Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 27, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/81/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313206558
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4313206558.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senát JUDr. Márie Malíkovej a sudkýň JUDr. Lýdie

Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom Příkop 843/4,
Zábrdovice, 602 00 Brno, Česká republika, IČO: 26429705, proti žalovanej: M. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom X. XXX/X, J., o zaplatenie zmenkovej sumy 912,13 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 31. októbra 2016 pod č.k. 14C/354/2013-91 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi, o výške ktorých rozhodne

súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorú podal formou tlačiva podľa
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 o zaplatenie zmenkovej sumy 912,13 eura
s príslušenstvom. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal s odkazom na ustanovenie § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), s odôvodnením, že mu
žiadne trovy nevznikli.
1.1.Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil podľa ustanovení § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (zákon číslo 40/1964 Zb. v

znení neskorších predpisov), § 53 ods. 4 písm. k), písm. l), § 3, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2
písm. a/, b/, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“)
a čl. I § 10, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17 zákona č. 191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Zmenkový a šekový zákon“) a § 265 Obchodného zákonníka.
1.2.Na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 18. 12. 2009 uzatvorila spoločnosť
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so žalovanou Zmluvu o úvere č. 103000069 (ďalej len „zmluva o úvere“), na

základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 350 eur a žalovaná sa zaviazala zaplatiť požičanú
sumu zvýšenú o poplatok 346 eur, spolu mala zaplatiť 696 eur v 12 mesačných splátkach po 58
eur počnúc dňom 12. 01. 2010. Zmluva neobsahovala údaj o úrokoch z úveru, ročnú priemernú mieru
nákladov (ďalej len „RPMN“), či priemernú RPMN. V článku 17 všeobecných podmienok poskytnutia
úveru bola obsiahnutá dohoda o vyplnení zmeniek, podľa ktorej „na zabezpečenie peňažného záväzku
dlžníka vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystavil dlžník (vystaviteľ)
dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy.

Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa stane
celý dlh splatný okamžite, zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov
veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa stal splatný celý dlh.“ Zozmenky vystavenej žalovanou dňa 18. 12. 2009 na rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., zistil, že do zmenky bola
vpísaná suma 912,13 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 27. 05. 2010. Zmenka bola splatná pri
predložení s doložkami "bez protestu" a "na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia". Práva

vyplývajúce z predmetnej zmenky boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o., prevedené rubopisom na
žalobcu. Oboznámením sa s obsahom exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 11Er/253/2011
zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a
exekučné konanie bolo zastavené.
1.3.Súd prvej inštancie k argumentácii žalobcu, že mal postupovať výlučne podľa procesných pravidiel

nariadenia č. 861/2007 zdôraznil, že nariadenie žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov neobsahuje, a
v súlade s ustanovením čl. 5, 19 tohto nariadenia je potrebné riadiť sa procesným právom Slovenskej
republiky,povinnosťousúdujeexoffoskúmať,činejdeospotrebiteľskývzťah.Vtejtosúvislostipoukázal,
že žiadne ustanovenie nariadenia nevylučuje takéto skúmanie spotrebiteľského charakteru právneho
vzťahu, ktorý je predmetom konania a to aj v prípade, ak je žalovaný nečinný. Preto vo veci nariadil
pojednávanie za účelom zistenia, či sa nejedná o spotrebiteľský právny vzťah. Vzhľadom na ustanovenie

bodu 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na
zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom
remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia
zmenky s dátumom podpisu zmluvy o úvere dospel k záveru, že zmenka bola vystavená žalovaným
ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, konkrétne ako blankozmenka. Zmluvu o úvere, ktorú

uzavrel žalovaný s právnym predchodcom žalobcu, vyhodnotil ako spotrebiteľskú zmluvu, napĺňajúcu
znaky uvedené v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka. Vychádzal z toho, že uvedený úver bol
poskytnutý na súkromné účely. Veriteľ, ktorý má v prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú
zmluvu, dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy, tieto pochybnosti
neodstránil. Po preskúmaní zmluvy o úvere a všeobecných podmienok dospel k záveru, že zmluva je

koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a to nielen v zabezpečovacích prostriedkoch (notárska zápisnica prostredníctvom
splnomocnenca, záložná zmluva uzavretá prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné
pokuty, blankozmenka) a zároveň je celá zmluva a podmienky koncipované výlučne na prospech
veriteľa, obsahuje iba povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Takáto nerovnosť podmienok

