotokolunajneskôrdoôsmichpracovnýchdníododňajehodoručenia.Zmeškanie
lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k
protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve
na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového

subjektuprerokovaťprotokolajvkratšejlehote.Aksakontrolovanýdaňovýsubjektvdeňurčenývovýzve
nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane
je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného
podnetuvprotokoleopraviťchybyainénesprávnostinajneskôrvdeňjehoprerokovaniaskontrolovaným
daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu

podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku
k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu. (13) Daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa
pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania protokolu s daňovým subjektom alebo jeho
zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom spísania zápisnice o dohode o výške dane

(§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni
spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa začína vyrubovacie konanie (§ 44); to
neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou zistí, že daňovému subjektu, ktorý
nemá povinnosť podávať daňové priznanie podľa osobitných zákonov, 1b) za kontrolované zdaňovacie
obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa odseku 12 alebo spísanie zápisnice o

dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu
dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní
(odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie
zápisnice o začatí daňovej kontroly.
(16) Ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

(17) Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých
osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, 6eg) najviac o 12 mesiacov.Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je
ministerstvo.

35. Podľa § 25a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zák. č. 511/1992 Zb. (1) Správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak
sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.
(2) Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne
navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej

skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť,
najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na
vydanie rozhodnutia.
(3) Proti rozhodnutiu o prerušení konania nie je prípustné odvolanie.
(4) Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.

Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.
(5) Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

36. Podľa § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zák. č. 511/1992 Zb. (1) Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.

(2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede

na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
(8) Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný

správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

37. Podľa § 30 zák. č. 511/1992 Zb. (1) V daňovom konaní možno ukladať daňovú povinnosť alebo
priznávať práva len rozhodnutím. Rozhodnutie je pre adresáta platné, len ak je riadnym spôsobom

doručené alebo oznámené, ak tento alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
(2) Rozhodnutie musí obsahovať najmä
a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) číslo konania, prípadne i číslo platobného výmeru, dátum rozhodnutia,
c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa

rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa
rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a daňové identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo
pridelené, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo
osobitného zákona,
d) výrok, ktorý obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého

sa rozhodovalo, prípadne lehotu plnenia, rozhodnutie o náhradách konania, a ak ide o peňažné plnenie,
aj sumu a číslo účtu príslušnej banky, na ktorý má byť suma zaplatená,
e) poučenie o mieste, dobe a forme podania opravného prostriedku s upozornením na prípadné
vylúčenie odkladného účinku,
f) vlastnoručný podpis povereného zamestnanca daňového riaditeľstva, colného riaditeľstva alebo

správcu dane, ktorým je daňový úrad alebo colný úrad, s uvedením jeho mena, priezviska a funkcie
a odtlačok úradnej pečiatky, ak ide o správcu dane, ktorým je obec, podpis starostu obce alebo
ním povereného zamestnanca obce s uvedením mena, priezviska starostu obce a odtlačok úradnej
pečiatky; ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok
úradnej pečiatky sa nahrádzajú zaručeným elektronickým podpisom. 6aa)

(3) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych
predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.(4) Ak chýba v rozhodnutí poučenie o opravných prostriedkoch alebo v poučení bolo nesprávne uvedené
poučenie, že proti rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok, prípadne bola skrátená lehota na
podanie opravného prostriedku alebo nie je v poučení určená lehota vôbec, uzná správca dane opravný

prostriedok podaný do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia, za včas podaný.
(5) Ak je v rozhodnutí určená pre podanie opravného prostriedku lehota dlhšia ako v tomto zákone, platí
lehota uvedená v rozhodnutí.
(6) Rozhodnutie, ktorým správca dane určuje výšku dane alebo rozdiel dane okrem úroku, sankčného
úroku, pokuty ustanovených zákonom, oznámi správca dane daňovému subjektu formou platobného

výmeru alebo dodatočného platobného výmeru. Daň podľa § 1a písm. a) je splatná do 15 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ak tento zákon alebo osobitný zákon 8a) neustanovuje inak.
(7) Rozhodnutie, ktorým sa daň vyrubuje odchylne od priznania, hlásenia, dohody alebo iného
oznámenia, musí obsahovať odôvodnenie.
(8) Rozhodnutie o riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkoch musí obsahovať odôvodnenie.
Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa navrhovateľovi vyhovuje v plnom rozsahu.

