Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 29, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209209774
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4209209774.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň

JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Y.. S. N., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C., M. XXX/XX, zast. Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky,
Hlavné nám. 7, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súd Komárno zo dňa 14. 11. 2017 č. k. 7C/186/2009-261 takto

r o z h o d o l :

I. Sudca Okresného súdu Komárno JUDr. Arpád Pastorek nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7C/186/2009.

II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému
domáhal zaplatenia sumy 159 950 eur z titulu náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej mu
nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej
polície Komárno (ďalej len OR PZ Komárno) v trestnej veci vedenej pod ČVS: XXX/OSV-KN-XXXX.

Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca v žalobe si uplatnil nárok na náhradu škody a nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy na tom skutkovom základe, že dňa 03. 02. 2004 v čase okolo 02.30 hod.
v obci C. na ul. H. XX došlo k požiaru šopy - garáže, odkiaľ sa požiar rozšíril na strechu rodinného
domu, ktorého bol podielovým spoluvlastníkom, na základe čoho bolo dňa 03. 02. 2004 zahájené
trestné stíhanie pre trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Tr. zák., ktoré bolo
rozhodnutím policajného orgánu zo dňa 26. 05. 2004 prerušené z dôvodu, že nebol zistený páchateľ.

Podľa žalobcu takýmto postupom došlo k zasiahnutiu do jeho práv a to v priamej príčinnej súvislosti
s tým, že nebol vypátraný páchateľ trestného činu s vyvodením trestno-právnej zodpovednosti, a
preto má nastúpiť zodpovednosť tých, ktorí za nezistenie páchateľa zodpovedajú alebo tolerujú tento
nezákonný alebo nesprávny postup pri výkone štátnej moci majúci za následok škodu. Právne vec
oprel o ust. § 46 ods. 3 zák. č. 460/1992 Zb. (Ústava Slovenskej republiky), § 1 ods. 1, § 2, § 3,
§ 9 ods. 1, § 18 ods. 1, 2, § 20 zák. č. 58/1969 Zb. zák. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení do 30. 06. 2004 a

§ 27 ods. 2 zák. č. 514/203 Z. z. Dospel k záveru, že neboli splnené základné podmienky pre
priznanie uplatneného nároku, ktorými sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b)
vznik škody poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b), keďže žalobca nepreukázal konkrétne
spochybnenie vo vzťahu ku konkrétnemu ustanoveniu zákona, ktoré mal žalovaný porušiť, nepreukázalvznik škody spôsobenú vedením trestného konania a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi
porušením povinnosti a vzniknutou škodou. Mal za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
keď z obsahu vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že boli vykonané výsluchy osôb, a to samotného žalobcu,

označeného, len v závere prepisu zápisnice ako Y.. S. N., čo považoval len za zrejmú chybu v písaní,
nakoľko v úvode zápisnice o výsluchu zo dňa 03. 02. 2004 bol riadne označený ako Y.. S. N., dátumom
narodenia a miestom narodenia. Rovnako tak boli vypočutí svedkovia a ďalšie osoby, vykonané úkony
smerujúce či už k ustáleniu výšky škody a možnej príčiny vzniku škody a to kpt. W. C., technikom, ktorý
vykonal ohliadku dňa 03. 02. 2004, spracoval fotodokumentáciu a skonštatoval, že z kriminalisticko-

technického hľadiska prípad nesie znaky úmyselného konania fyzickej osoby. Vyšetrovací spis obsahuje
aj znalecký posudok č. 23/2004 Y. D. S., zo dňa 15. 04. 2004 podľa záverov ktorého spôsobená škoda
na rodinnom dome s. č. XXXX, ku ktorej došlo dňa 03. 02. 2004, je totálnou škodou, v sume 175.000,-
Sk a bola spôsobená škoda aj na drobnej stavbe šopy, oplotenia a vzdušnej elektrickej prípojke v sume
10.000,- Sk. Poukázal tiež na to, že orgán činný v trestnom konaní uznesením v ČVS: L.-XXX/OSV-
KN-XXXX ŠP zo dňa 26. 05. 2004 prerušil konanie vo veci, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti

oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe, ktoré doručoval žalobcovi, avšak táto zásielka
savrátilaspäťakoneprevzatávodbernejlehoteažalobcajuprevzaldňa22.05.2006narovnakejadrese
C., ul. M. XXX/XX. V rozhodnutí bol žalobca riadne poučený o tom, že voči nemu je prípustná sťažnosť,
ktorú je možné podať u policajného orgánu do 3 dní od oznámenia uznesenia, pričom žalobca právo
podaťopravnýprostriedok-sťažnosťnevyužil.Pokiaľžalobcapísomnýmpodanímžiadalopokračovanie

vkonaníaprikázanieveciinémuorgánu,ktoréadresovalp.JUDr.U.I.,ministrovivnútraSR,prijatýmdňa
29. 10. 2007, v rámci interného postupu toto podanie bolo odstúpené na vybavenie KR PZ v Nitre, ktorý
orgán opatrením zo dňa 28. 12. 2007 rozhodol o neodňatí veci OR PZ v Komárne. S námietkou žalobcu
o urýchlenom konaní v predmetnej trestnej veci sa nestotožnil, majúc za to, že vzhľadom k charakteru
vykonaných úkonov táto doba bola primeraná. Dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik škody a

uviedol, že nie je možné stotožniť výšku škody, ktorá vznikla požiarom domovej nehnuteľnosti žalobcu s
uplatnenou škodou z konania žalovaného tým, že nezistil páchateľa a ktoré bolo zahájené až po vzniku
škody. Za vylúčené považoval priznanie nároku na náhradu škody podľa 58/69 Zb. zák. aj z dôvodu, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody z výkonu činnosti žalovaného
v trestnom konaní. V tomto smere konštatoval, že z podnetu žalobcu bol preskúmaný postup policajta

podľa § 210 Tr. por. Okresnou prokuratúrou Komárno a nedostatky zistené neboli, ako je zrejmé z jej
odpovede zo dňa 07. 01. 2008, ako i z Opatrenia KR PZ v NR zo dňa 28. 12. 2007 č. p. I.-XXX-X/JKP-TČ-
XXXX. Uvedené zložky orgánov činných v trestnom konaní nezistili žiadne pochybenie a prieťahy, preto
nie je možné ustáliť príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním žalovaného. Argumentoval, že nárok na
nemajetkovú ujmu nemohol priznať, nakoľko zák. č. 58/1969 Zb. neupravoval možnosť priznania nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobca žiadnym právne relevantným spôsobom nárok podľa zák. č.
514/2003 Z. z. nepreukázal. Vyzdvihol, že konanie bolo potrebné posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb.,
pretože žaloba smerovala voči trestnému konaniu vo veci, ktoré bolo zahájené uznesením zo dňa 03. 02.
2004 a konanie bolo právoplatne prerušené uznesením zo dňa 26. 05. 2004, t. j. ešte za účinnosti zák.
č. 58/1969 Zb. ktoré do 30. 06. 2004 nadobudlo právoplatnosť. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu

úradnému postupu z titulu dĺžky vedenia trestného konania dôvodil, že žalobca nepreukázal, že došlo
ku konštatovaniu nesprávnosti úradného postupu, vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy,žiadostioprešetrenievybaveniasťažnostinaprieťahyanebolizistenéžiadnenedostatkypočas
prebiehajúceho konania zo strany vyšetrujúceho orgánu pri realizovaní procesných úkonov. Akcentoval,
že žalobca neuniesol tiež dôkazné bremeno na preukázanie vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti

s nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom predovšetkým z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov v jeho živote s ohľadom na jeho postavenie v rodine, v
spoločnosti a pod., ktoré mali nastať v súvislosti s vedením vyšetrovania pre trestný čin poškodzovania
cudzejvecipodľa§257ods.1Tr.zák.Návrhynadoplneniedokazovaniapožadovanéžalobcomzamietol
poukazujúc na to, že tieto nesúvisia s predmetom konania a interný predpis žalovaného nepredstavuje

nesprávny úradný postup, čo argumentačne podoprel i záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 30 Cdo 3197/2013. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 251, § 255, §
262 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v konaní úspešnému žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žalobe,
alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie,
pre zásadné procesné i vecné pochybenia, ktoré vo svojom súhrne napĺňajú odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 a § 366 CSP. Úvodom poukázal na to, že uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 06.05. 2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 03. 2017 č. k. 6Co/255/2016-170
bol zamietnutý jeho návrh na prerušenie konania a postúpenie veci Ústavnému súdu Slovenskej
republiky na zaujatie stanoviska k ust. § 9 ods. 2 a 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v

nich nebolo vyslovené, že predmetné ustanovenia sa na daný prípad nevzťahujú, a teda súd prvej
inštancie rozhodol v rozpore nielen s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ale i v rozpore s
platným právnym poriadkom. Zvýraznil, že je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať
a stíhať trestnú činnosť a štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa
ich postup ukáže za mylný, zasahujúci do základných práv a slobôd, pretože nesprávnym úradným

postupom je aj nečinnosť týchto orgánov. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom mu znemožnil ako strane sporu uskutočňovať patriace mu procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti argumentoval, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, keď podaním zo dňa 17. 09. 2017, adresovaným predsedovi súdu oznámil skutočnosti
nasvedčujúce, že vo viacerých sporoch prebiehajúcich na Okresnom súde Komárno mieni konať
a rozhodovať zo zákona vylúčený sudca, pričom toto jeho podanie prekvalifikované na námietku

zaujatosti nebolo napriek jeho opakovaným upozorneniam predložené na rozhodnutie nadriadenému
súdu. Napriek tomu, že nešlo o totožnú námietku zaujatosti, ako v prípade už ním prv podanej
námietky zaujatosti, súd naďalej zotrval na nesprávnom stanovisku, že o námietke zaujatosti bolo už
právoplatne rozhodnuté. Odôvodnenie rozsudku označil v celom rozsahu za nesprávne, zmätočné,
nejasné, nezákonné a nepreskúmateľné s následným svojvoľným a arbitrárnym rozhodovaním v rozpore

s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, ako i medzinárodnými dohovormi. Upozornil na
výraznú nerovnováhu pri posudzovaní úkonov a prednesov strán sporu súdom prvej inštancie, ktorá
sa prejavila v nerovnakom prístupe súdu k stranám a nahradzovaním činnosti žalovaného v spore.
Namietal, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so žiadnym z jeho prostriedkov
procesného útoku a jeho argumentácia nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zvýraznil, že v konaní

opakovane poukazoval na rozdielnosť protokolácie s prednesmi, pričom nešlo o banálnu odlišnosť
alebo redukciu prednesu, ale o vynechávanie zásadných častí a zároveň o deformáciu výrokov až
do ich opaku. Tento postup súdu prvej inštancie má pokračovanie aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku,kdesanachádzajúcitovanémyšlienkyinýchvyslovenévinýchsúvislostiach,akosúpodstatné
skutočnosti predmetného prípadu, navyše viackrát opakované a vždy v rôznych súvislostiach, čo robí

odôvodnenie absolútne neprehľadným, nepreskúmateľným a nepresvedčivým, ale aj nepochopiteľným
z pohľadu, na aké argumenty vlastne súd odpovedá alebo čím sa v danej časti odôvodnenia zaoberá.
Príkladom uviedol, že nároky za nezákonné rozhodovanie neboli ani predmetom konania, no súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsiahlo vysvetľuje a rozoberá podmienky uplatnenia tohto nároku. Poukázal
tiež na zásadnú rozdielnosť odôvodnenia rozsudku v jeho písomnej forme a odôvodnenia rozsudku

po jeho vyhlásení, čo možno preukázať porovnaním písomného vyhotovenia rozsudku so zvukovým
záznamom z pojednávania. Mal za to, že dôvody, pre ktoré súd žalobu zamieta, formulované súdom
na pojednávaní v rámci stručného odôvodnenia rozsudku, sa musia zhodovať s dôvodmi, o ktoré
sa súd opiera v písomnom vyhotovení rozhodnutia, a ak sú tieto dôvody odlišné, ide o porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, v nadväznosti na ust.

