Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/270/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4018200720
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4018200720.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

e a T.." V zmysle bodu X.X. „ Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Eriky Madarászovej a členiek senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v právnej
veci žalobkyne: Z. T., nar.: XX.XX.XXXX, bytom A. 8, U., zast.: JUDr. Ján Jánošík, advokát so sídlom:
Klincova č. 35, P.O.BOX 2, Bratislava, proti žalovanej: G. X., bytom ul. T. č. XXX/XX, Y. - F., ako
právna nástupkyňa po nebohom H. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, za účasti intervenienta:
Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062 235, so sídlom Bajkalská 19/B, Bratislava, zastúpená
Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, Bratislava , IČO : 00 151 700( adresa
na doručovanie : Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s Nitra, Coboriho 9, Nitra), o mimoriadnom zvýšení

sťaženia spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalobkyne a o odvolaní intervenienta proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č.k. 18C/40/2003-702, zo dňa 11.júla 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolacísúdrozsudoksúdu prvejinštancievnapadnutomvyhovujúcomvýrokuakoajvovýroku,ktorým
súd žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o nároku žalobkyne na náhradu trov konania a
vo výroku o nároku na náhradu trov konania štátu m e n í takto :

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania z prisúdenej sumy
voči intervenientovi.

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania z prisúdenej sumy voči
intervenientovi.

Štátu priznáva nárok na náhradu vzniknutých trov voči intervenientovi.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni
sumu 6.856,56 eura do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu z celkovej
priznanej sumy vo výške 23.063,49 eura. Zároveň štátu priznal náhradu trov vo vzťahu k žalovanej v
rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 ods. 1, § 4 ods. 1,§ 7 ods. 1,2,3 vyhl. ministerstiev
zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č.
32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia ( ďalej len „vyhláška 32/1965

Zb.“), ako aj zisteným skutkovým na základe čoho dospel k záveru, že titulom náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia ( ďalej len SSU) má žalobkyňa nárok ešte na zaplatenie sumy 6.856,56 eura .
Vo zvyšku nárok žalobkyne na mimoriadne zvýšenie SSU ako nedôvodný zamietol. Poukázal na obsah
žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 19.02.2003, ktorou sa žalobkyňa domáhala mimoriadnehozvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 30 násobku základného bodového
ohodnotenia v celkovej sume 6.351.750,-Sk ( 210.839,47 eura). V žalobnom návrhu žalobkyňa uviedla,
že dňa 26.06.2001 o 12.37 hod. v Nitre došlo k dopravnej nehode, keď pôvodný žalovaný, H. X., nar.

XX.XX.XXXX,( zomr. XX.XX.XXXX pozn. odvolacieho súdu), viedol nákladné motorové vozidlo značky
G.EČ:M.,prekročilrýchlosťpovolenúvobci,nerešpektovalsvetelnésignalizačnézariadenie,naktorom
svietilo červené svetlo, nedal prednosť v jazde osobnému motorovému vozidlu značky T. A., T. : D. XX-
XX, ktoré riadil manžel žalobkyne a ktorý odbočoval na zelený svetelný signál. Pri zrážke oboch vozidiel
žalobkyňa utrpela škodu na zdraví.

2. V dôvodoch rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, o žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k.
18C/40/2003-377 (v poradí prvým) zo dňa 25. mája 2010 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni
sumu 16.206,93 eura, a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu žalobkyne
zamietol. Voči tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa. O odvolaní žalobkyne
rozhodol odvolací súd rozsudkom zo dňa 18. 11. č.k. 9Co/225/2010- 409 tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa mimoriadneho zvýšenia bolestného potvrdil. V

napadnutej zamietajúcej časti, týkajúcej sa mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie na ďalšie konanie.
3.Konštatoval, že v konaní bolo preukázané a nesporné, že žalobkyňa dňa 26.06.2001 pri dopravnej
nehode utrpela ťažké poškodenie zdravia s trvalými následkami, a to vo veku 22 rokov. Poškodenie
zdravia zasiahlo do všetkých oblastí jej života, do jej každodenného života a obmedzenia z nich

vyplývajúce majú trvalý charakter. Uviedol, že znaleckými posudkami bolo preukázané, že pri dopravnej
nehode žalobkyňa nemala poranené vnútorné ani vonkajšie pohlavné orgány, preto možnosť
otehotnenia žalobkyne vylúčená nebola. Rovnako tak v konaní nebolo preukázané že žalobkyňa v
prípade tehotenstva by v dôsledku následkov dopravnej nehody, dieťa nedonosila. Zohľadnil, že
žalobkyňamátrvalénásledky,ktoré predstavujúzásadnékvalitatívnenegatívneovplyvneniepodmienok

