Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 17, 2019

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 7Csp/37/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118223758
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Melníková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2019:6118223758.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou sudcom JUDr. Martinou Melníkovou v právnej veci žalobkyne: Š. R., V..

XX.XX.XXXX, P. T.E. S. XXX/XX, L. V. B., zast. WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom Na rozhliadke 2, 831
01 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 50 680 552, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 794,32
eur s príslušenstvom, t a k t o

r o z h o d o l :

I.Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 794,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 120,30 eur od 09.02.2018 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 674,02 eur od

31.01.2019 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II.V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III.Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 16 % s tým, že o výške
tejto náhrady súd rozhodne osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa pôvodnou žalobou podanou prostredníctvom právneho zástupcu, ktorá bola pôvodne
podaná na upomínací súd dňa 14.02.2018, vedená pod sp.zn. 8Up/93/2018, domáhala vydania

rozsudku, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 590,67 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 69,37 eur od 18.08.2010 do zaplatenia, s úrokom z
omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 40,10 eur od 14.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania
vo výške 6 % ročne zo sumy 40,10 eur od 02.11.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo
výške 6 % ročne zo sumy80,20 eur od 30.11.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške
6 % ročne zo sumy 40,10 eur od 02.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6
% ročne zo sumy 40,10 eur od 02.01.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6 %

ročne zo sumy 40,10 eur od 02.02.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne
zo sumy 40,10 eur od 02.03.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 02.04.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 02.05.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 02.06.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 02.07.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 6,50 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 02.08.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že

medzi účastníkmi došlo dňa 02.10.2008 k uzavretiu zmluvy o spotrebiteľskom úvere označenej ako
Zmluva o revolvingovom úvere č. 8300013177, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského
úveru zo strany žalovaného v prospech žalobcu (ďalej len „Zmluva“). Zmluva je v hrubom rozpore so
zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „Zákon“), zákonom č. 250/2007 Z.z.o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o ochrane spotrebiteľa“) a zákonom č. 40/1964 Zb.
Občianskym zákonníkom (ďalej len „Občiansky zákonník“). Odplatou uvedeného spotrebiteľského úveru

boliúroky.Úrokybolidojednanévovýške79,49%p.a.Vychádzajúczoštatistickýchúdajovzverejnených
na webovej stránke Národnej banky Slovenska (https: //www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/financne-trhy/
urokove-sadzby/priemerne-úrokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) boli priemerné úrokové sadzby
pri nových úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov v októbri 2008, kedy bola predmetná zmluva
uzavretá, v sadzbe 13,76 %. Úroková sadzba predmetného spotrebiteľského úveru je skoro 6 -

násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. V zmysle rozsudku Krajského
súdu Prešov, sp.zn. 17Co/107/2016, zo dňa 23.06.2016, je dojednanie úrokov vo výške odporujúcej
dobrým mravom neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka). Krajský súd
Prešov pritom poukázal vo svojom odôvodnení aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31.07.2009, podľa ktorého: „Maximálna výška úrokov (ako odplaty za
užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym

predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda
o výške úrokov totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav
pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi
v čase uzavretia zmluvy.“ Ďalej uviedol, že ak súd príde k záveru, že dohoda o odplate je platná,

spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodov, že v Zmluve
nie sú uvedené nižšie uvedené náležitosti, resp. tieto sú uvedené nesprávne (čo má ten istý účinok,
ako keby Zmluva uvedenú náležitosť neobsahovala -napr. rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica
zo dňa 08.03.2017). Výslovne uviedol, že v zmluve chýba výška, počet a termíny splátok v členení
na istiny, úroky a iné poplatky, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplatením zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia
(náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 písm. i) Zákona). Taktiež konečná
splatnosť spotrebiteľského úveru ( náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2
písm. g) Zákona) v Zmluve nie je uvedená. K náležitosti - neuvedenie výšky, počtu a termínov splátok
v členení na istiny, úroky a iné poplatky podrobnejšie uviedol nasledovné: splátky spotrebiteľského

úveru nie sú v Zmluve rozčlenené na splátky istiny, úrokov a poplatkov, čím sa v zmysle konštantnej
judikatúry úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vyššie uvedený záver je potrebné prijať napriek
Rozsudku súdneho dvora EÚ vo veci C-42/2015, nakoľko priamy účinok Smernice nie je možný (nakoľko
sa jedná o právne vzťahy horizontálne, teda medzi jednotlivcami) a eurokonformný výklad ust. § 9
ods. 2 písm. k) Zákona účinného v čase uzatvárania Zmluvy (teda nepriamy účinok Smernice) nie je

možný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade vnútroštátne právo - Zákon, nad rámec smernice zakotvuje
prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie
ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka
zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy
musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon

o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak
splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie

splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. V danom prípade je tu zrejmý konflikt
medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho
automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny

súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch

medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa
Zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby
vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať
nepriami účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriamehoúčinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možne
uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia
aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej

miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa
vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené
všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad Zákona nemôže narúšať všeobecné právne
zásady,najmäzásaduprávnejistoty.Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonaospotrebiteľskýchúverochv
časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani

nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu
na predmetné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje
náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11
tohto zákona, je úver potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň poukázal na niektoré
rozhodnutia súdu: Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 9.11.2016 sp.zn. 21 Co/104/2016,
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.10.2017 sp.zn. 27 Co/136/2017, Rozsudok Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 28.09.2017 sp.zn. 3Co/345/2016, Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo
dňa 27.09.2017 sp.zn. 7Co/158/2017, Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.07.2017 sp.zn.
7Co/53/2017, Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 15.05.2017 sp.zn. 23Co/815/2015, Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.08.2017 sp.zn. 15Co/10/2017. Slovenský zákonodarca pristúpil
k novelizácii predmetného ustanovenia Zákona a to zákonom č. 279/2017 Z. z. a to tak, že s účinnosťou

od 1.5.2018 v ust. § 9 ods. 2 písm. i) sa slová "a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov"
nahrádzajú slovami "frekvenciu splátok a". Z dôvodovej správy k tejto novele Zákona vyplýva, že
dôvody na takúto zmenu Zákona sú nasledovné: „Legislatívno-technická úprava v nadväznosti na
zabezpečenie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ESU ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len "smernica 2008/48/

ES") aj v spojitosti s úpravou náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere v § 9 ods. 2. Vypustenie
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté z dôvodu záverov Rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s./Klára Bíróová. V zmysle
uvedeného rozsudku zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať len náležitosti výslovne uvedené
v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, a to vzhľadom k tomu, že touto smernicou sa zabezpečuje úplná

harmonizácia v oblasti spotrebiteľských úverov (v článku 22 ods. 1 smernice 2008/48/ES je uvedené,
že ,,členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“ Zmluva o spotrebiteľskom úvere môže obsahovať aj prípadné
iné zmluvné podmienky zakotvené v čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/ES, avšak tieto podmienky
musia byť individuálne dohodnuté so spotrebiteľom v rámci ich úverového zmluvného vzťahu, ako

to vyplýva z bodu 57 predmetného rozsudku. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. u) smernice 2008/48/
ES by sa nemalo podľa bodu 58 rozsudku vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Inak by sme predmetné ustanovenia ponechali v
zákone č. 129/2010 Z. z., Slovenská republika by išla nad rámec podmienok stanovených smernicou.

Súčasne zákon neobmedzuje veriteľa v tom, aby nad rámec zákona dohodol so spotrebiteľom doplnenie
ustanovení, ktoré pomáhajú spotrebiteľovi pochopiť rozsah jeho záväzku. V záujme každého veriteľa,
ktorého zámerom je zodpovedné podnikanie a poskytovanie spotrebiteľských úverov je poskytnutie čo
najkomplexnejšiehorozsahuinformácií.Veriteľmôžedozmluvyuviesťajďalšiuinformáciu,napr.odplatu
pre daný spotrebiteľský úver.“ Samotný slovenský zákonodarca teda pristúpil k novelizácii sporného

ustanovenia, a to výlučne z dôvodu, že toto ustanovenie je v rozpore so Smernicou. Ak samotný
zákonodarca ustálil, že Zákon je v rozpore so Smernicou, je teda zrejmé, že eurokonformný výklad
Zákona (t.j. nepriamy účinok Smernice) nie je možný, nakoľko výklad Zákona by bol contra legem. K
nesprávne uvedenej konečnej splatnosti uviedol nasledovné:
Zmluva v čase jej uzatvárania musela podľa Zákona účinného v čase jej uzatvárania zo Zákona

obsahovať vyjadrenie jej konečnej splatnosti.
V zmysle ustálenej judikatúry, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie je možné vykladať
inak ako dátum ukončenia zmluvy. Tým vlastne zákon poskytuje primeranú ochranu právam spotrebiteľa
pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch, aby tieto neboli neurčité a nezrozumiteľné pre
spotrebiteľa, ktorý je slabšou stranou zmluvného vzťahu a jeho znevýhodnené postavenie využíva

subjekt, ktorý pripraví zmluvy, bez možnosti ovplyvniť obsah zmluvy, ako aj v tomto prípade. Zásadne
tento musí byť vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa
počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy, nakoľko by bezpochyby išlo o zložitý a neistý
výpočet konečnej splatnosti úveru. Dikcia Zákona vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bolvyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Ako vyplýva zo súdnej praxe, napriek zneniu čl. 10 ods. 2 písm. c)
Smernice 2008/48, z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné,
aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum,

pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy
týchto splátok (bod 50). V neposlednom rade je ale potrebné si uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá
jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva
vnútroštátneho. V zmysle vnútroštátnej právnej úpravy následne termín konečnej splatnosti úveru je
obligatórnou náležitosťou zmluvy, pričom jeho absencia v zmluve spôsobuje, že úver sa považuje za

bezúročný a bez poplatkov. Tento údaj musí byť v zmluve výslovne uvedený, nemožno ho vyvodzovať z
ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Počet a výška splátok úveru je samostatnou
zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.
Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných
splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k), kde sa uvádza aj počet splátok.
Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru, a preto pri písm. f) citovaného

ustanovenia iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza
do úvahy. Vyššie uvedené je potvrdené aj súdnou praxou, a to aj po prijatí rozsudku Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15. Napr. Rozsudok Krajského súdu Trnava zo dňa 24.10.2017 sp. zn. 9Co/204/2017,
Rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 20. 07. 2017 sp. zn. 19Co/393/2016, Rozsudok Krajského
súdu Prešov zo dňa 21.11.2017, sp. zn. 5Co/257/2016.

