Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/97/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115202803
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4115202803.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkyne: R.. K. E., nar. XX.XX.XXXX,
bytom U., D. XX, zastúpená Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Nitra,
Farská 25, IČO: 36 856 282, proti žalovaným: 1. ATP TRADE s.r.o., so sídlom Jarok, Hlavná ulica 47/52,
IČO: 36 794 104, zastúpený Mgr. Zuzanou Gálikovou, advokátkou so sídlom Nitra, Farská 33 a 2. G. L.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom H. Q., H. Z. XXX, zastúpený Mgr. Evou Citterberg Valkovou, advokátkou so
sídlom Nitra, Novomeského 17, o zaplatenie 3.445,72 eura s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovaného
v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 11.10.2017 č. k. 12C/52/2015-163, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného v 2. rade proti výroku, ktorým bola žaloba voči žalovanému v 1. rade zamietnutá
a ktorým mu bola priznaná náhrada trov konania o d m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti, ktorou bola priznaná žalobkyni
náhrada trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanému v 1. rade priznaná
náhrada trov konania p o t v r d z u j e .

IV. Žalovanému v 1. rade priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade (výrok I.) a
priznal mu náhradu trov konania v plnej výške (výrok II.). Žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 3.445,72 eura s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia a to do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) a priznal jej náhradu trov konania v plnej výške (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou voči žalovanému v 1. rade domáhala
uloženia povinnosti zaplatiť jej sumu 2.445,72 eura s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do
zaplatenia, sumu 1.000 eur s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia, ako i povinnosť
na vlastné náklady odstrániť kameň i koberec a tento odviezť z nehnuteľnosti žalobkyne so súčasným

uložením jej povinnosti umožniť žalovanému v 1. rade odstránenie tohto kamenného koberca z jej
nehnuteľnosti, eventuálne uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade zaplatiť jej sumu 3.445,72 eura
s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia, čo odôvodnila tým, že u žalovaného v 1.
rade zakúpila kamenný koberec, ktoré dielo vykonal žalovaný v 2. rade v novembri 2012, na ktorom
sa následne vyskytli vady, ktoré reklamovala u oboch žalovaných. Zároveň navrhla vo veci vykonať
znalecké dokazovanie na zistenie dôvodu vzniku vád, pretože bez jeho vyhotovenia nie je možné určiť,

ktorý zo žalovaných nesie zodpovednosť za vady diela. Svoje rozhodnutie právne odkázal na ust. §
420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, § 457, § 510, § 588, § 619 ods. 1, § 623 ods. 1, § 631 a § 648 ods. 2Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Výsledkami vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobkyňa
zakúpila u žalovaného v 1. rade tovar - kamenný koberec a zaplatila zaň kúpnu cenu 2.445,72

eura dňa 25.10.2012. Následne medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade došlo k uzatvoreniu ústnej
zmluvy o dielo, v zmysle ktorej mal žalovaný v 2. rade uložiť kamenný koberec, ktorú povinnosť si
splnil a žalobkyňa za to vyplatila žalovanému v 2. rade odmenu vo výške 1.000 eur. Postupom času
kamenný koberec začal vykazovať neodstrániteľné vady, ktoré bránia žalobkyni v jeho riadnom užívaní,
čo žalobkyňa vytkla žalovanému v 1. rade reklamáciou, v ktorej uviedla, že výrobok nesplnil žiadnu z

vlastností deklarovaných predajcom, keď má rozdielnu farebnosť a priľnavosť, drolí sa a oddeľuje od
betónového podkladu, ktorú žalovaný prijal dňa 24.03.2013. Žalovaný v 1. rade tvrdil, že daný tovar bol
v poriadku a vady boli spôsobené nedodržaním technologických postupov pri jeho pokládke. Žalobkyňa
od kúpnej zmluvy uzatvorenej so žalovaným v 1. rade neodstúpila, nežiadala výmenu veci ani zľavu
z ceny. S poukazom na ust. § 619 ods. 1 OZ posudzoval, či zakúpený tovar má alebo nemá vady a
dospel k záveru, s ohľadom na závery znaleckého dokazovania, že žaloba voči žalovanému v 1. rade

nebola podaná dôvodne, keď k vadám nedošlo v dôsledku zavinenia žalovaného v 1. rade. Podľa
záverov znaleckého dokazovania totiž zistená hrúbka koberca nezodpovedá funkčne požiadavkám
na minimálnu hrúbku vrstvy kamenného koberca 14 mm, podklad nebol pred realizáciou dostatočne
očistený a napenetrovaný, nebola dodržaná minimálna teplota 10°C počas realizácii diela, v čase
spracovania zretia kamenného koberca podklad nespĺňal funkčnú požiadavku pre najvyššiu prípustnosť

vlhkosť betónu a technologický predpis pri pokládke kamenného koberca nebol dodržaný, keď povrch
betónu nebol zbavený vystúpeného cementového mlieka, nedodržalo sa odporúčanie výrobcu tento
dôkladne napenetrovať a teda prvotnou príčinou vzniku vád bolo porušenie prídržnosti kamenného
koberca k povrchovej vrstve betónu spôsobené nedostatočne pripraveným, očisteným, vysušeným
a napenetrovaným podkladom. Druhou príčinou vzniku vád bolo výrazné zníženie mechanických

vlastností kamenného koberca, čo mohlo byť spôsobené nesprávnym pomerom miešania jednotlivých
zložiek kamenného koberca, kvalitou dodaného materiálu, ktorý nevyhovoval deklarovaným pomerom,
nedodržaním predpísaných teplotno-vlhkostných podmienok pri realizácii, pričom použite epoxidu od
jedného dodávateľa a tvrdidla od druhého dodávateľa mohlo mať zásadný vplyv na mechanické
vlastnosti kamenného koberca. Konštatoval, že vady neboli zapríčinené tovarom, ktorý predal žalovaný

