Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 22, 2018

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 8C/85/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814203701
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Dušáková
ECLI: ECLI:SK:OSRV:2018:7814203701.14

Rozhodnutie

Okresný súd v Rožňave, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou, v právnej veci žalobcov 1/ I. N., nar.
XX. X. XXXX, bytom Ž. XXX, okres D. L. E., 2/ S. N., nar. XX. X. XXXX, bytom Ž. XXX, okres D. L.
E., obaja právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s. r. o. so sídlom Ing. Kožucha
č. 1, Spišská Nová Ves, IČO: 47 233 439 proti žalovanému Psychiatrická liečebňa Samuela Bluma v
Plešivci, Gemerská 233, Plešivec, IČO: 17 335 959, právne zastúpený advokátskou kanceláriou h & h

PARTNERS, s. r. o. so sídlom Mäsiarska 6, Košice, IČO: 44 323 760, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov konania.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť trovy štátu vo výške 7,- Eur na výdavkový účet Štátneho rozpočtu -

Okresného súdu O. č. D. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1., 2. rade sa pôvodne podanou žalobou domáhali voči žalovanému zaplatenia každý
sumy 15 000,- Eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania, odo dňa doručenia žaloby na začatie konania,
t. j. od 17. 4. 2014 do zaplatenia, z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a žalobca v 1. rade aj náhrady
škody vo výške 487,55 Eur s 5,25 % ročným úrokom z omeškania, odo dňa doručenia žaloby t. j. od

17. 4. 2014 do zaplatenia, ktorá škoda predstavuje náklady, ktoré boli vynaložené na pohreb a to (nákup
truhly vo výške 247,- Eur, dreveného kríža vo výške 7,- Eur, náhradného krížika s vypísaním vo výške
24,- Eur, výdavky za patologický vak vo výške 10,- Eur, poplatok za chladiace zariadenie vo výške 12,14
Eur, vybavovanie pohrebných náležitostí vo výške 6,64 Eur, preprava nebohého automobilom vo výške
124,08 Eur, uloženie zomrelého do truhly a úprava v truhle vo výške 6,64 Eur, výdavky za nosidlá vo
výške 4,98 Eur, manipulačný poplatok a príplatok k manipulačnému poplatku, spolu vo výške 29,04

Eur a výdavky za poplatok za čakaciu dobu vo výške 16,03 Eur). Súd rozsudkom zo dňa 28. 6. 2016
žalobu žalobcov v 1. a 2. rade o náhradu nemajetkovej ujmy zamietol, kým žalobe v časti o zaplatenie
sumy 487,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % od 17. 4. 2014 do zaplatenia vyhovel
a zaviazal žalovaného zaplatiť uvedenú sumu žalobcovi v 1. rade, z titulu náhrady škody, ktorá škoda
predstavuje náklady, ktoré boli vynaložené na pohreb. Súd účastníkom nepriznal náhradu trov konania,
len žalovaného zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 7,- Eur.

2. Citovaným rozsudkom prvostupňový súd rozhodol o nároku žalobcov 1/, 2/ o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch uplatnenej vo výške po 15.000,- Eur pre každého zo žalobcov, ako aj o nároku na
náhradu škody v sume 487,55 Eur. Týchto nárokov sa žalobcovia domáhali na základe tvrdenia, že ako
rodičom nebohého I. N., zomrelého dňa 30. 1. 2013 v Psychiatrickej liečebni D. J. v G. došlo zo strany
tohto zdravotníckeho zariadenia k zásahu do ich práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením

§ 11 Občianskeho zákonníka, a to konkrétne do práva na rodinný život. Náhrady škody sa domáhalžalobca 1/ na základe tvrdenia, že porušením povinností žalovaným, ktoré mali za následok smrť ich
syna, mu vznikla škoda.

3. Súd rozsudok odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že z
výsledkov šetrenia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 14. 08. 2013 vyplýva, že
vyhodnotením informácií získaných výkonom dohľadu na mieste a prešetrení zdravotnej dokumentácie,
skupina vykonávajúca dohľad u dohliadaného poskytovateľa pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
I. N., nezistila porušenie, v zmysle § 4 ods. 3/ zák. č. 567/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ani

porušenie iných právnych predpisov. Úrad konštatoval, že nemá kompetenciu prešetrovať okolnosti
úmrtia, organizačné zabezpečenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ani vypočúvať tretie osoby a
overovať pravdivosť tvrdení, ktorých objektivizácia nie je na základe dostupnej zdravotnej dokumentácie
možná. Zdravotná starostlivosť bola pacientovi v G. G. poskytnutá štandardným spôsobom a správne.

