Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Judgement was issued on Friday, January 11, 2019

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 11Csp/55/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118203258
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Wildeová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2019:8118203258.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: H. Š., F.. XX.X.XXXX, T. H., A.

F. X, zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokát, so sídlom vo Svidníku, Sovietskych hrdinov 163/66, p r
o t i žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35792752,
zastúpený: Advokátka kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o
primerané finančné zadosťučinenie takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 50 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

Žalovaný n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania a žalobcovi súd nárok na náhradu
trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 23.3.2018 si uplatnil voči žalovanému nárok na primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa vo výške 500 Eur a
to na základe toho, že v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 15C/505/2015 bol úspešný so
žalobou zdržať sa použitia dohody o zrážkach zo mzdy zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej
so žalovaným. Citoval pritom časť odôvodnenia spomínaného rozsudku a uviedol, že si uplatňuje

satisfakciu za porušenie jeho spotrebiteľských práv. Výšku požadovaného zadosťučinenia nezdôvodnil.

2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a vyslovil názor, že na priznanie nároku nie sú splnené zákonné
podmienky, keďže úspešné uplatnenie porušenia práva spotrebiteľa v zmysle § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z. musí súvisieť s takým súdnym rozhodnutím, v ktorom sa konštatuje porušenie
konkrétneho práva spotrebiteľa, keďže je potrebné vychádzať z celého ustanovenia § 3 ods. 5 a nie
len z jeho poslednej vety. Porušenie konkrétneho práva spotrebiteľa musí byť konštatované vo výroku

rozsudku a preto rozsudok vo veci 15C/505/2015 nie je takým rozhodnutím o úspešnom uplatnení
porušenie práva žalobcu ako spotrebiteľa. Navyše nebolo preukázané, že by konaním žalovaného došlo
k spôsobeniu nejakej ujmy žalobcu. Od vydania rozhodnutia v pôvodnom spore neboli totiž vykonávané
ďalšie zrážky zo mzdy žalobcu.

3. Žalobca na vyjadrenie žalovaného už písomne nereagoval.

4. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, písomným vydrením žalovaného, prehľadom o
aktuálnych úveroch žalobcu, ako aj o podaných žalobách o primerané finančné zadosťučinenie, spisom
tohto súdu 15C/505/2015, žalobou žalovaného o zaplatenie pohľadávky voči žalobcovi podanou na
Slovenskomarbitrážnomsúde13.2.2018,akoajďalšímspisovýmmateriálomazistiltentoskutkovýstav:5. Strany uzavreli dňa XX.XX.XXXX formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere pod č. XXXXXXXXXX,
ktorou žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 1.500 Eur za poplatok za poskytnutie úveru vo výške

150 Eur. Dohodnutých bolo 42 splátok po 47,43 Eur a ročná úroková sadzba 18,08%.

6. Súčasťou tejto zmluvy už nebola tzv. Dohoda o poskytnutí služby, tak ako to bolo v predchádzajúcich
zmluvách žalovaného, ktorou bol dojednávaný poplatok za možný odklad splátok v bode 8, nakoľko v
tejto zmluve v bode 8 bola dohodnutá zmluvná pokuta.

7. V ten istý deň bola na samostatnej listine medzi stranami uzavretá aj Dohoda o zrážkach zo mzdy. V
nej po označení účastníkov zmluvy nasleduje zvýraznený text, obsahujúci upozornenie na jej pozorné
prečítanie a hneď pod týmto upozornením sa uvádza, že dlžník si je vedomý toho, že uzavretie tejto
dohody je dobrovoľné a nie je podmienkou uzavretia zmluvy o úvere alebo poskytnutia úveru. V
nasledujúcom bode 2 sa zase konštatuje, že dlžník má možnosť odmietnuť uzavretie tejto dohody. Celý

bod 3 obsahuje poučenie o dôsledkoch uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy.

8.Žalobcavkonanívedenomnatomtosúdepodsp.zn.15C/505/2015podaldňa21.12.2015žalobuvoči
žalovanému, ktorou sa domáhal toho, aby žalovaný bol zaviazaný zdržať sa použitia vyššie uvedenej
dohody o zrážkach zo mzdy. Tejto jeho žalobe bolo rozsudkom tohto súdu č.k. 15C/505/2015-73 zo

dňa 27.4.2017 vyhovené a keďže tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove
22Co/21/2017-91 zo dňa 31.10.2017, uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 13.12.2017.