(9) Doručené rozhodnutie, proti ktorému nemožno uplatniť riadny opravný prostriedok, je právoplatné.
(10) Rozhodnutie je vykonateľné, ak proti nemu nemožno podať riadne opravné prostriedky alebo ak
ich podanie nemá odkladný účinok a ak uplynula zároveň lehota plnenia.

38. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 1 SSP), a teda rozsah

súdneho prieskumu určuje žalobca tým, že v žalobe uplatní dôvody, pre ktoré považuje napadnuté
rozhodnutie za nezákonné. Súdne konanie nie je pokračovaním administratívneho konania a správny
súd nemá oprávnenie dôvody nezákonnosti za žalobcu vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody
konkretizovať na prejednávaný prípad, alebo ich dopĺňať. Žalobca podľa uplatnených žalobných
dôvodov namietal, že správca dane, teda prvostupňový orgán verejnej správy, svojím rozhodnutím a

postupom ukrátil žalobcove právo brániť sa tým, že nebral do úvahy vyjadrenie žalobcu k Protokolu
o výsledku daňovej kontroly, ani argumenty predložené v odvolaní. Predovšetkým je potrebné
uviesť, že správca dane, ktorý je prvostupňovým orgánom verejnej správy, ani nemohol brať do
úvahy argumenty žalobcu uvedené v odvolaní, keďže odvolanie smerovalo práve proti rozhodnutiu
prvostupňového orgánu verejnej správy a týmito odvolacími dôvody sa mal povinnosť zaoberať

žalovaný ako druhostupňový orgán verejnej správy. Keďže táto námietka smerovala voči rozhodnutiu
prvostupňového orgánu verejnej správy, správny súd k nej nemohol prihliadnuť. Námietka bola navyše
nekonkrétna. Žalobca v žalobe len všeobecne poukázal na to, že správca dane nebral do úvahy
argumenty žalobcu uvedené v odvolaní, pričom nekonkretizoval, ktorými konkrétnymi odvolacími
námietkam, resp. argumentmi sa správca dane nezaoberal. Napriek tomu správny súd uvádza, že z

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný sa so všetkými odvolacími
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane vysporiadal, zaujal k nim
svoje stanovisko a aplikoval príslušné ustanovenia Daňového poriadku, zákona č. 511/1992 Zb. a
Zákona o DPH, pričom vyslovil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne právne závery.
Skutočnosť, že žalobca s týmito závermi nesúhlasí, nemôže spôsobiť nezákonnosť napadnutého

rozhodnutia. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nebral do úvahy jeho vyjadrenie k Protokolu o
výsledku daňovej kontroly, pričom správca dane podľa neho ignoroval jeho dôkazy uvedené v tomto
vyjadrení, správny súd poukazuje na to, že žalobca v žalobe tieto dôkazy konkrétne nešpecifikoval. Vo
svojom vyjadrení (doručenom správcovi dane 13.03.2013) k Protokolu však žalobca žiadne dôkazy ani
neoznačil, ani nepredložil. Uviedol len, že dokáže, že použitie osobitného režimu zdaňovania marže

podľa § 66 Zákona o DPH dodržal a výpočet, priznanie a zaplatené dane vykonal správne. Žalobca
k svojim tvrdeniam vo vyjadrení, že spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu) používala
osobitný režim zdaňovania marže podľa legislatívy Európskeho spoločenstva, ani tvrdenie, že správnosť
zdaňovania v osobitnom režime konzultoval so správcom dane, nepredložil žiadne dôkazy. Pre úplnosť
správny súd uvádza, že žiadne dôkazy na tieto svoje tvrdenia nepredložil žalobca ani pri prerokovaní

Protokolu,anivodvolacomkonaníanapokonanivpreskúmavacomkonanínasprávnomsúde.Uvedená
námietka je preto nedôvodná.

39. Žalobca v žalobe namietal, že žalovaný svoje rozhodnutie o tom, že použité predmety mali byť
zdaňovanéakodovoznovéhotovarusamozdanenímpodľa§11ZákonaoDPH,nepreukázalrelevantne.

Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sž 106/00 z 28.02.2001, z ktorého vyplýva právny
názor, že dôkazná povinnosť daňovníka nie je absolútna. Podľa žalobcu mal správca dane využiť svoju
právomoc a zisťovať všetky okolnosti prípadu a nespochybniteľne určiť, či sa jedná o skutočnosti, ktoré
tvrdí. Argumentoval, že faktúry od dodávateľa musia obsahovať určité náležitosti, ktorými sa mal žalobcariadiť pri určení správneho režimu DPH, avšak tieto faktúry takéto informácie neuvádzajú (čím žalobca v
podstatepotvrdilzisteniasprávcudane),aleneuvádzajúaniinformácie,naktorýchsprávcadanepostavil
svoje tvrdenia. Žalobca preto namietal, že správca dane neuniesol bremeno dôkaznej povinnosti. K tejto

námietke správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná. Z ustanovení Daňového poriadku, i z ustanovení
zák. č. 511/1992 Zb. (ktorého ustanovenia sa v preskúmavanom prípade aplikujú pre daňovú kontrolu
v zmysle § 165 ods. 4 Daňového poriadku) vyplýva, že dôkazné bremeno nesie daňový subjekt. Podľa
§ 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne
určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach,

ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcomdanevpriebehudaňovejkontrolyalebodaňovéhokonania,vierohodnosť,správnosťaúplnosť
evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Rovnako v zmysle § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. daňový
subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom. Táto povinnosť rovnako žalobcovi vyplýva aj z ust. § 15 ods.
6 písm. c/, d/, e/ zák. č. 511/1992 Zb. Podmienky, za ktorých platiteľovi dane (žalobcovi) vzniká nárok
na uplatnenie osobitnej úpravy podľa § 66 Zákona o DPH, bol teda povinný preukazovať (a preukázať)
žalobca. Tieto podmienky sú hmotnoprávnej povahy a k záveru, či sú tieto podmienky splnené,
nepostačuje len samotné tvrdenie žalobcu, že jeho dodávateľ ústne i písomne potvrdil, že motorové

vozidlá nakupuje v osobitnom režime. Splnenie týchto podmienok musí aj preukázať (dôkazné bremeno)
a to zákonom stanoveným spôsobom. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal. Naopak, z
dôkazov predložených samotným žalobcom (dodávateľské faktúry od talianskeho dodávateľa), ako aj
zadovážených správcom dane (odpoveď talianskej daňovej správy, údaje zo systéme VIES) vyplýva, že
dodávateľ žalobcu AXUS ITALIANA S.r.l. nepostupoval podľa osobitného režimu (ako to tvrdil žalobca),

ale dodal žalobcovi tovar ako oslobodený od dane v rámci EÚ podľa čl. 41 DL.3, a preto žalobca mal
pri nákupe ojazdených motorových vozidiel postupovať v zmysle § 11 v spojení s § 69 ods. 6 a §
20 Zákona o DPH, toto nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do
daňového priznania (zároveň mu vzniklo právo na odpočítanie DPH) a pri následnom predaji ojazdených
motorových vozidiel, ktoré boli nadobudnuté od dodávateľa identifikovaného pre DPH v inom členskom

štáte (Taliansko) v režime oslobodenia od dane (z dôvodu, že nadobudnutie tovaru bude zdanené
v SR), postupoval nesprávne, keď pri ich predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa
§ 66 Zákona o DPH. Podstatnou skutočnosťou pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného (i
predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane) bolo, že žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky
stanovené v Zákone o DPH na to, aby mohol pri následnom predaji použitých osobných motorových

vozidiel aplikovať osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. Žalovaný vo svojom
rozhodnutí konštatoval, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy oprávňujúce aplikáciu ust. § 66 Zákona
o DPH, (teda neuniesol dôkazné bremeno) a tento záver vo svojom rozhodnutí aj odôvodnil. Správny
súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca dôkazy o splnení podmienok na aplikáciu ust.
§ 66 Zákona o DPH nepredložil, a to ani počas daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní, ani

v odvolacom konaní a napokon ani v preskúmavacom konaní. Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdil, že so
svojím dodávateľom komunikoval (elektronická komunikácia), pričom poukázal na obsah e-mailu, ktorý
mal obdržať od svojho dodávateľa, jednak takýto dôkaz žalobca nepredložil a jednak z jeho obsahu
(vyplývajúceho z textu /neoverený preklad z talianskeho jazyka/ uvedeného v žalobe) ani nevyplývajú
závery, ktoré z neho žalobca vyvodil. Vyššie citované ustanovenia Daňového poriadku i zákona č.

