Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/54/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116207109
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116207109.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne P. X., A. X.X.XXXX, bytom W. XX, F. F.,
zastúpenej JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 38C/86/2016-110 zo 14.12.2018
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná na
zaplatenie sumy 5000 € žalobkyni do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade

trov prvoinštančného konania.

Mení rozsudokvnapadnutejvyhovujúcejčasti,vktorejžalovanábolazaviazanánazaplatenieúrokovz
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5.000 € od 21.12.2015 do zaplatenia žalobkyni do pätnástich
dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

P r i z n á v a žalobkyni proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.000 €, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.12.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku,
v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktoré žalovaná zaplatí na jej účet do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o výške tejto náhrady.

2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 19.100 €, spolu s
úrokmi z omeškania, čo odôvodnila tým, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II dňa 22.1.2014
podala proti nej návrh na vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov v zmysle ust. § 8
zákona č. 101/2010 Z.z., na základe čoho boli voči nej na Okresnom súde Košice II vedené súdne
konanie pod sp. zn. 24C/10/2014 a potom, ako žalobca návrh na začatie konania vzal v celom rozsahu
späť, bolo konanie uznesením zo dňa 26.1.2015 zastavené, avšak v jeho dôsledku jej vznikla ujma, v
očiach aj úplne neznámych ľudí zostala nepoctivou a zlodejkou a viacerí ľudia sa od nej odvrátili. Vzal do

úvahy obranu žalovanej, ktorá nárok žalobkyne ani čo do základu, ani čo do výšky neuznala a namietala,
že v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrení
sporových strán a z obsahu pripojeného spisu Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. Pc/103/12 mu
vyplynulo, že Okresnej prokuratúre Košice II bol dňa 14.8.2012 doručený podnet Prezídia Policajnéhozboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite na podanie návrhu na začatie konania proti žalobkyni
v zmysle zákona č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku, keď toto konanie sa viedlo na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C/10/2014 a konanie bolo zastavené po späťvzatí žaloby zo

strany Okresnej prokuratúry Košice II. Za preukázané pokladal tvrdenie žalobkyne o tom, že informáciu
o historicky prvom podanom návrhu pre pôvod majetku prevzali do tlače viaceré slovenské printové
média a je tiež nesporné, že žalobkyňa dňa 23.10.2015 požiadala Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 19.100 €. Podrobne reprodukoval
podstatný obsah výpovede žalobkyne, ako aj svedkov G.. B. W., O.A. X. a G.. F. F. a na zistený skutkový

stav aplikoval čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 1 písm. a/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm.
f/, § 9 ods. 1 a § 17 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., tiež aj § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1,2 a § 8 ods. 1
zákona č. 101/2010 Z.z. a do úvahy bral aj § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 37 ods. 1,3 a § 37a/ zákona č.
153/2001 Z.z. a bol toho názoru, že pasívna legitimácia žalovanej je daná zákonom č. 514/2003 Z.z. ako
objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa štát nemôže zbaviť a v tomto spore štát zastupuje Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Zaoberal sa ďalej posúdením existencie tvrdeného nesprávneho

úradného postupu na strane žalovanej a za nesporné pokladal, že žalovaná dňa 22.1.2014 na základe
podnetu finančnej polície a po vykonanom šetrení na prokuratúre podala voči žalobkyni a jej manželovi
žalobu o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov podľa § 8 zák. č. 101/2010 Z.z.
a konanie bolo na základe späťvzatia návrhu dňa 18.12.2014 zastavené. V procese preverovania
skutkovýchokolnostízostranyžalovanejpredpodanímžalobybolizistenétaképochybenia,ktorévyústili

do nesprávneho úradného postupu. Žalovaná totiž v rozpore s ust. § 7 ods.1 zákona o preukazovaní
pôvodu majetku dôsledne nepreskúmala podnet finančnej polície ohľadne údajov a dôkazov týkajúcich
savýsledkupreskúmavaniapríjmovahodnotymajetkuvBSManeprejavilažiadnuiniciatívuspočívajúcu
v kladení doplňujúcich či upresňujúcich otázok pri podaní vysvetlenia zo strany žalobkyne dňa 9.9.2013
a nepresne tak zistila skutkový stav a v konečnom dôsledku tak nedôvodne podala na Okresný súd

Košice II žalobu voči žalobkyni a jej manželovi a dopustila sa tak nesprávneho úradného postupu v
zmysle ust. § 3 ods.1 písm.d/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie poukázal na vybrané právne vety z rozsudku Krajského
súdu Bratislava sp.zn. 11Co/2/2013, z viacerých nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj
z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo/20/2009. Zaoberal sa aj vzťahom

