Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/239/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4108229083
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4108229083.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a členov senátu

JUDr. Dušana Harbutu a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: J. C., nar. XX.
XX. XXXX, bytom Z., G. XXXX/XX, zast. Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom
Šaľa, Hlavná 6, proti odporcovi: MERKANT družstvo, so sídlom Nitra, Hlavná 117, IČO: 17 638 267,
zast. Advokátska kancelária JUDr. Terézia Baraková s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Michalská bašta
12, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní navrhovateľky a
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 27. 05. 2013 č.k. 12C/223/2008-520, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, okrem jeho vyhovujúcej časti, týkajúcej sa

zaplatenia sumy 1.378,18 eura brutto s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 12. 2008
do zaplatenia a so 7,5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 01. 2009 do zaplatenia m
e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 8.163,60 eura brutto s 3 % úrokom z
omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 01. 2009 do zaplatenia, s 10 % úrokom z omeškania zo sumy
689,09 eura od 11. 02. 2009 do zaplatenia, s 9,5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 03.
2009 do zaplatenia, s 9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 04. 2009 do zaplatenia,
s 9,25 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 05. 2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z

omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 06. 2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy
689,09 eura od 11. 07. 2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 08.
2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 10. 2009 do zaplatenia, s 9
% úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 11. 2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania
zo sumy 689,09 eura od 11. 12. 2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej zamietajúcej časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

V časti týkajúcej sa povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok napadnutý rozsudok m e n í tak, že
odporca je povinný zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny poplatok vo výške 672 eur do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

V časti, týkajúcej sa náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a
vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu

mzdy za obdobie od 03.11.2008 do 03.11.2009 vo výške 8.269,08 eura brutto spolu s 5 % - ným
ročným úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.12.2008 do zaplatenia, s 10,5 % - ným
ročným úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.01.2009 do zaplatenia, s 10 % - ným ročným
úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.02.2009 do zaplatenia, s 9,5 % - ným ročným úrokomz omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.03.2009 do zaplatenia, s 9,25 % - ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.04.2009 do zaplatenia, s 9,25 % - ným ročným úrokom z
omeškania zo sumy 689,09 eura od 11.05.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania

zo sumy 689,09 eura od 11.06.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo
sumy 689,09 eura od 11.07.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy
689,09 eura od 11.08.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 689,09
eura od 11.09.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura
od 11.10.2009 do zaplatenia, s 9 % - ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od

11.11.2009 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh
navrhovateľky zamietol. Odporcovi uložil taktiež povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa súdny
poplatok za návrh vo výške 595,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania
rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Pri svojom rozhodovaní vyšiel zo zistenia, že navrhovateľka na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.

10. 1998 bola v pracovnom pomere s odporcom, ktorý s ňou písomne dňa 17. 10. 2008 okamžite
skončil pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce účinného do 31. 12. 2008 (ďalej
len „Zákonník práce“). Keďže medzitýmnym rozsudkom zo dňa 22. 10. 2012 č.k. 12C/223/2008-335
bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
07. 11. 2012, predmetom konania zostala náhrada mzdy, ktorú po pripustení ostatnej zmeny návrhu

požadovala navrhovateľka za obdobie od 03. 11. 2008 do 31. 10. 2011 vo výške 24.807,24 eura brutto
s úrokom z omeškania tak, ako ho v zmenenom návrhu špecifikovala. S ohľadom na skutočnosť,
že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru zo strany odporcu a navrhovateľka mu listom,
doručeným odporcovi dňa 03. 11. 2008 oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, dospel k záveru,
že v súlade s ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce jej vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 03.

11. 2008, minimálne za obdobie jedného roka, teda do 03. 11. 2009, kedy jej odporca neumožnil v
práci pokračovať. Na žiadosť odporcu o zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy navrhovateľke za
čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce skúmal, či sú splnené podmienky pre
použitie tohto zákonného ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal na to, že v mesiaci november 2009
bola navrhovateľka posledný mesiac v evidencii nezamestnaných, zamestnala sa až od 15. 04. 2011 u

viacerých zamestnávateľov, u ktorých dosahovala nepravidelný príjem, ktorý sa pohyboval v sume 107
- 261 eur a stále zamestnanie má až od 01. 12. 2011 doposiaľ. Od 01. 01. 2009 bola navrhovateľka
spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti Q. Slovakia s.r.o., kde však podľa jej vyjadrenia, ako
aj čestného prehlásenia druhej spoločníčky Z. Y. nepoberala žiadne mzdy, ani odmeny. Mal za to, že
tieto vyjadrenia sú nepresvedčivé a nedôveryhodné, keďže nie je logické, aby navrhovateľka pracovala