9. Odôvodnenie vyhovenia žalobe je uvedené v bodoch 21 a 22 spomínaného rozsudku, keď súd
prvej inštancie konštatoval nasledovné: „uzatvorením dohody o zrážkach zo mzdy je spotrebiteľ nútený

kedykoľvek počas platnosti zmluvy strpieť vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu pohľadávky veriteľa
vyčíslenej zamestnávateľovi bez toho, aby dlžná suma bola podrobená súdnej kontrole a za existencie
možnosti, že je veriteľom uplatňovaná na základe neprijateľných klauzúl a bez možnosti spotrebiteľa
zamedziť vykonávaniu zrážok aj v rozsahu uplatnenom z neprijateľných zmluvných podmienok. Tu
je potrebné poukázať na závery Komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách a

nekalých obchodných praktikách predávajúcich zo dňa 21.1.2011 pod č. 8636/2010-110, ktorými v bode
9 komisia dospela k záveru, že dohoda o zrážkach zo mzdy uzatvorená podľa § 551 OZ je zmluvnou
podmienkouspôsobujúcouhrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľaaje
v rozpore s ustanovením § 53 OZ, keď spotrebiteľ je už v čase vzniku zmluvného vzťahu nútený uzatvoriť
dohodu o zrážkach zo mzdy. Výkon zrážok zo mzdy je pritom súkromným procesom nepodliehajúcim

autorizácii a verifikácii primeranosti a spotrebiteľ môže byť vystavený neprijateľnému konaniu zo strany
dodávateľa. V danom prípade zmluva o revolvingovom úvere dostatočne nerešpektuje obligatórne
náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., keď zmluva v zmysle § 9 ods. 2 neobsahuje
dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (písm. f/), ale neobsahuje
ani predpoklady použité na výpočet RPMN (písm. j/), čo v obidvoch prípadoch tieto nedostatky sú

zákonom sankcionované, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. V takomto prípade by
bolo povinnosťou dlžníka uhradiť len poskytnutú istinu úveru. Aj keď v danom prípade je dohoda o
zrážkach zo mzdy uzatvorená na osobitnom papieri, žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou, keď
nedal priestor žalobcovi rozhodnúť sa, či takúto dohodu podpíše alebo nepodpíše. Zástupca žalovaného
žalobcu nijako neupozornil na to, že čo predmetný inštitút znamená a obnáša. Podpisom sa dobrovoľne

podrobil vykonávaniu zrážok bez možnosti zabránenia ich vykonania a to napriek tomu, že sú veriteľom
uplatňované aj z neprijateľných zmluvných klauzúl (napr. poplatok upravený v bode 8 - dohoda o
poskytnutí služby), ktorý bol súdmi opakovane vyhlásený za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V konaní
nebolo preukázané, že zmluvná podmienka - Dohoda o zrážkach zo mzdy bola dojednaná individuálne“.
Súd ďalej poukázal aj na zrejmý nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalobcu s dohodou o

zrážkach zo mzdy a konštatoval, že žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou a jeho praktiky
je možné považovať za nekalé. Vyhodnotil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neplatný právny úkon podľa
§ 34, § 37 ods. 1 a § 39 OZ. Mal totiž za to, že dohoda musí obsahovať označenie nie hypotetickej
pohľadávky, o uspokojenie ktorej ide a výšku dohodnutých zrážok, ktoré v dohode chýbajú. Súd druhej
inštancie si osvojil závery súdu prvej inštancie.

10. Vzhľadom na to, že v spomínanom súdnom rozhodnutí boli konštatované viaceré porušenia práva
žalobcu ako spotrebiteľa, súd vyzval právneho zástupcu žalobcu v úvode pojednávania na ozrejmenie
toho, na aké konkrétne porušenie práva žalobcu sa vzťahuje uplatnený nárok. Právny zástupca žalobcureagoval tak, že žaloba bola podaná v dôsledku toho, že dohoda o zrážkach zo mzdy bola vyhodnotená
ako neprijateľná zmluvná podmienka a teda nie v dôsledku toho, že súd poukázal na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru na zabezpečenie ktorého slúžila predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy. Toto

ozrejmenie bolo nevyhnutné z dôvodu toho, aby nedošlo k porušeniu všeobecne platnej právnej zásady
ne bis in idem predstavujúcej zákaz dvojakého postihu za to isté porušenie práva. Súd to uvádza z
vlastnej skúsenosti pri rozhodovaní o obdobných nárokoch, keď žalobca si uplatnil nárok na primerané
finančnézadosťučinenievdôsledkurozsudkuozdržaniesapoužitiadohodyozrážkachzomzdy(takako
aj v tomto prípade), v ktorom sa konštatovala aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru pre nesplnenie

