Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, May 31, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/179/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109202366
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7109202366.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne Y. U., W.. XX.XX.XXXX, F. U. Q., W. T. XXXX/XX,
proti Ž. Y.. Y. J., W.. XX.XX.XXXX, F. U. V., U. X, t.č. vo výkone trestu odňatia slobody ÚVTOS Košice-
Šaca, zastúpenému Ing. Petrom Ďuračkom, Bratislava, Hrebendova 38, v konaní o zaplatenie 829,85
eur s prísl., o vylúčení sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci, ďalej o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice I zo 04. augusta 2011, č.k. 25C/46/2009-97 a proti uzneseniu z 26.

októbra 2011, č.k. 25C/46/2009-118 takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa JUDr. Y. Y. n i e j e v y l ú č e n á z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 25C/46/2009.

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutých výrokoch, t.j.
- vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené,

- vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného
- vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalovaného a štátu a
- vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh
a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

P o t v r d z u j e uznesenie z 26. októbra 2011, č.k. 25C/46/2009-118.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 4. augusta 2011 č.k. 25C/46/2009-97
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 829,85 eur so 4,5% ročným úrokom z omeškania
od 29.9.2002 do 31.12.2008 do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti príslušenstva
žalobu súd prvého stupňa zamietol.

ĎalšímvýrokomsúdprvéhostupňauložilžalovanémupovinnosťzaplatiťnaúčetOkresnéhosúduKošice
I súdny poplatok vo výške 49,50 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy štátu vo výške
24,75 eur, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznáva.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že XX.XX.XXXX žalobkyňa ako
veriteľ uzavrela so spoločnosťou AGW s.r.o. so sídlom v Košiciach, Štúrova 14, ako dlžníkom Zmluvu o
pôžičke podľa ust. § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka, na základe ktorej požičala dlžníkovi finančné
prostriedky vo výške 25.000,- Sk, ktoré sa zaviazal vrátiť s dohodnutým ročným úrokom vo výške
28,5%. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od XX.XX.XXXX H. XX.X.XXXX. Podľa článku III. uzavretej
zmluvy, pôžička mala byť žalobkyni vrátená aj s úrokmi v hotovosti a mala zaniknúť uplynutím doby

trvania alebo vrátením pôžičky dlžníkom. Podľa článku VI. bod 3 zmluvy dlžník písomne prehlásil, že za
svoj záväzok voči veriteľovi ručí akciami spoločnosti AGW, a.s. Košice, v nominálnej hodnote pôžičky.Účastníci uzavreli aj Zmluvu o zabezpečovacom prevode práva (článok VI. bod 4 Zmluvy), ktorá tvorila
prílohuasúčasťzmluvyopôžičke.VprípadenevráteniapôžičkyvlehotesplatnostiakcieeminentaAGW,
a.s. Košice vo vlastníctve dlžníka, v rozsahu uvedenom v zmluve o zabezpečovacom prevode práva

a na jej základe, sa bez výhrady mali previesť do vlastníctva veriteľa. V rovnaký deň, t.j. XX.XX.XXXX
účastníci uzavreli aj Zmluvu o ručení za záväzok zo zmluvy o pôžičke č. T.-U.-XXXX-XXXX prevodom
práva, podľa ktorej, článku V., ak dlžník v lehote splatnosti pôžičky nesplnil svoj záväzok voči veriteľovi
v celom rozsahu alebo v časti, stáva sa veriteľ vlastníkom predmetu zabezpečenia podľa článku III.
zmluvy, alebo jeho časti podľa článku VI. zmluvy. Dlžník na účel zabezpečenia splnenia svojho záväzku

previedol v prospech veriteľa 4 kusy kmeňových listinných akcií na meno v menovitej hodnote jednej
akcie 10.000,- Sk a podľa článku VI. uvedenej dohody definitívnym nadobudnutím vlastníckeho práva
veriteľa k predmetu zabezpečenia sa záväzok dlžníka zo zmluvy o pôžičke považuje za vysporiadaný
v celom rozsahu. Žalobkyňa podala na Krajský súd v Košiciach žalobu o určenie pravosti pohľadávky,
ktoré konanie bolo vedené pod č.k. 8Cbi/67/2004, ktorým Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 9.
decembra 2005 určil, že pohľadávka žalobkyne vo výške 25.000,- Sk prihlásená v konkurznom konaní

pod sp. zn. 3K/45/02 vedená na Krajskom súde v Košiciach, je po práve a je zaradená do 1. triedy.
Žalobu voči žalovanému v 1. rade, t.j. voči AGW s.r.o. Košice zamietol. Súd považoval ustanovenia
zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX za neplatné a preto nedošlo k zániku záväzku úpadcu - dlžníka zo zmluvy
o pôžičke. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že úpadca odovzdal žalobkyni listinné cenné papiere,
že tieto obsahovali rubopis a že žalobkyňa je zapísaná v Centrálnom depozitári cenných papierov, a.s.