jej života, preto z hľadiska medicínskeho aj právneho napĺňajú kritérium dôvodov hodných osobitného
zreteľa, pričom z hľadiska prognózy nie je predpoklad zlepšenia jej zdravotného stavu. Poukázal na to,
že žalobkyňa je vylúčená z akéhokoľvek spoločenského života, je vylúčená z pracovného prostredia, z
kultúrneho, spoločenského, ako aj zo záujmových činností. Zdržiava sa väčšinou v domácom prostredí
a nedokáže ani zabezpečiť starostlivosť o domácnosť. Vzal do úvahy, že žalobkyňa pred nehodou

pracovala, mala ukončené základné vzdelanie a uvažovala nad pokračovaním v štúdiu. S ohľadom na
tieto zistenia dospel k záveru, že je daný dôvod na ďalšie mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia, s tým, že súd je viazaný limitovanou sumou, ktorá predstavovala hodnotu dedičstva, ktorú
žalovaná smrťou pôvodne žalovaného nadobudla. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 470 ods.
1 Občianskeho zákonníka, s tým, že dedič zodpovedá do výšky ceny dedičstva a to za poručiteľove

dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou, čo znamená, že zodpovednosť je obmedzená výškou
ceny nadobudnutého dedičstva. V danom prípade výška ceny nadobudnutého dedičstva predstavovala
sumu 23.063,49 eura.
4. Z hľadiska výšky priznanej sumy uviedol, že žalobkyňa podala žalobu iba voči žalovanému ako
vodičovi motorového vozidla, ktorý zodpovedá za vznik škody, pričom poisťovňu označila v žalobe ako

vedľajšieho účastníka ( intervenienta). Konštatoval, že intervenient žalobkyni plnil pred rozhodnutím
súdu prvej inštancie bolestné vo výške 2.389,96 eura, sťaženie spoločenského uplatnenie v sume
4.481,20eura.Porozhodnutísúduprvejinštancieintervenientplnilžalobkynisumu6.746,66euratitulom
bolestného a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 9.460,24 eura. Spolu predstavovalo
plnene sumu 16.206,90 eura. Z týchto dôvodov priznal titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia sumu zodpovedajúcu rozdielu medzi výškou ceny nadobudnutého dedičstva
a tým, čo intervenient doposiaľ plnil t.j. 6.856,56 eura (23.063,49 eura - 16.206,90 eura). Vo zvyšku súd
žalobu zamietol.
5. Súd prvej inštancie zároveň rozhodol o trovách konania tak, že žalobkyni priznal ich náhradu v
plnej výške, ale z celkovo priznanej sumy. V tejto súvislosti poukázal na to, že zásadu úspechu vo

veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo
od znaleckého posudku. Uviedol, že v týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu,
ak jej bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Súd za základné považoval rozhodnutie, že do jej práva bolo zasiahnuté, výšku ujmy považoval za

druhotnú a nadväzujúcu. Žalobkyňu súd považoval za plne procesne úspešnú, keďže mala plný úspech
čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu (Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp.
zn. lOCo/191/2017). O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli za účinnosti OSP, rozhodol súd podľavýsledku konania podľa § 255 CSP v spojení s § 253 CSP a § 470 ods. 2 CSP. Keďže žalobkyni súd
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, súd rozhodol, že štát má právo na náhradu trov
vo vzťahu k žalovanej v rozsahu 100%.

6.Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol a v tejto
súvislosti aj do výroku o trovách konania podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ev. ho
zmenilažalobevplnomrozsahuvyhovel.Poukázalanato,ževkonaní siuplatnilatitulommimoriadneho

zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nárok na zaplatenie sumy 120.493,93 eura, pričom súd
prvej inštancie jej priznal sumu 6.856,56 eura a to z dôvodu, že podľa ust. § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemohol priznať viac. Bránila sa tým, že súd uvedené ustanovenie nesprávne aplikoval.
Zdôraznila, že voči škodcovi a následne žalovanej sa domáha mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, t.j. náhrady škody na zdraví v zmysle ust. § 442 až
449a Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobkyne ide o zodpovednosť, ktorá bola a je u škodcu

a následne žalovanej krytá zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ide o právnu úpravu, ktorou je zabezpečené, aby
poškodený, ktorý utrpí škodu v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla bol odškodnený nezávisle na
tom, či škodca je ev. nie je majetný, preto z poistenia zodpovednosti poisťovateľ za poisteného nahradí
poškodenému uplatnené nároky na náhradu škody. Poukázala na to, že súd prvej inštancie prehliadol,

