Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 6, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/38/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111206340
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hušeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4111206340.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci navrhovateľa: BPT Leasing, a.s., so sídlom Bratislava, Drieňová
34, IČO: 31 357 814, zastúpený Mgr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Bratislava, Západný
rad 39, proti odporcom: 1/ F. U., nar. XX.XX.XXXX, 2/ L. U., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom F. XXX,
obaja zastúpení advokátom JUDr. Vladimírom Fraňom, so sídlom Nové Mesto nad Váhom, Haškova
18, o neúčinnosť darovacej zmluvy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.

12C/55/2011 - 150 zo dňa 5. decembra 2011, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i
a tomuto súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa o neúčinnosť právneho úkonu zamietol.
Navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcom náhradu trov konania vo výške 820,76 Eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcov. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na ustanovenia § 42a ods. 1, 2, 3, § 42b ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ako
zisteným skutkovým stavom veci na základe ktorého dospel k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne.
Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľ ako veriteľ má voči dlžníkovi
T. L. /zaťovi odporcov v 1. a 2. rade/ vymáhateľnú pohľadávku /pohľadávku ktorú možno úspešne
vymáhať pred súdom v základnom konaní/ vyplývajúcu z právoplatných a vykonateľných rozhodnutí

súduvcelkovejvýške39.178,82Eur/titulomzmenkovéhoplatobnéhorozkazuč.k.56Zm/16/2009-16zo
dňa28.07.2009,právoplatného11.09.2009vydanéhoOkresnýmsúdomTrenčínvovýške17.641,86Eur,
platobného rozkazu č. k. 56Rob/12/2010-33 zo dňa 09.02.2010, právoplatného 21.09.2010 vydaného
Okresným súdom Trenčín vo výške 9.357,57 Eur, platobného rozkazu č. k. 57Rob/476/2009-23 zo dňa
13.08.2009, právoplatného 07.11.2009 vydaného Okresným súdom Trenčín. Medzi navrhovateľom a T.
L. bolo uzatvorených viac leasingových zmlúv zo dňa 25.06.2007, 30.03.2007, 28.02.2007, 25.08.2007,

27.11.2006,11.12.2006,28.03.2007,24.11.2005uktorýchkodstúpeniudošlopreneplateniemesačných
leasingových splátok. Navrhovateľ si uplatnil svoj nárok voči dlžníkovi na Okresnom súde v Trenčíne
dňa 24.4.2009 sp. zn. 56 Zm/16/2009 na základe zmenky splatnej 17.3.2009, dňa 21.5.2009 sp. zn.
57Rob/476/2009 pre odstúpenie od leasingovej zmluvy zo dňa 19.9.2007 a dňa 11.1.2010 sp.zn.
56Rob/12/2010 pre predčasné ukončenie leasingových zmlúv. V exekúcii vedenej proti povinným NOVA
Market s.r.o. a T. L. súdny exekútor zistil, že títo nevlastnia majetok podliehajúci exekúcii, ktorý by

bolo možné postihnúť a uspokojiť pohľadávku oprávneného - navrhovateľa. Dlžník T. L. bol na LV č.
XXX evidovaný ako vlastník nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. F. parc. č. XXX/XX - záhrady o
výmere XXXX m2, parc. č. XXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 650 m2, parc. č. XXX/XX
- záhrady o výmere 473 m2, s domom súp. č. XXX postavenom na parc. č. XXX/XX. Z LV č. XXX mal
za preukázané, že vlastníkmi nehnuteľnosti v kat. úz. F., parc. č. XXX/XX a parc. č. XXX/XX s domom
súp. č. XXX sú evidovaní odporcovia v 1.a 2. rade každý z nich v podiele 1 titulom darovacej zmluvy

zo dňa 30.05.2008 v znení dodatku zo dňa 30.09.2008 uzatvorenej s T. L. a F. L. ako darcami. Vkladdo katastra nehnuteľností bol povolený Správou katastra Nitra pod V 3889/08 dňa 13.10.2008. Dlžník
nadobudol predmetné nehnuteľností spolu s F. L. darovacou zmluvou od odporcov v 1.a 2. rade.
Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ je vecne