§ 181 ods. 2 CSP. Prezentoval názor, že ak súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní OR PZ
Komárno pod ČVS: XXX/OSV-KN-XXXX nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu pri opakovanom
úmyselnom útoku požiarom na jeho majetok, konkludentne schvaľuje postup, v ktorom OR PZ ho ako
poškodeného nevypočul, nebola vypočutá ani jeho manželka a došlo k závažným pochybeniam, čo
označil ako zrejmú chybu v písaní. Tvrdil, že súd prvej inštancie nebral do úvahy, že v základnom

konaní nekonal orgán na to príslušný, keď uznesenie o začatí trestného stíhania vo veci ČVS:L.-
XXX/OSV-KN-XXXX vydal vyšetrovateľ ORPZ v Komárne s okrúhlym razítkom č. XX, npor. M. A.,
ktorý však okrem pribratia znalca do konania, nevykonával žiadne vyšetrovacie úkony, dňa 03. 02.
2004 o 5,00 hod. sa na mieste činu nenachádzal a prvýkrát sa s ním stretol pri prevzatí fotokópii
vyšetrovacieho spisu dňa 22. 05. 2006. Opierajúc sa o ust. § 164 ods. 1 - 3 Trestného poriadku platného

do 31. 12. 2005, považoval za preukázané, že v trestnej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
pretože vyšetrovanie viedli príslušníci PZ v Hurbanove s najnižšou odbornosťou a nie vyšetrovateľ.
Jednoznačne tak konali osoby na to neoprávnené bez akejkoľvek dokumentácie v trestnom spise
o tom kto, na koho príkaz, z akých dôvodov a na základe ktorého zákonného ustanovenia zmenil
príslušnosť na vykonanie úkonov vyšetrovania z vyšetrovateľa na nstržm. B. I., najmä za stavu, že

v tom čase už policajnému orgánu boli známe z vlastnej činnosti nespočetné organizované útoky na
jeho osobu a rodinu, na ich majetok, a to aj úmyselne založenými požiarmi závažného charakteru
s ohrozením života aj viacerých osôb. H., že odňatie veci a pridelenie inému vyšetrovateľovi zákon
predpokladá v prípadoch zistenia zaujatosti alebo nezákonnosti, resp. pri prieťahoch v konaní, pričompodľa vyjadrenia žalovaného takéto dôvody zistené neboli, resp. z vyšetrovacieho spisu nevyplývajú.
Za absurdné považoval založenie rozhodnutia o nedostatku zodpovednosti žalovaného na porušení
preventívnych opatrení z jeho strany, ako i tvrdenia o nepreukázaní vzniku ujmy požiarmi. L. akcentoval,

že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, jeho odôvodnenie je vzájomne si odporujúce, a v niektorých
bodoch aj popierajúce konštantnú judikatúru a doktrinálny výklad k ustanoveniam zákona č. 514/2003
Z. z., ako aj základné pravidlá formálnej logiky, ale tiež všeobecnú konštrukciu základných práv. V
tomto smere sa následne vyjadroval i k ním označeným jednotlivým bodom rozsudku. V plnej miere
zotrval na podanej žalobe a na uvedenom skutkovom stave, trval na tom, že boli porušené zákony a

zákonné ustanovenia, v rozpore s ktorými orgány činné v trestnom konaní konali v trestnej veci pod
ČVS:XXX/OSV-KN-XXXX vedenej na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Komárne, čím mu
spôsobili škodu tak majetkovú ako aj nemajetkovú, za ktorú zo zákona zodpovedá štát, navyše tejto
zodpovednosti sa zo zákona nemožno zbaviť. Odkázal na svoje doterajšie písomné podania, vyjadrenia,
žiadosti, návrhy, námietky a na ústne prednesy. Prezentoval názor, že žalovaný neuviedol vlastné
tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu a nepredložil

žiadnu dôkaznú listinu na podporu svojich tvrdení v predmetnej veci.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom a argumentáciou
prezentovanými v rozsudku, napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a náležite

odôvodnený. Nestotožnil sa s dôvodmi, pre ktoré žalobca napáda rozsudok, jeho odvolanie považoval
za nejasné, na mnohých miestach nesúce znaky až invektívneho a urážlivého podania. Vyslovil názor,
že v konaní konal a rozhodoval zákonný sudca plne v súlade so zákonom. Nestotožnil sa ani s tvrdením
žalobcu o porušovaní princípu rovnakého prístupu súdu k stranám sporu a príkladmo poukázal na
pojednávanie dňa 19. 09. 2017, na ktorom bol žalobcovi a jeho právnej zástupkyni ústretovo poskytnutý

zo strany súdu dostatočne dlhý časový priestor na ich vyjadrenia, námietky, prednesy a pod. v trvaní
vyše troch hodín. V plnej miere sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý podriadil
predmetnú vec, resp. otázku náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy pod zákon č. 58/1969 Zb.,
nakoľko zo súvisiaceho spisového materiálu je zrejmé, že dňa 03. 02. 2004 uznesením ORPZ č. k. ČVS:
L.-XXX/OSV-KN-XXXX bolo začaté trestné stíhanie vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu

poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 a uznesením
ORPZ č. k. ČVS: L.-XXX/OSV-KN-XXXX Kn zo dňa 26. 05. 2004 bolo trestné stíhanie prerušené, lebo
sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Mal za to, že
odpoveď na otázku aplikácie skoršieho, príp. neskoršieho právneho predpisu je explicitne vyjadrená
v § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa

vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona. Zdôraznil, že zákon č. 514/2003 Z. z. nadobudol účinnosť až dňa 01. 07. 2004. Prezentoval,
že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a toto ani len vo
svojej žalobe neoznačil, čím nesplnil už prvú základnú podmienku pre priznanie nároku na náhradu

škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existenciu nezákonného rozhodnutia. Žalobca nepreukázal
tiež existenciu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, od ktorého si odvodzuje nárok na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy a neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by bolo
možné konštatovať existenciu nesprávneho úradného postupu. Dodal, že z listinných dôkazov v spise
jednoznačne a bez najmenších pochybností vyplýva, že žiaden príslušný nadriadený orgán kontroly

nekonštatoval nezákonnosť akéhokoľvek z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania a tiež
nesprávnosť akéhokoľvek z úradných postupov, ktoré vydaniu niektorého z rozhodnutí bezprostredne
predchádzali, neboli zistené žiadne nedostatky či pochybenia vyšetrovateľa, žiadne nedodržanie
lehôt, porušenia zákona, prieťahy v konaní či postup odôvodňujúci disciplinárny či iný postih. Celé
trestné konanie vo veci č. k. ORP-XXX/OSV-KN-XXXX bolo tak uskutočňované plne v súlade so

zákonom. Ďalej argumentoval, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal samotnú existenciu škody,
ani jej výšku, pričom subjektívne vyčíslenie jednotlivých súm náhrady škody nemožno považovať za
dostačujúce a objektívne. H., že navyše súd nemôže žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
priznať, nakoľko zákon č. 58/1969 Zb. pojem „nemajetková ujma“ nepoznal a vôbec ho neupravoval.
Zosumarizoval, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal kumulatívne splnenie

všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu tak, ako to ustanovuje zákon č. 58/1969 Zb.,
a to existenciu nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu, existenciu škody a
priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným
postupom a údajne spôsobenou škodou. Pretože žalobca nepreukázal kumulatívne naplnenie všetkýchtroch vyššie precizovaných zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody, žalobcovi
ho nemožno priznať. Žalovaný v doplňujúcom vyjadrení vzniesol námietku premlčania celého žalobcom
uplatneného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ust. § 22 ods. 1