2 roky zadarmo i napriek zisku spoločnosti v roku 2009, naviac, keď vniesla do spoločnosti svoj vklad
100.000,-Sk, čo nesvedčí o jej neúnosnej finančnej situácii, a preto bolo vecou navrhovateľky, aby viedla
podnikateľskú činnosť tak, aby zisk dosahovala, resp. pokiaľ sa tak nestalo, mala svoju energiu a čas
venovať hľadaniu si zamestnania, čo učinila až v apríli 2011. Prihliadajúc na tieto okolnosti preto dospel
k záveru, že priznanie náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie od 03. 11. 2009 do 31. 10. 2011 nie je

dôvodné. Pri určení náhrady mzdy za obdobie od 03. 11. 2008 do 03. 11. 2009 postupoval podľa § 134
Zákonníka práce a pri výpočte priemerného zárobku navrhovateľky vychádzal z kalendárneho štvrťroka
k predchádzajúcemu štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok a za tento považoval mesiace júl
až september 2008. Zo mzdových listov navrhovateľky zistil, že za mesiac júl 2008 bola jej hrubá mzda
15.751,-Sk pri odpracovaných 120 hodinách, za mesiac august 2008 19.979,- Sk pri odpracovaných

120 hodinách a za mesiac september 2008 29.200,-Sk pri odpracovaných 160 hodinách, čo znamená,
že za kalendárny rok navrhovateľka dosiahla hrubú mzdu 64.930,-Sk a odpracovala 400 hodín, takže
jej hodinový zárobok predstavoval sumu 162,325 Sk (5,38 eura). Pri 8-hodinovom pracovnom čase jej
priemerný denný zárobok tak činil 43,04 eura a priemerný mesačný zárobok 935,68 eura. Poukazujúc
na skutočnosť, že navrhovateľka si svojim návrhom uplatnila priemernú mesačnú mzdu vo výške

689,09eura,priurčenínáhradymzdyvychádzalsnavrhovateľkouuplatnenéhopriemernéhomesačného
zárobku, ktorým bol viazaný a navrhovateľke takto priznal náhradu mzdy za uvedené obdobie v celkovej
výške 8.269,08 eura, t.j. 12 mesiacov x 689,09 eura. Opierajúc sa o ust. § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka jej zároveň priznal i úrok z omeškania z jednotlivých miezd v tomto období a to od 11 dňa toho-
ktorého mesiaca, t.j. od dňa nasledujúcom po výplatnom dni navrhovateľky až do zaplatenia, pričom

výšku úroku z omeškania určil v súlade s Nariadením vlády č. 87/1995 Zb.. Vo zvyšnej časti návrh
navrhovateľky ako nedôvodný zamietol. O povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa
súdny poplatok za návrh rozhodol podľa § 2 ods. 2 a § 4 ods. 2 písm. d/ zák. č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch s poukazom na to, že navrhovateľka bola v konaní od platenia súdneho poplatkuoslobodená a v konaní úspešná. Výšku súdneho poplatku určil podľa položky 1 písm. b/ Sadzobníka
súdnych poplatkov v sume 99,50 eura za uplatnený nárok, týkajúci sa neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a podľa položky 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov v sume 496 eur, predstavujúcu 6 %

z navrhovateľke priznanej náhrady mzdy. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 142 ods. 2
OSP a s ohľadom na čiastočný úspech každého z účastníka v konaní rozhodol, že žiadny z nich nemá
právo na náhradu trov konania.

Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadli obaja účastníci konania. Navrhovateľka odvolanie

podala do jeho zamietajúcej časti a časti, týkajúcej sa náhrady trov konania. Žiadala ho zmeniť a priznať
jej náhradu mzdy v celom rozsahu, t.j. vo výške 24.807,24 eura s príslušenstvom, ako aj náhradu
trov konania z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýchzisteniamajehorozhodnutievychádzaiznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Poukázala
na to, že základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s
neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia,

ktorá bola aj súdom deklarovaná medzitýmnym rozsudkom, a preto sa stotožnila s tým, že jej patrí
náhrada mzdy, odkedy oznámila odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a to minimálne za 12
mesiacov. Za chybný označila postup súdu prvého stupňa, ktorý pri určení náhrady mzdy vychádzal z
výšky priemerného mesačného zárobku, ktorý si uplatnila vo svojom podaní. V tejto súvislosti dôvodila,
že súd prvého stupňa mal k dispozícii všetky relevantné podklady a to výplatné pásky, z ktorých si

