Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 26, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/374/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912215671
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7912215671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej v spore žalobkyne U. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom Z., M. XXXX/XX, zast. JUDr. Valériou Vassovou, advokátkou, so sídlom Trebišov, Pribinova 2,
proti žalovaným 1/ R. G., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XX, zast. na základe splnomocnenia E. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom V., P. XX a 2/ U. G., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XX, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 14C 132/2012-357 z 11.12.2014 Okresného súdu
Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaným nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom žalobu zamietol a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu
trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je vlastníčkou nehnuteľností,
rodinného domu súpisné číslo XXX postaveného na parcele č. XXX/X vo výmere 120 m2 - zastavané
plochy a nádvoria, parcely č. XXX/X zastavané plochy a nádvoria vo výmere 120 m2, parcely č. XXX/X

vo výmere 252 m2 zastavané plochy a nádvoria, parcely č. XXX/X vo výmere 137 m2 zastavané plochy
a nádvoria, všetko zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území V..

3. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že na základe darovacej zmluvy z 19.2.1996 od darujúcej svojej tety
U. M. nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, k rodinnému domu súpisné číslo XXX na parcele č.
XXX, bez výmery a na LV č. XXX k parcele č. XXX/X záhrada vo výmere 7155 m2, v katastrálnom území
V.. Súdny znalec C.. T. k tejto darovacej zmluve vyhotovil na uvedené nehnuteľnosti znalecký posudok

č. 8/1996 z 3.2.1996, ktorý jednoznačne opisuje všetky nehnuteľnosti, ktoré v skutočnosti darujúca
podarovala žalobkyni - rodinný dom, ktorý sa skladá z dvoch častí: starý rodinný dom bez súpisného
čísla a jeho časť je teraz využívaná ako sklad, predná časť domu je podľa údajov vlastníkov postavená v
roku 1940, odkedy po úpravách je v ich užívaní. Vedľajšou stavbou je teda časť starého rodinného domu
prerobeného ako sklad a garáž, prevádzková stavba maštaľ ako aj ostaté príslušenstvá - oplotenie a
záhrada, parcela č. XXX/X. Žalobkyňa takto získala vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
titulom daru a vlastnícke právo v jej prospech bolo zapísané na LV č. XXX a XXX. Vklad darovacej

zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 6.3.1996. Darujúca oboznámila obdarovanú, že celá
parcela, na ktorej stojí rodinný dom súpisné číslo XXX spolu s dvorom patrí iba jej, nakoľko žalovaní
dostali za výmenu týchto podielov iný pozemok v území P. a na konci záhrady, t.j. časť parcely XXX/X
teraz označená ako parcela č. XXX/X v katastrálnom území V.. Žalobkyňa uviedla, že jej vlastnícke právoje vážne narušené. Zistila, že k nehnuteľnostiam, t.j. k rodinnému domu, ktorý mal jediné súpisné číslo
XXX, je vydané ďalšie súpisné číslo a to číslo XXX a vlastnícke právo je zapísané na žalovaných. Bol
vyhotovený geometrický plán, ktorý neoprávnene rozdelil jednu nehnuteľnosť, t.j. rodinný dom súpisné

číslo XXX, na dva rodinné domy, pričom nikdy nešlo o dva rodinné domy. K tzv. druhému rodinnému
domu Obec V. vydala aj súpisné číslo, ktoré sa následne zapísalo na katastrálnom úrade v prospech
žalovaných. Katastrálny úrad v prospech žalovaných zapísal vlastnícke právo k tzv. druhému domu
na základe vydržania. Podľa žalobkyne neexistujú žiadne právne skutočnosti k vydržaniu uvedenej
nehnuteľnosti žalovanými.

4. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol dedením po svojej
matke U.Á. G., rod. M., rozhodnutím štátneho notárstva č. D/845/71 z 18.5.1972. Podiel po bratovi R.
G., vydržal v zmysle Občianskeho zákonníka. Poprel, že parcela na ktorej stojí rodinný dom, patrila celá
právnej predchodkyni žalobkyne a že žalovaní dostali za výmenu iný pozemok. Podľa darovacej zmluvy
zo dňa 19.2.1996 darovala U.Á. M., rod. M. obdarovanej žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa na

parcele XXX a XXX/X v V.. Správa katastra vklad povolila, pričom darkyňa nebola vlastníčkou parcely
XXX a starého rodinného domu. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nemôže byť dobromyseľnou, že jej patrí
celá nehnuteľnosť tak, ako uvádza.

5. Predmetom konania bola určovacia žaloba, preto súd prvej inštancie prednostne posudzoval

naliehavý právny záujem žalobkyne na takejto žalobe podľa ust. § 80 písm. c/ O.s.p.. Konštatoval, že
žalobkyňa má naliehavý právny záujem na žalobe, pretože žalovaní 1/ a 2/ sú zapísaní ako podieloví
spoluvlastníci nehnuteľností na LV č. XXX, ktorých spoluvlastnícke právo žalobkyňa popiera s tvrdením,
že vlastnícke právo svedčí jej titulom vydržania po započítaní vydržacích dôb jej právnych predchodcov.
Bez tohto určenia je jej právne postavenie neisté a len súdnym rozhodnutím, určujúcim jej vlastnícke

právo, ktoré bude zapísané do katastra nehnuteľností sa dosiahne stav súladu (zhody) medzi faktickým
stavom a stavom právnym.