511/1992 Zb. upravujú povinnosť daňového subjektu preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane, pričom správca dane nie je povinný vyzývať alebo označovať dôkazy, ktoré má
daňový subjekt predložiť. Bolo preto úlohou žalobcu, aby si zadovážil dostatok dôkazov pre osvedčenie
jeho tvrdenia, že prijal plnenie od dodávateľa z iného členského štátu, ktorý používa osobitný režim
zdanenia. Vzhľadom na to, že dôkazné bremeno je na žalobcovi, nesplnením si svojich povinností a

nepredloženímdôkazovosvedčujúcichsplneniepodmienoknapreukázanieoprávnenostipostupupodľa
§ 66 Zákona o DPH, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. K prenosu dôkazného bremena na správcu
dane tak, ako to uvádza žalobca v žalobe, nedošlo. Žalobcom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR nebolo možné na tento prípad aplikovať, keďže sa týka prípadu, keď daňový subjekt vyčerpal
svoje vlastné dôkazné bremeno, avšak správca dane to spochybnil. Len v takomto prípade dochádza

k prenosu dôkazného bremena zo žalobcu na správcu dane. Správny súd preto túto námietku žalobcu
vyhodnotil ako nedôvodnú.40. K námietkam žalobcu uvedeným v žalobe týkajúcim sa uplatneného režimu zdaňovania pri
dovoze ojazdených motorových vozidiel od žalobcovho dodávateľa z Talianska, správny súd uvádza:
Správca dane na základe údajov z centrálneho informačného systému v rámci EÚ (VIES), ako aj z

výsledkov MVI od talianskej daňovej správy a predložených dodávateľských faktúr zistil, že žalobca
ako osoba identifikovaná na DPH nadobudol použitý tovar z Talianska (osobné motorové vozidlá) od
dodávateľa AXUS Automotive S.r.l. identifikovaného na DPH v tomto štáte EÚ (Taliansko). Išlo teda o
intrakomunitárny obchod medzi osobami identifikovanými na DPH v rôznych štátoch EÚ, ktorý prebieha
tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru

je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k
intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré
je zdaňované. V systéme uplatňovania DPH v členských štátoch EÚ platí základný princíp výberu tejto
dane členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje
pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí
odoslanie alebo preprava tovaru (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2012 zo

dňa 26.03.2013). Z vykonaného dokazovania i predložených listín vyplýva, že dodávateľ žalobcu v
inom členskom štáte pri predaji ojazdených motorových vozidiel (použitý tovar) používal „bežný režim
zdaňovania“, teda uplatnil oslobodenie od dane z titulu dodania týchto vozidiel do iného členského
štátu (podľa čl. 41 DL.3) a žalobcovi ako osobe identifikovanej pre DPH fakturoval dodanie týchto
vozidiel v cenách bez DPH (čo nepochybne vyplýva z predložených dodávateľských faktúr), takéto

intrakomunitárnedodanieuviedolivsúhrnnomvýkaze,čosanáslednepremietlodosystémuVIES,ktorý
má správca dane k dispozícii. Za účelom preverenia potrebných údajov správca dane požiadal príslušnú
daňovú správu v Taliansku (členského štátu EÚ) o preverenie, či pri dodaní tovaru skutočne išlo o bežný
režim uplatňovania dane, a teda o intrakomunitárne dodanie tovaru. Na faktúrach, ktoré dodávateľ AXUS
ITALIANA S.r.l. vystavil pre žalobcu a ktoré sa týkajú dodania ojazdených motorových vozidiel, nie je

DPH uvedená, čo znamená, že motorové vozidlá boli žalobcovi fakturované bez DPH a jeho dodávateľ
uplatnil v prípade žalobcu bežný spôsob zdaňovania dodávaného tovaru, ktorý musí rešpektovať i
žalobca ako odberateľ tohto tovaru. Z odpovede talianskej daňovej správy vyplýva, že režim používania
spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. (dodávateľ žalobcu) za predaj ojazdených motorových vozidiel
nie je predmetom DPH podľa čl. 41 DL.331/93. Vykonaným preverovaním a dokazovaním bolo teda

preukázané, že v predmetnej veci došlo k uplatneniu mechanizmu DPH, pri ktorom je dodávka u
dodávateľa oslobodená od tejto dane a k zdaneniu dochádza až nadobúdateľom v SR, a to v zmysle
§ 11 ods. 1 a 2 a § 20 ods. 1, 2 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a jedná sa teda o tzv. bežný
režim zdanenia tovaru. V predmetnej veci bol teda rozhodujúci postup, ktorý použil zahraničný dodávateľ
vo vzťahu k žalobcovi ako kupujúcemu. V prípade, že tento použil bežný režim zdanenia (podmienky

