Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/118/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416216904
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4416216904.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Sidónie Sládečkovej a JUDr. Lenky Halmešovej v spore žalobcu: B. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., G.
rad XX, zast. JUDr. Milan Šulva, advokát, AS Legal s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Bratislava,
Hlučínska 1/11, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
č. k. 13C/288/2016- 238 zo dňa 10. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku, ako aj vo výroku o
trovách konania m e n í takto :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku tento nárok žalobcu z a m i e t a .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 13C/288/2016-204 zo dňa 26.04.2017 ( v poradí prvým) zaviazal
žalovaného písomne sa ospravedlniť žalobcovi za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení
obvinenia vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície

v Nových Zámkoch ČVS: ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.02.2011, ktorým sa začalo trestné stíhanie
proti žalobcovi, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Ďalším výrokom zaviazal žalovaného
zaplatiťžalobcovi1.609,05eurdo3dnípoprávoplatnostirozsudku.Vzostávajúcejčastižalobuzamietol.
Súčasne rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Žalobca i žalovaný podali proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Krajský
súd v Nitre rozsudkom č.k. 7Co/298/2017- 204 zo dňa 13.12.2018 rozsudok súdu prvej inštancie v

napadnutom vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady
škody sumu 1609,05 eura zmenil tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 1.557,35 eura
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku tento nárok žalobcu zamietol. V zamietajúcom
výroku v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný úradný postup vo výške 50.000,-
eur, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť písomne sa ospravedlniť žalobcovi a v zamietajúcom výroku v časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie vo výške 50.000,- eur, ako aj vo výroku o trovách

konania, odvolací súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.3.1 Napadnutým rozsudkom č. k. 13C/288/2016- 238 zo dňa 10. apríla 2019 ( v poradí druhým) súd
prvej inštancie zaviazal žalovaného písomne sa ospravedlniť žalobcovi za nezákonné rozhodnutie
- uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu

justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS: ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.2.2011, ktorým
sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom a to tak, že do
3 dní po právoplatnosti rozsudku zašle žalobcovi na jeho korešpondenčnú adresu trvalého bydliska
písomné ospravedlnenie v zmení: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sa
ospravedlňuje B. M., nar. XX.X.XXXX za ujmu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím - uznesením o

vznesení obvinenia ČVS: ORP-459/OEK-NZ-2005 zo dňa 23.2.2011, ktorým sa začalo trestné stíhanie
voči nemu, ktoré skončilo oslobodzujúcim rozsudkom. Ďalším výrokom žalobu v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 € za nezákonné rozhodnutie zamietol. Žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

3.2 V odôvodnení rozsudku poukázal na zistený skutkový stav, a to spis Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS: ORP - 459/OEK-
NZ-2005, z ktorého súd zistil, že v uvedenej trestnej veci boli vydané tieto rozhodnutia: - dňa
27.5.2005 bolo vyšetrovateľom začaté trestné stíhanie pre trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť
spolupáchateľstvom i žalobca, - dňa 23.2.2006 bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia za
tento trestný čin voči žalobcovi, - dňa 4.4.2006 bolo predchádzajúce rozhodnutie prokurátorom na

základe sťažnosti žalobcu zrušené, - dňa 28.12.2006 vyšetrovateľ trestné stíhanie uznesením prerušil,
- dňa 2.2.2007 prokurátor predchádzajúce uznesenie zrušil, - dňa 24.9.2007 bolo voči žalobcovi
uznesením vznesené obvinenie pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvo, - dňa 25.2.2008 na
základe sťažnosti žalobcu bolo predchádzajúce uznesenie zrušené, - dňa 26.11.2008 bolo uznesením
vyšetrovateľa trestné stíhanie zastavené, - dňa 15.12.2008 prokurátor toto uznesenie zrušil, - dňa

9.6.2010 vyšetrovateľ trestné stíhanie opätovne zastavil, - dňa 29.10.2010 prokurátor predchádzajúce
uznesenie zrušil, - dňa 23.2.2011 bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi pre trestný
čin podvodu spolupáchateľstvom v štádiu pokusu, - proti tomuto uzneseniu žalobca dňa 7.3.2011 podal
sťažnosť - dňa 23.3.2011 bola táto sťažnosť prokurátorom zamietnutá, -dňa 17.5.2013 bola na súd
podaná obžaloba na žalobcu, - dňa 5.2.2014 bol rozsudkom súdu žalobca spod obžaloby oslobodený,

prokuratúra proti tomuto rozsudku podala odvolanie, ktoré však zobrala späť a rozsudok tak nadobudol
dňa 1.4.2014 právoplatnosť.