6. Z výsledkov dokazovania vykonaného účastníckymi výpoveďami a listinnými dôkazmi (výpis z LV
XXX, kópia originálu LV XXX, LV XXX, k.ú. V., oznámenie obce V. zo 6.8.2002 a 16.8.2013, geometrický

plán na rozdelenie stavby - parc. č. XXX/X a XXX/X z 20.5.2002, notárska zápisnica N/75/2002, Nz
75/2002, darovacia zmluva z 19.2.1996 medzi darkyňou U. M. a obdarovanou U. B., znalecký posudok
znalca C.. L. T. č. 8/1996 z 3.2.1996, rozhodnutie Štátneho notárstva Trebišov D/845/71 z 18.5.1972,
podanie správy katastra Z. z 19.11.2012 a 27.9.2013, správa Okresného úradu Z., katastrálny odbor z
11.4.2014, pozemnoknižná vložka č. XXX, XXX, XXX k.ú. V., identifikácia parciel pozemnoknižnej vložky

č. XXX a XXX, notárska zápisnica N/833/1973, listiny s Čd 4769/1932 a 511/1962, úradné preklady
z jazyka maďarského prehlásenia U. M. z 19.3.1959 a L. M. a manž. U. zo 16.2.1946, súdne spory
medzi U. M. a na druhej strane U. G. a U. G., resp. U. G. a na strane druhej U. M. z roku 1962 na
Ľudovom súde v Trebišove pod Čd/511/62, na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13Co/805/66,
darovacia zmluva Čd 490/1948, prehlásenie Y.. R. B. Čd 559/1964) súdu vyplynulo, že žalobkyňa sa

domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe vydržania po započítaní vydržacích
dôb po právnych predchodcoch, pričom mala za to, že vydržacia lehota začala plynúť už jej právnym
predchodcom, čo preukazovala listinou zo 16.2.1946, čiže od toho dátumu právny predchodca I. M.
nadobudol oprávnené a dobromyseľné užívanie predmetnej nehnuteľnosti, a potvrdzuje to aj obecné
svedectvo, ktoré vydalo MNV v V. pod č. XXX z roku 1959. Oprávnenosť držby odôvodňovala darovacou

zmluvou uzatvorenou vo forme notárskej zápisnice pod č. XXX/XX, ktorou I.W. M. daroval tam uvedené
nehnuteľnosti svojej manželke U. M.. Poukázala na pozemnoknižnú vložku XXX katastrálne územie V.,
z ktorej vyplýva, že zápisom pod č. 559/1964 nadobudol nehnuteľnosť I. M. v celosti odpísaním z vložky
č. 263. Ďalším titulom je darovacia zmluva z 6.3.1996, ktorými do daru získala nehnuteľnosti od U. M.
a ako dobromyseľná vlastníčka užíva celé nehnuteľnosti až doposiaľ.

7. Zo spisu Okresného súdu v Z. č. C/641/66 súd zistil, že prebiehalo súdne konanie vo veci
navrhovateľky U. G., bytom V., proti I. M. a spol., bytom V., o ochranu držby užívania nehnuteľností,
v ktorom. U. G. žiadala, aby odporcovia boli povinní polovicu vnútornosti, t.j. záhrady zapísanej v
pozemnoknižnej vložke katastrálne územie V., parcela č. XXX/XX vrátiť do jej držby s tým, že ďalšie

narušovanie v držbe sa im zakazuje, ďalej že sú povinní vyprázdniť a odovzdať do držby budovu užívanú
predtým L. F. v V. ako sklad a z titulu ušlého nájomného zaplatiť ročných 514 Kčs odo dňa 1.4.1965 až
do odovzdania navrhovateľke všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z výpovede navrhovateľky
U. G.Š. bolo zistené, že celú nehnuteľnosť zapísanú v P.. XXX, parc. č. XXX/XX katastrálne územie V.nadobudla do vlastníctva, užívala ju až do roku 1961, kedy odporca jej znemožnil užívať nehnuteľnosť,
takže doteraz odporcovia túto nehnuteľnosť užívali oni sami. Potom sa dohodli po dvoch rokoch na tom,
že polovičku budú užívať odporcovia, napriek tomu podvodným spôsobom odporcovia si nechali na seba

previesť polovicu tejto nehnuteľnosti. Ona neuznáva, že sú vlastníkmi v polovici danej nehnuteľnosti, toto
bude riešiť v inom spore teraz však uplatňuje, aby odporcovia vydali polovicu uvedenej nehnuteľnosti.
Zároveň, aby vydali ňou postavený rodinný domček pozostávajúci z dvoch miestností a ktorý domček
mala L. Ľ. v F. v podnájme. Konanie sa právoplatne skončilo 5.11.1966 späťvzatím návrhu.