že Slovenská republika si splnila povinnosti a došlo k aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Rovnako prehliadol stav, že zákonný sudca pri výkone svojej
funkcie je viazaný len ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a
zákonom.Uviedla,žesúdprvejinštancieinakakoust.§470ods.1Občianskehozákonníkaneodôvodnia

nepriznanie nároku žalobkyne. V tejto súvislosti poukázala aj na doterajšiu judikatúru súdov, ktoré v
iných prípadoch priznávali primerané odškodnenie vo vyššom rozsahu. Vytýkala súdu prvej inštancie,
že jeho rozhodnutie pôsobí zmätočne a nepresvedčivo a nie je z neho možné zistiť , akými úvahami
a právnymi závermi sa riadil.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie do výroku, ktorým súd žalobe vyhovel a tiež do výroku o

nároku na náhradu trov konania ako aj trov štátu podal odvolanie v zákonnej lehote aj intervenient .
Uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k žalovanej strane je nedostatočné, nepresvedčivé
a bez potrebnej argumentácie, čím došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Poukázal na to, že súd sa v rozhodnutí nevyporiadal najmä so skutočnosťou, prečo po doplnení
dokazovania pristúpil k zvýšeniu sumy za mimoriadne zvýšenie sťaženého spoločenského uplatnenia

oproti svojmu pôvodnému rozhodnutiu zo dňa 25.05.2010, v ktorom žalobkyni titulom mimoriadneho
zvýšenia sťaženého spoločenského uplatnenia priznal 5 násobok základného hodnotenia sťaženého
spoločenského uplatnenia v sume 9.460,27 eura po odpočítaní už vyplateného plnenia intervenienta.
Namietal, že súd prvej inštancie nárok žalobkyne neposúdil z hľadiska dôvodnosti zvýšenia podľa
§ 7ods. 3 vyhl. 32/1965 Zb. ale výlučne s ohľadom na zodpovednosť žalovanej dedičky limitovanú

v ust. § 470 ods. 1 OZ. V tejto súvislosti zdôraznil, že už v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej
inštancievporadíprvomtentokonalsprávnymnástupcomzomreléhožalovanéhoatedatátoskutočnosť
(zodpovednosť dediča limitovaná výškou hodnoty dedičstva) nie je bez ďalších okolností relevantným
dôvodom pre ďalšie zvyšovanie sťaženého spoločenského uplatnenia. Zastal názor, že vzhľadom k
absencii riadneho odôvodnenia je prvoinštančné rozhodnutie nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdu o

ďalšom zvýšení sťaženého spoločenského uplatnenia, nemá podľa jeho názoru ani oporu v doplnenom
dokazovaní, ktoré súd vykonal v zmysle odporučenia odvolacieho súdu v uznesení 9Co/225/2010-409
zo dňa 18.11.2010. Rovnako z ďalšieho dokazovania nevyplynuli žiadne nové skutočnosti, ktoré
by súd prvej inštancie nemal už v čase prvého rozhodnutia. Vzhľadom k výsledkom dokazovania
považoval rozhodnutie súdu, ktorým zvýšil mimoriadne zvýšenie sťaženého spoločenského uplatnenia

o ďalšiu sumu 6.856,56 eura za nesprávne, pretože súd na základe totožných skutkových zistení
urobil odlišný záver ohľadom výšky mimoriadneho zvýšenia sťaženého spoločenského uplatnenia. Aj
po doplnení dokazovania považoval za správne pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie zo dňa
25.05.2010, keď už priznané zvýšenie sťaženého spoločenského uplatnenia v sume 9.460,27 eura
predstavuje primerané a dostatočné odškodnenie žalobkyne za obmedzenia v rôznych oblastiach života

v porovnaní s jej preukázanými predpokladmi pre uplatnenie z obdobia pred úrazom. V tejto súvislosti
zdôraznil, že s každým trvalým následkom je spojené obmedzenie v určitých činnostiach a uvedené je
zohľadnenéazahrnutévzákladnomhodnoteníSSU.Skutočnosť,žežalobkyňamápodopravnejnehode
následky, nie je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa ale len dôvodom na základné odškodnenieSSU. Ak by žalobkyňa totiž nemala nepriaznivé následky po zraneniach, nemala by nárok ani na
základné odškodnenie sťaženého spoločenského uplatnenia. Nesúhlasil s odôvodnením rozsudku
súdu prvej inštancie, keď súd uviedol, že žalobkyňa je vylúčená z pracovného prostredia, kultúrneho,

spoločenského, ako aj zo záujmových činnosti, pretože v konaní bolo preukázané len obmedzenie
žalobkyne v pracovnom živote a rôznych oblastiach života, pričom mal zato, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala mimoriadny rozsah zapojenia a aktivít pred dopravnou nehodou. K rozhodnutiu
súdu prvej inštancie čo do trov konania, uviedol, že súd na jednej strane uvádza, že zodpovednosť
žalovanej je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva po pôvodnom žalovanom a nezabúda