2. Ďalej poukázal na to, že zmluva bola uzatváraná dvojkrokovo: a) žalobca podpísal žiadosť o
uzavretie Zmluvy vo Vranove nad Topľou dňa 30.9.2008 (návrh na uzavretie Zmluvy), a b) žalovaný
tento návrh na diaľku, v Bratislave, dňa 2.10.2008 akceptoval, k čomu pripojil svoj podpis a žalobcovi
zaslal Oznámenie o schválení úveru (akceptácia návrhu na uzavretie Zmluvy). V žiadosti o poskytnutie

úveru nie je konečná splatnosť vyjadrená, je vyjadrená iba v Oznámení veriteľa o schválení úveru.
Nakoľko žalobca s týmto nikdy neprejavil písomný súhlas a v zmysle ust. § 4 ods. 1 Zákona bola písomná
požiadavka pre náležitosti Zmluvy, z uvedeného dôvodu sa tento údaj nikdy nestal súčasťou Zmluvy.
Vzhľadom na skutočnosť, že Zmluva neobsahuje náležitosti uvedené vyššie, v zmysle ust. § 4 ods.
3 Zákona, sa spotrebiteľský úver poskytnutý prostredníctvom Zmluvy považuje za bezúročný a bez

poplatkov. Ku dňu podanie žaloby žalobca vykonal v súvislosti so Zmluvou úhrady v celkovej výške
1254,45 eur, z čoho splátky istiny predstavovali 663,88 eur a splátky úrokov a poplatkov predstavovali
sumu 590,67eur (splátky úrokov a poplatkov ďalej len „Zaplatené Úroky a Poplatky“) .Vzhľadom na
skutočnosť, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov od samotného počiatku
Zmluvy, žalobca týmto v súlade s ustanovením § 566 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého "pri

čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky,
ak dlžník neurčí inak", oznamuje, že všetky svoje platby, ktoré historicky na tento spotrebiteľský úver
vykonal, vykonal najprv na splátky istiny a až následne na splátky úrokov a iných poplatkov. Žalobca
istinu úveru poskytnutého prostredníctvom Zmluvy splatil dňa 17.08.2010. Žalobca prostredníctvom
zástupcu žalovaného v predžalobnej výzve vyzval, aby v lehote 1 pracovného dňa dní od doručenia

predžalobnej výzvy vydal žalobcovu bezdôvodné obohatenie. Žalovaný v uvedenej lehote dlh neuhradil
a požadované bezdôvodné obohatenie k dnešnému dňu nevydal.

3. K žalobe boli priložené tieto dôkazy: Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru - Zmluva o
revolvingovom úvere č. 8300013177 zo dňa 2.10.2008, kde v bode 6 tejto zmluvy sú uvedené údaje

o požadovanom revolvingovom úvere, kde sú uvedené nasledovné údaje: poskytnutá čiastka úveru
(úverový limit) 20.000,- Sk, splatnosť úveru (počet splátok / splatnosť - deň v mesiaci): 36/20, mesačná
splátka vrátane úrokov 1.208,- Sk, zmluvná odmena 23.488,- Sk, predpokladaná RPMN za úver v
percentách 79,49 %, ročná úroková sadzba 79,49 %, ročná úroková sadzba revolvingu 72,23 %. V časti
6. tejto zmluvy označenej ako údaje o schválenom revolvingu (nevyplňujte), boli uvedené tieto údaje:

poskytnutá čiastka úveru, úverový limit 20.000,- Sk, splatnosť úveru (počet splátok)/ splatnosť - deň v
mesiaci 36/20, mesačná splátka vrátane úrokov 1.208,- Sk, zmluvná odmena 23.488,- Sk, RPMN za
úver 75,16 %, ročná úroková sadzba úveru 79,49 %, poskytnutá čiastka revolvingu 12.177,- Sk, zmluvná
odmena za poskytnutie revolvingu 10.815,- Sk, predpokladaná RPMN úveru pri poskytnutí revolvingu
66,45 %.

4. Ďalej bol predložený dôkaz Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom
úvere č. 830013177 zo dňa 2.10.2008, ktorá je podpísaná iba žalovaným. V tomto oznámení sú
uvedené nasledovné údaje: schválená výška úveru 20.000,- Sk, splatnosť úveru 36 mesiacov, výškamesačnej splátky úveru 1.208,- Sk, dátum splatnosti prvej splátky úveru 20.11.2008, dátum splatnosti
poslednej splátky úveru 20.10.2011, periodicita splácania úveru: mesačná, dátum splatnosti splátky v
priebehu periódy splácania 20. Celková výška úveru 20.000,- Sk, RPMN úveru 75,16 %, schválená

výška revolvingu 12.177,- Sk, výška mesačnej splátky úveru o po vykonaní revolvingu 66,40 %, úverový
limit 23.488,- Sk, ročná úroková sadzba úveru 79,49 %, dátum nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy
2.10.2008.

5. Podľa priloženého splátkového kalendára zo dňa 2.10.2008 žalobkyňa mala vykonávať splátky vo

výške 1.208,- Sk od 20.11.2008 do 20.10.2011.

6. Zároveň boli predložené aj doklady o vykonaných úhradách na predmetný úver a to nasledovné
úhrady: Dňa 7.4.2010 vo výške 80,20 eur, dňa 17.2.2010 vo výške 40,10 eur, dňa 18.1.2010 vo výške
40,10 eur, dňa 12.2.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 9.1.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 29.11.2010 vo
výške 80,20 eur a taktiež aj potvrdenie o prevzatých finančných prostriedkoch, z ktorého vyplýva, že

žalovaný potvrdil prevzatie finančných prostriedkov vo výške 91,65 eur dňa 24.6.2010. Ďalšie úhrady
boli vykonané nasledovne: dňa 13.10.2010 vo výške 40,10 eur, dňa 17.8.2010 vo výške 80,20 eur, dňa
15.12.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 12.10.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 9.10.2009 vo výške 40,10 eur,
dňa 17.6.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 12.5.2009 vo výške 40,10 eur, dňa 13.3.2009 vo výške 40,10
eur, dňa 10.12.2008 vo výške 40,10 eur, dňa 21.4.2009 vo výške 40,10 eur.

7. Zároveň bol predložený aj dôkaz a to výzva zástupcu žalobcu adresovaná žalovanému zo dňa
7.2.2018, ktorou žalobca požadoval, aby v lehote do 1 pracovného dňa od doručenia tejto predžalobnej
výzvy žalovaný zaplatil sumu 600,57 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške:
6,00% p.a. zo sumy 69,37 EUR od 18.08.2010 do zaplatenia

6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 14.10.2010 do zaplatenia
6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.11.2010 do zaplatenia
6,00% p.a. zo sumy 80,20 EUR od 30.11.2010 do zaplatenia
6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.12.2010 do zaplatenia
6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.02.2011 do zaplatenia

6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.03.2011 do zaplatenia
6,00% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.04.2011 do zaplatenia
6,25% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.05.2011 do zaplatenia
6,25% p.a. zo sumy 90,10 EUR od 02.06.2011 do zaplatenia
6,25% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.07.2011 do zaplatenia

6,50% p.a. zo sumy 40,10 EUR od 02.08.2011 do zaplatenia, a to z dôvodu, ako je uvedené v
tejto výzve, že žalobca má zato, že predmetná zmluva je v rozpore so zákonom č. 129/2010 Z.z..
Predmetný poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a za bezpoplatkový, nakoľko
Dohoda o odplate je neplatná. Toto plnenie požadoval si priznať z dôvodu bezdôvodného obohatenia
spolu s úrokom z omeškania. Podľa priloženej emailovej komunikácie a podľa vyjadrenia právneho

zástupcu žalobcu na pojednávaní, táto predsúdna výzva bola doručená žalovanému emailom zo dňa
7.2.2018, ktorá bola zaslaná na oficiálnu stránku spoločnosti žalovaného a to [email protected]
.

8. Podľa priloženého dokladu emailom zo dňa 8.2.2018 žalovaný žalobcovi, resp. jeho právnemu

zástupcovi uviedol, že dovoľuje si informovať, že jeho žiadosť o vrátenie bezdôvodného obohatenia bola
zaevidovaná a postúpená na príslušné oddelenie na spracovanie.

