Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 16, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/209/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916202564
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7916202564.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a členov

senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu Komunálnej poisťovne, a.s., Vienna
Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, zastúpenej Mgr. Daliborom
Tverďákom, advokátom advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Krmanova 1 proti žalovanému
E. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., T. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Františkom Svatuškom, advokátom
advokátskej kancelárie so sídlom v Humennom, Námestie slobody 25, o zaplatenie 9.243,91 eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 17.2.2017 č.k. 12C/77/2016-84
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov
konania.

2. Týmto rozsudkom rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 9.243,91 eur, ktorej sa žalobca
domáhal na základe tvrdenia o povinnosti žalovaného nahradiť mu poistné plnenie, ktoré za neho ako

poistiteľ uhradil z titulu poistného vzťahu vlastníkovi poškodeného motorového vozidla pri nehode, ktorú
zavinil žalobca a to v dôsledku porušenia jeho povinnosti oznámiť dopravnú nehodu orgánu policajného
zboru.

3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný
ako vodič nákladného motorového vozidla EVČ: R., ktorého majiteľom a poistníkom bol Z. L. spôsobil
dňa 24.7.2013 dopravnú nehodu, pri ktorej bolo poškodené osobné motorové vozidlo zn. Nissan Navara

EVČ: R., majiteľom ktorého bol v tom čase X. T.. Rovnako nesporným bolo, že žalovaný uznal svoje
zavinenie na tejto dopravnej nehode, ako aj to, že medzi vodičmi motorových vozidiel nebolo sporné,
že na mieste nehody syn majiteľa osobného motorového vozidla A. T. ako vodič, rovnako ako žalovaný,
uzavreli, že škoda na osobnom motorovom vozidle zn. Nissan Navara nepresahuje takú výšku, pri
ktorej by vznikla povinnosť obom týmto vodičom ohlásiť vznik dopravnej nehody príslušníkom polície. Za
nespornú považoval aj skutočnosť, že majiteľ motorového vozidla X. T. v zázname o dopravnej nehode
z 25.7.2013 uviedol, že výška škody na jeho osobnom motorovom vozidle nepresahuje hranicu, ktorú

právny predpis upravuje ako skutočnosť, pre ktorú vzniká povinnosť ohlásiť vznik dopravnej nehody
policajnému orgánu. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že záznam o dopravnej nehode s uplatnením
nároku na náhradu škody a presným popisom poškodenia jednotlivých častí motorového vozidla zn.
Nissan Navara odovzdal jeho držiteľ žalobcovi. Poukázal na to, že žalobca k žalobe pripojil prílohy, zktorých je zrejmé, že motorové vozidlo bolo opravované spoločnosťou NORSAM spol. s r.o. a táto za
opravu vystavila faktúru dňa 11.9.2013 na sumu 9.243,91 eur. Na základe toho súd prvej inštancie s
poukazom na ust. § 12 ods. 1 písm. e/ zákona č. 381/2001 Z.z., ako aj § 64 ods. 1 písm. d/ zákona

č. 8/2009 Z.z. uzavrel, že žalobca nepreukázal, že žalovaný mal alebo musel mať vedomosť o tom, že
hmotná škoda na motorovom vozidle zn. Nissan Navara spôsobená dopravnou nehodou, ktorú zavinil
prevyšuje 1,5 násobok väčšej škody podľa Trestného zákona, t.j. 3.900,00 eur. Bol toho názoru, že ak
žalobca tvrdí, že žalovanému malo alebo muselo byť zrejmé, že táto výška škody bude presahovať
sumu 3.900,00 eur, tak toto svoje tvrdenie opiera výlučne o údaje získané z faktúry a z príloh k faktúre