4. Z uznesenia OR PZ - odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality v O. sp. zn. ČVS:

M.-XXX/OVK-O.-XXXX zo dňa 13. 05. 2013 vyplýva, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za prečin
usmrtenia na tom skutkovom základe, že dňa 30. 1. 2013 zomrel na klinike popálenín L. T. - Š. a.s. I.
N., nar. XX. XX. XXXX na následky zranení, ktoré utrpel dňa 20. 01. 2013 v PL v Plešivci tak, že došlo
k jeho podpáleniu, pri ktorom utrpel popáleniny na 63 % tela, v dôsledku ktorých zranení podľahol, bolo
zastavené,leboskutokniejetrestnýmčinomaniejedôvodnapostúpenieveci.Zozáverovpredmetného

uznesenia vyplývalo, že medzi konaním páchateľa a ujmou poškodeného musí byť zistená a preukázaná
príčinná súvislosť, teda kauzálny nexus. Ak takáto príčinná súvislosť vo vzťahu k vzniknutému následku
neexistuje, nemožno hovoriť o trestnej zodpovednosti, ani o trestnom čine. Konanie zdravotníckeho
personálu vo vzťahu k pacientovi v inkriminovanom čase nemožno považovať na porušenie dôležitej
povinnosti, t. j. porušenie akéhokoľvek predpisu, ale len takej povinnosti, ktorej porušenie podstatne

zvyšuje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, napríklad tým, že má za následok nebezpečenstvo pre
ľudský život, alebo zdravie. Medzi porušením takejto povinnosti a následkom trestného činu musí byť
preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že neboli naplnené znaky subjektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, nakoľko nebolo preukázané úmyselné
ani nedbanlivostné konanie zo strany zdravotníckeho personálu, ktorý v čase úrazu zabezpečoval

nevyhnutnú starostlivosť o zdravotne postihnutých pacientov a nemohol tak zabrániť zraneniu pacienta
I. N.. Preto bolo trestné stíhanie zastavené. Ako to vyplývalo aj z predmetného uznesenia, riaditeľ G.
D. J. E. G. v rámci svojej kompetencie, podľa § 47 a nasl. Zákona č. 311/2001 Z.z. písomne upozornil
službukonajúcich zamestnancov na „porušenie pracovnej disciplíny, nedodržanie pracovného poriadku,
neplnenie pracovných úloh v požadovanej kvalite a v stanovených termínoch“.

5. Z faktúry č. 121313 súd konštatoval, že za pohrebné služby bolo fakturované I. N. staršiemu 487,55
Eur.

6. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k tomu záveru, že nároku žalobcov nebolo možné

vyhovieť v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v konaní nebolo preukázané, aby u
žalobcov došlo úmrtím ich syna k závažnému zásahu do ich osobnostných práv.

7. Ohľadne nároku žalobcu 1/ na náhradu škody súd mal za to, že táto bola uplatnená v sume 487,55 Eur
a predstavuje náklady na pohreb, ktoré boli vyšpecifikované. S poukazom na ust. § 420 ods. 1 a 2, ako aj

§ 4 ods. 3 Zák. č. 576/2004 Z. z. súd konštatoval, že má za to, že pri vyhodnocovaní otázky protiprávnosti
konania žalovaného, aj keď bola zabezpečená starostlivosť o pacienta, v zmysle predpisov v súlade s
§ 4 ods. 3 vyššie citovaného zákona, mohlo dôjsť k zanedbaniu určitej povinnosti zo strany žalovaného,
pokiaľ došlo k tragickej udalosti. Súd mal za to, že v dôsledku úmrtia pacienta vznikla žalobcovi 1/ škoda,
spočívajúca minimálne v nákladoch pohrebu. Pôvodne súd konštatoval, že ku vzniku škody došlo v

príčinnej súvislosti s protiprávnym nedôsledným konaním žalovaného, a preto v uvedenej časti žalobe
vyhovel. Už v pôvodnom rozhodnutí súd ale poukázal na to, že vzhľadom na odstup už nebolo možné
jednoznačne určiť príčinu uhorenia pacienta, avšak z vykonaného dokazovania mal za zrejmé, že ak by
bol pacient správne fixovaný do remeňov a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický
stav a skutočnosť, že bol v pavilóne III, ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov a kde má byť aj

zvýšený dozor, pacient by sa nemal dostať k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom a už vôbec by
nemal mať možnosť sa podpáliť. Na základe toho vyhovel nároku na náhradu škody v uplatnenej výške
487,55 Eur. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2 v tom čase platného O.s.p. akonštatoval, že v danom prípade žalobcovia mali vo veci úspech iba čiastočný, a to v nepatrnej časti,
preto žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

8. Proti rozsudku podali včas odvolanie tak žalovaný, ako aj žalobcovia. Žalovaný žiadal rozsudok v
jeho vyhovujúcom výroku zmeniť a žalobu zamietnuť a žalovanému priznať náhradu trov konania. Svoje
odvolanie zakladal na dôvodoch, uvedených v § 365 CSP, teda na tvrdení, že súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že k otázke protiprávnosti konania absentuje akýkoľvek

prvok protiprávnosti konania. Zdravotná starostlivosť bola poskytovaná v súlade s § 4 ods. 3 Zákona
č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, teda lege artis. Mal za to, že uvedenú skutočnosť potvrdil
aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý konštatoval, že u žalovaného neboli zistené
nedostatky v poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientovi I. N.. Absencia protiprávneho konania
vyplývala aj z uznesenia OR PZ OKP OVK v O., zo dňa 13. 5. 2013, ktorým bolo zastavené trestné
stíhanie vzhľadom na to, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvod na postúpenie veci.

Skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo vo vzťahu k zamestnancom k tvrdšej reakcii, než si okolnosti
zasluhovali uviedol, že išlo zo strany žalovaného iba o reakciu na nešťastnú udalosť tak, aby sa týmto
udalostiam v budúcnosti, čo najviac predchádzalo. Konštatoval, že pokiaľ mal súd za to, že z jeho strany
došlo k porušeniu právnych povinností tak mal uviesť, z ktorých právnych predpisov alebo interných
smerníc mu tieto povinnosti vyplývajú a ktoré konkrétne povinnosti mali byť porušené.

9. Žalobcovia žiadali napadnutý rozsudok zmeniť v jeho zamietavom výroku a každému z nich priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške po 15.000,- Eur spolu s príslušenstvom. V odvolaní
uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Poukázal na to, že u žalobcov absentujú predpoklady pre priznanie nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy, ako aj to, že chýba protiprávnosť, teda postup „non lege artis“, vznik ujmy a príčinná
súvislosť medzi postupom non lege artis a ujmou. Poukázal aj na to, že súd konštatoval, že „došlo k
uhoreniu pacienta, ku ktorej udalosti pri dôslednom dodržaní všetkých predpisov nemalo dôjsť, prípadne
sa malo tomu zabrániť“. Poukázal aj na záver súdu v tom, že ak by bol pacient správne fixovaný do
remeňov a bol by pod náležitým dohľadom, vzhľadom na jeho psychický stav a skutočnosť, že bol v

pavilóne III, ktorý je určený pre liečbu najťažších stavov, a teda mal mať aj zvýšený dozor, pacient by sa
nemal k akýmkoľvek zapaľovacím prostriedkom dostať a už vôbec nemal mať možnosť sa podpáliť.

10. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP).

11. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa ods. 2 vyššie citovaného zákona, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti zákona zostávajú zachované.

13. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami preskúmal účastníkmi napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa § 380 CSP a na základe
toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov, čo do výroku rozsudku o náhradu nemajetkovej ujmy, nie
je dôvodné a odvolanie žalovaného, čo do výroku o náhrade škody, je dôvodné.

14. Pri rozhodovaní o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie zodpovedajúce úprave § 120 ods. 1 v tom čase platného O.s.p., keď vykonal všetky
účastníkmi označené dôkazy, tieto vyhodnotil postupom podľa § 132 O.s.p., vec aj správne právne
posúdil, aj vecne správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také

nové okolnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Odvolací
súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ tento zo skutkových okolností žaloby vyvodil
záver o tom, že predmetom konania je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobcovia
domáhajú z dôvodu, že žalovaný zavinil smrť ich syna, a tým zasiahol do ich práva na súkromie tým, že
smrťou ich syna došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi.

15. Podľa ust. § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.16. Tak ust. čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj ustanovenie čl. 8 Dohovoru hovorí
vo všeobecnej rovine o ochrane rodinného života, resp. rešpektu k rodinnému životu. Bez toho, aby

v právnych pojmoch vymedzovali, čo sa rozumie pod pojmom rodinný život. Pri interpretácii týchto
ustanovení je preto potrebné vychádzať z faktu, že rodina predstavuje primárne biologickú väzbu, potom
sociálny inštitút, ktorý je ešte len následne predvídaný právnou normou. Pri výklade týchto pojmov je
preto potrebné zohľadňovať tak biologickú väzbu, ako aj na to nadväzujúcu sociálnu realitu rodinných
vzťahov a rodinného života. Z uvedeného je zrejmé, že pri poskytovaní ochrany pred zásahom do tohto

práva samotné úmrtie dieťaťa predstavuje pretrhnutie biologickej väzby, ktorá však môže byť do značnej
miery ovplyvnená konkrétnou sociálnou realitou rodiny a rodinného života. Samotná biologická väzba
takto môže byť v konkrétnych prípadoch zvýraznená, ale na druhej strane aj značne znížená práve
konkrétnou sociálnou realitou rodiny. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak pri posudzovaní
nároku žalobcov vyhodnocoval práve uvedenú sociálnu realitu rodiny a v rámci nej intenzitu vzťahov
medzi žalobcami ako rodičmi a ich nebohým synom. V tejto otázke svoje závery založil na konkrétnych

skutkových okolnostiach, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, správne prihliadol na zistené
okolnosti,ato,žetentonežilsožalobcamivspoločnejdomácnostiakorodičmi,aledlhodobosazdržiaval
u svojej starej matky. Tento bol dlhodobo počas 6 rokov vo výkone trestu odňatia slobody, v rámci
ktorého absolvoval aj ochranu sexuologickú a protitoxikomanickú liečbu. Poukázal na to, že počas doby
6 rokov vo výkone trestu ho žalobcovia navštívili iba jedenkrát po 4 rokoch a počas jeho pobytu v