účastníkov zmluvy sa prieči dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Z
tohtodôvodupretospoločnostiPOHOTOVOSŤs.r.o.,akoveriteľovizozmluvyoúvere nemohlovzniknúť
ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku 17 všeobecných podmienok. Ak teda bola zmenka
vyplnená napriek tomu, že právo na jej vyplnenie nevzniklo, nie je možné sa na základe takto vyplnenej
zmenky úspešne domáhať akýchkoľvek práv. Záverom konštatoval, že ustanovenie čl. 17 všeobecných

podmienok poskytnutia úveru je jednoznačne v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka ako
aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa a spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi účastníkmi tohto záväzkového vzťahu a preto zmenku, ktorá bola vystavená na základe tohto
zmluvného dojednania vyhodnotil ako neplatnú, pretože samotná dohoda o vyplnení zmenky je
neplatná. Ďalej uviedol, že ak by zmluva o úvere bola platná, právo na vyplnenie blankozmenky nemohlo

vzniknúť, pretože dohoda o vyplnení zmenky ako súčasť všeobecných podmienok poskytovania úveru
nebola so žalovaným individuálne dojednaná a, preto prestavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná. V čase vystavenia zmenky
bolo prípustné jej vystavenie, ale veriteľ ju nemohol prijať, pretože bola vystavená podstatne vyššou
zmenkovou než pripúšťalo ustanovenie § 4 ods.6 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Preto dospel k

záveru o neplatnosti zmluvy o úvere, dohody o vypĺňacom práve, nemožnosti predloženia zmenky ako
zabezpečovacieho inštitútu .Z uvedených dôvodov žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal, pretože mu v konaní žiadne nevznikli (255 ods. 1 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť

a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uviedol, že súd prvej inštancie mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal, že strany sporu nenavrhli dokazovanie
úverovou zmluvou, exekučným spisom, či ďalšími listinnými dôkazmi, pričom dokazovanie je podľa
§ 120 OSP ovládané prejednacou zásadou. Predložil ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku,

preukazujúcujasne,úplneazrozumiteľnejehoprávonaúhraduzmenkovejsumyajejpríslušenstva.Voči
forme a obsahu zmenky zo strany žalovaného neboli žiadne námietky, a preto neexistovala okolnosť,
ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov. Súd prvej inštancie mal rozhodnúť o práve na
úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Žalovaná mohla na základe čl.5 ods. 3 a 6 Nariadenia č. 861/2007 vzniesť námietky voči zmenke. Ak tak neurobil, akékoľvek iné
námietky musia byť odmietnuté z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej Nariadením.
Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vykonával a hodnotil dôkazy na skutočnosti, ktoré netvrdila

žiadna strana sporu, preto dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov,
ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Poukázal na
rozhodnutia iných súdov, ktoré rozhodli v obdobných veciach v jeho prospech. Trval na tom, že je
majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom žiadneho spotrebiteľského vzťahu.
Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. S odkazom na ustanovenie