v 1. rade žalobkyni a v tomto smere poukázal i na vyjadrenie výrobcu D.. Mal za to, že na jeho
závere o nepreukázanej zodpovednosti žalovaného v 1. rade nič nemení ani vyhlásenie B.. D. D.,
keďže jeho vyjadrenie, že kamenné koberce objednané od D. E. R. aj u iných zákazníkov sa začali
rozpadať, je právne irelevantné s ohľadom na to, že nie je jasné, či sa jednalo o totožný materiál, za
akých podmienok bol ukladaný a pod. V súvislosti s odborným vyjadrením B.. T., riaditeľa spoločnosti

J.M.L.I. spol. s r. o., ktorá sa zaoberá výrobou a predajom v oblasti stavebnej chémie uviedol, že
jeho odborná spôsobilosť sa nemôže porovnávať a vyrovnať znaleckej organizácii, Technickému a
skúšobnému ústavu stavebnému n.o., ktorá vypracovala znalecký posudok a preto pri posudzovaní
veci a vyhodnocovaní dôkazov prihliadol na znalecký posudok, ktorý svedčí v neprospech žalovaného
v 2. rade. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade mal za preukázané, že medzi ním a žalobkyňou došlo k

uzatvoreniu ústnej zmluvy o dielo, podľa ktorej mal žalovaný v 2. rade uložiť kamenný koberec, ktorú
povinnosť si splnil, avšak dielo začalo postupom času vykazovať vady, ktoré sú neodstrániteľné a ktoré
bránia žalobkyni v riadnom užívaní veci, pričom žalobkyňa za vykonanie diela vyplatila žalovanému v
2. rade odmenu vo výške 1.000 eur, ktorú skutočnosť žalovaný v 2. rade výslovne nepoprel a preto
považoval za nesporné s poukazom na § 151 ods. 1 CSP vyplatenie odmeny v tejto výške. Konštatoval

tiež, že odstúpenie od zmluvy žalobkyňou preukázané nebolo. Opierajúc sa o ustanovenia § 510
OZ, podľa ktorého uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady nevylučuje nárok na náhradu škody,
ktorá z vady vznikla. Dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade zodpovedá za škodu, ktorá žalobkyni
vznikla vo výške 3.445,72 eura, pozostávajúcej zo sumy 2.445,72 eura za nákup materiálu a sumy
1.000 eur predstavujúcej odmenu vyplatenú žalovanému v 2. rade, keďže boli splnené predpoklady

vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. OZ a to vznik škody, príčinná súvislosť medzi
vznikom škody a porušením povinnosti žalovaného v 2. rade s ohľadom na závery znaleckého posudku.
S námietkami žalovaného v 2. rade, že nemožno objektívne vyhodnotiť skutočnú aplikovanú hrúbku
kamenného koberca sa nestotožnil, keď sám žalovaný v 2. rade potvrdil, že nedodržal odporúčanú
hrúbkunavšetkýchmiestachavyplývatoizozáverovznaleckéhodokazovania,rovnakotaksnámietkou

ohľadne očistenia podkladu, ako i obdobia, kedy došlo k vykonaniu prác a dodržaniu minimálnej
teploty 10°C počas pracovania a zretia kamenného koberca. Tvrdenie žalovaného v 2. rade, že
dielo malo vydy výlučne v dôsledku nekvality dodaného materiálu, ktorý nevyhovoval deklarovaným
parametrom označil za nepreukázané a nevyplývalo to ani zo znaleckého posudku, pretože príčinouvzniku vád bolo porušenie prídržnosti kamenného koberca k povrchovej vrstve betónu, spôsobené
nedostatočne pripraveným, očisteným, vysušeným a nenapenetrovaným podkladom, ako i výrazným
zníženímmechanickýchvlastnostíkamennéhokoberca,čomohlobyťspôsobenénesprávnympomerom

miešania jednotlivých zložiek kamenného koberca, kvalitou dodaného materiálu, ktorý nevyhovoval
deklarovaným parametrom nedodržaním predpísaných teplotno-vlhkostných podmienok pri realizácii,
resp. kombináciou týchto príčin a teda nie je možné vyvodiť, že dielo malo vady výlučne v dôsledku
nekvality dodaného materiálu. Naviac žalovaní v 1. rade preukázali listinnými dôkazmi, že kamenný
koberec je v zhode s ustanoveniami smernice rady 89/106/EHS, ak je zabudovaný v súlade s návrhom

na použitie. Žalovaného v 2. rade preto zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 3.445,72 eura s 5,05% úrokom
z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia, t. j. odo dňa podania žaloby opierajúc sa o ust. § 517 ods. 2
OZ a výšku úroku z omeškania určil v súlade s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému v 1. rade, voči ktorému bola žaloba zamietnutá priznal
s ohľadom na plný úspech v konaní plnú náhradu trov konania, keď na strane žalobkyne nevzhliadol
dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP. Zvýraznil, že za okolnosť hodnú osobitného

zreteľa nepovažoval skutočnosť, že žalobkyňa nemala a nemohla mať vedomosť o tom, ktorý zo
žalovaných bol zodpovedný za vady diela, pretože si mohla sama dať vypracovať znalecký posudok,
prípadne odborné vyjadrenie a získať tak vedomosť o tom, kto nesie zodpovednosť za vady diela. Vo
vzťahu k žalovanému v 2. rade priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške s ohľadom na jej
plný úspech.

3. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie len v časti týkajúcej sa priznania náhrady
trov konania žalovanému v 1. rade, domáhajúc sa jeho zmeny a nepriznania náhrady trov konania
žalovanémuv1.rade.Dôvodila,ževzhľadomnapovahusporubolisplnenépodmienkyprepoužitieust.§
257CSP,sohľadomnaexistenciudôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa.Tietovzhliadlavtom,ženemala

a ani nemohla mať vedomosť o tom, ktorý zo žalovaných bol zodpovedný za vady diela. Táto skutočnosť
sa stala zrejmou až vyhotovením znaleckého posudku konštatujúcim zavinenie žalovaného v 2. rade.
V zmluvnom vzťahu vystupovala voči žalovanej v 1. a 2. rade v pozícii slabšej strany ako spotrebiteľ a
nebolo možné u nej spravodlivo očakávať kvalifikované určenie zavinenia vád na vyhotovenom diele,
pretože ide o odbornú otázku vyžadujúcu si znalecké posúdenie. Mala za to, že názor prvoinštančného

súdu o možnosti vyhotoviť si znalecký posudok ešte pred konaním vo veci neobstojí, nakoľko prístup
k súdu a právo na spravodlivý proces nie je možné podmieňovať jej nadbytočným zaťažovaním ako
žalobkyne, čo by jej najviac spôsobilo značné finančné ťažnosti a celý proces konania o jej nároku by sa
lenzbytočneoddialil.Poukázalanato,žeskutočnosť,ktorýzožalovanýchbudezaviazanýnebolazrejmá
súdu ani pri ostatnom pojednávaní, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku. Prezentovala

názor, že dôvodom osobitného zreteľa je neprimeraná tvrdosť rozhodnutia voči nej ako poškodenej,
pretože ako strana sporu, ktorá bola vo veci úspešná by musela zaplatiť trovy konania žalovanému v 1.
rade, čo by v konečnom dôsledku znamenalo, že súdny spor by pre ňu finančne znamenal ekonomickú
stratu.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol i žalovaný v 2. rade. Žiadal ho v celom rozsahu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, konanie má idú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci a súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prioritne napadnutý rozsudok označil za nesprávny
a jeho odôvodnenie za nedostatočné, nezrozumiteľné, nepresvedčivé a nekonzistentné. Nedostal totiž
jednoznačnú odpoveď na to, prečo by mal škodu žalobkyni spôsobiť len on, rozsudok sa odvoláva na
dôkazy, z ktorých nevyplýva jeho zodpovednosť a súd sa vôbec nezaoberal jeho námietkami. Poukázal

na to, že v rámci konania bolo na návrh žalobkyne vykonané znalecké dokazovanie a v znaleckom
posudku, ktorý opakovane rozporoval nebolo konštatované, že za vady zodpovedá jednoznačne a
výlučne on, pretože ako prvá príčina vád bolo zistené porušenie prídržnosti kamenného koberca
k povrchovej vrstve betónu a druhá príčina výrazné zníženie mechanických vlastností kamenného
koberca, ktorých príčinu nevedela znalecká organizácia jednoznačne určiť a ako jednu z možných príčin

znalec stanovil aj nekvalitu materiálu. Naviac závery uvedené v znaleckom posudku boli vyvrátené
inými dôkazmi, najmä odborným vyjadrením B.. C. T., resp. sú popreté skutočnosťou, že znalecká
organizácia vychádzala z nesprávnych vstupných údajov. Pokiaľ ide o termín zhotovenia diela a z toho
vyplývajúce teplotné a vlhkostné podmienky v čase jeho realizácie tým, že bola skúmaná tri a pol rokaotvorená betónová plocha, na ktorú pôsobili všetky vonkajšie vplyvy, nemohlo sa dospieť k objektívnym
výsledkom. Uviedol, že neobstojí ani odvolávanie sa na ďalšie listinné dôkazy, ktoré mali potvrdiť,
že vady neboli zapríčinené tovarom. Samotná skutočnosť, že výrobok je v zhode s ustanoveniami

smernice rady 89/106/EHS a že sa na ne uplatňuje EN 13813 neznamená, že v jednotlivom prípade
výrobok nemohol byť vadný, naviac vyhlásenie o zhode je zo dňa 28.06.2013 a dielo bolo u žalobkyne
zhotovované v októbri 2012, takže pre konanie je irelevantné. Rovnako tak technický list výrobku,
ktorý mal byť platný v čase realizácie diela, keďže uvádza charakteristiky, ktoré nekorešpondujú s
charakteristikami vo vyhlásení zhody. Za významné považoval i konštatovanie v znaleckom posudku,

podľa ktorého materiál odobratý na stavbe (kamenivo) a dodaný výrobcom do skúšobného laboratória
(epoxid a tvrdidlo) nevyhovoval deklarovaným parametrom ani v prípade zhotovenia skúšobných vzoriek
v skúšobnom laboratóriu presne podľa návodu výrobcu, čo znamená, že sprievodné dokumenty vydané
výrobcom neobsahujú pravdivé informácie o vlastnosti výrobku. Nestotožnil sa s názorom súdu, že v
prospech žalovaného v 1. rade svedčí aj vyjadrenie výrobcu D. E.. zo dňa 05.04.2013, ktoré považoval
za zaujaté a nedôveryhodné aj s ohľadom na to, že svoju zodpovednosť si výrobca čiastočne priznal