zákonač.58/1969Zb.účinnomod01.07.1990do30.06.2004.Uviedol,žežalobcasažaloboudomáhal
náhrady škody v celkovej výške 52.000 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v celkovej výške 107.950
eur, pričom škoda na rodinnom dome mala byť spôsobená požiarom zo dňa 03. 02. 2004, ktorý deň je
dňom, kedy sa žalobca dozvedel o škode. Odo dňa 03. 02. 2004 tak začala žalobcovi plynúť premlčacia
lehota 3 roky na uplatnenie jeho tvrdeného nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy na

príslušnom súde. Žalobca však podal žalobu na súd až dňa 31. 08. 2009, a teda celkom zjavne nad
zákonom stanovený rámec 3 rokov odo dňa, kedy sa o škode dozvedel, preto považoval jeho nárok na
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu za premlčaný.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že toto považuje za neodôvodnené, nepodložené dôkazmi,
a že žalovaný ani v konaní vo veci samej neuviedol vlastné tvrdenia a nepredložil súdu žiadne listiny na

podporu svojich tvrdení. K výške uplatnenej škody uviedol, že výška škody bola ustálená s prihliadnutím
na finančné prostriedky potrebné na uvedenie veci do predošlého stavu, preto mu skutočná výška škody
nemohla byť známa 03. 02. 2004, teda v čase vzniku požiaru. Tvrdil, že o skutočnej výške škody sa
dozvedel až dňa 20. 02. 2009, kedy súčasne zahájil predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody
a žalobu podal dňa 31. 08. 2009, preto jeho nároky nemôžu byť premlčané. Poukázal i na to, že trestné

konanie bolo naviac prerušené. K spoločenskej škode, ktorá mu vznikla uviedol, že nie je možné oceniť
v peniazoch stratu pocitu bezpečnosti svojej i svojho majetku a neposkytnutie ochrany proti zásahu do
práv na ochranu majetku, života a zdravia. Žiadal neprihliadnuť na vyjadrenia žalovaného z dôvodu
nepopretia jeho skutkových tvrdení a právnej obrany.

5. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia
sumy 159.950 eur s 8,5% úrokom z omeškania od 20.02.2009 do zaplatenia ako náhrady škody a
nemajetkovejujmypodľazák.č.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície Komárno (ďalej len OR PZ UJKP KN) v

trestnej veci vedenej pod ČVS: L.-XXX/OSV-KN-XXXX. Žalobca škodu spôsobenú úmyselne založeným
požiarom na rodinnom dome v C., H. ul. č. XX, ktorého je spoluvlastníkom, vyčíslil na sumu 52.000 eur a
nemajetkovú ujmu za porušenie čl. 12, 13, 16, 19 a 20 Ústavy SR, základných práv na ochranu majetku
a za diskrimináciu na úhrnnú sumu 107.950 eur.
7. Prv než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie z hľadiska

jeho vecnej správnosti, posudzoval existenciu žalobcom tvrdeného odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. c/ OSP , že vo veci rozhodoval vylúčený sudca a podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP,
že nepredložením veci nadriadenému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti došlo k
nesprávnemu procesnému postupu znemožňujúcemu žalobcovi uskutočňovať jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľnom na jeho pomer k sporu, k
stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti
o jeho nezaujatosti (§ 49 ods. 1 CSP). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolností, ktoré spočívajú v
procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 2 CSP). Strana má právo z dôvodov

uvedených v § 49 uplatniť námietku zaujatosti (§ 52 ods. 1 CSP). V námietke zaujatosti musí byť okrem
všeobecných náležitostí podaní uvedené proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený,
kedy sa strana uplatňujúca námietku o dôvode vylúčenia dozvedela, dôkazy na preukázanie svojho
tvrdenia, ktorých povaha to pripúšťa okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie,
ktoré nespĺňa náležitosti podľa prvej vety súd neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá. Ustanovenia o odstraňovaní vád podania sa nepoužijú (§ 52 ods. 2 CSP). Námietku
zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do 7 dní, odkedy sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý
je sudca vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada; v tomto prípade sa vec
nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 1 CSP). Ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoréspočívajú v procesnom postupe sudcu alebo jeho rozhodovacej činnosti, súd na námietku zaujatosti
neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá (§ 53 ods. 3 CSP).

9. Účelom úpravy pojatej do ust. § 49 ods. 1 CSP základného predpisu civilného sporového procesu
Slovenskej republiky je prispieť k nestrannému prejednaniu sporu, k nezaujatému prístupu k stranám
alebo ich zástupcom, a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z pohľadu uvedeného
ustanovenia je právne významný vzťah sudcu, ktorým môže byť len niektorý z nasledujúcich vzťahov:
a/ k sporu (o vzťah tejto povahy ide napr. vtedy, keď sudca je priamo stranou sporu alebo osobou

zúčastnenou na konaní, keď má osobný záujem na určitom výsledku konania, vtedy, keď sudca
verejne, napr. prostredníctvom médií alebo iným spôsobom vyjadril právny názor na spor, ktorý
je objektívne spôsobilý ohroziť jeho nestrannosť alebo tiež vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti
nasvedčujúce získaniu sudcom poznatkov o veci inak, než spôsobom predpokladaným právom, teda
najmä dokazovaním), b/ k stranám (o takýto vzťah ide v prípade vzťahu sudcu, ktorý má buď
charakter rodičovského, manželského, súrodeneckého alebo iného blízkeho rodinného vzťahu, či

relevantného osobného vzťahu tak pozitívneho, ako aj negatívneho) a c/ k ich zástupcom alebo k
osobám zúčastneným na konaní (viď bod b/). Sudca je teda vo všeobecnosti vylúčený z prejednávania
a rozhodovania sporu (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k stranám ,
k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho
nezaujatosti.Vtejtosúvislostijevýznamné,žeintegrálnousúčasťouprávanaspravodlivésúdnekonanie

(čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby v spore
rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Ústavná úprava práva na spravodlivý proces (čl. 46 a nasl.
ÚstavySR)zároveňzahrňujeajprávonato,aby spornebolodňatýzákonnémusudcovi,ktorýbolurčený
podľa zákonných pravidiel príslušnosti súdov (čl. 48 Ústavy SR). V zásade teda platí, že v určitej právnej
veci by mal rozhodovať nezávislý a nestranný sudca vecne a miestne príslušného súdu určený rozvrhom

práce príslušného súdu, a tento tzv. zákonný sudca by sa už v ďalšom priebehu konania nemal meniť.
Výnimku z ústavnej zásady nezmeniteľnosti zákonného sudcu predstavuje inštitút vylúčenia sudcu z
rozhodovania, ktorý zákonom predpokladaným postupom a zo zákonom predpokladaných dôvodov
pripúšťa, aby zákonný sudca bol vylúčený z ďalšieho rozhodovania. Zámer, ktorý tu umožňuje prelomiť
ústavnú zásadu nezmeniteľnosti zákonného sudcu spočíva v možnosti zmariť hroziace riziko, že by

vo veci mohol rozhodovať zaujatý a nie nestranný sudca. Obsahom práva na prerokovanie veci pred
nestranným súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť.