legitimovaný na podanie odporovacej žaloby, keďže mal voči dlžníkovi pohľadávku v dobe, keď bol
urobený odporovateľný právny úkon - darovacia zmluva zo dňa 30.05.2008 a to i pohľadávku nesplatnú.
Súd prvého stupňa ďalej dospel k záveru, že právny úkon /darovacia zmluva/ urobený medzi dlžníkom
T. L. ako darcom a odporcami v X.a 2. rade ako obdarovanými nebol právnym úkonom urobeným
medzi blízkymi osobami, u ktorých sa predpokladá úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto

úmysle, dôvodiac s poukazom na § XXX OZ, že blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec
a manžel, iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za blízke osoby, ak by ujmu,
ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu a dôvodiac tým, že u odporcov
sa nejedná o blízku osobu, nakoľko nejde o príbuzných v priamom rade. L. za to, že ani ak by T. L.
utrpel ujmu, odporcovia by ujmu nepociťovali ako svoju vlastnú. Mal za to, že navrhovateľ v konaní
neuniesol dôkazné bremeno, teda nepreukázal úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, a ani to, že odporcovia

o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedeli, resp. o ňom nevedeli iba v dôsledku svojej nedbanlivosti.
Poukázal na to, že navrhovateľ v tomto smere nepredložil súdu žiadny dôkazný prostriedok. Dôvodil
tiež s poukazom na výpovede odporcov a svedkov vypočutých v konaní k účelu darovania pozemku -
účelom bolo postavenie rodinného domu na pozemku a tým, že keďže k jeho výstavbe nedošlo a rodina
T. L. sa odsťahovala do Q., sporné nehnuteľnosti boli prevedené darovacou zmluvou zo dňa 30.05.2008

v znení dodatku zo dňa 30.9.2008 späť na odporcov v 1.a 2. rade.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a odporcom v 1.a 2. rade, ktorí mali v konaní plný
úspech priznal náhradu trov konania, ktorá spočívala v trovách právneho zastúpenia v súlade s Vyhl. č.
655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že vyhovie jeho návrhu v celom rozsahu a prizná mu náhradu
trov konania. Mal za to, že v konaní bolo preukázané, že medzi dlžníkom T. L. a odporcami v l. a 2.
rade nie je vzťah ľahostajnosti, ale naopak citový vzťah v intenzite bežnej pre pokrvných príbuzných.
Odporcovia v l. a 2. rade sa s T. L. pravidelne navštevovali, dokonca T. L. so svojou manželkou a deťmi

určitý vzťah u odporcov bývali. Odporcovia v 1. a 2. rade darovali nehnuteľnosti nemalej hodnoty
nielen svojej dcére, ale aj T. L., každému rovným dielom v očakávaní, že T. L. s ich dcérou si na
týchto pozemkoch, ktoré sa nachádzajú v obci, kde odporcovia bývajú, postavia rodinný dom a budú
im nablízku. Z toho je zrejmé, že odporcovia pocitovo T. L. prijali do svojej rodiny a pri darovaní svojho
majetku nemalej hodnoty sa k nemu správali rovnako ako k vlastnej dcére, bol teda medzi nimi citový

vzťah ako medzi príbuznými, čo potom svedčí o hĺbke vzťahu. V opačnom prípade by nehnuteľnosti
darovali iba svojej dcére. Hĺbku svojho vzťahu k odporcom však prejavil aj T. L., ktorý podľa svojich
slov v čase keď už bolo zrejmé, že na darovanom pozemku nebude s manželkou stavať dom, rozhodol
sa ho spolu s manželkou vrátiť odporcom. T. L. nič nezaväzovalo takto konať, svoj podiel nemusel
odporcom vrátiť. Pokiaľ tak učinil dobrovoľne, svedčí to o tom, že na pocity odporcov prihliadal a mal

