Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 6, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/41/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517202101
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2517202101.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a

sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobkyne: B.
C., nar. XX.XX.XXXX, T. XXX/XX, C., zastúpená splnomocnenkyňou: URBAN FALATH GAŠPEREC
BOŠANSKÝ,s.r.o.,Havlíčkova16,Bratislava,IČO:47244895,protižalovanému:HomeCreditSlovakia,
a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska
kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, o
určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru a iné, na odvolanie žalobkyne vo
výroku III. a na odvolanie žalovaného vo výroku I. a III., proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k.

15Csp/43/2017-204 zo dňa 6. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. o určení bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d
z u j e .

II. Žalobkyňa m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. určil, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere č.: 4601304980 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročná a bez

poplatkov. Výrokom II. vo zvyšnej časti konanie zastavil a výrokom III. rozhodol, že žalovaný má nárok
na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne vo výroku o zastavení konania rozhodol podľa § 144,
§ 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vecne tým, že žalobkyňa využila svoje
dispozičné právo a podanú žalobu vzala čiastočne späť, preto súd konanie vo zvyšnej časti zastavil.
Vo výroku I. rozsudok odôvodnil citáciou § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, § 11 ods. 4, §

1 ods. 1, ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f), k), l), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov. „Vykonaným dokazovaním súd zistil taký skutkový stav, že žalobkyňa a
žalovaný uzatvorili dňa 30.01.2016 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 4601304980, ktorej predmetom
boloposkytnutiebezúčelovéhoúveruvsme6.500,-€.Uvedenúzmluvujepotrebnépovažovaťzazmluvu
o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, pričom žalovaný mal postavenie veriteľa (§ 2 písm.
b/ ZoSÚ) a žalobkyňa postavenie spotrebiteľa (§ 2 písm. a/ ZoSÚ). Za daného stavu bolo z hľadiska

právneho potrebné, aby táto zmluva obsahovala podstatné náležitosti ustanovené § 9 ods. 2 ZoSÚ.
V prípade, ak niektorá z náležitostí (hoci len jedna) uvedených v § 11 ods.1 písm. b) ZoSÚ v zmluve
absentuje, zákon to spája s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou daného úveru. Podstata tohto sporuspočívala na tom, že predmetná zmluva podľa žalobkyne neobsahovala všetky zákonné náležitosti, v
dôsledku čoho bolo potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú.
Čo sa týka samotného posúdenia nároku uplatneného žalobkyňou v žalobe po jej čiastočnom späťvzatí,

súd z vykonaného dokazovania, a to z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel k záveru,
že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový (§ 11 ods. 1 písm. b/ ZoSU).
Na prijatie záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti stačí naplnenie čo i len jednej z podmienok
ustanovených § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSU, t.j. postačuje ak v zmluve absentuje čo i len jedna z náležitostí
§ 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa) ZoSÚ. Preskúmaním zmluvy súd zistil, že zmluva neobsahuje

náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, t.j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ako z
vyjadrenia samotného žalovaného zo dňa 22.05.2017 vyplýva, aj on rozlišuje medzi pojmami trvanie
zmluvy a konečná splatnosť úveru. Údaj o trvaní zmluvy sa v zmluve však nenachádza. Čo sa týka
náležitosti ustanovenej § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, t.j. termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, tento podľa súdu nie je v zmluve vyjadrený tak ako to vyžadovalo zákonné ustanovenie. V
zmluve pri termíne konečnej splatnosti uvedené 78 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v

poslednom mesiaci. Súd takéto ustanovenie nepovažuje sa splnenie povinnosti uvedenej v § 9 ods. 2
písm. f) citovaného zákona, nakoľko pokiaľ zákon ako vyslovenú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uvádza konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, tak jednoznačne tento údaj v zmluve musí byť
uvedený, nie je prípustné, aby účastník zmluvy sa k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom.
K uvedenému posúdeniu existuje ustálená rozhodovacia prax súdov. Samotný žalovaný potvrdil, že k

termínu konečnej splatnosti je potrebné sa „dopracovať“ výpočtom. Už len z týchto dôvodov je potrebné
predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ. Nad
rámec potrebný pre rozhodnutie je potrebné konštatovať, že predmetný úver je potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ aj dôvodu, že zmluva neobsahuje
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ),