vystavených opravovňou, ktorá vozidlo opravovala. Konštatoval, že v žalobe, ale ani vo výzve žalobcu
z decembra 2013 a januára 2014 sa neuvádzajú žiadne ďalšie skutočnosti, ktorými by žalobca vyvrátil
nielen obranu žalovaného o tom, že mu nemohlo byť zrejmé, že výška škody presahuje uvedenú sumu,
ale ani údaje vodiča a majiteľa poškodeného vozidla o tom, že výška škody presiahla hranicu, pri
ktorej vzniká povinnosť hlásiť vznik dopravnej nehody policajnému orgánu. Tvrdenia vodiča a majiteľa
poškodeného motorového vozidla uvedené v zázname o vzniku poistnej udalosti mal žalobca k dispozícii

najneskôr na ďalší deň po vzniku poistnej udalosti. Na základe toho s poukazom na čl. 8 a § 149
a § 191 ods. 1 CSP uzavrel, že žalobca v konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno pri tvrdení, že
žalovanému muselo byť zrejmé bezprostredne potom, čo narazil do motorového vozidla Nissan Navara,
že na tomto vozidle vznikla škoda presahujúca sumu 3.900,00 eur. Konštatoval, že ani zodpovedné
osoby vykonávajúce kontrolné alebo evidenčné činnosti u žalobcu po oboznámení sa so vznikom

poistnejudalostinekonštatovalizáver,žetvrdeniažalovanéhoohľadnepredbežneudávanejvýškyškody
sú spochybniteľné. Za takejto situácie nemožno dospieť k záveru, že účastníci dopravnej nehody a
majiteľ poškodeného vozidla mohli mať vedomosť o tom, že škoda na vozidle presahuje sumu 3.900,00
eur, resp. že takúto výšku môže presahovať. Poukázal na to, že z právnej úpravy vyplýva povinnosť
žalobcovi žiadať náhradu poistného plnenia v prípade porušenia povinností nielen od žalovaného ako

poisteného, ale aj od majiteľa motorového vozidla ako poistníka. V konaní totiž bolo preukázané, že
majiteľ poškodeného vozidla ako poistník nielen že vyplňoval údaje o zázname z poistnej udalosti, ale
pred vyplnením vozidlo prehliadol, takže mu bol známy rozsah poškodenia motorového vozidla, pričom
práve on sa pred žalovaným vyjadril, že škoda na vozidle nebude presahovať uvedenú hranicu a preto
súd mal za to, že žalovaný oprávnene nadobudol presvedčenie, že škoda na poškodenom motorovom

vozidle nepresiahla zákonom stanovenú hranicu pre hlásenie poistnej udalosti na orgáne policajného
zboru.Spoukazomnatietodôvodysúdprvejinštanciežalobuzamietolaúspešnémužalovanémupriznal
náhradu trov konania s poukazom na ust. § 252 ods. 1 CSP.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe

v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladal na tvrdení,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho posúdenia a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V odvolaní poukázal na znenie § 12 ods. 2 písm. f/ zákona
č. 381/2001 Z.z. Konštatoval, že sa nestotožňuje s dôvodmi prvoinštančného rozsudku a má za to, že

súd prvej inštancie uvedené zákonné ustanovenie nesprávne aplikoval na skutkový stav. Poukázal aj
na znenie § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 8/2009 Z.z., podľa ktorého dopravnou nehodou je udalosť
v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej na niektorom
zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom majetku vznikne hmotná škoda
zrejme prevyšujúca 1,5 násobok väčšej škody podľa Trestného zákona. Má za to, že z gramatického

výkladu citovaného ustanovenia vyplýva, že pre hodnotenie výšky škody je v tomto prípade rozhodujúca
skutočnosť, či ide o škodu „zrejmé prevyšujúcu“ 1,5 násobok väčšej škody podľa Trestného zákona, t.j.
sumu 3.900,00 eur. Má za to, že synonymami slova „zrejmé“ sú slová ako „asi, azda, možno, okolo,
alebo, pravdepodobne“. Od slova zrejmé je potrebné odlišovať „zrejmé“, to znamená „evidentný, jasný,
jednoznačný, očividný“. Má za to, že z tohto zákonného ustanovenia nevyplýva, že musí ísť o „zrejmú“,