záujem, aby im nespôsobil citové strádanie, pocity sklamania a podobne. T. L. to aj sám vo výpovedi
potvrdil, keď na záver uviedol, že odporcovia mali k pozemkom citový vzťah, pretože ich získali ako
prejav vďačnosti od príbuzného, o ktorého sa starali, teda zjavne mu záležalo na pocitoch odporcov.
Teda T. L. mal k odporcom citový vzťah charakteristický pre vzťahy medzi pokrvnými príbuznými. T. L.
nehnuteľnosti daroval odporcom v 1. a 2. rade v roku 2008, pričom už v roku 2007 došlo zo strany

navrhovateľa k odstúpeniu od leasingových zmlúv. T. L. ako jediný spoločník a konateľ spoločnosti
NOVA MARKET s.r.o. poznal detailne zmluvný vzťah s navrhovateľom, poznal ekonomickú situáciu tejto
obchodnej spoločnosti a aj právne a ekonomické dôsledky odstúpenia od leasingových zmlúv v danom
štádiu zmluvného vzťahu. Vedel teda, že táto obchodná spoločnosť nemá žiadny majetok, ekonomicky
sajejnedarí,nedokážesvojezáväzkyuhradiťabudeichmusieťuhradiťonakoručiteľ.Vtejtosituáciisvoj

jediný nehnuteľný majetok daroval odporcom. Teda T. L. konal minimálne v nepriamom úmysle. Tento
záver potvrdzuje i výpoveď T. L., keď v nej uviedol, že je dobrovoľne nezamestnaný a jeho manželka
uviedla, že ona živí rodinu. Navrhovateľ poukázal na to, že T. L. nie je invalidný, je schopný vykonávať
prácu, nie je odkázaný na to, aby ho živila manželka. T. L. však vie, že je voči nemu vedená zo strany
navrhovateľa exekúcia a že by boli z jeho mzdy vykonávané zrážky, preto buď radšej vôbec nepracuje

alebo vykonáva práce tzv. na čierno alebo podniká pod identitou inej osoby. Tvrdenia T. L. v tomto smere
sú nevierohodné. Navrhovateľ v konaní preukázal existenciu dlhu, ako aj vedomosť T. L. o tomto dlhu a
o neschopnosti obchodnej spoločnosti dlh splatiť. Navrhovateľ preukázal, že T. L. vedel, aký dôsledok
bude mať na uspokojenie navrhovateľa, keď sa zbaví svojho jediného majetku a napriek tomu tak učinil,majetok bezodplatne previedol, nemal dôvod domnievať sa, že dlh bude uspokojený iným spôsobom.
Navrhovateľ v konaní preukázal, že T. L. konal minimálne v nepriamom úmysle poškodiť navrhovateľa
ako veriteľa. Poukázal na to, že v danom prípade ide o právny úkon vykonaný v prospech blízkych

osôb, preto je dôkazné bremeno na odporcoch v l. a 2. rade ohľadne tvrdenia, že úmysel dlžníka zmariť
uspokojenie veriteľa nemohli ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti zistiť. Poukázal na to, že odporcovia v
l. a 2. rade v konaní preukazovali iba svoju úplnú ľahostajnosť k tejto skutočnosti, nie vyvinutie náležitej
starostlivosti, keď výpoveďou odporcov a svedkov bolo preukázané, že odporcovia sa o potencionálne
dlhy T. L. vôbec nezaujímali, odporcovia preukázali, že žiadnu starostlivosť nevyvinuli, T. L. sa na jeho

prípadné dlhy ani len nespýtali.

