Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 25Sa/24/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3019200225
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3019200225.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v konaní pred sudkyňou JUDr. Alenou Radičovou v právnej veci žalobcu:
Complex HM, s. r. o., so sídlom Dvory 581, Púchov, IČO: 45 517 991, právne zast.: JUDr. Ing. Zuzana
Kvaková, advokát, so sídlom Žilina, J.M.Geromettu 146/1 proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
Bratislava, Ul. 29. augusta 8 a 10, za účasti ďalšieho účastníka: N. H. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
B.X, O., R., občan R. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 31264-3/2019-BA z 2. apríla

2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava zo dňa
02.04.2019 č. 31264-3/2019-BA a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím
zo dňa 20.11.2018 č. 38214-1/2018-PB rozhodla, že pánovi N..O. nevzniklo povinné nemocenské

poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa Complex HM s.r.o., Dvory 581, Púchov (žalobca) podľa slovenskej legislatívy od
01.06.2010. Rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o soc. poistení“) a v odôvodnení
rozhodnutia poukázala na ustanovenia čl. 11 (3) (a), 13 (1) a 13 (3) Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení

Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné
nariadenie“) a na vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa
16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Dňa
08.03.2013 správny orgán vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu a zistil, že zamestnávateľ
vykazuje znaky schránkovej firmy a predpokladá sa, že k reálnemu výkonu činnosti jeho zamestnancov
nedochádza. Keďže pán N. H. O. reálne nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej
republiky, podľa čl. 13 (3) základného nariadenia nemôže podliehať slovenským právnym predpisom

a nevzniklo mu poistenie podľa slovenskej legislatívy od 01.06.2010, Poľská inštitúcia ZUS v zmysle
čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila, že p. N. H. O. podlieha od 01.06.2010 právnym predpisom
sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

2. Na odvolanie žalobcu žalovaná napadnutým rozhodnutím podľa § 218 ods. 2 zákona č.
461/2003 Z.z. odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie prvostupňového orgánu. V

odôvodnení rozhodnutia poukázala na skutkový stav a uviedla, že zamestnávateľ (žalobca) prihlásil
zamestnanca (ďalší účastník) do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia
od 01.06.2010 do 31.12.2013. Za účelom preukázania reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcuvykonal prvostupňový správny orgán kontrolu, na základe ktorej dospel k záveru, že zamestnanec
reálne nevykonáva činnosť na území Slovenskej republiky a predmetné skutočnosti oznámil ZUS, ktorá
stanovisko Sociálnej poisťovne akceptovala. Žalovaná zároveň poukázala na skutočnosť, že listom zo

dňa 24.01.2014 poľská inštitúcia - ZUS v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia určila,
že pán N. H. O. podlieha od 1. júna 2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej
republiky. Vzhľadom k tomu, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto
určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym. Z
uvedených dôvodov námietky odvolateľov nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého

rozhodnutia.

3. Žalobca žalobou podanou v zákonnej lehote žiadal preskúmať vyššie uvedené rozhodnutie
žalovanej a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Poukázal na to,
že žalovanej zo strany ZUS bolo doručené oznámenie, že žalobca podlieha v období od 01.06.2010
do 20.06.2010 a od 22.06.2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Žalobca v žalobe namietal prekročenie právomoci žalovanej citujúc článok 2 ods. 1, článok 11 a článok
13 ods. 3 základného nariadenia a článok 16 ods. 1, 2 a 4 vykonávacieho nariadenia. V danej veci
je nesporné, že zamestnanec žalobcu má bydlisko v Poľskej republike a teda na určenie uplatniteľnej
legislatívy je príslušná ZUS a nie prvostupňový správny orgán, a to s poukazom na článok 16 ods. 2
vykonávacieho nariadenia. Žalobca poukázal tiež na to, že v danom prípade namieta i samotnú spornosť

ako predpoklad aplikácie ust. § 178 ods. 1 písm. a) bod I. Zák. o soc. poistení, podľa ktorého správne
orgány rozhodovali. Žalobca má tiež za to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako bola
definitívne určená uplatniteľná legislatíva, resp. či prebehla dohoda medzi žalovanou a ZUS, v tomto
ohľade je administratívny spis neúplný. Svoju argumentáciu podporil i záverom rozhodnutia Veľkého
senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.zn. 1Vs/1/2018. Žalobca ďalej namietal

nesprávny procesný postup, a to absenciu dialógu medzi ZUS a žalovanou v zmysle rozhodnutia č. A1
z 12.06.2009, o čom sa v administratívnom spise nenachádzajú žiadne dôkazy.