povinnejnáležitostizmluvyospotrebiteľskomúvereaďalšoužaloboutenistýžalobcauplatnilďalšínárok
na primerané finančné zadosťučinenie aj na základe rozsudku, ktorým bolo rozhodované o pohľadávke
veriteľa z tej istej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, na ktorú naväzovala aj dohoda o zrážkach zo mzdy,
pričom súd vyhovel takejto žalobe len čiastočne, teda len ohľadom nesplatenej istiny úveru a to z
toho istého dôvodu, teda pre nesplnenie povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Preto
súd zastáva názor, že v takýchto sporoch má byť relevantným dôvodom pre priznanie nároku len tá

skutočnosť, že súd posúdil dohodu o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a nie to,
že súd v predchádzajúcom konaní dospel aj k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

11. Z predchádzajúceho spisu súd zistil aj to, že žalovaný požiadal zamestnávateľa žalobcu o
vykonávanie zrážok zo mzdy listom zo dňa 17.3.2015, pričom súd uznesením č.k. 15C/505/2015-32

zo dňa 29.12.2015 nariadil predbežné opatrenie, ktorým uložil žalovanému, ale aj zamestnávateľovi
žalobcu zdržať sa vykonávania zrážok zo mzdy na základe predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy.

12. Súd zistil, že aktuálne žalobca má nesplatené záväzky z 13 úverových zmlúv uzavretých s rôznymi
subjektmi, či už bankami alebo nebankovými spoločnosťami (č.l. 53). V súčasnosti na tomto súde okrem

tejto žaloby uplatnil ten istý nárok na primerané finančné zadosťučinenie aj z iných úverových zmlúv v 10
sporoch, konkrétne ide o spory vedené pod sp. zn. 29Csp/91/2017, 8Csp/135/2017, 11Csp/153/2017,
13Csp/153/2017, 15Csp/274/2017, 19Csp/70/2018, 16Csp/71/2018, 9Csp/75/2018, 11Csp/205/2018 a
8C/205/2018.

13. Z predmetnej úverovej zmluvy žalobcovi reálne bola vyplatená suma 1.350 Eur, keďže z úveru 1.500
Eur bol mu započítaný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 150 Eur. Žalobca doposiaľ nevrátil ani
len istinu úveru, keďže zaplatil len 491,94 Eur, ako to oznámil na základe výzvy súdu dňa 12.12.2018.
Žalovaný si uplatnil voči nemu nárok na zaplatenie sumy 1.500,12 Eur ako aj zmluvnej pokuty a úroku
z omeškania žalobou, ktorú podal dňa 13.2.2018 na Slovenský arbitrážny súd v Bratislave.

14. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že úver prestal splácať, lebo mu to finančne nevychádzalo. Chcel
sa dohodnúť so žalovaným na odklade splátok, ale neúspešne. Bolo mu nepríjemné, keď žalovaný ho
telefonicky vyzýval k úhrade dlhu. Nevedel povedať, či na základe dohody o zrážkach zo mzdy mu boli
nejaké zrážky vykonané a ani to, či rozhodcovský súd rozhodol už o tejto pohľadávke žalovaného.

15. Je nepochybné, že žalobca pri uzatváraní predmetnej úverovej zmluvy so žalovaným mal status
spotrebiteľa a že išlo o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka.

16. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na

právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

19. Podľa 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností

ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie
porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivýchspotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,

má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

20. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia je porušenie práva alebo povinnosti

podľa osobitných predpisov slúžiacim na ochranu spotrebiteľa (napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, o
spotrebiteľskom úvere, o finančných službách na diaľku, osobitné ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka).

21. K tomuto záveru súd dospel logickým a gramatickým výkladom, keďže nemožno pochybovať o tom,
že týmito osobitnými predpismi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sú predpisy slúžiace na

ochranu spotrebiteľov. Aj právna úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a násl. Občianskeho zákonníka
pôsobí ako osobitný právny predpis (viď. Občiansky zákonník I. autorov Štefček a spol., vydavateľstvo
C.H.Beck str. 459). Logicky spomínané porušenie práva či povinnosti musí súvisieť s normami na
ochranu práv spotrebiteľov, veď preto je nárok zakomponovaný do zákona o ochrane spotrebiteľa. Ak by
zákonodarca mienil porušenie akéhokoľvek predpisu ako zákonnú podmienku pre úspešné uplatnenie

daného nároku, uviedol by to v texte zákonného ustanovenia a použil by inú formuláciu (porušenia práva
či povinnosti ustanovenej akýmkoľvek právnym predpisom), ale v zákone jasne vymedzil toto porušenie
a nepoužil spomínanú všeobecnú formuláciu.