ako i z dôvodu, že neobsahuje náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. l) ZoSÚ, t.j. výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. Výkladom ust. § 9 ods. 2 písm. l) treba dospieť k záveru, že každý z atribútov vyjadrených
v zákone slovami „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ viaže ku každej z

tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k
istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom. Zmluva obsahuje len údaj o celkovej (súhrnnej)
výške splátky v sume 133,47 € mesačne. Čo sa týka nesprávnej celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom,
takéto posúdenie právnej spornej otázky nemalo už vplyv na konštatovanie súdu o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Súd ďalej uvádza, že po tom, čo dospel k záveru o bezpoplatkovosti úveru,

bolo bezpredmetným sa zaoberať prípadnou neprijateľnosťou poplatkov za službu Odložené splátky vo
výške 1,45 eura mesačne.
Súd ďalej uvádza, že nepostačuje, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere má písomnú formu. Ustanovenie
§ 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. si nemožno vykladať tak, že musia byť kumulatívne
splnené podmienky nedostatku písomnej formy a absencie niektorej z tam uvedených náležitostí zmluvy,

nakoľko takýto výklad nemá základnú logiku a viedol by k absurdnému záveru, že by stačilo, ak by
dodávateľ v zmluve uviedol len výšku spotrebiteľského úveru bez ďalších náležitostí, čo určite nebolo
zámerom zákonodarcu. Citované ustanovenie je potrebné vykladať tak, že záver o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru je potrebné prijať pri nedostatku písomnej formy o spotrebiteľskom úvere alebo
pri absencii konkrétnych obligatórnych náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Výklad a aplikácia §

11 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Predpísaná písomná
forma musí byť zachovaná vo vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam, ktoré sú vymenované v
§ 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z náležitostí
vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. b), nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná
forma (rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 21Co 10/2015-74 zo dňa 26.11.2015).

Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, tento
nie je možné podľa súdu aplikovať na daný spor z nasledovných dôvodov. Pri konflikte smernice a
vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu smernici
priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade
vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či

môžu zákon vykladať tzv. „eurokonformne“. Tento nepriamy účinok smernice, teda „eurokonformný“
výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona,
pretože by sa jednalo o výklad „contra legem“. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej
únie a ako taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedenýmSúdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice (Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS) a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010

Z.z. Naopak, výklad vnútroštátneho práva poskytujú vnútroštátne súdy. Súdny dvor EÚ v rozsudku
C-42/15 uviedol, že Smernica členenie splátok nepožaduje. Požiadavka zákona č. 129/2010 Z.z. (ďalej
len „zákona“) je však od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov...". Niet absolútne žiadnych pochybností, že
slovenský zákon ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny,

ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté,
čo požaduje Smernica, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa Smernica. Avšak
slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky" pridal slová "istiny, úrokov
a iných poplatkov". K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských
súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie
splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje

za bezúročnú a bez poplatkov. Na základe vyššie uvedeného súd nemohol aplikovať na predmetnú
vec rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. K zmene právnej úpravy v tomto
smere došlo až zákonom č. 279/2017 Z.z z 12. októbra 2017, ktorým došlo k zmene aj ustanovenia § 9
zákona č. 129/2010 Z.z. tak, že sa v ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov“ nahradili slovami „frekvenciu splátok a“. Avšak slovenský zákonodarca takúto

terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky" pridal slová "istiny, úrokov a iných poplatkov". K výkladu
tohto ustanovenia zákona existuje konštantná rozhodovacia prax slovenských súdov, v zmysle ktorej sa
má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov
a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov.

3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak, že žalovanému
priznalčiastočnýnároknanáhradutrovkonaniavočižalobkyni,pričomprirozhodovaníotrováchkonania
súd vychádzal z ustanovenia § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V časti zastavenia konania
podľa súdu žalobkyňa zavinila zastavenie, vychádzajúc pritom z odôvodnenia jej čiastočného späťvzatia
žaloby, z ktorého vyplýva, že z celkového počtu uplatnených nárokov štyri zobrala žalobu v rozsahu

troch nárokov späť, takpovediac z dôvodu ich nadbytočnosti. To však nič nemení na fakte, že pôvodne
si žalobou uplatnila 4 nároky (na určenie), po čiastočnom späťvzatí zotrvala už len na jednom nároku
(na určení). Zavinenie žalobkyne na čiastočnom späťvzatí možno prirovnať k neúspechu v konaní.
Za daného stavu potom žalovaný je tou stranou sporu, ktorá má čiastočný úspech vo veci, pričom k
tomu záveru súd dospel na základe toho, že žalobkyňa sa domáhala pôvodne určenia vo vzťahu k 4