§ 17 Zmenkového a šekového zákona žalovaný nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči
majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Súd prvej inštancie
porušil poučovaciu povinnosť obmedzenú ustanovením § 5 ods. 1 OSP. Kauzálne námietky sú po
indosovaní v zásade neprípustné a zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je irelevantný. Nie je
muznámyobsahúdajnéhozmluvnéhovzťahu.Ďalejnamietal,žedohodaovyplňovacomprávenemohla
byť neplatnou ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože právna úprava spotrebiteľských úverov

explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu
k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia zmenky. Záväzky zo zmenky, aj keď vznikli z konkrétnych
zmluvných záväzkov, sú záväzkami samostatnými. Nesúhlasil s názorom súdu, že sú závislé na
úverovom vzťahu. Ak je návrhom uplatnený nárok zo zmenky, nie je možné bez ďalšieho v takomto
konaní rozhodovať o záväzkoch zo zmluvy, ani keď je nepochybné, že s danou zmenkou súvisia. Na

podporu svojich argumentov poukázal na rozhodnutia iných súdov, a to Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 21. 11. 2013, č.k. 43CoZm/10/2013, Krajského súdu v Prešove zo dňa 05.09.2016 sp.zn.
10 Co79/2013 rozhodnutia NS ČR a Ústavného súdu ČR.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalobcu podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §
380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preto napadnutý rozsudok
vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP, keďže
sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdom prvej inštancie, na tieto ďalej
iba poukazuje.

5. Predmetom konania pred súdom prvého stupňa je návrh na uplatnenie pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „Nariadenie“). Na jeho základe sa žalobca domáhal
zaplatenia uvedenej zmenkovej sumy s príslušenstvom a trov konania. Podľa predloženého návrhu je

navrhovateľ ako indosatár nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila odporkyňa, pričom
indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrená doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“. Indosant predložil zmenku na zaplatenie, lebo vystaviteľ pohľadávku doposiaľ neuhradil.

6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 31. 10. 2016. V Zbierke súdnych

rozhodnutí SR bolo pod číslom 93/2015 publikované spoločné stanovisko občianskoprávneho
a obchodnoprávneho kolégia zo dňa 20. októbra 2015 k postupu súdov nižšieho stupňa vo veciach
návrhov s uplatneným právom zo zmenky vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa v nasledovnom znení:
I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na povahu
procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:

1/ pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ:
2/ pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúcich ich rozsah a

povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.
II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky ( bez ohľadu na to,
či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu
posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška

uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.

Spoločné stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu bolo
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - v zákonom
stanovenom osobitnom médiu so špeciálnym zameraním a účelom, pod R 93/2015. Uvedeným

postupom plnil Najvyšší súd zákonom stanovenú povinnosť dbať o jednotný výklad a jednotné
používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 16 zákona č. 335/1991 Zb. o
súdochasudcoch).Tátopovinnosťmuvsúčasnostivyplývazustanovenia§8ods.3zákonač.757/2004
Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. O publikovaní predmetného rozhodnutia bolo
rozhodnuté v rámci zákonom upraveného mechanizmu zabezpečujúceho koherentnosť judikatúry (IV.
ÚS 60/2010). Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie spoločného stanoviska oboch

kolégií v zbierke ako R 93/2015, priznáva tomuto stanovisku osobitný význam. Výklad najvyššieho
súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú
vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu
má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Nemožno prehliadať podstatný rozdiel

medzi rozhodnutím nepublikovaným v zbierke (ďalej len „nepublikované rozhodnutie“) a rozhodnutím,
ktoré bolo na podklade zákonom určenej procedúry navrhovania a schvaľovania osobitným orgánom
najvyššieho súdu uverejnené v zbierke (ďalej len „publikované rozhodnutie“). Pokiaľ nepublikované
rozhodnutie najvyššieho súdu vyjadruje názor členov senátu (resp. väčšiny členov senátu) najvyššieho
súdu v individuálne ním prejednávanej veci, názor vyjadrený v publikovanom rozhodnutí je zároveň

zovšeobecňujúcim názorom (relevantnej väčšiny) členov kolégia najvyššieho súdu, ktoré vždy tvorí
viacero senátov. Názor vyjadrený v nepublikovanom rozhodnutí sa v tomto zmysle prípadne (ak vec
prejednávajúci senát dospeje k záveru, že sú pre to splnené podmienky) môže odkloniť či odchýliť od
názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí, tým ale ešte bez ďalšieho nedochádza k „prekonaniu“
názoru, na ktorom spočíva publikované rozhodnutie. Zákon č. 191/1950 Sb. a Občiansky súdny poriadok