9. Upomínací súd dňa 20.02.2018 v súlade s pôvodným návrhom žalobcu vydal platobný rozkaz, voči
ktorému v zákonom stanovenej lehote podal žalovaný odpor. Žalovaný nesúhlasil s podanou žalobou

a to z nasledujúcich dôvodov: Žalobca v žalobe namieta výšku ročnej úrokovej sadzby. Uvádza
porovnanie so štatistickými údajmi zverejnenými Národnou bankou Slovenska pre obdobné úvery s
lehotou splatnosti od 1 do 5 rokov, zverejnené v čase uzatvorenia Zmluvy o revolvingovom úvere. V
zmluve uvedená výška odplaty je v súlade s právnou úpravou, ktorá v čase uzavretia zmluvy platila.
Žalobca namiesto právnej úpravy účinnej v čase uzavretia zmluvy nedôvodne porovnáva štatistické

údaje zverejnené na internetovom portáli Národnej banky Slovenska za stavu, kedy zákonodarca výšku
odplaty reguloval explicitne. Tvrdeniam žalobcu odporuje samotná povaha úverovej zmluvy. Podľa ust. §
502 Obchodného zákonníka zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a na jej uzavretie je potrebná dohoda
o podstatných náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažnéprostriedky, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov a záväzok dlžníka peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že dlžník
je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom

alebo na základe zákona. Odplata za spotrebiteľský úver bola výslovne regulovaná zákonodarcom od
01.07.2008. Pre použitie štatistických údajov, na ktoré sa odvoláva žalobca, preto nejestvuje žiadny
právnydôvod,nakoľkotietosúrozhodnéprineexistenciiexplicitnejprávnejúpravyprizachovanípravidla
dobrých mravov v spotrebiteľských zmluvách. Podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
platného a účinného ku dňu 02.10.2008 platilo: Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie

peňažných prostriedkov a nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch,1a)
nesmieodplatapodstatneprevyšovaťodplatuobvyklepožadovanúbankamizaspotrebnéúveryvmieste
bydliska spotrebiteľa a v čase uzavretia zmluvy. Vyplýva z neho : - pre úvery, ktoré nie sú spotrebiteľským
úverom, sa odplata posudzuje podľa odplát bánk (ak nejde o spotrebiteľský úver) - pre úvery, ktoré
sú spotrebiteľským úverom, sa odplata posudzuje podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (odkaz v
poznámke 1a) je na zákon č. 258/2001 Z.z.). Keďže aj z tvrdení žalobcu vyplýva, že úver na základe

zmluvy je spotrebiteľským úverom, platí, že výška odplaty sa posudzuje podľa zákona č. 258/2001 Z.z.,
ktorý mal vlastnú, osobitnú, úpravu maximálnej výšky odplaty za spotrebiteľské úvery. Podľa ust. § 3 ods.
10zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvyOdplata
za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády. Podľa ust. §
3 ods. 11 uvedeného zákona, ak je zmluva o spotrebiteľskom úvere v rozpore s ustanovením odseku 10

v tom, že odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru prevyšuje výšku ustanovenú nariadením vlády
vydaným podľa odseku 10, je neplatná v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto ustanoveniu, ak sa ten, kto
je takouto zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá. Podľa ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z.
ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru Výška
odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu,

ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ
spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §
7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého
priemerupriemernýchhodnôtročnejpercentuálnejmierynákladovapriemernejúrokovejmieryzavšetky
typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa

§ 7a ods. 2 zákona. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na
základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba splatnosť), bola v zmysle uvedeného 98,44
% (viď webový portál www.finance.gov.sk). Táto právna úprava bola v prípade zmluvy o revolvingovom
úvere dodržaná. Maximálna výška odplaty podľa uvedenej úpravy bola 98,44 %, čo znamená že výška
odplaty by prípade zmluvy bola dodržaná. Žalobca sa v podanej žalobe odvoláva na zákon č. 258/2001

Z.z. účelovo, pretože ustanovenia § 3 ods. 10 a 11 vôbec nerešpektuje. Z ustanovenia § 3 ods. 11
zákona č. 258/2001 Z.z. vyplýva, že pri nedodržaní maximálnej hranice odplaty prislúcha dlžníkovi
námietka relatívnej neplatnosti časti odplaty v rozsahu, v akom odporuje uvedenému zákonu. Z toho
je zrejmé, že ide o relatívnu neplatnosť, táto relatívna neplatnosť a jej domáhanie v tomto prípade
je nielen neaktuálnou pretože zákonná úprava bola dodržaná, ale súčasne jej uplatňovanie podlieha

premlčaniu. Žaloba nebola podaná na súd skôr ako 8.2.2018 preto žalovaný namietol premlčanie
uplatneného práva. Ďalej poukázal na to, že žalobca tvrdí, že zmluva o revolvingovom úvere je
bezúročná a bez poplatkov z dôvodu neuvedenia náležitostí podľa § 4 ods. 2 písm. i) a g) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Tvrdí, že v danej veci neprichádza do úvahy aplikácia
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, nakoľko eurokonformný výklad podľa jeho názoru nie je

možný predovšetkým z dôvodu, že vnútroštátne právo ide nad rámec smernice a zakotvuje prísnejšie
podmienky, následkom čoho by pri pripustení záverov Súdneho dvora EÚ išlo o výklad contra legem.
O možnosti zákonodarcu zaviesť prísnejšie podmienky, než určuje smernica Súdny dvor EÚ vyslovil :
Bod 9 rozsudku C-42/15 (9) Úplná harmonizácia je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v
Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný

vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne
ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice. Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na
ustanoveniaharmonizovanétoutosmernicou.Akneexistujútakétoharmonizovanéustanovenia,členské
štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy… Bod 55 Pokiaľ ide o
možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité

zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali
ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje
harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12.
júla 2012, SC Volksbank România, C 602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Z toho je zrejmé, ževnútroštátna úprava nad rámec smernice nikdy nemohla ísť. A to je potrebné rešpektovať aj v rámci
výkladových postupov. Žalobca pri svojich tvrdeniach ďalej nerozlišuje medzi situáciou contra legem
a contra verbis legem. Súdny dvor EÚ ( § 110 Konstantinos Adeneler C-212/04, § § 44, 47 Pupino

C-105/03) vymedzil hranicu povinnosti eurokonformného výkladu ako hranicu contra legem . Ňou určil,
kedy nepriamy účinok neprichádza do úvahy. Je však dôležité povedať, že contra legem nie je totožné s
contra verba legis. Výklad „contra verba legis“ je prístup, kedy v rámci možných výkladových metód sa
hľadá a prijíma taký výklad, ktorý umožňuje uplatnenie nepriameho účinku pri zachovaní účelu zákona,
a slová zákona „ustupujú“ do úzadia. Napokon, tento výkladový postup je vlastný aj vnútroštátnemu

právu a samotný Ústavný súd SR ho pozná a pripúšťa. Výklad „contra legem“ predstavuje popretie
účelu zákona. Len tento je neprípustným. a) Pokiaľ ide o samotný výklad náležitosti § 4 ods. 2 písm.
g), poukazuje žalovaný na to, že Zmluva o úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v
listine označenej ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere, ale
aj zmluvnými dojednaniami, tvoriacich jej rubovú časť. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania,
ktoré sú v zmysle článku 13. sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy o

RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.6 zmluvných
dojednaní vo všetkých prípadoch vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa
posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Žalobca uvádza, že zmluva
neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 4 ods. 2
písm. i) ZoSÚ. Zákon o spotrebiteľských úveroch účinný v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere

medzi účastníkmi konania (ďalej aj ZoSÚ) nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov
tvoriace jednu splátku uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala reálne a praktické
opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti, v
rôznych počtoch splátok a podobne. To však nie je prípad zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania.
Zároveň žalovaný uplatňuje námietku premlčania voči uplatnenému nároku. Ako žalobca sám uvádza,

k preplateniu istiny úveru došlo dňa 17.08.2010, pričom posledná úhrada predmetného úveru bola
zrealizovanádňa08.08.2011,následkomčohodošlokukončeniuzmluvnéhovzťahu(viď.výpiszinternej
evidencie žalobcu a prehľad platieb). 23.8.2011 Klientovi bol zaslaný oznamovací list o ukončení pôžičky
vrátane stornovanej blankozmenky a zamestnávateľovi ukončenie zrážok zo mzdy. Žaloba nebola na
súd doručená skôr, ako 8.2.2018, čiže zjavne po uplynutí zákonnej premlčacej doby. Žalovaný týmto

namieta premlčanie uplatneného nároku v celom rozsahu.

10. Podľa priloženého dôkazu o maximálnej výške odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru za 2.
štvrťrok 2008, ktoré predložil žalovaný, pre zmluvy uzavreté do 15. novembra 2008 pre spotrebiteľský
úver do výšky 50.000,- Sk so splatnosťou od 1 do 5 rokov bola vo výške 98,44 %.