to znamená nepochybnú, jednoznačnú, resp. očividnú vedomosť o tom, že hmotná škoda na niektorom
motorovom vozidle alebo na inom majetku presiahla sumu 3.900,00 eur. V prípade pochybností o
výške škody mal žalovaný ohlásiť dopravnú nehodu na príslušnom orgáne policajného zboru. Za právne
bezvýznamnú považuje argumentáciu súdu prvej inštancie o tom, že účastníci dopravnej nehody na
mieste sa dohodli, resp. uznali, že výška škody na osobnom motorovom vozidle nepresahuje túto výšku.

Má za to, že zákon nestanovuje povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu v prípade, ak sa účastníci dopravnej
nehody dohodnú, že výška škody nepresahuje zákonom stanovenú výšku. Ďalej poukázal na to, že súd
sa k existencii údajného rozporu medzi obsahom záznamu a dokumentáciou vyhotovenou pred týmto
záznamom žiadnym spôsobom nevyjadril a žalobcu ani nevyzval na odstránenie takejto skutočnosti atáto nebola rozporovaná ani žalovaným. Za nedôvodnú považuje argumentáciu súdu prvej inštancie, v
ktorej tento poukazuje na skutočnosť, že ani osoby zodpovedné u žalobcu za kontrolu údajov uvedených
v oznámení o poistnej udalosti nebolo zrejmé, že by škoda na motorovom vozidle prevýšila uvedenú

sumu. Uvedenú skutočnosť považuje za právne bezvýznamnú, ktorá nemá vplyv na rozhodnutie vo
veci. Je toho názoru, že pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že uvedené skutočnosti sú sporné, mal v
zmysle zásady procesnej spolupráce sporových strán a súdu v rámci predbežného právneho posúdenia
veci uviesť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za
nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná. Rovnako za právne bezvýznamné považuje aj dôvody

rozsudkuopovinnostižalobkynežiadaťnáhradupoistnéhoplneniavprípadeporušeniapovinnostinielen
od žalovaného ako poisteného, ale aj od majiteľa motorového vozidla ako poistníka. Ďalej v odvolaní
uviedol s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP, že rozsudok považuje za zmätočný, nejasný a z tohto
dôvodu za arbitrárny.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento považuje rozsudok súdu prvej inštancie v celom

rozsahu za správny, s týmto sa stotožňuje a tak po vecnej, ako aj právnej stránke žiada ho potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 380 ods. 1, 2 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej
inštancie sa správne vyporiadal so zákonnými podmienkami vzniku nároku žalobcu ako poistiteľa proti

poistníkovi na náhradu poistného plnenia, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla v dôsledku porušenia jeho povinností vyplývajúcej mu z ust. § 12 ods. 1 písm. e/
zákonač.381/2001Z.z.Jehoskutkovézáveryvtejtootázkemajúzákladvovykonanomdokazovaní,súd
prvej inštancie nárok žalobcu aj správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol. Za vecne
správne a výstižné považuje odvolací súd aj dôvody prvoinštančného rozsudku a preto sa v súlade s

ust. § 387 ods. 2 CSP obmedzuje na konštatovanie tejto správnosti a s poukazom na obsah odvolacích
námietok žalobcu považuje za potrebné k týmto dôvodom dodať:

7. Dôvodnosť nároku žalobcu je závislá od vyhodnotenia otázky, či žalovaný ako vodič motorového
vozidla, ktorý zavinil dopravnú nehodu porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 12 ods. 1

písm. e/ zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, spočívajúcu v jeho povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu definovanú
podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 8/2009 Z.z. policajnému orgánu. Ide o dopravnú nehodu, pri
ktorej vznikla hmotná škoda zrejme prevyšujúca 1,5 násobok väčšej škody podľa Trestného zákona. Z
uvedeného je zrejmé, že konanie žalovaného ako vodiča motorového vozidla, ktorý zavinil dopravnú