ústavnej liečbe ho ani raz nenavštívili, ani sa nezaujímali o jeho stav. Aj o jeho úmrtí sa dozvedeli až od
pracovníkov obecného úradu. Takéto zistenia odôvodňujú záver, ktorý súd prvej inštancie vyvodil, a to,
že medzi žalobcami a ich nebohým synom neexistovali citové, morálne a kultúrne putá primerané ich
príbuzenskému vzťahu. Za správny považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovia
v konaní neoznačili dôkazy, z ktorých by vyplýval nepochybný záver, že smrťou ich syna došlo k tak

intenzívnemu zásahu do ich práva na rodinný život, aby to odôvodňovalo náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na správnosti týchto záverov sa nezmenilo
nič ani v priebehu odvolacieho konania. Dôvody odvolania žalobcov boli založené výlučne na skutkových
tvrdeniach,ktorévšakbolivyvrátenédôkazmivykonanýmisúdomprvejinštancie,predovšetkýmohľadne
spornej otázky, či nebohý syn žalobcov žil v spoločnej domácnosti so žalobcami alebo v spoločnej

domácnosti s jeho starou matkou v Krompachoch.

17. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne správny, podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

18. Za dôvodné považoval odvolací súd odvolanie žalovaného proti vyhovujúcemu výroku, ktorým
súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na náhradu škody. V tejto časti súd prvej inštancie založil
svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, keď správny hmotnoprávny predpis nesprávne
aplikoval na ustálený skutkový stav. Súd prvej inštancie správne tento nárok žalobcov kvalifikoval podľa
ustanovenia § 420 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, v spojení s ustanovením § 4 ods. 3 zákona č.

576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

19. Z citovaných ustanovení vyplýva, že právna zodpovednosť v zdravotníctve sa vyznačuje niektorými
špecifikami, hoci samotná právna úprava zodpovednosti je obsiahnutá v ustanoveniach Občianskeho
zákonníka.Napriektomunaniektoréotázky,ktorýchnaplneniejepredpokladomprevznikzodpovednosti

je potrebné hľadať odpoveď v ustanoveniach iných úprav (najmä upravujúcich povinnosti zdravotníckych
pracovníkov). V prípade zodpovednosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka ide o všeobecnú
zodpovednosť (zodpovednosť za výsledok, ktorej všeobecný výklad je uvedený v Komentári k
ustanoveniu § 420 OZ). Predpokladom tejto zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, za ktoré
je pri medicínskej zodpovednosti vo všeobecnosti treba považovať porušenie § 4 ods. 3 Zákona č.

576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o zodpovednosť za zavinenie. V prípade poskytovania
zdravotníckej starostlivosti prichádza do úvahy aj všeobecná zodpovednosť toho, kto túto starostlivosť
poskytuje. K vzniku zodpovednosti dochádza vtedy, ak osoba poskytujúca túto zdravotnú starostlivosť,
neposkytla v súlade s požiadavkami, vyplývajúcimi z citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 Zák. č. 576/204

Z.z., teda či jeho postup pri poskytovaní tejto starostlivosti je možné označiť ako postup „lege artis“. Tento
postup používaný v medicíne v podstate znamená súladnosť postupu pri poskytovaní zdravotníckych
služieb spôsobom predpokladaným ustanoveniami § 3 ods. 4 citovaného zákona. Vo väzbe na uvedený
pojem sa javí potreba vyporiadať aj s pojmom „vitium artis“, a to vo význame, či celkový postupzdravotníckeho zariadenia bol „lege artis“, avšak v činnosti zdravotníckeho pracovníka sa vyskytol dielčí
nedostatok (ktorý nemožno označiť za „non lege artis“, ale ani za postup „lege artis“) a ktorý je výsledkom
manuálneho alebo iného nedostatku v činnosti zdravotníckeho pracovníka konajúceho napríklad v

časovej tiesni a pod. Aplikačná prax aj takýto nedostatok považuje za postup „non lege artis“, uvedený
pojem sa v aplikačnej praxi nepoužíva a iba zriedkavo sa môže vyskytnúť v znaleckých posudkoch.
Zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho zdravotnícke služby, podľa § 420 OZ je závislá
od toho, či postup subjektu poskytujúceho zdravotnícke služby bol postupom lege artis alebo non lege
artis. Nie je teda pre túto zodpovednosť rozhodný len samotný následok, napr. smrť osoby, ktorej je

služba poskytovaná. Ustáliť zodpovednosť podľa uvedeného ustanovenia OZ je totiž možné len za
splnenia predpokladov, uvedených v § 420 OZ. Ustáliť zodpovednosť, podľa uvedeného ustanovenia
OZ je totiž možné len za splnenia predpokladov v ňom uvedených. V porovnaní so všeobecnou úpravou
uvedenej zodpovednosti je však potrebné rozlišovať protiprávnosť konania (rozpor so zákonom). Za
postup „lege artis“ nemožno považovať iba konanie, ktoré je expresis verbis upravené zákonom,
ale zákonná povinnosť postupovať lege artis je ustanovená všeobecnejšie a znamená postupovať

spôsobom, ktorý zodpovedá aktuálnemu stavu lekárskej vedy, ktorý sa samozrejme mení v závislosti
od aktuálneho stavu.

