Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, June 5, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 24S/266/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201433
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6013201433.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov

senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jarmily Badíkovej v právnej veci žalobcu: J. B. AUTODESING,
Novohradská 966/2, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 44 270 151, zastúpeného JUDr. Jozefom Veselým,
advokátom so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 v spojení s rozhodnutím
Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec č. 9611401/5/1188965/2013/Gas z 28.03.2013 z

r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 716,04 Eur z toho trovy právneho
zastúpenia vo výške 646,04 Eur a iné trovy konania vo výške 70,- Eur a zaplatiť ich právnemu zástupcovi
žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou 06.09.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
1100301/1/315416/2013/4989 zo dňa 03.07.2013 (ďalej „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ktorým
žalovaný zmenil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Lučenec (ďalej „prvostupňový
správny orgán“ alebo „správca dane“) č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013, ktorým

podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1. zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“) v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) správca dane žalobcovi
ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vyrubil
rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Žalobca žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť s odôvodnením, že
rozhodnutím a postupom správneho orgánu bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že správny

orgán v procese výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, ktorých priebeh podrobne v žalobe
popísal, nebral do úvahy vyjadrenia a dôkazy žalobcu, najmä vyjadrenie k protokolu o výkone daňovej
kontroly (ďalej aj „protokol“), nesprávne posúdil obchod a určil rozdiel DPH a daňovú kontrolu viedol
v rozpore so zák. č. 511/1992 Zb. tým, že nedodržal stanovené lehoty a úkony pre výkon daňovej
kontroly. V žalobe uviedol, že od 01.08.2008 podniká ako fyzická osoba na základe živnostenského
oprávnenia ako sprostredkovateľ predaja použitého tovaru - ojazdených automobilov. Je registrovaný
ako platca DPH, pričom zdaňovanie predaja ojazdených motorových vozidiel robil podľa § 66 zák. č.

222/2004 Z.z. o DPH v znení neskorších predpisov platných v čase vzniku daňovej povinnosti (ďalej
len „Zákon o DPH“ alebo „zák. č. 222/2004 Z.z.“), t.j. zdanením marže, ktorá predstavuje rozdiel medzi
nákupnou a predajnou cenou použitého motorového vozidla. Takýto postup si overil u správcu dane a
má informácie, že takto postupujú i ostatní podnikatelia v regióne zaoberajúci sa dovozom ojazdenýchmotorových vozidiel, u ktorých správca dane v prípade vykonania daňovej kontroly právo takto účtovať
a zdaňovať nespochybnil. Správca dane u žalobcu vykonal daňovú kontrolu za obdobie II. až IV.
štvrťrok 2010, ktorá začala dňom 14.11.2011. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil

Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013, z ktorého vyplýva, že správca dane žalobcom
uplatnenýspôsobzdaňovanianepovažujezasprávnysodôvodnením,že„nakúpenéojazdenémotorové
vozidlá podľa predložených dokladov a medzinárodného dožiadania neboli dodané žiadnou osobou
podľa bodov a/ až c/, preto platiteľ dane si nemohol uplatniť osobitnú úpravu dane podľa § 66 ods.
2 Zákona o DPH“, keďže podľa šetrenia dodávateľa z Talianska, dodal oslobodený tovar od dane v

rámci EÚ, tak slovenský nadobúdateľ bol povinný toto nadobudnutie v tuzemsku zdaniť“. Toto tvrdenie
správcu dane nie je podľa žalobcu podložené žiadnym dôkazom. Správca dane vychádzal z materiálu
o medzinárodnom dožiadaní, v ktorom talianska strana dodanie použitého tovaru - 5 ks použitých
osobných áut v celkovej hodnote 23.320,83 Eur vo IV. štvrťroku 2010 potvrdila. Tvrdenie správcu dane,
resp. jeho závery nepotvrdzuje ani doplňujúca poznámka uvedená talianskou stranou v odpovedi na
dožiadanie, podľa ktorej bolo „potvrdené, že DPH systém používaný spoločnosťou AXUS AUTOMOBILE

ITALIA SRL za predaj ojazdených vozidiel je: DPH nie je predmetom dane podľa čl. 41 DL331/93, ako
je znázornené na priložených faktúrach v predchádzajúcej odpovedi“. Žalobca za účelom preverenia
správnosti svojho postupu komunikoval so svojím dodávateľom, ktorý žalobcovi mailom oznámil, že
„leg. nariadenie č. 41 z 23.02.1995 zmierňuje schváliť ako je potvrdené v nariadení EÚ 2006/112/
EÚ, potvrdzuje ako prirodzené spracovanie DPH v kúpnopredajnej činnosti pri ojazdených autách v

režime voľného priestoru. Takýto režim je zvláštna inštitúcia daňového pôvodu, ktorý určuje ekonomické
operácie národné alebo operácie EÚ. Aplikuje sa v prípade nákupu zo strany AXUS ojazdeného vozidla
pôvodne fakturovaného s DPH na marži a následne predaného. Dodávateľ musí fakturovať podľa
čl. 41 DL331/1993 - predaj v EÚ (alebo bez aplikovania DPH).“ Toto prehlásenie bolo pre žalobcu
dostačujúcim, že bol povinný použiť osobitný režim podľa § 66 ods. 2 písm. c/ pri predaji týchto dodaných

použitých osobných automobilov. Pri použití § 66 sa podľa žalobcu nesmie použiť § 11 - samozdanenie
dodaného nového tovaru a následne si uplatniť odpočítanie dane podľa § 51 Zákona o DPH. Skutočnosť,
že dodanie tovaru bolo zavedené v systéme VIES, nezakladá právo správcovi dane rozhodnúť, že na
základe tejto informácie sa jedná o dodanie podliehajúce samozdaneniu podľa § 11 Zákona o DPH.
Takéto tvrdenie je podľa žalobcu v rozpore s čl. 139 v nadväznosti na čl. 138 Smernice 2006/112/ES.

