Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 10, 2019

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 19Cpr/9/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2517200815
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Malovcová

ECLI: ECLI:SK:OSPN:2019:2517200815.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdPiešťanysudkyňouMgr.ZuzanouMalovcovouvsporežalobcu:A..L.G.,nar.XX.XX.XXXX,

trvale bytom Š. XXXX/XX, J., zastúpený: JUDr. Tomáš Klieštenec, advokát, so sídlom M. Waltariho 7,
Piešťany,protižalovanému:KELLYSBICYCLESs.r.o.,sosídlomSlnečnácesta374,VeľkéOrvište,IČO:
17 641 322, zastúpený: Heringeš & Veverka, s.r.o., so sídlom Einsteinova 11/3677, Bratislava - mestská
časť Petržalka, IČO: 44 786 182, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o
náhradu mzdy, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.02.2017, osobne podanou na súde dňa 10.02.2017 domáhal, aby
súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016 zo strany žalovaného, ktorým
sa mal skončiť pracovný pomer žalobcu, je neplatné, pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným
naďalejtrvá,žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovináhradumzdyvsumejehopriemernéhozárobkuodo
dňa, keď žalobca oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru a nahradiť trovy konania. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 01.11.1999 uzavrel žalobca so

žalovaným (t.č. MAMA spol. s r.o.) pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s nástupom do práce odo dňa
01.11.1999 a miestom výkonu práce vo Veľkom Orvišti 374. Žalobca bol prijatý do pracovného pomeru
ako „odbytový referent“. Dňa 13.12.2016 bolo žalobcovi žalovaným doručené Okamžité skončenie
pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016, v ktorom žalovaný žalobcovi oznámil okamžité skončenie
pracovného pomeru založeného Pracovnou zmluvou podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
Žalovanýakodôvodzávažnéhoporušeniapracovnejdisciplínyžalobcomuviedol,žežalobcaodaugusta
2013 bez relevantného dôvodu a vysvetlenia prestal chodiť do práce a túto vykonávať v dohodnutom

mieste výkonu práce v zmysle Pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.1999 v znení jej dodatkov, pričom tento
stav trvá až dodnes. Žalovaný ďalej uviedol, že sa jedná o dlhodobú neospravedlnenú absenciu v
práci. Taktiež žalovaný ako dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny žalobcom uviedol, že
žalobca porušil povinnosť mlčanlivosti zakotvenú v bode 4. Pracovnej zmluvy a povinnosti vyplývajúce
zo všeobecne záväzných predpisov, najmä z § 81 písm. e) a f) Zákonníka práce. Žalobca uviedol, že
žalovanýnemalžiadenkvalifikovanýprávnydôvodnaokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzdôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko žalobca pracovnú disciplínu žiadnym spôsobom

neporušil. Dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené v liste žalovaného - Okamžité
skončenie pracovného pomeru nezakladajú možnosť pre okamžité skončenie pracovného pomeru v
zmysle zákona. Žalobca tiež uviedol, že tvrdenia uvedené v predmetnom liste sú neopodstatnené a
zároveň skutkovo nepravdivé a kvalitatívne nemôžu byť dôvodmi pre okamžité skočenie pracovnéhopomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je neplatné. Pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Na základe uvedeného žalobca listom „Odpoveď na
Váš list - Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016“ zo dňa 22.12.2016 oznámil

zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával s poukazom na § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, a že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a medzi žalobcom a
žalovaným uzavretú Pracovnú zmluvu v znení jej dodatkov za platnú, účinnú a záväznú pre obidve
strany. Žalobca si súčasne uplatnil nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo
dňa, keď žalobca oznámil žalovanému ako zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do

času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril podaním zo dňa 02.05.2017, doručeným súdu dňa 09.05.2017,
keď uviedol, že medzi stranami nie je sporné, že pracovný pomer medzi žalobcom ako zamestnancom
a žalovaným ako zamestnávateľom bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.11.1999. Žalovaný

nesúhlasil s ostatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktorými žalobca odôvodňoval neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a vznik jeho nároku na náhradu mzdy. Žalovaný mal za to,
že okamžité skončenie pracovného pomeru spĺňa všetky formálne ako aj obsahové náležitosti, ktoré pre
jeho platnosť vyžaduje Zákonník práce. Žalobca sa preukázateľne dopustil oboch zavinených konaní,
ktoré žalovaný kvalifikoval ako závažné porušenia pracovnej disciplíny a pre ktoré so žalobcom okamžite

skončil pracovný pomer. Žalobca do podania svojej žaloby v tejto veci nikdy nepoprel (netvrdil), že by sa
týchto konaní nedopustil. Žalovaný spolu s okamžitým skončením pracovného pomeru doručil žalobcovi
aj dokumenty, na ktoré sa v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru odvoláva, a to e-mail
žalovaného zo dňa 22.04.2014, v ktorom žalovaný vyzýva žalobcu na nastúpenie do práce a upozorňuje
ho na závažné porušenie pracovnej disciplíny a e-mail žalobcu zo dňa 28.10.2016 spolu s jeho prílohou

označenou ako „Príbeh“, ktorý žalobca zaslal ostatným spoločníkom žalovaného a v ktorom sa im priznal
kporušeniuzáväzkumlčanlivostiakprezradeniudôvernýchinformácií,ktorésúpredmetomobchodného
tajomstva žalovaného, konkurenčnej spoločnosti žalovaného. Čo sa týka 1. dôvodu okamžitého
skončenia pracovného pomeru, a to žalobcovej neospravedlnenej absencie v práci trvajúcej od augusta
2013 až do dňa doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, žalovaný uviedol, že si

nevie predstaviť, podľa akých kritérií by mohla byť táto viac ako 3 ročná a stále pretrvávajúca neochota
žalobcu chodiť riadne do práce u žalovaného z dôvodu jeho osobných sporov s konateľom žalovaného,
vyhodnotená alebo posudzovaná inak ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný poukázal
na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Cdo 81/2010. Druhým dôvodom okamžitého skončenia pracovného
pomeru so žalobcom bola skutočnosť, že bez vedomia a súhlasu žalovaného a v zjavnom rozpore s jeho

oprávnenými záujmami, žalobca rokoval s majiteľmi konkurenčnej spoločnosti BELVE s.r.o. (výrobcom
bicyklov značky CTM) a týmto poskytol dôverné informácie obchodnej a výrobnej povahy týkajúce sa
žalovaného, ktoré sú predmetom obchodného tajomstva žalovaného. O uvedenom skutku (porušení
svojho záväzku mlčanlivosti) informoval žalobca ostatných troch spoločníkov žalovaného e-mailom zo
dňa 28.10.2016 a týmto sa vyhrážal, že vstúpi do spoločnosti BELVE s.r.o. a s využitím know-how

získaného počas práce pre žalovaného ako aj softvéru zhotoveného pre potreby žalovaného sa bude
snažiť oslabiť pozíciu žalovaného na relevantnom trhu a konať proti jeho záujmom. Žalovaný mal za
to, že prezradenie informácií, ktoré predstavujú obchodné tajomstvo zamestnávateľa, zo strany jeho
zamestnanca, je konaním, ktoré už zo svojej podstaty je závažným porušením pracovnej disciplíny.
Okrem toho, snaha žalovaného chrániť svoje obchodné tajomstvo, eliminovať také konanie jeho

zamestnancov, ktoré by toto obchodné tajomstvo mohlo ohroziť alebo porušiť a príp. porušenie záväzku
mlčanlivosti zo strany jeho zamestnancov prísne sankcionovať, vyplýva aj z bodu 4. Pracovnej zmluvy
zo dňa 01.11.1999. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 24.07.1992, sp. zn. 4Cdo 44/1992.
Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu mzdy, žalovaný mal za to, že tento žalobcovi
nevznikol najmä z dôvodu, že žalovaný s ním platne ukončil pracovný pomer dňa 13.12.2016, kedy bolo