20. Ako špecifické prípady boli v súdnej praxi riešené prípady vzniku škody osôb umiestnených v
zdravotníckych zariadeniach ich vlastným konaním. V takýchto prípadoch platí, že v rozsahu, v akom

bola škoda spôsobená vlastným konaním poškodeného znáša ju sám (§ 441 OZ), a to aj v prípade,
že vznikla následkom činu poškodeného, ktorému pre nedostatok schopnosti ovládnuť svoje konanie
a posúdiť jeho následky, nemožno pripočítať zavinenie. Poškodenému sa pripočítajú aj všetky, hoci aj
náhodné okolnosti na jeho strane, ktoré prispeli ku škodlivému následku. V prípade, že bezprostrednou
príčinou poškodenia zdravia bolo konanie poškodeného (hoci aj v duševnej poruche), ktorým si spôsobil

škodu na zdraví, súdy vyhodnocujú zodpovednosť zariadenia aj z hľadiska porušenia jeho prevenčnej
povinnosti (§ 415 OZ). V rámci toho je povinnosťou prihliadnuť aj na spôsob, za akých okolností
si poškodený spôsobil poškodenie zdravia. V prípade ustálenia záveru, že škoda bola spôsobená
vlastným konaním poškodeného, znáša ju tento sám, a to aj v prípade, že vznikla následkom jeho činu,
ktorému pre nedostatok schopnosti ovládať svoje konanie posúdiť jeho následky, nemožno pripísať

zavinenie. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo v čase jeho hospitalizácie v
zdravotníckom zariadení neznamená, že jej zodpovednosť je absolútna (rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR 25Cdo/2824/2012).

21.Spoukazomnatietozáverymalodvolacísúdzato,žepokiaľzvykonanéhodokazovaniajenesporné,

že k poškodeniu zdravia syna žalobcov, ktoré vyústilo do jeho smrti bolo spôsobené jeho vlastným
konaním, kedy napriek jeho zabezpečeniu spôsobom, ktorý zodpovedá štandardom pre konkrétnu
situáciu, sa tomuto podarilo uvoľniť si ruku zo zabezpečovacieho remeňa, ktorým bol pripútaný a zapáliť
matrac na lôžku, na ktorom sa nachádzal, odôvodňuje záver o tom, že takáto škoda vznikla výlučne
v dôsledku konania poškodeného. Na správnosti takéhoto záveru nemení nič ani spochybňovaná

skutočnosť, či bola zo strany zdravotníckeho personálu zabezpečená jeho kontrola v 15 - minútových
intervaloch, a to z dôvodu, že bezprostrednou príčinou vzniku poškodenia zdravia nebolo zanedbanie
tejto povinnosti, ale aktívne konanie poškodeného, ktoré mohlo byť vykonané vo veľmi krátkom časovom
úseku medzi jednotlivými termínmi kontroly.

22. S poukazom na tieto závery mal odvolací súd za to, že vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým tento vyhovel nároku na náhradu škody bol predčasný bez vyporiadania sa s
uvedenými osobitnými okolnosťami pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením
zdravia v zdravotníckom zariadení. Odvolací súd preto v tejto časti rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie s tým, že po vrátení veci uložil súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť nárok žalobcov a pri

hodnotení sa spravovať záväzným právnym názorom odvolacieho súdu.

23. Súd v intenciách rozsudku Krajského súdu v Košiciach nariadil vo veci pojednávanie a vypočul aj
žalobcami navrhnutého svedka - I. T., kriminalistického technika OR PZ SR, odboru kriminálnej polície
O.. Žalobcovia naďalej trvali na podanej žalobe z titulu náhrady škody za pohrebné náklady. K ohliadke

na mieste samom navrhli vypočuť ako svedka kriminalitického technika hlavne ku skutočnosti, či sa
našla nejaká časť zapaľovača, prípadne či bolo objavené niečo, čo viedlo k pôvodnému vznieteniu, resp.
čo mohlo spôsobiť vznietenie.24. Žalobcovia, v zastúpení svojho právneho zástupcu naďalej trvali na tom, že mentálne retardovaný
pacient, ktorý je pripútaný na izbe uhorí, svedčí o tom, že žalovaný porušil svoju povinnosť a to tým
spôsobom, že takéhoto pacienta nechal osamote, bez náležitej kontroly. Z vyšetrovacieho spisu je

zrejmé, že nebola zistená žiadna horľavá látka, ktorá by viedla k vznieteniu matraca a poškodeného a
preto nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že poškodený si svojim konaním spôsobil podpálenie. Žalobcovia
sú toho názoru, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcom a z uvedeného dôvodu
navrhli žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Žalobcovia sú toho názoru, že aj fakt, že ohliadka miesta
činu sa konala po niekoľkých dňoch, bola na ťarchu žalovaného, ktorý túto mimoriadnu udalosť nehlásil

orgánom činným v trestnom konaní a tým neumožnil vyšetrenie celej udalosti. Pokiaľ žalovaný tvrdil,
že poškodený mohol mať zapaľovač, či už v trenírkach, alebo v ponožkách, nevedel to s určitosťou
uviesť, či poškodený mal ponožky, resp. ako bol pripútaný a ako sa mohol dostať k zapaľovaču. Naviac,
z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že nebola zistená žiadna horľavá látka, ktorá by viedla k vznieteniu
matraca a poškodeného a preto nemožno bez ďalšieho tvrdiť, že k uhoreniu poškodeného došlo
konaním poškodeného. Sú toho názoru, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcom a

preto navrhli žalobe vyhovieť.

