Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, September 23, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/24/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116011280
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Michalanský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116011280.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Michalanského, sudcov

JUDr. Margaréty Jurkovej Žoldákovej a JUDr. Daniely Mitterpákovej v trestnej veci proti obžalovanej
F. X. pre zločin obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. d/, písm. f/ Tr. zák. a iné, o
odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 1T/31/2016 zo dňa 11. 10. 2018
na verejnom zasadnutí konanom v Košiciach dňa 23. septembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu.

Obžalovanej F. X., nar. XX. 3. XXXX v A.,
trvale bytom H. XX, okres
A. - okolie

u k l a d á

podľa § 179 ods. 3 , § 36 písm. j/,§ 38 ods. 3 Tr. zák. s použitím 39 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia
slobody vo výmere

4 (štyroch) rokov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I rozsudkom sp. zn. 1T/31/2016 zo dňa 11. 10. 2018 uznal obžalovanú F. X. vinnou
zo zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. d/, písm. f/ Tr. zák. s poukazom na §
138 písm. b/ Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

v Košiciach, v byte na ulici P. č. XX, od marca roku 2014 do približne polovice októbra roku 2015,

najprv s jej súhlasom a potom za použitia psychického nátlaku - vyhrážkami zneužívajúc jej odkázanosť
nútila svoju dcéru Q. P., narodenú XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, A. - H., ktorá jej bola zverená do
starostlivosti súdom a ktorá s ňou bývala v spoločnej domácnosti, aby vykonávala prostitúciu s mužmi,
ktorých zabezpečovala hlavne ona, peniaze 45 alebo 50 Eur za pohlavný styk, ktoré jej dcére títo mužiplatili musela dcéra odovzdať jej, pričom za uvedené obdobie takto mala mal. Q. P. za každý jeden
mesiac minimálne 20 klientov.

Súd jej za to uložil podľa § 179 ods. 3, § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody
v trvaní 7 rokov nepodmienečne a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona ju zaradil na výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná. V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom

svojho obhajcu uviedla, že je toho názoru, že napádaný rozsudok je v časti výroku o jej vine nesprávny,
nakoľko vykonaným dokazovaním nebola preukázaná jej vina, čím je rozsudok v tejto časti nezákonný
a aj v časti výroku o treste tým stráca svoj podklad. Zároveň súd prvého stupňa nesprávne právne
vyhodnotil závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čo malo za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Svoju dcéru nikdy k prostitúcii s mužmi nenútila, nevyvíjala na ňu žiaden psychický nátlak, ani z

jej prostitúcie nekoristila. Skutková veta ostala po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní
nepreukázaná tak vo vzťahu k základnej skutkovej podstate, ako aj vo vzťahu ku kvalifikačným znakom.
Na základe vykonaného dokazovania nemožno bez pochybností ustáliť, že by sa žalovaného skutku
dopustila, nebolo preukázané ani to, že mala vedomosť o dcériných aktivitách, ani o počte klientov,
ani o výške odmeny a ani o čase (období), v ktorom ml. Q. mala sexuálne služby poskytovať. Žiaden

z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by sa s ňou osobne stretol na údajnom mieste poskytovania
sexuálnych služieb, že by s ňou komunikoval, že by Q. k prostitúcii nútila, preberala finančné prostriedky
alebo inak participovala na jej aktivitách. Svedkovia nepotvrdili ani to, že by s ňou komunikovali
telefonickyaleboprostredníctvomsociálnychsietí,čichatovzaúčelomposkytovaniasexuálnychslužieb.
Všetci svedkovia v priebehu už prípravného konania vypovedali, že disponovali touto informáciou len

