Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 24, 2019

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/46/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718202958
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2019:5718202958.2

Rozhodnutie

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu Z.W. I., Y.. XX.X.XXXX,
E. XXX XX, Ž. XX, právne zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so sídlom Kuzmányho
4, 036 01, Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanej Slovenskej republike, konajúcej prostredníctvom
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85, Bratislava, IČO: 00 166 481,
v konaní o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobcu sa v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 20.8.2018 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia
sumy 16.199,53 € spolu s 5% úrokom z omeškania ročne z tejto sumy za obdobie od 17.4.2018 do

zaplatenia a náhrady trov konania. Táto suma pozostávala z náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v
peniazoch podľa § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 15.000 € a zo sumy
1.199,53 €, ktorá predstavovala nárok na náhradu škody vzniknutej žalobcovi úhradou trov obhajoby v
trestnom konaní vedenom na základe nezákonného rozhodnutia.

2.Žalobcažalobuodôvodniltouskutočnosťou,ževyšetrovateľOkresnéhoriaditeľstvapolicajnéhozboru,

odboru kriminálnej polície, II. oddelenia vyšetrovania dňa 7.4.2016 voči žalobcovi vzniesol obvinenie
podľa § 206 ods. 1 Tr. por. pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. s
poukazom na ust. § 138 písm. e) Tr. zák.. Proti tomuto uzneseniu žalobca podal v zákonnom stanovej
lehote sťažnosť, ktorou vzniesol aj námietky zaujatosti vo vzťahu k príslušníkom polície a sťažnosť na
postup policajtov. Napriek argumentácii žalobcu, ktorý poukázal okrem iného aj na príbuzenský vzťah
poškodeného a policajta, ktorý bol osobne prítomný pri úkonoch, Okresná prokuratúra Martin uznesením

zo dňa 20.4.2016 sťažnosť žalobcu zamietla ako bezdôvodnú. Krajské riaditeľstvo policajného zboru
v Žiline dňa 3.5.2016 vydalo príkaz na odňatie predmetnej veci odboru kriminálnej polície Okresného
riaditeľstva policajného zboru v Martine a prikázalo predmetnú vec na ďalšie konanie odboru kriminálnej
polície Okresného riaditeľstva policajného zboru v Dolnom Kubíne. Žalobca potom opakovane podal
sťažnosť 13.5.2016 proti vybaveniu sťažnosti Krajským riaditeľstvom policajného zboru v Žiline a
sťažnosť proti postupu príslušníkov polície v Martine, ktorú adresoval sekcii kontroly a inšpekčnej služby

MinisterstvuvnútrarovnakoajprezídiupolicajnéhozboruvBratislave.Dňa5.10.2016bolapodanáďalšia
sťažnosť na postup policajta a podnet na prešetrenie zákonnosti postupu vyšetrovateľa policajného
zboru a prokurátora a v ktorej žalobca namietal porušenie svojho práva na obhajobu. Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky listom z 18.10.2016 predmetné podanie odstúpila Krajskej prokuratúre
v Žiline a Krajská prokuratúra v Žiline listom z 24.11.2016 odstúpila sťažnosť okresnému prokurátorovi v
Martine. Uznesením Okresnej prokuratúry v Martine č. 3Pv 110/16/5506-27 EEČ: 2-40-66-2017 zo dňa

15.3.2017 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. c) Tr. por. trestné stíhanie žalobcu zastavené. Dňa 1.2.2018
žalobca podal návrh na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky na predmetné prerokovanie nárokuna náhradu škody zo dňa 31.1.2018, na základe ktorého sa domáhal náhrady škody, ktorá žalobcovi
vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím v podobe uznesenia vyšetrovateľa zo dňa 7.4.2016.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky
listom zo 16.4.2018 žalobcovi oznámila, že jeho nárok považuje za neopodstatnený pre neexistenciu
nezákonného rozhodnutia v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. a žiadosť žalobcu odmietla.