Do systému VIES cez súhrnný výkaz o DPH sú obchody v rámci EÚ povinní zadávať všetci obchodníci
za všetky tovary obchodované v rámci EÚ. Smernica 2006/112 v čl. 139 taxatívne určuje, že tovar, ktorý
podlieha osobitnému režimu, sa nepovažuje za dodanie oslobodené z titulu dodania do iného štátu
EÚ. Tovar v osobitnom režime nepodlieha dani, nadobúdateľ si nemôže daň na vstupe odpočítať a pri
následnom predaji takýto tovar zdaňuje len z marže. Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH sa tovar v

osobitnom režime nepovažuje za dodanie podľa § 11 Zákona o DPH. Žalovaný vo svojom rozhodnutí
poukázal na to, že výpočet rozdielu dane vyčíslený správcom dane nebol urobený správne a aj toto
zistenie nasvedčuje skutočnosti, že správca dane nevenoval správnosti svojho rozhodnutia dostatočnú
zodpovednosť. Žalobca argumentoval, že je platiteľom DPH a povinnosť zabrániť dvojitému zdaneniu
pri následnom predaji použitého tovaru rieši § 66 Zákona o DPH. Dodávateľ bol podľa tohto ustanovenia

povinný uplatniť tento režim, lebo ojazdené autá boli dodané obchodníkom registrovaným pre daň v
inom členskom štáte EÚ, autá nakupoval v osobitnom režime zdaňované na marži a následne v tomto
režime dodával. Skutočnosť, že dodávateľ necitoval na svojej faktúre odvolanie na tento predpis, ani
na Smernicu 2006/112/ES pri predaji, neoprávňuje predajcu (žalobcu) porušiť povinnosť uvedenú v
Zákone o DPH, ak je preukázateľné, že sa jedná o predmety, ktoré tomuto režimu podliehajú. Z faktúry

je zrejmé, že sa jedná o použitý tovar a DPH na faktúre nie je uvedená. Dodávateľ ústne aj písomne
potvrdil, že autá nakupuje v osobitnom režime. Žalovaný preto podľa žalobcu svoje rozhodnutie o tom,
že použité predmety mali byť zdaňované ako dovoz nového tovaru samozdanením podľa § 11 Zákona
o DPH nepreukázal relevantne, pričom námietky žalobcu uvedené v odvolaní nevyvrátil a ani nebral
do úvahy. Rozhodol len na základe tvrdenia, že dodanie bolo uskutočnené, a preto je nadobúdateľ

povinný uskutočniť samozdanenie a pri predaji použitého tovaru tento zdaniť z celej predajnej ceny.
Žalobca poukázal na prenos dôkazného bremena v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 4Sž
106/00 z 28.02.2001. Na objasnenie okolností výsledku daňovej kontroly mal správca dane využiť svoju
právomoc a zisťovať všetky okolnosti obchodného prípadu a nespochybniteľne určiť, či sa jedná o
skutočnosti, ktoré tvrdí. Žalobca ďalej namietal postup správneho orgánu v súvislosti s dĺžkou výkonu

daňovej kontroly, keď lehoty pre výkon daňovej kontroly podľa žalobcu neboli dodržané. Daňová kontrola
bola začatá 14.11.2011 a do prerokovania protokolu dňa 21.03.2013 uplynulo 16 mesiacov a 7 dní.
Podľa informácie žalobcu získanej z kópie medzinárodného dožiadania a odpovede je zrejmé, že
žiadosť o dožiadanie bola podaná 09.03.2012 a odpoveď bola doručená správcovi dane 31.05.2012.Do zákonného prerušenia kontroly preto možno odpočítať dobu od 09.03.2012 do 31.05.2013, t.j. 3
mesiace. Podľa žalobcu nie je možné odpočítať tú dobu, kedy správca dne oznámil začiatok a koniec
prerušenia daňovej kontroly. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného, že kontrola bola ukončená v

lehote 6 mesiacov. Táto trvala podľa žalobcu neopodstatnene viac ako 1 rok. V tejto súvislosti poukázal
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 24/2010 z 29.06.2010, podľa ktorého, ak dĺžka daňovej
kontroly napriek skutočnosti, že kontrolovaný daňový subjekt neodopieral povinnosť súčinnosť orgánu
daňovej správy, prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daňovej
kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť

použitý. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť.

Žalovaný v písomnom vydrení k žalobe zo 17.10.2013 poukázal na priebeh daňovej kontroly na DPH
za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010, pričom na základe výsledkov tejto kontroly obsiahnutých
v protokole z 20.02.2013, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.03.2013, prvostupňový správny
orgán vyrubil žalobcovi rozdiel DPH vo výške 3.715,15 Eur. Poukázal na to, že daňovou kontrolou zistil,

že žalobca v období IV. štvrťroka 2010 nakupoval ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu
od osoby registrovanej na DPH - konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS ITALIANA S.r.l.
a to na základe faktúr č. 515885 z 12.10.2010, 516252 z 18.10.2010, 517381 z 26.10.2010, 518191
a 518167 zo dňa 17.11.2010. Žalobca nadobudnuté ojazdené motorové vozidlá následne predával v
tuzemsku, pričom pri ich predaji uplatňoval osobitnú úpravu dane pri použitom tovare podľa § 66 Zákona

o DPH. Správca dane nákup týchto vozidiel žalobcom od talianskeho dodávateľa AXUS ITALIANA S.r.l.
preveroval prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií zaslanej Talianskej daňovej
správe, ktorá vo svojej odpovedi potvrdila, že režim použitý spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l. za
predaj ojazdených motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa čl. 41 DL 331/93 tak, ako je
znázornené na priložených faktúrach. Zistené skutočnosti správca dane vyhodnotil tak, že nakúpené

ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v ust. § 66 ods. 2 písm. a/ až c/
Zákona o DPH, čím nebola splnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie osobitnej úpravy dane pri
použitom tovare ustanovená v cit. ustanovení Zákona o DPH. Keďže taliansky dodávateľ dodal tovar
oslobodený od dane v rámci EÚ, slovenský nadobúdateľ (žalobca) bol povinný toto nadobudnutie v
tuzemsku zdaniť. Preto žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel nemohol uplatniť

osobitnú úpravy dane z použitého tovaru. Na základe takto vyhodnoteného skutkového stavu správca
dane dospel k záveru, že žalobca svojím postupom porušil ust. § 19 ods. 1 v nadväznosti na ust. §
8 a § 22 Zákona o DPH a žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 3.715,15 Eur. K námietke žalobcu
uvedenej v žalobe, že správca dane nebral do úvahy jeho písomné vyjadrenie ani argumenty uvedené v
odvolaní a závery správcu dane nie sú podložené dôkazmi, žalovaný uviedol, že námietka je nedôvodná.