nárokom, no vyhovené (po čiastočnom späťvzatí žaloby) jej bolo len vo vzťahu k jednému nároku, t.j. 1 .
Úspech žalobkyne teda predstavuje 25% (1/4), čomu zodpovedá úspech žalovaného 75%. Čistý úspech
žalovaného potom predstavuje 50% (75% - 25%), keď od úspechu žalovaného bolo potrebné odrátať
úspech žalobkyne. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol len o nároku na náhradu trov konania,
pričom o výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP)“.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to vo výroku I. a v súvisiacom výroku III.
z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1) písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. K dobe trvania
zmluvy a k termínu konečnej splatnosti uviedol, že v úverovej zmluve je stanovená doba trvania
zmluvy ako aj termín konečnej splatnosti, doba trvania je stanovená počtom splátok 78 mesačných

splátok, z čoho musí byť aj priemernému spotrebiteľovi s ukončeným základným vzdelaním nepochybne
zrejmé a jasné, že zmluva bude trvať 78 mesiacov, doba trvania je teda jednoznačne stanovená. Z
dátumu konečnej splatnosti uvedenej v úverovej zmluve je žalobcovi taktiež jednoznačne zrejmé kedy
nastane konečná splatnosť úveru a preto má žalovaný za to, že uvedená náležitosť zmluvy je splnená.
Má za to, že zákon č. 129/2010 Z.z. v znení platnom a účinnom ku dňu 01.05.2018 zmenil znenie

ustanovenia na § 9 ods. 2 písm. d) tak, že povinnou náležitosťou je už len uvádzanie doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je nepochybne v úverovej zmluve dodržaná. Žalovaný poukázal
na viaceré rozhodnutia okresných súdov a na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 499/2011,
ktorý vyslovil názor, že z princípov právneho štátu je zachovávanie istoty pri rovnakom posudzovaní
totožných otázok v obdobných prípadoch. Čo sa týka rozkladu splátok táto náležitosť zmluvy bola

uvedená v súlade so znením zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v súlade so znením Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá stotožňuje
pojem výšky, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, čo je potvrdené aj v rozsudku. Na podporu svojich tvrdení poukazuje odvolateľ nauznesenieNajvyššiehosúdu SRsp.zn.3Cdo146/2017.Žalovanýzastávanázor,žesaktejtonáležitosti
už vyjadril, pričom poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.20106 vo veci C-42/15.
Poukazuje na nevyhnutnosť výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. v súlade s

princípomeurokonformnéhovýkladuprávnejnormy.PriporovnanítabuľkyzhodykSmerniciEurópskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES a návrhu zákona o spotrebiteľských úveroch, je čl. 10 ods. 2 písm.
h) smernice bežnou a úplnou transpozíciou bez možnosti voľby. Poukázal na úvodnú časť dôvodovej
správy ako aj na záverečnú všeobecnú časť dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. Rozsudok
Súdneho dvora EÚ konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej

úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 smernice. Úmyslom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímajúce ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice. Právny
rámec pre potreby slovenského právneho poriadku poskytuje čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, ktorý hovorí,
že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi
Slovenskej republiky. Taktiež výkladový princíp je v modernom právnom poriadku začlenený medzi

základné interpretačné pravidlá právnych noriem ako je to v čl. 3 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
V súvislosti so spomínaným rozsudkom je dôležité upozorniť na záväznosť judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom
nachádzajú záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku, ako aj pre súdy, ktoré budú
rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch. Dôsledky nerešpektovania judikatúry súdov ES

môžu viesť k obnove konania, k náhrade škody alebo podaniu žaloby komisiou o nesplnenie povinnosti
členského štátu. Judikatúra európskeho súdneho dvora má pritom zabezpečovať najmä jednotný výklad
práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatnenie v jednotlivých členských štátoch. Judikatúra ESD má
všeobecnú záväznosť tzn., že týmto výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či
štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány, obyvateľstvo

ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Aj z judikatúry
Súdneho dvora EÚ vyplýva, že členské štáty EÚ majú povinnosť interpretovať svoje národné právo
v súlade so smernicami a to s poukazom na rozhodnutia: C-106/77 vo veci Simmenthal, C-14/83
Colson and Kamann, C-106/89 Marleasing, C-397/01 Pfeiffer a i. Žalovaný upozorňuje, že z pohľadu
výkladových pravidiel sa dovoláva výkladu contra verba legis ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010