Bratislava. Centrálny depozitár cenných papierov SR, a.s. listom z 21.1.2010 potvrdil, že žalobkyňa je
ku dňu vykonania služby v centrálnom depozitári registrovaná ako akcionár listinných akcií na meno
eminenta AGW Holding a.s. Košice, v celkovom počte 7 kusov akcií.

Ďalej súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rozhodnom období bol jediným

konateľom a spoločníkom spoločnosti AGW s.r.o. Košice, čo potvrdil aj samotný žalovaný v konaní, ako
aj to, že prostredníctvom svojich pobočiek a zamestnancov uzatvoril zmluvu o pôžičke so žalobkyňou,
v zmysle ktorej jeho spoločnosť prevzala od tejto klientky finančný obnos vo výške 25.000,- Sk na dobu
určitú. Žalobkyni pôžičku po uplynutí lehoty, ani do dnešného dňa nevrátil, za ktorý skutok, okrem iného,
bol odsúdený Špeciálnym súdom v Pezinku v konaní č.k. PK 2T/7/2008 rozsudkom z 21.4.2008, ktorý

nadobudol právoplatnosť v ten istý deň. Bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov
a 6 mesiacov, peňažný trest a náhrada škody.

Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 135 ods. 1 O.s.p. vychádzal z výroku právoplatného rozsudku
o spáchaní trestného činu žalovaným (z tzv. skutkovej časti i z tzv. právnej), to znamená, že treba

vychádzať z toho, že k žalobkyňou tvrdenej škode došlo, a že ju spôsobil žalovaný.

Poukázal preto ďalej na ust. § 420 ods. 1, ods. 3 Občianskeho zákonníka a na ust. § 415 Občianskeho
zákonníka a dospel k záveru, že vzhľadom na vyššie uvedený právoplatný odsudzujúci trestný rozsudok,
citovanéustanoveniaObčianskehozákonníkaasúdnupraxbolopreukázané,žežalovanýzodpovedáza

škodu vzniknutú žalobkyni, ktorú si v tomto konaní uplatnila, nakoľko žalovaný ako konateľ spoločnosti
AGW nezabezpečil, aby žalobkyni bola vrátená pôžička, vrátane dohodnutých úrokov a na škodu jej
majetku seba obohatil. Keďže žalovaný nespochybnil výšku žalobkyňou poskytnutej pôžičky, ani to, že
táto pôžička jej nebola vrátená, súd žalobe vyhovel.

Pokiaľ ide o príslušenstvo pohľadávky, súd prvého stupňa poukázal na ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č.87/1995 Z.z.. Žalobkyňa požadovala úroky z
omeškania vo výške 4,5% za obdobie od 1.3.2002 do 31.12.2008. Súd priznal žalobkyni úroky z
omeškania od 29.9.2002, keďže zmluva bola uzavretá do 28.9.2002, t.j. od nasledujúceho dňa, kedy sa
žalovaný dostal do omeškania, t.j. do 31.12.2008 v požadovanej výške.

Súd prvého stupňa ďalej poukázal na ust. § 101 a § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a uviedol,
že pokiaľ žalovaný v priebehu konania (15.7.2011) voči uplatnenej pohľadávke vzniesol námietku
premlčania, súd je toho názoru, že nárok premlčaný nie je. Až právoplatnosťou rozsudku Špeciálneho
súdu v Pezinku č.k. PK 2T/7/2008 z 21.4.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť v ten istý deň, sa

žalobkyňa mohla dozvedieť o tom, že za spôsobenú škodu zodpovedá žalovaný a keďže žaloba nie
je podaná voči obchodnej spoločnosti, s ktorou zmluvy uzatvorila, ale voči fyzickej osobe, jej nárok,
pokiaľ žalobu na súde podala dňa 6.2.2009, premlčaný nie je. Z uvedeného súdneho rozhodnutia je totižpreukázané, že žalovaný ako fyzická osoba spôsobil žalobkyni škodu, čím je preukázané jeho zavinenie
za vznik škody, ako aj príčinná súvislosť medzi jeho zavinením a spôsobenou škodou.

Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh súd prvého stupňa odôvodnil podľa ust.
§ 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola od
súdnych poplatkov oslobodená.

Rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi súd prvého stupňa odôvodnil podľa ust. §

142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, proti výroku o trovách konania
vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným a vo vzťahu medzi žalovaným a štátom, ako aj vo výroku o
povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh, podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby

napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/, e/, f/ O.s.p..

