Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, December 13, 2019

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 8C/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8518200893
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Szárazová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2019:8518200893.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu: W. S., nar.

XX.X.XXXX, bytom D. XXX/XX, M., zast.: JUDr. Ing. Ľubomírom Niedelským, advokátom so sídlom
Hviezdoslavova 7, 040 01 Košice proti žalovanému: Mesto M., Námestie Mariánske 3, M., IČO: 00 330
132, zast.: JUDr. Pavlom Závackým, advokátom so sídlom Hradné námestie 29, 060 11 Kežmarok v
konaní o určenie náhrady mzdy takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 22.950,41 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou na tunajší súd dňa 28.1.2016 domáhal určenia, že skončenie

pracovného pomeru na základe právneho úkonu výpovede žalovaného zo dňa 16.9.2015 je neplatné a
pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Žalovaný zároveň žiadal náhradu mzdy v
sume jeho priemerného zárobku odo dňa 22.12.2015 až do času, kedy mu žalovaný umožní pokračovať
v práci a zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

2. Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom sp. zn. 7Cpr/1/2016 zo dňa 6.10.2017 rozhodol tak, že
skončenie pracovného pomeru na základe právneho úkonu výpovede žalovaného zo dňa 16.9.20105

je neplatné, pracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá, nárok na náhradu mzdy
vylučuje na samostatné konanie a zároveň bola priznaná náhrada trov konania. Krajský súd v Prešove
rozsudkom sp. zn. 7CoPr/1/2018 zo dňa 25.4.2018 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil s výnimkou výroku o vylúčení nároku žalobcu na náhradu mzdy na samostatné konanie. Zároveň
žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

3. Náhrada mzdy vylúčená na samostatné konanie bola zapísaná pod sp. zn. 8C/1/2019.

4. V predmetnej veci súd vytýčil pojednávanie na deň 8.4.2019, na ktorom strany sporu žiadali o
poskytnutie lehoty v záujme vec vyriešiť mimosúdne. Na nariadenom pojednávaní dňa 10.6.2019 pr.
zástupca žalobcu krátkou cestou doručil súdu i žalovanému pripomienky k vyčísleniu funkčného platu
za obdobie 21.12.2015 do 13.6.2018 zo strany žalovaného a zároveň doručil výpočet nároku žalobcu,
v ktorom žalobca vypočítal náhradu mzdy za rozhodné obdobie vo výške 21.038,70 eur a zároveň si
uplatnil úroky z omeškania.

5. Dňa 18.6.2019 žalovaný doručil súdu vyjadrenie k vyčísleniu náhrady mzdy zo strany žalobcu, v
ktorom uvádzal, že uznáva nárok žalobcu na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru. Podľa jeho názoru sa pre výpočet náhrady mzdy má použiť suma posledného priznanéhofunkčného platu, a to s poukazom na § 29 ods. 2 zák. č. 553/2003 o odmeňovaní niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov ako aj s poukazom na § 29 ods. 4 citovaného zákona a § 79 ods. 1 Zákonníka

práca. Suma posledného priznaného funkčného platu predstavuje 589,50 eur. Ďalej žalovaný uviedol,
že uznáva nárok žalobcu na náhradu za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.972,- eur brutto. Žalovaný
neuznáva nárok žalobcu na úrok z omeškania, keďže pri priznaní úroku z omeškania v súvislosti s
náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru by mali súdy vychádzať z existujúcej
právnej úpravy a podľa jeho názoru podľa súčasnej právnej úpravy s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka

práce a zakotvenie subsidiárnej pôsobnosti zákonníka práce sa na vzťahy pracovnoprávne nevzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania, keďže tieto sú upravené v jeho
ôsmej časti. Tento svoj názor podporil i odkazom na Uznesenie NS SR sp. zn. Cdo/116/2008. Zároveň
žalovaný vyčíslil nárok mzdy vo výške 17.167,18 eur.

6. Žalovaný dňa 4.11.2019 súdu doručil podanie, v ktorom upravil návrh dohody o výške náhrady mzdy

v zmysle predbežného právneho posúdenia súdu, pričom túto vyčíslil vo výške 20.315,- eur. Výška
náhrady mzdy spočíva z vyčíslenia náhrady mzdy v hrubom za obdobie od 22.12.2015 do 13.6.2018
vo výške 15.185,15 eur, náhrady za nevyčerpanú dovolenku vo výške 1.972,- eur a úroku z omeškania
vyčísleného vo výške 1.378,66 eur, ako aj náhrady 13 platu za roky 2015, 2016, 2017 vo výške 1.768,50
eur.