vedel ustáliť výšku jej priemerného mesačného zárobku, ktorú pre chybu v počítaní uviedla v nesprávnej
výške, a preto bez ohľadu na ňou prevedené vyčíslenie jej mal priznať náhradu mzdy v súlade so
zákonom, t.j. vo výške priemerného zárobku. Naviac ide o prípad, keď vzájomné práva a povinnosti
medzi účastníkmi konania sú upravené kogentnou hmotnoprávnou normou, ktorú súd musí rešpektovať
a na posudzovanie výšky náhrady mzdy je potrebné aplikovať ust. § 153 ods. 2 OSP. Okrem toho

si nárok na náhradu mzdy uplatnila v celkovej výške 24.807,24 eura a pokiaľ súd dospel k záveru,
že jej prináleží náhrada mzdy vo výške 11.228,16 eura, mal jej takúto výšku priznať. Nestotožnila sa
ani s krátením náhrady jej mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov, keď súd prvého stupňa tak
učinil najmä z dôvodu, že je spoločníčkou a konateľkou Q. Slovakia s.r.o.. V tejto súvislosti uviedla,
že v konaní bolo preukázané, že nepoberala žiadne mzdy a ani odmeny ako konateľka, že sa snažila

nájsť si zamestnanie aj počas obdobia, kedy túto funkciu vykonávala, čo ju ani inak neobmedzovalo v
hľadaní si zamestnania, či výkone iných prác. Pokiaľ pracovala, jednalo sa len o výkon krátkodobejších
pracovných činností podľa potreby zamestnávateľov a teda nebola schopná dosahovať príjem, ktorý
by bol porovnateľný s príjmom, ktorý dosahovala u odporcu. Nezákonným postupom odporcu tak ako
samoživiteľka bola ukrátená o príjmy, ktoré jej z pracovného pomeru prináležali za obdobie niekoľkých

rokov, a preto nebol dôvod pre nepriznanie jej náhrady mzdy i za obdobie presahujúce 12 mesiacov.
Vytkla tiež, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje identifikácia právneho úkonu odporcu, t.j.
jeho žiadosť o zníženie, resp. nepriznanie mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. V neposlednom
rade sa nestotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa ani v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania,
keď neboli splnené podmienky pre postup podľa § 142 ods. 2 OSP. Argumentovala, že v konaní boli

uplatnené dva samostatné nároky, z ktorého dôvodu má súd povinnosť postupovať pri rozhodovaní o
náhrade trov konania pri každom nároku samostatne. Naviac, ohľadne nároku na náhradu mzdy je daný
dôvod pre aplikáciu ust. § 142 ods. 3 OSP, pretože nárok na náhradu mzdy bol oprávnený v celom
rozsahu, avšak výška priznania závisela od úvahy súdu.

Odporca svoje odvolanie proti predmetnému rozsudku podal v jeho vyhovujúcej časti a v časti náhrady
trov konania, domáhajúc sa ním ich zmeny a uloženia mu povinnosti zaplatiť navrhovateľke náhradu
mzdy za obdobie od 03. 11. 2008 do 03. 01. 2009 vo výške 1.378,18 eura s 5 % úrokom z omeškania zo
sumy 689,09 eura od 11. 12. 2008 a 7,5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 01. 2009 a
zaviazania účastníkov k náhrade trov konania v pomere k úspešnosti v konaní. Mal za to, že rozhodnutie

súdu prvého stupňa nad rámec tohto jeho návrhu je nemorálne, nelogické, nespravodlivé a nemá oporu
v zákone. Konštatoval, že bez akýchkoľvek pochybností bolo v konaní preukázané, že navrhovateľka
bola spolumajiteľkou a konateľkou v jemu konkurujúcej spoločnosti s podobným obchodným názvom
Q. Slovakia s.r.o. a spolu so svojim otcom T.. C. konala proti jeho záujmom s cieľom ho ekonomicky
poškodiť. V tomto smere poukázal na to, že už 22. 09. 2008, t.j. ešte pred vznikom tejto spoločnosti, bola