Na zdôvodnenie svojho odvolania žalovaný uviedol, že požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov,

preto považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o jeho povinnosti nahradiť súdny poplatok a trovy štátu
za predčasné.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o veci samej, žalovaný považuje toto rozhodnutie
za nesprávne z viacerých dôvodov:

1/ Prvostupňový súd výrazne nad rámec žalobného návrhu a vykonaného dokazovania v odôvodnení
rozsudku vychádzal zo skutočností, ktoré v konaní neboli preukázané, a to predovšetkým, že pri
uzatváraní konkrétnych zmluvných vzťahov so žalobkyňou sa dopustil trestného činu podvodu, za ktorý
bol odsúdený vyššie uvedeným rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku. Na rozdiel od žalobného

návrhu konajúci súd zaviazal žalovaného na plnenie z dôvodu porušenia právnej povinnosti vrátiť
požičanú čiastku pri ukončení zmluvného vzťahu. Žalobkyňa však v konaní netvrdila, že žalovaný porušil
takúto povinnosť, a teda rozhodnutie súdu v tejto časti je nad rámec návrhu, hoci žiadne zákonné
ustanovenie nepripúšťa, aby v takejto veci súd konal aj bez návrhu. Žalobkyňa sa v návrhu domáhala
náhrady škody porušením právnej povinnosti žalovaného pri jej odstúpení od zmluvy, a nie pri riadnom

zmluvnom ukončení zmluvného vzťahu, čo sú dve odlišné právne skutočnosti, ktoré nastali v dvoch
odlišných časoch. Konajúci súd v očividnej snahe pomôcť žalobkyni svojím rozhodnutím vlastne potvrdil,
žežalovanýsapriuzatvorenízmluvnéhovzťahunedopustilvočižalobkynipodvodnéhokonania,nakoľko
v opačnom prípade by totiž zaviazal žalovaného k úhrade príslušenstva od poskytnutia finančných
prostriedkov žalobkyňou, t.j. od uzatvorenia zmluvy o pôžičke, resp. od neskoršieho dátumu, ktorý si

uplatnila žalobkyňa v návrhu, nie však až od ukončenia zmluvného vzťahu.

2/ V otázke premlčania vychádzal súd prvého stupňa zo skutočnosti, že žalovaný mal spôsobiť
žalobkyni škodu jeho trestnou činnosťou, v dôsledku ktorej bol odsúdený rozsudkom Špeciálneho súdu v
Pezinku, a teda, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie návrhu začala plynúť až právoplatnosťou

uvedeného trestného rozsudku. Žalovaný poukazuje na to, že v tomto konaní, a ani v konaní pred
Špeciálnym súdom v Pezinku, nebolo preukázané, že žalovaný sa dopustil trestného činu podvodu voči
žalobkyni a žalobkyňa takúto skutočnosť nikdy nenamietala a nikdy si neuplatnila u príslušného orgánu.
Naopak, z rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, že aj tento súd má za to, že zmluva o pôžičke
bola uzatvorená korektne a k porušeniu právnej povinnosti došlo až nevrátením požičanej čiastky, teda

takéto porušenie nie je trestným činom, ale porušením občianskoprávnej povinnosti s iným začiatkom
plynutia subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný preto v odvolaní tvrdí, že súd prvého stupňa si mal
najskôr zistiť, kedy a akým spôsobom, resp. či vôbec si žalovaná uplatnila jej nárok na náhradu škody
v trestnom konaní.

3/ Žalobkyňa si podľa vlastného žalobného návrhu pred podaním tohto návrhu uplatnila zhodnú
pohľadávku vo výške 25.000,- Sk, vzniknutú za rovnakých skutkových okolností, t.j. nevrátením pôžičky
z tej istej zmluvy o pôžičke, aj v konkurznom konaní voči spoločnosti AGW s.r.o., ktorej konateľom bol
žalovaný.Zuvedenéhodôvodužalovanýnamietaprekážkulitispendencievpredmetnejveci.Súdprvéhostupňa mal toto konanie buď zastaviť alebo prerušiť do právoplatného ukončenia konkurzného konania
tak, aby nedošlo k prípadnej duplicitnej, alebo čiastočne duplicitnej úhrade uplatneného nároku.

4/ Žalovaný ďalej poukazuje na zavinenie škody aj žalobkyňou, nakoľko štát (Ministerstvo financií
SR, SIS, Národná rada Slovenskej republiky) organizovalo špeciálnu informačnú kampaň s cieľom
upozorňovať na riziká spojené s investovaním do nebankových subjektov. Vyššie uvedené informácie
boli široko medializované v rokoch 2000 a 2001. Za tejto situácie žalobkyňa slobodne a vážne, určito
a zrozumiteľne vstúpila do zmluvných vzťahov so spoločnosťou AGW, s.r.o.. Podľa názoru žalovaného

preto mal súd prvého stupňa skúmať, či sa žalobkyňa pri uzatváraní predmetných zmluvných vzťahov
zachovala ako priemerne vzdelaný občan v obdobnej situácii. Napriek žalovanou stranou vznesenej
námietky možného zavinenia vzniknutej ujmy žalobkyňou, konajúci súd sa v odôvodnení rozsudku s
touto skutočnosťou nevysporiadal a ani v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie.