3. S týmto rozhodnutím Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa žalobca nestotožňuje, pretože v

trestnom konaní mu vznikla škoda vynaložením trov obhajoby a aj škoda spôsobená začatím a vedením
trestného stíhania v podobe nemajetkovej ujmy. Pokiaľ Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo
svojej odpovedi uviedla, že k vzneseniu obvinenia ku svojej osobe prispel aj samotný žalobca, ktorý sa
ku spáchaniu činu priznal, pričom bol riadne poučený, uvedené žalobca považuje za absurdné vzhľadom
na vyššie uvedené vylúčenie Okresného riaditeľstva policajného zboru Martin z dôvodu neoprávneného
zásahu príslušníka policajného zboru vo vzťahu k účastníkovi konania poškodenému, ku ktorému bol

v rodinnom pomere, pričom táto osoba bez toho, aby bola oprávnená vo veci konať, bola prítomná pri
jednotlivých vyšetrovacích úkonoch. Žalobca poukázal na ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 1, § 16
ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a uviedol, že za
správny je potrebné považovať taký výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného

stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným, rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, vznesení obvinenia
pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí
a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V tejto súvislosti žalobca
poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v žalobe uvedených. Žalobca

uviedol, že svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 7.4.2016.
V súvislosti s týmto uznesením žalobca nielen že v trestnom konaní vynaložil finančné prostriedky na
zaplatenie trov obhajoby, ale okrem toho žalobca utrpel aj v súvislosti s týmto uznesením nemajetkovú
ujmu. Trestným stíhaním došlo k negatívnemu zásahu do jeho súkromia, rodinného života, dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti ako aj k zásahu do jeho pracovného života, o čom svedčia aj výpovede jeho

rodinnýchpríslušníkov,známych,alebosusedov,ktorépripojilakodôkaz.Celétrestnéstíhaniežalobcovi
spôsobilo morálnu ujmu, ktorú pociťuje v tom, že stratil dôveryhodnosť u ľudí, čo je možné vidieť aj z
vyjadrenia jeho vtedajšej zamestnávateľky, ktorá uviedla, že názory ľudí na žalobcu v jej okolí nie sú
lichotivé. Celé okolie pozeralo na žalobcu ako na kriminálnika a to z dôvodu pošpinenia jeho dobrého
mena, ale aj mena celej jeho rodiny. Žalobca odvodzuje výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy

odrozhodnutívšeobecnýchsúdovvobdobnýchprípadochaúrokzomeškaniapožadujeod17.4.2018,to
znamená, od nasledujúceho dňa po rozhodnutí žalovaného o tom, že žalobcovi nebude z titulu náhrady
škody plniť.

4. V priebehu konania žalobca na žalobe v celom rozsahu zotrval.

5. Žalobca k žalobe pripojil uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 7.4.2016, sťažnosť proti tomuto uzneseniu,
zo dňa 7.4.2016 ČVS - ORP-211/2-Vys-Mt-2016 a vznesenie námietky zaujatosti a sťažnosť na postup
policajtov, uznesenie Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 20.4.2016, príkaz Krajského riaditeľstva
policajného zboru v Žiline zo dňa 3.5.2016, opakovanú sťažnosť proti vybaveniu sťažnosti Krajským

riaditeľstvom policajného zboru v Žiline a sťažnosť proti postupu príslušníkov polície v Martine zo dňa
13.5.2016, sťažnosť na postup policajta a podnet na prešetrenie zákonnosti postupu vyšetrovateľa a
prokurátora zo dňa 5.10.2016, upovedomenie zo dňa 18.10.2016, list zo dňa 24.11.2016 a uznesenie
Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 15.3.2017. Navrhol pripojiť spis Okresného riaditeľstva policajného
zboru v Martine ČVS - ORP-211/2-Vys-Mt-2016. Súčasne do spisu pripojil aj návrh na predbežné

prerokovanienárokunanáhraduškodyzodňa31.1.2018,postúpeniežiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 3.2.2018 a rozhodnutie o jeho žiadosti o predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody zo dňa 16.4.2018.

6. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prvýkrát podaním z 8.10.2018, v ktorom namietala, že neskoršie

zastavenie trestného stíhania v žiadnom prípade nezakladá záver o tom, že uznesenie o vznesení
obvinenia voči osobe žalobcu bolo nezákonné. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 163/2013. Podľa názoru žalovanej vyšetrovateľ po zistení
skutočností, z ktorých vyplýval predpoklad, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, nemal inú zákonnúmožnosť na postup v predmetnej veci, ak nechcel postupovať v rozpore s Trestným poriadkom, ako
vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Konštrukcia žalobcu, podľa ktorého uznesenie o vznesení
obvinenia, je nezákonné, nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobca

len odkazuje na závery niektorých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opomínajúc
skutočnosť, že tieto závery nemajú právnu záväznosť a preto nemôžu byť základom pre uplatnenie
nároku, ktorý nemá žiadnu oporu v zákone. Extenzívny výklad uplatňovaný v zmienených rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je o to viac neprípustný, že zákon č. 514/2003 Z.z. stojí na
prísnej absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu. Ak zákonodarca do znenia

zákona nepojal právnu úpravu tej konštrukcie, ktorú nadniesol v žalobe žalobca, nie je dôvodom, aby
súdna moc nahrádzala činnosť zákonodarnej moci. Prípadné rozhodnutie civilného súdu, ktoré by
legitimizovalo takúto konštrukciu nezákonného rozhodnutia, by bolo v rozpore so všetkými zásadami
trestného práva platného a účinného na území Slovenskej republiky. Pre priznanie nároku na náhradu
škodyspôsobenejnesprávnymúradnýmrozhodnutímjepotrebnésúčasnésplnenietrochkumulatívnych
podmienok a to existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi

namietaným rozhodnutí a vznikom škody. Podľa názoru žalovanej nebola v tomto prípade splnená
základná z podmienok a to existencia nezákonného rozhodnutia.

7. Na toto vyjadrenie žalobca reagoval replikou, ktorou právnym názorom vysloveným žalovanou
polemizoval a uviedol ďalšie rozhodnutia súdov Slovenskej republiky. V súlade s princípom právnej

istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí je dôležité, aby sudca rešpektoval závery vyšších súdnych
autorít a ak sa od ich názorov odkloní, je potrebné, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi
rozhodnutiami. Ak má byť štát považovaný skutočne za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konania svojich orgánov, ktorými priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

8. Žalovaná potom reagovala rovnakou duplikou, ako bolo jej vyjadrenie k žalobe. Tá na súd došla
3.12.2018 a potom aj podaním zo dňa 30.11.2018 a opäť argumentovala tým, že žiadny orgán neoznačil
uznesenie policajného orgánu o vnesení obvinenia za nezákonné. Konkrétne k vzneseniu obvinenia
došlo na podklade výpovede svedka poškodeného Q. E., ktorý za podozrivého označil práve žalobcu.
Zdôrazniť však treba i priznanie samotného žalobcu po riadnom poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. por. a

preto za takejto situácie nemohli orgány činné v trestnom konaní postupovať a rozhodnúť inak.

9. Na pojednávaní dňa 24.4.2019 súd vykonal dokazovanie čítaním listín pripojených procesnými
stranami do súdneho spisu a oboznámil sa s podstatným obsahom spisu Okresného riaditeľstva
policajného zboru v Dolnom Kubíne, odboru kriminálnej polície ČVS - ORP-276/1-Vys-Dk-2016.