ústne pri obhliadke kamenného koberca u žalobkyne, keď jej ponúkol zaplatenie polovice škody, čo ona
odmietla. Poprel, že by nedostatočne očistil podklad a výsledky skúšok v tomto smere považoval za
neobjektívne s ohľadom na uplynutie obdobia od realizácie diela po ich vykonanie a v prípade, ak by bol
povrchnedostatočneočistený,došlobykoddeleniukobercaodbetónovéhopodkladuvcelkuakamenný
koberec by držal pohromade. Okrem toho, v čase realizácie diela nebola súčasťou kamenného koberca

aj penetrácia, ktorá sa v tom čase ani nevyrábala, žalobkyňa mu ani penetráciu na zhotovenie diela
nedodala a preto neporušil žiadnu svoju povinnosť, keď podklad nenapenetroval. Zvýraznil, že dielo bolo
zhotovované v októbri 2012 a za vyhovujúceho počasia a preto sa nestotožnil v tomto smere so záverom
znaleckého posudku, podľa ktorého sa dielo zhotovovalo v novembri 2012 a ani s argumentáciou súdu
prvej inštancie v tomto smere, ako nesprávnou a nekorešpondujúcou realite. V tejto súvislosti dal do

pozornosti, že samotná žalobkyňa uviedla, že dielo zhotovoval 2-3 dni a počas jeho realizácie bolo
počasie dobré, nepršalo ani nemrzlo a taktiež svedok K. L. potvrdil, že dielo vykonával spolu s ním
v októbri. Závery znaleckého posudku o nameraných hodnotách hrúbky nanesenej vrstvy kamenného
koberca považoval za bezpredmetné, zavádzajúce a neobjektívne, keďže bol skúmaný viac ako 3 roky
rozpadnutý kamenný koberec, hrúbka kamenného koberca nemá vplyv na jeho pevnosť a kvalitu, mala

len odporúčací (nie záväzný) charakter a ani norma STN nepredpisovala kritériá pre hrúbku vrstvy
poteru, pričom pri danom type podlahoviny je dovolená tolerancia 4 mm. Vyzdvihol, že znalecký posudok
považuje za nesprávny a nepoužiteľný vo viacerých častiach, nedôsledný a na viacerých miestach si
odporujúci,pričomuvádza,ženaniektoréotázkyniejemožnéjednoznačneodpovedať.Naviacznalecká
organizácia, ktorá ho vypracovala vo vzťahu k výrobku vykonávala posudzovanie zhody, a preto mala

súdu oznámiť dôvody pre jej vylúčenie, keď možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti vzhľadom na jej
pomer k výrobcovi a posudzovanému výrobku. Vytkol prvoinštančnému súdu, že neprihliadol k tomu, že
v konaní došlo minimálne k podstatnému spochybneniu vierohodnosti znaleckého posudku, na ktorom
založil svoje rozhodnutie a hoci navrhoval v konaní vypočuť riešiteľa za znaleckú organizáciu, neučinil
tak, rovnako tak nevypočul ani ním navrhovaného zástupcu výrobcu. Zamietnutím jeho návrhov na

doplnenie dokazovania mu tak znemožnil uplatňovať patriace mu práva v konaní. V neposlednom rade
konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie mal za preukázané, že k odstúpeniu od zmluvy nedošlo,
potom nedošlo ani k žiadnemu uplatneniu nároku z vady diela, pričom nárokov, ktoré vyplývajú zo
záväzkov zo zodpovednosti za vady sa nemožno domáhať z titulu náhrady škody. Súd prvej inštancie
tak nesprávne právne vec posúdil, keď pri konštatovaní absencii uplatneného nároku za zodpovednosť

za vady priznal žalobkyni náhradu škody a to za situácie, kedy by mal nárok vyplývať zo záväzku zo
zodpovednosti za vady. Nesúhlasil ani s tým, že by boli splnené predpoklady vzniku jeho zodpovednosti
za škodu, keď bez pochybnosti nebolo preukázané, že z jeho strany došlo k porušeniu právnej povinnosti
a chýba zároveň aj príčinná súvislosti medzi porušením jeho právnej povinnosti a vznikom škody ako
zákonný predpoklad. I v prípade, že by vychádzal len zo záverov znaleckého posudku, nebolo by tak

možné dospieť k záveru, že za škodu zodpovedá výlučne on a nutne by bola daná minimálne spoločná
zodpovednosť so žalovaným v 2. rade.

5. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne o aplikácii § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade

trovkonaniavočinemupoukazujúcnato,žeeštepredpodanímžalobyprebehlomedzižalobkyňouaním
reklamačné konanie, v rámci ktorého bola žalobkyňa upovedomená o tom, že nenesie zodpovednosť
za vady a že škoda vznikla porušením povinnosti žalovaného v 2. rade a to chybným postupom
pri príprave podkladu a pri aplikácii kamenného koberca, čo bolo následne potvrdené znaleckýmposudkom. Žalobkyňa tak pred podaním žaloby mala vedomosť o tom, že nenesie zodpovednosť za
vady diela a v prípade pochybnosti mala možnosť si dať sama vypracovať znalecký posudok alebo
odborné vyjadrenie za účelom zistenia, kto nesie zodpovednosť za vady diela. Zároveň poukázal na

Civilný sporový poriadok, kde pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa uplatňuje zásada úspechu vo
veci a to aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku.

6. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že svojim odvolaním napadol
rozsudok súdu prvej inštancie vrátane jeho výroku týkajúceho sa náhrady trov konania žalovaného

v 1. rade z dôvodu, že má za to, že za vady diela nesie zodpovednosť žalovaný v 1. rade a tento
by mal nahradiť žalobkyni aj trovy konania. Pokiaľ však by bol napadnutý rozsudok v zamietajúcej
časti vo vzťahu k žalovanému v 1. rade správny, nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobkyne o jeho
neprimeranej tvrdosti, pretože v konaní bola len polovične úspešná a to len voči jednému z dvoch
žalovaných a naviac jej boli priznané aj úroky z omeškania a náhrada trov konania voči druhému
žalovanému. Okrem toho, ak skutočnosť, ktorý zo žalovaných je zodpovedný za vady diela sa stala

zrejmou až vyhotovením znaleckého posudku mohla po jeho doručení vziať žalobu voči žalovanému v
1. rade späť a tak znížiť sumu náhrady trov konania.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 1. rade konštatovala, že žalovaný v 1. rade si
nesprávne vykladal ust. § 257 CSP v kontexte s ust. § 255 CSP, kedy § 257 CSP predstavuje

odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok. Akcentovala, že dôvody osobitného zreteľa vzhliada
v tom, že priznanie trov konania žalovanému v 1. rade za procesnej situácie, keď si u žalovaného v
1. rade objednala materiál a u žalovaného v 2. rade práce, pričom pre ňu bol rozhodujúci výsledok
diela, ktorý bol neadekvátny, priznanie trov konania žalovanému v 1. rade považuje za neprimeranú
tvrdosť. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sám na rokovaní, ktoré sa uskutočnilo na obhliadke

miesta medzi zúčastnenými stranami jej ponúkol odškodné vo výške jednej polovice ceny preukazuje,
že si ani žalovaný v 1. rade nebol istý tým, kto vlastne rozpadnutie chodníka zapríčinil, teda podiel
žalovaného v 1. rade na vzniku a priebehu sporu je dôvodom osobitného zreteľa. Zdôraznila, že k jej
pochybnostiam ohľadom subjektu zodpovedným za vady diela významným spôsobom prispel práve
žalovaný v 1. rade, ktorý jej za vzniknutú škodu ponúkol odškodné a teda ani on nemal istotu, ktorý zo

žalovaných bude po dokazovaní určený ako subjekt nesúci zodpovednosť za vady diela. Prezentovala
názor, že v prípade znaleckého posudku, ktorý by určil, kto nesie zodpovednosť pred podaním žaloby
a akékoľvek zaťažovanie subjektu neúmernou poplatkovou povinnosťou alebo inou povinnosťou, ktorá
spočívavhradeníneúmernýchnákladovbypriamozakladaloobmedzenýprístupksúduatýmporušenie
práva na spravodlivý súdny proces.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného v 2. rade bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a

odvolanie žalovaného v 2. rade je dôvodné.

9. V súdenej veci sa žalobkyňa žalobou voči žalovanému v 1. rade domáhala zaplatenia sumy 2.445,72
eura s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia ako kúpnej ceny odpredaného tovaru
a sumy 1.000 eur s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia z titulu náhrady škody,

ako i uloženia mu povinnosti odstrániť na vlastné náklady kamenný koberec na jej nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v U. na D. ul. č. XX, eventuálne uloženia povinnosti žalovanému v 2. rade zaplatiť jej
sumu 3.445,72 eura s 5,05% úrokom z omeškania od 06.02.2015 do zaplatenia z titulu zodpovednosti
za vady diela a náhrady škody. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému
v 1. rade zamietol a priznal mu voči žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške a žalovanému

v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.445,72 eura s 5,05% úrokom z omeškania od
06.02.2015 do zaplatenia do troch dní od jeho právoplatnosti a žalobkyni voči nemu priznal náhradu
trov konania v plnej výške. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok vo výroku o náhrade trov konania
vo vzťahu k žalovanému v 1. rade a žalovaný v 2. rade napadol odvolaním rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu. Prv než odvolací súd pristúpil k preskúmaniu vecnej správnosti napadnutého

rozhodnutia posudzoval, či žalovaný v 2. rade ako odvolateľ splnil všetky zákonom vyžadované
podmienky prípustnosti odvolania upravené v ust. § 355 - 363 CSP.10. V zmysle § 359 CSP právo na podanie odvolania sa priznáva strane sporu, ale len v tom prípade,
ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech, čo znamená, že jej bola spôsobená ujma na jej právach,
ktorá musí objektívne existovať a nepostačuje len jej subjektívne presvedčenie o spôsobenej ujme. Táto

podmienka nie je splnená, ak sa odvolaním sleduje len usporiadanie vnútorných pomerov žalovaných.
V danom prípade na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo (§ 76 CSP), v ktorom
platí, že o každej povinnosti spoločníka súd rozhoduje samostatne a každý zo spoločníkov koná len
sám za seba. To platí aj pre odvolanie, keď odvolanie podané jedným zo spoločníkov vyvoláva, okrem
výnimiek stanovených zákonom, účinky iba voči tomuto jednému samostatnému spoločníkovi, nie aj

voči ostatným. Odvolací súd po zistení, že v danej veci nejde o takúto výnimku (závislý výrok; určitý
spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu) a žalovanému v 2. rade
výrokmi I. a II., ktorým bolo rozhodnuté o nároku žalobkyne voči žalovanému v 1. rade, ujma posudzujúc
z hľadiska procesného nevznikla, odvolanie žalovaného v 2. rade v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby
voči žalovanému v 1. rade a priznania mu náhrady trov konania podľa § 386 písm. d/ CSP odmietol
ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. Následne preto odvolací súd podrobil prieskumu vecnú

správnosť prvoinštančného rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a na
to nadväzujúci výrok o náhrade trov konania, ako i výrok o náhrade trov konania prisúdený žalovanému
v 1. rade napadnutý žalobkyňou.