žalobcovi doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Pokiaľ by mal
súd za to, že pracovný pomer žalobcu nebol dňa 13.12.2016 platne ukončený a že tento trvá, aj tak
by žalobcovi nemal priznať nárok na náhradu mzdy, nakoľko žalobca svojím následným správaním po
prevzatí okamžitého skončenia pracovného pomeru dal jasne najavo, že nemá záujem nastúpiť do práce
u žalovaného a vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Uvedené jednoznačne vyplýva zo skutočnosti,

že žalovaný reagoval na oznámenie žalobcu, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával,
listom zo dňa 27.12.2016 označeným ako „Výzva na nastúpenie do práce“, ktorým vyzval žalobcu,
aby bezodkladne nastúpil do práce. Predmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 31.12.2016, avšak
žalobca na ňu nereagoval a do práce nenastúpil. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súdžalobu žalobcu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a priznanie nároku na
náhradu mzdy ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania
žalovaného.

3. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 23.06.2017, doručeným súdu dňa
27.06.2017, keď s tvrdeniami žalovaného nesúhlasil. Žalobca uviedol, že pracovnú disciplínu žiadnym
spôsobom neporušil a dôvody okamžitého skončenia uvádzané žalovaným nezakladajú možnosť pre
okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle zákona. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný si zamieňa

pracovnoprávny vzťah so vzťahom obchodnoprávnym, kde viaceré jeho tvrdenia a argumenty nie je
možné aplikovať na vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ale na dva subjekty v rámci
obchodnoprávneho vzťahu. Žalobca bol v spoločnosti KELLYS BICYCLES s.r.o. od jej založenia
konateľom a spoločníkom. V roku 2012 bol žalobca odvolaný z funkcie konateľa spoločnosti, ktorým
okamihom mu zamestnávateľ prestal prideľovať prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Ak zamestnávateľ
nepridelí zamestnancovi prácu, nie je možné, aby zamestnávateľ považoval takúto situáciu za absenciu

zamestnanca. Žalobca uviedol, že žalovaný sa vo vyjadrení odvoláva na e-mail žalovaného zo dňa
22.04.2014, v ktorom vyzýva žalobcu na nastúpenie do práce. V uvedenom e-maily sám J. G. konštatuje,
že žalobca sa „sťažoval“, že mu je niekoľko mesiacov bránené vo voľnom vstupe do firmy. Žalobca sa
viackrátdostavildozamestnania,avšaknebolamuprideľovanážiadnaprácavzmyslepracovnejzmluvy,
preto tvrdenia žalovaného nie sú skutkovo nepravdivé. Žalobca tiež uviedol, že sa žalovaný odvoláva

na e-mail zo dňa 28.10.2016 spolu s jeho prílohou označenou ako príbeh. Táto príloha je však bez
akéhokoľvek takéhoto označenia, nie je v nej uvedený dátum, ani nie je zrejmé, kto ju napísal a či nebola
nijakým spôsobom zmenená. Zároveň z uvedeného e-mailu nijakým spôsobom nevyplýva, že žalobca
sa priznal k porušeniu záväzku mlčanlivosti, a že prezradil dôverné informácie, ktoré sú predmetom
obchodného tajomstva tak, ako uvádza žalovaný. Žalobca uviedol, že je potrebné rozlišovať, či vôbec

žalobca získal dôverné informácie alebo informácie obchodného tajomstva ako zamestnanec v rámci
pracovnoprávneho vzťahu, alebo sa jedná o vzťah obchodnoprávny. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný
nijakým spôsobom nepodložil a nepreukázal, čo bolo žalobcovi ako zamestnancovi vyšpecifikované ako
obchodné tajomstvo, čo konkrétne tvorí obchodné tajomstvo voči zamestnancovi, či intenzita údajného
porušenia pracovnej disciplíny zakladá možnosť na okamžité skončenie pracovného pomeru a podobne.

Podľa názoru žalobcu žalovaný nemal žiaden kvalifikovaný právny dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Žalobca uviedol, že správanie
sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, ako aj skutočnosť, že tvrdenia žalovaného sú účelové
s úmyslom „zbaviť“ sa žalobcu, ako aj neprideľovanie práce zo strany zamestnávateľa preukazuje aj
výpoveď konateľa a spoločníka žalovaného, A.. J. G., ktorý na pojednávaní dňa 20.01.2016 v mene

žalovaného v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 7Cb/70/2014 uviedol, že už v
roku 2015 žalovaná spoločnosť hľadala na pozíciu obchodného riaditeľa nových ľudí. Na tomto mieste
bol stále zamestnaný žalobca. Taktiež uviedol, že žalobcovi neponúkol túto prácu, a to ani opakovane.
Taktiež po otázke právneho zástupcu: „Navrhovateľ (žalobca) Vás žiadal o pridelenie práce, túto žiadosť
nepovažujete za dostatočnú snahu navrhovateľa pracovať pre žalovanú spoločnosť?“, ako odpoveď

uviedol Ing. Peter Divinec v mene žalovaného aj to, že navrhovateľ (žalobca) je stále zamestnancom
spoločnosti, pričom nijakým spôsobom nepoprel, že žalobca žiadal žalovaného o pridelenie práce.
Taktiež z jeho výpovede vyplynulo, že miesto riaditeľa nebolo zrušené, o čom svedčí aj skutočnosť, že na
toto miesto hľadali nového človeka, a teda neprideľovanie práce žalovaným žalobcovi bolo čisto účelové.

4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 22.08.2017, doručeným súdu dňa
28.08.2017, v ktorom uviedol, že nie on, ale žalobca nemá jasno čo bolo obsahom jeho
obchodnoprávneho vzťahu k spoločnosti z titulu výkonu jeho funkcie konateľa žalovaného a čo obsahom
jeho pracovnoprávneho vzťahu k žalovanému založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.11.1999,
na základe ktorej žalobca vykonával funkciu odbytového referenta až do dňa nadobudnutia účinnosti

Okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný tiež uviedol, že neprestal žalobcovi prideľovať
prácupodľaPracovnejzmluvy,avšaklenťažkosadáprideliťprácaniekomu,ktosanaurčenépracovisko
nedostaví. Žalobca po jeho odvolaní z funkcie konateľa žalovaného prestal bez predchádzajúceho
upozornenia žalovaného a akéhokoľvek vysvetlenia alebo ospravedlnenia chodiť do práce a vykonávať
prácu podľa pracovnej zmluvy a to napriek viacerým výzvam zo strany žalovaného. Konštatovanie

konateľa žalovaného o sťažnostiach žalobcu, že je mu bránené vo voľnom vstupe do firmy je účelovo
vytrhnuté z kontextu e-mailu a je nesprávne vysvetlené. Predmetné sťažnosti žalobcu boli reakciou
žalobcu na to, že po jeho odvolaní z funkcie konateľa žalovaného mu boli odobraté všetky kľúče od
priestorov sídla žalovaného, aby mu bolo zabránené v neoprávnenom vstupe do sídla žalovanéhoa vo vykonaní ďalších existenciu žalovaného ohrozujúcich krokov. Priestory sídla žalovaného, kde
bolo aj pracovisko žalobcu podľa Pracovnej zmluvy, boli a aj v súčasnosti sú voľne prístupné tak
pre zamestnancov spoločnosti ako aj pre tretie osoby počas celej pracovnej doby u žalovaného.