10. Súd návrh žalujúcej strany na doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu a výsluchom jeho rodičov
zamietol, nakoľko tieto osoby ani neboli predvolávané na pojednávanie vzhľadom na skutočnosť, že ich
výsluch právnym zástupcom žalujúcej strany nebol navrhnutý ani v žalobe, ani v ďalších vyjadreniach
strany žalujúcej. Právny zástupca žalobcu ich navrhol až na druhom nariadenom pojednávaní vo

veci samej a takýto postup žalujúcej strany bol v rozpore s ust. § 153 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol
zastúpený právnym zástupcom z radov advokátov a tieto dôkazy mohol navrhnúť už v samotnej žalobe,
ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Súd preto v zmysle ust. §
153 ods. 2 týmto dôkazným návrhom nevyhovel vzhľadom na dôvodný predpoklad, že z výsluchu
týchto osôb mohli vyplynúť skutočnosti, ktoré by vyžadovali doplnenie dokazovania, za tým účelom

odročenie pojednávania a súčasne súd vzhľadom na dôkazné návrhy, ktoré boli súdu známe do začiatku
pojednávania, mal vyhradený časový priestor a ten súdu nedovoľoval vzhľadom na ďalšie veci, ktoré
bolo nutné prejednať, uskutočniť výsluch týchto osôb. Súd preto tento návrh na doplnenie dokazovania
týmto spôsobom zamietol. Naviac však pri dokazovaní, ktoré súd vykonal, súd zistil skutočnosti, ktoré
nasvedčovali tomu, že žaloba nie je dôvodná.

11. Z vykonaného dokazovania, najmä pokiaľ ide o listiny, ktoré pripojil do súpisu žalobca a pokiaľ ide
o obsah vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva policajného zboru odboru kriminálnej polície, I.
oddelenia vyšetrovania v Dolnom Kubíne, kam bola vec prikázaná Krajským riaditeľstvom policajného
zboru v Žiline príkazom zo dňa 3.5.2016, boli, pokiaľ ide o priebeh trestného konania voči žalobcovi,

preukázané skutočnosti žalobcom tvrdené už v samotnej žalobe.

12. Je pravdou, že Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Martine, odbor kriminálnej polície, II.
oddelenie vyšetrovania prostredníctvom vyšetrovateľa policajného zboru N.. N.. G. R. uznesením zo dňa7.4.2016 vznieslo obvinenie pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. voči žalobcovi
pre skutok, ktorého sa mal dopustiť 13.3.2016 medzi 17.00 - 17.30 hod. v rodinnom dome č. p. XXX
v obci R. Y. L., kde mal vniknúť do pracovne majiteľa domu Q. E. a tomu odcudziť hotovosť vo výške

2.500€.ProtitomutouzneseniužalobcaprostredníctvomsvojhozvolenéhoobhajcuJUDr.TomášaZboju
8.4.2016 podal sťažnosť došlú na Okresné riaditeľstvo policajného zboru 11.4.2016. V tejto sťažnosti
namietal, že bolo porušené jeho právo na obhajobu, nebolo mu umožnené vypovedať v prítomnosti
advokáta a dňa 7.4.2016 pod strachom pred následkami podpísal aj zápisnicu, v ktorej sa zrejme ku
skutku priznal, avšak túto potvrdiť nevedel. Naviac vzniesol námietku zaujatosti príslušníkov polície

Okresnéhoriaditeľstvapolicajnéhozboru Martinatoztohodôvodu, žesynovecpoškodenéhoQ.E.,pán
Š. B., ktorý sa osobne angažoval v predmetom prípade, bol prítomný pri úkonoch a chodil za obvineným.
V danom prípade je potom zrejmý konflikt záujmov a je potrebné z vyšetrovania vylúčiť všetkých
príslušníkov Okresného riaditeľstva policajného zboru Martin. Je pravda, že Okresná prokuratúra Martin
uznesením prokurátora OP Martin sp. zn. 3Pv 110/16/5506-10 zo dňa 20.4.2016 sťažnosť žalobcu ako
obvineného zamietla.