reagovali na prijaté rozhodnutie zákonom č. 438/2015 Z.z. účinným od 23.12.2015. Doplnil v čl. II. Zákon
č. 191/1950 Sb. v §17 ods.1 o novú vetu a doplnil odsek 2. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak je
žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou,
možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystavovateľovi alebo
k predošlým majiteľom vždy. V konaní v ktorom sa uplatňuje alebo vymáha nárok zo zmenky sa z úradnej

povinnosti prihliada na skutočnosti odôvodňujúce námietky podľa odseku 1, ktoré by ten, kto je žalovaný
zo zmenky mohol uplatniť, ak jeho záväznosť zo zmluvy vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
Poznámka pod čiarou odkazuje príkladom na § 52 Občianskeho zákonníka, § 5a zákona č. 250/2007
Z.z. Tento zákon v čl. I. zmenil a doplnil OSP v § 79 o odseky 3, 4, § 114 ods. 2 OSP, v ktorých
upravil náležitosti návrhu na začatie konania pri nároku uplatnenom zo zmenky a sankciu za nesplnenie

povinnosti spočívajúcej v posudzovaní nároku titulom spotrebiteľskej zmluvy a poučenie žalovaného o
možnosti uplatňovania námietok.

7. Odvolací súd, riadiac sa judikátom R 93/2015, by preto v zásade nemusel vysvetľovať, prečo
tento judikát považuje za opodstatnený (platí totiž zásada, že len ten, kto volí odklon od judikatúry,

musí náležite vysvetliť, prečo sa neriadi judikátom). Napriek tomu však viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania k jednotlivým odvolacím dôvodom žalobcu, spočívajúcim predovšetkým v zdôraznení platnosti
príslušnejzmenkyanepripusteníakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenkyavykonania
dokazovania v tomto smere udáva, že sa nestotožnil s jeho argumentáciou spochybňujúcou postup
súdu pri vykonávaní dôkazov. Pri postupe podľa nariadenia je súd povinný rešpektovať právo na

spravodlivý súdny proces a zásadu kontradiktórneho konania, najmä pri rozhodovaní o potrebe ústneho
pojednávania a o spôsobe a rozsahu dokazovania, ktoré je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia.
Z článku 19 nariadenia vyplýva, že pokiaľ nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotou sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.
Nariadenie nekladie žiadne prekážky v možnosti preskúmať doložené listiny súdom a je možné aplikovať

procesnoprávne predpisy použiteľné v slovenskom právnom poriadku, predovšetkým aplikáciu znalostí
určitých okolností súdu z jeho činnosti a zohľadnenie ochrany slabšieho v konaní, či ochrany dobrých
mravov. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších predpisov, ako základný procesný predpis platný
na území Slovenskej republiky do 30. 06. 2016, dôkaznú povinnosť upravoval v ustanovení § 120, kde vtretej vete odseku 1 umožňoval súdu výnimočne vykonať aj iné, než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak je
ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Úvaha, týkajúca sa prieskumu uplatneného nároku
s oporou v doloženej zmenke, nemôže byť ovplyvňovaná povahou použitého procesného nástroja.