Žalobca k vstupu na svoje pracovisko počas pracovnej doby žiadne kľúče nepotreboval a počas
pracovnej doby mu zo strany žalovaného nikdy nebolo bránené vo vstupe na jeho pracovisko podľa
Pracovnej zmluvy. Žalovaný uviedol, že porušenie záväzku mlčanlivosti zo strany žalobcu preukázal
žalovaný e-mailom žalobcu zo dňa 28.10.2016 adresovaným spoločníkom žalovaného, v ktorom sa
sám žalobca výslovne priznáva, že spoločnosti BELVE s.r.o. poskytol dôverné informácie obchodného

charakteru týkajúce sa finančnej situácie žalovaného a spôsobu jeho obchodovania a dohadovania
kontraktov. Kontraktačný proces je pritom špecifický a jedinečný spôsob predaja vytvorený žalovaným,
pričom konkurencia tento spôsob predaja nepozná a nepoužíva, žalovaný má záujem na jeho utajení
a jeho utajenie primeraným spôsobom zabezpečuje. Kontraktačný proces tvorí obchodné tajomstvo
žalovaného a žalobca bol s týmto ako zamestnanec žalovaného oboznámený. Z bodu 4. Pracovnej
zmluvy jednoznačne vyplýva, že všetky informácie, s ktorými prišiel žalobca do styku v súvislosti s

plnením jeho povinností (vykonávaním práce) podľa Pracovnej zmluvy sa považujú za dôverné. Prísnosť
uvedeného ustanovenia Pracovnej zmluvy naznačuje záujem žalovaného na ochrane informácií, s
ktorými odbytový referent prichádza pri výkone svojej práce do styku, nakoľko ich sprístupnenie tretím
osobám by mohlo výrazne znížiť konkurencieschopnosť žalovaného na relevantnom trhu. Na základe
uvedenéhojeprávnebezvýznamné,čižalovanýšpecifikovalžalobcovi,čotvoríjehoobchodnétajomstvo

a či žalobca sprístupnením dôverných informácií zástupcom spoločnosti BELVE s.r.o. porušil obchodné
tajomstvo žalovaného. Žalobca vo svojom e-maily zo dňa 28.10.2016 adresovanom spoločníkom
žalovaného sám priznal, že poskytol zástupcom spoločnosti BELVE s.r.o. dôverné informácie týkajúce
sa žalovaného, s ktorými prichádzal do styku aj ako odbytový referent pri výkone svojej práce podľa
Pracovnej zmluvy, čím zavinene porušil bod 4. Pracovnej zmluvy. Žalovaný uviedol, že žalobca

nebol u žalovaného nikdy zamestnaný na pozícii obchodného riaditeľa žalovaného ako tvrdí. Pozícia
obchodného riaditeľa do roku 2015 neexistovala. Žalobca v čase, keď ešte vykonával funkciu konateľa
žalovaného sa sám začal označovať za obchodného, príp. finančného riaditeľa žalovaného, hoci takáto
pracovná pozícia nebola u žalovaného oficiálne vytvorená a nebola ani špecifikovaná pracovná náplň
k takejto pracovnej pozícii. Žalobca navyše nikdy nemal so žalovaným uzavretú pracovnú zmluvu, na

základe ktorej by vykonával prácu obchodného riaditeľa žalovaného. Žalovaný uviedol, že uvedený
stav vznikol z dôvodu, že v čase keď bol žalobca ešte konateľom žalovaného spolu so súčasným
konateľom žalovaného, tak si povinnosti vyplývajúce im z funkcie konateľov žalovaného (obchodné
vedenie žalovaného) prirodzene interne rozdelili tak, že žalobca mal na starosti obchodnú časť a druhý
konateľ žalovaného mal na starosti výrobnú časť. Z tohto dôvodu sa žalobca začal pred ostatnými

zamestnancami žalovaného prezentovať ako obchodný, resp. finančný riaditeľ žalovaného. Nešlo však
o výkon práce z titulu pracovného pomeru, ale len o plnenie povinností vyplývajúcich z funkcie konateľa
spoločnosti. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd žalobu žalobcu o určenie neplatnosti
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruapriznanienárokunanáhradumzdyakonedôvodnúvcelom
rozsahu zamietol a žalobcu zaviazal k náhrade trov konania žalovaného.

5. Podaním zo dňa 02.11.2017, doručeným súdu dňa 06.11.2017 žalobca doplnil žalobný petit tak,
že žiadal, aby súd určil, že Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016 zo strany
žalovaného, ktorým sa mal skončiť pracovný pomer žalobcu, je neplatné, pracovný pomer medzi
žalobcom a žalovaným naďalej trvá, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy mesačne

v sume 3.128,73 Eur brutto odo dňa 23.12.2016 až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v
práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia do 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Súd na pojednávaní konanom dňa 21.06.2018 pripustil zmenu žaloby nasledovne: „Okamžité
skončeniepracovnéhopomeruzodňa24.11.2016zostranyžalovaného,ktorýmsamalskončiťpracovný
pomer žalobcu je neplatné. Pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy mesačne v sume 3.128,73 Eur brutto odo dňa 23.12.2016 až
do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy
konania a trovy právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“7. Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom žalovaného, prednesom právneho
zástupcu žalobcu, prednesom právneho zástupcu žalovaného, oboznámením sa s listinnými dôkazmi,
a to žalobou zo dňa 10.02.2017, pracovnou zmluvou zo dňa 01.11.1999, okamžitým skončením

pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016, odpoveďou na list zo dňa 22.12.2016, podacím lístkom,
poštovou doručenkou, vyjadrením žalovaného zo dňa 02.05.2017, emailom zo dňa 22.04.2014, textom
označeným ako „Príbeh“, poštovou doručenkou, výzvou na nastúpenie do práce zo dňa 27.12.2016,
poštovou doručenkou, vyjadrením zo dňa 23.06.2017, zápisnicou o pojednávaní sp. zn. 7Cb/70/2014 zo
dňa20.01.2016,duplikou-vyjadrenímžalovanéhozodňa22.08.2017,odpoveďounavýzvusúduzodňa

02.11.2017, výplatnými páskami za júl 2016, august 2016 a september 2016, vyjadrením žalovaného
zo dňa 13.06.2018, emailom zo dňa 11.04.2013, zápisom z obchodnej porady vo Veľkom Orvišti
dňa 27.03.2013, príbeh.doc, vyjadrením doručeným súdu dňa 10.12.2018, ako aj oboznámením sa s
ostatnými listinnými dôkazmi a obsahom celého spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Z výpisu z obchodného registra súd zistil, že žalobca bol v období od vzniku žalovaného až do dňa

17.05.2012 jedným z dvoch konateľov žalovaného. Ako konateľ nemal so žalovaným uzatvorenú žiadnu
zmluvu.

9. Na základe Pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako
zamestnávateľom dňa 01.11.1999, mal žalobca nastúpiť do práce 01.11.1999 ako odbytový referent

vo Veľkom Orvišti 374. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Podľa bodu 3. predmetnej
Pracovnej zmluvy, pred uzavretím pracovnej zmluvy mal zamestnávateľ oboznámiť zamestnanca s
právami a povinnosťami, ktoré pre neho vyplývajú z pracovnej zmluvy a s pracovnými a mzdovými
podmienkami za akých má prácu vykonávať. Odo dňa, keď vznikne pracovný pomer, bol zamestnávateľ
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu podľa

podmienok stanovených v tejto zmluve a vytvárať podmienky pre úspešné plnenie jeho pracovných úloh.