Žalobca k svojím tvrdeniam nepredložil žiadne dôkazy a naopak, preverovaním spoločnosti AXUS ako
dodávateľa žalobcu bolo správcom dane preukázané, že uvedená spoločnosť pri predaji ojazdených
motorových vozidiel do iného členského štátu EÚ - na Slovensko pre žalobcu nepoužila osobitný režim
podľa čl. 41 DL 331/93, čo vyplýva jednak z odpovede Talianskej daňovej správy, ako aj z predložených
dodávateľských faktúr vyhotovených talianskym dodávateľom - spoločnosťou AXUS ITALIANA S.r.l., na

ktorých dodávateľ neuviedol daň a uviedol odkaz (poznámku) na ust. § 66. Dodávateľ AXUS ITALIANA
S.r.l. nepostupoval podľa osobitného režimu tak, ako to tvrdí žalobca, ale dodal tovar oslobodený
od dane v rámci EÚ podľa čl. 41 DL 331/93, preto žalobca mal pri nákupe ojazdených motorových
vozidiel postupovať podľa § 11 v spojení s § 69 ods. 6 Zákona o DPH a toto nadobudnutie tovaru v
tuzemsku z iného členského štátu mal zdaniť a uviesť do daňového priznania a následne mal právo na

odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. c/ Zákona o DPH. Žalobca
teda nepostupoval podľa žalovaného správne, keď pri následnom predaji týchto ojazdených motorových
vozidiel aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH. K odkazu žalobcu
na elektronickú komunikáciu so svojím dodávateľom žalovaný uviedol, že počas daňovej kontroly,
ani v odvolacom konaní takýto dôkaz (e-mail) nebol predložený. Podľa názoru žalovaného však aj z

prehlásenia obchodného partnera žalobcu vyplýva, že žalobca nebol oprávnený použiť osobitný režim
podľa § 66 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH a pri následnom predaji tohto tovaru mal použiť bežný
režim zdanenia (§ 19 ods. 1 Zákona o DPH). Spoločnosť AXUS ITALIANA S.r.l. teda len potvrdila, že
dodala predmetné ojazdené motorové vozidlá oslobodené od dane. Keďže tovar nebol v tomto prípade
fakturovaný talianskym dodávateľom bez dane, jeho nadobudnutie sa považuje za nadobudnutie tovaru

podľa § 11 Zákona o DPH. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zákonná povinnosť uvádzať vo faktúre
informáciu o tom, že dodávka je v osobitnom režime, vyplýva z ust. § 71 ods. 7 Zákona o DPH v platnom
znení aj v r. 2010, podľa ktorého ak platiteľ uplatňuje osobitnú úpravu podľa § 65 a § 66, musí vo faktúre
uviesť odkaz na túto úpravu, odkaz na čl. 306 alebo 313 Smernice rady 2006/112/ES z 28.11.2006o spoločnom systéme DPH v znení Smernice rady 2006/138/ES z 19.12.2006 alebo informáciu, že
uplatňuje osobitnú úpravu. Žalovaný po zistení v odvolacom konaní, že pri vyčíslení vyrubeného rozdielu
nebol postup správcu dane v súlade s § 22 ods. 1 Zákona o DPH, uvedený nedostatok odstránil v rámci

odvolacieho konania. Z dokladov predložených žalobcom v daňovej kontrole a v odvolacom konaní, ani
zo zistení správcu dane nevyplýva tvrdenie žalobcu, že dodávateľ nakupoval autá v osobitnom režime, a
preto žalovaný svoje závery o tom, že žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel v
tuzemsku, ktoré nadobudol od dodávateľa z iného členského štátu - Talianska, nemohol použiť osobitnú
úpravu dane podľa ust. § 66 Zákona o DPH, ale bol povinný použiť bežný režim zdanenia, založil

na základe relevantných dôkazov vyplývajúcich zo spisového materiálu správcu dane. Žalovaný sa v
napadnutom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami odvolania. Splnenie zákonných podmienok
pre uplatnenie osobitnej úpravy podľa § 66 Zákona o DPH je žalobca podľa § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992
Zb. povinný preukázať a táto povinnosť žalobcovi vyplýva aj z ust. § 15 ods. 6 písm. c/, d/ a e/ cit.
zákona. Správca dane podľa § 29 ods. 1, 2 a 4 zák. č. 511/1992 Zb. vedie dokazovanie a dbá, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný

iba návrhmi daňového subjektu a ako dôkaz môže použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a
objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane podľa § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992
Zb. získané dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane i

žalovaný takýmto spôsobom postupovali.

K námietke žalobcu, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a jej ukončenia nepostupoval v
súlade so zákonom najmä vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly, žalovaný poukázal na to, že daňová
kontrola začala 14.11.2011, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Následne rozhodnutím

o prerušení daňovej kontroly z 01.12.2011 správca dane podľa § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
predmetnú daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových
informácií zo dňa 01.12.2011 do iného členského štátu EÚ (Talianska). Po doručení poslednej odpovede
z medzinárodnej výmeny informácií dňa 07.01.2013 správca dane dňa 21.03.2013 pokračoval v
prerušenej daňovej kontrole, pričom o pokračovaní v prerušenej daňovej kontrole bolo žalobcovi zaslané

oznámenie zo dňa 28.01.2013, keďže pominuli prekážky, pre ktoré bola predmetná daňová kontrola
prerušená. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené 04.02.2013. Po vyhodnotení zistených
skutočností a predložených dôkazov správca dane vyhotovil protokol zo dňa 20.02.2013, ktorý spolu
s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a jeho prerokovanie zo dňa 26.02.2013 bol žalobcovi doručený
dňa 04.03.2013. Vo výzve na prerokovanie protokolu bol určený dátum prerokovania protokolu na deň