8. Súd po právnom posúdení podľa § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) skúmal, či žalobkyňa ako právna nástupkyňa, mohla k nehnuteľnostiam nadobudnúť vlastnícke
právo vydržaním, pričom poukázal na to, že žalobkyňa vlastnícke právo svojho právneho predchodcu
odvodzovala od darovacej zmluvy (rozhodnutie - rendelkezés) zo 16.2.1946, ktorou L. M. a manž. U.
rod. L. mali darovať sporné nehnuteľnosti svojmu synovi I. M..

9. Konštatoval, že podľa obyčajového práva, platného na území terajšej Slovenskej republiky do
1.1.1951, vlastnícke právo k nehnuteľnej veci zapísanej v pozemkovej knihe sa neprevádzalo už
uzavretím zmluvy, ale až zápisom prevodu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy (intabulácia). Tento
tzv. konštitutívny charakter zápisov do pozemkovej knihy zanikol účinnosťou Občianskeho zákonníka
z roku 1950 (zákon č. 141/1950 Zb.). Dvojfázovosť teda spočívala v tom, že na prevod vlastníckeho

práva sa vyžadoval jednak právny dôvod a jednak spôsob nadobudnutia vlastníctva. Podľa tejto
úpravy uzavretie zmluvy dávalo nadobúdateľovi predbežne iba obligačný nárok žiadať od scudziteľa
prevedenie vlastníctva k veci. Aby vzniklo vecné právo, muselo sa toto prevedenie realizovať určitým
zákonom stanoveným spôsobom a len splnením právneho spôsobu bolo prevedené vlastnícke právo
na nadobúdateľa. V zákone uznaným právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri prevode

nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej knihy (pozemnoknižné odovzdanie), ktoré spočívalo v tom,
že doterajší pozemnoknižný vlastník vydal vkladné povolenie, ktoré bolo samostatným, od právneho
titulu formálne oddeleným aktom. K právne účinnému prevodu predmetných nehnuteľností tak mohlo
dôjsť len zápisom darovacej zmluvy z r. 1946, pre ktorej platnosť sa nevyžadovala písomná forma, lebo
právo platné a účinné v danom období pripúšťalo pre platné darovanie nehnuteľností aj ústnu formu,

do pozemkovej knihy.

10. Predmetom určenia vlastníckeho práva boli nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, k.ú. V., rodinný
dom súp. č. XXX na parc. č. XXX/X, parc. č. XXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXX/
X, druh zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXX/X, druh zastavané plochy a nádvoria. Tomuto zápisu

okrem rodinného domu na LV č. XXX k parc. N.-M. č. XXX zodpovedal zápis W.. XXX/XX, pričom parc.
č. XXX bola v roku 2002 rozdelená na parc. č. XXX/X,X,X.

11. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že pôvodná parcela mpč. XXX bola zapísaná na P. č. XXX k.ú. V.
na mene R. B.. Pozemok mpč. XXX bol podľa kúpnopredajných zmlúv vystavených v U. dňa 15.8.1922,

schválených Štátnym pozemkovým úradom v Z. Z. dňa 15.12.1922, pod číslom 20939/1922 a podľa
nákresu a výkazu plôch katastra Katastrálnym úradom vo X. M., rozdelený na okrem iných aj mapové
číslo XXX/XX vo výmere 61 á 21 m2 a na mapové číslo XXX/XX vo výmere 18 á 20 m2.

12. Ďalej zistil, že pozemok mpč. XXX/XX vo výmere 18 á 20m2 pod zápisom: Č. - podľa kúpnopredajnej

zmluvy vystavenej v U. dňa 15.8.1922, bol zapísaný pozemok mapové číslo XXX/XX z vložky č. XXX
do tejto knihy a vložilo sa vlastnícke právo titulom kúpy pod A/ L. M. v polovici a pod B/ jeho manželky
U.R., rod. L. v polovici, následne zápis vedený na PKV č. XXX, k.ú. V..

13. Parcela registra W.-M. č. XXX/XX je totožná s parcelou W. č. XXX/XX, ktorá po prečíslovaní v roku

1988 pri novom mapovaní ZMVM zodpovedá parc. č. N.-M. č. XXX/X a je evidovaná na LV č. XXX, k. ú.
V., vo vlastníctve žalobkyne, čo súd zistil zo správy katastrálneho odboru z 3.3.2013.

14. Darovacou zmluvou za 20.2.1948 čd. XX bolo vložené vlastnícke právo z L. M.E. a U. rod. L. na
U. G. rod. M..

15. Pozemok mpč. XXX/XX vo výmere 61 á 21m2 bol odpísaný z vložky č. XXX tejto knihy pod zápisom
čd/XXX, zápisom bolo vložené vlastnícke práva v prospech I. M. v celosti, následne bol zapísaný na
P. č. XXX, k.ú. V..16. Parcela reg. W.-M. č. XXX/XX po prečíslovaní zodpovedá N.-M. XXX a je evidovaná na LV č. XXX,
k. ú. V. vo vlastníctve žalovaných, ako vyplynulo zo správy katastrálneho odboru z 19.11.2012.