pre použitie tzv. osobitného spôsobu zdaňovania neboli preukázané), takýto režim s určením základu
dane podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH bol povinný pri predaji ojazdených motorových vozidiel použiť
i žalobca. Napriek tomu však v rozpore s vyššie citovaným ustanovením Zákona o DPH, tento tzv.
osobitný režim zdanenia pri predaji ojazdených motorových vozidiel žalobca použil a postupoval podľa
§ 66 ods. 2, 3 Zákona o DPH bez toho, aby na použitie tohto režimu zdanenia boli splnené podmienky.

Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ
dane má právo uplatniť tento režim zdanenia len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH
uplatnená, čo vyplýva z ust. § 66 ods. 2 vyššie cit. zákona, v ktorom sú zakotvené podmienky pre použitie
osobitného režimu zdanenia. Žalobca splnenie týchto podmienok nepreukázal, nakoľko použitý tovar mu
bol dodaný osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte, dodanie tovaru nebolo oslobodené

od dane podľa § 42, resp. § 43 zák. č. 222/2004 Z.z. alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia
zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku) a dodávateľ žalobcu neuplatnil daň podľa osobitnej
úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte (Taliansku). Vzhľadom na vyššie
uvedené zistenia potom správny súd dospel k záveru, že žalobca nepostupoval v súlade so Zákonom o
DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použil osobitný režim zdaňovania a daň odviedol

podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH, teda zdanil len rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou týchto
vozidiel znížený o daň, napriek tomu, že bol povinný použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1
Zákona o DPH, a teda daň, ktorú mal žalobca priznať z predaja týchto motorových vozidiel, mala byť
uplatnená z celkovej predajnej ceny (prijatej protihodnoty za jednotlivé motorové vozidlá) zníženej o
daň. Pokiaľ žalobca tvrdil, že pri použití osobitného režimu zdanenia vychádzal z informácií o použití

osobitnéhorežimuzdanenia,ktorémuposkytoljehododávateľvinomčlenskomštáte,totosvojetvrdenie
žiadnym spôsobom nepreukázal a nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by ho oprávňoval uplatňovať ním
jednostranne zvolený režim zdanenia pri predaji použitých motorových vozidiel podľa § 66 ods. 2 a
3 Zákona o DPH. Za takýto dôkaz nemožno podľa názoru správneho súdu považovať ani v žalobeoznačený e-mail dodávateľa, ktorý navyše nebol ani počas daňovej kontroly, ani v daňovom konaní a ani
v preskúmavacom konaní predložený. V prípade, ak by zahraničný dodávateľ žalobcu použil osobitný
režim zdanenia, ktorý spočíva v zdanení rozdielu medzi predajnou cenou a kúpnou cenou tovaru, bol

by povinný túto skutočnosť uviesť v texte faktúry, a to s poukazom na ustanovenie čl. 226, bod 11 a 14
Smernice rady 2006/112/ES, pričom predajná cena by potom obsahovala i daň, ktorá by bola odvedená
v členskom štáte predaja. Potom by už u nadobúdateľa v SR (teda u žalobcu) k zdaneniu nedošlo.
Predloženéfaktúryodzahraničnéhododávateľavšaktvrdeniažalobcunepreukazujú,pričomniejevnich
uvedená DPH a neobsahujú ani žiadny odkaz na vyššie uvedené ustanovenie, resp. ustanovenia čl. 312

až 332 Smernice rady 2006/112/ES. Nemožno preto súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že správca dane
nezistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, pretože správca dane aj napriek údajom na faktúrach, ktoré
neuvádzajú výslovne použitý spôsob zdaňovania (a práve preto mal žalobca povinnosť použiť tzv. bežný
spôsob zdaňovania), vykonal zisťovanie prostredníctvom medzinárodného systému VIES a aj formou
medzinárodnej výmeny informácií od talianskej daňovej správy, z ktorých nepochybne zistil, že išlo o
nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, a teda o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru podľa § 11

ods. 1, 2 Zákona o DPH, ktoré podlieha dani a že dodávateľ žalobcu pri dodaní tovaru postupoval podľa
všeobecnej úpravy DPH. Skutkový stav v predmetnej veci bol podľa názoru správneho súdu zistený v
potrebnom rozsahu, zákonným spôsobom a správca dane ho správne i logicky vyhodnotil.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené a zistený skutkový stav, žalobcovi ako daňovému subjektu vznikla