od poškodenej a nie priamo. Z uvedeného dôvodu je možné ustáliť, že jediným dôkazom svedčiacim o
jej vine je preto výlučne výpoveď poškodenej, čo v žiadnom prípade pre ustálenie viny v tak závažnom
prípade nemôže postačovať. Údajnú prostitúciu Q. a jej údajné nátlakové správanie a vykorisťovanie
nepotvrdil v tom čase ani priateľ poškodenej X. V., hoci s ich vzťahom nesúhlasila. Z jeho výpovede
vyplynulo, že mu dcéru neponúkala za peniaze a nepotvrdil ani to, že by sa mu poškodená zdôverila s

tým, že ju núti vykonávať prostitúciu. X. V. sa s poškodenou zoznámil na sociálnej sieti a na tejto s ňou aj
komunikoval, čo potvrdzuje skutočnosť, že poškodená mala prístup k internetu, osobne komunikovala
na sociálnych sieťach a týmto spôsobom aj nadväzovala osobné kontakty, o čom ona nemala vedomosť.
Okrem výpovede poškodenej Q. žiaden iný dôkaz svedčiaci o tom, že vedela o prostitúcii svojej dcéry,
že by ju do tohto „remesla" uviedla, resp. že by jej zabezpečovala klientov a že jej boli odovzdávané

finančné prostriedky za sexuálne služby nebol v konaní vykonaný. Žiaden iný dôkaz svedčiaci o tom, že
nútila, či už psychicky alebo vyhrážkami poškodenú Q. k prostitúcii nebol v konaní vykonaný.

Poukázala na závery vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní, ktoré nasvedčujú len tomu, že
poškodená prostitúciu vykonávala, avšak vo svojej réžii a sexuálne skúsenosti mala už dávno predtým,

ako prišla bývať k nej. Toto tvrdenie bolo možné ešte viac podporiť a preukázať dopočutím svedka - otca
poškodenej a navrhovaného svedka F. A., ktorí by túto skutočnosť potvrdili. Je toho názoru, že pokiaľ
Q. mala sexuálne skúsenosti už skôr, mohlo dôjsť aj k poskytovaniu sexuálnych služieb z jej strany
podstatne skôr, ako prišla bývať k nej a tým by bol vylúčený znak „zlákania" na prostitúciu. Tieto návrhy
prednesené obhajcom na hlavnom pojednávaní dňa 11.10.2018 však senát zamietol, čo má za následok

podľa jej názoru nesprávnosť a nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku. Stále je toho názoru, že je
potrebné dokazovanie v tomto rozsahu vykonať a preto navrhla, aby boli títo svedkovia dopočutí pred
odvolacím súdom.
Taktiežpoukázalanato,žeskutkovávetaobsahujeobdobie,vktorommalaQ.nútiťkprostitúcii-03/2014
do 10/2015, pričom toto obdobie sa tiež premietlo do kvalifikačného znaku závažnejší spôsob konania

(po dlhší čas). Ustálenie tohto obdobia však nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom senát si
tento záver osvojil len na základe výpovede poškodenej, čo nemožno považovať za zákonný postup. Nie
je zrejmé, na základe čoho súd prvého stupňa vyhodnotil jej výpoveď za nelogickú, až priam hraničiacu s
absurditou a výpoveď Slávky vyhodnotil za vierohodnú a presvedčivú. Bližšie vysvetlenie v odôvodnení
napádaného rozsudku absentuje. Vo vzťahu k samotnému odôvodneniu je toho názoru, že súd prvého

stupňa vzal do úvahy len časti výpovedi svedkov svedčiace v jej neprospech, avšak opomenul uviesť,
že všetci mali len sprostredkované informácie od poškodenej. Tiež namieta závery znaleckého posudku
svedčiace o jej tendencii skresľovať skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že nemá finančné prostriedky na
obstaranie nového znaleckého posudku, navrhla prostredníctvom obhajcu na hlavnom pojednávaníkonajúcom sa dňa 11.10.2018 o zabezpečenie nového posudku, čomu však súd nevyhovel. Tak jej, ako
aj poškodenej znalecké skúmanie zabezpečoval jeden znalec, pričom tento pri jej skúmaní už mohol
byť ovplyvnený závermi zo skúmania poškodenej. Takýto postup nepovažuje za správny. Navyše závery

o tom, či skutok bol spáchaný nemožno urobiť len na podklade výpovede poškodenej a znaleckého
posudku svedčiaceho v jej neprospech.