11. Z hľadiska skutkového stavu doposiaľ vykonaným dokazovaním bolo preukázané a stranami sporu

ani nespochybnené, že dňa 25.10.2012 žalobkyňa u žalovaného v 1. rade zakúpila kamenný koberec
koralový exklusiv 203 v množstve 93 m2, za ktorý spolu s jeho dopravou uhradila kúpnu cenu vo
výške 2.445,72 eura. Následne žalobkyňa so žalovaným v 2. rade uzatvorila ústnu zmluvu, predmetom
ktorej bolo uloženie kamenného koberca žalovaným v 2. rade na chodníkoch a betónových plochách
na nehnuteľnosti žalobkyne, ktoré práce žalovaný v 2. rade aj vykonal, za čo mu žalobkyňa zaplatila

dohodnutú odmenu vo výške 1.000 eur. Po niekoľkých mesiacoch kamenný koberec začal vykazovať
vady brániace jeho riadnemu užívaniu (oddeľovanie od betónového podkladu, drvenie, vylamovanie,
fľaky), ktoré žalobkyňa bezúspešne reklamovala u žalovaného v 1. rade listom zo dňa 25.03.2013 a u
žalovaného v 2. rade listom zo dňa 15.07.2013.

12. Žalobkyňa v danej veci si vo vzťahu k žalovanému v 2. rade uplatnila s odkazom na jeho
zodpovednosť za vady diela sumu 1.000 eur, ktorú mu vyplatila ako cenu diela a s odkazom na ust.
§ 510 OZ nárok na náhradu škody vo výške 2.445,72 eura predstavujúcu kúpnu cenu materiálu, ktorý
žalovanému v 2. rade dodala na zhotovenie diela. S ohľadom na to, že sporové konanie je ovládané
dispozičnou zásadou (súd je viazaný žalobou, teda tým, ako žalobkyňa vymedzila predmet konania)

je nárok uplatnený žalobou vymedzený uvedením rozhodujúcich skutkových okolností a žalobným
návrhom (petitom), pričom právna kvalifikácia nároku, i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná.
Súdjepretoprirozhodovaníviazanýnietým,akoúčastníkkonaniaskutkovýstavprávneposúdi,aletkzv.
skutkom, ako bol vymedzený v žalobe; len pokiaľ by priznal plnenie z iného skutkového základu, ako
bol žalobcom vymedzený a na ktorého základe požaduje plnenie uvedené v žalobnom petite, rozhodol

by súd o inom nároku, než ako ho žalobca učinil predmetom konania.

13. Podľa § 631 OZ zmluvou o dielo zaväzuje sa objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané (zhotoviteľ
diela), že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo.

14. Ako vyplýva z citovaného zákonného ustanovenia, zmluva o dielo je dvojstranným záväzkovým
právnym vzťahom, ktorým sa zaväzuje zhotoviteľ, že pre objednávateľa vykonáva na svoje
nebezpečenstvo dielo za dojednanú odmenu. Jej podstatnými náležitosťami sú dohoda o predmete diela
a dohoda o odplatnosti vyhotovenia diela, pričom zákon neurčuje pre jej uzatvorenie písomnú formu,
čo znamená, že môže byť uzatvorená i ústne. Zmluva o dielo v Občianskom zákonníku neobsahuje

samostatnú právnu úpravu zodpovednosti za vady vykonaného diela a preto je potrebné na ňu aplikovať
všeobecnú úpravu obsiahnutú v § 499 a nasl., kde je formulovaná úprava zodpovednosti za vady pri
odplatných zmluvách. Právna úprava zmluvy o dielo je doplnená osobitnými ustanoveniami (zmluvnými
podtypmi), ktoré sa vzťahujú na zmluvu o zhotovení veci na zákazku (§ 644 - § 651) a zmluvu o oprave
a úprave veci (§ 652 - § 656). V týchto osobitných podtypoch zmluvy o dielo je okrem vymedzenia ich

pojmu, práv a povinností zmluvných strán obsiahnutá predovšetkým úprava práv zo zodpovednosti za
vady, ako úpravy osobitnej k všeobecnej úprave zodpovednosti za vady podľa Občianskeho zákonníka.15. Vychádzajúc z ust. § 652 ods. 1 OZ zmluvou o oprave a úprave veci objednávateľovi vzniká právo na
vykonanie opravy alebo úpravy veci zhotoviteľom podľa objednávky objednávateľa a na druhej strane
vzniká zhotoviteľovi právo na zaplatenie ceny za vykonanú opravu alebo úpravu veci. Podstatou tohto

zmluvného podtypu je, že zhotoviteľ vykonáva dielo spočívajúce v modifikácii, oprave alebo úprave veci
už existujúcej a nevzniká nová vec. Rovnako ako zmluva o dielo, ani zmluva o úprave a oprave veci
si nevyžaduje písomnú formu, pričom pre jej platnosť je rozhodujúca dohoda o predmete opravy alebo
úpravy veci čo do rozsahu a spôsobu požadovanej modifikácie veci a dohoda o odplatnosti zmluvy.
Výkladpojmovopravaaúpravazákonodarcapodalvodseku2§652aúpravuvecidefinovalakočinnosť,

ktorou sa mení povrch alebo vlastnosti veci a obvykle smeruje k zlepšeniu kvality veci alebo získaniu
iných vlastností, ktoré vec do vykonania úpravy nemala. Naproti tomu oprava veci je činnosť, ktorou sa
najmä odstraňujú vady veci, následky jej poškodenia alebo účinky jej opotrebenia. Porušenie záväzkovej
povinnosti zhotoviteľa vykonať objednané dielo riadne a bez vád je predpokladom zodpovednosti za
vady opravovanej alebo upravovanej veci, ktorá je zodpovednosťou objektívnou (zavinenie zhotoviteľa
je bezvýznamné) a nastupuje v prípade, ak dojednané plnenie nebolo zhotoviteľom poskytnuté riadne,