17. ZápisdoLVč.XXXk.ú.V.vprospechžalovanýchbolnazákladerozhodnutiaodedičstveč.D/845/71
po neb. U. G., rod. M., okrem iných aj k nehnuteľnosti evidovanej v P. č. XXX katastrálne územie V.
mpč. XXX/XX pod B8 v celosti v prospech R. G., R. G. a U. G. každý po 1/3. V rozhodnutí sa cituje
parcela mpč. XXX/XX bez uvedenia výmery (z vložky XXX). Podľa identifikácie parciel zo 7.3.1972,

pozemnoknižnej vložke („P.“) č. XXX a v nej evidovanej pozemnoknižnej parcele mpč. XXX/XX roľa o
výmere 1820 m2, zodpovedala podľa stavu v evidencii nehnuteľností (EN) parcela č. XXX/XX d.dvor o
výmere 688 m2, parcela č. XXX/XXX dom o výmere 130 m2 a parcela č. XXX/XX záhrada o výmere 7079
m2 s odvolaním sa na T. č. XXX-XX-XXX-XXX/XX. Dňa 14.3.1972 bola opäť vyhotovená aj identifikácia
na pozemnoknižnú vložku č. XXX na parcele mpč. XXX/XX roľa o výmere 1820 m2, ktorej zodpovedala
parcela č. XXX/XX d.dvor o výmere 688 m2, parcela č. XXX/XXX dom o výmere 130 m2 (následne

prečíslovaná na parcelu č. XXX/XXX, ale ide o tú istú parcelu) a na P. č. 942 na parcele mpč. XXX/XX
roľa o výmere 6121 m2, ktorej zodpovedala parcela č. XXX/XX záhrada o výmere 7079 m2. Do výkazu
zmien a do LV č. XXX bolo zapísané podľa identifikácie parciel a to parcela č. XXX/XX d.dvor o výmere
688 m2 a parcela č. XXX/XXX dom o výmere 160 m2. V rozhodnutí o dedičstve je uvedené číslo parcely
podľa pozemkovej knihy, čomu zodpovedá číslo parcely evidencie nehnuteľností ako je to uvedené v

identifikácii, preto bolo do LV zapísané číslo parcely XXX/XX a XXX/XXX. Zo správy Okresného úradu
Z., katastrálny odbor z 11.4.2014 vyplynulo, že vychádzajúc zo zákresov v pozemnoknižných mapách
a T. č. XXX-XX-XXX-XXX/XX ešte v zápisoch v pozemkovej knihe došlo k zámene mpč. XXX/XX a mpč.
XXX/XX.

18. Z uvedeného potom súdu vyplynulo, že ak I. M. nadobudol mpč. XXX/XX vo výmere 61 á 21m2, ktorá
bola odpísaná z vložky č. XXX tejto knihy pod zápisom čd/XXX, následne bol zápis na P. č. XXX, k.ú. V.,
nadobudol tak mpč. XXX/XX, ktorá po prečíslovaní v roku 1988 pri novom mapovaní ZMVM zodpovedá
parc. č. N.-M. č. XXX/X a je evidovaná na LV č. XXX, k. ú. V., teraz vo vlastníctve žalobkyne titulom daru
od U. M. manželky I. M.. Ďalej z toho vyplýva, že keď L. M. s manželkou darovali dcére U. G.M. rod.

M. darovacou zmluvou z 20.2.1948 pozemok evidovaný v P. č. XXX, parc. č. XXX/XX roľa o výmere 18
á 20m2, zodpovedá to užívaciemu stavu mpč. 527/18, s tým, že nadstavba vystavená na tejto parcele
I. M. synom darujúcich, patrí vlastníckym právom I. M.. Následne pozemok bol predmetom dedičského
konania D 845/71 v prospech žalovaných.

19. Súd ďalej zistil, že v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX ani vo vložke č. XXX nie je evidovaný
dom. Prvý zápis domu do LV č. XXX na parcele v evidencii nehnuteľností č. XXX/XX bol v roku 1974 na
základe darovacej zmluvy E. XXX/XX, kde je uvedené, že na parcele č. XXX/XX je postavená nadstavba
rodinného domu. Zákres domu na parcele č. XXX/XX je vidieť na geometrickom pláne z roku 1961, na
ktorom je zakreslená nová stavba označená parcela č. XXX/XXX. V tejto súvislosti súd poukázal na to,

že v zápisnici čd. XXX/XX zo 4.7.1962, ktorou žiadateľky U. M. a U.Á. G. mali žiadať o povolenie vkladu
vlastníckeho práva na základe skutočnej držby, na nehnuteľnosť v P. č. XXX k.ú V. na nehnuteľnosť
označenú parcela č. XXX/XX a XXX/XX dom s dvorom, záhradou, a poťažne na novostavbu a na starý
dom zapísaný na mene R. B. pod B1c v celosti. Z toho sa podľa súdu môže javiť, že parcela č. XXX/
XX bol starý dom, pod THM tomu zodpovedá parcela č. C č.XXX/X viď T. č. XXXXXXXX-XXXA/XXXX a

ako novostavbe v tom čase postavenej na parcele č. XXX/XXX (T. č. XXX-XX-XXX-XXX/XX) zodpovedá
parcela registra „N.“ č. XXX/X.