Aj v prípade, ak by bolo možné pripustiť, že sa dopustila skutku, ktorý sa jej kladie za vinu, čo odmieta, je
toho názoru, že skutok uvedený vo výroku napádaného rozsudku je nesprávne právne kvalifikovaný. Zo

skutkovej vety, ako aj z výpovede poškodenej vyplýva, že poškodená sama mala záujem o vykonávanie
prostitúcieamalaajsexuálneskúsenostiskôr,akoprišlabývaťknej-svojejmatke.Týmjeúplnevylúčený
znak „zlákania", ktorý je nevyhnutný pre kvalifikáciu skutku ako obchodovanie s ľuďmi. Ak by pripustila,
že je vinná zo skutku, ktorý sa jej kladie za vinu, uvedený skutok by bolo možné skôr subsumovať pod
ustanovenia § 367 Trestného zákona a teda pod trestný čin kupliarstva.
Pohnutím na vykonávanie prostitúcie sa rozumie úspešné uplatnenie páchateľovho vplyvu na inú osobu,

aby vykonávala prostitúciu. Možno sem zahrnúť aj miernejší stupeň nátlaku, využitie tiesne a podobne
(BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár.
I. diel. 1. Vydanie. Praha : C.H. Beck, 2010. ISBN 978-80-7400-324-0. str. 1256). Kvalifikovaná skutková
podstata predpokladá v ods. 2 aj kvalifikačný znak „závažnejší spôsob konania" a v ods. 3 aj kvalifikačný
znak „chránená osoba", čo vo svojej podstate môže pokrývať celý údajný skutok uvedený v obžalobe.

Žalovanému skutku teda podstatne viac svedčí kvalifikácia s poukazom na ustanovenie § 367 Trestného
zákona z dôvodu neexistencie znaku „zlákania" ako obligatórneho znaku skutkovej podstaty zločinu
obchodovania s ľuďmi. Na pojednávaní konajúcom dňa 11.10.2018 namietala právnu kvalifikáciu,
pričom s týmto jej návrhom sa súd nijako nevysporiadal a v odôvodnení o tom absentuje akákoľvek
zmienka, čo má podľa jej názoru za následok nepreskúmateľnosť napádaného rozsudku.

Záverom poukázala na to, že súd pri ukladaní trestu postupoval striktne formálne bez toho, aby zvážil
aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. V tomto prípade sa na ňu hľadí, ako keby nikdy
nebola odsúdená, vedie riadny život a nedopúšťa sa protiprávnych konaní. Stará sa o maloletého syna a
súdom uložený trest možno považovať za drakonický a to aj vzhľadom na to, že poškodená vykonávala

prostitúciu dobrovoľne a až následne malo dôjsť k údajnému psychickému nátlaku, čo odmieta.
Na základe vyššie uvedených skutočností sa domnieva, že jediným dôkazom svedčiacim o jej vine
je výlučne výpoveď poškodenej, pričom na podklade jediného priameho dôkazu by nemalo dôjsť k
vyneseniu odsudzujúceho rozsudku, naviac pri súčasnej právnej kvalifikácii, kde hrozí vysoká trestná
sadzba. Preto navrhla, aby odvolací súd napádaný rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na

ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd sám rozhodol tak, že ju s poukazom na ustanovenie §
285 písm. a/ a písm. c/ Trestného poriadku oslobodí spod obžaloby v intenciách zásady in dubio pro reo.