Z.z., ale je nutné dodať, že takýto výklad zákona nie je contra lege. V tejto súvislosti poukázal na viaceré
rozhodnutia súdov. Domáhal sa preto, aby odvolací súd na uvedené prihliadol, napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, resp., aby ho zmenil a priznal žalovanému
náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

5. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to vo výroku III., ktorý považuje za vecne
nesprávny, nezákonný a arbitrárny. Domáha sa, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu a v celom rozsahu
určil, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi náhradu trov konania 100% eventuálne, aby tento výrok
zrušilavecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.Akoodvolaciedôvodyuviedla§365ods.1písm.
h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci a podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Má za to, že
napriek tomu, že žalobkyňa v časti pôvodného výroku II., III. a IV. žaloby zobrala žalobu späť, bola v
celom rozsahu úspešná v tom smere, že súd jednoznačne deklaroval, že predmetná úverová zmluva
je bezúročná a bezpoplatková v dôsledku absencie obligatórnych zákonných náležitostí. Predmetom

konania bolo prioritne skúmať, či predmetná spotrebiteľská zmluva trpí právnymi vadami majúcimi za
následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť a tak späťvzatie výrokov týkajúcich sa potreby uhradenia
žalovanému z konkrétnych mesačných anuitných splátok tak pre spotrebiteľa ako aj pre samotné
sporové konanie malo až sekundárny význam. Žalobkyňa je presvedčená, že pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov konania, by mal súd prvej inštancie predovšetkým zohľadniť cieľ sledovaný podaním

určovacej žaloby ako aj konečný zmysel žalobkyňou navrhovaného rozhodnutia. Najvýznamnejší a
najpodstatnejší bol práve výrok I., ktorým súd prvej inštancie potvrdil prezentovanú právnu argumentáciu
žalobkyne. I keď na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že úspech žalobkyne v tomto konaní je len 25%
t.j. 1/4, tak po zohľadnení skutkovej, vecnej ako aj právnej podstaty daného sporu je nepochybné, že
žalobkyňa je celkom úspešná práve v časti výroku I., ktorý má najzásadnejší a najpodstatnejší význam

pre meritum daného sporu. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná v merite veci, keďže sa podanou
žalobou prioritne domáhala určenia, že predmetná zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Konajúci
súd rozhodol o trovách konania formalisticky. Napriek tomu, že žalobkyňa mala v konaní z formálneho
hľadiska úspech len čiastočný, nakoľko vzala čiastočne späť žalobu, je presvedčená, že s ohľadom naskutkovú vecnú ako aj právnu podstatu daného sporu prichádza do úvahy plná náhrada trov konania. V
tejto súvislosti poukázal a na článok 46 ods. 1 Ústavy a článok 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Žalobkyňa je presvedčená, že súd prvej inštancie nesprávne právne

posúdil otázku priznania trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, nakoľko žiadnym spôsobom
nezohľadnilcieľsledovanýpodanímurčovacejžalobyakoajkonečnýzmyselnavrhovanéhorozhodnutia,
čím porušil právo na spravodlivý súdny proces.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenkyne. Poukázala na

to, že žalobkyňa jednoznačne preukázala, že predmetná úverová zmluva neobsahuje resp. obsahuje
nesprávne minimálne jednu z obligatórnych náležitostí zákona č. 129/2010 Z.z., súd prvej inštancie
vec správne právne posúdil. Argumentácia žalovaného nie je správna. Žalobkyňa sa plne stotožňuje
s odôvodnením po vecnej stránke napadnutého rozsudku vo veci samej. Žalobkyňa uvádza, že súd
prvej inštancie sa vysporiadal najmä s otázkou nemožnosti eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2
písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. a rovnako súd jasne a zrozumiteľne sa vysporiadal s obligatórnou

náležitosťou v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z., pričom rovnako tak poskytol
dostatočnú odpoveď týkajúcu sa zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona. Odvolanie
nie je dôvodné aj z toho dôvodu že žalovaný sa ani jednou vetou nevyjadril k absencii obligatórnej
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona, preto nie je žalobkyni zrejmé, či žalovaný súhlasil s
argumentáciou súdu v časti týkajúcej sa správneho posúdenia existencie potrebných predpokladov na

výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov alebo či žalovaný len nemal k tejto argumentácii viac
čo povedať, resp. dodať. Žalobkyňa si nevie predstaviť akou výkladovou metódou by bolo možné
obísť zákaz výkladu contra legem, nerešpektovať kogentný, platný a účinný právny predpis v čase
uzatvorenia zmluvy. Podľa názoru žalobkyne už v tomto prípade by nešlo o výklad práva, ale o svojvoľnú
tvorbu práva. Čo sa týka absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona tak konečná splatnosť