Odporcovia v 1. a 2. rade sa vyjadrili k odvolaniu. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a priznal im náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že
skutočnostiuvedenévodvolanísúirelevantné,neopodstatnenépreposúdeniedôvodnostinávrhu. Ďalej
uviedli, že nespochybňujú a ani nikdy nespochybňovali, že dlžník T. L. je vo vzťahu k nim osobou

blízkou. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uviedol, že to boli práve odporcovia, ktorí mali v konaní uniesť
dôkazné bremeno, čo podľa jeho názoru neuniesli a že odporcovia tvrdili iba svoju úplnú ľahostajnosť k
tejto skutočnosti. S uvedeným konštatovaním sa nestotožňujú. Pre posúdenie podstatnej rozhodujúcej
právnej otázky, či odporcovia vynaložili maximálnu starostlivosť akú bolo možné od nich spravodlivo
očakávať, bolo v konaní pred súdom prvého stupňa vykonané dostatočné dokazovanie. Odporcovia

sú jednoduchí ľudia so základným vzdelaním, celý život pracovali na poľnohospodárskom družstve,
v súčasnej dobe sú na starobnom dôchodku, venujú sa pestovaniu poľnohospodárskych plodín pre
svoju potrebu a vo voľnom čase spievajú v cirkevnom spevokole. Nikdy nepodnikali, nemali záujem
podnikať a ani sa o podnikanie ako také a veci s ním súvisiace nezaujímali, sú to pre nich úplne neznáme
veci. Je preto pochopiteľné, že vo vzťahu k svojmu zaťovi a jeho rodine sa zaujímali o zdravie rodiny

a najmä o svoje vnúčatá. T. L. sa nikdy nesťažoval na problémy pri podnikaní, vedel, že mu s nimi
nemajú ako pomôcť a pravdepodobne im ani nechcel spôsobovať starosti, ktoré nemajú ako vyriešiť.
Je preto pochopiteľné, že po celý čas nemali žiadnu vedomosť a s najväčšou pravdepodobnosťou ani
pochybnosti o tom, že v čase prevodu sporných nehnuteľností do ich vlastníctva, má T. L. neuhradené
záväzky po splatnosti zo svojej podnikateľskej činnosti a s tým súvisiace finančné problémy.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd /§ 10 ods.1 OSP/ prejednal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo postupom podľa § 212 ods.1 a 214 ods.2 OSP a dospel
k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 OSP.

Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom
rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje
viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí
dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými

úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto
smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd v danej právnej veci dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa nie je preskúmateľné, keď absentuje dostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa /§ 157 ods.2 OSP/.

S poukazom na túto nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, preto odvolací súd musel napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 42a ods.1 OZ veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa
odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné.Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už
vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

Podľa § 42 ods. 2 OZ odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch
v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu,
ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a
osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb
s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti

nemohla poznať.

Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že právny úkon, ktorému navrhovateľ
odporuje, nie je vo vzťahu za stanovených podmienok k navrhovateľovi právne účinný. Vo vzťahu k
ostatným subjektom právne účinky právneho úkonu zostávajú zachované. Neúčinnosť odporovateľného
právneho úkonu len voči ukrátenému veriteľovi je relatívnou neúčinnosťou, na rozdiel od platnosti

právneho úkonu, lebo s právnym úkonom sa inak spájajú všetky právne následky, ku ktorým úkon
smeroval. Táto neúčinnosť voči veriteľovi pôsobí na základe právoplatnosti rozsudku súdu ex tunc.
Vo vzťahu k ostatným osobám zostáva odporovateľný právny úkon účinným. Pokiaľ ide o vzťah
odporovateľnosti právneho úkonu a možnosti odstúpenia od zmluvy, oba v zásade pôsobia ex tunc, t.
j. od počiatku. Pokiaľ ide o vzťah neplatnosti a odporovateľnosti právneho úkonu, neplatnosť právneho