25. Z výpovede svedka I. T., ktorý vykonával ohliadku ako kriminalistický technik v súvislosti s
poškodeným - pánom N., vyplýva, že v rámci ohliadky fotil samotný pavilón, ako aj konkrétne izbu, v
ktorej k požiaru došlo. Počas ohliadky už bolo miesto požiaru zmenené, izba bola vyprataná, na posteli

už bol nový matrac, len stopa po horení bola na kovovej konštrukcii a izba už bola vymaľovaná. Následne
fotil aj v skladových priestoroch samotný matrac, z ktorého zaistil vzorky na skúmanie v kriminalistickej
expertíze, matrac bol však nasiaknutý, zrejme v dôsledku hasiaceho prístroja a bol celý mokrý a z
toho sa už nedalo určiť, v akej polohe bol matrac na posteli a ako na ňom ležal poškodený a to aj s
poukazom na to, že už všetko bolo premiestnené. Pri samotnej ohliadke sa už nič nenašlo a nebolo

možné jednoznačne ani zistiť v skladových priestoroch, čo vlastne pochádza z izby, v ktorej horelo.

26. Žalovaný vo svojej výpovedi na pojednávaní žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že doterajšie
konanie nepreukázalo to, že došlo ku konaniu nezákonnému, protiprávnemu, resp. trestnému konaniu
zo strany žalovaného, ktoré by malo prispieť k podpáleniu nebohého. V súvislosti s prehliadkou polície

poukázalnato,žebolavykonaná11dnípokonanísamotnom.Ztýchtoskutočnostíjednoznačnevyplýva,
že k podpáleniu došlo samotným konaním nebohého, bez účasti žalovaného. Žalovaný - konkrétne
riaditeľ C.. G. K. - vo svojej výpovedi zdôraznil, že zariadenie nemôže zodpovedať za to, že pokiaľ
niekto poruší všetky zásady a nedodržiava tie, ktoré dodržiavať má, tak, ako to bolo aj v konkrétnom
prípade. Zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu žiadnych povinností a personál konal tak, ako

konať mal, v danej, kritickej situácii. Žalovaný naviac doplnil, že niet zákonného ustanovenia, ktoré by
určovalo, že poskytovateľ v pozícii žalovaného, je vždy zodpovedný za škodu, ktorá vznikne pacientovi u
poskytovateľa. Ak takáto škoda vznikne samotným konaním pacienta, nakoľko ani takýto poskytovateľ,
akým je G. G., nemôže poskytovať „dokonalé“ zdravotné služby, musí rešpektovať dôstojnosť pacienta,
nemôže byť s pacientom personál 24 hodín v jeho prítomnosti a nemôže obmedzovať dokonale jeho

osobnú slobodu. Žalovanému je ľúto, čo sa stalo, ale žiaľ, takýmto tragédiam nie je možné v jeho
pozícii vždy zabrániť. Žalovaný si splnil všetky právne povinnosti, ktoré mu z aktuálneho právneho stavu
vyplývali, čo potvrdilo vykonané dokazovanie, ako aj svedecké výpovede.

27. Súd sa opätovne oboznámil s písomnými vyjadreniami účastníkov, výpoveďami svedkov C.. I.

N., C.. D. M., T. J., C.. R. T., P. Š., pripojeným vyšetrovacím spisom OR PZ - odboru kriminálnej
polície Rožňava č. ČVS: M. XXX/OVK-O.-XXXX, celým obsahom predmetného vyšetrovacieho spisu,
pripojeným spisom OS D.. L. E., sp. zn. X P. XXX/XXXX, pripojeným spisom Okresného súdu T.
W., sp. zn. Nt 51/2011, úmrtným listom, listom o prehliadke mŕtveho, oznámením o výsluchu šetrenia
Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, uznesením OR PZ - odboru kriminálnej polície,

ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, začaté pre prečin usmrtenia, s faktúrou č. XXXXXXXX za
poskytnuté pohrebné služby, v celkovej sume 487,55 Eur, a doplnil dokazovanie výsluchom svedka I.
T.S., ako aj výsluchmi účastníkov a ďalšími listinnými dôkazmi.

28. Podľa § 420 ods. 1/ OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

29. Podľa § 420 ods. 2/ OZ, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď
bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu taktospôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

30. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, zodpovednosť za škodu, spôsobenú porušením
právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené predpoklady k zodpovednosti za škodu a to porušenie
právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi
protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou). Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu
sú porušenie právnej povinnosti (spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym

právom, je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s nimi došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá
vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré má škodca zachovávať),
existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou (medzi protiprávnym
úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, jej existencia musí byť bezpečne
preukázaná, vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný) a zavinenie
(má subjektívny charakter, znamená psychický vzťah škodcu k protiprávnemu úkonu a ku škode, pre

splnenie podmienok zodpovednosti však nie je rozhodujúce, či škoda bola spôsobená úmyselne, alebo
z nedbanlivosti).