t. j. v obvyklej kvalite a bez vád. Teda ak samotný výsledok činnosti zhotoviteľa vykazuje vady, zhotoviteľ
zodpovedá za vady, ktoré má vykonaná oprava alebo úprava veci pri prevzatí veci objednávateľom ako
aj za vady, ktoré sa vyskytnú po prevzatí veci v záručnej dobe (§ 653 ods. 1 OZ) a zhotoviteľ zodpovedá
tiež za vady, ktorých príčinou je vadnosť veci, ktorá sa má opraviť alebo upraviť, alebo nevhodnosť
pokynovobjednávateľa,akhonavadnosťvecialebonevhodnosťpokynovneupozornil(§653ods.2OZ).

Nevhodnosť pokynov objednávateľa sa pri tom môže týkať požiadavky na použitie určitého materiálu,
postupu alebo spôsobu pri oprave alebo úprave veci. Ak je vec opravená alebo upravená vadne,
má objednávateľ právo na bezplatné odstránenie vady, pričom zhotoviteľ je povinný vadu odstrániť v
dohodnutej lehote. Ak vadu nemožno odstrániť alebo ak ju zhotoviteľ neodstráni v dohodnutej lehote
alebo ak sa vada vyskytne znovu, má objednávateľ právo na zrušenie zmluvy alebo na primerané

zníženie ceny opravy alebo úpravy (§ 655 ods. 1 OZ). Práva zo zodpovednosti za vady sa musia uplatniť
u zhotoviteľa v záručnej dobe; inak zaniknú. Čas od uplatnenia práva až po vykonanie opravy alebo
úpravy sa do záručnej doby nepočíta a zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi potvrdenie o tom,
kedy právo uplatnil, ako aj o vykonaní opravy alebo úpravy a o čase jej trvania (§ 655 ods. 2 OZ).

16. Podľa § 510 OZ uplatnenie nároku zo zodpovednosti za vady nevylučuje nárok na náhradu škody,
ktorá vznikla.

17. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

18. V občianskoprávnych vzťahoch platí všeobecná zásada, podľa ktorej pre vznik zodpovednostného
vzťahu je rozhodujúce iba naplnenie zodpovednosti podľa konkrétnych ustanovení zákona a to aj vtedy,
ak prichádza do úvahy zodpovednosť z viacerých záväzkových vzťahov. Nároky zo zodpovednosti za
vady a nároky zodpovednosti za škodu môžu obstáť súbežne, pričom ich skutkový základ vzniku je
spravidla zhodný, hoci cieľ sledovaný jednotlivými druhmi zodpovednosti, ako aj právny dôvod vzniku

nárokov a naplnenie ich predpokladov je rozdielny. Odstránenie vadného plnenia nemusí ešte znamenať
reparáciu jeho dôsledkov, ktoré môžu mať za následok vznik škody, ktorej predpoklady zodpovednosti
a dôsledky upravujú ustanovenia o náhrade škody. Porušenie záväzkovej povinnosti vykonať riadne
opravu či úpravu veci je predpokladom ako zodpovednosti za vady, tak i zodpovednosti za škodu. Tieto
právne inštitúty sú však odlišné, majú iný účel a sú založené na rozdielnych zásadách a predpokladoch

vzniku. Súdna prax je ustálená v tom, že zodpovednosť za vady postihuje nedostatky vlastného plnenia
zhotoviteľa a sleduje, aby sa objednávateľovi dostalo plnenie bez akýchkoľvek vád. Zodpovednosť
za škodu oproti tomu sleduje účel, aby bola nahradená ujma vzniknutá následkom porušenia právnej
povinnosti, alebo v dôsledku inej právom uznanej skutočnosti. O vadu ide tam, kde ujma spočíva vo
vadnom vykonaní diela a škodou je ujma, ktorá vznikla ako následok tohto vadného plnenia (opravy

alebo úpravy); takáto ujma nespočíva vo vadnosti samotného prevedenia opravy alebo úpravy, ale v
znehodnotení opravovanej alebo upravovanej veci. V súvislosti s poskytnutím vadného plnenia, ktoré
bolo príčinou vzniku škody, prichádza do úvahy vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasl. OZ.
Nárokov, ktoré vyplývajú zo záväzkov zodpovednosti za vady sa však nemožno domáhať z titulu náhrady
škody; ujma spočívajúca v samotnej vadnosti vykonanej opravy, resp. úpravy je odčiniteľná iba v rámci

zodpovednosti za vady.

19. Predpokladom občianskoprávnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ je protiprávny úkon,
t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, existencia škody (majetkovej ujmy), príčinnásúvislosť medzi protiprávnym konaním (opomenutím) škodcu a vznikom škody a ďalej zavinenie, ktoré
sa predpokladá. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom protiprávneho konania
škodcu. Pojem škody je definovaný tak, že ide o ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného.