7. Na pojednávaní dňa 14.11.2019 pr. zástupca žalobcu uviedol, že medzi stranami došlo ešte ku
komunikácii. Zo strany žalovaného bol doručený ďalší návrh dohody, v ktorom žalovaný vyčíslil náhradu
mzdy vo výške 22.950,41 eur. S týmto výpočtom náhrady mzdy sa žalobca stotožňuje.

8. Pr. zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že od samého počiatku žalovaný bol ochotný
uzatvoriť mimosúdnu dohodu. Poukázal na to, že zo strany žalobcu nedošlo k vyčísleniu sumy náhrady
mzdy až následne žalovaný vyčíslil z akého platu by sa malo vychádzať a následne podľa požiadaviek
žalobcu výšku náhrady korigoval. Po vyjadrení predbežného právneho názoru súdu následne žalobca
súhlasil s vyčíslením, ktoré urobil žalovaný. Ďalej pr. zástupca žalovaného poukázal na ust. § 79 ods.

2 Zákonníka práce a uviedol, že má za to, aby súd náhradu mzdy primerane znížil, a to s poukazom
na to, že nebola vyčíslená náhrada mzdy žalobcom ako aj s poukazom na to, že pr. zástupca žalobcu
sa na predchádzajúcom pojednávaní nezúčastnil bez náležitého ospravedlnenia. Pr. zástupca žalobcu
nesúhlasil s primeraným znížením v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce a uviedol, že podľa ich názoru
ide o opatrenie, ktoré je súdne aplikované len vo veľmi výnimočných prípadoch čo nie je prípadom

žalobcu. Žalobca bol počas celej doby nezamestnaný a nevykonával žiadnu prácu. K tvrdeniu, že nárok
nevyšpecifikoval, tento považuje za nepravdivý a poukázal na listiny doložené v súdnom spise. Zároveň
poukázal na ust. § 188 CSP.

9. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a výpočtami výšky náhrad

doručených v súdnom spise, rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 7Cpr/1/2016 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoPr/1/2018.

10. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že obdobie, za ktoré sa má žalobcovi vyplatiť náhrada mzdy
je od 21.12.2015 do 13.6.2018.

11. Medzi stranami ďalej bolo v konaní ustálené, že pre výpočet náhrady mzdy sa má použiť tarifný plat v
zmysle platového výmeru zo dňa 3.6.2015, a to vo výške 509,50 eur, osobný príplatok 63,- eur, príplatok
za starostlivosť a vedenie služobného mot. vozidla 17,- eur, spolu vo výške 589,50 eur. Taktiež medzi
stranami bolo nesporné, že žalobcovi patrí náhrada za nevyčerpanú dovolenku za obdobie roku 2016,

2017 a 2018, a to za rok 2016 v sume 814,- eur, za rok 2017 v sume 818,50 eur a za rok 2018 v sume
339,50 eur. Ďalej medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalobcovi patrí i úrok z omeškania, ktorý
žalovaný vyčíslil v sume 1.656,73 eur. Medzi stranami sporu bola nesporná i tá skutočnosť, že žalobcovi
patrí náhrada trinásteho platu za roky 2015, 2016, 2017, a to spolu vo výške 1.768,50 eur. V súhrne
výška náhrady mzdy predstavuje sumu 22.950,41 eur.

12. Spornou otázkou medzi stranami sporu bolo uplatnenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:13. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, k zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s

výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

14. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.

15. Podľa § 29 ods. 2, 3, 4 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak osobitné predpisy, ktoré sa
vzťahujú na zamestnávateľov a zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom
zárobku alebo o priemernej mzde, je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej

práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods. 3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho
použitie. Ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa všeobecne záväzných právnych predpisov
z priemerného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok z funkčného platu odpočítaním
súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie, príspevku
na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové dôchodkové poistenie a preddavku na daň z

príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci,
za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje. Pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje
tento zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2
až 4, § 119 ods. 2, § 120 až 122, § 122a ods. 2 až 4, § 122b ods. 2 až 4, § 123 ods. 2 a 3, § 124, §
127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

16. Podľa § 4 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo
verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov, funkčný plat na účely tohto zákona je súčet
tarifného platu, zvýšenia tarifného platu podľa § 7 ods. 6 až 9, rozdielu podľa § 32f ods. 13 a príplatkov
určených mesačnou sumou podľa odseku 1 písm. c) až j), l), u), v) a x).