22. Navyše je potrebné vychádzať aj zo systematického výkladu a v tejto súvislosti posúdiť a vyhodnotiť

formuláciu celého ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. a vychádzať najmä z jeho prvej
vety, v ktorej je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi jeho práva alebo povinnosti
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa na súde domáhať ochrany svojho práva. Vetu
tretiu citovaného zákonného ustanovenia je teda potrebné vykladať aj s ohľadom na znenie tejto prvej
vety § 3 ods. 5. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/389/2015

zo dňa 14.9.2016, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia
trebarozumieťúspešnéuplatneniekonkrétnehonárokuzporušeniaprávaalebopovinnosti,napr.nároku
na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne
vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.

23. Aj keď súd prvej inštancie zastáva názor, že keďže daný inštitút je satisfakciou pre spotrebiteľa,
má slúžiť ako nástroj na odstránenie spôsobenej ujmy spotrebiteľa. To napokon aj vyplýva z
dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu, kde sa uvádza, že finančné zadosťučinenie
je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa v prípade, že preventívne pôsobenie neplní svoj

účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Krajský súd v Prešove ako súd druhej inštancie
však s týmto názorom nesúhlasí a vo svojich viacerých rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol
spotrebiteľ v predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa,
základ nároku je daný (napr. uznesenie 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo 17Co/17/2018 zo dňa
10.4.2018). Akceptujúc princíp právnej istoty upravený v článku 2 ods. 2 CSP súd prvej inštancie preto

rešpektujevyslovenýprávnyzáver.Keďžežalobcaakospotrebiteľbolvpredchádzajúcomsporevpozícii
žalobcu úspešný voči žalovanému, pričom jednoznačne boli konštatované porušenia jeho práva ako
spotrebiteľa, boli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku.

24. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia, tú určuje voľnou úvahou súd. Krajský

súd v Prešove v už spomínanom rozhodnutí 17Co/17/2018 uviedol nasledovné: „Pri stanovení výšky
primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať zo závažnosti vzniknutej resp. hroziacej ujmy,
okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného, okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva
žalobcu. Pri určení výšky finančného zadosťučinenia sa nemožno striktne držať ujmy, ktorá žalobkyni
objektívne hrozila, resp. ktorá jej vznikla. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť

na finančné obohatenie sa žalobcu resp. na kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale v danom prípade
musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany“.25. Zároveň súd poukazuje aj na právny záver vyplývajúci zo spomínaného uznesenia Krajského
súdu v Prešove 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018. V ňom súd druhej inštancie v bode 12 uviedol, že
zadosťučinenie je nárokom, ktorým sa reparuje ujma nemateriálnej povahy. Tento aspekt vychádza z

podstaty tohto nároku, nie je preto možné pri rozhodovaní o ňom brať zreteľ na materiálne prvky. Jeho
podstatou nie je sankčná povaha, aj keď zaplatenie keďže zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z.z. má byť finančné a každé zaplatenie predstavuje finančný úbytok v aktívach osoby, voči
ktorej nárok smeruje. Na účely sankcionovania je totiž administratívne a trestné právo, civilné právo má
za cieľ „len“ kompenzáciu osoby, ktorej sa má zadosťučinenie poskytnúť.

26. Súd sa domnieva, že významné pre posúdenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia,
ktoré určuje vlastnou úvahou je to, o aké vážne porušenie práva spotrebiteľa išlo. Musí sa vychádzať
z konkrétnych skutkových okolností, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania
žalovaného, intenzitu trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán
protiprávnemu konaniu.

27. Ako už súd uviedol, relevantné pri tomto nároku je len porušenie osobitných predpisov slúžiacich na
ochranu spotrebiteľa, preto pokiaľ ide o konštatovanie súdu v pôvodnom rozsudku o neplatnosti dohody
o zrážkach podľa § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, tieto skutočnosti v zmysle zákona (§ 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.) nezakladajú nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Relevantné

je len posúdenie dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, čo napokon aj jednoznačne uviedol právny zástupcu žalobcu na pojednávaní,
keď na výzvu súdu upresnil, že nárok je uplatnený len v dôsledku posúdenia dohody o zrážkach zo mzdy
ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.