3.3 Súd prvej inštancie dôvodil, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa

zákona č. 514/2003 Zb. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti ( zákonnosti ) začatia ( vedenia )
trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania ( rozhodnutie NS SR 4 Cdo 183/2009 ).
Uvedené značí, že napriek tomu, že rozhodnutie, ktorého nezákonnosť žalobca napáda, nebolo
zrušené, oslobodenie žalobcu spod obžaloby je postavené na roveň jeho zrušeniu, t.j. hľadí sa na
napádané uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi akoby bolo zrušené. S poukazom na uvedené

konštatoval, že napádané uznesenie vyšetrovateľa ( uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS:
ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.2.2011 ) bolo nezákonné. Následne potom za škodu, ktorá tým prípadne
žalobcovi vznikla, zodpovedá štát, za ktorého koná žalovaný. Súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť písomne sa žalobcovi ospravedlniť za vydanie nezákonného rozhodnutia v zmysle zmeny

žalobného petitu z 13.3.2019. V zostávajúcej časti náhrady škody za nezákonné rozhodnutie žalobu
zamietol ako nedôvodnú, a to preto, že ospravedlnenie žalovaného adresované žalobcovi bude
s ohľadom na okolnosti prípadu dostatočným zadosťučinením a to vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.

3.4. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že vzhľadom k intenzite zásahu
nezákonného rozhodnutia do práv a právom chránených záujmov žalobcu postačí ako zadosťučinenie
len samotné konštatovanie porušenia práva, ktoré bude vzhľadom k okolnostiam primeranou
satisfakciou. Bol toho názoru, že vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nie je
potrebné uhrádzať aj nemajetková ujmu. Poznamenal, že v tejto časti žalobca neuniesol svoje dôkazné

bremeno a nepreukázal, že by došlo nezákonným rozhodnutím k takému zásahu do jeho práv a
zákonom chránených záujmov, že by bolo potrebné odškodniť ho i priznaním nemajetkovej ujmy.
Súd uviedol, že je pochopiteľné, že uvedené nezákonné rozhodnutie negatívne ovplyvnilo žalobcu,
avšak jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti nebola výrazne znížená, resp. nepreukázal, že byk takému jej zníženiu došlo, prípadne, že by došlo k takému poškodeniu jeho zdravia alebo inému
následku, ktorý by bol tak závažný, že by sa ospravedlnenie a konštatovanie nezákonného rozhodnutia
javilo ako nedostatočné. Sám žalobca síce uviedol, že trpel psychicky, na strane druhej však potvrdil,

že lekársku pomoc vyhľadať nemusel. Poukázal tiež na výpoveď svedka Q. ktorý uviedol, že jeho
vedomosť o trestnom stíhaní vedenom voči žalobcovi nijako jeho vzťah k nemu neovplyvnilo a tiež
neovplyvnilo jeho dôveru k nemu. Dcéra žalobcu ani len nevedela z čoho bol jej otec obvinený,
pričom je otázne, či narušenie jej vzájomného vzťahu s otcom, o ktorom vypovedala, bolo spôsobené
práve trestným stíhaním. Uviedol, že svedkyňa V. neuviedla žiadnu takú okolnosť, ktorá by viedla k

záveru tvrdenému žalobcom o závažných následkoch trestného stíhania na žalobcu. Podľa názoru súdu
žalobca nepreukázal, že vedenie trestného stíhania voči jeho osobe malo až také negatívne dôsledky
v jeho osobnom živote, pokiaľ ide o okruh priateľov, známych, susedov a pod., ako deklaroval vo svojej
žalobe. Žalobca ( okrem negatívnych dopadov na jeho bývalom pracovisku, resp. v rodine ) nepreukázal,
že by v dôsledku trestného stíhania bola znížená jeho česť príp. dôstojnosť v spoločnosti. Tieto tvrdenia
zostali len vo všeobecnej rovine jeho tvrdení, avšak bez preukázania týchto skutočností relevantným

dôkazom ( aj v tomto smere dokazovanie zaťažovalo žalobcu ). Napriek tomu už len samotné vedenie
trestného stíhania voči osobe navrhovateľa je spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu, ktorú je možné
odškodniť len priznaním nemajetkovej ujmy. Žalobca bol počas tohto obdobia neustále pod tlakom,
už len z dôvodov účasti na jednotlivých úkonoch orgánov činných v trestnom konaní a v konaní pred
súdom, čo nepochybne prispelo k jeho stavu psychickej neistoty. Je teda nepochybné, že predmetné