11. V replike zo dňa 12.4.2018 právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalovaný tvrdí, že dojednaná
odplata, úroky vo výške EUR 79,49% p.a. boli dojednané platne a vzniesol námietku premlčania
dovolania sa relatívnej neplatnosti zo strany žalobkyne. Žalobca však tvrdí, že dojednaná odplata je
absolútne neplatná, a to pre jej značný rozpor s dobrými mravmi. Vychádzajúc zo štatistických údajov

zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska (https://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/
financne-trhy/urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) boli priemerné
úrokové sadzby pri nových úveroch s dobou splatnosti od 1 do 5 rokov v októbri 2008, kedy bola Zmluva
uzavretá, v sadzbe 13,76%. Úroková sadzba predmetného spotrebiteľského úveru je teda skoro 6 -
násobkom priemernej sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období. Je síce pravdou, že priemerná

RPMNpreobdobnéspotrebiteľskéúverybolavovýške61,36%http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?
CatID=6783http://www.finance.gov.sk/Default.aspx?CatID=6865) a v zmysle ust. § 3 ods. 10 zákona
č. 258/2001 Z. z. platilo, že „Odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku
ustanovenú nariadením vlády.“, ktorá bola v danom čase stanovená na 98,44% (hodnota RPMN) ,
v zmysle ktorého ust. § 1 ods. 1 (nariadenia vlády č. 238/2008 Z. z.) platilo, že „Výška odplaty

za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu, ktorá
zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ
spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §
7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého
priemerupriemernýchhodnôtročnejpercentuálnejmierynákladovapriemernejúrokovejmieryzavšetky

typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej
podľa § 7a ods. 2 zákona“. Avšak je potrebné si uvedomiť, že ide len o číselné vyjadrenie toho, čo
bolo v danom čase priemerom na trhu (nebankových spoločností) a tak ako každý právny úkon, aj
spotrebiteľské zmluvy podliehajú súdnemu prieskumu z hľadiska dobrých mravov. Ak by bola v danomčase priemerná hodnota RPMN vzhľadom na postup nebankových spoločností 1000%, mal by súd
akceptovať nariadenie vlády, ktoré by stanovilo x-násobok tohto priemeru ako najvyššiu prípustnú mieru
odplaty? Samozrejme, že takýto výklad nie je správny a každé konanie je potrebné preskúmať z hľadiska

dobrých mravov. Následne, ak odplata - úroky podľa Zmluvy boli vo výške 6 - násobku priemernej
sadzby úverov poskytovaných v rovnakom období, je nevyhnutné takéto úroky považovať za úžernícke
a v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu Prešov,
rozsudok vo veci 17Co/122/2017 zo dňa 12. 12. 2017, : „Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora z 27.02.2014 vo veci sp. zn. C-470/12, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že

„možnosť súdu skúmať nekalosúťažné podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý
spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto
smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov
(rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05,

Zb. s. I-10421, bod 25)“ . Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole
vo svetle princípu dobrých mravov (§ 3, § 39 Občianskeho zákonníka). Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. V zmluve uvedený úrok vo
výške 22,38 %, nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti, nemožno ho označiť inak ako

úžernýaodporujúcidobrýmmravom,aodvolaciemusúduneprináležíhoupravovaťtak,abyzodpovedali
zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-618/10
Banco Espaňol). Napokon nárok na úrok žalovanému neprináleží z dôvodu, že úver sa v zmysle zákona
o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším
úrokovým sadzbám. Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom

o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol
pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku
1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26% na 18%
a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009, kde sa uvádza: „Hoci

maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej Finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách
ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu
zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byt v súlade s ustanovením
§ 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto
vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu

mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.“ Zmluvná sloboda účastníkov
právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc.
Jednou z týchto hraníc je i inštitút dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/).
Pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný
úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými

mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez
ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých
finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom.
Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často
práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným

vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky.
Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje
úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám
uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Pri nebankových subjektoch, ktoré sú
taktiež súčasťou finančného trhu sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať

vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk. V zmluve dohodnutá úroková
sadzba úveru vo výške 22,38 % ročne dvojnásobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (údaje zverejnené NBS). Dohodnutá úroková miera
teda podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, a preto je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej
inštancie o jej rozpore s dobrými mravmi. Odvolateľ poukazuje na „vtesnanie sa“ do administratívneho

limitu. Je však potrebné rozlišovať medzi inštitútom úrokovej sadzby (úroky za úver) a inštitútom RPMN
(ročná percentuálna miera nákladov). Administratívny strop zákonodarca stanovil nie na úroky, ale
na RPMN, ktorá ročná percentuálna miera nákladov zahŕňa aj poplatky a obdobie splácania. Ide o
celkové náklady na úver. Nariadenie vlády č. 238/2008 Z. z. a ani žiadny všeobecne záväzný predpisnijako neobmedzil súdy, aby korigovali neprimerane vysoké úroky, ktoré sú síce zložkou pre výpočet
RPMN, no nie sú vyňaté z posudzovania dodržania imperatívu dobrých mravov zo strany súdu.“.
Krajský súd Žilina, v rozsudku vo veci 9Co/304/2017 zo dňa 16. 11. 2017 uviedol nasledovné. „Odvolací

súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie prezentovaným v napadnutom rozsudku, keď tento
vyhodnotil výšku úrokov (ale aj dojednaný administratívny poplatok) za rozporné s dobrými mravmi.
Z obsahu spisu vyplýva, že úroková sadzba bola v danom prípade dohodnutá vo výške 92 % ročne.
Úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole vo svetle princípu dobrých
mravov. Doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami

správania sa, ktoré sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový
poriadok. Cena plnenia tak teda nie je vyňatá zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti
a ani kontroly podľa generálnej klauzuly. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká
výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú určenú najmä s
prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní pôžičiek. Pri
nebankových subjektoch, ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika

vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne však nie viac ako o 100 % oproti priemeru bánk.
Výškazmluvnýchúrokov,pokiaľtietoprevýšiapriemerúrokovnatrhupriporovnateľnomúvereoviacako
100 %, je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M Cdo 1/2009 zo dňa 31. 07. 2009, podľa ktorého:
„Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných

pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov sa totiž nesmie priečiť dobrým
mravom.Akdodávateľpredformulujevspotrebiteľskejzmluveklauzuly,ktorésúvrozporesustanovením
§ 53 odsek 1 OZ, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (v zmysle
ustanovenia § 39 v spojení s ustanovením § 53 odsek 6 OZ).“. Zároveň v tejto replike podal návrh na

pokračovanie v konaní.

12. V duplikáte právny zástupca žalovaného uviedol, že výška odplaty bola v čase uzatvorenia zmluvy
regulovaná explicitne na základe nariadenia vlády SR, preto nie je namieste porovnávanie výšky odplaty
s priemernými (štatistickými) údajmi bankových subjektov. Zákonodarca pripúšťal uplatnenie metódy

komparácie s údajmi bankových subjektov iba pri tých druhoch úverov, ktoré nie sú spotrebiteľskými
úvermi. Ak zákonodarca stanovil maximálnu výšku odplaty určením administratívneho stropu (ktorý bol
zrušený až prijatím zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch), potom je každý zákonom
viazaný, a to bez ohľadu na jeho postavenie v tom - ktorom zmluvnom vzťahu.

13. Z dôkazu predloženého žalovaným vyplýva, že žalobkyňa na poskytnutý úver vykonala úhrady spolu
vo výške 1.458,20 eur, ide o tieto úhrady:

- dňa 28.11.2008 vo výške 40,10 eur
- dňa 10.12.2008 vo výške 40,10 eur

- dňa 09.01.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 12.02.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 13.03.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 21.04.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 12.05.2009 vo výške 40,10 eur

- dňa 17.06.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 09.10.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 12.11.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 15.12.2009 vo výške 40,10 eur
- dňa 18.01.2010 vo výške 40,10 eur

- dňa 17.02.2010 vo výške 40,10 eur
- dňa 07.04.2010 vo výške 80,20 eur
- dňa 25.06.2010 vo výške 80,20 eur
- dňa 25.06.2010 vo výške 11,63 eur
- dňa 17.08.2010 vo výške 80,20 eur

- dňa 13.10.2010 vo výške 40,10 eur
- dňa 29.11.2010 vo výške 80,20 eur
- dňa 03.12.2010 vo výške 40,10 eur
- dňa 05.01.2011 vo výške 40,10 eur- dňa 10.02.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 09.03.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 08.04.2011 vo výške 40,10 eur

- dňa 05.05.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 07.06.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 07.07.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 03.08.2011 vo výške 40,10 eur
- dňa 08.08.2011 vo výške 203,47 eur. Z tohto prehľadu vyplýva, že žalobkyni bol dňa 02.10.2008

poskytnutý úver vo výške 663,88 eur.

14. V priebehu konania právny zástupca žalobcu súdu doručil ďalšie podanie, v ktorom uviedol, že
v danej právnej veci ide o spotrebiteľský úver čerpaný jednorázovo dňa 02.10.2008 vo výške 663,88
eur. V čase podania žaloby žalobca nemal presné doklady o dátume vykonania zrážok zo mzdy, preto
v podanom návrhu na vydanie platobného rozkazu vychádzal z predpokladu, že jednotlivé splátky,

pri ktorých nevedel určiť, kedy mu boli zrazené, boli zaplatené v prvý kalendárny deň mesiaca, v
ktorom došlo k zrážke zo mzdy. Keďže žalovaný eviduje presnú evidenciu platieb žalobcu a tieto
predložil do konania žalobca, tieto skutkové tvrdenia žalovaného nerozporuje a súhlasí, že zo strany
žalobkyne bola zaplatená suma 1.458,20 eur, na istinu bolo uhradených 663,88 eur, a teda bezdôvodné
obohatenie predstavuje sumu 794,32 eur. Na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaný bol vyzvaný

predžalobnou výzvou zo dňa 7.2.2018, ktorá tvorí prílohu návrhu na vydanie platobného rozkazu.
Ďalej uviedol, že pôvodne podanou žalobou sa domáhal voči žalovanému vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 590,67 eur s príslušenstvom, avšak, keďže na poskytnutý úver vykonal v prospech
žalovaného vyššie úhrady, žiadal, aby súd vyhovel návrhu na zmenu petitu žaloby a žiadal, aby súd
vydal tento rozsudok: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 794,32 eur spolu s

úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 17,82 eur od 26.06.2010 do zaplatenia, zo sumy
11,63 eur od 26.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 80,20 eur od 18.08.2010 do zaplatenia, zo sumy
40,10 eur od 14.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 80,20 eur od 30.11.2010 do zaplatenia, zo sumy
40,10 eur od 4.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 6.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10
eur od 11.2.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 10.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur

od 9.4.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 40,10 eur od 6.5.2011 do zaplatenia,
zo sumy 40,10 eur od 8.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 8.7.2011 do zaplatenia, vo
výške 9,50 % ročne zo sumy 40,10 eur od 4.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 203,47 eur od 9.8.2011
do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“ V tomto podaní k odplate uviedol
nasledovné: Právne predpisy na ktoré odkazuje žalovaný, síce naozaj upravovali (administratívnu)

výšku odplaty spotrebiteľského úveru, avšak ide len o číselné vyjadrenie toho, čo bolo v danom čase
priemerom na trhu, pričom tento priemer sa skladal jednak z výšky odplaty bánk a jednak z výšky
odplaty nebankových spoločností, ktoré tento priemer podstatne navyšovali. Tak ako každý právny
úkon, aj spotrebiteľské zmluvy podliehajú súdnemu prieskumu z hľadiska dobrých mravov. Úroky
podľa Zmluvy boli takmer vo výške 6 - násobku priemernej sadzby spotrebiteľských úverov bánk

poskytovaných v rovnakom období a je nevyhnutné považovať ich za úžernícke a v rozpore s dobrými
mravmi. Máme za to, že súd je pri spotrebiteľských úveroch povinný rozlišovať relatívnu neplatnosť
spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 3 ods. 10 zákona č. 258/2001 Z.z. a absolútnu neplatnosť (úžernej)
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Poukázal na
názor prezentovaný JUDr. Ing. Budjačom, ktorý poukazuje na relevantnú judikatúru, ktorá na jednej

strane správne vyhodnotila kritériá najvyššej prípustnej odplaty podľa § 3 ods. 10 a 11 zákona č.
258/2001 Z. z., teda nedospela k názoru o neplatnosti dojednanej úverovej zmluvy pre neplatnosť
so zákonom, no pri následnom teste súladu s dobrými mravmi súdy konštatovali, že ani úverové
zmluvy spĺňajúce hranicu najvyššej prípustnej administratívnej odplaty neobstáli v posúdení súladnosti
s dobrými mravmi. S uvedeným prístupom sa stotožňujeme, keďže dôvod neplatnosti podľa § 3

ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z. z., resp. podľa § 53 ods. 6 OZ nekonzumuje test neplatnosti
právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, a teda aj neplatnosť právneho úkonu z dôvodov podľa
§ 39 a § 39a OZ. Obdobne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2017,
sp. zn. 6 Co37/2016; rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 25. júla 2017, sp. zn. 6 Co 39/2017;
rozsudok Krajského súdu v Nitre z 11. januára 2017, sp. zn. 5 Co 37/2016. K uplatnenej námietke

premlčania uviedol, že subjektívna premlčacia doba je predmetom dokazovania, kedy sa oprávnený
reálne dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
závisí od nadobudnutia vedomosti oprávneného subjektu zákonom predpokladaných skutočnostiach. V
prípade podľa § 106 je oprávneným subjektom poškodený a práve na jeho osobu je viazaná požiadavkazákonodarcu, aby nadobudol subjektívnu vedomosť o definovaných skutočnostiach. Z toho vyplýva, že
1.na začatie subjektívnej premlčacej lehoty nestačí, aby subjektívnu vedomosť nadobudla iná osoba než
poškodený. Subjektívna vedomosť zákonného zástupcu, advokáta či osoby blízkej tak začatie plynutia

premlčacej lehoty nespôsobí. Musí ísť preukázateľne o subjektívnu vedomosť poškodeného, a 2. zákon
vyžaduje dokonanie stavu vedomia poškodeného reálnym nadobudnutím vedomosti o definovaných
skutočnostiach. Nestačí teda možnosť či pravdepodobnosť získania tejto vedomosti, poškodený musí
uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Žalobca sa prvý krát dozvedel o skutočnosti, že má nárok
na bezdôvodné obohatenie až v januári 2018, kedy žalobkyňa kontaktovala právneho zástupcu žalobcu,

spol. WEBBER LEGAL s.r.o., že žalovaný mu vykonáva zrážky zo mzdy zo spotrebiteľských úverov
uzatvorených medzi žalobkyňou a žalovaným v roku 2010, a požiadala ho o právnu pomoc. PZ žalobcu
informoval, že sa prikláňa k názoru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacoval a že
žalobca má voči žalovanému nárok na bezdôvodné obohatenie. Následne žalobca dňa 24.01.2018
splnomocnil advokátsku kanceláriu WEBBER LEGAL s.r.o, na zastupovanie a iniciovanie súdneho
konania, vec je momentálne vedená na OS Vranov nad Topľou, pod sp. zn. 4Csp/65/2018. Pri zisťovaní

skutkového stavu PZ žalobkyne od žalobkyne zistil, že žalobkyňa mala aj v minulosti spotrebiteľský úver
od žalovaného. Právny zástupca žalobkyne jej oznámil, že dojednaná odplata je podstatným spôsobom
v rozpore s dobrými mravmi a že zmluva má aj iné vady a teda že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne
obohacoval aj v prípade zmluvy z roku 2010, ktorá je predmetom tohto súdneho konania. Z tohto dôvodu
žalobkyňa udelila plnomocenstvo v rovnaký deň 24.01.2018 aj na túto prejednávanú vec. Z konania a

správania žalobcu celkom jednoznačne vyplýva, že až do 24.01.2018 nevedel, že žalovaný sa na ňom
bezdôvodne obohacoval. Žalovaný navyše namieta uplynutie objektívnej 3-ročnej premlčacej doby. V
zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ platí, že „Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na
jeho úkor obohatil.“. V zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ platí, že „Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.“. Zmluva medzi žalobcom a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou
a formulárovou, a teda žalobkyňa jej obsah meniť nemohla, mohla na ňu len pristúpiť ako k celku
alebo ako celok odmietnuť. Uvedené podporuje aj záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-110/14, kde
v bode 18. odôvodnenia SD EÚ uviedol: „Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza

systém ochrany zavedený touto smernicou, a síce, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito,
C 488/11, EU:C:2013:341, bod 31, ako aj Šiba, C 537/13, EU:C:2015:14, bod 22).“.Za obsah Zmluvy

teda nesie zodpovednosť výlučne jej „tvorca“, ktorým je žalovaný. Je celkom jednoznačné, že žalovaný
neponúkol finančné prostriedky žalobkyni za takúto úrokovú sadzbu náhodne, alebo nevedome. Veď
pri tvorbe zmlúv a jej podmienok sa používajú určité vopred premyslené kroky a myšlienkové postupy,
ktorých výsledkom je dosiahnutie určitého konkrétneho cieľa. Tento cieľ žalovaného bol premietnutý do
odplaty podľa Zmluvy, ktorou bola odplata vo výške 79,49 %. Táto odplata nie je výsledkom žiadneho

náhodného konania. Žalovaná, ako „profesionálna“ obchodná spoločnosť, ktorá v tom čase poskytovala
spotrebiteľské úvery, si musela byť vedomá, aj vzhľadom na administratívny strop, v akej výške v danom
čase poskytujú sp. úvery iné, tzv. štandardné subjekty, napr. banky. Vzhľadom na jej úžernícky postup,
kdepožadovalaskoro6násobokodplatybanky,jevylúčené,abynevedela,žetentojejpostupjenielenže
v rozpore s dobrými mravmi, ale priamo v rozpore hrubom.

15. O návrhu na zmenu petitu žaloby súd rozhodol uznesením zo dňa 17.01.2019, kde návrhu na zmenu
petitu vyhovel v celom rozsahu. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2019. K tomuto
dôkazu zároveň priložil aj email adresovaný na emailovú adresu žalovaného [email protected]
zo dňa 11.1.2019, v ktorom si uplatnil voči žalovanému vydanie

bezdôvodného obohatenia vo výške 794,32 eur.

16. Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že až po konzultácii so svojím právnym zástupcom sa dozvedela,
že zmluva je neplatná, preto podala predmetnú žalobu. Kontakt na terajšieho právneho zástupcu dostala
v roku 2017, keď riešila problém sťahovania zrážok zo mzdy. S právnym zástupcom sa stretla až

začiatkom roka 2008, kedy mu doniesla všetky zmluvy, ktoré má a advokát sa oboznámil aj so zmluvou,
ktorá je predmetom tohto konania a uviedol, že táto zmluva sa dá riešiť. Po oboznámení sa s touto
zmluvou bola podaná žaloba na súd. Predtým, než jej tieto skutočnosti oznámil jej právny zástupca,nemala o tom žiadne vedomosti, pretože ona vedela, že celá zmluva je vyplatená a išlo jej iba o to, aby
zrážky zo mzdy, ktoré sa vykonávali na základe inej zmluvy, sa jej už zastavili.

17. Právny zástupca žalobkyne uviedol, že požadujú vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s úrokom
z omeškania, ktoré si uplatňujú od jednotlivých dátumov, ako boli zo strany žalobkyne vykonané
jednotlivé preplatky na istinu. Žalovaný bol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia emailom
zo dňa 7.2.2018, na ktorý žiadnym spôsobom ohľadom uhradenia nereagoval, potvrdil iba prijatie tejto
výzvy. Pokiaľ ide o vydanie a uplatnenie príslušenstva, potom, ako bola zmenená žaloba, uvádza, že

osobitná výzva pre žalovaného doručená nebola. Domnieva sa, že touto výzvou je samotné uznesenie
o zmene žaloby.