5/ Konajúci súd prisúdil žalobkyni náhradu škody vo finančnom vyjadrení, hoci žalobkyni v zmysle

uzatvorených zmluvných vzťahov v prípade nevrátenia požičanej čiastky v lehote splatnosti boli do
vlastníctva žalobkyne prevedené akcie spoločnosti AGW a.s., a teda žalobkyňa nemá nárok na náhradu
škody, nakoľko jej žiadna nevznikla, keďže v zmysle citovaného zmluvného ustanovenia obdržala
dohodnuté náhradné plnenie. Prvostupňový súd prevzal do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
názor Krajského súdu v Košiciach vo veci 8Cbi/67/2004, že vyššie uvedené ustanovenie zmluvy o

pôžičke považuje za neplatné. O neplatnosti vyššie uvedeného ustanovenia zmluvy o pôžičke však
nebolo doteraz riadne a korektne rozhodnuté, predovšetkým s riadnym odôvodním a možnosťou využitia
opravných prostriedkov. Žalovaná strana má za to, že v ďalšom konaní bude potrebné o neplatnosti
uvedeného ustanovenia zmluvy o pôžičke rozhodnúť ako o predbežnej otázke. Naopak v konaní bolo
potvrdením Centrálneho depozitára cenných papierov SR, a.s. preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou

nadobudnutých akcií spoločnosti AGW Holding a.s., a teda niet žiadneho rozumného a zákonného
dôvodu prisúdiť jej aj náhradu domnelej škody.

6/ Žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti AGW s.r.o. vykonával túto funkciu na základe mandátnej
zmluvy. Poukazuje preto na ust. § 420 ods. 2 Obch. zákonníka, v zmysle ktorého je škoda spôsobená

právnickou osobou, keď bola spôsobená pri jej činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Takéto
osoby, včítane konateľa, vykonávajúceho jeho funkciu na základe mandátnej zmluvy, za škodu
takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú. Poukazuje na to, že nie všetky zmluvy, ktoré
žalovaný ako konateľ spoločnosti AGW, s.r.o. uzatvoril, boli zmluvami, pri ktorých sa žalovaný dopustil
podvodného konania a zmluvní partneri boli uvedení do omylu.

Vzhľadom na nadpriemernú ústretovosť k žalobkyni pri rozšírenom chápaní jej návrhu sa žalovaný
domnieva, že konajúca sudkyňa JUDr. Y. Y. je zaujatá pre pomer k veci a k jeho osobe, nakoľko je
možné dôvodne predpokladať, že buď sudkyňa osobne alebo jej blízke osoby, t.j. osoby, ktorých ujmu
považuje ako svoju vlastnú (napr. rodičia, deti, súrodenci atď.) boli účastníkmi zmluvných vzťahov buď

priamo s niektorou so spoločností žalovaného alebo s niektorou inou nebankovou spoločnosťou, pričom
pravdepodobne utrpeli finančnú ujmu, za ktorú vinia nie seba, ale výlučne ich zmluvných partnerov, čo
bránilo konajúcej sudkyni nestranne posúdiť oprávnenosť žalobného návrhu a spoluúčasť žalobkyne na
vzniknutej ujme.

Ku vznesenej námietke zaujatosti podala písomné vyjadrenie konajúca sudkyňa JUDr. Y. Y., ktorá
uviedla, že vo veci sa necíti byť zaujatá, nakoľko k účastníkom konania, ich zástupcom, ani
k samotnej prejednávanej veci nemá žiaden osobný vzťah a žiadneho z účastníkov nepozná.
Poukázala na skutočnosť, že samotný priebeh pojednávaní je zaznamenaný v zápisniciach, na ktorých
pojednávaniach sa žalobkyňa zo zdravotných dôvodov ani raz nezúčastnila, žiadala rozhodnúť na

základe predložených listinných dôkazov. Skutočnosti uvádzané žalovaným nie sú pravdivé a popiera,
aby bola zaujatá pre pomer k veci alebo jeho osobe z dôvodu, že ona osobne alebo jej blízke osoby,
by boli, resp. mohli byť účastníkmi zmluvných vzťahov s niektorou zo spoločností žalovaného alebo
inou nebankovou spoločnosťou, ktorá skutočnosť by bránila nestranne posúdiť oprávnenosť žalobného
návrhu a spoluúčasť žalobkyne na vzniknutej ujme.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej
lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 až3 O.s.p., ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.).