21.03.2013. Žalobca v zákonnej lehote 8 pracovných dní podal písomné vyjadrenie k protokolu, správca
dane námietky uvedené v tomto vyjadrení vzal do úvahy, a keďže žalobca nepredložil žiadne dôkazy ani
v prílohe písomného vyjadrenia, ani pri prerokovaní protokolu, správca dane zotrval na svojich zisteniach
uvedených v protokole, čo uviedol pri prerokovaní protokolu do zápisnice o ústnom pojednávaní zo
dňa 21.03.2013. Pri prerokovaní protokolu dňa 21.03.2013 správca dane žalobcovi umožnil nahliadnuť

do odpovede Talianskej daňovej správy týkajúcej sa jeho dodávateľa - spoločnosti AXUS ITALIANA
S.r.l., pričom žalobca bol poučený o povinnosti zaplatiť správny poplatok. Žalobca kolkové známky
zaplatil až na základe výzvy na zaplatenie správneho poplatku z 28.03.2013 doručenej žalobcovi po
prerokovaní protokolu dňa 08.04.2013. Protokol bol so žalobcom prerokovaný dňa 21.03.2013, pričom
žalobca protokol odmietol podpísať z dôvodu, že správca dane neakceptoval skutočnosti uvedené vo

vyjadrení z 10.03.2013. Protokol sa v zmysle § 15 ods. 12 zák. č. 511/1992 Zb. považuje za prerokovaný
dňom 21.03.2013. V zmysle § 15 ods. 13 zák. č. 511/1992 Zb. daňová kontrola je ukončená dňom
prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Z uvedeného
žalovaný vyvodil, že predmetná daňová kontrola začatá dňa 14.11.2011, prerušená od 14.12.2011 do
07.01.2013, pričom počas prerušenia lehoty v zmysle § 25a ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. lehoty neplynú,

bola ukončená dňa 21.03.2013, t.j. predmetná daňová kontrola bola vykonaná v zákonnej 6-mesačnej
lehote. Žalobcom uvedený Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 24/2010 z 29.06.2010 nie je preto na daný
prípad aplikovateľný. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a

§ 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na
nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, predmetom
ktorej bola DPH za zdaňovacie obdobie II. až IV. štvrťrok 2010. Oznámenie o vykonaní daňovej kontroly
z 29.09.2011 žalobca neprevzal v odbernej lehote. Dňa 14.11.2011 bola so žalobcom u správcu dane

vyhotovená Zápisnica o ústnom pojednávaní, ktorý deň sa považuje za deň začatia daňovej kontroly.
Rozhodnutím č. 681/320/39882/2011 správca dane s poukazom na § 25a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb.
daňovú kontrolu prerušil z dôvodu, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie
rozhodnutia - zaslanie medzinárodného dožiadania do iného členského štátu (Taliansko) a to do doby
obdržania výsledkov medzinárodného dožiadania. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené

14.12.2011. Správca dane podaním č. 9611401/5/357385/2013 z 28.01.2013 žalobcovi oznámil, že
dňa 07.01.2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola DPH za II. až IV. štvrťrok 2010
prerušená, pretože správca dane obdržal končenú odpoveď na medzinárodné dožiadanie z Talianska
vo veci nákupu ojazdených motorových vozidiel žalobcom od spoločnosti AXUS AUTOMOBILE ITALIA
SRL a správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly začatej 14.11.2011. O výsledku daňovej
kontroly správca dane vyhotovil Protokol č. 9611401/5/695979/2013 zo dňa 20.02.2013. Predmetný

protokol bol žalobcovi zaslaný v prílohe podania z 26.02.2013 spolu s výzvou na vyjadrenie a
stanovením termínu jeho prejednania na deň 21.03.2013. Žalobca dňa 13.03.2013 správcovi dane
doručil vyjadrenie k protokolu. Dňa 21.03.2013 bol predmetný protokol so žalobcom prerokovaný, o čom
bola spísaná Zápisnica č. 9611401/5/1082196/2013/Gas, ktorú žalobca odmietol podpísať z dôvodu,
že správca dane neakceptoval skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení k protokolu. Zistenia správcu

dane uvedené v predmetnom protokole boli podkladom pre vydanie Dodatočného platobného výmeru
č. 9611401/5/1188965/2013/Gas zo dňa 28.03.2013, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za
zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vo výške 3.715,15 Eur s poukazom na § 44 ods. 6 písm. b/
ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v spojení s § 165 ods. 2 Daňového poriadku. Proti tomuto rozhodnutiu
správcu dane podal žalobca odvolanie zo dňa 19.04.2013, o ktorom žalovaný rozhodol napadnutým

rozhodnutím zo dňa 03.07.2013 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane zmenil čo do výšky
vyrubeného rozdielu DPH zo sumy 3.715,15 Eur na sumu 3.702,61 Eur, t.j. znížil vyrubený rozdiel
DPH o sumu 12,54 Eur. Žalovaný vychádzal z toho, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období
obchodoval s ojazdenými motorovými vozidlami, ktoré nakupoval v inom členskom štáte (Taliansko) od
osoby registrovanej na DPH, konkrétne od talianskeho daňového subjektu AXUS ITALIANA SRL a tieto

následne predával v tuzemsku, pričom pri ich predaji nesprávne uplatňoval osobitnú úpravu dane pri
použitom tovare podľa § 66 Zákona o DPH. Žalovaný aj správca dane na základe údajov zo systému
VIES (systém pre elektronickú výmenu informácií o platcoch DPH medzi členskými krajinami EÚ) zistili,
že taliansky daňový subjekt „AXUS AUTOMOTIVE“ dodal a následne fakturoval v zdaňovacom období
IV. štvrťrok 2010 žalobcovi tovar oslobodený od dane a konštatovali, že táto skutočnosť bola potvrdená

aj odpoveďou talianskej daňovej správy na formulári „SCAC“ na základe medzinárodného dožiadania.
Rovnako preskúmaním faktúr vystavených pri týchto predajoch žalovaný i správca dane zistili, že nimi
bolo dokladované oslobodenie od dane na dodávku tovaru vnútri spoločenstva. Z uvedených dôvodov
tvrdili, že žalobca pri následnom predaji ojazdených motorových vozidiel nadobudnutých od dodávateľa
identifikovaného pre DPH v inom členskom štáte v režime oslobodenia od dane postupoval nesprávne,

keď pri následnom predaji aplikoval osobitnú úpravu uplatňovania dane podľa § 66 Zákona o DPH.