trestné stíhanie zanechalo stopy na psychike navrhovateľa, keď tento z hľadiska viktimácie je „obeťou“
predmetného trestného konania. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nebol preukázaný taký zásah a
vplyv nezákonného rozhodnutia do osobnostných práv žalobcu, ktorý by nebol dostatočne odškodnený
vyššie uvedeným spôsobom bez toho, aby žalobcovi musela byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď súd konštatuje, že každá zo

strán mala v konaní úspech v určitej ( približne rovnakej ) časti predmetu konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti zamietajúcemu výroku,
ktorým i neuložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím vo výške 50.000 eur a proti výroku, ktorým súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok

na náhradu trov konania. Zdôraznil, že lá. Žalobca utrpel závažnú ujmu v dôsledku nezákonného
rozhodnutia a za účelom preukázania nepriaznivých následkov vzniknutých na žalobcovu osobu, ako
aj jeho postavenie v rodine a spoločnosti boli vykonané dôkazy výsluchom svedkov tvoriacich osobnú
sféru života žalobcu. Poukázal na výpoveď svedkyne M. V., svedkyne Q. R., ktorá jednoznačne potvrdila
negatívny vplyv trestného konania na psychický a zdravotný stav žalobcu a zhodne s výpovednou

svedka C. Q. uviedla, že sa začal zajakávať. Bol toho názoru, že výpovede všetkých svedkov
jednoznačne potvrdili žalobcovo tvrdenie ohľadom mimoriadne negatívneho zásahu v dôveru, v morálnu
bezúhonnosť osoby poškodeného v mieste bydliska poškodeného, potvrdili zhoršenie vzťahov žalobcu
so svojou rodinou, odvrátenie sa od osoby žalobcu viacerých priateľov. Namietal, že súd taktiež v tejto
súvislosti opätovne vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal so žalobcovou právnou argumentáciou, keď

žalobcapoukázalnaustálenúrozhodovaciupraxohľadompreukázaniasplneniapodmienkynapriznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch potvrdzovanú judikatúrou súdov a síce, že zákon ustanovuje
jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa
nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie ignoroval
právne záväzný názor odvolacieho súdu, ktorý vo svojom odôvodnení uložil súdu povinnosť sa v ďalšom

konaní vysporiadať s rozhodnutím o priznaní nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie prihliadajúc
na aktuálnu judikatúru súdov v danej veci. Poznamenal, že súd prvej inštancie v absolútnom rozpore
s právnym názorom odvolacieho súdu konštatoval neexistenciu zásahu do osobnostnej sféry žalobcu
a v rozpore s právnym názorom odvolacieho súdu nepriznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vrátil vec súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo alternatívne, aby zmenil napádaný rozsudok a
uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
a to vo výške 50.000 eur , ako aj náhradu trov konania.

3. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že podmienkou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je

existencia vážneho a intenzívneho zásahu do práv žalobcu, ktorý však v konaní pred súdom vykonaným
dokazovaním nebol preukázaný. Odvolateľ skutočnosti vyplývajúce z výsluchov jednotlivých svedkov
hodnotí jednostranne. V tejto súvislosti poukázal napríklad na výsluch svedkyne V., ktorá síce popísala
zmeny v správaní žalobcu, vrátane zajakávania sa, avšak tieto datovala do obdobia pred vznesenímobvinenia žalobcovi uznesením vyšetrovateľa ( uznesenie vyšetrovateľa z 23.02.2011). Rovnako aj
svedok Q. potvrdil, že jeho vzťah sa k žalobcovi žiadnym spôsobom po zistení informácie o trestnom
stíhaní nezmenil a zmeny v správaní žalobcu datoval do obdobia, ktoré predchádzalo vzneseniu

obvinenia v roku 2011. Zastal názor, že pre priznanie nemajetkovej ujmy nepostačuje určitý vplyv a
dôsledky trestného stíhania na osobu obvineného, resp. obžalovaného, ale musí byť preukázaný
vznik takej ujmy, pri ktorej nie je dostatočným zadosťučinením samotné konštatovanie porušenia
práva. K výške uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom
nezdôvodnil, prečo požaduje náhradu nemajetkovej ujmy práve vo výške uplatnenej žalobou. Účelom

zákona č. 514/2003 Z. z. bolo za splnenia zákonných podmienok zabezpečiť primerané odčinenie škody
spôsobenej nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu, a nie priznanie akéhokoľvek odškodnenia bez
prihliadnutianalimityodškodňovaniainýchškôd,napríkladškôdspôsobenýchnásilnýmitrestnýmičinmi.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý konštatoval, že priznávanie premrštených súm
by mohlo viesť k bezdôvodnému obohacovaniu sa a dokonca by mohlo bagatelizovať niektoré ujmy
na iných základných právach (rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Cdo 171/2005 zo dňa 27.04.2006). Navrhol

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1,

§ 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo
výroku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 eur za nezákonné
rozhodnutie zamietnutá zmeniť, a to s poukazom na ust. § 388 CSP.