4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala
na základné a vykonávacie nariadenia v oblasti sociálneho zabezpečenia, ktoré majú prednosť pred

vnútroštátnoulegislatívouanazákladnúúlohutýchtonariadení,ktoroujeurčenieuplatniteľnejlegislatívy.
Zároveň poukázala na povinnosti inštitúcii členských štátov na základe čl. 76 základného nariadenia,
a to spoluprácu, vzájomné informovanie o relevantných skutočnostiach. Kontrolou so zameraním na
preverenie reálneho výkonu zamestnancov žalobcu na území SR správny orgán zistil rozhodujúce
skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru, že zamestnanec žalobcu reálne nevykonáva činnosť na území

SR, čo správny orgán v zmysle čl. 76 (4) základného nariadenia oznámil poľskej inštitúcii soc.
zabezpečenia - ZUS, ktorá jeho stanovisko akceptovala. Žalovaná poukázala na článok 16 ods. 1, 2, 3
vykonávaciehonariadenia,podľaktorýchZUSakopríslušnáinštitúciapredbežneurčila,žezamestnanec
podlieha právnym predpisom SR, s čím žalovaná nesúhlasila a informovala ZUS o skutočnostiach, pre
ktoré takéto určenie nemôže prijať. Následne dňa 13. januára 2014 žalovanej doručila ZUS oznámenie

č. 020000/UBS/OM/511/W/154/2014 zo dňa 24. januára 2014, v ktorom ZUS uviedla, že zmenila svoje
pôvodné stanovisko o určení slovenskej legislatívy ako uplatniteľnej a určila, že zamestnanec, v súlade
s článkom 11 (3a) základného nariadenia podlieha od 1. júna 2010 právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského
štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia definitívnym.

Žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10 Sžso/20/2015, v zmysle ktorého
je určenie uplatniteľných právnych predpisov definitívne a pre súd záväzné a nie je v kompetencii
krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Žalovaná zdôraznila,
že nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale rozhodla vo veci nevzniku sociálneho poistenia
zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov SR z dôvodu, že bol prihlásený v registri poistencov

od 1. júna 2010 a preto bola nútená odstraňovať dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca. Keďže
sa na zamestnanca v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala podľa určenia Poľská legislatíva,
nápravu bolo možné urobiť len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej
legislatívy. Žalovaná poukázala i na rozhodnutia v obdobných veciach, a to rozhodnutia Krajského súdu
v Žiline a Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sžso/41/2015.

5. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovanej zotrval na dôvodoch podanej žaloby a k námietke nedostatku
právomoci žalovanej poukázal na záver uznesenia Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp.zn.:
1Vs/1/2018 v zmysle ktorého definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu vylučujeprávomoc žalovanej. Veľký senát zároveň prijal záver, že dohoda podľa čl. 16 (4) vykonávacieho
nariadenia musí byť určitá čo do obsahu aj subjektov, ktorých sa má určenie týkať a súčasne musí byť
zachytená v akomkoľvek formáte a založená do spisu. Žalobca má za to, že z napadnutého rozhodnutia

nie je zrejmé, ako bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva, z administratívneho spisu nevyplýva,
či došlo k dohode medzi žalovanou a ZUS.

6. Žalovaná v duplike k vyjadreniu žalobcu uviedla, že záver rozhodnutia Veľkého senátu správneho
kolégia NS SR sa týka prípadov, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi

Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia. V prejednávanej veci však
došlokurčeniuuplatniteľnejlegislatívyvzmysle čl.16(2)vspojenísčl.16(3)vykonávaciehonariadenia.
Zopakovala, že napadnutým rozhodnutím správne orgány rozhodovali o nevzniku sociálneho poistenia
zamestnanca žalobcu podľa právnych predpisov SR, neurčovali uplatniteľnú legislatívu.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd príslušný na konanie po oboznámení sa s písomnými vyjadreniami

účastníkov a predloženým administratívnym spisom správnych orgánov nariadil vo veci pojednávanie,
preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 199 a nasl. SSP a dospel k záveru, že žalobe je potrebné
priznať úspech a rozhodnutie žalovanej zrušiť z týchto dôvodov:

8. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej v spojení s

rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, na základe ktorých bolo určené, že zamestnancovi
žalobcu - N. H. O. podľa slovenskej legislatívy nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.06.2010.

9. V danej veci je medzi účastníkmi konania nesporné, že žalobca sa od 1. júna 2010

prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou a tiež, že prihlásil N. O. ako
svojho zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného
Sociálnou poisťovňou od 01.06.2010 do 31.12.2013. Uvedený zamestnanec je občanom Poľskej
republikysbydliskomvPoľskejrepublike,ktorývykonávaprácuakozamestnanecaakoSZČOvrôznych
členských krajinách.