20.Súdkonštatoval,želistinnýmidôkazmitvoriacimiobsahčd.XXX/XXmalpreukázané,ženapôvodnej
parcele XXX/XX (užívací stav XXX/XX) U. G. rod. M. v roku 1931 postavila so svojim manželom domček

so stolárskou dielňou; čo bolo preukázané aj listinou - výmerom z 25.8.1933 z ktorej vyplýva, že U. G. a
U. G. postavili dom popisné číslo XXX v V., ktorý pozostával z 2 obytných miestností a ktorých skutočné
používanie nastalo dňa 13.5.1931. K tomu domčeku neskôr jej brat s manželkou U. M. rod. M.D. pristavili
ďalší dom. Vlastnícke právo k novému domu teda bolo právne zachytené v roku 1974 a k starému domu
nebol realizovaný vklad vlastníckeho práva do P., aj keď rodinný dom reálne existoval a bol užívaný U.

G. rod. M. s rodinou. Z uvedeného súd uzavrel, že právny predchodca žalobkyne I. M. ani U. M. rod. M.
nikdy neboli vlastníkmi starého domu, teda nesvedčilo im vlastnícke právo k starému domu.21. Vlastnícke právo k pozemku mpč. XXX/XX o výmere 18á 20m2 svedčilo U. G. rod. M. titulom
darovacejzmluvyz20.2.1948akstarémudomutitulomjehostavby,čovyplynulozcitovannéhočd.XXX/
XX a aj zo Záväzného prehlásenia U. M. rod. L. z 19.3.1959, v ktorom prehlásila, že ich majetok na dcéru

prepísali aj v pozemkovej knihe, ale ako bývalá vlastníčka chcela, aby to bolo prepísané na syna I. M..

22. K argumentu žalobkyne, že rozhodnutím (darovacou zmluvou) zo 16.2.1946 bol pozemok užívacieho
stavu mpč. XXX/XX a dom, ktorý sa na uvedenom pozemku nachádzal a v ktorom bývala U. G. a U.
G. (starý dom) darovaný synovi I. M., súd uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že došlo k uzavretiu

konkrétnej darovacej zmluvy, nakoľko na rozhodnutí absentujú podpisy obdarovaného I. M., teda k
uzavretiu samotnej darovacej zmluvy písomnou formou nedošlo a ak bola uzavretá iba ústnou formou,
tak nedošlo ani k následnej intabulácii - zápisu do verejnej knihy k tomu určenej. Z uvedeného dôvodu
mal súd za to, že vlastníkom nehnuteľnosti sa právny predchodca žalobkyne samotným rozhodnutím
nemohol stať.

23. Súd následne pristúpil ku skúmaniu, či právni predchodcovia žalobkyne I. M. a U.Á. M. rod. M.,
ako oprávnení držitelia dobromyseľne a nerušene užívali predmetné nehnuteľnosti od roku 1946 v tej
domnienke, že tvoria ich vlastníctvo.

24. Žalobkyňa tvrdila, že L. M. s manželkou U. rod. L. rozhodnutím (rendelkezés) zo dňa 16.2.1946

darovali synovi I. M. stavebný pozemok (mpč. XXX/XX) ako aj dom nachádzajúci sa na tomto pozemku,
v ktorom bývali zať U. G. s manželkou U. G. rod. M.. Od tohto obdobia ma I. M. nadobudnúť oprávnené
a dobromyseľné užívanie predmetnej nehnuteľnosti.

25. Súd poukazujúc na ustálenú súdnej praxe, dospel k záveru, že v prípade I. M., možno hovoriť o

neospravedlniteľnom omyle, pretože k vzniku jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam
nazákladedarovacejzmluvyzo16.2.1946nedošlozákonompredpísanýmspôsobom(pozribod22.).Ak
sa napriek tomu uchopil držby predmetných nehnuteľností, nemohol byť s ohľadom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že je vlastníkom týchto nehnuteľností.

26. Napriek tomu, následne darovacou zmluvou N 833/73 zo 14.11.1973 I. M. previedol na U. M. rod. M.
svoj podiel 1/2 rodinného domu ako nadstavby vybudovaného na parcele č. XXX/XX k.ú. V. a parcelu
č. XXX/XX v celosti (podľa EN tomu zodpovedala parcela č. XXX/XX záhrada 70 á 79m2). Prílohou
darovacej zmluvy vo forme notárskej zápisnice bola aj identifikácia parciel, kde v pozemnoknižnej vložke
č. XXX, parcela č. XXX/XX, roľa výmera 61 á 21 m2 zodpovedá stav v evidencii nehnuteľností parcela

č. XXX/XX záhrada výmera 70 á 79 m2 a v pozemnoknižnej vložke XXX, parcela č.XXX/. roľa o výmere
18 á 20 m2 zodpovedá v evidencii nehnuteľností parcela č. XXX/XX dom, dv. súpisné číslo 221 výmera
8 á 48 m2. U. M. rod. M. darovacou zmluvou z 19.2.1996 darovala U. B. rod. M. nehnuteľnosť - dom s.č.
XXX na parc. XXX (W. XXX/XX), bez výmery a pozemok parc. č. XXX/X záhrada (W. XXX/XX).