18.V§497Obchodnéhozákonníkasauvádza,žezmluvouoúveresazaväzujeveriteľ,ženapožiadanie
dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

19. V zmysle § 52 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
v čase uzavretia úverovej zmluvy (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskou zmluvou je každá
zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom

je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

21. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

22. V zmysle § 54 ods. 1, ods. 2, Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

23. Ako vyplýva z § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo

účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

24.Vzmysle§41Občianskehozákonníkaaksadôvodneplatnostivzťahujelennačasťprávnehoúkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

25. Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov právne vzťahy, ktoré vznikli pred
11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov,
ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a

§ 18 sa od 11. júna 2010 použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorá bola uzavretá pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej
sa po nadobudnutí účinnosti tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

26. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase

uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.27. Podľa § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická

osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

28. V zmysle § 4 ods. 1 Zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je
neplatná.

29. Podľa § 4 ods. 2 Zákona účinného v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí obsahuje najmä:
a)obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b)meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,

c)identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v
okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d)adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e)celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

f)v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa
zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g)konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h)ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú

sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,
i)výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j)ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k)priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu

podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok,
l)veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m)výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,

n)oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred
lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,
o)upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p)práva spotrebiteľa podľa § 7,

q)spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r)informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s)názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

30. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až

j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. ( § 4 ods.3 Zákona).

31. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o
spotrebiteľskom úvere ( § 4 ods. 4 Zákona).

32. Ako vyplýva z § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.33. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorý vo svojom §3
stanovuje, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

34. Podľa § 451 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

35. Ako vyplýva z § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý

z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

36.Vzmysle§458ods.1Občianskehozákonníka,musísavydaťvšetko,čosanadobudlobezdôvodným
obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

37. Podľa § 44 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie
návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú
prijatie návrhu. Prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je
odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje

obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

38. V zmysle § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde
k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť
prejavy účastníkov na tej istej listine.

39. Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

40. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

41. V zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z

bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať
rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

42. Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil

dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné. Vychádza sa z
toho,žepredovšetkýmspotrebiteľvdobrejviereuzatvárazmluvusdodávateľom,odktoréhosaočakáva,

že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

43. Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za

neprijateľné. Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich
použitie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvnýchpodmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania

neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

44. V tomto prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože
ju uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobca ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah
všeobecných obchodných podmienok bol daný žalovaným bez možnosti žalobcu privodiť akúkoľvek
zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Súd má za to, že tým, že na daný právny vzťah bol použitý režim Obchodného zákonníka,
došlo by k znevýhodneniu postavenia žalobcu ako spotrebiteľa v danom právnom vzťahu.

45. Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa

týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

46. Nepochybne zmluva uzavretá medzi stranami sporu je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle

zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú
zmluvu, je potrebné na ňu aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.

47. Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že podanou žalobou sa žalobca po zmene petitu
žaloby domáha vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úverová zmluva, ktorú uzavrela so
žalovaným, pokiaľ ide o úrok z úveru, je v tejto časti neplatná, predmetná úverová zmluva má byť
bezúročná a keďže žalobkyňa na poskytnutý úver vo výške 663,88 eur uhradila žalovanému sumu
1458,20 eur, žiada o priznanie bezdôvodného obohatenia ako rozdielu tejto sumy spolu s úrokom z

omeškania, od dátumu nasledujúceho po dátume jednotlivých splátok, ktorými došlo k preplateniu úveru.
Zároveň bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola namietaná z dôvodu, že v zmluve chýba výška,
počet, termíny splátok v členení na istinu, úroky a iné poplatky a uvedenie konečnej splatnosti. Žalovaný
uplatnený nárok poprel z dôvodu, že uplynula premlčacia doba, že zmluve podľa zákona nemuselo byť
uvedené výška, počet, termíny splátok v členení na istinu, úroky a iné poplatky a že odplata je v súlade

so zákonom.

48. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že v žiadosti o poskytnutie revolvingového
úveru, uzatvorenej dňa 2.10.2008 je kde v bode 6 tejto zmluvy sú uvedené údaje o požadovanom
revolvingovom úvere, kde sú uvedené nasledovné údaje: poskytnutá čiastka úveru (úverový limit)

20.000,- Sk, splatnosť úveru (počet splátok / splatnosť - deň v mesiaci): 36/20, mesačná splátka vrátane
úrokov 1.208,- Sk, zmluvná odmena 23.488,- Sk, predpokladaná RPMN za úver v percentách 79,49
%, ročná úroková sadzba 79,49 %, ročná úroková sadzba revolvingu 72,23 %. V časti 6. tento zmluvy
označenejakoúdajeoschválenomrevolvingu(nevyplňujte),boliuvedenétietoúdaje:poskytnutáčiastka
úveru, úverový limit 20.000,- Sk, splatnosť úveru (počet splátok)/ splatnosť - deň v mesiaci 36/20,

mesačná splátka vrátane úrokov 1.208,- Sk, zmluvná odmena 23.488,- Sk, RPMN za úver 75,16 %,
ročná úroková sadzba úveru 79,49 %, poskytnutá čiastka revolvingu 12.177,- Sk, zmluvná odmena za
poskytnutie revolvingu 10.815,- Sk, predpokladaná RPMN úveru pri poskytnutí revolvingu 66,45 %.

49.ĎalejbolpredloženýdôkazOznámenieveriteľaoschváleníúverudlžníkovi-Zmluvaorevolvingovom

úvere č. 830013177 zo dňa 2.10.2008, ktorá je podpísaná iba žalovaným. V tomto oznámení sú
uvedené nasledovné údaje: schválená výška úveru 20.000,- Sk, splatnosť úveru 36 mesiacov, výška
mesačnej splátky úveru 1208,- Sk, dátum splatnosti prvej splátky úveru 20.11.2008, dátum splatnosti
poslednej splátky úveru 20.10.2011, periodicita splácania úveru: mesačná, dátum splatnosti splátky vpriebehu periódy splácania 20. Celková výška úveru 20.000,- Sk, RPMN úveru 75,16 %, schválená
výška revolvingu 12.177,- Sk, výška mesačnej splátky úveru o po vykonaní revolvingu 66,40 %, úverový
limit 23.488,- Sk, ročná úroková sadzba úveru 79,49 %, dátum nadobudnutia platnosti a účinnosti zmluvy

2.10.2008.

50. Úverová zmluva je dvojstranný úkon, na základe ktorého dochádza k vzniku, zmene alebo zániku
súkromno-právnych vzťahov. Zmluva vzniká na základe zhodného prejavu vôle zúčastnených osôb.
Dvojstranná zmluva vzniká na základe návrhu na uzatvorenie zmluvy a prijatia návrhu na uzatvorenie

zmluvy. Pokiaľ návrh na uzatvorenie zmluvy a jej prijatie zodpovedajú skutočnej vôli konajúcich osôb,
dochádza k platnému vzniku zmluvy. Zmluvný konsenzus účastníkov má právotvorné účinky. Pokiaľ ide
o návrh a jeho prijatie, musí ísť o vzájomné a obsahovo zhodné prejavy vôle dvoch zmluvných strán,
inak platná zmluva nevznikne.

51. V danom prípade ide nepochybne o spotrebiteľský úver, kde zo zmluvy vyplýva, že aj keď bola

schválená celkovo suma 663,88 eur, ktorá aj bola poskytnutá.

52. Pri peňažných pôžičkách sa medzi účastníkmi uzatvára aj dohoda o výške úrokov, ktoré predstavujú
odmenu za užívanie požičanej sumy. V predmetnej zmluve bola uvedená vo výške 79,49 %.

53. Účelom právnej úpravy je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten
má totiž právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch. Žalovaný ako dodávateľ má preto
zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov. A to
priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené (§4 ods.5 zákona
o spotrebiteľských úveroch).

54. Občiansky zákonník ani iné právne predpisy výslovne nestanovia, do akej výšky je možné pri
peňažnej pôžičke dojednať úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno vyvodzovať, že by výška úrokov
závisela len od dohody účastníkov zmluvy, nakoľko i tu platí ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľaktoréhovýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnemôžebyťvrozpore

s dobrými mravmi. Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor
spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými
vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia, a ktorý v historickom vývoji
osvedčil istú nemennosť vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem.

55. Neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za
odporujúce uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom
spoločenského poriadku, a teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Požiadavka na neprimerané zmluvné
úroky môže za istých okolností v sebe obsahovať i skutkovú podstatu trestného činu úžery, kedy dohoda

o neprimeraných úrokoch je neplatná pre rozpor so zákonom, alebo v iných prípadoch pre rozpor s
dobrými mravmi. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov dojednaná,
ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k
najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovanými bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

56. Z internetovej stránky NBS súd preveroval úrokové miery podobného úveru v bankách a zistil, že pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1 roka do 5 rokov v októbri 2008 činil úrok 13,76 % p.a. Z toho
je zrejmé, že ročná sadzba úroku dohodnutého medzi účastníkmi v danom prípade viac ako päťnásobne
prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.

57. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

58. Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.59. V danom prípade teda ide o neprimerané vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore dobrými
mravmi, preto je s poukazom na ust. §39 OZ (Občianskeho zákonníka) zmluva o úvere v časti odplaty
neplatným právnym úkonom.