Odvolací súd sa zaoberal v prvom rade námietkou zaujatosti, ktorú vzniesol žalovaný spolu s odvolaním
proti rozsudku a dospel k záveru, že konajúca sudkyňa JUDr. Y. Y. nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania predmetnej veci.

Opodstatnenosťtvrdenejmožnostivznikupochybnostíonezaujatostiuvedenejsudkyneokresnéhosúdu

posudzoval z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z ust. § 14 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno
mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Citované zákonné ustanovenie predpokladá taký vzťah vlastného záujmu sudcu na prejednávanej veci

alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by pri všetkej
možnej snahe o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku
by mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia.

Pokiaľ ide o existenciu právne relevantných dôvodov pre vylúčenie sudkyne z rozhodovania vo veci, tieto

neboli zistené. Samotný žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o zaujatosť sudkyne, táto je pravdepodobná a
k tomuto podozreniu ho viedol jeho vnútorný, subjektívny pocit vzhľadom na postup sudkyne v konaní.

Sudkyňa JUDr. Y. Y. vo svojom písomnom vyjadrení k námietke zaujatosti poprela existenciu nejakého
pomeru k veci, k účastníkom konania alebo k ich právnym zástupcom; zároveň uviedla, že sa necíti

byť zaujatá.

Z tohto vyjadrenia sudkyne, a ani z ostatného obsahu spisu, Krajský súd v Košiciach nezistil žiadne
také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o jej nezaujatosti. Vychádzal pri svojom
posudzovaní z toho, že nestrannosť sudcu sa prejavuje v dvoch aspektoch. Prvý spočíva v rýdzo

osobnom presvedčení určitého sudcu v danej veci. Keďže ide o subjektívnu kategóriu vyjadrujúcu
vnútorný psychický vzťah samotného sudcu k prejednávanej veci (zahrňuje vzťah sudcu k predmetu
konania, jeho účastníkom a právnym zástupcom), je o nej schopný vypovedať jedine sám sudca. Takto
úzko ponímaná kategória nestrannosti by však nenašla v praxi uplatnenie bez jej vyjadrenia aj v širšej, a
to objektívnej rovine. Za objektívne nemožno považovať len to, ako sa nestrannosť sudcu javí navonok

(napr. účastníkovi konania), ale najmä to, či reálne existujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne založiť
pochybnosti o tom, či sudca disponuje určitým vzťahom k danej právnej veci. Z uvedeného vychádza
aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozoznáva subjektívne hľadisko nestrannosti
sudcu, kam patrí osobné presvedčenie a správanie sudcu vo veci a objektívne hľadisko, ktoré spočíva
na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Z

tohto pohľadu k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci dôjde len vtedy, keď jeho vzťah
k veci, účastníkom alebo ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej, ale aj vtedy,
keď existuje legitímna pochybnosť o jeho nestrannosti (v zmysle zásady, že spravodlivosť nielenže má
byť vykonávaná, musí sa aj javiť, že je vykonávaná).

Krajský súd v Košiciach svoje rozhodnutie (§ 15 O.s.p.) v predmetnej veci založil na vzájomnej
korelácii a vyvážení oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho
hľadiska). V súlade s vyššie citovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
SR a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade menovanej sudkyne nemožno
mať pochybnosti o jej nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O.s.p.. Samotná

sudkyňa vyjadrila svoju nezaujatosť, preto nadriadený súd rozhodol v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami tak, že zákonná sudkyňa JUDr. Y. Y. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutých výrokoch dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie je
dôvodné.

Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/, e/, f/ O.s.p..Dôvody, pre ktoré odvolateľ napáda rozhodnutie súdu môžu byť formálnej aj materiálnej povahy.
O formálne nedostatky pôjde vtedy, ak sa vytýka napr. nedostatočné zistenie skutkového stavu. O
materiálne nedostatky rozhodnutia pôjde vtedy, ak sa vytýka nesprávny výklad, či uplatnenie normy

hmotného práva a pod..

Inou vadou podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré
mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv
účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 221 ods. 1, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo

výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom,akvýsledokhodnoteniadôkazovniejevsúladesust.§132až135O.s.p.,atovzhľadomnato,

že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

V zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p., ak účastník oprávnene uplatní nové
dôkazné prostriedky v súlade s § 205a ods. 1 písm. c) a d) a z týchto skutočností vyplynie skutkový stav,
ktorý je v rozpore so zisteným skutkovým stavom tvoriacim základ napadnutého rozhodnutia, je zrejmé,
že súd prvého stupňa zistil skutkový stav, ktorý ako základ rozhodnutia neobstojí.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak
súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú dané. Súd prvého stupňa na
prejednávanú vec neaplikoval všetky relevantné právne normy a nezaoberal sa všetkými okolnosťami,
podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto uzatvára, že jeho rozhodnutie nie je správne
a zákonné.