10. Existencia oprávnených pochybnosti závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a

podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či preukázateľne existujú skutočnosti, ktoré môžu
spôsobiť vznik pochybnosti o nestrannosti sudcu (viď FEY proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný
oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať
zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne
za oprávnenú. To znamená, že nie je možné vychádzať iba zo subjektívnych aspektov nestrannosti

sudcu, ale z hmotnoprávneho rozboru skutočností, ktoré k týmto subjektívnym pochybnostiam viedli.
K vylúčeniu sudcu z prejednania a rozhodnutia sporu môže dôjsť iba vtedy, ak je evidentné, že pomer
sudcu k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní dosahuje takej povahy
a intenzity, že aj napriek zákonom stanovených povinností nebude schopný nezávisle a nestranne
rozhodovať (fine ira et studio).

11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v priebehu tohto konania už dňa 16.06.2015 vzniesol námietku
zaujatosti voči vec prejednávacemu sudcovi s odôvodnením, že so zreteľom na jeho pomer k veci
a k účastníkom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti, o ktorej nadriadený súd uznesením zo
dňa 24.07.2015 č. k. 7NcC/27/2015-96 rozhodol tak, že JUDr. Arpád Pastorek, sudca Okresného súdu

Komárno, nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 7C/186/2009,
keďže nezistil také dôvody, ktoré by zakladali domnienku, že sudca je nejakým spôsobom priamo alebo
nepriamozainteresovanýnavýsledkukonania,alebožebymalvzťahkvecialebokúčastníkomkonania.
Dňa 18.09.2017 žalobca predsedovi Okresného súdu Komárno doručil podanie, v ktorom mu spolu
so svojou manželkou B. oznamujú skutočnosti o pomere sudcu JUDr. Arpáda Pastoreka k stranám a

ním prejednávaným označeným sporom, v ktorých požiadali o poskytnutie právnej ochrany. Hodnotiac
toto podanie podľa jeho obsahu je zrejmé, že ide o námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi v
prejednávanej veci z dôvodu vytýkaného nesprávneho postupu vo veciach sp. zn. 7C/352/2010 a
7C/234/2007, ako i jeho prepojenia na starostu Obce C. a Y.. W. Szabóa, vystupujúceho ako protistranav sporoch B. N.. Údajné prepojenie vyvodil žalobca zo skutočnosti, že manželka sudcu B.. X. M. je
učiteľkou Základnej školy v C., ktorá je napojená na obecnú samosprávu, z ktorého dôvodu je sudca
ovplyvniteľný prostredníctvom zamestnania svojej manželky, a na ktorú starosta obce môže vplývať

finančne aj funkčne, a že dcéra Y.. W. O. bola učiteľkou na totožnej škole, pričom o týchto skutočnostiach
sa dozvedel počas nesvadských dní konaných od 08.09.2017 do 10.09.2017.

12. Z vyjadrenia namietaného zákonného sudcu (č.l. 202-203 spisu) vyplýva, že subjektívne sa necíti
byť zaujatý vo veci, v tomto smere poskytol i rozsiahlu argumentáciu k tvrdeniam žalobcu, z ktorých

vyvodzujejehozaujatosť.PriposudzovanídôvodnostinámietkyzaujatostižalobcusmerujúcejvočiJUDr.
Arpádovi Pastorekovi majúcej privodiť jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania sporu odvolací
súd vychádzal zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie
stanovuje iba zákon, pričom nezistil žiadne také skutočnosti, z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť
pochybnosti o zaujatosti konajúceho sudcu v súvislosti s jeho pomerom k sporu, k stranám, pripadne
k ich zástupcom. Za takéto nemožno považovať žalobcom uvádzané, ničím nepodložené tvrdenia o

prepojení namietaného sudcu v súvislosti so zamestnaneckým pomerom jeho manželky so starostom
Obce C. a Y.. O., ktorí nielenže nie sú stranami sporu, ale sú i bez akéhokoľvek vzťahu k prejednávanej
veci. Rovnako tak údajné zneužitie právomoci namietaným sudcom v iných súdnych konaniach, v
ktorých žalobca alebo jeho manželka B. N. vystupovali ako strana sporu, žiadne dôvodné pochybnosti
nenavodzuje. Subjektívny názor žalobcu, že ním uvádzané skutočností majú trestnoprávny charakter vo

vzťahu k namietanému sudcovi totiž automaticky neznamená preukázanie zneužitia jeho právomoci ako
verejného činiteľa a vyjadruje iba domnienku žalobcu. Samotný subjektívny názor, že u namietaného
sudcu sú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania sporu, nemôže tak bez ďalšieho
zakladať dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Obava (pocit)
z nestrannosti nestačí na založenie dôvodných pochybností o nedostatku nezaujatosti, vzhľadom na

právne (ústavné i zákonné) garancie nezávislosti sudcov a zákonné povinnosti sudcov konať vo veci
bez predsudkov. Zo spisu, vrátane vyjadrenia sudcu nemožno tak vyvodiť žiadne objektívne existujúce
zákonné dôvody pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, keď základom pre vylúčenie
sudcu môže byť len objektívne existujúci zákonný dôvod v zmysle § 49 ods. 1 CSP, ktorý však žalobca
vyvodzuje len zo svojich pocitov a úvah, pričom opomína, že z hľadiska uvedeného ustanovenia je

významný len vzťah sudcu k sporu, k stranám sporu, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným
na konaní, ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Pokiaľ žalobca vyvodzoval
zaujatosť sudcu i z jeho v námietke bližšie konkretizovaného postupu v predmetnom konaní (napr.
postup súdu zo dňa 08.09.2017, kedy mu bolo znemožnené už vopred dohodnuté stretnutie), prípadne
v iných konaniach, odvolací súd len poukazuje na ust. § 49 ods. 3 CSP, podľa ktorého dôvodom na

vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho rozhodovacej
činnosti. V tomto smere len zdôrazňuje, že skutočnosť, že vo veciach strany rozhodoval, (resp.
rozhoduje) ten istý sudca nezakladá okolnosť objektívnej povahy, ktorá by mohla viesť k legitímnym
pochybnostiach o tom, že zákonný sudca v danej veci disponuje určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci.
Za objektívne nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, vrátane

toho, ako sa javí strane sporu, ale rozhodujúce je to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy.
Za takúto okolnosť však nemožno považovať žalobcom namietaný postup sudcu v jeho veciach, ani
jeho rozhodovaciu činnosť.