povinnosť priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku z iného členského štátu a pri
následnom predaji vozidiel použiť bežný režim, teda uplatniť daň z celej predajnej sumy v zmysle § 69
ods. 6 Zákona o DPH, pretože podmienky na postup podľa § 66 ods. 2 a 3 Zákona o DPH splnené
neboli. Správca dane preto postupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákona o DPH, keď
žalobcovi rozhodnutím z 28.03.2013 vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2010, avšak

pokiaľ sa týka výšky vyrubeného rozdielu DPH, pochybil, keď jeho postup pri vyčíslení vyrubeného
rozdielu nebol v súlade s ust. § 22 ods. 1 Zákona o DPH. Preto žalovaný postupoval v súlade s §
74 ods. 2 Daňového poriadku, keď tento nedostatok v rámci odvolacieho konania odstránil s tým, že
znížil správcom dane vyrubený rozdiel dane v sume 3.715,15 € na sumu 3.702,61 €, t.j. znížil vyrubený
rozdiel dane o sumu 12,54 € a tento postup, ako aj spôsob výpočtu dane v napadnutom rozhodnutí

riadne odôvodnil. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že orgány verejnej správy
zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe vyvodiť
záver o povinnosti žalobcu zaplatiť rozdiel dane vo výške 3.702,61 €. Záver správcu dane i žalovaného,
ktorý vyplýva z vyššie uvedených rozhodnutí, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s
hmotnoprávnymi ustanoveniami Zákona o DPH v znení platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho

obdobia (4. štvrťrok 2010). Správny súd preto uvádza, že žalobca nemohol byť vyššie uvedenými
rozhodnutiami orgánov verejnej správy ukrátený na svojich právach, pretože sa dôsledne neriadil
ustanoveniami Zákona o DPH a nevedel preukázať, že ojazdené motorové vozidlá mu boli dodané
osobou uvedenou v § 66 ods. 2 Zákona o DPH alebo za podmienok tam uvedených, a preto nemohol
uplatniť osobitnú úpravu dane pri ich následnom predaji.

42. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i správcu dane je nezákonné,
pretože správca dane viedol daňovú kontrolu v rozpore so zákonom č. 511/1992 Zb. tým, že nedodržal
zákonom stanovenú lehotu (dĺžku) daňovej kontroly, a preto protokol z takejto daňovej kontroly
predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý,

poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS/24/2010 z 29.6.2010, správny súd uvádza: Z
administratívneho spis vyplýva , že správca dane doručil žalobcovi dňa 23.10.2011 Oznámenie o
daňovej kontrole zo dňa 29.09.2011, v ktorom určil ako deň začatia kontroly 14. 10.2011. Správca dane
následne telefonicky dohodol so zástupcom žalobcu nový termín začatia daňovej kontroly 14.11.2011.
Zo Zápisnice č. 681/320/31296/2011/Dan zo dňa 14.11.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu

vyplýva, že predmetná daňová kontrola začala dňa 14.11.2011 (po vzájomnej dohode správcu dane
a žalobcu v súlade s § 15 ods. 2 zákona č.511/1992 Zb.). Správca dane následne Rozhodnutím
č. 681/320/39882/2011/Dan zo dňa 01.12.2011, ktoré bolo žalobcovi doručené 14.12.2011 daňovú
kontrolu prerušil s poukazom na § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu zaslania žiadosti
o medzinárodnú výmenu daňových informácií do Talianska. Z administratívneho spisu vyplýva, že

zamestnankyňa správcu dane odoslala žiadosť č. 681/320/39917/2011/Dan dňa 01.12.2011 na formulári
„SCAC 2004“ o výmenu informácií adresovanú talianskej daňovej správe za účelom preverenia obchodu
medzi žalobcom (IČ DPH: SK1041017659) a ALD Automotive Italia (IČ DPH: IT01924961004, ktoré
bolo pridelené subjektu AXUS Automotive S.r.l.), vrátane potvrdenia uplatňovaného režimu DPHza IV. štvrťrok 2010. Dňa 19.07.2012 Finančné riaditeľstvo SR doručilo správcovi dane odpoveď
talianskej daňovej správy na žiadosť správcu dane o MVI týkajúcu sa žalobcu - tlačivo ústredného
kontaktného úradu - referenčný dokument č. 481187/12/Ulb s dátumom zaslania žiadosti 09.03.2012,