úkonu má prednosť pred jeho odporovateľnosťou, pretože odporovať možno len platnému právnemu
úkonu. Jeho zmyslom a hlavným účelom je zabrániť dlžníkovi, aby nepoctivými úkonmi zmenšujúcimi
svoj majetok ukrátil vymáhateľné pohľadávky veriteľa. Pod dlžníkom veriteľa je potrebné v zmysle § 42a
OZ rozumieť nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh (iný záväzok), ale aj ručiteľa
a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť

pohľadávku veriteľa. Právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu sa veriteľovi priznáva aj
vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného úkonu už vymáhateľný (veriteľ má exekučný
titul) alebo ak už bol uspokojený. Právo veriteľa odporovať právnemu úkonu dlžníka sa realizuje
prostredníctvom odporovacej žaloby o neúčinnosť právneho úkonu. Aktívne legitimovaný na podanie
tejto žaloby je veriteľ, ktorý má v čase rozhodovania súdu voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, čiže

keď je pohľadávka splatná, keď má veriteľ podklad pre výkon rozhodnutia (tzv. exekučný titul) a keď
odporovateľným úkonom dlžníka došlo k zmenšeniu majetku dlžníka v tom smere, že sa tým ukracuje
uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Medzi základné predpoklady odporovateľnosti patria:- existencia
právneho úkonu, ktorým sa ukracuje pohľadávka veriteľa,- platnosť odporovateľného právneho úkonu,-
vymáhateľnosť pohľadávky veriteľa, -ukrátenie veriteľa (objektívna stránka odporovateľnosti),-úmysel

ukrátiť veriteľa (subjektívna stránka odporovateľnosti). Pod úmyslom ukrátiť veriteľa sa rozumie úmysel
priamy, t. j. vedomie dlžníka, že svojím právnym úkonom ukráti veriteľovu pohľadávku a vôľa tak urobiť.
Dlžník sa chce vyhnúť svojej povinnosti veriteľovu pohľadávku splniť. Nepožaduje sa však vedomie
dlžníka, že veriteľova pohľadávka je vymáhateľná, stačí objektívna skutočnosť, že je vymáhateľná.
Úmysel ukrátiť veriteľa sa predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a

ku ktorým došlo medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto
osôb. Túto právnu domnienku možno vyvrátiť, teda preukázať, že neplatí, ak sa dokáže, že druhá strana
dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať. V § 42a ods. 2 OZ sú
upravené dva druhy odporovateľných právnych úkonov. Oba druhy odporovateľných právnych úkonov
sa však vzájomne líšia skutkovou podstatou a dôkazným bremenom. Prvý prípad odporovateľnosti sa

týka právneho úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných 3 rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa, ak musel byť
tento úmysel druhej strane známy. Úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu ukrátiť
ktoréhokoľvek veriteľa musí byť veriteľom tvrdený a dokázaný. Ak veriteľ neuplatní svoje odporovacie
právo do 3 rokov od doby, kedy bol odporovateľný právny úkon urobený, jeho právo odporovať zanikne.
Druhým prípadom odporovateľnosti sú právne úkony, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým

došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou (§ 116 a § 117 OZ) alebo ktoré urobil
dlžník v uvedenom čase v prospech týchto osôb, s výnimkou prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel
ukrátiť veriteľa nemohla rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti. V týchto prípadoch zákon úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu predpokladá. Osoba blízka
dlžníkovi sa môže podľa ustanovenia § 42a ods. 2 OZ ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že

o dlžníkovom úmysle skrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť,
napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú
starostlivosť. Zákonná požiadavka „náležitej starostlivosti“ podľa § 42a ods. 2 OZ znamená, že dlžníkovi
blízka osoba sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jejprospech, musí presvedčiť, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka a nesmie robiť právne úkony
(prijímať podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľa dlžníka; v prípade, že sa tak nezachová, musí byť
uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý na

základe takého právneho úkonu od dlžníka nadobudla.
Nie je pritom významné, či dlžník týmto právnym úkonom plnil svoj morálny alebo právny záväzok.