Z odpovede talianskej daňovej správy na žiadosť správcu dane z 9.3.2012, ktorá bola doručená
správcovi dane 7.1.2013 (text preložený do slovenského jazyka) vyplýva, že „DPH systém AXUS
AUTOMOTIVE ITALIA SRL za predaj ojazdených vozidiel je: DPH nie je predmetom dane podľa článku

41 DL331/1993, ako je znázornené na priložených faktúrach v predchádzajúcej odpovedi“. Z textu
uvedeného v predmetnej odpovedi v talianskom jazyku však vyplýva, že odpoveď a preverenie sa
netýkalo subjektu „AXUS AUTOMOTIVE ITALIA SRL“ ale „AXUS ITALIANA“. Žalobca predložil počas
daňovej kontroly správcovi dane faktúry č. 515885, 516252, 517381, 518191, 518167, z ktorých je
zrejmé, že ako vystaviteľ faktúry a dodávateľ je uvedená spoločnosť ALD AUTOMOTIVE ITALIA,

Viale A. Gustave Eiffel 15, Roma, pričom adresátom faktúry je žalobca. Táto skutočnosť vyplýva aj
z vyjadrenia žalobcu, ktorý tvrdil, že predmetné ojazdené motorové vozidlá nakupoval od spoločnosti
ALD AUTOMOTIVE (t. j. žalobca tvrdil, že dodávateľom žalobcu bola uvedená spoločnosť). Spoločnosť
ALD AUTOMOTIVE ITALIA bola podľa žalobcu sprostredkovateľom predaja osobných motorových
vozidiel, ktorých vlastníkmi nebola spoločnosť ALD AUTOMOTIVE, ale ich vlastníkmi boli iní majitelia ,

v predmetnom prípade spoločnosť AXUS ITALIANA SRL. Žalobca namietal, že správca dane zisťoval
na základe medzinárodného dožiadania daňový režim vo vzťahu k spoločnosti AXUS, avšak nie vo
vzťahu k dodávateľovi žalobcu ALD AUTOMOTIVE ITALIA, čím nedostatočne zistil skutkový stav
potrebný pre posúdenie splnenia povinnosti resp. vyrúbenia príslušnej dane. V administratívnom spisesú k jednotlivým faktúram vystaveným spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE pripojené fotokópie tlačív v
talianskom jazyku (pravdepodobne sa jedná o fotokópie technických preukazov), z ktorých vyplýva, že
vlastníkom predmetných motorových vozidiel je, resp. bola spoločnosť AUXUS ITALIANA SRL.

Podľa § 244 ods. 1 a 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
(2) V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánovúzemnejsamosprávy,akoajorgánovzáujmovejsamosprávyaďalšíchprávnickýchosôb,akoaj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických

osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010 (Zákon o DPH) na účely tohto
zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva
nakladať ako vlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi
dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu. Za
nadobudnutie tovaru podľa prvej vety sa považuje aj prevzatie tovaru na základe nájomnej zmluvy s

dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte prenajímateľa považuje odovzdanie
predmetu nájmu za dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane.

Podľa § 11 ods. 2 písm. a/ a b/ Zákona o DPH nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu
je predmetom dane, ak

a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba konajúca v postavení zdaniteľnej osoby, právnická osoba, ktorá
nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom
štáte, a
b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za
protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a

okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.

Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie
tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý

dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 42 Zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti
oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie
tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7.

Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. c/ Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného
členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru

je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa§20ods.1ZákonaoDPHdaňovápovinnosťprinadobudnutítovaruvtuzemskuzinéhočlenského
štátu vznikáa) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo
nadobudnutie tovaru, alebo
b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa

písmena a).

Podľa § 22 ods. 1 Zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie
tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý

dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

Podľa § 69 ods. 6 Zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná
platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 66 ods. 1 písm. e/ Zákona o DPH na účely tohto ustanovenia predajom použitého tovaru je

aj odovzdanie použitého tovaru nájomcovi na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy
prenajatej veci, pri ktorom bez zbytočného odkladu po ukončení doby nájmu má prejsť vlastnícke právo
k predmetu nájmu z prenajímateľa na nájomcu.

Podľa § 66 ods. 3 Zákona o DPH základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel

medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1
písm. e), základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú
povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.

Podľa § 66 ods. 14 Zákona o DPH nadobudnutie použitého tovaru, umeleckých diel, zberateľských

predmetov a starožitností v tuzemsku z iného členského štátu, ak je predávajúcim obchodník z iného
členského štátu alebo organizátor predaja verejnou dražbou z iného členského štátu a uvedený tovar
bol zdanený podľa osobitnej úpravy uplatňovania dane v inom členskom štáte, v ktorom sa odoslanie
alebo preprava tovaru začala, nepovažuje sa za nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského
štátu podľa § 11.

Podľa § 72 ods. 2 písm. h/ zák. č. 222/2004 Z.z. faktúra musí obsahovať odkaz na § 42 alebo 43, odkaz
na článok 136 alebo 138 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty v znení Smernice Rady 2006/138/ES z 19. decembra 2006 alebo informáciu, že
dodanie tovaru je oslobodené od dane.

Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

(2) Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní
plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a
umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1, 2, 10, 13, 17 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje
základdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčeniedanealebovznikdaňovejpovinnosti,
a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej

daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa
§ 1a písm. j) prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa
tohto zákona alebo osobitného predpisu. 6ea) Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti
vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa

osobitného zákona, 6eb) alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, 6ee)
alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 1b)(2) Správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto
oznámenie musí obsahovať miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a
kontrolované zdaňovacie obdobie. Ak z dôvodov na strane daňového subjektu nemožno začať daňovú

kontroluvdeňuvedenývoznámeníovýkonedaňovejkontroly,daňovýsubjektjepovinnýtútoskutočnosť
do 8 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly oznámiť správcovi dane a dohodnúť so
správcom dane iný deň začatia daňovej kontroly, pričom daňová kontrola sa nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Ak nedôjde k dohode medzi daňovým subjektom
a správcom dane o začatí daňovej kontroly, považuje sa štyridsiaty deň za deň začatia daňovej kontroly.

Ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane
a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o tomto postupe je správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení
dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa odsekov 10, 12 a 13 a primerane podľa odseku 11; v
takom prípade správca dane uvedie pomôcky, ktoré použil. Ak daňový subjekt v priebehu určenia dane
správcom dane podľa pomôcok predloží účtovné doklady a iné doklady, správca dane ich môže využiť
ako pomôcky. Tieto doklady daňový subjekt môže predkladať len do doručenia protokolu o určení dane

podľa pomôcok (§ 15 ods. 10).

(10) O výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec
správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu
s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania

protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie
kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený
písomnesavyjadriťkprotokolunajneskôrdoôsmichpracovnýchdníododňajehodoručenia.Zmeškanie
lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k
protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve

na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového
subjektuprerokovaťprotokolajvkratšejlehote.Aksakontrolovanýdaňovýsubjektvdeňurčenývovýzve
nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane
je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného
podnetuvprotokoleopraviťchybyainénesprávnostinajneskôrvdeňjehoprerokovaniaskontrolovaným

daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu
podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k
protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

(13) Daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom

alebo jeho zástupcom. Určenie dane podľa pomôcok (§ 29 ods. 6) je ukončené dňom prerokovania
protokolu s daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Určenie dane dohodou je ukončené dňom
spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5). Dňom nasledujúcim po dni prerokovania
protokolu alebo dňom nasledujúcim po dni spísania zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa
začína vyrubovacie konanie (§ 44); to neplatí, ak správca dane, ktorým je colný úrad, daňovou kontrolou

zistí,žedaňovémusubjektu,ktorýnemápovinnosťpodávaťdaňovépriznaniepodľaosobitnýchzákonov,
1b) za kontrolované zdaňovacie obdobie daňová povinnosť nevznikla. Doručenie protokolu podľa
odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode o výške dane (§ 29 ods. 5) sa považuje za úkon smerujúci
na vyrubenie dane alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie
orgánov činných v trestnom konaní (odsek 3), za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane

(§ 45 ods. 2) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly.

(17) Správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím
primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých

osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, 6eg) najviac o 12 mesiacov.
Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je
ministerstvo.

Podľa § 25a ods. 1, 2, 3, 4, 5 zákona č. 511/1992 Zb. (1) správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak

sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie
rozhodnutia.(2) Správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne
navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej
skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť,

najdlhšie však na čas, kým sa rozhodne o predbežnej otázke alebo o inej skutočnosti rozhodujúcej na
vydanie rozhodnutia.

(3) Proti rozhodnutiu o prerušení konania nie je prípustné odvolanie.

(4) Správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo
pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo uplynula lehota uvedená v odseku 2.
Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

(5) Ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie
daňové konanie.
(2) Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené
čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede
na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o
daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.
(8) Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento
zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o DPH vyplýva, že pre postup zdanenia použitých motorových
vozidiel zakúpených žalobcom v inom členskom štáte Európskej únie (Taliansku) a následne ním
predávaných v tuzemsku (na území Slovenskej republiky) tretím osobám je dôležité, aké je postavenie
dodávateľa ojazdených automobilov, t. j. či je vo svojom členskom štáte registrovaný na daň z pridanej
hodnotyavakomdaňovomrežimepredajtuzemskémudaňovémusubjektuuskutočnil(čivštandardnom

alebo osobitnom režime). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že pri dodaní ojazdených
motorových vozidiel z iného členského štátu dodávateľ - taliansky daňový subjekt AXUS ITALIANA
SRL dodal žalobcovi osobné motorové vozidlá a následne faktúrami špecifikovanými v napadnutom
rozhodnutí žalovaného v kontrolovanom zdaňovacom období IV. štvrťrok 2010 fakturoval žalobcovi
tento tovar (ojazdené motorové vozidlá) oslobodený od dane. Nákup ojazdených motorových vozidiel

od talianskeho dodávateľa AXUS preveroval správca dane prostredníctvom medzinárodnej výmeny
daňovýchinformáciíutalianskehosprávcudane,ktorýpotvrdil,žerežimpoužívanýzapredajojazdených
motorových vozidiel nie je predmetom DPH podľa článku 41 DL331/1993, ako je to znázornené na
priloženýchfaktúrach.Zuvedenéhožalovanýisprávcadanevyvodilizáver,žekeďžetalianskydodávateľ
identifikovaný pre daň v inom členskom štáte (Taliansko) dodal žalobcovi tovar - ojazdené motorové

vozidlá oslobodený od dane v rámci EÚ, žalobca tento tovar nadobudol v zmysle § 11 Zákona o DPH
a bol preto povinný v zmysle § 69 ods. 6 v spojení s § 20 Zákona o DPH toto nadobudnutie tovaru v
tuzemsku z iného členského štátu zdaniť a uviesť do daňového priznania. Žalovaný dospel k záveru,
že žalobca tak neurobil, t. j. nadobudnutie tovaru (ojazdené motorové vozidlá) nezahrnul do daňového
priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010, nevyčíslil daň z uvedeného tovaru, t. j.

nevykonal samozdanenie nadobudnutého tovaru a ani si neuplatnil odpočítanie dane. Takýmto konaním
malžalobcaporušiťust.§69ods.6vspojenís§20ods.1písm.a/ZákonaoDPHtým,ženeodviedoldaň
z nadobudnutia predmetných ojazdených motorových vozidiel z iného členského štátu EÚ - Talianska.
Žalobca následne predmetné osobné motorové vozidlá predal v tuzemsku, o čom vyhotovil odberateľskéfaktúry špecifikované v napadnutom rozhodnutí žalovaného, na ktorých faktúrach bolo uvedený odkaz
na § 66 Zákona o DPH.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutím konštatoval, že rovnako ako správca dane mal z dodávateľských
faktúr od talianskeho dodávateľa AXUS a z odpovede talianskej daňovej správy za preukázané, že
nakúpené ojazdené motorové vozidlá neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v § 66 ods. 2 písm. a/ až
c/ Zákona o DPH, čím nebola splnená ani jedna z podmienok pre uplatnenie úpravy dane pri použitom
tovare. Žalovaný konštatoval, že taliansky dodávateľ dodal tovar oslobodený od dane v rámci EÚ t. j.