nehodu vo vzťahu k povinnosti oznámiť túto nehodu príslušníkom polície, je závislá od vyhodnotenia
tejto situácie z hľadiska predpokladanej výšky škody na poškodenom motorovom vozidle. Túto otázku
musí vodič dopravnej nehody vyhodnotiť bezprostredne po jej vzniku, teda v krátkom časovom úseku
musí vyhodnotiť otázku predpokladanej výšky škody. Vzhľadom na tieto okolnosti, ako aj vzhľadom na
skutočnosť, že zákonná úprava ukladajúca vodičovi povinnosť oznámiť dopravnú nehodu polícii, musí

vychádzať z predpokladanej spôsobilosti vodiča ako bežného občana, teda laika vyhodnotiť túto otázku.
Z tohto pohľadu je teda zrejmé, že právny predpis takúto povinnosť vodičovi ukladá iba v prípade, ak mu
táto otázka musí byť zrejmá aj bez väčších odborných znalostí, resp. bez toho, aby mal k dispozícii dlhší
časový úsek na jej posúdenie. Práve takejto situácii zodpovedá aj znenie tejto právnej úpravy, že takáto
povinnosť mu môže vzniknúť iba v prípade, ak je uvedená otázka zrejmá, teda evidentná, jednoznačná,

očividná. Odvolací súd sa v tomto smere nestotožňuje s výkladom znenia tohto ustanovenia vykonaným
žalobcom v odvolaní, podľa ktorého takáto povinnosť žalovanému vznikla už v prípade pochybností o
výške škody. Samotný vznik pochybností u konkrétnej osoby je totiž vysoko subjektívnou otázkou, s
ktorou nemôže byť spojený tak závažný následok, akého sa žalobca v konaní domáha. S poukazom na
tieto závery považuje odvolací súd za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že pokiaľ žalobca tvrdí,

že žalovaný pri vyhodnocovaní tejto otázky postupoval nesprávne, zaťažuje ho v tomto smere dôkazné
bremeno. Žalobca si túto svoju povinnosť zjavne nesplnil, keď v súvislosti s tvrdeným porušením
povinnosti žalovaného pri vyhodnocovaní uvedenej otázky neoznačil žiadne konkrétne dôkazy. Odvolací
súd nepovažuje za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, ani v časti, v ktorej označuje ako právne
bezvýznamné, ako uvedenú spornú otázku vyhodnotil druhý účastník dopravnej nehody, resp. majiteľ

tohto druhého motorového vozidla. Aj tieto okolnosti totiž dávajú základ pre vyhodnotenie, či úvaha
žalovaného ohľadne predpokladanej výšky škody bola správna, resp. primeraná. Za rovnako relevantnú
považuje odvolací súd aj skutočnosť, na ktorú poukázal súd prvej inštancie a to, že záver o porušení
povinnosti žalovaného žalobca nevyvodil potom, ako sa mu do dispozície dostali podklady o dopravnejnehode, z ktorých ani on v tom čase nevyvodil záver o porušení povinnosti žalovaného, ale tento vyvodil
až po oboznámení sa s výškou faktúry za opravu motorového vozidla.

8. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu spočívajúcej v tvrdení o porušení procesných povinností
súdomprvejinštancie,ktorámuvyplývazust.§181ods.2CSP,odvolacísúduvádza,žeuvedenúotázku
riešil v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa tohto ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento

následok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

9. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
podľa tohto ustanovenia je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom
postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Medzi jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah

práva na spravodlivý proces možno zaradiť aj právo na spravodlivé prejednanie veci. V rámci tohto
práva je potrebné prihliadnuť na princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti
konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nie každé porušenie však musí viesť k zrušeniu
rozhodnutia odvolacím súdom. Dôvodom na zrušenie je iba taký zásah do práva na spravodlivý proces,
ktorý vzhľadom na jeho povahu a intenzitu nie je možné v odvolacom konaní napraviť. Odvolací súd