Súd dospel k právnemu záveru:
17. Tak ako je vyššie uvedené v bode 12 tohto rozsudku medzi stranami sporu nebola sporná výška
náhrady mzdy, ktorá po poslednom pojednávaní bola ustálená z obidvoch strán sporu vo výške
22.950,41 eur, a ktorá pozostávala z náhrady mzdy (brutto) za obdobie od 22.12.2015 do 13.6.2018 vo

výške 17.553,15 eur; náhrady za nevyčerpanú dovolenku za rok 2016 vo výške 814,- eur, za rok 2017
vo výške 818,50 eur, za rok 2018 vo výške 339,50 eur spolu 1.972,- eur; úroku z omeškania vyčísleného
vo výške 1.656,73 eur; náhrady trinásteho platu za roky 2015, 2016 a 2017 vo výške 1.768,50 eur.
Nakoľko výška náhrady mzdy v sume 22.950,41 eur nebola medzi stranami sporná súd priznal túto
sumu žalobcovi.

18. Spornou otázkou bola aplikácia § 79 ods. 2 Zákonníka práce na prejednávanú vec. Súd teda
posudzoval či patrí žalobcovi náhrady mzdy po uplynutí doby 12 mesiacov.

19. Po uplynutí lehoty dvanástich mesiacov zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy na žiadosť

zamestnávateľa prichádza do úvahy iba výnimočne, ak by výkon práva podľa § 79 ods. 1 Zákonníka
práce bol v rozpore s dobrými mravmi, t.j. zásadou vyjadrenou v článku 2 Základných zásad Zákonníka
práce, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade
s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu,

že chráni hodnotu slobody konania, vyjadrenú v článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (v zmysle
ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a
to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenievšeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho
konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka
práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany

zamestnancovi, vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6 Cdo 157/2010 zo dňa 14.9.2011).

20. Nepriznanie náhrady mzdy zamestnancovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov prichádza do úvahy
iba za predpokladu, že uplatnenie nároku zamestnanca na náhradu mzdy až do dňa rozhodnutia súdu

o skončení pracovného pomeru, resp. do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci,
by bolo zneužitím jeho práva na náhradu mzdy vyplývajúceho z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. O
takúto situáciu by mohlo ísť, ak by bol zamestnaný u iného zamestnávateľa na mieste zodpovedajúcom
jeho kvalifikácii a zdravotnému stavu a dosahoval by tam zárobok porovnateľný so zárobkom
zamestnávateľa, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer alebo mohol by byť takto zamestnaný
a bez vážneho dôvodu túto príležitosť zabezpečiť si príjem zo zamestnania nevyužil, spoliehajúc sa

na povinnosť zamestnávateľa nahradiť mu mzdu. Dôkazné bremeno na preukázanie skutočností pre
rozhodnutie súdu o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy spočíva na zamestnávateľovi, ktorý musí
preukázať, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov
bolo v rozpore s dobrými mravmi. Takéto však dôkazy zamestnávateľ - žalovaný v konaní neprodukoval,
ani nenavrhoval vykonať.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno požadovať od žalobcu preukázanie splnenia povinnosti
aktívneho hľadania si zamestnania, lebo zo Zákonníka práce ani z iného právneho predpisu takáto
povinnosť žalobcovi nevyplýva. Citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce časť vety za
bodkočiarkou (od účinnosti novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t.j. od 1. 9.

2007 bola táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totožná s ustanovením § 61 ods. 2 časť
vety za bodkočiarkou Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002. Znenie § 61
ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce o možnosti zamestnávateľa požiadať o zníženie, prípadne
nepriznanienáhradymzdyvrátanekritériípretakétorozhodnutie,bolodotohtozákonavčlenenénovelou
vykonanou zákonom č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na

zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne
do práce u iného zamestnávateľa. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce je v danom prípade
potrebné interpretovať iným spôsobom, akým ho interpretovala pôvodná judikatúra, ktorá predpokladala
všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce. V dôsledku spoločensko-ekonomických
zmien, ku ktorým došlo práve po roku 1989 sa táto judikatúra stala nepoužiteľnou. Právnou normou

pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým
význam tohto textu meniaci sa v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom
poriadku za následok hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím.
Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v článku 2 ods. 3 ustanovila, že každý
môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody
konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe
zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, z ktorej
bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s
uvedeným článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Interpretácia ust. § 79

ods. 2 Zákonníka práce, vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne
skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z neexistujúcej
povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia,
prípadne nepriznania náhrady mzdy (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 157/2010 zo