taliansky dodávateľ nepoužil osobitný režim zdanenia podľa § 66 Zákona o DPH. Žalobca nadobudol
ojazdené motorové vozidlá z iného členského štátu v zmysle § 11 Zákona o DPH z uvedeného vyvodil
záver, že žalobca pri následnom predaji tohto tovaru v tuzemsku nemohol uplatniť osobitnú úpravu
dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH (osobitný režim zdanenia), ale bol povinný použiť bežný režim
zdanenia (§ 19 ods. 1 Zákona o DPH), t. j. mal zdaniť celú sumu fakturovaného tovaru (ojazdené
motorové vozidlá) a odviesť vyčíslenú daň kontrolovanú v zdaňovacom období. Žalobca v konaní tvrdil,

že nakupoval od dodávateľa ALD AUTOMOTIVE ITALIA ojazdené motorové vozidlá, tieto boli žalobcovi
dodané obchodníkom registrovaným pre daň v inom členskom štáte EÚ, a tieto nakupoval v osobitnom
režime zdaňované na marži a následne v tomto režime dodával. Žalobca namietal, že skutočnosť, že
dodávateľ na svojej faktúre neuviedol odkaz na osobitný predpis, ani na Smernicu 2006/112/ES, pri
predaji neoprávňuje žalobcu (ako následného predajcu) porušiť povinnosť uvedenú v Zákone o DPH ak

sa preukázateľné jedná o predmety (tovar), ktoré podliehajú osobitnému režimu podľa § 66 Zákona o
DPH. Argumentoval, že z faktúry, je zrejmé, že ide o použitý tovar, DPH na faktúrach nie je uvedená a
dodávateľ písomne i ústne žalobcovi potvrdil, že autá nakupuje v osobitnom režime.

Podstata žalobcovej námietky spočívala v tom, že žalovaný (aj správca dane) nedostatočne zistili

skutkový stav pre posúdenie otázky, či žalobca pri predaji ojazdených motorových vozidiel, ktoré
nadobudol od dodávateľa identifikovaného pre daň v inom členskom štáte, postupoval v rozpore so
zákonom o DPH, keď pri ich následnom predaji aplikoval § 66 Zákona o DPH, pretože správca dane
zisťoval daňový režim vo vzťahu k spoločnosti AXUS ITALIANA SRL, a nie vo vzťahu k dodávateľovi ALD
AUTOMOTIVE ITALIA. Žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo záveru (zhodne so

záveromsprávcudane),ževprejednávanomprípadenebolisplnenépodmienkypreuplatnenieosobitnej
úpravy dane pri použitom tovare, pričom podľa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného
mal žalovaný túto skutočnosť za preukázanú z predložených dokladov - faktúr dodávateľa žalobcu
AXUS a z odpovedr talianskej daňovej správy, z ktorých zistil, že nakúpené ojazdené motorové vozidlá
neboli dodané žiadnou osobou uvedenou v § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH, a preto

žalobca nebol oprávnený pri následnom ojazdených motorových vozidiel v tuzemsku použiť osobitnú
úpravu dane podľa § 66 ods. 2 Zákona o DPH. Žalovaný správne poukázal na to, že pri posudzovaní
zdaniteľných obchodov v rámci vnútorného trhu EÚ sa postupuje podľa toho, či pri dodaní použitého
tovaru (ojazdených motorových vozidiel) použil dodávateľ z iného členského štátu bežný režim, alebo
či postupoval podľa osobitného spôsobu zdanenia (tzv. zdanenie rozdielu v zmysle § 66 Zákona o

DPH) a postupoval správne, ak skúmal, či vozidlá boli dodané dodávateľom, ktorý spĺňa podmienky
stanovené v § 66 ods. 2 písm. a/ až c/ Zákona o DPH. Pokiaľ však so žalobcom predložených dokladov
a z dokladov získaných samotným správcom dane (konkrétne odpoveď talianskej daňovej správy na
medzinárodnédožiadanie)vyvodilzáver,žetalianskydodávateľAXUSdodalžalobcovitovaroslobodený
od dani v rámci EÚ, t. j. nepoužil osobitný režim zdanenia, takýto záver je výsledkom nedostatočného

zistenia skutkového stavu. Z predloženej odpovede talianskej daňovej správy doručenej správcovi dane
07.01.2013 totiž vyplýva, že získaná informácia o režime použitom spoločnosťou AXUS ITALIANA
(v slovenskom preklade bolo nesprávne uvedené AXUS AUTOMOTIVE ITALIA) sa týka daňového
subjektu AXUS ITALIANA SRL, teda subjektu, ktorý je odlišný od dodávateľa žalobcu, resp. ktorý
nebol dodávateľom žalobcu. Uvedená skutočnosť vyplýva zo žalobcom predložených dodávateľských

faktúr, ktoré boli vystavené spoločnosťou ALD AUTOMOTIVE ITALIA, ktorý bol aj podľa vyjadrenia
žalobcu dodávateľom ojazdených motorových vozidiel pre žalobcu. Žalovaný aj správca dane teda pri
určení dodávateľa, ako osoby, ktorá dodávala žalobcovi tovar (ojazdené motorové vozidlá) vychádzali
z nesprávneho predpokladu, že dodávateľom žalobcu bol subjekt AXUS ITALIANA, ktorý dodával
tovar oslobodený od dane a ktorý nepoužil osobitný režim zdanenia, ktoré skutočnosti pre správne

orgány vyplynuli z odpovede talianskej daňovej správy. Pokiaľ teda žalovaný, ako aj správca dane
uvádzajú, že nesprávna aplikácia ustanovenia § 66 Zákona o DPH pri zdanení použitého tovaru
(ojazdených motorových vozidiel) žalobcom bola preukázaná odpoveďou príslušnej talianskej daňovej
správy na medzinárodné dožiadanie, ktorá však obsahuje vyjadrenie k daňovému subjektu AXUS aním používanému režimu zdanenia, takýto záver nezodpovedá celkom skutočnosti, keďže dodávateľom
žalobcu bola spoločnosť ALD AUTOMOTIVE ITALIA a tento daňový subjekt nebol talianskou daňovou
správou preverovaný, resp. takýto dôkaz sa v správnom spise nenachádza.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňového správneho
orgánu je nezákonné, pretože správne orgány viedli daňovú kontrolu v rozpore so zákonom č. 511/1992
Zb. tým, že nedodržali zákonom stanovenú lehotu (dĺžku) daňovej kontroly, a preto protokol z takejto
daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže

byť použitý, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS/24/2010 z 29.6.2010, súd uvádza:
zo zápisnice č. 681/320/31296/2011/Dan zo 14.11.2011, ktorá je súčasťou administratívneho spisu
vyplýva, že predmetná daňová kontrola začala dňa 14.11.2011 (po vzájomnej dohode správcu dane a
žalobcu). Správca dane následne rozhodnutím č. 681/320/39882/2011/Dan zo dňa 01.12.2011, ktoré
bolo žalobcovi doručené 14.12.2011 daňovú kontrolu prerušil s poukazom na § 25a ods. 1 zákona č.
511/1992 Zb. z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií do Talianska.