10. Žalovaný v liste adresovanom žalobcovi označenom ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“
zo dňa 24.11.2016 uviedol, že žalovaný od augusta 2013 bez relevantného dôvodu a vysvetlenia
prestal chodiť do práce a túto vykonávať v dohodnutom mieste výkonu práce v zmysle pracovnej

zmluvy zo dňa 01.11.1999 v znení jej neskorších dodatkov. Týmto konaním žalovaný zavinene
porušil nielen povinnosti vyplývajúce z Pracovnej zmluvy, ale aj zo Zákonníka práce. Žalovaný
považoval dlhodobú neospravedlnenú absenciu v práci za závažné porušenie pracovnej disciplíny
v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V predmetnom liste bolo ďalej uvedené, že
žalobca e-mailom zo dňa 28.10.2016 oznámil žalovanému, že sa stretol s majiteľmi spoločnosti

BELVE, s.r.o., ktorá je výrobcom bicyklov značky „CTM“ a významným konkurentom žalovaného na
relevantnom trhu, pričom obsahom uvedeného rokovania mala byť ponuka spolupráce žalobcu s
uvedenou spoločnosťou a zavedenie kontraktačného systému obchodovania v uvedenej spoločnosti
a implementácia počítačového programu „Kellystore“ vyvinutého výlučne pre potreby žalovaného.
Žalovaný v predmetnom liste uviedol, že žalobca vlastníkom spoločnosti BELVE s.r.o. odovzdal

dokument označený ako „Príbeh“, obsahom ktorého sú aj dôverné informácie obchodného charakteru
predstavujúce obchodné tajomstvo žalovaného. Uvedeným konaním mal žalobca zavinene porušiť
nielen povinnosť mlčanlivosti zakotvenú v bode 4. Pracovnej zmluvy, ale aj povinnosti vyplývajúce
zo všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä zo Zákonníka práce. Prezradenie dôverných
informácií významnému konkurentovi žalovaného na relevantnom trhu považoval žalovaný za závažné

porušenie pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Nakoľko obe uvedené
konania považoval žalovaný za závažné porušenie pracovnej disciplíny, týmto so žalobcom v zmysle §
68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončil pracovný pomer založený Pracovnou zmluvou.

11. V Odpovedi na list - Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 24.11.2016 žalobca uviedol,

že dňa 13.12.2016 mu bol doručený list „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ zo dňa 24.11.2016.
Žalobca uviedol, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedené v predmetnom liste
nezakladajú možnosť pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle zákona. Mal za to, že
tvrdenia uvedené v predmetnom liste sú neopodstatnené a zároveň skutkovo nepravdivé. Žalobca
uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a uzavretú pracovnú zmluvu

v znení jej dodatkov za platnú, účinnú a záväznú pre obidve strany. Žalobca žalovanému tiež oznámil,
že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Ako vyplýva z doručenky predloženej žalobcom,
predmetný list prevzal žalovaný dňa 23.12.2016.12. V liste označenom ako „Výzva na nastúpenie do práce“ zo dňa 27.12.2016 žalovaný žalobcu vyzval,
aby bezodkladne nastúpil do práce a dostavil sa na svoje pracovisko vo Veľkom Orvišti s tým, aby
sa žalobca hlásil u svojho nadriadeného, ktorým je konateľ spoločnosti A.. J. G.. Podľa doručenky

predmetný list prevzal žalobca dňa 31.12.2016.

13. Žalobca pri výsluchu pred súdom uviedol, že prekážka, prečo nevykonával prácu a prečo nechodil do
práce, bola na strane zamestnávateľa. Tá prekážka bola tá, že zamestnávateľ mu neprideľoval žiadnu
prácu. V lete 2012 ho jeho brat s veľkým krikom vyhodil z roboty, z firmy, kde mal rovnako veľký podiel

ako on a nariadil mu, že sa nemá rok ukazovať v práci. Že má platené voľno. Žalobca uviedol, že ho po
pol roku žiadal, aby ho do práce zobral, písal mu, že potrebuje prácu. On ho do práce zobral, ale žiadnu
systémovú prácu mu nepridelil. Prácu, ktorú žalobca robil predtým, mu nevrátil. Zadal mu 2 jednoduché
úlohy, ktoré žalobca splnil a na ktoré mu on vykričal, že ich neurobil, hoci ich urobil. Žiadnu ďalšiu prácu
mu nedal. Práca mu nebola prideľovaná, žalobca do práce prestal chodiť. Jediná reakcia na to, že
nechodí do práce sa ozvala v decembri 2016, kde žalobca dostal oznámenie o okamžitom skončení

pracovného pomeru z dôvodu, že nechodí do práce. Žalobca uviedol, že napísal bratovi, že považuje
okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné, na čo dostal od neho výzvu, aby sa dostavil do
práce, že ak sa nedostaví, bude to hrubé porušenie pracovnej disciplíny a vyvodí z toho dôsledky.
Keby to myslel vážne, keby mu chcel prideľovať prácu, zdvihne telefón a zavolá a povie: tak príď do
roboty, mám tu pre teba takúto prácu. On to nespravil. Poslal oficiálny list, kde žalobcovi vykal. Žalobcovi

bolo jasné, že ho volá do práce len na to, aby s ním pred všetkými zamestnancami žalobcu pozametal
dlážku a ponížil ho, a to bol žalobca rovnakým spoločníkom. Žalobca tiež uviedol, že jeho nadriadeným
v oblasti predaja tovaru bol jeho brat, z titulu toho, že bol konateľ. Jeho bratovi z titulu zabezpečovania
tovaru bol nadriadený žalobca, ako konateľ. Okrem toho, že jeho brat robil zabezpečovanie tovaru a
žalobca z titulu pracovnej zmluvy zabezpečoval predaj tovaru, okrem toho mal žalobca povinnosti aj ako

konateľ iné. Zabezpečoval, aby daňové priznania boli podané riadne a včas, aby informačné systémy v
práci fungovali. Z titulu pracovnej zmluvy žalobca vykonával predaj tovaru. Žalobca uviedol, že pozícia
odbytového referenta v praxi za 20 rokov jeho fungovania znamenala, že bol obchodný riaditeľ celej
spoločnosti. Nevenovali sa prepisovaniu zmlúv a špecifikácií, čo je v pracovnej zmluve napísané. Brat
žalobcu mal na starosti zaobstarávanie tovaru, špecifikácie tovarov, nákup bicyklov. Brat zabezpečoval

príjem, žalobca zabezpečoval výstup. Žalobca uviedol, že nikdy vo firme nepracoval ako odbytový
referent, vždy pracoval ako šéf obchodu. Na otázku, či definoval náplň práce žalobcu jeho nadriadený,
pokiaľ bol žalobca zamestnancom, žalobca uviedol, že nebol zamestnancom firmy, bol konateľom. S
bratom si nefušoval do práce. Z titulu právneho, mal nadriadených konateľov spoločnosti - aj seba, aj
brata. Na otázku, prečo nechce žalobca akceptovať, že nový konateľ určil iný systém po roku 2012,