28. Dôvody posúdenia dohody o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienky spočívali v
tom, že dohoda umožňuje obísť súdnu kontrolu neprijateľnej zmluvnej podmienky, zároveň je nesporné,
že dohoda o zrážkach zo mzdy stále predstavuje legitímny zabezpečovací právny inštitút, ktorý je
stále zakotvený v právnom poriadku Slovenskej republiky v § 551 Občianskeho zákonníka s určitými
obmedzeniami, ktoré platia pre spotrebiteľské zmluvy s účinnosťou od 1.5.2014 v § 5a ods. 1 písm. a/

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

29. Podľa 5a ods. 1 citovaného zákona je totiž neprípustné zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo
splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach mzdy a z iných príjmov v prospech
predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ

bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť.

30. Súd poukazuje na to, že sporná dohoda o zrážkach zo mzdy obsahuje vyššie citované osobitné
náležitosti dohody v zmysle § 5a ods. 1 písm. a/ zákona č. 250/2007 Z.z. Napokon ani súd v
predchádzajúcom spore neuvádza, že by spomínaná dohoda mala byť v rozpore s citovaným zákonom.

Pokiaľ teda žalovaný dodržal spomínané zákonné ustanovenia a hoci súd vyhodnotil dohodu o zrážkach
zo mzdy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu,
že dlžná suma nie je podrobená súdnej kontrole a teda je daná možnosť, že bude veriteľom uplatňovaná
na základe neprijateľných klauzúl, nemožno tento prístup žalovaného považovať za závažné porušenie
práv spotrebiteľa.

31. Súd zohľadnil aj správanie sa samotného žalobcu, ktoré vyhodnotil ako neuvážené a ľahkomyseľné
vzhľadom na jeho časté zaťažovanie novými úvermi, keďže aktuálne má nesplatených 13 úverov,
zohľadnil aj to, že daný inštitút nemôže slúžiť neprimeranému finančnému obohacovaniu sa
nezodpovedných spotrebiteľov, keďže ako už súd konštatoval, okrem tejto žaloby obdobný nárok, hoci

z iných skutkových okolností uplatnil žalobca aktuálne v 10 ďalších sporoch. Navyše súd nezistil, že by
žalobcovi vznikla nejaká ujma súvisiaca s uzavretím spomínanej dohody o zrážkach zo mzdy, keďže
niekoľko mesiacov po uplatnení tejto dohody u zamestnávateľa žalobcu súd predbežným opatrením
uložil tak žalovanému ako aj zamestnávateľovi žalobcu zdržať sa vykonania spomínaných zrážok zo
mzdy. Nemožno dospieť k záveru ani o nejakej nemajetkovej ujme, ktorá by mala vzniknúť žalobcovi v

dôsledku toho, ak žalovaný ho upozorňoval na dlh a nesúhlasil s jeho žiadosťou o odklad splátok. Je to
totiž jeho legitímne právo, iný výklad by bol v rozpore so zdravým úsudkom. Za veľmi dôležitý aspekt pri
rozhodovaní o výške nároku však súd považoval skutočnosť, že žalobca doposiaľ nevrátil ani len istinu
úveru, keďže zaplatil len jeho tretinu. Poskytovanie právnej ochrany v dôsledku porušenia práv stránv spore má byť totiž vyvážené. Súd teda má postihovať nepoctivých dodávateľov, k čomu slúžia rôzne
právne inštitúty, ale zároveň musí prihliadať aj na to, ako v zmluvnom vzťahu sa správal žalobca. Ten z
poskytnutého úveru zaplatil zhruba len tretinu istiny úveru a teda sám konal v rozpore so zákonom, ak

si nesplnil svoju zákonnú a zmluvnú povinnosť. Po zohľadnení všetkých týchto okolností súd považoval
za postačujúce pre naplnenie funkcie satisfakcie pre žalobcu priznanie nároku vo výške 50 Eur a žalobu
v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

32. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP

s použitím § 257 CSP. Rozhodovanie v tomto spore záviselo od úvahy súdu, preto sa vychádza zo
záveru, že žalobca bol v spore úspešný. Zároveň však súd vzhľadom na okolnosti prípadu popísané v
predchádzajúcej časti rozsudku a na nepoctivé správanie sa samotného žalobcu mal za to, že by bolo
nespravodlivé priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania a to aj po zohľadnení tej skutočnosti, že
súd mu priznal len desatinu uplatneného nároku.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť

podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.