31. Podľa § 4 ods. 3/ Zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách, súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je poskytovateľ

povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak
sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby s cieľom uzdravenia osoby, alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy.

32. Súd s poukazom na rozhodnutie krajského súdu, ktorým rozhodnutím je prvostupňový súd viazaný
a hlavne s poukazom na doteraz vykonané dokazovanie, dospel k tomu právnemu záveru, že žaloba
aj v časti o náhradu škody je nedôvodná a neopodstatnená a preto aj v tejto časti žalobu zamietol.

33. Z článku IV. odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR, k používaniu obmedzovacích

prostriedkovupacientovvzdravotníckychzariadeniach,poskytujúcichzdravotnústarostlivosťzodňa27.
5.2009,ktoréupravujemožnostipoužitiaobmedzovacíchprostriedkovvyplýva,žeukaždéhopacientaje
potrebné zvážiť použitie, čo najmiernejšieho a najvhodnejšieho obmedzovacieho prostriedku. Po použití
obmedzovacích prostriedkov, ošetrujúci lekár prejedná s pacientom dôvody a potrebu obmedzenia.
Obmedzovacie prostriedky je možné použiť iba v prípade, keď sú iné možnosti vyčerpané. Pacient

obmedzený týmito prostriedkami musí byť v pravidelných intervaloch kontrolovaný, čo najviac chránený
pred rizikom zranenia, zabezpečený, aby nedochádzalo k dehydratácii, podvýžive, k podchladeniu a
k preležaninám, musí byť umožnené vykonanie osobnej hygieny a toalety. Z uvedeného vyplýva, že
pacientmábyťkontrolovanýačonajviacchránenýpredrizikomzranenia.Ajkeďžalobcoviamalizato,že
konaním zdravotníckych pracovníkov vo vzťahu k pacientovi došlo k porušeniu povinností vyplývajúcej

pracovníkom najmä z predpisov vzťahujúcich sa na zdravotnícke zariadenie poskytujúce psychiatrickú
starostlivosť, nebolo v predmetnom konaní preukázané, aká konkrétna povinnosť mala byť pracovníkmi
zariadenia porušená, naopak, zdravotnícki pracovníci svoju povinnosť neporušili. Táto skutočnosť
vyplývahlavnezozáverovvýsledkušetreniaÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťouzodňa14.
8. 2013, keď vyhodnotením informácií, získaných výkonom dohľadu na mieste a prešetrení zdravotnej

dokumentácie, skupina vykonávajúca dohľad u dohliadaného poskytovateľa pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti I. N., nezistila porušenie v zmysle § 4 ods. 3/ Zákona č. 567/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti, ani porušenie iných právnych predpisov. Zdravotná starostlivosť bola pacientovi G. G.
poskytnutá štandardným spôsobom a správne.

34. Rovnako aj z uznesenia OR PZ - odboru kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality v O. sp.
zn. ČVS : M.-XXX/OVK-O.-XXXX zo dňa 13. 5. 2013 vyplýva, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za
prečin usmrtenia na tom skutkovom základe, že dňa 30. 1. 2013 zomrel na klinike popálenín Nemocnice
Košice - Šaca a. s. I. N., nar. XX. X. XXXX na následky zranení, ktoré utrpel dňa 20. 1. 2013 v G. E. G.
tak, že došlo k jeho podpáleniu, pri ktorom utrpel popáleniny na 63 % tela, v dôsledku ktorých zranení

podľahol, bolo zastavené, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo
záverov predmetného uznesenia vyplývalo, že medzi konaním páchateľa a ujmou poškodeného musí
byť zistená a preukázaná príčinná súvislosť, teda kauzálny nexus. Ak takáto príčinná súvislosť vo vzťahu
k vzniknutému následku neexistuje, nemožno hovoriť o trestnej zodpovednosti, ani o trestnom čine.Konanie zdravotníckeho personálu vo vzťahu k pacientovi v inkriminovanom čase nemožno považovať
na porušenie dôležitej povinnosti, t. j. porušenie akéhokoľvek predpisu, ale len takej povinnosti, ktorej
porušenie podstatne zvyšuje stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť, napríklad tým, že má za následok

nebezpečenstvo pre ľudský život, alebo zdravie. Medzi porušením takejto povinnosti a následkom
trestného činu musí byť preukázaná príčinná súvislosť. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že neboli
naplnené znaky subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví, nakoľko
nebolo preukázané úmyselné ani nedbanlivostné konanie zo strany zdravotníckeho personálu, ktorý v
čase úrazu zabezpečoval nevyhnutnú starostlivosť o zdravotne postihnutých pacientov a nemohol tak

zabrániť zraneniu pacienta I. N.. Preto bolo trestné stíhanie zastavené.