13. V trestnom spise sú pripojené zápisnica o výsluchu žalobcu v procesnej pozícii obvineného zo
dňa 7.4.2016 a 3.8.2016, zápisnica o výsluchu žalobcu v procesnej pozícii svedka zo dňa 21.3.2016
a 1.4.2016, úradné záznamy o predvedení žalobcu a predvolanie žalobcu ako svedka a zápisnica o
výsluchu žalobcu v procesnej pozícii svedka zo dňa 7.4.2016, zápisnica o výsluchu svedkov Q. E., K.

W., K. I., B. I., I. S., fotodokumentáciu z miesta činu a ďalšie listiny relevantné pre trestné konanie.

14. Žalobca v zápisnici zo dňa 7.4.2016 pri svojom výsluchu už v procesnej pozícii obvineného o 16.50
hod. odmietol bez prítomnosti obhajcu vypovedať. Teda využil svoje právo odmietnuť výpoveď podľa
§ 34 ods. 1 Tr. por.. V prítomnosti svojho obhajcu vypovedal pri ďalšom výsluchu dňa 3.8.2016, kde

spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, poprel.

15. Trestný spis obsahuje ale zápisnicu o výsluchu žalobcu v procesnej pozícii svedka zo dňa 21.3.2016
o 12.52 hod.. Pri tomto výsluchu po zákonnom poučení svedka o práve odoprieť výpoveď, ak by
výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania, spáchanie skutku poprel.

16. V spise sa však nachádza zápisnica o výsluchu žalobcu zo dňa 1.4.2016 v procesnej pozícii svedka,
kde žalobca vo svojej výpovedi spáchanie skutku pomerne podrobne popísal. Uviedol, že 13.3.2016 sa
zúčastnil oslavy menín poškodeného E. v jeho dome v Košťanoch spolu s rodičmi a keď už odhádzal
z oslavy okolo 17.25 hod., vošiel do bytu v spodnej časti domu, kde mal poškodený byt, vošiel do jeho

bytu cez neuzamknuté dvere v centrálnej chodbe, prešiel cez obývačku, potom cez chodbu prešiel do
kancelárie, ktorá je súčasťou bytu a tam išiel priamo inštinktívne do šuplíka, ktorý bol v skrinke vedľa
pracovného stola v kancelárii, kde našiel nejaký železný predmet, ktorým vypáčil šuplík. Tipoval totiž,
že tam budú peniaze. V šuplíku našiel obálku, pozrel sa do nej, boli tam peniaze, pričom on už nevie,
koľko, ale bolo tam okolo 2.000 €, peniaze zobral, obálku nechal tam a tými dverami potom aj odišiel.

V Martine peniaze minul v rôznych podnikoch, kúpil si nejaké oblečenie. Teraz už nemá nič, ukradnuté
peniaze vráti po splátkach. Ešte uviedol, že keď sa ho rodičia po príchode domov pýtali, či peniaze
neukradol pánovi E., on to zapieral.

17. Ďalší výsluch žalobcu bol nariadený na 7.4.2016 o 12.00 hod., o čom svedčilo predvolanie žalobcu

ako svedka vystavené N.. N.. G. R., pričom zo žiadosti o predvedenie žalobcu zo dňa 7.4.2016 následne
vyplýva, že žalobca, hoci si predvolanie na výsluch prevzal, nedostavil sa na výsluch a preto bolo
nariadené jeho predvedenie na ten istý deň, teda na 7.4.2016 o 13.30 hod.. Aj v tomto prípade výsluch
žalobcu potom začal o 13.35 hod. a žalobca bol v procesnej pozícii svedka opätovne riadne poučený,
pri tomto výsluchu žalobca výpoveď neodmietol. Naopak, opäť sa k spáchaniu skutku priznal a pomerne

podrobne jeho spáchanie opísal. Konkrétne sa aj vyjadril k tomu, aké typy oblečenia si kúpil v ktorých
podnikoch v Martine ukradnuté peniaze minul. Výsluch žalobcu skončil o 14.30 hod. a následne mu bolo
vznesené obvinenie a o 16.50 hod. bol už potom žalobca vypočúvaný v procesnej pozícii obvineného,
kde však výpoveď odmietol.