Prokurátor sa k odvolaniu obžalovanej vyjadril v tom smere, že rozsudok okresného súdu považuje za
zákonný a dôvodný, pričom poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v plnom

rozsahu stotožňuje. Uviedol, že obžalovaná sa dopustila skutku tak, ako je to uvedené v skutkovej vete,
čím naplnila skutkovú podstatu zločinu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 2, ods. 3 písm. d/, f/,
Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák. a na § 139 ods. 1 písm. c/, d/ Tr. zák. Obžalovanej bol
uložený trest na spodnej hranici trestnej sadzby, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje a považuje
ho za zákonný a dostačujúci.

Na podklade takto podaného odvolania odvolací súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por.
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a vo
vzťahu k výroku o vine tak dospel ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
podrobne rozviedol, na základe akých dôkazov dospel k záveru o vine obžalovaného.Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu vo vzťahu k výroku o vine a keďže sa s týmito závermi

okresného súdu stotožňuje, tak na ne ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

V tejto súvislosti krajský súd zároveň poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v
zmysle ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle
tohto právneho názoru krajský súd tak len v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny

rozbor a právny záver okresného súdu o vine obžalovaného.

Po podrobnom preskúmaní predloženého spisového materiálu sa krajský súd stotožnil s názorom
okresného súdu, že skutočnosti uvádzané poškodenou boli potvrdené a preukázané výpoveďami
svedkov P. E., Ing. K. Z. a svedkyne Z. F. ktorým sa poškodená zhodne zdôverila o svojej situácii, o
tom, že všetky stretnutia boli v réžii obžalovanej a to od počiatočnej fázy, t. j. od skontaktovania sa až po

odovzdanie finančnej čiastky, ktorú poškodená odovzdávala matke vo vedľajšej miestnosti. Svedkovia
zároveň potvrdili výpoveď poškodenej v tom smere, že spočiatku činnosť spočívajúcu v poskytovaní
sexuálnych služieb vykonávala dobrovoľne, avšak následne s tým chcela skončiť, čo však neurobila z
obavy, lebo nevedela čo s ňou bude, pretože matka ju následne nútila túto činnosť vykonávať aj proti
jej vôli.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že poškodená maloletá Q. P. v čase spáchania skutku mala 14
až 16 rokov, čo pri takejto vekovej hranici dieťaťa znamená absolútnu závislosť od svojej matky, ktorej
bola rozhodnutím súdu zverená do starostlivosti a s ktorou bývala v spoločnej domácnosti.

Z výpovede poškodenej na hlavnom pojednávaní, v ktorej popísala aj spôsob akým sa k poskytovaniu
sexuálnych služieb, spočiatku dobrovoľne, prostredníctvom obžalovanej dostala, možno podľa názoru
krajského súdu bezpochyby vyvodiť pojmový znak trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179
ods. 2 Tr. zák. spočívajúci v zlákaní, pod ktorým možno rozumieť akýkoľvek spôsob, ktorým páchateľ
získa osobu na účel uvedený v skutkovej podstate tohto zločinu, v danom prípade v zlákaní na detskú

prostitúciu.

Ako to okresný súd správne uviedol, tvrdenie obžalovanej, resp. jej obhajoba, že o poskytovaní
sexuálnych služieb nemala vedomosť, resp. že ju k prostitúcii nikdy nenútila, bola jednoznačne a
nespochybniteľne vyvrátená vykonaným dokazovaním a ako taká je výslovne účelová, s cieľom vyhnúť

sa trestnej zodpovednosti. V tejto súvislosti krajský súd dodáva, že je nepochybné, že ku skutku
dochádzalo výlučne v byte na ulici P. č. 10 v Košiciach, kde poškodená maloletá s matkou žila na základe
rozhodnutia súdu o zverení do jej starostlivosti v spoločnej domácnosti a že dôvodom zdôverenia sa
učiteľke - svedkyni Z. F. bol jej strach z obžalovanej ísť domov po odmietnutí naďalej pokračovať v
poskytovaní sexuálnych služieb.

Pokiaľ ide o namietanú právnu kvalifikáciu konania obžalovanej, ktoré podľa názoru obhajoby napĺňa
pojmové znaky skutkovej podstaty trestného činu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 v jej kvalifikovanom
znení podľa ods. 2 a 3 Tr. zák. považuje krajský súd za potrebné uviesť nasledujúce skutočnosti.