kedy už žalobca nebol konateľom, žalobca uviedol, že neurčil iný systém, nikdy nepovedal, že preraďuje
žalobcu na inú prácu. Jediné, čo spravil, že žalobcovi znemožnil výkon práce. On ho nepreradil nikam
inam. Nepovedal mu, že šéfom obchodov je už niekto iný, že má ísť zametať do skladu, že už nemá robiť
šéfa obchodov, neurobili dodatok k pracovnej zmluve. Po tom, čo sa žalobca v roku 2013 vrátil do práce
mu konateľ zadal dve úlohy. Prvá úloha bola zabezpečiť výmenu dverí na sklade v Nových Zámkoch

z bežných na protipožiarne, mal nájsť dodávateľa, objednať práce. Druhá úloha bola nezrovnalosť v
nájomnom za výmeru v m2, v NZ, kde sa pán Štefánik, ktorý si prenajímal priestory, domáhal vrátenia
zaplateného nájomného. Na otázku, aká bola náplň práce žalobcu od roku 1999, teda od uzatvorenia
pracovnej zmluvy, do roku 2012, žalobca uviedol, že sa staral o predaj v spoločnosti, o obchodnú
politiku, o informačné systémy, ako spoločník podpisoval všetky dokumenty spoločnosti, všetky zmluvy,

pretože jeho brat ich odmietal podpisovať a dával ich podpisovať žalobcovi. Informačné systémy súviseli
s obchodnou politikou, pretože obchodná politika bola implementovaná do informačných systémov.
Na túto prácu žalobcu potom spoločnosť Kellys hľadala zamestnanca - obchodného riaditeľa. Ten v
spoločnosti chýbal. V tomto období mu prácu neprideľoval nikto, bol konateľom. Bol s bratom dohodnutý,
že bude mať na starosti predaj. Po roku 2012, keď žalobca prestal byť konateľom, nemal prácu. Bol s

ním urobený krik, že sa nemá ukazovať rok v práci. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu
konateľ 2 bezvýznamné úlohy.

14. Žalovaný zastúpený konateľom A.. J. G. pri výsluchu pred súdom uviedol, že v čase, keď ešte bol
žalobca konateľom spoločnosti, mali obaja pracovnoprávnu zmluvu ako odbytový referent, z tejto pozície

vykonávali naozaj obchodnú činnosť. Zo začiatku boli výlučne dvaja, čo to robili, firma ešte nemala
zamestnancov, neskôr tieto činnosti začali vykonávať aj ďalší zamestnanci na podobných pracovných
pozíciách. Z titulu pracovných pomerov predávali, budovali obchodné siete. Obaja. Neskôr žalobca
prestával vykonávať túto činnosť, nechal to na iných zamestnancov, venoval sa činnosti vyplývajúcej zfunkciekonateľa.Tobolovšetko,čosatýkariadeniaspoločnosti,vtomtosaprevažnekaždývenovaliinej
oblasti, ale nebolo to výlučné. Obaja boli zodpovední za celú spoločnosť. Ak dnes žalobca tvrdí, že bol
obchodným riaditeľom, to nie je pravda, pretože žiadnu funkciu obchodného riaditeľa nemali, ani dnes

nemajú. Absurdná je predstava, že by vykonával funkciu obchodného riaditeľa na základe pracovnej
zmluvyodbytovéhoreferenta.Nikdenasveteniejeodbytovýreferentobchodnýmriaditeľomspoločnosti.
Obchodného riaditeľa robil z pozície konateľa. Žalobca nechodil do práce niekoľko rokov, plat poberal,
najvyšší v celej firme spolu s konateľom. Žalobcovi bola mzda vyplácaná zo zvyku a s ohľadom na to,
že to je jeho brat a vtedy ešte spoločník a bývalý konateľ. To rozhodoval žalobca, keď bol konateľom.

Každý si rozhodoval o svojej mzde, dohodou. Tiež uviedol, že bol žalobcovi nadriadený len veľmi krátku
dobu, kým chodil do práce, nechcel mu dávať viac úloh, kým nesplní tie pôvodné dve úlohy. V minulosti
mu žiadne úlohy nedával, keďže nebol jeho nadriadený, boli obaja konatelia. Na otázku, či mal žalobca
niekedy pridelenú nejakú pravidelnú prácu A.. J. G. odpovedal, že to sa musíte opýtať jeho, on bol
nadriadený sám sebe. Bol som mu priamym nadriadeným len ten čas, kým chodil do práce. Pridelil som
mu len tie dve úlohy. Nič iné som mu nepridelil. Žalobcovi bola pridelená mzda na základe rozhodnutia

konateľa, teda žalobcu. Pracovnú zmluvu zo dňa 01.11.1999 uzatvoril žalobca, aj za spoločnosť, aj za
žalobcu.

15. Právny zástupca žalobcu v záverečnom vyjadrení uviedol, že žalobca mal so žalovaným uzavretý
pracovný pomer, ktorý žalovaný ukončil okamžitým skončením pracovného pomeru, ktoré považujú

za neplatné, čo vyplýva aj z vykonaných dôkazov. Neexistoval žiaden dôvod na takéto skončenie
pracovného pomeru a dôvody uvádzané v samotnej listine Okamžitého skončenia sú neopodstatnené a
nepravdivé. Žalobca do práce nechodil z dôvodu, že mu žalovaný neprideľoval žiadnu prácu, čo potvrdil
aj sám žalovaný, ktorý uviedol, že mu pridelil 2 pracovné úlohy a následne mu žiadnu ďalšiu prácu
nepridelil. Z uvedeného mali za to, že sa jednalo o prekážky na strane zamestnávateľa. Žalobca taktiež

neporušil mlčanlivosť, a teda ani pracovnú disciplínu, nakoľko je potrebné rozlišovať, aké informácie
a komu žalobca poskytol, na základe čoho žalobca takýmito informáciami disponoval, a teda či tieto
získal žalobca ako konateľ spoločnosti alebo ako zamestnanec. Z pozície zamestnanca mu nebolo nikdy
oznámené, ktoré skutočnosti nemožno oznamovať iným osobám. Nie každé porušenie mlčanlivosti je
porušením obchodného tajomstva alebo pracovnej disciplíny. V prípade, ak by súd považoval pracovnú

zmluvu z novembra 1999 za neplatnú, je nutné uviesť, že pracovný pomer je možné uzavrieť aj ústne,
vzniká pridelením práce, pričom žalobca od roku 2012 nebol konateľom spoločnosti a prácu mu v
počiatku pridelil žalovaný. Žalobca vykonával tieto práce z pozície zamestnanca, čo medzi stranami
nebolo ani sporné. Trvanie pracovného pomeru potvrdzuje aj fakt, že žalovaný žalobcovi okamžite
skončil pracovný pomer a následne jeho ďalšie trvanie potvrdzuje výzva na nastúpenie do práce, ktorú

žalovaný zaslal žalobcovi. Táto listina je zo dňa 27.12.2016, a teda bola doručovaná žalovaným až
po okamžitom skončení pracovného pomeru, z čoho vyplýva, že žalovaný trvanie pracovného pomeru
uznal. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí spĺňať formálne, obsahové a pracovné podmienky,
čo v tomto prípade splnené nebolo. Na základe uvedeného žiadal, aby súd rozhodol tak, ako žalobca
uvádzal vo svojom podaní zo dňa 02.11.2017.