10. V administratívnom spise predloženom žalovaným na výzvu súdu sa nachádza rozsudok
tunajšieho súdu sp.zn. 13S/90/2014 zo dňa 4.mája 2016, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovanej
č. 15309-2/2014-BA zo dňa 06.02.2014 podľa § 250j ods. 3 OSP, t.j. z dôvodu nepreskúmateľnosti
spôsobenej neúplnosťou administratívneho spisu. Z obsahu spisu vôbec nevyplýva postup žalovanej

po zrušení jej predchádzajúceho rozhodnutia, nenachádza sa tu uvedené zrušené rozhodnutie a jemu
predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu, takže vôbec správny súd nemôže preskúmať
postup správnych orgánov v konaní, nakoľko nie je zo spisu zrejmé, či došlo k zrušeniu prvostupňového
rozhodnutia č. 33163-1/2013-PB zo dňa 03.10.2013 (t.j. rozhodnutia, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím
žalovanej zo dňa 06.02.2014).

11. V administratívnom spise sa nachádza Priebežný protokol č. 22938-3/2013 o vykonaní vonkajšej
kontroly zo dňa 08.03.2013 u žalobcu za obdobie od 01.06.2010 do 31.03.2013 a správa k nemu.

12. Dňa 20.11.2018 prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie č. 38214-1/2018 o nevzniku

poisteniazamestnancažalobcu,ktorézdôvodnilvýsledkamivykonanejkontroly,keďnebolopreukázané,
že pán N. H. O. reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území SR, a preto nemôže podliehať
slovenským právnom predpisom podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Prvostupňový správny
orgán v rozhodnutí zároveň poukázal, že poľská inštitúcia ZUS v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho
nariadenia určila, že pán N. podlieha od 01.06.2010 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia

Poľskej republiky.

13. V administratívnom spise predloženom správnym orgánom sa ďalej nachádza oznámenie ZUS
pobočka v Bielsku-Bialej zo dňa 24.01.2014 č. 020000/UBS/OM/511/P/154/2014 doručené žalovanej
dňa 30.01.2014, ktorým ZUS informuje žalovanú, že p. O. od 01.06.2010 podlieha poľskej legislatíve

v rámci sociálneho poistenia. ZUS zmenila svoje pôvodné stanovisko ohľadom určenia príslušnej
legislatívy uvedené v liste zo dňa 28.12.2012, (uvedený list sa v administratívnom spise nenachádza)
a týmto predmetný list stráca účinnosť.14. Žalovaná o odvolaní rozhodla tak, ako je uvedené v bode 2 tohto rozsudku. Žalovaná síce v
uvedenom rozhodnutí uviedla, že prvé rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 331631/2013-
PB zo dňa 03.10.2013 zrušila rozhodnutím č. 13099-10/2016-BA zo dňa 11. júla 2016, t.j. po zrušení

rozhodnutia žalovanej rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/90/2014-71 zo dňa 04.05.2016,
avšak v predloženom administratívnom spise sa toto rozhodnutie nenachádza.

15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a

podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

15.1. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

15.2. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú

právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

15.3. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak

vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s odsekom 1.

16. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom

členského štátu bydliska.

16.1. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska
bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na
článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za

predbežné.Inštitúciainformujeopredbežnomurčeníuplatniteľnýchprávnychpredpisovurčenéinštitúcie
každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

16.2. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych
predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli

inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s
odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo
najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu
bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k
tejto veci odlišné stanovisko.

16.3. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia
uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo
viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi
dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy

uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami
a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

16.4. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

16.5. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie

podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.17. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v
týchto prípadoch:
a/ prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)

č. 987/2009, alebo
b/ prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov.

17.1. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí

s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.
Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

17.2. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca
inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v

prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo
zrušila svoje rozhodnutie.

17.3. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom
uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom

žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

17.4. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o
výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

17.5. Podľa bodu 10 rozhodnutia č. A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa
dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O
svojom rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

18. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení sociálne poistenie
vykonáva Sociálna poisťovňa.

18.1. Podľa § 120 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,

styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

18.2. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zák. č. 461/2003 Z.z. do pôsobnosti pobočky

patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

18.3. Podľa § 210 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a) a v § 179 ods. 1 písm. a) a b).

19. V prejednávanej veci správny súd poukazuje na to, že na zamestnanca žalobcu, ktorý je občanom
Poľskej republiky, vykonáva SZČO v tejto krajine bydliska a zároveň uzatvoril so žalobcom pracovnú
zmluvu ako zamestnanec, sa vzťahujú v oblasti sociálneho zabezpečenia vyššie citované nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady. Uvedená skutočnosť je medzi účastníkmi konania nesporná a správny
súd konštatuje, že správne orgány sa riadili týmito nariadeniami.