13. Keďže v danej veci odvolací súd nezistil existenciu žiadneho dôvodu podľa § 49 ods. 1 CSP,

ktorý by mohol viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti sudcu JUDr. Arpáda Pastoreka, a
ktorý by odôvodňoval jeho vylúčenie ako zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania daného
sporu, rozhodol o jeho nevylúčení v predmetnej veci, ktorý výrok pojal i do enunciátu tohto rozhodnutia,
čím zároveň napravil žalobcom vytýkané procesné pochybenie prvoinštančného súdu v súvislosti s
uplatnenou námietku zaujatosti.

14. Následne odvolací súd pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Ako už bolo uvedené, žalobca si v tomto konaní uplatňuje nároky podľa zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2004, a ktorým bol zrušený zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Z ust. § 27
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričomzodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi (§ 27 ods. 2 zákona). Žalobca v žalobe doručenej

súdu prvej inštancie dňa 31.08.2009 tvrdil, že k tomuto dňu mu bola spôsobená škoda závažnými
pochybeniami orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní trestnej činnosti v súvislosti s požiarom
jeho rodinného domu, nevypátraním a nepotrestaním páchateľa tohto trestného činu, čím bol dlhodobo
v právnej neistote. Keďže k žalobcom tvrdenej škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom pred
01.07.2004, bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako to správne učinil
i súd prvej inštancie.

15. V zmysle § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánom spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody tu majú tí, ktorí boli účastníkmi konania a

boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu
na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok: a/ nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

16. Zákonodarca v zákone č. 58/1969 Zb. neposkytol definíciu pojmu nesprávny úradný postup.
Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, možno však nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu orgánu verejnej moci, resp.
o porušenie účelu postupu orgánu verejnej moci, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou alebo s

ňou nesúvisí nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pretože úradný postup nie je
spravidla možné upraviť v právnom predpise do najmenších podrobností, treba správnosť úradného
postupu posudzovať aj z hľadiska účelu k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K
nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti pri ktorej orgán verejnej
moci nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže

byť aj nevydanie, alebo oneskorené vydané rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeranýchlehôtnajehovydanie,leboznakynesprávnehoúradnéhopostupumáajnečinnosťštátneho
orgánu verejnej moci alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky). Pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydania rozhodnutia, za

týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje a
podobne, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady pri
zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska
zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené len ako škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím,
a preto za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenie a nedostatky spočívajúce

v tom, že orgán verejnej moci pred svojim rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho
vydanie a v dôsledku toho je rozhodnutie nesprávne a nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané
neskôr v inej podobe, či za iných okolností (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. 05. 2011 sp. zn. 6Cdo/115/2010). V tomto smere možno tiež uviesť, že strana sporu v ktorom
bolo vydané príslušné rozhodnutie môže namietať pochybenie orgánu štátu pri zisťovaní podkladov

pre vydanie rozhodnutia alebo pri ich hodnotení v opravnom prostriedku proti tomuto rozhodnutiu,
pričom orgán príslušný rozhodnúť o opravnom prostriedku následne posúdi či došlo k namietanému
pochybeniu. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od
posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jeden z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin ktoré viedli k určitému výsledku a

o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu, tento
zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takýmto
chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu verejnej moci so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

17. Rovnako zák. č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady.
Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 42 Občianskeho
zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného,
b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

18. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zák.
č58/1969Zb.nevysvetľuje.Vprávnejteóriisatýmtovzťahomoznačujepriamaväzbajavov(objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Najvyšší súd SR vo
svojich rozhodnutiach (napr. sp. zn. 5Cdo/126/2009 zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 6MCdo/11/2010 zo

dňa 31.01.2012, sp. zn. 8Cdo/112/2017 zo dňa 27.06.2018) dospel k záveru, že príčinná súvislosť je
podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt,
nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede, teda aby
protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody, vrátane jej rozsahu, následkom tejto príčiny. Nestačí iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej

rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok
nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná bola. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych
súvislostiach; a jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľnom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje,

či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako
následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre
posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva
škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou
poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu, (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná

súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.

Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť pôsobenia príčiny na následok“ pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Ak by príčinou vzniku škody bola

iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane, pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide
o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide a to o príčinu
podstatnú.

19. Z hľadiska skutkového stavu v prejednávanej veci výsledkami vykonaného dokazovania bolo

preukázané, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície v Komárne zo
dňa 03.02.2004 ČVS: L.-XXX-OSV-KN-XXXX bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin poškodzovania
cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že dňa
03.02.2004 v čase okolo 2.30 hod. v Obci C. na H. ul. č. XX došlo z doposiaľ nezistených príčin k
požiaru šopy - garáže, ktoré sa nachádzali v zadnej časti rodinného domu, a v ktorej sa nachádzalo

nepojazdné osobné motorové vozidlo zn. D. bez EČ, odkiaľ sa následne požiar rozšíril na strechu domu,
čím vznikla škoda pre žalobcu vo výške cca 100.000,- Sk. Z obsahu vyšetrovacieho spisu vyplýva, že
v uvedený deň o 05.00 hod. bol vypočutý žalobca ako poškodený, ktorému bolo predmetné uznesenie
doručené dňa 09.02.2004 a tento následne dňa 16.02.2004 podal i návrh ako poškodený na pribratie
znalca do konania na stanovenie výšky vzniknutej škody. Do konania boli pribratí ako znalci pracovníci