touto hodnotou ohraničiť samotný žalovaný nárok na zvýšenie sťaženého spoločenského uplatnenia.
Na strane druhej v rozpore s uvedeným ustanovením nad rámec čistej hodnoty dedičstva zaviazal súd
žalovanú na náhradu trov žalobkyne a trov štátu. V tejto súvislosti zdôraznil, že pokiaľ súd celú hodnotu
dedičstva„minul“nažalovanýnárokžalobkyne,nemôžeužzaviazaťžalovanúnanáhradutrovžalobkyne
a štátu. Pokiaľ ide o náhradu trov štátu, uviedol, že pri absencii výslovnej právnej úpravy v CSP by
zodpovedalo spravodlivému usporiadaniu také rozhodnutie, ktoré by zohľadňovalo pomer úspechu strán

v konaní. Zastal názor, že vzhľadom k tomu, že žalovaná nezavinila vznik sporu a stala sa stranou v
spore po smrti pôvodne žalovaného na základe dedenia, prichádza do úvahy tiež aplikácia ust. § 257
CSP.
8. Intervenient vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne uvádzané v
odvolaní nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Nesúhlasil s tvrdením, že žalobkyňa bola vyradená

z bežného rodinného, spoločenského, či pracovného života, keď z vykonaného dokazovania bolo
preukázané len obmedzenie žalobkyne v určitých oblastiach života. K vyjadreniu žalobkyne o bolestiach
v oboch bedrových kĺboch uviedol, že ťažkosti vyplývajúce z poškodenia pravého bedrového kĺbu je
možné súčasnými liečebným možnosťami významne zmierniť - implementáciou totálnej kĺbnej náhrady.
Napriekuvedenejmožnostižalobkyňadoteraztakýtooperačnýzákrokneabsolvovala.Poukázalnato,že

tvrdeniežalobkyne týkajúcesa inkontinencie nebolopodloženéznaleckýmposudkom.Rovnakovyvrátil
tvrdenie, že žalobkyňa nesmie vzhľadom na poškodenie lonovej kosti a vnútorné zrasty otehotnieť
alebo že objektívne nemôže donosiť plod, pretože by sa nemal kde vyvíjať nezodpovedá výsledkom
znaleckého dokazovania. Zdôraznil, že skutočnosť, že žalobkyňa má po dopravnej nehode následky
nie je okolnosťou hodnou osobitného zreteľa, ale len dôvodom na základné odškodnenie sťaženého

spoločenského uplatnenia. Poukázal na to, že na rozdiel od žalobkyne, ktorá vytýka súdu aplikáciu
ust. § 470 ods. 1 OZ, považuje takýto postup súdu za vecne správny a odôvodnený a majúci oporu
priamo v zákone. V tejto súvislosti uviedol, že žalobkyňa prehliadla, že súd v konaní aktuálne koná s
dedičkou pôvodného žalovaného, ktorá sa ako právny nástupca žalovaného stala žalovanou stranou a
jej zodpovednosť vzhľadom na ust. § 470 ods. 1 OZ nie je neobmedzená. Ďalšie úvahy žalobkyne o

tom, že ide o zodpovednosť, ktorá je u škodcu a následne u žalovanej krytá zákonom č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
tým je zabezpečené, aby poškodený, ktorý utrpí škodu bol odškodnený nezávisle na tom, či je alebo
nie je majetný, považoval za nesprávne. Uviedol, že v čase kedy došlo k dopravnej nehode, z ktorej
si žalobkyňa uplatňuje svoje nároky bolo v platnosti ešte zákonné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, upravené vyh. 423/1991 Zb, a preto všetky následné úvahy
žalobkyne súvisiace so zákonom 381/2001 Z.z. vo vzťahu k prejednávanej veci sú bezpredmetné.
Vzhľadom nauvedenéjezodpovednosťžalovanejlimitovanásumou23.063,49eura.Keďžeintervenient
plnil žalobkyni už sumu 16.206,93 eura, zodpovedá žalovaná za dlhy poručiteľa aktuálne maximálne do
sumy 6.856,56 eura. Záverom poukázal na dôvody uvedené v odvolaní, ktoré podal a zároveň navrhol,

aby odvolací súd rozhodol v súlade s jeho odvolacím návrhom a žalobu žalobkyne zamietol.
9.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku,ďalej
len „CSP“) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si
povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť a

vo výroku o nároku na trovy konania strán sporu a o nároku na trovy konania štátu zmeniť tak, ako je
to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
10.Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
11.Ako je už vyššie uvedené , predmetom konania v zmysle žaloby bola náhrada škody na zdraví, z titulu

mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v celkovej sume 210.839,47
eura, ktorá žalobkyni vznikla pri dopravnej nehode. K dopravnej nehode došlo dňa 26.06.2001 o
12.37 hod. toho času nebohý H. X. viedol motorové vozidlo G., prekročil povolenú rýchlosť v obci,
nerešpektovalsvetelnésignalizačnézariadenie,naktoromsvietiločervenésvetlo,vdôsledkučohonedalprednosť vjazdu osobnému motorovému vozidlu značky T., ktoré riadil manžel žalobkyne. D. k zrážke
oboch vozidiel, následkom čoho žalobkyňa utrpela ťažký otras mozgu, tržnú ranu v záhlaví, zlomeninu
I. - V. rebra vpravo, zlomeninu pravej kľúčnej kosti, poranenie sleziny s jej následným odstránením,

pohmoždenie ľavej obličky, pohmoždenie močového mechúra, trieštivú zlomeninu oboch bedrových
jamiek, s vrazením hlavice stehnovej kosti do bedrovej jamky, zlomeninu horného a dolného ramena
lonovejkostivpravoadolnéhoramenalonovejkostivľavo,sdobouliečeniaapráceneschopnosťoupodľa
znaleckého posudku X-X mesiacov. Pôvodne žalovaný bol odsúdený trestným rozkazom č. 6T 48/02
za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Súd prvej inštancie o

žalobe žalobkyne rozhodol rozsudkom č. 18C/40/2003-377 (v poradí prvým) zo dňa 25.05.2010, ktorým
zaviazal žalovanú ako právneho nástupcu pôvodne žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 16.206,93 eura,
a to do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobu vo zvyšku zamietol. Súd uvedeným rozsudkom
priznal žalobkyni náhradu za škodu titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného v sume 6.746,66 eura
a z titulu mimoriadneho zvýšenia sťaženého spoločenského uplatnenia v sume 9.460,27 eura. Proti
tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Odvolací súd o odvolaní žalobkyne rozhodol rozsudkom

čk. 9Co/225/2010-409 zo dňa 18.novembra 2010 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti, týkajúcej sa mimoriadneho zvýšenia bolestného potvrdil. V napadnutej zamietajúcej
časti, týkajúcej sa mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie. Predmetom konania potom zostal nárok žalobkyne na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia nad priznanú sumu 13.941,45 eura (420.000,- Sk), čo predstavovalo 5

násobok základného bodového ohodnotenia (5 x 1400 bodov = 7.000 x 60,- Sk /bod) . Z obsahu
podanej žaloby vyplýva, že žalobkyňa podanou žalobou uplatnila nárok na mimoriadne zvýšenie
sťaženie spoločenského uplatnenia až do rozsahu 30 násobku základného bodového ohodnotenia,
preto predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia nad už priznaný 5 násobok až do výšky 30 násobku základného bodového

ohodnotenia. Súd prvej inštancie o tomto nároku rozhodol napadnutým rozsudkom ( v poradí
druhým) tak, ako je tu uvedené v bode 1. tohto odôvodnenia.

12.Pretože odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa aj intervenient na
strane žalovanej predmetom tohto odvolacieho konania bola súdom priznaná suma titulom sťaženia

spoločenského uplatnenia vo výška 6.856,56 eura, tiež výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu nad
priznanú sumu zamietol a v tejto súvislosti aj výrok o trovách konania a trovách štátu.
13. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pochybil, keď v dôvodoch svojho rozhodnutia
neustáli násobok základného bodového ohodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia aj keď jeho
rozhodnutie vo výroku, ktorým žalobe v sume 6.856,56 eura titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia vyhovel, odvolací súd považoval za vecne správne .
14.Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že následkom dopravnej nehody
došlo k trvalému a vážnemu poškodeniu zdravia žalobkyne, pričom zlepšenie zdravotného stavu
žalobkyne nie je možné predpokladať. Zohľadňujúc osobitosti tohto prípadu odvolací súd považuje
za primerané 20 násobné mimoriadne zvýšenie základného bodového ohodnotenia sťaženia

spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že Najvyšší súd SR rozsudku zo
dňa 23.februára 2017 vo veci vednej pod sp. zn. 3 Cdo 192/2015 Z.z. súd uviedol : „Odškodnenie
za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za
preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Pre

správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť,
aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody,
a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom
vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v
živote a spoločnosti. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní

rozsahu odškodnenia musí súd dbať na to, aby jeho rozhodnutie rešpektovalo princíp proporcionality,
ktorý vyžaduje existenciu vzťahu primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou“.
15.S ohľadom na tieto závery sa odvolací súd zaoberal tým, aké mala žalobkyňa uplatnenie v živote a
v spoločnosti pred vznikom škody. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že v prípade žalobkyne
sú dané podmienky pre mimoriadne zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle

vyhlášky v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., čo napokon odvolací súd konštatoval aj vo svojom
v poradí prvom rozsudku zo dňa 18. 11. 2010 č.k. 9Co/225/2010-409. Odvolací súd rovnako ako súd
prvej inštancie zohľadnil veľmi vážne následky úrazu a vek žalobkyne, ktorá mala v čase úrazu iba 22
rokov. Zohľadnil tiež, že zdravotný stav žalobkyne zostal natrvalo poškodený, bez možnosti vyliečenia stým, že pravdepodobne nie je možné v budúcnosti predpokladať jeho zlepšenie. Dôsledkom ťažkého
úrazu je aj psychické ochorenie žalobkyne, pričom psychiatrické vyšetrenie preukázalo, že žalobkyňa
trpí depresívnou poruchou stredne ťažkého stupňa ( č.l.9 spisu). V konaní pred súdom prvej inštancie bol

opakovane vypočutý ako svedok manžel žalobkyne, ktorý na pojednávaní konanom dňa 17. februára
2015 potvrdil, že zdravotný stav žalobkyne sa od roku 2010 zhoršil. Žalobkyňa užíva veľké množstvo
liekov , trpí bolesťami, nemá slezinu a v dôsledku toho má zníženú imunitu , preto počas zimy berie tri
mesiace antibiotiká. Uviedol, že žalobkyňa dokáže v domácnosti urobiť len jednoduché práce, zdržiava
sa iba doma, pretože pre utrpenie nemôže pracovať, navštevovať kino ani koncerty, čo pred úrazom

radi navštevovali . Poukázal na to, že stratili priateľov, žalobkyňa má poškodenú chrbticu, veľké jazvy
po tele a v dôsledku nehody nemali ani dieťa. Ich život je všedný a stále rovnaký. Odvolací súd dodáva,
že v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa otehotnieť môže, množstvo rizík spojených s tehotenstvom
žalobkyne malo však pre súd väčšiu vážnosť, ako konštatovanie lekárov o teoretickej možnosti jej
otehotnenia. Na pojednávaní dňa 23. 06. 2015 bo bol vypočutý aj znalec MUDr. Peter Hunák, ktorý v
súlade s podaným znalecký posudkom uviedol, že nie je možné vylúčiť možnosť otehotnenia žalobkyne

a donosenia plodu, ale v každom prípade by išlo o rizikové tehotenstvo. Zo znaleckých posudkov tiež
vyplýva, že žalobkyňa nemôže naplniť materstvo bez toho, aby bola ohrozená ona alebo jej dieťa.
S tehotenstvom žalobkyne sa spája množstvo rizík, vzrasty po zlomenine panvového skeletu bránia
prirodzenej fyziologickej adaptácie panvového kruhu, tiež by mohlo dôjsť k črevnej nepriechodnosti, v
dôsledku čoho by mohlo dôjsť k potratu, pričom operačný zákrok by mohol ohroziť život ženy i dieťaťa

Z uvedeného dokazovania preto možno jednoznačne prijať záver, že v dôsledku nehody a úrazu
žalobkyne došlo výraznému zhoršenia uplatnenia žalobkyne v bežnom živote a to nielen rodinného a
pracovného uplatnenia ale aj jej spoločenského uplatnenia. Je faktom, že žalobkyňa nemá deti a aj
keď z výsledkov dokazovania vyplýva, že nie je vylúčené, aby otehotnela a donosila dieťa, bolo by to
však rizikové tehotenstvo. Iba teoretickú možnosť otehotnieť a donosiť dieťa nie je možné hodnotiť ako

reálnou schopnosťou porodiť dieťa a oň sa aj postarať . S ohľadom aj na rozsiahle fyzické poranenia,
pretrvávajúce bolesti , užívanie množstva liekov a tiež na psychické ochorenie žalobkyne však možno
konštatovať, že do veľkej miery práve úraz žalobkyne je príčinou, že nemala deti. Rovnako bolo v konaní
preukázané, že žalobkyňa je výrazne obmedzená pri pracovnom zaradení a spoločenskom živote, ktorý
prakticky u žalobkyne neexistuje.

16.Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že 20 násobné mimoriadne zvýšenie
základného odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia zodpovedá povahe následkov a ich
predpokladnanému vývoju, tiež rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodenej uplatniť sa v
živote a spoločnosti. Takéto zvýšenie zodpovedá aj judikatúre súdov SR v obdobných prípadoch ( napr.
rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 175/2009 zo dňa 29.06. 2011) .