úveru predstavuje informačnú náležitosť zmluvy, vyjadruje informácie kedy má byť úver uhradený a
kedy dôjde k zániku záväzku. Spotrebiteľovi musí byť už na prvý pohľad zrejmé, ktorým dňom dôjde
ku konečnej splatnosti poskytnutého úveru bez akýchkoľvek matematických operácií. Pojem termín
z jazykového hľadiska predstavuje presne určený časový okamih, kedy nastane určitá skutočnosť.
Pokiaľ žalovaný v zmluve uviedol, že konečná splatnosť úveru nastane do 78 mesiacov po poskytnutí

úveru a to do 15. dňa v poslednom mesiaci, takéto vymedzenie nie je dostatočne presné. Gramatický
význam takto určeného času nezodpovedá pojmu termín, nakoľko nejde o konkrétny časový okamih,
ktorý by bol určiteľný s presnosťou dostatočnou na naplnenie zmyslu zákona. Systematickým výkladom
ostatných ustanovení predmetnej zmluvy spolu s informáciou kedy bol úver reálne poskytnutý síce
možno dospieť ku konkrétnemu dňu splatnosti, avšak ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona nemožno

vykladať tak, že stačí, že k termínu konečnej splatnosti úveru sa dá dospieť výkladom iných zmluvných
ustanovení. Taktiež dala do pozornosti, že akékoľvek normy spotrebiteľského práva je potrebné vykladať
vždy v prospech spotrebiteľa. Pokiaľ zákon vyžaduje uvedenie termínu, nie je možné za dodržanie
zákona požadovať uvedenie doby, resp. časového úseku, navyše s neurčitou dĺžkou. Zákonodarca
požiadavku určenia termínu konečnej splatnosti expressis verbis v čase svojej platnosti a účinnosti

ku dňu uzatvorenia zmluvy explicitne požadoval. Zmena právnej úpravy platí vždy len do budúcna
a nikdy nie spätne a to z dôvodu, že by išlo o pravú retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte vždy
zakázaná. Podľa názoru žalobkyne neprichádza do úvahy priamy účinok smernice, keďže tento je v
horizontálnych právnych vzťahoch absolútne neprípustný, rovnako žalobkyňa aj osvedčila, že aj v
danom prípade jednoducho neprichádza do úvahy ani nepriamy účinok smernice a to z dôvodu, že by

išlo o výklad contra legem. Žalovaný opomenul vziať do úvahy, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho
zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade skúmať, či môžu účinkom smernice
priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade
vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či
môžu zákon vykladať tzv. eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice teda eurokonformný výklad

zákona však nie je absolútny, pretože tento výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože
by išlo o výklad contra legem. Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako
taký nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. Teda Súdny dvor aj vo veci C-42/15
poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol vyjadrovať k otázke výkladu zákona
č. 129/2010. Požiadavka zákona č. 129/2010 Z.z. v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy je však

od požiadavky smernice iná. V prípade uzatvorenia predmetnej zmluvy však eurokonformný výklad
nebol právne možný, pretože § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. je kogentným ustanovením.
Eurokonformným výkladom nemožno prelomiť kogentné zákonné vnútroštátne ustanovenie. V čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy neexistovalo harmonizované ustanovenie, keďže vnútroštátna právnaúprava nebola súladná s ustanovením smernice a práve pre tento dôvod nie je prípustné, aby sa
vnútroštátne kogentné ustanovenie v čase uzatvorenia zmluvy vykladalo eurokonformne. Od momentu,
resp. od účinnosti novely od 01.05.2018 došlo k úplnej harmonizácii vnútroštátneho ustanovenia s

ustanovením smernice, v dôsledku čoho tak ust. § 9 ods. 2 písm. k) je možné vykladať eurokonformne.
Žalobkyňa kategoricky odmieta prijať právne závery prezentované v uznesení Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo 146/2017, keď toto rozhodnutie považuje za celkom zjavne arbitrárne, do právnych
vzťahov vznieslo výraznú neistotu. Do dnešného dňa však predmetná otázka nebola doposiaľ vyriešená
ustálenou rozhodovacou praxou. V ďalšej časti vyjadrenia žalobkyňa podala analýzu uznesenia

Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 146/2017, na ktoré sa žalovaný odvoláva. Na výklad spornej právnej
normy založila aj na posúdení historického výkladu ako aj teleologického výkladu a výkladu e-ratione
legis skúmanej právnej normy s princípom právnej istoty, použitím všetkých ostatných výkladových
metódakoajporovnanímzneniaprávnychnoriemobsiahnutýchvrôznychmiestachzákonač.129/2010.
Žalobkyňa poukázala aj na citáciu dôvodovej správe k novele zákona č. 129/2010 kde je uvedené, že
ak by sme predmetné ustanovenia ponechali v zákone č. 129/2010 Z.z., Slovenská republika by išla

nad rámec podmienok stanovených zákonom. Je presvedčená, že tak explicitne presné ustanovenie § 9
ods. 2 písm. l) cez prizmu eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o
výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Od 01.05.2018
slovenský zákonodarca zmenil ustanovenie právneho predpisu tak, že nevyžaduje členenie splátok na
splátky istiny, splátky úrokov a splátky iných poplatkov tak potom nepochybne do 30.04.2018 takéto

členenie požadoval. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok vo veci samej potvrdil a priznal žalobkyne
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia v odvolaní použili
zákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.f),h)Civilnéhosporovéhoporiadku),preskúmal
napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi

odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového

poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§
387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č.:

4601304980 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 je bezúročná a bez poplatkov,
určenia, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve
o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016
iba čiastku 93,43 eur, určenia, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť žalovanému z mesačnej splátky
č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou

a žalovaným dňa 30.01.2016 čiastku 40,04 eur, a napokon určenia, že žalobkyňa nie je povinná
zaplatiť žalovanému jednotlivé mesačné splátky od splátky č. 50 (vrátane) až po splátku č. 78
(vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 30.01.2016. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. určil, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016

je bezúročná a bez poplatkov, výrokom II. vo zvyšnej časti konanie zastavil a výrokom III. rozhodol,
že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 50%. Žalovaný nesúhlasil
s výrokom I. a III., namietal, že doba trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti a výška, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom, sú v zmluve uvedené. Žalobkyňa nesúhlasila s výrokom III. o

trovách konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolaní je predmetom odvolacieho konania posúdiť,
či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či súd
prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.9. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov

súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

10. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného
sporového poriadku.

11. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel
k záveru, že žaloba je dôvodná.

12. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp.
na neobjektívne zhodnotenie skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že

odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom
zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

13. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

14. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní

nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

15. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov aleboprednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo

inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k
nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani

polemizovať s jeho skutkovými závermi.

16. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

17. V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva neobsahuje

náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“), pretože
údaj o trvaní zmluvy sa v nej nenachádza.

18. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoS poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného ZoSÚ v ustanovení §
9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide
o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Ustanovenie § 11 ods. 1 ZoSÚ vymedzuje
prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods.

1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné
dodržanieibaniektorýchobsahovýchnáležitostízmluvy,akoajpísomnejformy,postihujebezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ úverová zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí
vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a

pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov neobsahuje, poskytnutý úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ je zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ jasne a bez
pochybností a ďalších výpočtov informovaný, kedy nastane konečná splatnosť úveru, teda dokedy

bude splácať úver. Pojem „termín“ predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru v zmluvách nie je uvedený ani tak, aby sa dal bez pochybností určiť odkazom na
dohodnutýtermínsplatnostijednotlivýchsplátokaichpočet.Termínkonečnejsplatnostispotrebiteľského
úveru musí byť v zmluve vyjadrený dostatočne určito a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli
ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade ide o

náležitosť predpokladanú zákonom. Úverová zmluva je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí
zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté
jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalovaného v uzatvorených úverových
zmluvách jednoznačne a zrozumiteľne uviesť termín konečnej splatnosti úveru. Tento údaj sa však v
zmluve nenachádza, pritom údaj o počte splátok a dni splatnosti splátok, ako ani odkaz na vymedzenie

konečnej splatnosti v ďalších zmluvných dojednaniach, požiadavku citovaného zákonného ustanovenia
o konečnej splatnosti úveru nespĺňa.

20. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva
bola uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy,

ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení
vzhľadom na formulárovú predtlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ
sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebozmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska
informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

21. Už len vyššie uvedená absencia v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačuje pre záver o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle súdom prvej inštancie aplikovaných ust. §
11 ods. 1 písm. b) v spojení s § 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z.z. ZoSÚ. Preto by bolo nadbytočným
a v rozpore so zásadou hospodárnosti konania (čl. 17 princípov CSP) zaoberať sa aj príp. ďalšími
okolnosťamitedaajsďalšousúvisiacouodvolacouargumentácioužalovaného,ktoránemohlamaťvplyv

na vyššie uvedené závery.

22. Žalobkyňa podala odvolanie proti výroku o nároku na náhradu trov konania a namietala, že
preukázala, že bola plne úspešná v časti tvoriacej najvýznamnejšiu časť konania (určenie bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru).

23. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (zásada úspechu
za výsledok sporu) charakteristická pre sporové konanie, ktorá je premietnutá v ustanovení § 255
Civilného sporového poriadku ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania, pričom úspech
vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada
úspechu vo veci je doplnená zásadou zodpovednosti za zavinenie, ktorá je vyjadrená ustanovením

§ 256 Civilného sporového poriadku. Rozhodnutie o náhrade trov konania skončeného zastavením
(pri procesnom zavinení) upravuje ustanovenie § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie sa uplatní pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu
bolo zastavené, je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto
zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

24. Citované ustanovenia § 256 ods. 1 o náhrade trov konania Civilného sporového poriadku platí
pre každé konanie bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené, ak už vznikol procesnoprávny
vzťah medzi súdom a oboma stranami sporu a medzi stranami sporu navzájom. Zásada procesnej
zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v tomto ustanovení znamená, že trovy je povinná nahradiť

tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pojem procesné zavinenie sa posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi
skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. K zastaveniu
konania môže dôjsť napr. z dôvodu späťvzatia žaloby, z dôvodu neodstrániteľného nedostatku
podmienky konania, z dôvodu odstrániteľného nedostatku podmienky konania, ktorý sa nepodarilo

odstrániť. Zavinenie môže existovať na strane žalobcu, aj na strane žalovaného.

25. Správne súd prvej inštancie v preskúmavanom prípade skúmal, či niektorá zo strán zavinila, že sa
konaniemuselozastaviťvčastiurčenia,žežalobkyňajepovinnázaplatiťžalovanémuzmesačnejsplátky
č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej medzi žalobkyňou

a žalovaným dňa 30.01.2016 iba čiastku 93,43 eur, určenia, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť
žalovanému z mesačnej splátky č. 49 obsiahnutej v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980
uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016 čiastku 40,04 eur, určenia, že žalobkyňa
nie je povinná zaplatiť žalovanému jednotlivé mesačné splátky od splátky č. 50 (vrátane) až po
splátku č. 78 (vrátane) obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere č.: 4601304980 uzatvorenej

medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 30.01.2016. O dôvodnosti podania žaloby je treba uvažovať
z hľadiska vzťahu výsledku správania žalovaného k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba
bola podaná dôvodne najmä v prípade, kedy žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojil, a to aj
vtedy, ak by uspokojil žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Správne tiež súd prvej inštancie
konštatoval, že nebolo preukázané zavinenie žalovaného vo vzťahu k čiastočnému zastaveniu konania,

toto zavinenie napokon netvrdila ani žalobkyňa, keďže žalobu v uvedenej časti vzala späť bez uvedenia
dôvodu. Nejednalo sa o procesnú situáciu, kedy by sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného
návrhu (petitu). Vychádzajúc z procesného hľadiska čiastočné zastavenie konania zavinila žalobkyňa,
preto súd prvej inštancie postupoval náležitým spôsobom, keď neúspech v časti zastaveného konania
prirátal k neúspechu žalobkyne pri stanovení pomeru úspechu strán vo veci. Odvolacie argumenty

žalobkyne týkajúce sa zohľadnenia cieľa sledovaného podanou žalobou, konečného zmyslu žalobkyňou
navrhovaného rozhodnutia sú právne bezvýznamné, nemajúce oporu v právnej úprave. Odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia v časti trov konania je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

26. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS
251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľov, už nespôsobilú
ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. S poukazom na vyššie uvádzané odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I. a III. s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu ich vecnej
správnosti potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262

ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej
žalobkyni priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

29. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).