Ing. C. za odporcu podpísaná s touto spoločnosťou nevýhodná zmluva na prenájom priestorov väčšej
časti jeho areálu s ich následným predajom, čím by došlo k znemožneniu jeho podnikateľskej činnosti.
Okrem toho navrhovateľka aktívne pracovala pre spoločnosť Q. a jej tvrdenia, že nepoberala žiadne
odmeny, sú účelové a nepravdivé, ktoré skutočnosti boli preukázané i v rámci iných súdnych konaní.Nie je preto možné od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, zvlášť, keď
neumožnenímjejpokračovaťvpráciakokonateľkeamajiteľkekonkurenčnejspoločnostibolozabránené
únikuazneužitiuutajovanýchinformáciívobchodnomstykuavznikuškodyvzmysle§415OZ.Následne

preto nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľke vyplácal i mzdu. Ďalej mal za
to, že v zmysle § 79 ods. 3 Zákonníka práce pracovný pomer navrhovateľky skončil dohodou, keďže
navrhovateľka neprejavila úmysel byť naďalej zamestnaná u neho a strany sa nedohodli inak, v dôsledku
čoho jej vznikol nárok na náhradu mzdy za výpovednú lehotu 2 mesiacov. Pokiaľ by totiž navrhovateľka
mala skutočne úmysel naďalej pracovať, musela by súčasne s oznámením, že trvá na svojom ďalšom

zamestnávaní požiadať o jeho písomný súhlas s jej podnikaním v rovnakej alebo podobnej oblasti v
súlade s § 83 Zákonníka práce, čo neučinila. Je preto neprípustné, aby sa vôľa navrhovateľky prejavená
oznámením prostredníctvom jej právnej zástupkyne pokladala za úmysel a mala právnu relevanciu.
V tomto smere ďalej uviedol, že v čase, keď navrhovateľka tvrdila, že mala záujem pracovať u neho,
vykonávala činnosť pre konkurenčnú spoločnosť, do ktorej investovala aj vlastné finančné prostriedky,
podieľala sa na jej riadení aj navonok a teda je zjavné, že konanie navrhovateľky a jej vôľa sú v rozpore,

a preto nebol preukázaný úmysel navrhovateľky byť u neho zamestnaná.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal odvolania účastníkov
konania na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľky je sčasti dôvodné.

V tomto konaní sa navrhovateľka svojim návrhom domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru dané jej odporcom dňa 17. 10. 2008 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
a priznania náhrady mzdy, po pripustení zmeny návrhu uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 10. 04.
2013, za obdobie od 03. 11. 2008 do 31. 10. 2011 vo výške 24.807,24 eura s úrokmi z omeškania

špecifikovanými v petite zmeneného návrhu. Medzitýmnym rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 22.
10. 2012 č.k. 12C/223/2008-335 v spojení s uznesením zo dňa 15. 11. 2012 č.k. 12C/223/2008-356,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07. 11. 2012 súd prvého stupňa určil, že jednostranný právny úkon
odporcu a to okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa
17. 10. 2008 je neplatný a zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po

právoplatnom skončení veci samej. Následne preskúmavaným rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol
o náhrade mzdy, ktorú si navrhovateľka uplatnila z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru
voči odporcovi, pričom pre absenciu odvolania účastníkov konania vo vyhovujúcej časti, týkajúcej sa
povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke z tohto titulu sumu 1.378,18 eura s 5 % úrokom z omeškania
zo sumy 689,09 eura od 11. 12. 2008 do zaplatenia a so 7,5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09

eura od 11. 01. 2009 do zaplatenia, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť.
Predmetom tohto odvolacieho konania takto zostala len zvyšná, vyhovujúca časť rozsudku súdu prvého
stupňa (nad sumu 1.378,18 eura s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 12. 2008
do zaplatenia a so 7,5 % úrokom z omeškania zo sumy 689,09 eura od 11. 01. 2009 do zaplatenia),
jeho zamietajúca časť, ako i naň nadväzujúce výroky o náhrade trov konania a poplatkovej povinnosti

odporcu.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení do 31. 12. 2008, ktorý na danú vec dopadá (ďalej len
„Zákonník práce“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať (§ 79 ods. 2 Zákonníka
práce).

V súdenej veci ide v poradí už o druhé rozhodnutie prvostupňového súdu, keď jeho skorší rozsudok
zo dňa 16. 02. 2011 č.k. 12C/223/2008-186, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru daná navrhovateľke odporcom dňa 17. 10. 2008 a ktorým odporca bol zaviazanýzaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 03. 11. 2008 do 31. 12. 2008 vo výške 1.436,86
eura brutto s 5 % úrokom z omeškania zo sumy 718,43 eura od 11. 12. 2008 do zaplatenia a vo
zvyšku bol návrh navrhovateľky zamietnutý, bol uznesením odvolacieho súdu zo dňa 28. 09. 2011 č.k.