17.Žalobkyňa podanou žalobou uplatňovala titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia nárok na 120.493,93 eura. 20 násobné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré
odvolací súd ustáli predstavuje sumu 1.680.000 Sk t. j. 55.765,78 eura ( 1400 bodov x 60 Sk /
bod = 8.400, -Sk x20 = 1.680.000 Sk ) . Žalobkyni bolo doposiaľ priznané a žalovaným uhradené
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 13.941,45 eura, preto by mal pôvodný žalovaný povinnosť

žalobkyni uhradiť ešte sumu 41.824,33 eura . Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal
žalobkyni zohľadňujúc ust. § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka titulom mimoriadneho zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia sumu iba sumu 6.856,56 eura . Z vykonaného dokazovania vyplýva,
že intervenient žalobkyni titulom náhrady škody už plnil a to vo výške 16.206,90 eura. Je nepochybné, že
pôvodne žalovaný H. priebehu konania zomrel. Žalovaná nadobudla dedičstvo po manželovi ( pôvodne

žalovanom ) v hodnote 23.063,49 eura, preto v zmysle ust. § 470 ods. 1 OZ bol súd povinný túto
skutočnosť zohľadniť a žalovanú zaviazať zaplatiť žalobkyni iba sumu 6.856,56 eura ( presne 6.856,59
eura) ako rozdiel medzi hodnotou dedičstva 23.063,49 eura a už priznanou sumou 16.206,90 eura. Súd
prvej inštancie preto postupoval správne, keď vo zvyšku nárok žalobkyne zamietol.
18.Z odvolania žalobkyne vyplýva, že žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvej inštancie, ktorý aplikoval ust. § 470 ods. 1 OZ a dospel k záveru. Odvolací súd po prejednaní veci
dospel k záveru, že súd prvej inštancie z tohto pohľadu vec správne právne posúdil. V tejto súvislosti
odvolací súd uvádza, že Občiansky zákonník vychádza pri úprave dedenia zo zásady univerzálnej
sukcesie, podľa ktorej dedič smrťou poručiteľa vstupuje do jeho majetkovoprávnych vzťahov v celom
rozsahu, to znamená, že nielen do práv, ale aj povinností poručiteľa, ktoré nezanikli jeho smrťou.

Dedičstvo tvoria nielen všetky veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré v okamihu smrti patrili
poručiteľovi a ktoré jeho smrťou nezanikajú, ale aj dlhy poručiteľa. Zodpovednosť žalovanej, ako právnej
nástupkyni pôvodne žalovaného za škodu spôsobenú žalobkyni je nesporná avšak dedenie nemá byť
pre dediča majetkovým rizikom. Preto zákon zakotvil zásadu, že dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorýchvýška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič neručí za dlhy dedičstvom, teda tým,
čo nadobudol, ale ručí celým svojím majetkom, no iba do tej hodnoty, akú cenu má dedičstvo, ktoré
nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než

akú mal pred dedením, a aby bol chránený pred negatívnym dopadom dedenia (, uznesenie Ústavného
súdu SR zo dňa 26.03.2015 sp. z . II.ÚS 195/2014 , uznesenie Najvyššieho súdu z 29.septembra
2010 sp. Zn. 4 Obo 74/2010). Odvolací súd zároveň považuje za potrebné zdôrazniť, že v danej
veci je uplatnený nárok voči žalovanej, nie proti intervenientovi. Žalobkyňa si nárok uplatnila iba voči
pôvodnému žalovanému a poisťovateľa označila nie ako žalovaného, ale len ako intervenienta (podľa

OSP ako vedľajšieho účastníka). Za takéhoto stavu mohol súd meritórne skúmať iba nárok uplatnený
voči pôvodnému žalovanému. Keďže tento v priebehu konania zomrel so zanechaním dedičstva vo
výške 23.063,49 eura, nemohla žalovaná ako právna nástupkyňa za jeho dlh zodpovedať nad rámec
hodnoty dedičstva, pretože to nedovoľuje stav vyplývajúci z ustanovenia § 470 Občianskeho zákonníka.
Ak žalobkyňa chcela dosiahnuť plnenie od intervenienta, mohla takýto nárok uplatniť v zmysle § 3 ods. 4
č. 423/1991 Zb. Vyhlášky Ministerstva financií SR, ktorou sa ustanovuje rozsah a podmienky zákonného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pri uplatnení takého
nároku by mal poisťovateľ (vystupujúci v konaní ako intervenient) rovnaké postavenie ako osoba, ktorá
škodu spôsobila, a žalobkyňa by mohla požadovať náhradu vzniknutej škody. V povinnom zmluvnom
poisteníplatítotižzásada,podľaktorejpoškodenýmôženáhraduškodypožadovaťbuďodškodcu,alebo
od poisťovateľa v rámci priameho nároku. Poškodený má síce právo na plnenie tak proti škodcovi, ako