v zmysle uvedených zásad posudzoval aj žalobcom vznesenú odvolaciu námietku a v tomto smere
konštatuje, že z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 17.2.2017 vyplýva, že sudca konštatoval,
že všetky podania, ktoré strany súdu doručili, boli súdom doručené druhej procesnej strane a obsah
týchto procesných podaní je stranám známy. Následne právni zástupcovia oboch sporových strán
predniesli svoje prednesy, po ktorých sudca oznámil, že nevyhovuje ďalším návrhom žalovaného na

vykonaniedokazovaniaatozdôvodu,žeprerozhodnutievovecisúpostačujúceskutočnostivyplývajúce
z predložených listinných dôkazov. Z prednesov právnych zástupcov je zrejmé, že tieto sa týkali
sporných okolností žalobcom tvrdeného porušenia povinnosti žalovaného zo zodpovednostného vzťahu
vyplývajúceho mu z § 12 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a v tejto nadväznosti aj k otázke vyhodnotenia
výškyškodyananehonadväzujúcupovinnosťohlásiťpoistnúudalosťpríslušníkompolície.Zuvedeného

má odvolací súd za to, že z prednesov zástupcov oboch sporových strán vyplýva, že týmto bolo zrejmé,
ktoré skutkové tvrdenia ostali medzi stranami sporu sporné a rovnako im boli známe stanoviská druhej
strany sporu k uvedeným sporným otázkam. Súd taktiež zaujal názor k návrhu na vykonanie ďalších
dôkazov zo strany žalovaného. Z uvedeného odvolací súd vyvodzuje záver o tom, že pri ustálení
sporných a nesporných skutkových tvrdení a vymedzení predmetu dokazovania nedošlo zo strany súdu

k takému nesprávnemu postupu, ktorý by mal za následok odňatie práva na spravodlivé prejednanie
veci. Za dôvodné možno považovať tvrdenie žalobcu o porušení procesnej povinnosti súdu vykonať
predbežné právne posúdenie veci. Túto povinnosť má súd na prvom pojednávaní, z čoho vyplýva, že
aj takto ním vyslovené závery majú iba predbežný charakter, čo nevylučuje možnosť, že súd počas
nasledujúceho konania môže sa v nevyhnutnej miere odkloniť od pôvodných predbežných záverov a

teda tieto jeho predbežné závery nemožno považovať za nemenné. Podstatným pre záver o tom, či
je takéto predbežné právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie správne, resp. či k nemu vôbec
došlo, je potrebné vyhodnocovať z hľadiska toho, či bolo stranám sporu inak umožnené adekvátne
reagovať na vzniknutú procesnú situáciu a vytvoriť im priestor na uplatnenie primeraných prostriedkov
procesného útoku a procesnej obrany vo vzťahu k ochrane ich subjektívnych práv a oprávnených

záujmov.Odvolacísúdvtomtosmeredospelkzáveru,ževzhľadomnaskutočnosť,žestranysporusvoje
stanoviská vyjadrili písomnými podaniami, s obsahom ktorých bola druhá strana sporu oboznámená
a rovnako aj ústnou formou na pojednávaní, pričom je zjavné, že zástupcom oboch sporových strán
bola známa sporná okolnosť a zaujali k nej tak skutkové, ako aj právne závery, nedošlo nesplnením
procesnej povinnosti súdu k porušeniu práva na spravodlivý prejednanie veci. Žalobca napriek svojim

tvrdeniam v odvolaní, že v prípade splnenia tejto procesnej povinnosti súdom prvej inštancie mohol
na predbežný záver súdu o neunesení jeho dôkazného bremena zareagovať označením prípadných
ďalších dôkazov, takúto možnosť nerealizoval ani v samotnom odvolaní a takto ani nevytvoril situáciu,
aby odvolací súd mohol ním tvrdený dôsledok nesprávneho procesného súdu prvej inštancie odstrániť
v odvolacom konaní.

10. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vrátane správneho výroku o trovách konania.11. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí plná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.