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a škodou na strane žalobkyne
a vyhodnotiac výpovede svedkov dospel k záveru, že nebola preukázaná priama príčinná súvislosť
medzi vznikom škody na strane žalobkyne a nesprávnym úradným postupom žalovanej v tom, že
by najbližší priatelia, známi a neznámi ľudia odsudzovali žalobkyňu za získanie veľkých majetkov
a nevzhliadol ani priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdeným vznikom škody spočívajúcej v nutnosti

žalobkynepresťahovaťsasrodinouzO.I.T.F.F..Nepreukázalsaanivznikškodyvdôsledkuuverejnenia
materiálov o žalobkyni denníkom Korzár, Sme a večerníkom Košice dnes. Za jednoznačne preukázanú
však pokladal priamu vecnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobkyne a to vplyvom dôvodnej
hrozby straty majetku v hodnote 130.346,32 € jeho prepadnutím v prospech štátu, z čoho oprávnene
pochádzala obava žalobkyne o finančné zabezpečenie jej dvoch maloletých detí a bolo preukázané,

že v rozhodnom čase sa žalobkyňa nemohla osobne starať o svoje maloleté deti, ale musela im
zabezpečiť starostlivosť, že sa nemohla plnohodnotne venovať svojej rodine a koníčkom a utrpela aj
psychickú traumu ako nenapraviteľnú ujmu v spojitosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej.
Mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením za
utrpenú ujmu žalobkyni, a preto jej priznal aj nárok na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy. Aj pri

vyhodnotení príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a škodou poukázal na vybrané súdne
rozhodnutia. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. a pri
svojej úvahe vyhodnocoval všetky dôkazy jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a dbal na to, aby
pri vyčíslovaní náhrady poskytol dotknutej osobe primeranú satisfakciu a spravodlivé zadosťučinenie,
ale zároveň, aby nevytváral priestor pre obohacovanie sa a náhradu stanovil vo výške 5.000 €, ktorá

predstavuje spravodlivé zadosťučinenie a zahŕňa i peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, teda morálnu
ujmu a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže sa žalovaná preukázateľne dostala
do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 5.000 €, priznal žalobkyni aj nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 21.12.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí
6 mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. K výške priznanej náhrady poukázal

na vybrané právne vety vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo
171/2005, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, ako aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu Trnava
sp.zn. 9 Co 423/2012 a na porovnanie určenia výšky primeranej sumy náhrady nemajetkovej ujmy
uviedol výšky priznaných súm z viacerých rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica a z rozhodnutíNajvyššieho súdu Slovenskej republiky. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

3. Rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadla včas podaným
odvolaním žalovaná, navrhla ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a to s poukazom na
odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Bola toho názoru, že v konaní nebolo preukázané,
aby postup Okresnej prokuratúry Košice II v konaní o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych
príjmov podľa § 8 zákona č. 101/2010 Z.z. bol nesprávny, keďže zo strany prokuratúry nebola porušená

žiadna povinnosť vyplývajúca z právnej normy. Nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo,
nebola splnená základná podmienka na priznanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na vybrané ustanovenia zákona č. 101/2010 Z.z. mala za
to,ženalegálnosťpostupuprokuratúrynemožnonahliadaťibanazákladekonečnéhovýsledkusúdneho
konania, ale len na základe toho, či počas celého konania dodržiavala okresná prokuratúra zákonné
podmienky, ktoré boli týmto zákonom stanovené. Poukázala na to, že po doplnení podnetu na podanie

návrhu na začatie konania podľa zákona č. 101/2010 Z.z. bola žalobkyňa aj s manželom prokurátorkou
Okresnej prokuratúry Košice II predvolaná na podanie vysvetlenia a keďže v predvolaní sa výslovne
spomínal tak súkromný majetok ako aj majetok predvolaných, ktorý sa nachádza v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, mala žalobkyňa už pri podávaní vysvetlenia do zápisnice uviesť, že ich
bezpodielové spoluvlastníctvo bolo zrušené, v dôsledku čoho by zo strany prokuratúry k podaniu návrhu

na súd vôbec nedošlo. Žalobkyňa takto prejavila hrubú nedbanlivosť a nezáujem o ochranu a výkon
svojich práv, ak nie rovno úmyselne zavádzala štátne orgány. S poukazom na definíciu nesprávneho
úradného postupu tak, ako táto vyplýva zo zákona a z viacerých súdnych rozhodnutí bola toho názoru,
že nemožno štátu pričítať zodpovednosť za škodu/nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom Okresnej prokuratúry Košice II, ku ktorej došlo v príčinnej súvislosti s porušením zákonných