aj proti jeho poisťovateľovi, avšak plnenie môže dostať iba raz. Ide teda o situáciu, keď jeden subjekt má
nároknatoistéplnenieprotidvomsubjektom,avšakprotikaždémuznichzinéhoprávnehodôvodu.Proti
škodcovi ide o nárok na náhradu škody. Proti poisťovateľovi ide o osobitné právo na plnenie založené
na vyššie uvedenom ustanovení. Postavenie škodcu a jeho poisťovateľa voči poškodenému je v takom
prípade obdobné postaveniu dlžníka a ručiteľa voči veriteľovi, t. j. ide o dva záväzky zaplatiť veriteľovi

ten istý dlh, pričom veriteľ nemôže dostať to isté plnenie dvakrát. Ich vzájomný vzťah je taký, že v tom
rozsahu, v akom splnil dlh veriteľovi jeden z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhého. Z uvedených
dôvodov v danom prípade žalovaná zodpovedá len do výšky hodnoty nadobudnutého dedičstva, t.j.
do výšky 23.063,49 eura. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval za dôvodné argumenty
uvádzané žalobkyňou v tomto smere. Ako je vyššie konštatované problematika rozsahu zodpovednosti

právneho nástupcu škodcu bola opakovane súdmi riešená a odvolací súd sa v tejto veci od súdnej
praxe neodchýlil.
19.K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, ktorý žalobkyňa a rovnako aj intervenient uviedli vo svojich
odvolaniach to, že napadnutý rozsudok súdu je nedostatočne odôvodnený, odvolací súd dodáva, že
odvolací súd v tomto rozhodnutí doplnil dôvody inak vecne správneho rozhodnutia súdu prvej inštancie

a odstránil tak pochybenie súdu prvej inštancie v tomto smere.
20.Čo sa týka výrokov o nároku na náhradu trov konania a trov konania štátu odvolací súd podľa § 388
CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti. Súd prvej inštancie nesprávne formuloval výrok
o nároku na náhradu trov konania žalobkyne, keď neuviedol voči komu ( žalovanej či intervenientovi)
tento nárok žalobkyni priznal. O trovách strán sporu rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP tak,

že žalobkyni priznal nárok na ich náhradu z prisúdenej sumy voči intervenientovi, ktorý podporoval v
konaní neúspešnú žalovanú. Odvolací zohľadnil, že intervenient vstúpil do konania ešte za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku z vlastného podnetu dňa 03.06.2003 ( č.l. 44 spisu). Z obsahu spisu
vyplýva, že jednotlivé úkony a návrhy na dokazovanie žalovaný a neskôr jeho právna nástupkyňa
žalovaná nepodávali, iba poukázali na to, že v konaní vystupuje vedľajší účastník na ich strane. Návrhy

na dokazovanie ( najmä na vyhotovenie znaleckých posudkov ) dával opakovane intervenient. Z
hľadiska výsledku súdneho konania odvolací súd uvádza, že žalobkyňa bola v konaní úspešná a
bolo jej priznané mimoriadne zvýšenie bolestného aj sťaženia spoločenského uplatnenia. Zohľadňujúc
osobitosti tohto prípadu aj v tom, že žalovaný, ktorý dopravnú nehodu zavinil v priebehu konania zomrel
a na strane žalovaného už vystupuje jeho manželka ako právna nástupkyňa, pričom intervenient a

žalovaná tvoria so žalovanou nerozlučné spoločenstvo ( § 84 CSP) odvolací súd dospel k záveru, že
zásade spravodlivosti súdneho rozhodnutia zodpovedá také rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov
konania, ktoré túto povinnosť uloží intervenientovi. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nárok
na náhradu trov konania a povinnosť hradiť trovy konania sú procesnými právami a povinnosťami a
týmto rozhodnutím súd neuložil intervenientovi žiadnu hmotnoprávnu povinnosť. Zároveň odvolací súd

úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania z prisúdenej sumy voči
intervenientovi.
21. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov štátu odvolací súd rozhodol tak, že štátu priznal nárok na
náhradu vzniknutých trov voči intervenientovi a to z rovnakých dôvodov, aké odvolací súd uviedolv tomto rozhodnutí v súvislosti s rozhodovaní o nároku na náhradu trov strán sporu ( bod 20. ).
Odvolací súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018,
publikované Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018,

v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval : „Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v
danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok
na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje.
Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP
v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania

voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku.“

22 . Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).