Zákonná úprava postihu trestnej činnosti obchodovania s ľuďmi nadväzuje aj na predošlú úpravu
obsiahnutú v zákone č. 403/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 140/1961 Zb. (starý Trestný
zákon) v znení neskorších predpisov, ktorým sa zabezpečila transpozícia rámcového rozhodnutia Rady
Európy z 19. júla 2002 o boji proti obchodovaniu s ľuďmi a vykonávanie Protokolu. Právna úprava
trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. vychádza aj z Dohovoru Rady Európy

o boji proti obchodovaniu s ľuďmi prijatému 16. mája 2005 vo Varšave, podpísaného v mene Slovenskej
republiky 19. mája 2006.

V tejto súvislosti je ďalej potrebné poukázať na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 211/36/EÚ
z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a ochrane obetí obchodovania, ktorá

bola implementovaná do Trestného zákona zákonom č. 204/2013 Z. z. s účinnosťou od 4. júla 2013 a
ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV.Článok 1 citovanej smernice uvádza predmet jej úpravy, ktorým je okrem iného stanovenie minimálnych
pravidiel týkajúcich sa vymedzenia trestných činov a trestov v oblasti obchodovania s ľuďmi.

Článok 2 citovanej smernice upravuje trestné činy súvisiace s obchodovaním s ľuďmi.

V odseku 1 tohto článku ukladá členským štátom prijať potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby
sa za trestné činy (súvisiace s obchodovaním s ľuďmi) považovali tieto úmyselné skutky : zlákanie,
preprava, presun, ukrývanie alebo prevzatie osôb, vrátane výmeny alebo odovzdania kontroly nad

týmito osobami na účely vykorisťovania, a to prostredníctvom hrozby alebo použitia násilia alebo iných
foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci alebo zraniteľného postavenia, alebo
odovzdávania či prijímania platieb alebo výhod na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou
osobou.

Podľa článku 2 ods. 2 osoba sa nachádza v zraniteľnom postavení, keď nemá inú reálnu alebo prijateľnú

možnosť, než sa podvoliť súvisiacemu zneužitiu.

Podľa článku 2 ods. 3 vykorisťovanie zahŕňa prinajmenšom zneužívanie iných osôb na prostitúciu
alebo iné formy sexuálneho vykorisťovania nútenú prácu alebo služby, vrátane žobrania, otroctvo
alebo praktiky podobné otroctvu, nevoľníctvo, alebo zneužívanie na trestnú činnosť, alebo odoberanie

orgánov.

Podľa článku 2 ods. 4 súhlas obete obchodovania s ľuďmi s vykorisťovaním, či už zamýšľaný alebo
skutočný je nepodstatný, ak bol použitý ktorýkoľvek zo spôsobov uvedených v odseku 1.

Podľa článku 2 ods. 5 ak sa konanie uvedené v odseku 1 týka dieťaťa, považuje sa za trestný čin
obchodovania s ľuďmi aj vtedy, ak nebol použitý žiadny zo spôsobov uvedených v odseku 1.

Podľa článku 2 ods. 6 na účely tejto smernice znamená dieťa osobu mladšiu ako 18 rokov.

Podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. kto s použitím podvodného konania, ľsti, obmedzovania osobnej slobody,
únosu, násilia, hrozby násilia, hrozby inej ťažkej ujmy alebo iných foriem donucovania, prijatia alebo
poskytnutia peňažného plnenia, či iných výhod na dosiahnutie súhlasu osoby, na ktorú je iná osoba
odkázaná, alebo zneužitia svojho postavenia alebo zneužitia bezbrannosti alebo inak zraniteľného
postavenia zláka, prepraví, prechováva, odovzdá alebo prevezme iného, hoci aj s jeho súhlasom, na

účel jeho prostitúcie alebo inej formy sexuálneho vykorisťovania, vrátane pornografie, nútenej práce,
či nútenej služby, vrátanie žobrania, otroctva alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného
sobáša, zneužívania na páchanie trestnej činnosti, odoberania orgánov, tkanív, či bunky alebo iných
foriem vykorisťovania, potrestá sa odňatím slobody na 4 roky až 10 rokov.