povinností žalobkyne, keď prokuratúra v celom konaní postupovala prísne v súlade so zákonom č.
101/2010 Z.z. a neporušila žiadnu právnu normu. Ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že boli splnené zákonné podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch,
namietala jej priznanú výšku. Konajúci súd za jednoznačne preukázanú priamu vecnú súvislosť medzi
vznikom škody na strane žalobkyne a nesprávnym úradným postupom žalovanej považoval dôvodnú

hrozbu straty majetku jeho prepadnutím v prospech štátu ako aj skutočnosti, že žalobkyňa sa nemohla
osobne starať o svoje maloleté deti a strácala veľa času vybavovaním súvislostí s predmetnou kauzou,
že sa nemohla plnohodnotne venovať svojej rodine a koníčkom a akceptoval aj psychickú traumu
žalobkyne. Súd prvej inštancie však podľa jej názoru nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel k
priznanej výške nemajetkovej ujmy v sume 5.000 € a akceptoval tak iba všeobecné tvrdenia žalobkyne,

ktorá žiadnym spôsobom nepreukázala akýkoľvek príčinný vzťah medzi nedostatkom voľného času a
súdnym konaním o vyslovenie nadobudnutia majetku z nepoctivých zdrojov. V tomto konaní, neskôr
právoplatne zastavenom nebol vykonaný taký počet procesných úkonov, ktoré by z časového hľadiska
mohli mať zásadný vplyv na žalobkyninu starostlivosť o rodinu, deti, resp. na jej voľný čas a koníčky.
Žalobkyňa nepreukázala, aby v dôsledku súdneho konania vyhľadala odbornú pomoc psychológa,

resp. psychiatra. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno preukázania vzniku nároku na zaplatenie
nemajetkovej ujmy, keďže nepreukázala existenciu žiadnych závažných následkov v súvislosti so
súdnym konaním, ktoré jej mali vzniknúť v súkromnom alebo spoločenskom živote a ktoré by boli takej
intenzity a rozsahu, že by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením.
Poukázala aj na pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý ju zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania

vo výške 5,05% ročne, nakoľko v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú
konkrétne poukázala, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe
súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa
dlžník dostáva do omeškania, a teda v danej veci sa do omeškania dostať nemohla.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla odvolanie ako nedôvodné zamietnuť.
Zdôraznila, že v zmysle zákona o preukazovaní pôvodu majetku bolo povinnosťou žalovanej zistiť
rozhodné skutočnosti a zabezpečiť potrebné dôkazy za účelom podania žaloby a využiť všetky dostupné
možnosti na zistenie jej pomerov a túto svoju povinnosť si žalovaná nesplnila. Bola síce vyzvaná na
podanie vysvetlenia podľa § 7 ods. 2 zákona o preukazovaní pôvodu majetku, ale išlo o čisto formálny

úkon bez zjavnej snahy prokuratúry o presné zistenie skutkového stavu. Nesúhlasila s názorom, že
samotné konštatovanie porušenia práva by bolo v danej veci pre ňu dostatočným zadosťučinením, keď
vyšerokabolavystavenáneistoteosvojejbudúcnostiaobudúcnostisvojichmaloletýchdetíapociťovala
odôvodnene obrovský strach z možnej straty svojho majetku a i keď odbornú pomoc nevyhľadala,zažívala psychickú traumu veľkej intenzity. Aj na tomto mieste sa teda žalovaná neprimerane snaží
zľahčovať jej situáciu a je zrejmé, že na výsledku sporu jej veľmi záležalo už aj s prihliadnutím na
budúcnosť detí.

5. Žalovaná odvolanie podala výslovne proti I. a III. výroku rozsudku 38C/86/2016-110 a teda predmetom
odvolacieho prieskum nebol výrok, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá.

6.KrajskýsúdvKošiciachnazákladepodanéhoodvolaniavecpodľaust.§385ods.1CSPprejednalbez

nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania,
t. j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami
žalovanej uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná
bola zaviazaná na zaplatenie sumy 5.000 € a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je v tejto časti rozsudok vecne

správny.

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

8. Žalovaná podala odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP , pretože rozhodnutie súdu
prvej inštancie podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný

skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

10. Uvedený odvolací dôvod podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ ide o priznanú istinu, naplnený
nebol.

11. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy
a vyvodil z nich správne právne názory o právach a povinnostiach strán sporu, preto nebol naplnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

12. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku ,v ktorých sa súd prvej

inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán konania.

13. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

15. Žalovaná predovšetkým trvala na tom, že v konaní nebolo preukázané, aby postup Okresnej
prokuratúry Košice II v konaní o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov bol nesprávny,
keďže zo strany prokuratúry nebola porušená žiadna povinnosť vyplývajúca z právnej normy.

16. Je nesporné, že na základe návrhu okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa
22.1.2014 smerujúceho voči žalobkyni (a jej manželovi H. X.) bolo pred Okresným súdom Košice II
pod sp. zn. 24C/10/2014 vedené konanie o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov
podľa ust. § 8 zák. č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku. Výsledkom tohto konania,predpokladaným zákonom malo byť ustálenie majetkového rozdielu nadobudnutého z nelegálnych
príjmov, ktorý by následne prepadol v prospech štátu. Nie je sporné, že konanie Okresného súdu Košice
II sp.zn. 24C/10/2014 bolo zastavené uznesením z 26.1.2015 potom, ako okresný prokurátor Okresnej

prokuratúry Košice II podaním z 18.12.2014 svoju žalobu vzal späť.

17. Podľa § 11 ods.4 zák. č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku na zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona
sa vzťahuje osobitný predpis (tým je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

18. Z dôvodovej správy týkajúcej sa zák. č. 101/2010 Z.z. vyplýva, že „ak však súd návrh prokurátora
sčasti alebo celkom zamietne, pretože žalovaná osoba dostatočne vysvetlí pôvod svojho majetku, štát
bude niesť zodpovednosť za prípadnú škodu, ktorá vznikla na majetku žalovaného v dôsledku postupu
podľa tohto zákona“. Teda aj samotný zákonodarca predpokladal, že žalovanej osobe podľa zák. č.

101/2010 Z.z. v prípade úspechu v spore bude patriť nárok na náhradu škody, a to vychádzajúc zo
zák. č. 514/2003 Z.z. V prípade žalobcu síce návrh prokurátora nebol zamietnutý, ale tento ho v celom
rozsahu vzal späť.

19. Ku konaniam, v ktorých sú posudzované nároky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z.,

spôsobenej orgánmi verejnej moci a to okrem iného nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným
postupom existuje už pomerne široká judikatúra. Táto napr. systematickým a logickým extenzívnym
výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod
obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. V takých prípadoch sa ani nevyžaduje,

aby právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia (ako rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená)
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

20. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia
určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Slovom,

výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef Prusák: „Teória práva“,
vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296) .

21. Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale limitovaný ústavou.
Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také

metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický
a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v
prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód.
V procese interpretácie právnej normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného
znenia použitej právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý

systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach.
Takýtoprístupvšeobecnéhosúduvšakmusíbyťpodloženýracionálnouacelistvouargumentáciou,ktorá
nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej normy so
zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem tvoriacich právne
inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú

alebo nahradiť ich obsah iným obsahom (rozs. NS SR 5Cdo171/2009).

22. Súd prvej inštancie výklad práva v prejednávanej veci uskutočnil ústavne konformným spôsobom,
predpokladaným aj samotným textom zák. č. 101/2010 Z.z. a dospel k správnemu záveru, že žalovaná
žalobkyni zodpovedá za vzniknutú škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom ústiacim do

späťvzatia návrhu a zastavenia konania. Inak výsledok konania vedeného pod sp.zn. 24C/10/2014 pred
Okresným súdom Košice II interpretovať ani nemožno.

23. Podstatu odvolacej argumentácie žalovanej predstavuje jej tvrdenie, že „podanie návrhu na začatie
konania podľa zák. č. 101/2010 Z.z. na súd si žalobca privodil sám“, keď zamlčal „skutočnosť, že

bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré mala spolu s manželom, bolo súdom dňa 31.3.2010
zrušené“. Takýto postoj žalovanej však podľa názoru odvolacieho súdu je ťažko udržateľný, keď pre vec
je podstatný výsledok konania 24C/10/2014 pred Okresným súdom Košice II, ktorý bol pre žalobkyňu
priaznivý a nastupuje tak objektívna zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu, ktorá je daná bezzreteľa na zavinenie a štát sa jej nemôže zbaviť a to ani v prípade, ak by konajúce orgány verejnej moci,
snažiace sa odňať žalobkyni majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov v ničom neporušili zákon, či
úradný postup, pretože zodpovednosť štátu v takom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho

- ktorého orgánu verejnej moci.