27. Súd z uvedeného dospel k záveru, že ak údajný pôvodný právny predchodca I. M. nebol vlastníkom
domu, ktorý sa už nachádzal na pozemku, ani samotného pozemku mpč. XXX/XX, nemohol vlastnícke
právo k týmto nehnuteľnostiam previesť ani na právnych nástupcov - U. M. rod. M. a následne
ona na žalobkyňu, pretože nikto totiž nemôže previesť viac práv, než má sám. Platne nemôže
nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť.

28. Pokiaľ ide o nedostatok dobromyseľnosti, dobrej viery pri užívaní sporných nehnuteľností a
oprávnenosti držby, súd poukázal na súdne spory vedené medzi U. G. a I. M.E. a U. M. rod. M. o ochranu
držby a o povolenie vkladu vlastníckeho práva na základe skutočnej držby a vklad vlastníckeho práva

čd. XXX/XXXX z ktorých je zrejmé, že ani U. M. rod. M. nebola dobromyseľná pri užívaní predmetnej
nehnuteľnosti. Toto vyplýva aj listu z 30.5.1980 ktorým U. G.Š. vyzval U. M., aby sa zdržala akejkoľvek
opravy resp. prestavby rodinného domu súp. č. XXX na parc. č. XXX/XX v obci V., ktorý označil za svoj.
Právni predchodcovia žalobkyne teda nikdy neužívali predmetné nehnuteľnosti dobromyseľne a preto
ani žalobkyňa darovacou zmluvou z 19.2.1996 nenadobudla sporné nehnuteľnosti do svojho vlastníctva,

uchopila sa držby týchto nehnuteľností bez právneho titulu a nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti
v dobrej viere, že je vlastníčkou nehnuteľnosti.29. Napokon súd konštatoval, že keďže v konaní nebola preukázaná na strane právnych predchodcov
žalobkyne dobromyseľnosť v užívaní nehnuteľnosti, nemohli nastať ani účinky uplynutia vydržacej
doby a z tohto dôvodu ani nemohol právny predchodca žalobkyne nadobudnúť vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam.

30. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a zamietol ju.

31. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. §142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešným žalovaným

náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov neuplatnili.

32. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/ O.s.p. a navrhla rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Mala za to, že súd vec nesprávne právne posúdil a že sú tu ďalšie dôkazy, ktoré navrhla vo veci
vykonať, ale súd ich nevykonal, čím jej odňal možnosť vo veci ďalej konať. Rozhodnutie súdu považuje

za predčasné a za rozporné s listinnými dôkazmi jej právnych predchodcov. Zopakovala skutočnosti
tvrdené aj v prvoinštančnom konaní, t.j. že na základe darovacej zmluvy nadobudla od svojej tety U.
M.E. nehnuteľnosti uvedené v bode 2. tohto rozhodnutia, že súdny znalec C.. T. vo svojom znaleckom
posudku opísal všetky nehnuteľnosti, ktoré v skutočnosti darujúca darovala obdarovanej, že darujúca
ju oboznámila s tým, že celá parcela, na ktorej stojí rodinný dom súp. č. XXX spolu s dvorom, patrí

iba jej, nakoľko žalovaní dostali za výmenu týchto podielov iný pozemok, že až v mesiaci august 2012
zistila, že k zadnej časti jej rodinného domu, ktorý mal dovtedy len jediné súpisné číslo, je vydané
ďalšie súpisné číslo a to XXX a vlastnícke právo je zapísané na žalovaných a že bol vyhotovený ďalší
geometrický plán, ktorý neoprávnene rozdelil jednu nehnuteľnosť, t.j. rodinný dom súp. č. XXX na dva
rodinné domy, napriek tomu, že sa nejedná o ďalší rodinný dom, že obec V. vydala nové súp. č. XXX,

ktoré sa následne zapísalo na katastrálnom úrade v prospech žalovaných, pričom títo nemajú žiaden
právny titul pre takéto nadobudnutie vlastníckeho práva k tomuto akoby ďalšiemu rodinnému domu.
Namietala, že k týmto skutočnostiam sú vôbec nevykonal dôkazy, čo je dôvod na zrušenie rozsudku a
na vrátenie veci súdu prvej inštancie. Argumentovala prehlásením L. M. a jeho manželky U., rod. L.,
ktorí boli právnymi predchodcami I. M., a ktorí jemu, ako svojmu synovi podarovali pozemok na Novom