60. „Aj keď podľa slovenskej právnej úpravy nie je civilnoprávna úžera explicitne upravená, odporuje
dobrým mravom a ustanoveniu § 39 OZ. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj úver, poskytnutý
pri zneužití tiesne alebo aj ľahkovážností za neprimerané protiplnenie (úroky, poplatky). V konečnom
dôsledku ide o skutkovú podstatu trestného činu úžery, len na trestnoprávny postih chýba úmysel.

Ľahkomyseľnosť síce nie je v § 235 Trestného zákona súčasťou skutkovej podstaty, ale na účely
tzv. civilnoprávnej úžery okruh kvalifikačných kritérií nie je taxatívny (porov. rozhodnutie rak. Najvyšší
súdny dvor OGH 3Ob 816/53). K otázke tzv. civilnoprávnej úžery a z tohto dôvodu neplatnosti zmluvy
úverovej povahy teda k skutkovej podstaty trestného činu úžery pri nepreukázaní úmyslu odvolací súd
poukazuje na rozsudok NS ČR 21Cdo 1484/2004. Pre tzv. civilnoprávnu úžeru je právny úkon absolútne
neplatný pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ).“ Rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.

septembra 2013 č. k. 3Co 151/2013. Z vyššie citovaného rozhodnutia tiež vyplýva, že „Odvolací súd
považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 100%
priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa,
jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa
ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná v celom rozsahu.

Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí vyžadovať proaktívny
prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske záujmy spotrebiteľov;
čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).“

61. „Výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom

úvere o viac ako 100 % je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie úrokov o 100 % oproti
priemeruúrokovzaúveryposkytovanébankamijenetolerovateľnézažiadnychokolnostíapretosprávne
postupoval súd prvého stupňa, ak nepriznal žalobcovi žiadané úroky predstavujúce viac ako 100 %
oproti priemeru úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere (v tom čase 12,67 % ročne). V tejto súvislosti
odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ sú úroky neplatné v celom rozsahu, nemožno ich ďalej ani

moderovať, a preto súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak považoval dohodu o výške úrokov
nad 12,67 % ročne za absolútne neplatnú. Správne mal ustáliť, že úroky sú neplatné v celom rozsahu.
Táto okolnosť totiž spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v neprospech spotrebiteľa
v zmysle § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka a za týchto okolností je potrebné hodnotiť dohodu o
výške úrokov ako absolútne neplatnú.“ Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/114/2014 zo

dňa 05.11.2014.

62. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach tak súd považoval za rozporné s dobrými mravmi poskytnutie
úveruspotrebiteľovizacenuprevyšujúcuo100%priemernúcenuporovnateľnýchúverovposkytovaných
bankami.

63.Žalovanýakoosobapodnikajúcanafinančnomtrhumáodbornúprevahunadspotrebiteľom,ktorému
poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo.
V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda
jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov.

64. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non
excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012).

65. Keďže úrokovú sadzbu súd považuje za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, súd má za to, že na
strane žalobcu bola iba povinnosť vrátiť žalovanému poskytnuté plnenie a zvyšok je žalovaný povinný
vrátiť ak bezdôvodné obohatenie.

66. K námietke žalovaného, že odplata bola dojednaná v súlade § 1 ods. 1 nariadenia č. 238/2008 Z.z.
súd uvádza, že je potrebné si uvedomiť, že ide len o číselné vyjadrenie toho, čo bolo v danom čase
priemerom na trhu (nebankových spoločností) a tak ako každý právny úkon, aj spotrebiteľské zmluvy
podliehajú súdnemu prieskumu z hľadiska dobrých mravov. Ak by bola v danom čase priemerná hodnotaRPMNvzhľadomnapostupnebankovýchspoločností1000%,malbysúdpodľatohtoustanoveniamusel
akceptovať nariadenie vlády, ktoré by stanovilo x-násobok tohto priemeru ako najvyššiu prípustnú mieru
odplaty. Takýto výklad nie je správny a každé konanie je potrebné preskúmať z hľadiska dobrých mravov.

67.Bezdôvodnéobohateniepredstavujezáväzkovýprávnyvzťah,zktoréhopohľadávkavznikátomu,na
úkor koho sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné,
že ide o peňažný dlh, s riadnym a včasným nesplnením ktorého spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý

následok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať vedľa plnenia aj úroky z
omeškania (Ro NS ČR z 29. 3. 2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/1999).

68. Žalobca mal vrátiť žalovanému iba poskytnutý úver zo zmluvy vo výške 663,88 eur. Preto čo sa týka
istiny, súd v časti istiny vyhovel žalobe v celom rozsahu. Na tento úver žalobca vykonal úhrady vo výške
11458,40 eur a teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je vo výške 794,32 eur. Výška tohto

úveru a úhrad nebola spochybnená žiadnou zo strán, a vyplýva aj z prehľadu úveru.

69. Súd pre úplnosť dodáva, že úver považuje sa bezúročný a bezpoplatkový aj z dôvodu, že v zmluve
chýba výška, počet, termíny splátok v členení na istinu, úroky a iné poplatky a uvedenie konečnej
splatnosti.

70. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre
bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. V
zmluve je uvedený iba počet splátok a výška celkovej mesačnej splátky bez rozdelenia istiny a úrokov a
bez uvedenia presných konkrétnych dátumov uvedením ich číselným vyjadrením. Takéto znenie zmluvy

je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.

71. V rozsudku zo dňa 27.11.2014 vo veci sp. zn. 7Co/220/2014 Krajský súd v Prešove uviedol -„Jednou
z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcou z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona
č. 129/2010 Z. z. je i to, že táto zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V zmluve
absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná
suma splátky bez tohto rozlíšenia. Tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa posudzuje
ako bezúročný a bez poplatkov.“

72. Súd ma výhrady voči uvedeniu termínu splatnosti splátok v oznámení schválení úveru, pretože podľa
zákona takýto údaj má byť uvedený v zmluve. Táto podmienky splnená nebola, pretože oznámenie
o schválení úveru nie je zmluvou, nakoľko nemá náležitostí zmluvy a ide iba o jednostranný úkon
žalovaného, ktorý nepodpísal žalobca. Skutočnosť, že žalobca prijal takto zmenený návrh zmluvy

o poskytnutí revolvingového úveru, kdee už by bol uvedený aj dátum splátok, však z vykonaného
dokazovania nevyplýva, pričom samotné čerpanie úveru nemožno považovať za konkludentné prijatie
návrhu zmluvy. Zákon vyžaduje na platné uzavretie zmluvy písomné prijatie návrhu zmluvy, ako to
vyplýva z § 46 ods. 2 veda prvá Občianskeho zákonníka.

73. V uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je ani uvedená konečná splatnosť úveru, teda nie
je naplnená dikcia § 9 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je uvedené splatnosť
úveru / počet splátok/ splatnosť - deň v mesiaci: 36/20, čo jednoznačne možno konštatovať, že to nie
je uvedenie konečnej splatnosti úveru v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch.

74. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je
potrebnéajpodľa§3ods.3zákonaospotrebiteľskýchúverochpovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov.

75. Žalobca v podaní zo dňa 28.09.2017 odkázal na právny názor vyjadrený v Rozsudku Súdneho dvora
EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová.

76. V uvedenej právnej veci Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi na 5. a 6. otázku uviedol, že Článok 10
ods.2 písm. h) a i) Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca
amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať,aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom
22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave.

77. Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské
štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú
od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie Zákona o
spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne

právo - Zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným
náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

78. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon uvádza,
že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský

zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie
tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona
o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami
Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov
SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie

splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje v
zmysle § 11 ods. 1 Zákona za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve
iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa.

79. V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a Zákonom o spotrebiteľských úveroch. To

však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica.
V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp.
nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa

nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

80. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi
ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa Zákona, resp. Smernice, sa
jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici

priamy účinok.

81. Súd preto musí skúmať, či môže Smernici priznať nepriamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak
právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na

právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho Zákona. V takomto
prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí
ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať
o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad
Zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty.

82. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky
istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa
o výklad vnútroštátneho Zákona contra legem.

83.Súdjepretonázoru,ženapriekodkazužalobcunapredmetnérozhodnutieSúdnehodvoraEÚ,zákon
o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie
čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 3 ods. 3 tohto zákona, je úver potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

84. V zmysle § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal.85. Výzva veriteľa na plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka zakladá splatnosť záväzku dlžníka v
týchto prípadoch, keď nebola splatnosť záväzku dohodnutá ani nevyplýva zo zákona. Toto ustanovenie
satýkaazáväzkunavydaniebezdôvodnéhoobohatenia.Bezvýzvyveriteľanaplnenienevznikávtýchto

prípadoch dlžníkovi povinnosť plniť a dlžník nemôže byť v omeškaní.

86. Forma žiadosti veriteľa o plnenie (jeho výzvy dlžníkovi, aby plnil) nie je podľa § 563 OZ predpísaná;
najčastejšie ide o písomnú upomienku, stačí však ústny prejav. Vždy však musí ísť o určitý prejav vôle
veriteľa, ktorý je adresovaný dlžníkovi a ktorý mu dôjde (§ 45 ods. 1 OZ). Bremeno tvrdenia i dôkazné

bremeno ohľadne skutočností podstatných pre vznik splatnosti pohľadávky (t. j. existencia výzvy na
plnenie a dôjdenie tohto prejavu vôle dlžníkovi) znáša veriteľ, ktorý sa domáha plnenia v súdnom konaní
(Ro NS ČR z 23. 11. 2006, sp. zn. 33 Odo 1384/2004).