pričom z následnej e-mailovej komunikácie medzi zamestnankyňou správcu dane a Finančného
riaditeľstva SR (e-maily z 24.07., 26.07., 26.11. a 27.11.2012) nachádzajúcej sa v administratívnom
spise, vyplýva, že v odpovedi talianskej daňovej správy na predmetnú žiadosť neboli uvedené
požadované informácie, a preto bola talianska daňová správa opätovne požiadaná o zodpovedanie
požadovaných otázok (prostredníctvom príslušnej zamestnankyne Finančného riaditeľstva SR). Z

administratívneho spisu vyplýva, že správcovi dane bola konečná odpoveď talianskej daňovej správy
(MVIodpoveďč.481187/12/Ulb)doručenáprostredníctvomFinančnéhoriaditeľstvaSRvprílohee-mailu
dňa 07.01.2013, pričom na pôvodnom referenčnom dokumente bol uvedený pôvodný dátum zaslania
žiadosti (09.03.2012) a pôvodný dátum zaslania odpovede (31.05.2012). Porovnaním uvedených
referenčných dokumentov č. 481187/12/Ulb bolo zistené, že formulár doručený správcovi dane
07.01.2013 už obsahoval v časti E/ odpoveď talianskej daňovej správy, t.j. požadované informácie

(formulár doručený správcovi dane 18.07.2012 v časti E/ nebol vôbec vyplnený). Pokiaľ teda žalobca
v žalobe tvrdil, že z kópií z MVI a odpovedí na dožiadanie vyplýva, že žiadosť o MVI bola podaná
09.03.2012 a odpoveď bola doručená 31.05.2012, a preto mala byť daňová kontrola prerušená
len v období od 09.03.2012 do 31.05.2013, t.j. 3 mesiace, toto tvrdenie je v rozpore s obsahom
administratívneho spisu. Správca dane žalobcovi listom z 28.01.2013 oznámil, že dňa 07.01.2013

pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Predmetná daňová kontrola vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti trvala od 14.11.2011 do 14.12.2011( t. j. jeden mesiac), od 14.12.2011 do
07.01.2013 bola s poukazom na § 25 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. prerušená, pričom počas prerušenia
konania lehoty podľa zákona neplynú (§ 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.) a následne pokračovala
od 07.01.2013 do 21.03.2013 (t. j. 2 mesiace a 14 dní), kedy bola prerokovaním Protokolu o daňovej

kontrole ukončená v súlade s § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. Z uvedeného vyplýva, že daňová
kontrola bola ukončená v zákonnej 6 mesačnej lehote stanovenej v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992
Zb. Námietka žalobcu, že rozhodnutie a postup žalovaného sú nezákonné z dôvodu, že správca dane
viedol daňovú kontrolu v rozpore so zákonom tým, že nedodržal zákonom stanovené lehoty, nie je preto
dôvodná. Pokiaľ teda žalobca v žalobe poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010

z 29.06.2010, tento nie je možné na daný prípad aplikovať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
tak nie je možné konštatovať, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom. Protokol z
nej tak nemohol nadobudnúť povahu nezákonného dôkazného prostriedku, ktorý by v daňovom konaní
nebolo možné použiť. Nebolo teda možné ani konštatovať, že daňové konanie v tejto veci by bolo
zaťažené vadou nezákonnosti a ani to, že rozhodnutie žalovaného, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza

zo skutočností zistených počas daňovej kontroly, by bolo nezákonné. Správca dane dodržal zákonné
ustanovenia ukladajúce mu povinnosť ukončiť daňovú kontrolu v lehote do šiestich mesiacov odo dňa
jej začatia (§ 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.).

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a predchádzajúceho konania z dôvodov uvedených v
žalobe dospel k záveru, že z týchto dôvodov je napadnuté rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom,
a preto podľa § 190 ods.1 SSP žalobu zamietol.

44. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná

žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Keďže žalobca v konaní nebol úspešný, správny
súd mu náhradu trov konania nepriznal.

45. Toto rozhodnutie prijal správny súd pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, podaná na
Krajskom súde v Banskej Bystrici.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na
podaniekasačnejsťažnosti.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľamusiabyťspísanéadvokátom.
Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie
podania na trovy toho, kto podanie urobil.