rade a dom, čo tam stojí - ide pritom o starý dom bez súp. čísla, ku ktorému v roku 2012 Obecný úrad
V. vydal nové súp. číslo XXX, čo považuje za nezákonné, ako aj listinou z 19.3.1959, ktorou U. M.,
manželka L. M., vyhlásila, že jej vôľou a vôľou je manžela bolo, aby parc. č. XXX/XX bola vo vlastníctve
ich syna I. M., ktorý si postavil na tejto svoj dom na vlastné náklady a od roku 1946 túto parcelu užíva
oprávnene on sám. Tieto dôkazy preukazujú, že jej právni predchodcovia získali titulom daru vlastnícke

právo k uvedeným parcelám ako aj k starému domu, ktorý neoprávnene získal súp. č. XXX, a preto keď
žalobkyňa nadobudla vlastnícke právo k nim titulom daru od svojej tety, oprávnene sa domáha určiť k
nim vlastnícke právo súdnou cestou.

33. Žalovaný 1/ bol v odvolacom konaní nečinný, žalovaná 2/ sa stotožnila s rozhodnutím súdu prvej

inštancie.

34. V písomnom vyjadrení k podaniu žalovanej 1/ žalobkyňa zotrvala na skutočnostiach namietaných
v odvolaní.

35. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016,
ďalej len CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa
20.4.2017 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379
a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne

správny, preto ho podľa § 387 od. 1 CSP potvrdil.

36. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

37. Podľa ust. § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.38. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že odvolací súd posudzuje prípustnosť
odvolania v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie,
avšak dôvodnosť odvolania už posudzuje podľa Civilného sporového poriadku v zmysle citovaného ust.

§ 470 ods. 1 CSP.

39.Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúd vcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

40. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s
dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol

logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP (v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie podľa v tom čase účinných ust. § 133 až § 135 O.s.p.) alebo že by na zistený skutkový stav
aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

41. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/ CSP (v čase
rozhodovania súdu prvej inštancie podľa v tom čase účinných ust. § 205 ods. 2 písm. a/ a písm. b/
O.s.p.), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

42. Správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

43. Žalobkyňa v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci, a neumožňujú záver, že by

v konaní neboli splnené procesné podmienky, resp. že by súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil niektorej zo sporových strán, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

44. Odvolateľkaneuviedlažiadnetakévecnéaprávnerelevantnédôvody,ktorébypreňuakožalobkyňu

privodili priaznivé rozhodnutie. Námietkami uvedenými v odvolaní, sa dôsledne vysporiadal už súd
prvej inštancie, a tieto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska
zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci.

45. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie,

na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

46. Pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne proti rozsudku, ktorá uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods.
2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p ani jeden z
uvedených odvolacích dôvodov nie je v prejednávanej veci daný.

47. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je daný
vtedy, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

48. Vadami konania podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú

uvedené v § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré spočívajú v chybnom postupe súdu, napr. pri dokazovaní, pri
posudzovaní procesných otázok v priebehu konania, v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších
nedostatkoch činnosti súdu, ku ktorým došlo počas konania a v súvislosti s rozhodovaním. Spôsobilým
odvolacím dôvodom tieto vady však nie sú sami osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom
takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Typickou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také
porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup súdu,
v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskymsúdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza, napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o

pojednávaní, v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu (nepredvolanie alebo oneskorené
predvolanie), neposkytnutie poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods. 1 O.s.p.) alebo poučenie o
dôkaznej povinnosti (§ 120 ods. 1 prvá veta O.s.p.), rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania,
aj keď na to neboli splnené podmienky a pod. Vadou konania môže byť aj okolnosť vzťahujúca
sa na vykonávanie dokazovania, pokiaľ pri dokazovaní nebolo postupované v súlade s príslušnými

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, napr. ak súd nevykonal dokazovanie na pojednávaní (§
122ods.1O.s.p.),svedoknebolriadnepoučený,listinnýdôkaznebolvykonanýspôsobomustanoveným
v § 129 ods. 1 O.s.p., účastníkovi nebolo poskytnuté právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým
dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.) a pod.

49. Naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predpokladá, že účastník

konania navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo
veci samej a súd ho nevykonal, čo malo za následok nedostatok v skutkových zisteniach.

50. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke,

ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.

51. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. e/ O.s.p. je daný, ak doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a).

52. Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti

rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy ak a/ sa týkajú podmienok
konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, b/ má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c/ odvolateľ
nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a d/ ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť
alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

53. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než
ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

54. Odvolací súd konštatuje, že ani jeden z týchto odvolacích dôvodov v prejednávanej veci nie je daný.
Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné a správne zistenie skutkového stavu, čo
je nepochybne zrejmé z obsahu spisu, súd vec správne právne posúdil, lebo na zistený skutkový stav
použil správny právny predpis a správne ho aj vyložil zohľadňujúc aktuálnu súdnu prax. Postupu súdu

nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích
dôvodov. Pokiaľ ide o výhrady žalobkyne že súd nevykonal dokazovanie, ktoré navrhla, odvolací súd má
za to, že súd prvej inštancie zohľadnil a vysporiadal sa so všetkými dôkazmi potrebnými pre rozhodnutie
veci a ďalšie dôkazy by pre právne posúdenie prejednávanej veci nemali žiaden význam.