25Co/72/2011-230 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie pre nesprávne právne posúdenie
veci a nedostatočne zistený skutkový stav. Hľadiská významné pre rozhodovanie súdu o znížení alebo
nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce už odvolací súd osvetlil vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí, preto ich duplicitne opakovať nebude, na týchto ako na stále platných zotrváva
a nemá dôvod sa od nich odkloniť. Len podčiarkuje, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa k zníženiu,

resp. nepriznaniu náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých hľadísk prípadu je možné dovodiť, že zamestnanec sa
zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa
za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce
podľa pracovnej zmluvy, keby si zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu.
Prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával a akého

zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Pokiaľ teda v konaní bolo nesporne
preukázané, že odporca s navrhovateľkou neplatne okamžite skončil pracovný pomer a navrhovateľka
listom, doručeným odporcovi dňa 03. 11. 2008 mu oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, v
zásade platí, že navrhovateľke pracovný pomer neskončil a vzniklo jej od tohto dňa i právo na náhradu
mzdy vo výške jej priemerného zárobku až do doby, kým jej odporca neumožní pokračovať v práci.

Odvolávka odporcu na skončenie pracovného pomeru navrhovateľky dohodou v zmysle § 79 ods. 3
Zákonníka práce je nenáležitá, keď uvedené ustanovenie je aplikovateľné len za stavu, že zamestnanec
pri neplatnom skončení pracovného pomeru netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
o ktorý prípad však bezo sporu nejde a tvrdenia predkladané odporcom v tomto smere sú len v rovine
jeho úvah.

Ustanovením § 79 ods. 3 Zákonníka práce je totiž konštruovaná právna fikcia, že pracovný pomer
skončí dohodou (nie na základe neplatného skončenia pracovného pomeru), ak zamestnanec netrvá
na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával (neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom
zamestnávaní). Pre splnenie účelu tejto právnej fikcie, ktorým je dosiahnutie právnej istoty, že pracovný

pomer takto skutočne skončil a že zamestnancovi potom nepatrí náhrada mzdy (pri neplatnom
okamžitom skončení a skončení v skúšobnej dobe vo väčšom rozsahu, ako za dobu výpovednej lehoty),
však musia byť splnené všetky predpoklady, ktoré zákon s ňou spája. K nim patrí i absencia prejavu vôle
zamestnanca (oznámenie) voči zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať
v pracovnom pomere. Ide teda o situáciu, kedy zamestnanec vôbec neoznámi zamestnávateľovi, že

žiada, aby mu naďalej prácu prideľoval. Navrhovateľka ale tak učinila, keď dňa 03. 11. 2008 odporcovi
písomne oznámila, že trvá na ďalšom prideľovaní práce a na tomto svojom stanovisku zotrvala počas
celého súdneho konania. Neboli tak splnené predpoklady pre naplnenie fikcie o skončení pracovného
pomeru navrhovateľky dohodou v zmysle § 79 ods. 3 Zákonníka práce.

Zasituácie,žeodporcavpriebehukonaniapožadoval(napr.napojednávanídňa02.02.2012ivosvojom
písomnom vyjadrení zo dňa 06. 05. 2013) navrhovateľke nepriznať náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov, ktorá požiadavka v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy, bolo
potrebné v ďalšom posúdiť dôvodnosť jeho žiadosti tak, ako to učinil i súd prvého stupňa. Odvolací
súd posudzujúc predmetnú vec vo svetle už skôr predostretých hľadísk rozhodných pre úvahu súdu

o znížení alebo nepriznaní náhrady mzdy na rozdiel od prvostupňového súdu však dospel k záveru,
že okolnosti daného prípadu hodnotené v ich vzájomnej súvislosti preukazujú, že žiadosť odporcu je
opodstatnená len čiastočne a to za čas od 01. 12. 2009 do 31. 10. 2011. Dôvody odvolací súd vzhliadol
v tom, že hoci navrhovateľka po okamžitom skončení pracovného pomeru bola na jej žiadosť zo dňa 12.
11. 2008 od 26. 11. 2008 zaevidovaná na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Nových Zámkoch ako