Podľa § 179 ods. 2 Tr. zák. rovnako ako v odseku 1 sa potrestá kto zláka, prepraví, prechováva, odovzdá
alebo prevezme dieťa, hoci aj s jeho súhlasom, na účel detskej prostitúcie alebo inej formy sexuálneho
vykorisťovania, vrátane detskej pornografie, nútenej práce, či nútenej služby, vrátane žobrania, otroctva
alebo praktík podobných otroctvu, nevoľníctva, núteného sobáša, zneužívania na páchanie trestnej
činnosti, nezákonnej adopcie, odoberania orgánov, tkanív, či bunky alebo iných foriem vykorisťovania.

Citované ustanovenie § 179 ods. 2 Tr. zák. je samostatnou základnou skutkovou podstatou a postihuje
osoby, ktoré zlákajú, prepravia, prechovávajú, odovzdajú alebo prevezmú osobu mladšiu ako 18 rokov
na uvedený účel. Objektívna stránka, ako aj účel obchodovania páchateľa s osobou mladšou ako 18
rokov sú spoločnými znakmi s trestným činom podľa odseku 1 tohto ustanovenia. Rozdiel spočíva v tom,

že na trestnosť páchateľa podľa odseku 2 sa nevyžaduje, aby k objektívnej stránke pristúpil aj spôsob
spáchania činu. Nie je teda nutné, aby páchateľ použil proti tejto osobe násilie, či hrozbu násilia, alebo
inak pôsobil na vôľu takejto osoby alebo využil iný spôsob na získanie osoby upravený v odseku 1.
Zásadný rozdiel je v hmotnom predmete útoku, pretože tu môže byť predmetom len osoba mladšia ako
18 rokov. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie.

Aj keď bola citovaná smernica zjavne implementovaná do Trestného zákona, považoval krajský súd
za potrebné poukázať predovšetkým na článok 2 ods. 2 tejto smernice a na vymedzenie osoby
v zraniteľnom postavení, keďže je zrejmé, že ide o podstatný pojmový znak zakladajúci konanieobžalovanej aj v danom konkrétnom prípade ako konanie právne kvalifikované práve ako trestný
čin obchodovania s ľuďmi. Subjektívna stránka konania obžalovanej bola jednoznačne naplnená
preukázaním úmyslu obžalovanej zlákať poškodenú na vykonávanie prostitúcie s tým, že pre posúdenie

správnej právnej kvalifikácie bolo v zmysle vyššie uvedeného potrebné určiť a ustáliť, či obžalovaná
úmyselne zneužila postavenie poškodenej ako zraniteľnej osoby. Ani v tomto smere však niet žiadnej
pochybnosti o tom, že poškodená bola osobou, ktorá sa nachádzala v zraniteľnom postavení, ktorá
nemala žiadnu inú reálnu alebo prijateľnú možnosť, než sa podvoliť súvisiacemu zneužitiu (článok 2
ods. 2 Smernice), keďže v čase vykonávania detskej prostitúcie bola vo veku 14 až 16 rokov a teda vo

veku dieťaťa, ktoré bolo stále absolútne závislé na svojich rodičoch, v danom prípade na svojej matke,
ktorej bola zverená do starostlivosti rozhodnutím súdu. Ide teda o podstatnú skutočnosť, na ktorú nemá s
poukazomnavyššiecitovanéustanoveniaabsolútnežiadenvplyvto,žepoškodenámaloletávykonávala
túto činnosť spočiatku dobrovoľne a ktorá odlišuje tento trestný čin a jeho pojmové znaky od trestného
činu kupliarstva podľa § 367 Tr. zák. Navyše táto skutková podstata trestného činu obchodovania s
ľuďmi podľa § 179 ods. 2 v nadväznosti na § 179 ods. 1 Tr. zák. pokrýva podstatné pojmové znaky tohto

trestného činu už vo svojej základnej podobe (dieťa - zraniteľná osoba), oproti obhajobou navrhovanej
kvalifikácii kupliarstva, kde jednotlivé pojmové znaky sú súčasťou kvalifikovaných skutkových podstát.