K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza z pohľadu dôležitosti nasledovné:

Súd je v každom konaní povinný skúmať predovšetkým to, či sú splnené základné podmienky konania,
ku ktorým patrí aj vyriešenie otázky litispendencie.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného, že v danej veci bráni ďalšiemu konaniu prekážka
litispendencie z dôvodu, že žalobkyňa si podľa vlastného žalobného návrhu pred podaním tohto návrhu
uplatnila zhodnú pohľadávku vo výške 25.000,- Sk, vzniknutú za rovnakých skutkových okolností,
t.j. nevrátením pôžičky z tej istej zmluvy o pôžičke, aj v konkurznom konaní voči spoločnosti AGW

s.r.o., ktorej konateľom bol žalovaný, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Táto prekážka vzniká
(je daná), ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnakých
účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo.
Nejde o totožnosť veci a prekážka litispendencie nie je daná, ak chýba čo len jeden znak totožnosti
veci, ako je tomu aj v danom prípade, keď v tomto konaní je žalovaný Y.. Y. J. ako fyzická osoba, a v

konkurznom konaní je žalovaná spoločnosť AGW s.r.o., v ktorej bol žalovaný konateľom.

Podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil
porušením právnej povinnosti.

Podľaods.2citovanéhozákonnéhoustanovenia,škodajespôsobenáprávnickouosoboualebofyzickou
osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za
škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych
predpisov nie je tým dotknutá.Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je:
- protiprávny úkon,

- spôsobenie škody a
- príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou.

V niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. V prípade, keď sa vyžaduje aj zavinenie škodcu, ide
o subjektívnu zodpovednosť, v prípade, keď sa zavinenie nevyžaduje, ide o objektívnu zodpovednosť.

Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných
záväzkových povinností, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Môže však vzniknúť
aj z porušenia iných zákonom uložených povinností, vtedy ide o tzv. mimozáväzkovú zodpovednosť.
Ustanovenie § 420 o všeobecnej zodpovednosti za škodu možno aplikovať tak na prípady záväzkovej,
ako aj mimozáväzkovej zodpovednosti.

V ustanovení odseku 2 je vyjadrená zásada, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti,
ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale za ňu zodpovedá ten, za koho
túto činnosť vykonával. Použitie týchto osôb sa uskutočňuje spravidla na základe pracovnoprávneho
pomeru. Formulácia Občianskeho zákonníka je však taká široká, že postihuje aj prípady, keď niekto

koná v prospech právnickej osoby alebo fyzickej osoby na základe iného právneho pomeru než
pracovnoprávneho, napríklad mandátnej zmluvy.

Podstatnou otázkou v každom občianskoprávnom konaní je zistenie, či žalobca je v konaní aktívne -
a žalovaný pasívne - legitimovaný. Ak nie je splnená niektorá z týchto podmienok vecnej legitimácie

účastníka, má to jednoznačne dopad na úspech žalobcu v konaní. Aby bol žalobca úspešný, musí
preukázať, že je nositeľom tvrdeného práva a súčasne, že žalovaný je nositeľom tvrdenej povinnosti.
Ak tomu tak nie je, žaloba musí byť zamietnutá.

Z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, prečo žalovaný podľa názoru súdu prvého stupňa

zodpovedá v danom prípade za škodu ako fyzická osoba, ak vo štvrtom odseku na str. 6 odôvodnenia
rozsudku súd uzavrel, že „...žalovaný zodpovedá za škodu vzniknutú žalobkyni, ktorú si v tomto konaní
uplatnila, nakoľko žalovaný ako konateľ spoločnosti AGW nezabezpečil, aby žalobkyni bola vrátená
pôžička aj vrátane dohodnutých úrokov a na škodu jej majetku sa obohatil.“

Žalovaný v odvolaní opodstatnene uviedol, že on ako konateľ, vykonávajúci funkciu na základe
mandátnej zmluvy, za škodu takto spôsobenú podľa Občianskeho zákona nezodpovedá. Poukazuje na
to, že nie všetky zmluvy, ktoré žalovaný ako konateľ spoločnosti AGW, s.r.o. uzatvoril, boli zmluvami, pri
ktorých sa žalovaný dopustil podvodného konania a zmluvní partneri boli uvedení do omylu.