55. Žalobkyňa svoje vlastnícke právo v prejednávanej veci odvíja od darovacej zmluvy, ktorou jej
darujúca U. M. darovala nehnuteľnosti, o ktoré ide v tomto spore. Súd prvej inštancie správne skúmal, či
darujúca, resp. jej právni predchodcovia boli vôbec vlastníkmi týchto nehnuteľností. Žalobkyňa by totiž
nemohla darom platne nadobudnúť vlastnícke právo, ak ho nemala darujúca a jej právni predchodcovia.
Preto súd preukazoval existenciu vlastníckeho práva až k manželovi U. M., I. M., a dospel na základe

vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že tento sa nestal na základe darovacej zmluvy zo
16.2.1946 vlastníkom sporných nehnuteľností, pretože táto nebola uzavretá zákonom predpísanou
formou, ako to podrobne rozobral súd prvej inštancie a na ktoré závery, s ktorými sa stotožňuje, odkazuje
aj odvolací súd. Súd prvej inštancie takisto podrobne rozobral, prečo I. M., ak sa aj uchopil držbypredmetných nehnuteľností, nemohol byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
týchto nehnuteľností. Preto vychádzajúc zo zásady rímskeho práva (nemo plus iuris ad alium transferre
potest, quam ipse habet), v zmysle ktorej z nepráva nemôže vzniknúť právo, žalobkyňa platne nemôže

nadobudnúť vlastnícke právo od svojej tety, darujúcej, pretože ani táto vlastnícke právo k nehnuteľnosti
nikdy nenadobudla, a teda ho ani nemohla ďalej platne previesť. Na tomto nič nemôže zmeniť tvrdenie
žalobkyne, že darujúca ju oboznámila s tým, že „celá parcela, na ktorej stojí rodinný dom súp. č. XXX
spolu s dvorom patrí iba jej, nakoľko odporcovia dostali za výmenu týchto podielov iný pozemok“.

56. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vydržanie je osobitný originálny spôsob
nadobudnutia vlastníctva. Držiteľa je možné považovať za oprávneného, ak je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný o tom, že mu právo patrí. Ako podmienka vydržania nepostačuje subjektívne
presvedčenie držiteľa o tom, že mu právo patrí, ale musel byť v dobrej viere so zreteľom na všetky
okolnosti. Posúdenie dobromyseľnosti držiteľa nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa, dobrá viera sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých mohlo vecné právo

vzniknúť,tedaajkprávnemutitulu,ktorýbymoholmaťzanásledokvznikpráva.Otázkudobromyseľnosti
je potrebné posudzovať aj z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri normálnej opatrnosti,
ktorúodnehomožnopožadovať,nemalanemoholmaťpochybnosti,čimuvlastníckeprávopatrí.Ztohto
hľadiska je súd vždy povinný skúmať, či presvedčenie držiteľa o jeho práve k veci možno vzťahovať aj k
momentu vstupu do držby, a ak si tento držiteľ započítal dobu držby svojich predchodcov, aj k spôsobu

získania držby nehnuteľnosti týmito osobami.

57. V období do účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník), ktorý v ustanoveniach §
115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 upravoval podmienky pre vydržanie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti (išlo o tri základné podmienky: oprávnenosť držby, nepretržitosť držby počas

vydržacej doby a uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby) bola úprava pozemkovoknižného práva
predmetom rakúskeho nariadenia č. 222 z 15.12.1855. Pozemková kniha v tom čase neplnila len funkcie
evidenčné, ale aj funkcie právotvorné (konštitutívne), čo znamenalo, že zápisy do pozemkovej knihy
mali význam nielen evidenčný, pre zabezpečenie prehľadu a deklarácie istých práv, ale zabezpečovali
vznik, zmenu alebo zánik pozemkovoknižných práv.

58. Pokiaľ ide o vydržanie sporných nehnuteľností darujúcou, resp. jej právnym predchodcom, odvolací
súdodkazujenapodrobnéodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancie,vktoromsúdrozobral,chýbajúcu
dobromyseľnosť, teda dobrú vieru pri užívaní nehnuteľností, vzhľadom na prebiehajúce súdne spory
medzi U. M. a I.M. M. na jednej strane a U. G. na strane druhej ako aj neospravedlniteľný omyl I. M. pri

vstupe do držby nehnuteľností (bod 22., 25. rozsudku).

59. Na základe uvedených skutočností, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštancie, s poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05
zo 16.3.2005, podľa ktorého: "Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie“
dospel odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožňuje, a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

60. V odvolacom konaní úspešným žalovaným by podľa § 255 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP mala
byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania, pretože im však v odvolacom konaní žiadne účelne
a preukázateľne vynaložené trovy nevznikli odvolací súd rozhodol, že im nepriznáva náhradu trov
odvolacieho konania.

61. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacovod doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.