16. Právny zástupca žalovaného v záverečnom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na vykonané
dokazovanie sa prikláňa k právnemu názoru súdu o neplatnosti pracovnej zmluvy žalobcu, ktorá teda
mala založiť pracovný pomer, ktorého neplatné okamžité skončenie je predmetom tohto sporu. Ak
by súd predsa len vyhodnotil doterajšie dokazovanie tak, že pracovný pomer žalobcu voči žalovanej

spoločnosti vznikol, žalovaná spoločnosť trvá na svojej doterajšej argumentácií a má za to, že okamžité
skončenie pracovného pomeru spĺňalo všetky formálne a obsahové náležitosti, bolo žalobcovi dané zo
zákonných dôvodov, ktoré v ňom boli presne vymedzené minimálne vo vzťahu k dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v porušení záväzku mlčanlivosti, prezradení dôverných
informácií žalovanej spoločnosti konkurencii tejto spoločnosti zo strany žalobcu, bolo mu toto skončenie

pracovného pomeru dané tak v subjektívnej ako aj objektívnej prekluzívnej lehote. Teda žalovaný
považovalokamžitéskončeniepracovnéhopomeruzaplatné,aksúdbudemaťzato,žepracovnýpomer
vznikol, žiadal, aby žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol a žalovanej spoločnosti priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) závislá práca
je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne
zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase
určenom zamestnávateľom.18. Podľa § 18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov
je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

19. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie
pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

20. Podľa § 43 ods. 1 a 2 Zákonníka práce v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so
zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné
podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.

21. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

22. Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac
konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak
spoločenská zmluva neurčuje inak.

23. Podľa § 134 Obchodného zákonníka na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti, ktoré patrí
do pôsobnosti konateľov, sa vyžaduje súhlas väčšiny konateľov, ak spoločenská zmluva neurčí vyšší
počet hlasov.

24. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

25. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

26. Podľa § 242 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení účinnom ku dňu
uzavretia pracovnej zmluvy, neplatný je právny úkon, ktorý sa svojím obsahom alebo účelom prieči
zákonu alebo sa obchádza alebo sa inak prieči záujmom spoločnosti, ktorý sa neurobil slobodne, vážne,
určite alebo zrozumiteľne.

27. Aplikácia ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce o okamžitom skončení pracovného
pomeruprichádzadoúvahyibavtedy,akdošlokplatnémuuzavretiupracovnéhopomeru,tedavprípade,
že medzi stranami existuje pracovnoprávny vzťah.

28. Z tohto dôvodu súd ako predbežnú otázku riešil otázku vzniku a existencie pracovnoprávneho vzťahu

medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, ktorý mal vzniknúť na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 01.11.1999.

29.Zatiaľčozmyslompracovnéhopomerujevýkonzávislejprácevpodriadenompostaveníanazáklade
pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného

vedenia a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer je upravený v Zákonníku práce,
oprávnenie vykonávať funkciu štatutárneho orgánu zas vyplýva z Obchodného zákonníka. To, že ide
o dva odlišné inštitúty, už v roku 1997 judikoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 5
Cdo 92/1997 zo dňa 26. novembra 1997, v ktorom uvádza, že výkon funkcie konateľa spoločnosti s
ručením obmedzeným nie je druhom práce, a preto nemôže byť náplňou pracovného pomeru. I keď

konateľ spoločnosti môže byť zároveň jej zamestnancom, je potrebné rešpektovať určité rozdiely dané
povahou oboch inštitútov. Ak pracovná zmluva špecifikuje pracovnú pozíciu ako „odbytový referent“, z
terminologického hľadiska nebude takéto označenie nijakým spôsobom závadné. Omnoho dôležitejším,
než označenie druhu práce, je však samotný obsah pracovného pomeru a rozsah kompetencií danejosoby. Obsah pracovného pomeru sa totiž s obsahom funkcie štatutárneho orgánu nesmie prekrývať.
Zákonom síce nie je vylúčená súbežná existencia funkcie konateľa a prípadného pracovného pomeru u
tejistejosoby,notujevždypotrebnéskúmaťaposudzovaťčinnostivykonávanépodľapracovnejzmluvy,

ktoré musia byť diametrálne odlišné a ľahko rozlíšiteľné od činností v rámci výkonu funkcie konateľa.
Iba v takomto prípade zjavne odlišnej a rozdielnej činnosti je možné uvažovať o existencii pracovného
pomeru popri funkcii konateľa.

30. V predmetnej veci si žalobca sám so sebou dohodol pracovnú pozíciu ako odbytový referent, a to bez

akéhokoľvekbližšiehopopisuaurčeniapracovnejnáplne.Žalobcanepredložilžiadnubližšiušpecifikáciu
svojej pracovnej náplne ako odbytového referenta. Pri výsluchu pred súdom žalobca uviedol, že pozícia
odbytového referenta v praxi za 20 rokov jeho fungovania znamenala, že bol obchodným riaditeľom
celej spoločnosti. Žalobca tiež uviedol, že sa od roku 1999, teda od uzatvorenia pracovnej zmluvy,
do roku 2012 staral o predaj v spoločnosti, o obchodnú politiku, o informačné systémy, ako spoločník
podpisoval všetky dokumenty spoločnosti, všetky zmluvy. Informačné systémy súviseli s obchodnou

politikou, pretože obchodná politika bola implementovaná do informačných systémov. V tomto období
mu prácu neprideľoval nikto, bol konateľom. Po roku 2012, keď žalobca prestal byť konateľom, nemal
prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve bezvýznamné úlohy.

31. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že žalobca z titulu pracovnoprávneho pomeru vykonával

činnosti, ktoré mu vyplývali priamo zo zákona z titulu funkcie konateľa, a to zastupovanie spoločnosti
a obchodné vedenie spoločnosti, pod ktoré nesporne patrí obchodná politika spoločnosti, vytváranie
podmienokobchodnýchzmlúvarealizáciaobchodnéhostyku,výberobchodnýchpartnerov.Náplňpráce
žalobcu si jednoznačne konkurovala s náplňou konateľa spoločnosti.

32. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával iné činnosti ako konateľ a iné na základe
uzavretej pracovnej zmluvy, ktoré by bolo možné jednoznačne odlíšiť. V tomto smere žalobca nenavrhol
vykonanie žiadnych dôkazov. V danom prípade mal súd za to, že činnosť žalobcu v pozícii odbytový
referent sa v celom rozsahu prekrývala s tým, čo patrí do funkcie konateľa spoločnosti žalovaného, ktorú
funkciu žalobca zastával. Slovenský právny poriadok nezakazuje, aby konateľ spoločnosti nemohol byť

zároveň aj jej zamestnancom. Druh práce dohodnutý v pracovnej zmluve však nesmie byť totožný s
činnosťou, ktorá podľa Obchodného zákonníka patrí konateľovi. V prejednávanej veci tomu tak bolo.
Činnosť, ktorú žalobca vykonával patrí do obchodného vedenia spoločnosti. Nebola preukázaná zjavná
odlišnosť a rozdielna činnosť u žalobcu ako konateľa žalovaného a ako odbytového referenta. Len pri
preukázanítýchtoskutočnostísamohlouvažovaťoexistenciipracovnéhopomerupoprifunkciikonateľa.

U žalobcu v skutočnosti nikdy pracovný pomer u žalovaného nevznikol. Uzatvorená pracovná zmluva je
tak podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
je povinný súd prihliadať bez ohľadu na návrhy strán sporu, a to v každom štádiu konania.