Vovzťahukvýrokuotrestesakrajskýsúdnestotožnilsvyhodnotením dokazovaniazostranyokresného
súdu a s uložením trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov a to z nasledovných dôvodov.

V prvom rade považuje krajský súd za potrebné uviesť, že výrok o treste v napadnutom rozsudku nie je
v súlade s jeho odôvodnením. Zrejme nedopatrením uniklo pozornosti okresného súdu, že vo výroku o
treste aplikoval ustanovenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. a v nadväznosti na to aj
ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák., ktorých vyhodnotenie však v odôvodnení tohto výroku absentuje.

Pokiaľ ide o osobu obžalovanej z odpisu registra trestov mal krajský súd preukázané, že táto síce bola
doposiaľ dvakrát súdne trestaná, naposledy trestným rozkazom Okresného súdu Košice - okolie sp. zn.
6T/77/2008, právoplatným dňa 12. 2. 2009, v oboch prípadoch pre trestnú činnosť menšej spoločenskej
nebezpečnosti,zaktoréjejboluloženýsúhrnnýtrestvovýmerejednéhorokaspodmienečnýmodkladom

jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, t. j. do 12. 8. 2010 s tým, že osvedčila sa dňa
1. 11. 2011 s fikciou neodsúdenia. Keďže na obžalovanú sa hľadí, akoby nebola odsúdená a od jej
posledného odsúdenia uplynula pomerne dlhá doba, krajský súd (rovnako ako okresný súd) vo výroku o
treste vyhodnotil túto skutočnosť ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. Nezistiac žiadnu
priťažujúcu okolnosť tak za aplikácie ustanovenia § 38 ods. 3 Tr. zák. došlo k úprave základnej trestnej

sadzby (7 až 12 rokov) znížením jej hornej hranice o jednu tretinu, teda na výmeru 7 rokov až 10 rokov
a 4 mesiace.

Z vykonaného dokazovania je ďalej zrejmé, že obžalovaná má maloletého syna, t. č. vo veku 12 rokov,
ktorý je žiakom 6. triedy základnej školy. Túto skutočnosť krajský súd vyhodnotil ako výnimočnú okolnosť

na strane osoby obžalovanej a vzhľadom na skutočnosť, že sa na ňu hľadí, akoby nebola odsúdená
dospel k záveru, že uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov by bolo neprimerane prísne
a že účel trestu v danom prípade možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. V prípade, že výkon
uloženého trestu splní svoj účel, dôjde k náprave a prevýchove obžalovanej, obžalovaná si uvedomí
závažnosť svojho konania v predmetnej trestnej veci, bude mať šancu, aj vzhľadom na svoj vek, vrátiť

sa do riadneho života a podieľať sa na starostlivosti a výchove svojho ešte maloletého syna, ktorý bude
ešte stále vo veku, v ktorom mu bude môcť byť ako matka aj napriek prechádzajúcemu zlyhaniu užitočná
a nápomocná.

Preto krajský súd s aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanej trest pod dolnú hranicu

zákonom stanovenej trestnej sadzby a to vo výmere 4 rokov nepodmienečne s tým, že za daných
podmienok a okolností považuje takto uložený trest za zákonný, spravodlivý, spĺňajúci všetky kritériá z
hľadiska tak individuálnej, ako aj generálnej prevencie.

To boli dôvody, pre ktoré krajský súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto rozhodnutia.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.