KEU PZ Bratislava z odboru kriminalistika, na posúdenie príčiny vzniku požiaru a kde sa nachádzalo jeho
ohnisko a to uznesením zo dňa 04.02.2004 a rovnako tak i znalec z odboru stavebníctva Ing. D. S. na
stanovenievýškyspôsobenejškodypožiaromnarodinnomdomeuznesenímzodňa24.03.2004.Voveci
bol vypočutý ako poškodený dňa 25.03.2004 i W. N., ako spoluvlastník rodinného domu a ako svedkovia
dňa 25.05.2004 W. O. a D. B.. Dňa 03.02.2004 bola vykonaná i ohliadka miesta činu, vypracovaná

fotodokumentácia z miesta činu kriminalistickým technikom, bol zabezpečený odborný posudok o požiari
cestouOkresnéhoriaditeľstvahasičskéhoazáchrannéhozboruvKomárne,vktorombolokonštatované,
že príčinu vzniku požiaru bolo úmyselné zapálenie, čo potvrdil i záver znaleckého posudku zo dňa
10.02.2004 vyhotovený Kriminalistickým expertíznym ústavom PZ, podľa ktorého ohnisko požiaru bolourčené do priestoru drevenej prístavby (šopa - garáž) v zadnej časti rodinného domu č. XX na H.
ulici, pričom z kriminalisticko-technického hľadiska prípad nesie znaky úmyselného konania fyzickej
osoby. Znaleckým posudkom zo dňa 15.04.2004 č. 23/2004 vyhotoveným Ing. D. S., znalcom z odboru

stavebníctva, bola stanovená výška škody spôsobená požiarom na rodinnom dome žalobcu v sume
175.000,- Sk a na drobnej stavbe šopy, na oplotení a na vzdušnej elektrickej prípojke v sume 10.000,-
Sk. Pripojený výpis LV č. XXXX kat. úz. C. dokladuje, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom v
2/12-nách parc. č. 1406/5, 1406/6, 1406/9 a rodinného domu postavenom na parc. č. 1406/5. Podľa
úradného záznamu zo dňa 20.05.2004 v predmetnej trestnej veci boli vyťažované i ďalšie osoby, ktoré sa

v minulosti dopustili trestnej činnosti, pričom neboli zistené žiadne poznatky, ktoré by nasvedčovali tomu,
že skutok spáchala niektorá konkrétna osoba. Následne uznesením zo dňa 26.05.2004 bolo trestné
stíhanie podľa § 173 ods. 1 písm. f/ Trestného poriadku prerušené, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti
oprávňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Uznesenie bolo doručované žalobcovi na
adresu jeho trvalého bydliska dňa 04.06.2004 bolo uložené na pošte, kde si ho žalobca v odbernej
lehote neprevzal a zásielku prevzal až následne dňa 22.05.2006. V nadväznosti na písomné podanie

žalobcu zo dňa 20.10.2007, adresované ministrovi vnútra, bolo Krajským riaditeľstvom PZ v Nitre,
úrad justičnej a kriminálnej polície vydané opatrenie zo dňa 28.12.2007 č.p.: KRP-372-1/JKP-Tč-2007,
ktorým vyšetrovanie v predmetnej veci sa neodníma odboru skráteného vyšetrovania UJKP OR PZ
v Komárne a táto súčasť sa určuje ako príslušná i naďalej na jej ďalšie vyšetrovanie. Na základe
podnetu žalobcu zo dňa 07.12.2007 bol okrem iného Okresnou prokurátorkou v Komárne preskúmaný

i vyšetrovací spis v predmetnej trestnej veci, ktorá vo svojej odpovedi zo dňa 07.01.2008 konštatovala,
že uznesenie, ktorým bolo trestné stíhanie prerušené dňa 07.06.2004 vzala ako zákonné a dôvodné na
vedomie, pretože sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči určitej osobe,
pričom predmetné uznesenie bolo vydané orgánom na to oprávneným, keďže v zmysle organizačných
úpravpolíciejemožnépoveriťnavykonanieskrátenéhovyšetrovaniaajpríslušníkaHurbanovskejpolície

a v prípade, že operatívnou činnosťou, ktorá naďalej prebieha, sa zistí páchateľ trestného činu, orgán
činný v trestnom konaní z úradnej povinnosti vydá uznesenie o pokračovaní v konaní.

20. Vychádzajúc z týchto zistení odvolací súd v zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
zhora popísaný postup policajného orgánu nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup, keďže

jeho konanie v predmetnej trestnej veci nebolo v rozpore s procesnými pravidlami stanovenými v tom
čase platným a účinným Trestným poriadkom (zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v
znení účinnom do 31.07.2004) a ani sa nepriečilo účelu k dosiahnutiu ktorého postup orgánu činného
v trestnom konaní smeruje. V súvislosti so žalobcom tvrdenými porušeniami postupu vyšetrovacieho
orgánu, z ktorých vyvodzuje jeho nesprávny úradný postup v danej trestnej veci, odvolací súd poukazuje

na ust. § 161 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého vyšetrovanie vykonáva vyšetrovateľ policajného
zboru, skrátené vyšetrovanie vykonáva policajný orgán, pričom vyšetrovanie sa vykonáva o trestných
činoch, o ktorých sa nevykonáva skrátené vyšetrovanie (ods. 2). Podľa § 168 ods. 1 Trestného poriadku
skrátené vyšetrovanie sa vykonáva o trestných činoch, pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody,
ktorého horná hranica neprevyšuje 3 roky. Pri skrátenom vyšetrovaní postupuje policajný orgán podľa

ustanovení tohto zákona o vyšetrovaní (§ 169 veta prvá Trestného poriadku), ktoré vymedzoval § 164
Trestného poriadku a v zmysle ktorého medzi iným vyšetrovateľ vykonáva vyšetrovanie a policajný
orgán skrátené vyšetrovanie spravidla osobne (ods. 1) a všetky rozhodnutia o postupe pri vyšetrovaní
a o vykonávaní vyšetrovacích úkonov robia samostatne okrem prípadov, v ktorých je podľa tohto
zákona potrebný súhlas prokurátora (§ 4). V danom prípade bolo trestné stíhanie začaté pre trestný

čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona, pre ktorý zákon ustanovoval
trest odňatia slobody, ktorého hranica neprevyšovala 3 roky, z ktorého dôvodu bolo vedené skrátené
vyšetrovanie, ktoré viedol príslušný policajný orgán. Pokiaľ aj vyšetrovanie bolo začaté vyšetrovateľom a
následne v ňom pokračoval policajný orgán, tento postup sa nepriečil právnej úprave, pričom predstavy
poškodeného o tom, ktorý z vyšetrovacích orgánov je kompetentnejší vykonávať vyšetrovanie v trestnej

veci sú v tomto smere bez právneho významu. Aj ďalšie skutočnosti, ktoré žalobca namietal sú
irelevantné vo vzťahu k začatému trestnému stíhaniu, pretože úkony vykonávané orgánom činným
v trestnom konaní smerovali len k zisteniu páchateľa a výšky spôsobenej škody. V prípade zistenia
páchateľa a vznesenia mu obvinenia totiž opätovne budú musieť byť vypočutí ako poškodení tak i
svedkovia, ktorí boli vypočutí po začatí trestného stíhania. Naviac, pred začatím trestného stíhania

bol uskutočnený policajným orgánom výsluch žalobcu ako poškodeného, ako to dokladuje originál
zápisnice zo dňa 03.02.2004 obsiahnutý vo vyšetrovacom spise, kde je žalobca správne označený
menom a priezviskom v celom jej obsahu. Pokiaľ v opise tejto zápisnice a to len v jej závere, je uvedený
nesprávne žalobca ako „Ing. S. N.“ , ide o zjavnú nesprávnosť pri opise zápisnice. Nedôvodný je i poukazžalobcu, že v priebehu vyšetrovania nebola vypočutá jeho manželka, keď je to práve vyšetrovací orgán,
v kompetencii ktorého je rozhodovať o postupe pri vyšetrovaní a posudzovať, ktoré vyšetrovacie úkony
vykoná za účelom objasnenia všetkých skutočností dôležitých na posúdenie prípadu.