Súd musí dbať na to, aby odôvodnenie každého rozhodnutia bolo presvedčivé. V zmysle uvedeného
ustanovenia má odôvodnenie rozsudku obsahovať (o. i.) stručný a jasný výklad o tom, ktoré skutočnosti
mal súd preukázané, a ktoré nie. Svoj výklad musí súd prispôsobiť konkrétnym okolnostiam každej veci a
vodôvodneníhouviesťtak,abyjehozáveryorozhodujúcichskutočnostiachneboliprenezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. V rámci právneho posúdenia veci súd vyloží, ktoré

ustanoveniazákonaaleboinéhoprávnehopredpisuaplikoval,akoichinterpretoval,aakopretorozhodol.
V prejednávanej veci je podstatným a pre rozhodnutie o nároku na náhradu škody posúdenie skutkových
a právnych dôvodov podľa § 420 ods. 1, 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, nie iba podľa ustanovenia
§ 420 ods. 1 a 3.

Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia robí konanie vadným v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p., ktoré zistenie musí mať za následok jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Ďalej žalovaný v odvolaní navyše oprávnene poukazuje na to, že žalobkyňa sa v návrhu domáhala
náhrady škody porušením právnej povinnosti žalovaného pri jej odstúpení od zmluvy, a nie pri riadnom

ukončení zmluvného vzťahu, čo sú dve odlišné právne skutočnosti, ktoré nastali v dvoch odlišných
časoch.Tieto odvolacie námietky žalovaného súd dôvodné, pretože doteraz v konaní nie je vyriešená otázka, či
žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný. Žalovaný by mohol zodpovedať za škodu ako fyzická osoba,
ak by žalobkyňa uplatnila svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní (v ktorom by bola preukázaná

vina žalovaného aj vo vzťahu k nej), ale súd by ju s týmto nárokom odkázal na občianskoprávne konanie.
Zo spisového materiálu, ani z odôvodnenia rozsudku, však nevyplýva, či sa tak stalo.

Vzhľadom na skutočnosť, že tieto základné otázky neboli v prvostupňovom konaní vyriešené, je
rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné a nesprávne. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd

nezaoberal už ďalšími odvolacími námietkami - premlčaním a prípadnou spoluvinou žalobkyne - lebo
odpovede na ne závisia od vyriešenia vyššie uvedených otázok.

Na základe týchto skutočností dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom
porušil procesné práva žalovaného, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti
účastníkovi konať pred súdom robí konanie vadným v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ktoré

zistenie musí mať za následok jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Z týchto dôvodov, ako
aj v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutých výrokoch zrušil a v rozsahu zrušenia vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2
O.s.p. .

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude napraviť vytknuté pochybenia, opakovane vykonať a vyhodnotiť
vykonané dôkazy spôsobom uvedeným v § 132 a nasledujúcich O.s.p. a zistený skutkový stav podriadiť
relevantným ustanoveniam hmotného práva.

II.

Súd prvého stupňa uznesením z 26. októbra 2011 č.k. 25C/46/2009-118 nepriznal žalovanému
oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že v ten istý deň, kedy bolo vo veci

rozhodnuté rozsudkom, t.j. 4. augusta 2011, žalovaný písomným podaním požiadal o oslobodenie od
súdnych poplatkov, ktorú žiadosť odôvodnil zlou finančnou situáciou. Uviedol, že sa nachádza vo výkone
trestu, má občasný príjem, mesačne vo výške 135,- eur z ktorej odmeny mu strhávajú odvody na
zdravotné, sociálne poistenie i náklady výkonu trestu, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 138 ods. 1 O.s.p. a v súvislosti so žiadosťou žalovaného dal do
pozornosti rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku z 21. apríla 2008 č.k. 2T/7/2008, ktorým bol žalovaný
akojedinýspoločníkakonateľspoločnostiAGW,s.r.o.Košiceprávoplatneuznanýzavinnéhoztrestného
činu podvodu, v jednočinnom súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny,
úradnej pečate a úradnej uzávery, a to pre konanie, keď podvodným spôsobom vylákal od poškodených

fyzických a právnických osôb rôzne finančné čiastky a spôsobil tak XX XXX klientom škodu v celkovej
výške 2.435.377.712,90 Sk.

Vzhľadom na získaný majetkový prospech veľkého rozsahu tak, ako bol preukázaný vyššie uvedeným
trestným rozsudkom, sa žalovaný obohatil na úkor cudzieho majetku a získal vysoký finančný obnos.