24. Je potrebné uviesť, že práve predpoklad majetku, ktorý bol najmenej o 1500 násobok minimálnej
mzdy vyšší, ako preukázateľné príjmy žalobkyne mohol jedine viesť k úspechu v konaní podľa zákona
č. 101/2010 Z.z. a tak orgány verejnej moci uplatňujúce nároky voči dvom osobám - manželom mali

prioritnú pozornosť venovať otázke formy - povahy ich majetku a skúmať, či tento je v ich bezpodielovom
spoluvlastníctve alebo či nedošlo k jeho zrušeniu a vyporiadaniu, čo sa nutne muselo odzrkadliť na jeho
výške u toho-ktorého z manželov. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že bolo povinnosťou
orgánu štátu so širokospektrálnou právomocou pred podaním civilnej žaloby presne a nepochybne zistiť
skutkový stav a neuspokojiť sa len s vyjadrením žalobkyne a tak predísť nutnosti neskôr žalobu v konaní
Okresného súdu Košice II sp.zn. 24C/10/2014 vziať späť a žalobkyni takto patrí náhrada škody.

25. Žalovaná ďalej namietala výšku nemajetkovej ujmy a fakt, že súd prvej inštancie svoju úvahu o
priznaní sumy 5.000 € nedostatočne odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvej inštancie
podrobne a priliehavo vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri priznávaní nemajetkovej ujmy žalobkyni,
ktoré kritéria pritom pokladal za podstatné, keď okrem iného poukázal aj na konkrétne rozhodnutia

všeobecných súdov, ktoré priznávali náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a odvolací súd
upriamuje pozornosť v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie prvoinštančného súdu týkajúce
sa výšky priznanej náhrady.

26. Súd prvej inštancie konajúci a rozhodujúci v danej veci o priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej

ujmy disponoval širokou mierou uváženia a jeho úvahy nebolo možné limitovať mechanickým
porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v odlišných právnych normách. Je nutné
zdôrazniť, že z hľadiska zákonnej úpravy bola zodpovednosť štátu v tomto prípade konštruovaná ako
objektívna a absolútna zodpovednosť, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Keďže samotný štát v pozícii
zákonodarcu má možnosť sám formulovať kritériá stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, musí

byť všeobecnému súdu poskytnutý široký autonómny priestor na realizáciu jeho voľnej úvahy. V
prejednávanej veci závery konajúceho súdu majú striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha
súdu prvej inštancie je vyjadrená v podobe dostatočne logického a zrozumiteľného odôvodnenia
rozhodnutia. Prvoinštančný súd správne prihliadal na osobu poškodenej, prostredie v ktorom žila a
pôsobila, vrátane sťaženej osobnej starostlivosti o maloleté deti, na závažnosť hroziacej ujmy - stratu

majetku a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo a zohľadnil aj závažnosť následkov, ktoré poškodenej
vznikli v súkromnom živote a pri zásahoch do psychiky. Dostatočne jasne pritom vysvetlil, akými úvahami
sa riadil pri určení výšky nemajetkovej ujmy a zdôvodnil, prečo pri uplatnenej sume 19.100 € za
primeranú pokladal sumu 5.000 € a odvolací súd nezistil dôvod na zmenu rozhodnutia, pokiaľ ide o
priznanú istinu.

27. Iná situácia však je pri priznaných úrokoch z omeškania, kde odvolanie žalovanej možno pokladať
za opodstatnené.

28. Ust. § 121 ods. 3 Obč.zákonníka považuje úroky z omeškania za príslušenstvo pohľadávky. Keďže

predmetná pohľadávka nemohla v tomto (dosiaľ právoplatne neskončenom) súdnom konaní ešte
vzniknúť, nebolo možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania. Povinnosť zaplatiť
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená
doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Úroky
z omeškania nemôžu teda žalobkyni patriť od 21.12.2015, pretože sa k uvedenému dňu žalovaná

nemohla dostať do omeškania, lebo nebolo isté, či vôbec bude povinná náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch zaplatiť alebo nie. Takýto záver vyplýva aj z prevažujúcej súdnej praxe (viď. napr. rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne 19Co/23/2009 z 25.3.2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Co/15/97
z 24.6.1998, či rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/185/2011 zo 14.3.2012).

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1,2 a
§ 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala žalobkyňa, pokiaľ ide o podstatnú časť nároku, priznanú
istinu, úspech a preto proti neúspešnej žalovanej jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).