20. Podstatnou skutočnosťou v prejednávanej veci je určenie uplatniteľnej legislatívy zamestnancovi
žalobcu, ktorá skutočnosť bola žalovanej oznámená listom ZUS zo dňa 24.01.2014.21. Žalovaná napadnuté rozhodnutie vydala dňa 02.04.2019, t.j. v čase, keď už bolo
určenie poľskej legislatívy definitívnym, čo žalovaná ani nespochybňuje, a potvrdenie prvostupňového
rozhodnutia o nevzniku poistenia zamestnancovi žalobcu od 01.06.2010 žalovaná odôvodnila tým, že

prvostupňový orgán rozhodol správne, keďže príslušná inštitúcia štátu bydliska zamestnanca žalobcu
- ZUS v spolupráci so žalovanou, rešpektujúc postupy určené v čl. 16 vykonávacieho nariadenia určila
zamestnancovi žalobcu podliehanie právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

22. Správny súd poukazuje na to, že prihláška do registra poistencov nezakladá povinné sociálne

poistenie, nemá konštitutívne účinky, čiže vznik a zánik sociálneho poistenia nie je podmienený podaním
prihlášky či odhlášky, ktoré len deklarujú právnu skutočnosť, s ktorou zákon (nariadenie) spája vznik
sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a deklarovať
jeho vznik (zánik) v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

23. Na základe uvedeného sa správny súd nestotožnil s názorom žalovanej, že prvostupňový

orgán svojim rozhodnutím odstraňoval dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca žalobcu.

24. Správny súd poukazuje na to, že pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu v hlave II. základného
nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo
viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť alebo aby nedošlo k situácii, že sa na nich

nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

25. V súvislosti s určením uplatniteľnej legislatívy príslušná ZUS bola oprávnená požadovať
preukázanie relevantných skutočností a žalovaná bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať,
nakoľkoposúdiťvznikpoistnéhovzťahuvprávnomzmyslemôželenorgán,ktorýjevmiestevykonávania

práce. Ide o vzájomnú spoluprácu inštitúcii sociálneho zabezpečenia členských štátov v zmysle
koordinačných opatrení, čl. 2 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia.

26. Následne po spolupráci žalovanej a ZUS rozhodla ZUS, ako inštitúcia príslušná na určenie
uplatniteľnej legislatívy, že p. N. H. O. (zamestnanec žalobcu a ďalší účastník v prejednávanej

veci), podlieha od 01.06.2010 poľskej legislatíve v rámci sociálneho zabezpečenia. Ako žalovaná v
napadnutom rozhodnutí, i vo vyjadrení v žalobe uviedla, toto určenie sa stalo definitívnym, keďže
žalovaná v lehote určenej koordinačnými nariadeniami toto určenie nenamietala.

27. S poukazom na uvedený skutkový stav je nesporné, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia

už bolo určené, že na zamestnanca žalobcu sa vzťahuje poľská legislatíva v rámci sociálneho
zabezpečenia a napriek uvedenému, žalovaná konala a rozhodovala vo veci týkajúcej sa sociálneho
zabezpečenia zamestnanca podľa slovenskej legislatívy.

28. Z uvedených dôvodov námietku žalobcu, týkajúcu sa prekročenia právomoci žalovanej správny

súd vyhodnotil ako dôvodnú.

29. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

30. Správny súd rozhodnutie žalovanej podľa vyššie citovaného ustanovenia SSP zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie, v ktorom sa žalovaná musí vyporiadať prioritne s otázkou svojej právomoci s poukazom
na skutkový stav. Správny súd zároveň dáva do pozornosti žalovanej, že administratívny spis správnych
orgánov musí obsahovať všetky písomnosti, dôkazy a rozhodnutia vo veci, čo v prejednávanej veci

predložený administratívny spis neobsahoval a i z tohto dôvodu bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
žalovanej zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP, keďže skutkový stav nemá oporu v predloženom
administratívnom spise.

31. Pokiaľ sa týka ďalších námietok uvádzaných v žalobe, správny súd sa nimi nezaoberal,

nakoľko ich dôvodnosť či nedôvodnosť nemôže mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Tiež
pokiaľ sa týka poukazovania účastníkov konania na rozhodnutia NS SR, správny súd sa s tými
rozhodnutiami stotožňuje, ale v prejednávanej veci ide skutkovo o odlišný prípad, keďže uplatniteľná
legislatíva už bola definitívne určená. Správny súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vobdobných skutkových veciach ako v prejednávanej veci a to rozhodnutia NS SR sp.zn. 7Sžsk/41/2018,
7Sžsk/69/2018 zo dňa 27.03.2019, v ktorých NS SR dospel k záveru o potrebe prioritne vyriešiť otázku
právomoci žalovanej.

32. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému
žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté v zmysle § 175 SSP
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca

odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods.
2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.