21. I keď žalobcom tvrdenú nečinnosť orgánov polície po prerušení trestného stíhania by bolo možné
považovaťzapostuppriečiacisazákonu,nadruhejstranealenemožnoprehliadať,žetentopostupmôže
mať za následok vznik zodpovednosti žalovaného len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku občana,
ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) touto nečinnosťou. V tomto smere je

významné, že plnenie, ktorého sa žalobca v danej veci domáha titulom náhrady škody nepredstavuje
jeho majetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu polície, pretože majetok
žalobcu sa nezmenšil nesprávnym postupom orgánu polície, ale tento dôsledok nastal v dôsledku
úmyselného založenia požiaru šopy v zadnej časti rodinného domu, odkiaľ sa následne požiar rozšíril
na strechu rodinného domu, ktorý je v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, čím nesporne došlo na
stranežalobcukvznikuškody.Majetokžalobcusatedanezmenšilvdôsledkunamietanéhonesprávneho

postupu policajných orgánov, a teda v konaní nebolo v konkrétnostiach preukázané, že vznik škody
na majetku žalobcu bol zapríčinený namietaným nesprávnym úradným postupom. Medzi namietaným
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody neexistuje bezprostredná vecná súvislosť, pretože
škodlivý následok v podobe zmenšenia jeho majetku nastal už pred začatím trestného stíhania. Žalobca
tak v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom

orgánov polície a zničením jeho majetku. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je daná táto zodpovednosť, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené,
lebo smeruje proti rozsudku prvoinštančného súdu, ktorý spočíva na správnom právnom závere, že v
danej veci nie sú splnené podmienky pre zodpovednosť žalovaného v zmysle zák. č. 58/1969 Zb.

22.Zanedôvodnúpovažovalodvolacísúdnámietkuodvolateľa,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. V prejednávanej veci
ide o tzv. sporové konanie, v ktorom sa uplatňuje prejednávacia zásada a jej podstata spočíva v tom,

že procesná povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj
procesná povinnosť navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení, je záležitosťou strán sporu. Ako
vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa aktívne zúčastnil pojednávaní pred súdom prvej inštancie, na ktorých
bol i riadne vypočutý a mal i reálnu možnosť uplatniť všetky jeho práva a právom chránené záujmy.
Pokiaľ boli jeho návrhy na doplnenie dokazovania zamietnuté, odvolací súd zdôrazňuje, že posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov v rámci dokazovania
budú vykonané je vždy vecou súdu (§ 185 CSP) a nie strán sporu, pričom súd nie je povinný vykonať
všetky navrhnuté dôkazy. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu,
že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal účastníkom
navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že

súd nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím
dôvodom. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

23. Súdu prvej inštancie nemožno ani vytýkať, že by jeho postupom došlo k odňatiu možnosti žalobcu
riadne konať pred súdom, keď dodržal zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu

zo základných zásad občianskeho sporového konania, ktorú zaručuje nielen Ústava SR (čl. 48 ods.
2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1). poskytol možnosť stranám sporu zúčastniť sa pojednávania a
vyjadriť sa k dôkazom, čím nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti a princípu rovností zbraní
ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V súvislosti s tvrdenou
rozdielnosťou protokolácie s prednesmi strán sporu odvolací súd poukazuje na ust. § 99 ods. 1

CSP, podľa ktorého v zápisnici spísanej o procesných úkonoch sa uvedie podstatný obsah prednesov.
Naviac, v danej veci, ako to vyplýva z obsahu zápisníc o pojednávaní, prvoinštančný súd umožnil
právnej zástupkyni žalobcu, ako aj samotnému žalobcovi diktovať svoje prednesy priamo do zápisnice.
Pravdivosť tvrdenia žalobcu, že došlo k zásadnej rozdielnosti odôvodnenia rozsudku vyhláseného
na pojednávaní dňa 14.11.2017 oproti jeho písomnému vyhotoveniu nebolo možné preveriť, pretože

zvukový záznam z pojednávania sa nezachoval z dôvodu administratívno-technického pochybenia
podľa úradného záznamu na č.l. 258 spisu. K námietke, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu pri ktorej súd zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkovýstav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnuaplikáciuprávnychpredpisovidevtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpis,aleboaksíce
aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových

záverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Vprejednávanejvecisúdprvejinštanciezoskutkovýchzistení
vyvodil správne právne závery a na zistený skutkový stav aj aplikoval správnu právnu normu (príslušné
ustanoveniazák.č.58/1969Zb.),ktorúajsprávneinterpretoval,pretoanitentoodvolacídôvodneobstojí.

24. Rozsudok súdu prvej inštancie nie je ani svojvoľný a nepreskúmateľný, ako to tvrdí žalobca, keďže

nepreskúmateľným by bolo napadnuté rozhodnutie, ak by nemalo náležitosti vyplývajúce z ust. § 220
ods. 2 CSP. V zmysle tohto ustanovenia bol súd v odôvodnení rozsudku povinný uviesť čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo
veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, bol povinný stručne, jasne a výstižne
vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Všetky tieto vlastnosti však napadnuté rozhodnutie spĺňa, pričom aj svoj právny záver súd prvej
inštancie vysvetlil a v odôvodnení rozsudku podal primeraný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku
rozsudku, ktorým žalobu zamietol.

25. Záverom považuje odvolací súd za potrebné poukázať tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo

dňa 27.10.2004 sp. zn. IV. ÚS 340/2004 podľa ktorého: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a
garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale
ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktoré predkladá účastník“.

26. Pretože obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska žalobcom tvrdených odvolacích dôvodov, odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v intenciách § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a s ohľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní mu priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).