dňa 14.9.2011). Otázku, prečo sa zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru nezapojil
do práce, je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska článku 2 Základných zásad Zákonníka práce a
jeho nezapojenie do práce zohľadniť iba z hľadiska, či nešlo o konanie, ktoré je zneužitím jeho práva z
pracovnoprávnych vzťahov. Ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce teda je potrebné aplikovať takým
spôsobom, aby sa tým nenegovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúce z odseku 1 tohto

zákonného ustanovenia a aby pre zamestnávateľa nebolo „výhodným“ konať protiprávne, spoliehajúc
sa práve na možnosť súdnou cestou dosiahnuť nepriznanie náhrady mzdy.22. Totožný názor na aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce prijal i Krajský súd v Prešove
vo svojom rozhodnutí 12 CoPr/4/2019 zo dňa 11.6.2019.

23. S poukazom na uvedené súd nepristúpil k primeranému zníženiu náhrady mzdy žalobcovi a priznal
žalobcovi náhradu mzdy vo výške 22.950,41 eur na základe výpočtu žalovaného, ktorý žalobca v plnom
rozsahu akceptoval.

O trovách konania súd rozhodol takto:

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

25. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

26. Okrem základných ustanovení o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 255 CSP) alebo

podľa zásady zavinenia (§ 256 CSP) prichádza do úvahy aj aplikácia dôvodov hodných osobitného
zreteľa podľa § 257 CSP. Rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania preto nie je iba rozhodovanie
podľa základných ustanovení (§ 255 a § 256 CSP), ale aj úvaha o možnej úprave rozsahu nároku
na náhradu trov konania na základe dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pretože na
tomto základe aj v celom rozsahu úspešný účastník konania môže mať nárok na náhradu trov konania

iba čiastočný alebo mu možno náhradu trov konania nepriznať aj úplne. Účelom je umožniť súdu
zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva
súdu cez dôvody hodné osobitného zreteľa. Použitie tohto ustanovenia znamená odchýlku od zásady
zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie, pretože má dopad na toho, kto by
mal inak právo na náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní

naplnené zákonné predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd
náhradu trov neprizná. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania alebo určitej procesnej situácii. (NS SR sp. zn. 4Cdo/2/2008).

27. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové,

zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k
uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať
zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takého
rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkom konania, aby neodporovalo dobrým
mravom v sporovom konaní kde sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou

úspechu vo veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania.
Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov
konania. (NS SR sp. zn. 5Cdo 67/2010, NS SR sp. zn. 5MCdo/24/2011).

28. Súd pristúpil k aplikácii ust. § 257 CSP, nakoľko v prejednávanej veci vzhliada dôvody hodné

osobitného zreteľa pre nepriznanie výšky náhrady trov konania žalobcovi a to z týchto dôvodov.
Žalobca bol plne úspešný v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, následne však po
právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (rozsudok právoplatný dňa
13.6.2018, vykonateľný dňa 25.4.2018) ostal v konaní pasívnym. Súd vyzval žalobcu prostredníctvom
jeho právneho zástupcu dňa 15.8.2018, aby špecifikoval výšku uplatnenej náhrady mzdy. Právny

zástupca listom zo dňa 27.8.2018 (č.l.36) okrem iného uviedol, že pokiaľ sa týka výšky náhrady žiada
súd, aby sa obrátil na zamestnávateľa, ktorý v súlade s § 134 ods. 1 Zákonníka práce zisťuje priemerný
zárobok na pracovnoprávne účely. Následne žalovaný vyčíslil náhradu mzdy, ktorú pripomienkoval
žalobca (č.l. 86). Po predbežnom právnom posúdení súdom na pojednávaní dňa 7.10.2019 došlo k
vyčísleniu náhrady mzdy opäť zo strany žalovaného, ktoré žalobca akceptoval a stotožnil sa s ním. Z

uvedeného podľa názoru súdu vyplýva pasívny postoj žalobcu v konaní, ktorý vyčkával na vyčíslenia
náhrady mzdy žalovaným a až následne zaujímal k týmto vyčísleniam stanoviská, ktoré žalovaný
niektoré akceptoval a niektoré nie. Žalovaný v konaní bol aktívny - poskytoval súčinnosť, vyčíslil náhrady
mzdy, mal záujem na vyriešení sporu. Síce ide o konania so slabšou stranou (pracovnoprávny spor),
avšak nemožno akceptovať pasívne konanie žalobcu, ktorým prispel i k opakovaným odročeniam

pojednávaní a priznať mu náhradu trov konania. S poukazom na vyššie popísaný na pasívny postoj
žalobcu v konaní súd dospel k záveru, že je dôvodné nepriznať žalobcovi náhradu trov konania.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.