33. S poukazom na uvedené mal súd za to, že vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu, ktorým je

konateľ,vdanomprípadekonateľspoločnostisručenímobmedzeným,nemôžebyťnáplňoupracovného
pomeru, tak ako tomu bolo v tomto prípade, preto medzi stranami nevznikol pracovný pomer, a preto
nemohlo dôjsť ani k jeho zániku okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce.

34. Navyše z predmetnej pracovnej zmluvy, ako aj z výsluchu konateľa žalovaného nesporne vyplýva,
že žalobca, ktorý bol konateľom žalovaného uzatvoril predmetnú pracovnú zmluvu sám so sebou.

35. V prípade uzatvárania pracovných zmlúv s členmi štatutárnych orgánov môže vyvstať otázka
konfliktu záujmov, nakoľko na oboch stranách stojí tá istá osoba (konateľ podpisuje tú istú pracovnú

zmluvu za spoločnosť i za seba). Osoba v postavení štatutárneho orgánu je povinná hájiť záujmy
spoločnosti, čo je možné považovať v situácii, kedy vystupuje súčasne ako jej zamestnanec, len za
ťažko dosiahnuteľné.

36. V prípadoch zastúpenia, konanie v rozpore záujmov upravuje ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorého zastupovať iného nemôže ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Občiansky zákonník konanie zástupcu v rozpore záujmov výslovne zakazuje. Porušenie
tohto zákazu má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keď štatutárny orgán právnickej
osoby nie je jej zástupcom (konanie štatutárneho orgánu je konaním samotnej právnickej osoby),uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka je podľa názoru Najvyššieho súdu analogicky použiteľné
aj v prípadoch, v ktorých záujmy štatutárneho orgánu právnickej osoby sú v rozpore so záujmami tejto
právnickej osoby (sp. zn. 4 Cdo 177/2009).

37. Stretom záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy konateľom zamestnávateľa so sebou samým
ako zamestnancom sa zaoberal aj Najvyšší súd SR v uznesení, sp. zn. 4 M Cdo 6/2009 zo dňa
16. decembra 2010, keď uviedol, že zmluva (dohoda), ktorá smeruje k vzniku pracovného pomeru
alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku, je ako dvojstranný právny úkon

výsledkom jednania, do ktorého obe strany (zamestnávateľ a zamestnanec) spravidla vstupujú s
vlastnými (rozdielnymi) predstavami o ich obsahu a výsledku. Rozdielnosť záujmov zamestnávateľa
a zamestnanca je daná už tým, že - objektívne vzaté - chcú uzavrieť zmluvu (dohodu) pre seba čo
najvýhodnejšiu; nič na tom nemení ani to, že prípadne dôjde k bezvýhradnému prijatiu ponuky, pretože
aj v tomto prípade základné východiská účastníkov pre uzavretie zmluvy sú odlišné. Je možné preto
uzavrieť, že rozdielnosť záujmov zamestnávateľa a zamestnanca pri uzavretí zmluvy (dohody), ktorá

smeruje k vzniku pracovného pomeru alebo iného pracovnoprávneho vzťahu, k ich zmene alebo zániku,
vylučuje, aby v mene zamestnávateľa učinila taký právny úkon rovnaká fyzická osoba, ktorá je druhým
účastníkom zmluvy (dohody) ako zamestnanec, pretože nemôže zodpovedajúcim spôsobom „súčasne“
hájiťsvojezáujmyakozamestnancaazáujmyspoločnostiakozamestnávateľa.Právneúkonysmerujúce
k vzniku a zániku pracovného pomeru, ktoré žalobca učinil v mene žalovaného ako zamestnávateľa a

ich druhým účastníkom bol žalobca ako zamestnanec, by boli neplatné podľa ustanovenia § 242 ods.
1 písm. a) Zák. práce.

38. Podľa ustanovenia § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, na ktoré uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR odkazovalo, a ktoré ustanovenie bolo účinné aj v čase uzatvorenia predmetnej

pracovnej zmluvy, bol neplatný právny úkon, ktorý sa svojím obsahom alebo účelom priečil zákonu
alebo sa obchádzal alebo sa inak priečil záujmom spoločnosti. Uvedené ustanovenie bolo účinné do
31.03.2002. V súčasnosti uvedené upravuje § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je
právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom.

39. S poukazom na stret záujmov pri uzatváraní pracovnej zmluvy žalobcu samého so sebou, teda v
pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, súd považoval tento právny úkon s poukazom na § 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 242 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a s § 39 Občianskeho
zákonníka za absolútne neplatný.

40. Žalobca v konaní taktiež uviedol, že v období od 1999 do 2012 mu prácu neprideľoval nikto, bol
konateľom a aj konateľ žalovaného uviedol, že žalobca bol nadriadený sám sebe.

41. Podľa pracovnoprávnej úpravy pojem závislá práca je legislatívne upravený v § 1 Zákonníka práce

a vyjadrený šiestimi indikátormi, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka
práce, závislou prácou je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti
zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho
mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. K základným indikátorom pre určenie pojmu
závislá práca teda patrí aj podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi, ktorá zahŕňa právnu, osobnú

aj organizačnú podriadenosť zamestnanca. Súdny dvor v právnej veci Lawrie Blum deklaruje, že pojem
zamestnanec charakterizuje hlavne indikátor organizačnej a osobnej závislosti osoby vykonávajúcej
prácu. Ide o oprávnenie zamestnávateľa dávať pokyny k výkonu práce a kontrolovať výkon práce,
prípadne ukladať sankcie pri nedodržaní týchto pokynov. Uvedené však v predmetnom konaní
absentuje.

42. Aj s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespĺňal jeden zo
základných znakov závislej práce, nemohla Pracovná zmluva zo dňa 01.11.1999 založiť pracovnoprávny
vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

43. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že medzi stranami nevznikol pracovný pomer, keďže výkon
funkcie člena štatutárneho orgánu nemôže byť náplňou pracovného pomeru, tak ako tomu bolo v tomto
prípade.Navyše,vzhľadomnastretzáujmovpriuzatváraníPracovnejzmluvyzodňa01.11.1999žalobcu
v pozícii zamestnávateľa aj zamestnanca, súd považoval tento právny úkon za absolútne neplatný.Taktiež s poukazom na skutočnosť, že predmetný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nespĺňal jeden zo
základných znakov závislej práce a predmetná pracovná zmluva teda nemohla založiť pracovnoprávny
vzťah, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti skončenia pracovného pomeru a žalobcovi

nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

44. Navyše, aj v prípade, ak by na základe neplatnej pracovnej zmluvy medzi stranmi vznikol tzv. faktický
pracovný pomer, súd poukazuje na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozsudku,
sp. zn. 2CoPr/18/2017 zo dňa 26.09.2018 podľa ktorého, ak na základe neplatnej pracovnej zmluvy bola

zamestnancom už vykonaná práca, do minulosti tento vzťah treba vysporiadať tak, ako by pracovná
zmluva bola platná, ale do budúcnosti po skončení prideľovania práce v akomkoľvek okamžiku treba
hľadieť na pracovnú zmluvu ako neplatnú. K uvedenému súd dodáva, že na skončenie tzv. faktického
pracovnéhopomeruniejepotrebnávýpoveďaniinýprávnyúkon,akýplatívprípadepracovnéhopomeru
založeného platnou pracovnou zmluvou. Takýto pracovný vzťah by mala ktorákoľvek zo zmluvných strán
okamžite ukončiť neprideľovaním práce. Vyporiadanie právnych nárokov pri tzv. faktickom pracovnom

pomere sa spravuje podľa právneho modelu riešenia následkov neplatnosti právnych úkonov v zmysle
§ 17 Zákonníka práce, ako aj podľa § 222 Zákonníka práce o bezdôvodnom obohatení, a prípadne tiež
ustanovení Zákonníka práce o náhrade škody, ak pri výkone práce vo faktickom pracovnom pomere
vznikla niektorému z účastníkov pracovného pomeru škoda.