uchádzačka o zamestnanie, rozhodnutím tohto orgánu zo dňa 04. 12. 2009 bola z evidencie uchádzačov
o zamestnanie vyradená dňom 01. 12. 2009 a to práve na základe jej vlastnej žiadosti. V čase, keď k
tomuto kroku pristúpila, navrhovateľka už takmer rok, konkrétne od 31. 12. 2008 bola spolu so svojou
sestrou Z. Y. spoločníčkou Q. slovakia s.r.o. so sídlom Z., Y.. Q. XXXX/XX (od 24. 01. 2009 obchodné
meno Q. Slovakia s.r.o., so sídlom E. nad Z. XXX), kde vniesla vklad 100.000,-Sk a kde bola i konateľkou

s tým, že uvedený právny stav zostal doposiaľ zachovaný. Naviac v roku 2009, kedy navrhovateľka
požiadala o vyradenie z evidencie nezamestnaných, jej spoločnosť bola rentabilná, keď za uvedený
rok dosiahla zisk 15.327 eur a navrhovateľka aj podľa vlastného vyjadrenia sa ani o iné zamestnanie
neuchádzala a toto si začala hľadať až v roku 2011. Za daných okolností preto nemožno uveriť tvrdeniamnavrhovateľky, že v rokoch 2009 a 2010 nepoberala žiadnu mzdu a ani odmeny ako spoločníčka a
konateľka v tejto firme a tieto odvolací súd, v zhode s názorom prvostupňového súdu, vyhodnotil ako
nevieryhodné a účelové. Tento záver nie je spôsobilé spochybniť ani potvrdenie Q. s.r.o. a tiež čestné

prehlásenie Z., keďže ako rovnako správne konštatoval súd prvého stupňa, je v rozpore s logikou
veci, aby navrhovateľka bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia skoro 2 roky vykonávala prácu v
spoločnosti bez tomu zodpovedajúcemu mzdovému ohodnoteniu. Z týchto zistení možno teda vyvodiť,
že od 01. 12. 2009 navrhovateľka preukázateľne bola zapojená do pracovného procesu (ako sama
uviedla, snažila sa rozbehnúť firmu spolu so sestrou) a to za podmienok v zásade rovnocenných, ako

by mala pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u odporcu, keď miesto výkonu jej práce bolo ešte
výhodnejšie s ohľadom na skutočnosť, že sa nachádzalo v mieste jej trvalého bydliska, obdobne ako
druh práce konateľky oproti pôvodnej funkcii asistentky riaditeľa a tiež i mzda, ktorú mohla za túto prácu
objektívne dosiahnuť. Odvolací súd preto z uvedených dôvodov dospel k záveru, že navrhovateľke
náhrada mzdy od 01. 12. 2009 nepatrí.
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný

zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po

rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 134
ods. 2 Zákonníka práce).

Podľa § 134 ods. 4 ZP priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa
pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný

hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden
mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje

plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo
sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu
pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež
nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.

Ako vyplýva z vyššie citovaných zákonných ustanovení, pri stanovení priemerného zárobku, z ktorého
je potrebné vychádzať pri určení výšky náhrady mzdy poskytovanej zamestnancovi podľa § 79 ods. 1
Zákonníkapráce,majúvýznam3základnéskutočnostiato:rozhodnéobdobie,hrubámzdadosiahnutáv
rozhodnom období a odpracovaná doba v rozhodnom období. Hrubou mzdou dosiahnutou v rozhodnom

období je vždy hrubá mzda zúčtovaná zamestnancovi k výplate v bezprostredne predchádzajúcom
kalendárnom štvrťroku. Vzhľadom k tomu, že nárok navrhovateľky na náhradu mzdy v danej veci vznikol
03. 11. 2008, pre zistenie priemerného zárobku navrhovateľky je rozhodným obdobím predchádzajúci
kalendárny štvrťrok, t.j. doba od 01. 07. 2008 do 30. 09. 2008 tak, ako to konštatoval i súd prvého
stupňa. Mzdové listy navrhovateľky dokladujú, že v tomto období navrhovateľka odpracovala celkovo

400 hodín (júl 2008 - 120 hodín, august 2008 - 120 hodín a september 2008 - 160 hodín) a bola
jej k výplate zúčtovaná hrubá mzda 53.435,-Sk bez náhrad, ktoré sa v zmysle § 118 Zákonníka
práce za mzdu nepovažujú (júl 2008 - 12.391,-Sk, august 2008 - 13.571,-Sk a september 2008 -
27.473,-Sk). Priemerný hodinový zárobok navrhovateľky tak činil 133,58 Sk (53.435,-Sk : 400 hodín).
Pri 40-hodinovom týždennom pracovnom čase navrhovateľky bol v roku 2008 priemerný počet hodín