18.VovecibolvypočutýajpoškodenýQ.E.,ktoréhovýpoveďpomernedobrekorešpondujesvýpoveďou
žalobcu v procesnej pozícii svedka, kde obaja zhodne udávali odcudzenie finančnej hotovosti - žalobca
približne 2.000 €, poškodený 2.500 €, pričom obaja udávali, že boli uložené v obálke. Tá podľa zhodných
výpovedí oboch bola uložená v šuplíku v stole.19. Následne uznesením Okresnej prokuratúry v Martine č. 3Pv 110/16/5506-27 zo dňa 15.3.2017
po vykonanom dokazovaní prokurátorka Okresnej prokuratúry v Martine trestné stíhanie vedené proti

žalobcovipreprečinkrádežepodľa§212ods.1,ods.4písm.b)Tr.zák.zastavila,lebobolonepochybné,
že skutok nespáchal obvinený. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že vo veci absentuje priamy
dôkaz preukazujúci konanie obvineného. Žalobca sa ako svedok dňa 21.3.2016 ku skutku nepriznal,
priznal sa ako svedok 1.4.2016 a tiež dňa 7.4.2016 opakovane v pozícii svedka, avšak na tieto jeho
priznania prihliadať nemožno. V procesnej pozícii obvineného dňa 7.4.2016 sa odmietol ku skutku

vyjadriť a podľa odôvodnenia prokurátora boli rozpory aj v čase, ktorý žalobca uvádzal ako čas odchodu
z oslavy a v čase, kedy poškodený E. zistil krádež v kancelárii.

20. Súd nároky žalobcu posudzoval podľa príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

21. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

22. Podľa § 3 ods. 2 citovaného zákona, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

23. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru a
1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného

príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2/ vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

24. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom

verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo
správnom konaní.

25. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

26. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

27. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

28. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

29. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, ženeuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

30. Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

31. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

32. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na
a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

33. Podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

34. Podľa § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom.

35. Podľa ust. § 25 ods. 1 citovaného zákona, ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Obč. zákonníkom.

36. Podľa § 441 Obč. zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) ak bola škoda spôsobená aj zavinením
poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

37. V prejednávanej veci súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že škoda bola spôsobená nezákonným
vyššie uvedeným uznesením vyšetrovateľa, kedy trestné stíhanie voči nemu bolo nakoniec ukončené
uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry v Martine. Aj keď sa žalovaná prostredníctvom orgánov,
ktoré za ňu konali, okrem iného bránila aj tvrdením, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia

nebolo možné považovať za nezákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné
predpoklady pre tento postup v trestnom konaní, tak súd dospel k presvedčeniu, že uznesenie
vyšetrovateľa, od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, bolo
formálno - právne nezákonné.

38. Súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť v zmysle § 6
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, prípadne o postúpení veci do
priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným, pretože právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia (o zastavení trestného stíhania, prípadne o

postúpení veci inému orgánu) sa trestné konanie končí, čiže zanikajú účinky vznesenia obvinenia a
zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným Zastavenie trestného
stíhania, pretože výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin prípadne, súčasne
znamená, že podozrenie zo splácania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť
rozhodnutia o vznesení obvinenia (viď Nález Ústavného súdu Slvoenskej republiky sp. zn. II ÚS/25/2011

zo dňa 24. 03. 2011).

39. Je evidentné, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré je ukončené zastavením trestného stíhania, prípadne zrušením uznesenia o vzneseníobvinenia, treba hľadať aj v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorí priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a
stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv občana. V takejto situácii nie je
rozhodnéakoorgányčinnévtrestnomkonanívyhodnotilipôvodnépodozreniealeto,čisaichpodozrenie

v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená.

40. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a, že trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako

nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

41. Súd však napriek takémuto názoru dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a
to vzhľadom na skutočnosť, že podľa presvedčenia súdu si žalobca vlastným konaním výlučne škodu
zavinil a to tým, že sa ku spáchaniu skutku v čase, keď bol vypočúvaný ako svedok, priznal. Súd

podotýka, že v tom čase žalobca mal takmer 19 rokov, nebol teda osobou maloletou, mladistvou, aj
keď z pohľadu trestného práva bol považovaný za osobu blízku veku mladistvým. V prípade osoby
žalobcu neboli produkované dôkazy preukazujúce, že by bol osobou slabšie rozumovo vyspelou a to
v čase, keď ako svedok vypovedal a bol poučený podľa znenia zápisníc o trestných následkoch krivej
výpovede a o práve odmietnuť výpoveď v prípade, že by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo

trestného stíhania sebe, alebo osobe jemu blízkej. Dňa 1.4.2016 a aj 7.4.2016 vypovedal o priebehu
skutku v takých podrobnostiach, ktoré korešpondovali aj prvým výpovediam poškodeného E., že je ťažko
predstaviteľné, že by si ich žalobca pod nátlakom vymyslel. Nie sú hodnoverné ani tvrdenia žalobcu o
tom, že 7.4.2016 sa ku skutku priznal, lebo sa obával policajtov, ktorí za ním chodili a obával sa násilia
z ich strany, pretože už o niekoľko hodín neskôr toho istého dňa, keď mal vypovedať v procesnej pozícii

obvineného, vypovedať odmietol a to pred rovnakým vyšetrovateľom N.. N.. G.B. R. (viď č.l. 20 a 34
kópie vyšetrovacieho spisu). Pri svojom výsluchu v procesnej pozícii obvineného v ten istý deň žalobca
rovnako nemal obhajcu, resp. právneho zástupcu ako ho nemal niekoľko hodín predtým v procesnej
pozícii svedka. Vo svojich tzv. opakovaných sťažnostiach proti vybaveniu sťažnosti, ktoré žalobca spísal
spolu s matkou 13.5.2016 a sú pripojené v spise na č.l. 14 a 15, sa žalobca k svojim priznaniam v pozícii

svedka vyjadruje veľmi vágne konštatujúc, že je pravdou, že niečo „podpísal“, zrejme to bolo priznanie,
avšak toto učinil v dôsledku prebiehajúcich skutočností, kedy bol na neho a jeho rodinu vyvíjaný neustály
nátlak zo strany príslušníkov polície. Tento nátlak ale podľa vyjadrenia v opakovaných sťažnostiach,
ale nakoniec aj sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa 7.4.2016, nebol fyzického rázu, ale mal
spočívať v neštandardnom postupe polície pri zabezpečovaní účasti žalobcu na jeho výsluchu dňa

7.4.2016, kedy polícia nebola ochotná akceptovať žiadosť žalobcu, aby mohol vypovedať nasledujúci
deň 8.4.2016 v prítomnosti právneho zástupcu.

42. Skutočnosť, že žalobca dvakrát pred vyšetrovateľom v procesnej pozícii svedka a po štandardnom
zákonnom poučení, s ktorým sa oboznámil, o čom svedčí jeho podpis na zápisnici, sa ku skutku priznal,

hoci tieto výpovede žalobcu nebolo možné v trestnom konaní vedenom proti nemu použiť vzhľadom na
skutočnosť, že nevypovedal a nepriznal sa v procesnej pozícii obvineného po náležitých poučeniach v
tomto smere, svedčí buď o tom, že žalobca skutok, ktorý sa mu kládol za vinu, predsa len spáchal, aj
keď nakoniec usvedčený nebol, alebo, že vedome pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré ho
vypočúvali ako svedka, klamal a teda dopustil sa krivej výpovede.