Odvolací súd v danej právnej veci mal za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa nevyplývajú dostatočné skutkové a právne závery pre zamietnutie návrhu navrhovateľa. Teda

absentuje dostatok dôvodov odôvodnenia napadnutého rozsudku v tom smere, že k akým konkrétnym
skutkovým zisteniam na základe akého konkrétneho vykonaného dokazovania súd prvého stupňa, keď
dospel k takému právnemu záveru, že medzi T. L. /zaťom odporcov v 1.a 2. rade a zároveň dlžníkom
navrhovateľa/ a odporcami v l. a 2. rade nie je daný vzťah blízkej osoby /§ 116 a 117/. S poukazom
na doposiaľ vykonané dokazovanie /najmä s poukazom na výsluch odporcov 1.a 2. rade, ako aj
na výsluch svedkov T. L. a F. L./, ako aj s poukazom obsah vyjadrenia odporcov v 1.a 2. rade k

odvolaniu navrhovateľa, v ktorom deklarovali vzťah blízkej osoby k T. L., je tento právny záver
súd potrebné vyhodnotiť jednak ako nepreukázaný a jednak ako predčasný. Súd prvého stupňa sa
dostatočne nezaoberal vecou z hľadiska danosti vzťahu blízkej osoby medzi T. L. a odporcami v 1.a
2. rade z toho pohľadu, že sporné nehnuteľnosti boli v minulosti /je otázne kedy/ darované odporcami
v 1.a 2. rade T. L. a F. L., /manželka T. L. a dcéra odporcov v 1. a 2. rade/ teda nielen F. L. /ku

ktorej skutočnosti súd nevykonal potrebné dokazovanie oboznámením sa touto zmluvou a dôslednejším
výsluchom účastníkov konania/, za účelom stavby rodinného domu ich dcérou a T. L., a z toho pohľadu,
že títo obaja následne spätne previedli sporné nehnuteľnosti do podielového spoluvlastníctva odporcov
v 1.a 2. rade. Nezaoberal sa v otázke danosti vzťahu blízkej osoby medzi T. L. a odporcami v 1.a 2.
rade ani ďalšími skutočnosťami a to, že v minulosti bývali T. L. s manželkou a s deťmi v domácnosti

odporcov v 1.a 2. rade, že sa podľa výsluchu svedkov spolu pravidelne stretávali, že manželka T. L.
ako dlžníka vo výpovedi deklarovala určitú vedomosť o finančných problémoch obchodnej spoločnosti,
v ktorej bol T. L. konateľom a spoločníkom, za ktorej dlhy T. L. ručil. Nezaoberal sa v otázke danosti
vzťahu blízkej osoby medzi T. L. a odporcami v 1. a 2. rade ani tým, že prípadného majetku T. L. a aj jeho
manželky /dcéry odporcov v 1.a 2. rade/ by sa dotkla prípadná exekúcii vedená voči T. L. ako dlžníkovi

za danej preukázanej existencie splatných pohľadávok, ktorá skutočnosť sa mohla prejaviť aj v konaní
odporcov v l. a 2. rade s poukazom na vzájomne deklarovaný vzťah v konaní medzi odporcami v 1.a
2. rade a F. L. a T. L..

V prípade preukázania danosti vzťahu blízkej osoby medzi T. L. a odporcami v 1.a 2. rade sa potom

úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o tomto úmysle predpokladajú -prezumujú a na odporcoch
by potom bolo dôkazné bremeno, aby preukázali, že úmysel ukrátiť navrhovateľa ako veriteľa nielen že
nepoznali, ale i to, že im nemožno vyčítať zavinenie tejto neznalosti, že úmysel T. L. dlžníka nemohli
rozpoznať ani pri náležitej starostlivosti v čase urobenia tohto právneho úkonu.
Súd prvého stupňa v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodne, svoje rozhodnutie odôvodní v súlade

s ustanovením § 157 ods.2 OSP a pokiaľ nebude mať dostatok dôkazov pre prijatie úplných skutkových
zistení vo veci a pre právne posúdenie veci, dokazovanie vo veci doplní.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.