pripadajúcich na jeden mesiac 166,66 (2000 hodín : 12 mesiacov), čo potom znamená, že priemerný
mesačný zárobok navrhovateľky bol 22.262,44 Sk (133,58 Sk x 166,66 hodín). Za obdobie od 03.
11. 2008 do 01. 12. 2009 navrhovateľke takto patrí náhrada mzdy v celkovej výške 287.455,87 Sk,
čo v prepočte je 9.541,78 eura. Táto pozostáva z náhrady mzdy za mesiac november 2008 v sume
20.306,59 Sk (22.262,44 Sk : koeficientom 20,83 ako priemerným počtom pracovných dní v mesiaci

v roku 2008 x 19 dní mesiaca november 2008) a náhrady mzdy za mesiace december 2008 až
november 2009 v sume 267.149,28 Sk (12 mesiacov x 22.262,44 Sk). Po zohľadnení sumy 1.378,18
eura,ktoráztitulunáhradymzdyužnavrhovateľkebolaprisúdenápreskúmavanýmrozsudkom,odvolací
súd dospel k záveru o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo výške 8.163,60eura brutto. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že sa nestotožňuje s názorom prvostupňového
súdu o jeho viazanosti navrhovateľkou vykonaného výpočtu jej priemerného zárobku, keď predmetom
konania bola navrhovateľkou uplatnená náhrada mzdy vo výške 24.807,24 eura a len touto výškou

požadovaného plnenia je súd viazaný a ako správne navrhovateľka uviedla vo svojom odvolaní, je práve
povinnosťou súdu ustáliť právne aprobovaným spôsobom priemerný zárobok zamestnanca pre účely
zistenia náhrady mzdy, ktorá mu prináleží pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Vo zvyšnej časti
uplatnenej náhrady mzdy presahujúcej priznanú istinu 9.541,78 eura bol potom návrh navrhovateľky
nedôvodný, ktorá skutočnosť opodstatnene viedla súd prvého stupňa k jeho zamietnutiu.

Opierajúc sa o ust. § 129 ods. 1 v spojení s § 132 Zákonníka práce odvolací súd, pokiaľ ide o priznanie
úrokov z omeškania prvostupňovým súdom, dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval v súlade
s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp.zn. 6Cdo/264/2010), podľa ktorej
k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten-ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich

nastala splatnosť. Obdobne i Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 15. 12. 2009 sp.zn. II. ÚS
161/09 konštatoval, že pokiaľ Zákonník práce používa pojem náhrada mzdy na viacerých miestach a
platí zásada, podľa ktorej obsah rovnakých právnych pojmov použitých v právnej norme na viacerých
miestach nemožno vykladať odlišne, potom splatnosť náhrady mzdy dopadá aj na prípady náhrady
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru, čo znamená, že táto nastáva vo vzťahu k jednotlivým

mesiacom, za ktoré zamestnancovi patrí, za jednotlivý mesiac v nasledujúcom kalendárnom mesiaci v
stanovenom výplatnom termíne. Keďže niet dôvodu sa od týchto záverov odkloniť, navrhovateľke bolo
potrebné prisúdiť i ňou požadovaný úrok z omeškania a to vždy od 11-teho dňa toho-ktorého mesiaca,
ktorý bol odporcom určený ako výplatný termín. I keď právo na úrok z omeškania navrhovateľke vzniklo
z majúcej sa jej vyplatiť mzdy za každý mesiac, t.j. zo sumy 22.262,44 Sk (738,97 eura), predstavujúcej

priemernýmesačnýzároboknavrhovateľky,navrhovateľkaúrokzomeškaniažiadalapriznaťlenzosumy
689,09 eura. S ohľadom na viazanosť súdu návrhom navrhovateľky v tejto časti preto nebolo možné
tento prekročiť. Nakoľko súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí už poskytol dôvody pre stanovenie
výšky jednotlivých priznaných úrokov z omeškania založené na správnej aplikácii ustanovení Nariadenia
vlády č. 87/1995 Zb., s týmito sa odvolací súd plne stotožňuje a v ďalšom na ne ako na svoje vlastné len

poukazuje. Vychádzajúc z celkového obdobia, za ktoré navrhovateľke bola náhrada mzdy prisúdená,
ako i z čiastočného a právoplatného priznania úrokov z omeškania bolo takto nevyhnutné, aby odvolací
súd v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