43. Ako však súd konštatoval vyššie, žalobca takto si počínal vo veku, kedy mal plnú spôsobilosť k
právnym úkonom, kedy právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje občanovi Slovenskej republiky
bez obmedzenia nadobúdať majetok, disponovať s ním, uzatvárať manželstvo a pod., teda keď u
občana Slovenskej republiky sa predpokladá úplná rozumová vyspelosť a preto je súd toho názoru,

že žalobca mal aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní, keď pred nimi vypovedal ako svedok, niesť
plnú zodpovednosť za svoje konanie a ak skutok nespáchal, tak ho mal razantne poprieť tak, ako to
urobil pri svojom celkom prvom výsluchu 21.3.2016. Pri ďalších výsluchoch v procesnej pozícii svedka
vypovedal ale v takých podrobnostiach, že jeho svedecká výpoveď pôsobila veľmi hodnoverne. Právetakýmto konaním podľa presvedčenia súdu žalobca zavinil, že vyšetrovateľ začal trestné stíhanie voči
nemu a vzniesol mu obvinenie a ak potom žalobcovi neskôr vznikla škoda platením trov obhajoby v
prípravnom konaní, vznik týchto trov, teda vznik škody, si žalobca podľa presvedčenia súdu zavinil sám.

Žalobca bol poučený o tom, že krivá výpoveď v trestnom konaní v procesnej pozícii svedka je trestným
činom a ak o spáchaní skutku klamal, bolo dôvodné podozrenie, že sa trestnej činnosti dopustil a v
príčinnej súvislosti s týmto protiprávnym konaním žalobcu mu bolo vznesené obvinenie.

44. Podľa presvedčenia súdu žalobca si vznik škody vzniknutej vynaložením trov obhajoby zavinil

výlučne sám a preto ju musí znášať sám v súlade s ust. § 441 Obč. zákonníka. Na základe primeraného
použitia tohto ustanovenia (§ 853 ods. 1 Obč. zákonníka) podľa presvedčenia súdu musí žalobca znášať
aj prípadný vznik nemajetkovej ujmy, kde ale súd podotýka, že žalobca v konaní neprodukoval dôkazy
nesporne preukazujúce, že mu vôbec nejaká nemajetková ujma vznikla. Čestné prehlásenia osôb, ktoré
žalobca do spisu pripojil, nepreukazujú negatívne následky, ktoré by mohli žalobcovi trestným konaním
vedeným voči nemu vzniknúť v jeho súkromnom živote, či v spoločenskom uplatnení, zmeniť jeho

doterajší život, či prostredie, v ktorom pracuje, poškodiť jeho dobrú povesť. V tomto smere sa súd
stotožňuje a argumentáciou žalovanej, ktorú vyslovila na pojednávaní, kde žalovaná poukazujúc na
čestné vyjadrenia K. I., N. N., Č. N.. P. J. konštatovala, že z nich nevyplýva nič konkrétne, že tieto osoby
sú presvedčené, že žalobca sa trestnej činnosti nemohol dopustiť, aj keď N.. P. J.Ú. uviedla, že považuje
žalobcu za perspektívneho mladého muža, na ktorého osobu názory nie sú lichotivé. V tejto súvislosti

ale neuviedla nič konkrétne.

45. Súd preto dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná vzhľadom na skutočnosť, že
vznik vecnej škody si žalobca zavinil výlučne sám a vzhľadom na skutočnosť, že takto si zavinil aj
prípadnú nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére, ktorú však nepreukázal. V kontexte skutočností, že

žalobca v procesnej pozícii svedka v prípravnom konaní s vysokou pravdepodobnosťou klamal, sa
preto súdu javí uplatnenie jeho nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z ako výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka) a takémuto uplatňovaniu práv súd odmieta poskytnúť
právnu ochranu. Súd preto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

46. Žalovaná proti žalobcovi náhradu trov konania nepožadovala a preto, aj keď by ako úspešná strana
sporu podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania mala, súd jej náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.