Prvá žiadosť č. 681/320/39917/2011 bola talianskej daňovej správe zaslaná dňa 12.01.2011, avšak
z e- mailovej komunikácie obsiahnutej v administratívnom spise vyplýva, že v odpovedi talianskej
daňovej správy na predmetnú žiadosť neboli uvedené požadované informácie. Preto správca dane dňa
09.03.2012 zaslal opakovanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácii. Z administratívneho spisu
vyplýva, že správcovi dane bola konečná odpoveď talianskej daňovej správy doručená dňa 07.01.2013.

Správca dane žalobcovi listom z 28.01.2013 oznámil, že dňa 07.01.2013 pominuli prekážky, pre ktoré
bola daňová kontrola prerušená. Predmetná daňová kontrola vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
trvala od 14.11.2011 do 14.12.2011, t. j. jeden mesiac, od 14.12.2011 do 07.01.2013 bola s poukazom
na § 25 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. prerušená, pričom počas prerušenia konania lehoty podľa zákona
neplynú(§25aods.5zákonač.511/1992Zb.)anáslednepokračovalaod07.01.2013do21.03.2013(t.j.

2mesiacea14dní),kedybolaprerokovanímprotokoluodaňovejkontroleukončená.Zuvedenévyplýva,
že daňová kontrola bola ukončená v zákonnej 6 mesačnej lehote stanovenej v § 15 ods. 17 zákona č.
511/1992 Zb. Z uvedených dôvodov súd predmetnú námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú.

Pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ sa žalobca v žalobe odvolával na obsah prehlásenia dodávateľa

žalobcu zo dňa 21.10.2011 ( e-mail), ktorý mal byť dôkazom, resp. potvrdením dodávateľa žalobcu o
použití osobitného režimu zdanenia, takýto dôkaz nebol žalobcom v odvolacom konaní žalovanému
predložený, a preto sa žalobca k tomuto dôkazu v napadnutom rozhodnutí nemohol vecne vyjadriť.
Uvedené prehlásenie žalobca nepredložil ani v preskúmavacom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu
a z dôvodov uvedených v žalobe napadnuté rozhodnutie žalovaného s poukazom na § 250j ods. 2
písm. c/ O.s.p. v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšiekonanie,pretoževychádzajúznedostatočnezistenéhoskutkovéhostavu.Budeúlohousprávneho
orgánu v ďalšom konaní zabezpečiť doplnenie dôkazov a opätovne na základe z nich získaných zistení

zaujať stanovisko k možnej aplikácii § 66 ods. 2 Zákona o DPH.

O trovách konania súd rozhodoval na návrh žalobcu, ktorý mal v konaní plný úspech, a preto mu súd
podľa § 250k ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v celkovej
výške 716,04 Eur. Za žalobcove účelne vynaložené trovy konania súd považoval trovy pozostávajúce

zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške
646,04 Eur. Žalobca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. Jozefom Veselým na základe plnej moci
zo dňa 19.08.2013, ktorý vyčíslil náhradu trov konania podaním doručeným súdu 09.06.2014. Trovy
právneho zastúpenia pozostávajú z odmeny za právne zastupovanie za 3 úkony právnej služby spolu
vo výške 394,32 Eur (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prevej porady s klientom podľa § 14 ods.

1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb - ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“) vo výške 130,16 Eur, vypracovanie písomnej žaloby podľa
§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky vo výške 130,16 Eur, účasť na pojednávaní na Krajskom súde v Banskej
Bystrici dňa 05.06.2014 v zmysle § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky vo výške 134,- Eur), pričom hodnota
jedného úkonu právnej služby bola stanovená v súlade s § 11 ods. 4 vyhlášky vo výške 1/6 výpočtového

základu, ďalej režijný paušál vo výške 23,66 Eur (2x režijný paušál 7,81 Eur, 1x režijný paušál 8,04 Eur)
v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada za stratu času v zmysle § 17 vyhlášky vo výške 80,40 Eur (cesta
z Veľkého Krtíša do Banskej Bystrice na pojednávanie dňa 05.06.2014 a späť 6 začatých polhodín x
13,40 Eur), náhrada cestovného (základná náhrada + spotrebované pohonné hmoty v zmysle § 15 písm.a/ vyhlášky vo výške 39,99 Eur - cesta osobným motorovým vozidlom BMW, ev. č. VK384BI z Veľkého
Krtíša do Banskej Bystrice a späť,( 160 km, pri spotrebe 5,4l/100km, základná náhrada za 1km 0,183
Eur pri cene pohonných hmôt za 1l paliva 1,24 Eur (160 x 5,4 : 100 x 1,24 = 10,71 Eur + 160 x 0,183

= 29,28 Eur) a 20% DPH vo výške 107,67 Eur v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže splnomocnený
zástupca žalobcu je platiteľom DPH, o čom predložil v konaní dôkaz - osvedčenie o registrácii DPH zo
dňa 22.10.2004 (20% DPH z odmeny za právne služby vrátane režijného paušálu, náhrady cestového
a náhrady za stratu času, spolu vo výške 538,37 Eur).

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť náhradu trov konania na účet splnomocneného
zástupcu žalobcu.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má
popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľdomáha.Odvolanieprotirozhodnutiu,ktorýmbolorozhodnutévovecisamej,možnoodôvodniť

len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené

(§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.