5. Predmetnou žalobou sa žalobca doručenou súdu dňa 6.10.2016 voči žalovanému domáhal

náhrady škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových Zámkoch ČVS: ORP - 459/OEK-
NZ-2005 z 23.02.2011, ktorým sa začalo trestné stíhanie proti jeho osobe. Trestné stíhanie sa skončilo
oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Žalobca sa domáhal ospravedlnenia zo strany žalovaného, náhrady
trov trestného konania a tiež náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie (vo výške 50.000

eur) a náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný postup (vo výške 50.000 eur). Po rozhodnutí veci
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č.k. 7Co/298/2017- 204 zo dňa 13.12.2018 zostalo predmetom sporu
nárok žalobcu voči žalovanému písomne sa ospravedlniť žalobcovi a náhrada nemajetkovej ujmy za
nezákonné rozhodnutie vo výške 50.000,- eur. Rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 13C/288/2016- 238
zo dňa 10. apríla 2019 bol napadnutý odvolaním žalobcu len v časti náhrady nemajetkovej ujmy za

nezákonné rozhodnutie vo výške 50 000 eur a trov konania.

6. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tejto veci riadne
zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil, keď skonštatoval, že žalobca nemá nárok
na priznanie nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie. V doterajšom konaní pritom súd prvej

inštancie správne uzavrel, že napádané rozhodnutie vyšetrovateľa - uznesenie o vznesení obvinenia
vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nových
Zámkoch ČVS: ORP - 459/OEK-NZ-2005 z 23.02.2011, bolo nezákonné. Zároveň však v napadnutom
rozsudku uviedol, že v tejto časti žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a nepreukázal, že by došlo
nezákonným rozhodnutím k takému zásahu do jeho práv a zákonom chránených záujmov, že by bolo

potrebné odškodniť ho i priznaním nemajetkovej ujmy. Súčasne však konštatoval, že napriek tomu už len
samotné vedenie trestného stíhania voči osobe navrhovateľa je spôsobilé privodiť navrhovateľovi ujmu,
ktorú je možné odškodniť len priznaním nemajetkovej ujmy. Uvedené závery súdu prvej inštancie sú
protichodné a vzájomne si odporujú. Odvolací súd opätovne dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného
súdu SR III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.1.2017, v ktorom Ústavný súd konštatuje, že priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než
odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou
predpokladanýmspôsobomposkytnutiasatisfakcietaktostíhanejosobe,atoajvprípade,akbolotrestné
stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004). Zároveň je nesporné,
že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce

do okamihu právoplatností meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt
trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného.7. Odvolací súd už vo svojom skoršom rozhodnutí vyslovil názor, že sa nestotožňuje s konštatovaním
súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal v konaní, že by nezákonným rozhodnutím došlo
k zásahu do jeho osobnostnej sféry. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a

osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé,
ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom. Z výpovede žalobcu ako aj svedkov
vyplýva, že žalobca, ktorý predtým nebol trestne stíhaný a bol bezúhonným človekom značne negatívne
prežíval trestné stíhanie, ktoré trvalo v podstate 8 rokov. Je potrebné poukázať aj na odôvodnenie
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 2T/69/2013 zo dňa 5.2.2014, v ktorom súd dospel k

záveru, „že skutok sa stal, keďže mal preukázané, že obžalovaní vykonali všetky úkony, ktoré im
kládla za vinu obžaloba a ktoré vyplývajú z predovšetkým z vyššie označených listinných dôkazov,
a to notárskych zápisníc o uznaní dlhu, dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok, obžalovanými
vystavených pokladničných dokladov a vykonanie ktorých právnych úkonov obžalovaní v priebehu
celého trestného konania, a teda ani na hlavnom pojednávaní, nepopierali. Podľa názoru súdu však
skutok nie je trestným činom, pretože nevykazuje znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu

podvodu podľa § 250 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.“ S poukazom na všetky uvedené, odvolací súd
považoval za nedostatočné samotné konštatovanie porušenia práva vzhľadom na ujmu žalobcu (a jej
príčiny) a považoval za dôvodné poskytnutie finančnej satisfakcie žalobcovi.

8. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s

požiadavkou spravodlivosti. V rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 15/2012 najvyšší súd uviedol, že určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala
žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súd v súvislosti s tým vzal do úvahy
aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., v zmysle

ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu určuje limit odškodnenia vo výške
desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj tým, že čom je nemajetková ujma
žalobcuvjehospoločenskom,pracovnom,rodinnomživotespôsobenánezákonnýmrozhodnutímväčšia

v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou ujmou spôsobenou trestným
činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

9. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 7/2017 poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada
nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.

Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Okrem toho ESĽP vyjadril názor , podľa ktorého výška
náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v
iných prípadoch tykajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní
výškynáhradyzaporušenieosobnostnýchprávmusíbyťzohľadnenávýškanáhrady,ktorájepriznávaná

za telesné zranenia alebo ktorá sa priznáva obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltakhti a Karhuvaara v. Fínsko).

10. Napokon v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 19/2018 najvyšší súd konštatoval, že na podstate záverov,

ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenil nič ani zákon č. 514/2003 Z.z. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona
č.514/2003Z.z.(vznenízákonač.412/2012Z.z.)tak,abypriznanánáhradanebolavyššiaakonáhrada
za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych

úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP .

11. Odvolací súd poukazuje na to, že uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých
išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. ( okrem rozhodnutia sp. zn. 3
Cdo 19/2018) , ktorý zákon neupravoval náhradu ( a teda ani výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej

nezákonným rozhodnutím štátu. Vzhľadom na túto judikatúru najvyššieho súdu dospel odvolací súd k
záveru, že v posudzovanom prípade napriek tomu, že v čase vydania nezákonného rozhodnutia nebolo
účinné ustanovenie § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ( výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnýmitrestnými činmi podľa osobitného predpisu 8a)), je potrebné prihliadnuť aj na ustanovenia zákona č.
215/2006 Z.z., o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, a to v časti rozsahu
odškodnenia týchto osôb. Zároveň je potrebné vziať do úvahy kritériá uvedené v § 17 ods. 3 zákona

č. 514/2003 Z.z. Najvyšší súd v rozhodnutí z 21. júna 2018 sp. zn. 6 Cdo 44/2017 v súvislosti s týmito
kritériami uvedenými v § 17 ods.3 uviedol: „ V prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním,
ktoré skončilo oslobodením spod obžaloby, bude potrebné popri povahe a dĺžke trestného konania
prihliadnuť najmä na závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo a na závažnosť následkov
spôsobených trestným stíhaním v osobnostnej sfére poškodeného. Posúdenie okolností, za ktorých k

ujme došlo, zahrňuje aj správanie poškodeného.“

12. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že žalobcom požadovaná výška nemajetkovej ujmy za nezákonné
rozhodnutie je neprimeraná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie ESĽP vo veci
Winkler proti Slovenskej republike, v ktorom 17. júla 2012 rozhodol o tom, že Slovenská republika
porušila článok 5 Dohovoru a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15.

novembra 2005 priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8 000 eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné
odškodnenie, ktoré sťažovateľovi priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 eur. Sťažovateľ pritom
požadoval sumu 163 646 eur. (Obdobne rozhodnutia ESĽS : Petrov proti Slovenskej republike -
8.000 eur, Horváth proti Slovenskej republike - 4.200 eur). V ďalšej veci Najvyšší súd SR uznesením
sp.zn. 3Cdo/25/2019 zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 27 000
eur. V danom prípade nezákonné trestné stíhanie trvalo 13 rokov, pričom súd priznal žalobcovi po
9000 eur za dva trestné činy, pre ktoré bolo žalobcovi vznesené obvinenie a sumu 9000 eur za
obmedzenie osobnej slobody v trvaní od 28.9.1999 do 27.6.2000. Dovolací súd sa však s takto
stanovenou výškou nemajetkovej ujmy nestotožnil. Z jeho rozhodnutia vyplýva : „ Určenie výšky

primeranej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
postupom orgánu štátu nesmie predstavovať ľubovôľu alebo absolútnu voľnú úvahu súdu, ktorá by
nepodliehala žiadnemu hodnoteniu. Všeobecný súd je povinný výšku tejto náhrady po náležitom zistení
rozhodujúcich skutkových okolností, v nadväznosti na ktoré pri právnom posudzovaní veci prihliadne
aj na iné právne predpisy slovenského právneho poriadku upravujúce odškodnenie (napr. zákon č.