35. V súvislosti s upozornením zamestnancov riaditeľom žalovaného za porušenie pracovnej disciplíny,
je potrebné zdôrazniť, že jeho upozornenia boli predčasné, t. j. dané v čase pred vykonaným
dokazovaním a smerovalo hlavne k predchádzaniu obdobných tragédií v budúcnosti.

36. Súd mal za to, že škoda bola spôsobená vlastným konaním poškodeného, vznikla následkom
jeho činu. Takto nebolo naplnené ustanovenie § 420 OZ a nasl., pretože nebolo preukázané u
žalovaného porušenie právnej povinnosti, keďže bezprostrednou príčinou poškodenia zdravia bolo
konanie poškodeného, ktorý si spôsobil škodu na zdraví. Samotná okolnosť, že k poškodeniu zdravia
pacienta došlo v čase jeho hospitalizácie v zdravotníckom zariadení neznamená, že jej zodpovednosť je

absolútna (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 25 CdO/2824/2012). S poukazom na vyššie uvedené
súd sa stotožňuje so závermi Krajského súdu v Košiciach, ktorým rozhodnutím je prvostupňový súd
naviac aj viazaný, keď doplneným vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že k poškodeniu zdravia
syna žalobcov, ktoré vyústilo do jeho smrti bolo spôsobené jeho vlastným konaním, kedy napriek jeho
zabezpečeniu spôsobom, ktorý zodpovedá štandardom pre konkrétnu situáciu, sa tomuto podarilo

zapáliť matrac na lôžku, na ktorom sa nachádzal, čo odôvodňuje záver o tom, že takáto škoda
vznikla výlučne v dôsledku konania poškodeného. Na správnosti takéhoto záveru nič nemení ani
spochybňovaná skutočnosť, či bola zo strany zdravotníckeho personálu zabezpečená jeho kontrola v
15-minútových intervaloch a to z dôvodu, že bezprostrednou príčinou vzniku poškodenia zdravia nebolo
zanedbanie tejto povinnosti, ale aktívne konanie poškodeného, ktoré mohlo byť vykonané aj vo veľmi

krátkom časovom úseku medzi jednotlivými termínmi kontroly. Súd ani doplneným dokazovaním nezistil,
ani žalobcovia nepoukázali na akékoľvek iné pochybenia žalovaného a preto nároku na náhradu škody
nevyhovel a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

37. Výrok o trovách konania sa opiera o ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

38. Vyššie citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok
(§ 255) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods.1 CSP).

39.Zákonprerozhodnutieonepriznanínáhradytrovkonaniapodľa§257vyžadujekumulatívnesplnenie
dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti.

40.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,anivýnimočnéokolnostizákonbližšienešpecifikuje.Výkladtýchto
podmienok ponecháva na súdnu prax. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno § 257 považovať za

ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné
osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť.

41. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo
určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je daný charakterom tohto konania
alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na
ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.

42. K aplikácii ust. § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych a okolnosti hodné osobitného zreteľa sa v
takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán
sporu a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.43. Z vyššie uvedeného vyplýva, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch na
strane sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. V predmetnom konaní mal úspech žalovaný,

napriek tomu, že žalovaný bol v konaní úspešný, súd mu výnimočne náhradu trov konania nepriznal.
Dôvody, hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, súd videl predovšetkým v charaktere súdneho sporu, keď žalobcovia si uplatnili v konaní
nároky, v súvislosti so škodou, ktorá vznikla z dôvodu úmrtia ich syna. Ďalší dôvod pre nepriznanie
trov konania je majetková sféra žalobcov, keď nepochybne rozhodnutie o trovách konania v prospech

žalovaného by viacej zasiahla majetkovú sféru žalobcov, oproti žalovanému, ktorým je právnická osoba,
pričom žalobcovia sú fyzickými osobami a ich sociálne pomery sú nepriaznivé. Ak by súd zaviazal
žalobcov povinnosťou nahradiť trovy konania žalovanému, išlo by podľa názoru súdu o prílišnú tvrdosť
zákona, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody.

44. Súd o trovách štátu pôvodne rozhodol v zmysle ustanovenia § 148 ods. 1/ O. s. p., keďže zmenou

zákona, dňom 1. 7. 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.
z.) a predmetné ustanovenie v zmysle Civilného sporového poriadku nemá ekvivalent, súd rozhodol s
poukazom na ustanovenie § 251 a § 252 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorých ustanovení
§ 251 CSP - trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním, alebo bránením práva a v zmysle § 252 CSP - každý

platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú. Žalobcovia v predmetnom konaní boli oslobodení od platenia
súdneho poplatku a poplatková povinnosť takto prešla na žalovaného, naviac, žalovaný v predmetnom
konaní navrhol vypočuť svedka C.. D. M. a trovy štátu takto predstavovali svedočné - (cestovné svedka
C.. D. M., bytom Y., M. XX, ktorý sa zúčastnil pojednávania dňa 10. 3. 2016). Cestovné je vyúčtované
za cestu vozidlom taxislužby zo železničnej stanice O. na Okresný súd O..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresný súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku

odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sanepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Ak strana sporu ( žalobca alebo žalovaný ) nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže
oprávnená strana podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.