87. Oznámenie veriteľa sa môže uskutočniť i podaním žaloby. Podanie žaloby na zaplatenie pohľadávky
sa aj podľa judikatúry považuje za kvalifikovanú upomienku (za žiadosť veriteľa o plnenie) (Ro NS ČR

z 27. 2. 2003, sp. zn. 28 Cdo 1853/2002). Ak veriteľ namiesto výzvy podá žalobu na plnenie, považuje
sa za deň oznámenia ten deň, kedy bola dlžníkovi doručená žaloba veriteľa (Štenglová, I., Plíva, S.,
Tomsa, M. a kol.: Obchodní zákoník. Komentár. 13. vyd. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 1006).

88. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, žalobca po zmene petitu žaloby si požadoval priznať úrok z

omeškania vo výške vo výške 9 % ročne zo sumy 17,82 eur od 26.06.2010 do zaplatenia, zo sumy
11,63 eur od 26.06.2010 do zaplatenia, zo sumy 80,20 eur od 18.08.2010 do zaplatenia, zo sumy
40,10 eur od 14.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 80,20 eur od 30.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 40,10
eur od 4.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 6.1.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od
11.2.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 10.3.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 9.4.2011

do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 40,10 eur od 6.5.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur
od 8.6.2011 do zaplatenia, zo sumy 40,10 eur od 8.7.2011 do zaplatenia, vo výške 9,50 % ročne zo
sumy 40,10 eur od 4.8.2011 do zaplatenia, zo sumy 203,47 eur od 9.8.2011 do zaplatenia, tj. odo dňa
nasledujúceho po vykonaní úhrady jednotlivých splátok, ktorými došlo k preplateniu istiny úveru.

89. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že potom, čo bol podaný návrh na zmenu petitu
žaloby, pokiaľ ide o úrok z omeškania z jednotlivých vykonaných úhrad zistil, že oproti pôvodnému petitu
žaloby došlo k zmene požadovaného úroku z omeškania. V porovnaní s pôvodnou žalobou a zmeneným
petitom žaloby, totožné ostali iba požadované úroky z omeškania a to zo súm, a to vo výške 40,10 eur
dňa 14.10.2010 a vo výške 80,20 eur dňa 30.11.2010, čo spolu predstavuje sumu 120,30 eur. Ostatná

uplatňovaná časť istiny, a to pokiaľ ide o úrok z omeškania bola zmenená a to podaním návrhu na
zmenu petitu žaloby. Súd priznal žalobcovi sumu 794,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 120,30 eur od 09.02.2018 do zaplatenia a vo výške 5 % ročne zo sumy 674,02
eur od 31.01.2019 do zaplatenia. Pokiaľ ide o úrok z omeškania zo sumy 120,30 eur z uplatňovanej
sumyakobezdôvodnéobohatenie,súdzistil,ženaúhradutohtobezdôvodnéhoobohateniabolžalovaný

vyzvaný a to emailovou výzvou právneho zástupcu žalobcu zo dňa 7.2.2018, kde súd mal zato, že táto
výzva bola doručená aj žalovanému, keďže dňa 8.2.2018 žalovaný potvrdil prevzatie výzvy na vydanie
bezdôvodného obohatenia, preto súd mal zato, že nasledujúcim dňom po doručení tejto výzvy dňa
9.2.2018 sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou tejto sumy. Pokiaľ ide o zvyšok uplatňovaného
bezdôvodného obohatenia, súd nemal preukázané, že by na tento zvyšok bol vyzvaný predmetnou

emailovou výzvou zo dňa 7.2.2018. Súd mal preto zato, že takouto výzvou na úhradu tohto zvyšného
bezdôvodného obohatenia, tj. sumy 674,02 eur je potrebné považovať až doručenie uznesenie o zmene
petitu žaloby, kedy sa žalovaný dozvedel o tom, že žalobca ho vyzýva na úhradu tohto bezdôvodného
obohatenia. Toto uznesenie si žalovaný prevzal dňa 30.1.2019 a teda už nasledujúceho dňa odo dňa
31.1.2019 je v omeškaní aj s úhradou zvyšku bezdôvodného obohatenia a to vo výške 674,02 eur. Preto

až od tohto dátumu priznal súd žalobcovi nárok na úrok z omeškania. Zvyšok uplatňovaného úroku z
omeškania súd zamietol, nakoľko súd, ako vyššie uviedol, má zato, že žalovaný je povinný uhradiť úrok
z omeškania až odo dňa nasledujúceho po dni, kedy mu bola doručená výzva, na úhradu bezdôvodného
obohatenia. V čase tohto omeškania, t.j. ku dňu 9.2.2018 ,resp. 31.1.2019 výška úroku z omeškania
podľa Nariadenia vlády bola vo výške 5 % ročne a preto súd iba v tejto výške priznal úrok z omeškania

žalobcovi a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania súd žalobu zamietol.

90. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú a to z týchto
dôvodov:91. Subjektívna premlčacia doba. Ustanovenie § 107 ods. 1 OZ upravuje začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby a súčasne určuje dĺžku tejto premlčacej doby v trvaní dvoch rokov. Pre začiatok

jej plynutia je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku
bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a subjekte, ktorý sa bezdôvodne obohatil.

92. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy oprávnený zistí skutkové okolnosti, z
ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu a orientačne

aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady v peniazoch (Ro NS ČR z 26. 9. 2001,
sp. zn. 25 Cdo 1960/1999).

93. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil,
vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o
vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t. j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného

obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy
sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností
možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby
vôbec relevantné (Ro NS SR, sp. zn. 1 Cdo 67/2011).

94. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ je potrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na
jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal; ustanovenie § 107 ods. 1 OZ nemá
touto vedomosťou na mysli znalosť právnej kvalifikácie, ale iba skutkových okolností, z ktorých možno
vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie (Ro NS ČR z 15. 6. 2010, sp. zn. 21 Cdo 3433/2008

a 21 Cdo 3434/2008).

95. V danom prípade bolo preukázané, že najskôr sa dozvedel žalobca, že na ich úkor došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal až vtedy, keď po porade so svojim zástupcom mu tento
oznámil, že je možnosť podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia a žalobca udelil právnemu

zástupcovi plnomocenstvo zo dňa 24.1.2018. Nie je teda podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy
sa žalobca pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku
bezdôvodného obohatenia. Rozhodujúce je vždy to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. Z §
107 ods. 1 OZ totiž vyplýva, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva
na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci subjektívny moment, kedy sa oprávnený

dozvie o skutkových okolnostiach, ktoré sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Vzhľadom na
skutočnosť, že subjektívna premlčacia doba je kategóriu subjektívnou a zo žaloby a jej príloh možno
preukázateľne určiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel najskôr dňa 24.1.2018, tj. dňom, kedy
im zrozumiteľne bolo vysvetlená skutočnosť, že sa na ich úkor niekto bezdôvodne obohatil. Žaloba bola
podaná na súd dňa 14.02.2018, teda v subjektívnej premlčacej lehote.

96. Pokiaľ ide o objektívne premlčaciu dobu, súd poukazuje na názor vyslovený v rozsudku Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 3Co/138/2016 zo dňa 03. 11. 2016 z ktorého je zrejmé, že „je nepochybné, že ide
o bezdôvodné obohatenie získané úmyselne, nakoľko žalovaný je nebankovým subjektom pôsobiacim
na finančnom trhu na Slovensku, ako taký je si vedomý toho, aké právne predpisy regulujú jeho činnosť

a neuvedenie RPMN do zmluvy o predmetnom spotrebiteľskom úvere je nepochybne úmyselným
porušením zákona, čo spôsobuje záver, že bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo
je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Je nesporné, že spoločnosť HOME CREDIT, a. s.
zneužíva svoje právo ako veriteľ, viackrát v priebehu rokov boli judikované všetkými súdmi rôznych
stupňov porušenia práv spotrebiteľov, vrátane upozornenia Európskej komisie vo vzťahu k Slovenskej

republike na riešenie ochrany spotrebiteľov práve v otázke zneužívania veriteľských práv touto
spoločnosťou. Preto v obdobných spotrebiteľských veciach je potrebné vychádzať zo všeobecnej 10-
ročnej objektívnej premlčacej lehoty, kde úmysly žalovaného obohacovať sa na úkor spotrebiteľov sú
zrejmé, kde táto spoločnosť žalovaného má vedomosť z judikovaných rozhodnutí o svojom zneužití
práva či využívaní neprijateľných zmluvných podmienok.“

97. V prejednávanom prípade je potrebné aplikovať objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko vyššie konštatované
nedostatky - neprimeraná vysoké úrokové sadzby formulárovej zmluvy 1 a 2 sú nepochybne úmyselnýmporušením zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj Občianskeho zákonníka. Súd preto konštatuje, že
nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní nemôžu byť premlčané. Žalovaný je spoločnosť, ktorá
dlhodobo poskytuje úvery, pozná legislatívu v tejto oblasti, ako aj podmienky, za ktorých je možné úvery

poskytnúť.

98. Podľa § 251 Civilného sporového poriadku, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a
účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

99. V zmysle § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

100. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

101. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca mal v konaní úspech
v časti, v ktorej súd žalobe vyhovel. Ku dňu vyhlásenia rozhodnutia to predstavuje sumu 811,81 eur, čo

predstavuje úspech 58 % a neúspech 42 %, čo predstavuje úspech žalovaného a to v časti, v ktorej súd
žalobu zamietol a z procesného hľadiska nesie zodpovednosť za trovy konania žalovaný. Žalobcovi tak
po odpočítaní úspechu žalovaného vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 16 %.

102. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

103. Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia písomne na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( odvolacie dôvody )

a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.