215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených trestnými činmi) a zohľadní aj právne závery, ku
ktorým v obdobných prípadoch dospela judikatúra Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva.“ ( Zo súdnej praxe 5/2019).

13. V danom prípade bolo nezákonným rozhodnutím síce uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP

- 459/OEK-NZ-2005 z 23.02.2011, avšak prvé rozhodnutie , ktorým sa začalo trestné stíhanie proti
žalobcovi bolo zo dňa 23.2.2006 a po opakovaných zrušeniach procesných rozhodnutí vyšetrovateľa zo
strany prokurátora, bolo definitívne začaté trestné stíhanie voči žalobcovi až uvedeným rozhodnutím zo
dňa 23.2.2011 a ukončené oslobodením spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č.k.
2T/69/2013 zo dňa 5.2.2014 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Intenzívne psychické prežívanie

trestného stíhania počas ôsmych rokov sa nesporne prejavilo najmä v jeho súkromnom živote a v
napätom vzťahu so svojimi najbližšími. Uvedené tvrdil nielen žalobca, ale aj vypočutí svedkovia, ktorí
zhodne potvrdili, že táto psychická záťaž sa prejavila v nadmernom zajakávaní sa žalobcu, jeho dcéra Q.
R. uviedla, že začal byť výbušný , nervózny, uzatváral sa do seba, stránil sa ich, čo ovplyvnilo ich vzťah
a vzťah s jej deťmi. Rovnako žalobcova sestra M. V. vypovedala, že bol výbušný, striedali sa mu nálady,

aj na ňu samu to zle vplývalo, lebo to s ním prežívala. Tiež uviedla mená troch žalobcových priateľov,
ktorí sa od neho odvrátili. Odvolací súd ďalej uvádza, že intenzívne negatívne prežívanie trestného
stíhania nebolo ovplyvnené hroziacim vysokým trestom, vychádzalo skôr z psychického nastavenia
žalobcu. Za rozhodné súd považoval práve vnímanie negatívneho stavu žalobcu v tom zmysle, že
žalobca od začiatku tvrdil, že je nevinný. Žalobca popieral svoju vinu, ako sám uviedol, vysvetľoval

to orgánom činným v trestnom konaní počas niekoľkoročného trestného stíhania a sám nechápal,
prečo bol obvinený. Vzhľadom k uvedeným dôvodom odvolací súd považoval za primeranú výšku
nemajetkovej ujmy sumu 3 500 eur, keďže mal preukázaný negatívny zásah do psychiky žalobcu,
čo malo nepriaznivé dôsledky predovšetkým v jeho rodinnom prípadne spoločenskom živote. Výšku
priznanej ujmy súd považoval za dostačujúcu vzhľadom k tomu, že žalobca bol stíhaný na slobode,

pričom v konaní nebol preukázaný iný í závažný následok trestného stíhania. Navyše je potrebné
zdôrazniť,žeporovnanímnemajetkovejujmyžalobcuvjehospoločenskom,rodinnomživotespôsobenej
nezákonným rozhodnutím v porovnaní s morálnou škodou spôsobenou trestným činom sexuálneho
násilia alebo sexuálneho zneužívania, za ktorý je možné poskytnúť morálne odškodnenie 5.200 eur, sajaví nemajetková ujma v sume 4.000 eur dostačujúca, pretože z dokazovania nevyplynulo, že by ujma,
ktorú utrpel, prevyšovala následky na poškodených uvedenými trestnými činmi.

14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd s poukazom na § 388 CSP zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
4.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné rozhodnutie do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a vo zvyšku tento nárok žalobcu zamietol.

15. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 255
ods. 2 CSP. Žalobca v konaní svoje nároky na náhradu škody odvodzoval jednak od nezákonného
rozhodnutia a jednak od nesprávneho úradného postupu. V konaní však bol úspešný len v jednej
časti jeho žalobných nárokov, a to nárokov týkajúcich sa nezákonného rozhodnutia ( požadovaného
písomnéhoospravedlnenia,vzákladenárokunanáhradunemajetkovejujmyzanezákonnérozhodnutie,
náhrade vynaložených trov). Neúspech žalobcu spočíval v nároku na náhradu škody za nesprávny

úradný postup. Keďže úspech žalobcu bol čiastočný, resp. polovičný, odvolací súd rozhodol, že žiadna
zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, §
421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).