Skúmanie prípadne absolútnej neplatnosti úkonu, ku ktorej súd pristupuje ex offo nie je nariadením
vylúčená. Súd prvej inštancie preto správne vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 120 OSP,
správne v súlade s ustanovením § 132 OSP vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a vyhodnotil
skutkový stav, na ktorý aplikoval správne ustanovenia zákona v správnej interpretácii. Napriek tomu,
že dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesný poriadok - Civilný sporový poriadok, v

zmysle prechodných ustanovení odvolací súd postup súdu prvej inštancie posudzoval podľa ustanovení
doterajších, t.j. podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na neplatnosti
zmluvy o úvere pre hrubé narušenie rovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán, a to najmä
v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch. Zmluvu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny
úkon, z ktorého veriteľovi nemohlo vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky. Žalobca v dôvodoch

odvolania neuviedol k právnemu posúdeniu veci nič, argumentoval len tým, že prvostupňový súd
nemohol založiť svoj názor na skúmaní tohto právneho úkonu, ktorého nebol účastníkom konania a mal
rozhodovať len na základe ním predloženej zmenky. Vzhľadom na vyššie uvedené, prijaté stanovisko
NS SR v judikáte R 93/2015, odvolací súd považuje tento odvolací dôvod za bezpredmetný.

8. Súd prvej inštancie vyhodnotil dohodu o vyplnení blankozmenky ako neplatnú dohodu, pretože
pôvodnému remitentovi vôbec nevzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Pôvodný remitent nemal
práva a povinnosti zo zmenky, preto ich nemohol indosamentom previesť na navrhovateľa. Žalobca v
odvolaní poukázal na zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý pripúšťal vystavenie zmenky. Uviedol, že
limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia a bolo

pripustené vypĺňať ich dodatočne po ich vystavení. V tejto časti odcitoval celý rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp.zn. 43 CoZm 10/2013 z 21.11.2013, na záveroch ktorého založil svoje tvrdenie a
uznesenie Krajského súdu v Prešove 10Co/79/2013 zo dňa 05.09.2013. Odvolací súd poznamenáva,
že uvedené rozhodnutia nie sú záväzné, vyjadrujú názor dvoch senátov obchodných kolégií odvolacích
súdov, nesúladných s judikátom R 93/2015. Žalobca okrem citácii týchto rozhodnutí, neuviedol žiadne

okolnosti ozrejmujúce, v čom nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Iba z obsahu predložených
rozhodnutí odvolací súd vyvodil, že podľa jeho názoru, súd prvej inštancie bol oprávnený skúmať len
to, či zmenka obsahuje všetky náležitosti, ktoré sa musia pre jej platnosť zo zákona do nej uviesť. S
uvedenými dôvodmi sa odvolací súd vyporiadal vo vyššie uvedených dôvodoch.

9. V závere odvolací súd dodáva, že jednou zo základných zásad práva Európskej únie je zásada,
podľa ktorej sú členské štáty povinné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa a zároveň sú
povinné zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách neuplatňovali, resp. neboli
záväzné. Vzhľadom na to aplikáciou procesného práva má súd túto povinnosť naplniť, čo znamená,
že v prípade uplatnenia nároku zo zmenky súd musí ex offo skúmať, či vystaviteľom zmenky nie je

spotrebiteľ. Aj keď vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala používať zmenky aj
v spotrebiteľskom vzťahu, použitie zmenky ako takej v spotrebiteľskom právnom vzťahu v skutočnosti
nie je úplne v súlade s právom EÚ na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátna právna úprava do 31. 12. 2010
nezabezpečila vhodnú ochranu spotrebiteľa na základe Smernice 87/102/EHS v konaní o nároku zo
zmenky a zákonodarca túto skutočnosť zmenil až zrušením dovtedajšieho zákona o spotrebiteľských

úveroch č. 258/2001 Z.z. a prijatím nového zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom od
01. 01. 2011 do 30. 04. 2014. S účinnosťou od 01. 05. 2014 je táto ochrana zabezpečená v zákone
č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmenkové právo ako také v súdnom konaní znevýhodňuje
žalovaného zmenkového dlžníka a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky právo EÚ

má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá umožnila za istých
okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch môže byť nepoužiteľná. Na
podklade takejto úvahy vyvstáva aj právny záver o tom, že z takej zmenky nemohol vzniknúť platný
zmenkový záväzok.

10. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.11. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 a § 262 ods. 1
CSP, úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho
konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné
podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).