V nadväznosti na zmenu preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej, odvolací súd

zmenil i jeho výrokovú časť, týkajúcu sa poplatkovej povinnosti odporcu, ktorá mu vznikla v zmysle
§ 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, pretože
navrhovateľka bola v konaní osobne oslobodená od poplatkovej povinnosti (§ 4 ods. 2 písm. d/
citovaného zákona), odporca od poplatku oslobodený nebol, a preto podľa výsledku konania mu vznikla
povinnosť zaplatiť súdny poplatok alebo jeho pomernú časť. Pri určení výšky súdneho poplatku odvolací

súd postupoval podľa Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriacich prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a túto určil pri celkovo 2 nárokoch uplatňovaných v
tomto konaní podľa položky I.,1 písm. b/ a to za konanie o návrhu na určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru vo výške 99,50 eura a podľa položky I.,1 písm. a/ z prisúdenej náhrady mzdy v
rozsahu 6 %, t.j. vo výške 572,50 eura. Súdny poplatok v úhrnnej výške 672 eur odvolací súd zaviazal

odporcu zaplatiť na účet súdu prvého stupňa do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v časti priznania náhrady mzdy podľa § 220 OSP zmenil
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spôsobom uvedeným v enunciáte tohto rozhodnutia a v
prevyšujúcej zamietajúcej časti ho ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Nakoľko však pri

vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu došlo k počítacej chybe pri ustaľovaní výšky priemerného zárobku
a tým i následne náhrady mzdy s príslušenstvom a z toho plynúcej výšky súdneho poplatku, odvolací
súd v intenciách § 164 toto pochybenie opravil v písomnom vyhotovení tohto rozsudku.

Odlišná situácia je, pokiaľ ide rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania, ktorou za použitia

ust. § 142 ods. 2 OSP vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, dôvodiac
čiastočnou úspešnosťou každého z účastníkov konania vo veci. V tejto časti bolo potrebné napadnutý
rozsudok zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP pre odňatie možnosti účastníkom konania postupom
súdu konať pred súdom a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP). Vada konania vymedzenáv citovanom ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku SR, okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Obsah práva na súdnu ochranu totiž nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva alebo diskriminovať ich pri jeho uplatňovaní, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné
konanie súdov, pričom každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou
zaručeného práva na súdnu ochranu. K odňatiu práva na súdnu ochranu preto dochádza aj vtedy,
ak sa niekto domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná alebo

nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj I. ÚS 26/94,
III. ÚS 7/08). O takýto prípad ide i v prejednávanej veci, keď v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov
konania súd prvého stupňa dôsledne nerešpektoval zákonnú úpravu, vzťahujúcu sa na rozhodovanie o
trovách konania (§ 151 OSP). Z obsahu spisu totiž vyplýva, že medzitýmnym rozsudkom zo dňa 22. 10.
2012 č.k. 12C/223/2008-335 súd prvého stupňa nielenže rozhodol o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru dané navrhovateľke odporcom, ale zároveň vyslovil, že o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej, čím využil postup podľa § 151 ods.
3 OSP. Toto ustanovenie umožňuje súdu, aby v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu
účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v iných konaní rozhodol, že o trovách
konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Pokiaľ teda prvostupňový
súd už raz využil svoje oprávnenie rozhodnúť o trovách konania až po právoplatnosti rozhodnutia vo

veci samej, jeho záväzný výrok obsiahnutý v medzitýmnom rozsudku, týkajúci sa náhrady trov konania
mu bránil následne o trovách konania rozhodovať aj v napadnutom rozsudku bez ohľadu na to, že
predmetom konania zostala už len náhrada mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného
pomeru navrhovateľky. V danej veci išlo totiž o jediné konanie len s tým, že navrhovateľka si v ňom
uplatnila 2 samostatné nároky, a preto rozhodovanie o náhrade trov konania podľa § 142 a nasl. OSP,

ktoré v sporovom konaní je ovládané zásadou úspechu v konaní, je závislé na posúdení miery úspechu
každého z účastníkov i v týchto jednotlivých nárokoch. Z tohto hľadiska však súd prvého stupňa vec
ani neposudzoval, resp. pre nedostatok dôvodov to z jeho rozhodnutia nevyplýva, čo činí v tejto časti
jeho rozhodnutie i nepreskúmateľným. V ďalšom konaní preto prvostupňový súd po právoplatnosti veci
samej rozhodne o trovách celého konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 224 ods. 3 OSP), pričom

svoje rozhodnutie i zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodní, vyporiadajúc sa v ňom i so všetkými
námietkami vznesenými v tomto smere navrhovateľkou v jej odvolaní.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.