45. K tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že v prípade, ak by súd považoval pracovnú zmluvu z
novembra 1999 za neplatnú, je nutné uviesť, že pracovný pomer je možné uzavrieť aj ústne, vzniká
pridelením práce, pričom žalobca od roku 2012 nebol konateľom spoločnosti a prácu mu v počiatku
pridelil žalovaný, súd poukazuje na vyjadrenie samotného žalobcu, ktorý uviedol, že po roku 2012,
keď prestal byť konateľom, nemal prácu. Po pol roku, keď sa dožadoval práce, pridelil mu konateľ dve

bezvýznamné úlohy.

46. Na vznik pracovného pomeru Zákonník práce vyžaduje uzatvorenie pracovnej zmluvy, ktorá je
jediným právnym úkonom zakladajúcim pracovný pomer.

47. Pracovná zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorý je v zmysle § 18 Zákonníka práce právne
perfektnýaplatnývmomente,keďsaúčastnícipracovnoprávnehovzťahu,t.j.zamestnávateľauchádzač
o zamestnanie, dohodli na obsahu pracovnej zmluvy. Dohoda o obsahu pracovnej zmluvy je dohoda
o zákonom predpísaných tzv. podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy, podrobnejšie určených v §
43 Zákonníka práce. Pracovnú zmluvu možno uzavrieť aj ústne, aj konkludentne, alebo aj faktickým

pristúpením k vykonávaniu práce, t.j. spôsobom, ktorý nevzbudzuje pochybnosti o tom, čo chceli
účastníci dojednať (R 9/1997).

48. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy v zmysle Zákonníka práce nie je sankcionované
jej neplatnosťou; nie je vylúčená možnosť uzavrieť pracovný pomer i konkludentne. Aj konkludentný

právny úkon však musí spĺňať zákonom ustanovené náležitosti, ktoré determinujú platnosť prejavu vôle
smerujúceho k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.

49. Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota vôle a

jej prejavu. Existencia vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku
tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu) vždy konkrétne, pričom východiskom
sú objektívne okolnosti, za ktorých došlo k prejavu vôle. Základnými náležitosťami vôle sú sloboda a
vážnosť, pričom vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav.

50. Vychádzajúc z vyššie uvedeného to potom v prejednávanej veci znamená, že ku konkludentnému
vzniku pracovného pomeru na dobu neurčitú medzi stranami konania by došlo len za predpokladu, že
by prejav vôle oboch strán skutočne smeroval k vzniku pracovného pomeru. Ako už súd konštatoval v
bode 43., Pracovná zmluva zo dňa 01.11.1999 nezaložila pracovnoprávny vzťah medzi stranami sporu.

Žalobca v konaní ani neuviedol, od ktorého dátumu malo medzi stranami prísť ku konkludentnému
uzatvoreniu pracovného pomeru. S poukazom na vykonané dokazovanie však súd posudzoval či k
vzniku konkludentného pracovného pomeru došlo od 17.05.2012, t.j. odo dňa kedy žalobca prestal byť
konateľom žalovaného, keď v tomto období žalovaný pridelil žalobcovi dve úlohy.51. Súd mal za to, že v súvislosti so vznikom a trvaním konkludentného pracovného pomeru žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal jasný a zrozumiteľný prejav vôle na strane žalovaného

po dátume 17.05.2012 žalobcu zamestnávať v novom pracovnom pomere. V prípade konkludentného
uzatvorenia pracovného pomeru musí byť právny úkon jasný, jednoznačný a zrozumiteľný a musí
byť z neho zrejmá vôľa oboch zúčastnených strán uzavrieť pracovný pomer. V konkrétnom prípade
absentuje náležitosť vôle (sloboda a vážnosť), kde vôľa je vážna a konajúci chcel vyvolať právne
následky spojené s jeho úkonom. Takáto vôľa zo strany žalovaného zistená nebola a chýbajú aj

náležitosti prejavu vôle, ktorými sú zrozumiteľnosť a určitosť, ktorá po 17.05.2012 v danom prípade
zjavne absentuje, lebo nie je zrejmé, na akú funkciu mal vzniknúť žalobcovi pracovný pomer a s
akým obsahom pracovnej náplne. Takáto vôľa absentovala aj na strane samotného žalobcu, ktorý
len využil inú interpretáciu žalovaného pri posudzovaní výzvy na nastúpenie do práce, ktorú žalovaný
zaslal žalobcovi po okamžitom skončení pracovného pomeru, z čoho vyvodzoval, že žalovaný trvanie
pracovného pomeru uznal. Omyl žalovaného, ktorým bolo umožnené žalobcovi pracovať po 17.05.2012

na dvoch úlohách išiel na ťarchu žalovaného, ako aj skutočnosť, že vyplácal žalobcovi mzdu, avšak
úmysel žalovaného zamestnať žalobcu od 17.05.2012 v novom pracovnom pomere v žiadnom prípade
preukázanýnebol.„Kposouzeníotázky,zdaakdydošlokuzavřenípracovnísmlouvy,nejsourozhodující
subjektivní představy účastníků o vzniku pracovního poměru; významné je objektivní zjištění, zda a
kdy nastaly takové skutečnosti, s nimiž právní norma vznik pracovní smlouvy spojuje.“ sp. zn. 21 Cdo

2287/2002, SRNS, zväzok č. 25, s. 170 (ČR). Navyše súd uvádza, že skutočnosť, že by malo prísť
ku konkludentnému uzatvoreniu nového pracovného pomeru pôvodne ani žalobca a ani žalovaný v
priebehu konania vo svojich písomných vyjadreniach ani pri svojom výsluchu netvrdili.

52. Z navrhnutých dôkazov súd nevykonal pripojenie spisu OS PN, sp. zn. 7Cb/70/2014, výsluch

svedka H. Z. a výsluch svedka A.. H. N., ktorých vykonanie malo preukázať ne/existenciu dôvodov na
okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie sa súd
dôkazmi, týkajúcimi sa existencie dôvodov skončenia pracovného pomeru a mzdovými nárokmi žalobcu,
nezaoberal, pretože by to bolo nadbytočné a nehospodárne.

53. Keďže súd mal za to, že medzi stranami sporu nedošlo k platnému uzavretiu pracovného pomeru
a medzi stranami neexistuje pracovnoprávny vzťah neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o platnosti
skončenia pracovného pomeru a žalobcovi nemohli vzniknúť ani žiadne nároky z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru. S poukazom na uvedené súd žalobu zamietol.

54. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

55. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.

56. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

57.Keďžežalovanýbolvtomtokonaníúspešný,súdmupriznalnároknanáhradutrovkonaniavrozsahu

100 %. Súd v zmysle § 262 ods. 1 CSP v tomto rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodol len o
nároku na náhradu trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia; o výške trov
konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný

súd Piešťany.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Odvolanie len
proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 CSP). Ak ide o
podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto
konania (§ 127 ods. 2 CSP). Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte
rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby

každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a
príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 CSP).

Podľa § 365 ods. 1 až 3 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá
vykonateľné rozhodnutie (§ 38 ods. 2 Exekučného poriadku).