Vzhľadom na uvedené správanie žalovaného súd nemôže žiadosť tohto účastníka o oslobodenie od
súdnych poplatkov akceptovať. Navyše, aj keď je žalovaný vo výkone trestu odňatia slobody, má svoj
príjem. Súd preto uzavrel, že je v možnostiach žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 49,50 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd len na základe skutočností, že
žalovaný podvodným konaním vylákal od poškodených finančný obnos takmer 2,5 miliardy Sk (s
poukázaním na rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku) dospel k záveru, že nemôže vzhľadom na

uvedenésprávaniežalovanéhoakceptovaťžiadosťtohtoúčastníkaooslobodenieodsúdnychpoplatkov.
Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia však neuviedol žiadne zákonné ustanovenia,
ktorými by podporil jeho právny názor. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, a teda nezákonné.
Uvažovanie súdu je síce ľudsky pochopiteľné, avšak nemá žiadnu oporu v zákone.Ďalej žalovaný poukazuje na to, že prvostupňový súd podľa jemu známych skutočností nezisťoval
skutočný príjem žalovaného v rozhodnom období. Súd vychádzal iba z ním priznanej skutočnosti, že

vo výkone trestu odňatia slobody poberá občasný príjem v závislosti od toho, či je zaradený do práce.
Uviedol, že výška pracovných taríf pre odsúdených je upravená v prílohe č. 3 Nariadenia vlády č.
384/2006 Z.z.. Odsúdení sú zvyčajne zaraďovaní do prvej pracovnej triedy v 1. pracovnom stupni, kde
hrubá mesačná pracovná odmena v r. 2011 činila 144,70 eur. Z takto stanovenej pracovnej odmeny sa
vykonávajú zrážky a úhrady v zmysle § 45 zák. č. 475/2005 Z.z.. S poukazom na § 4 ods. 1 písm. h/

zák. č. 327/2005 Z.z. je výška životného minima od 1.7.2011 v sume 189,83 eur. Je zrejmé, že pracovná
odmena odsúdeného nedosahuje ani výšku životného minima, a teda žalovaný sa nachádza v stave
materiálnej núdze. Nemajetnosť žalovaného bola v konaní preukázaná správou KR PZ v Košiciach a
lustráciou v katastri nehnuteľností.

Prvostupňový súd sa dopustil aj ďalšej nekorektnosti voči žalovanému, keď uviedol, že súdny poplatok

vo výške 49,50 eur je žalovaný schopný uhradiť. Prvostupňový súd však opomenul, že žalovaný bol
týmto súdom zaviazaný na úhradu súdneho poplatku za podanie návrhu, ďalej na náhradu trov štátu a
poplatková povinnosť mu vznikla aj podaním odvolania.

V závere odvolania žalovaný opätovne vznáša námietku zaujatosti konajúcej sudkyne. Poukazuje na

to, že sudkyňa dala do pozornosti rozsudok súdu v trestnej veci žalovaného a chcela vzbudiť dojem, že
žalovanému muselo zostať čosi z jeho trestnej činnosti, a teda nie je osobou v materiálnej núdzi. Avšak
toto „čosi“ sa súdu nepodarilo preukázať. Napriek tomu z tohto dojmu konajúca sudkyňa vychádzala a
návrh „nemohla akceptovať“. Takýto postup sudkyne je iracionálny a zaujatý.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že žalovaný podal odvolanie v zákonnej
lehote, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie mu predchádzajúce v súlade s ust.
§ 212 ods. 1, 3 O.s.p., pričom vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.).

Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v konečnom dôsledku správne a
vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd uvádza:

Podľa ust. § 138 ods. 1, 2 O.s.p. na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie
od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie
na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však
nevracajú. V návrhu musia byť pomery účastníka dokladované vyplneným tlačivom, ktorého vzor
uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo rozhodnutím o hmotnej núdzi podľa
osobitných predpisov.

Rozhodnutie súdu o oslobodení účastníka od súdnych poplatkov musí vychádzať z uvážených potrieb
žiadateľa vzhľadom na jeho osobné, rodinné a majetkové pomery, ako aj z povahy uplatňovaného
nároku a výšky súdneho poplatku v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti
žalovaného o oslobodenie od súdnych poplatkov vychádzal z údajov, ktoré žalovaný uviedol vo svojej

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Nakoľko výroky rozsudku súdu prvého stupňa o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za návrh
a trovy štátu boli v tomto odvolacom konaní zrušené a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, odvolací súd dospel k záveru, že z mesačného príjmu, ktorý žalovaný poberá

vo výkone trestu odňatia slobody, si môže vytvoriť potrebnú finančnú rezervu, z ktorej by uhradil aj súdny
poplatok za odvolanie v preskúmavanej veci vo výške 49,50 eur. Žalovanému nič nebráni v priebehu
ďalšieho konania požiadať opakovane o oslobodenie od súdnych poplatkov, ak by sa situácia zmenila
a jeho osobné pomery by oslobodenie od súdnych poplatkov odôvodňovali.

Odvolací súd s poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým nepriznal žalovanému oslobodenie od súdnych poplatkov, potvrdil v súlade
s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne.V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o doterajších trovách konania, vrátane trov
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.