20. Súd prvej inštancie sa však vecou vo vzťahu k žalovanému v 2. rade z hľadiska vyššie popísaných
teoreticko-právnych východísk nezaoberal a dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku založil výlučne
na zodpovednosti žalovaného v 2. rade za škodu podľa § 420 a nasl. OZ. Z odôvodnenia
preskúmavaného rozhodnutia v tejto časti nevyplýva, že by súd prvej inštancie diferencoval medzi

právnym inštitútom zodpovednosti za vady a zodpovednosti za škodu a to i napriek tomu, že žalobkyňa
učinila predmetom sporu nárok na náhradu ujmy spôsobenej jej vadným plnením zo strany žalovaného
v 2. rade (odplata za vykonanie diela 1.000 eur), ako i ujmy, ktorá jej vznikla v dôsledku tohto vadného
plnenia (cena dodaného materiálu 2.445,72 eura). Presné určenie podstaty žalobou uplatneného nároku
bolo však rozhodujúcim v spore, keďže ako už bolo vyššie uvedené, i v danom prípade platí, že ujma
spočívajúca v samotnej vadnosti diela je odčiniteľná len v rámci zodpovednosti za vady, na rozdiel od

škody, ktorá mohla v dôsledku vadného plnenia nastať na iných veciach a hodnotách žalobkyne. Pokiaľ
sa tak nestalo, súd prvej inštancie následne ani nemohol posúdiť splnenie predpokladov týchto odlišných
druhov zodpovednosti z hľadiska ich právnej úpravy.

21. Prv, než však súd prvej inštancie mohol pristúpiť k zisteniu splnenia predpokladov pre vznik

zodpovednosti žalovaného v 2. rade zo žalobkyňou uplatnených titulov bolo potrebné vysporiadať
sa so záväzkovým vzťahom vzniknutým medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade. V tomto smere
prvoinštančný súd odvolávajúc sa na ust. § 631 OZ bez bližšieho ozrejmenia konštatoval, že medzi
nimi došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, v zmysle ktorej žalovaný v 2. rade mal vykonať dielo - uložiť
kamenný koberec, ktorú povinnosť si splnil, za čo mu žalobkyňou bola vyplatená odmena vo výške

1.000 eur, pričom vykonané dielo postupom času začalo vykazovať neodstrániteľné vady, ktoré bránia
žalobkyni v riadnom užívaní veci. Niet sporu o správnosti skutkových zistení súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa so žalovaným v 2. rade uzavreli ústne zmluvu, predmetom ktorej bolo uloženie kamenného
koberca, ako pokrytie chodníkov a betónových plôch okolo rodinného domu žalobkyne žalovaným v 2.
rade za odplatu. Vychádzajúc z účelu dojednania medzi stranami sporu predmetom zmluvy nebolo tak

vytvorenie novej veci, ale úprava už existujúcej veci a to chodníkov a betónových plôch vo vlastníctve
žalobkyne, smerujúca k zlepšeniu ich kvality a získaniu nových vlastností. Na daný zmluvný vzťah medzi
žalobkyňou a žalovaným v 2. rade preto dopadajú osobitné ustanovenia o zmluve o oprave a úprave veci
podľa § 652 - § 656 OZ, ako jedného z podtypov zmluvy o dielo a len pokiaľ osobitnej úpravy niet,
vzťahujú sa naň všeobecné ustanovenia o zmluve o dielo. V danom prípade bolo preto zodpovednosť

žalovaného za vady vykonanej úpravy - kamenného koberca, ako i nároky žalobkyne zo zodpovednosti
za tieto vady posudzovať podľa ust. § 652a nasl. OZ. Súd prvej inštancie sa však z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci otázkou zodpovednosti žalovaného v 2. rade za vady vykonanej úpravy veci
a z tohto titulu uplatneného nároku žalobkyne vôbec nezaoberal a v tomto smere ani nezistil podstatné
a rozhodujúce skutočnosti, týkajúce včasnosti uplatnenia práva zo zodpovednosti za vady, účinnosti

výzvy, špecifikácie nároku a pod.

22. Za predčasný je potrebné považovať i záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého odstúpenie
od zmluvy žalobkyňou preukázané nebolo, pretože táto skutočnosť z listinných dôkazov nevyplýva,
na pojednávaní to žalobkyňa neuvádzala, uviedla to len v žalobe a odstúpenie od zmluvy nevyplýva

ani z jej písomnej reklamácie zo dňa 15.07.2013, adresovanej žalovanému v 2. rade. Je totiž bez
významu, či žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že od zmluvy odstúpila, ktoré právo pre vady kamenného
koberca uplatnila viackrát ústne u žalovaného v 2. rade a následne i písomne listom zo dňa 15.07.2013,
zopakovala i pri svojom výsluchu na pojednávaní. Išlo o podstatné skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu
podopretej listinným dôkazom, na ktoré žalobkyňa pri svojom výsluchu i odkázala a ktoré žalovaný

v 2. rade výslovne nepoprel, preto súd prvej inštancie bol povinný sa s nimi náležitým spôsobom
vysporiadať, čo však neučinil. V súvislosti s argumentáciou prvoinštančného súdu, že odstúpenie od
zmluvy nevyplýva z písomnej reklamácie žalobkyne zo dňa 15.07.2013, odvolací súd zdôrazňuje, že
i jednostranný právny úkon podlieha pravidlám o výklade prejavu vôle zakotvený v § 35 ods. 2 OZ.
Toto ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť a pre tento

prípad formuluje pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom. Jazykové
vyjadrenie právneho úkonu musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska
možného významu v jednotlivých použitých pojmoch), logickými (z hľadiska vzájomnej naviazanosti
použitých pojmov) a systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu).Okrem toho obsah právneho úkonu je potrebné posúdiť i podľa vôle toho, kto právny úkon urobil,
pričom podmienkou pre prihliadnutie k vôli konajúceho je to, aby nebola v rozpore s jeho jazykovým
prejavom. Tento prístup je nutné uplatniť i vo vzťahu k jednostrannému právnemu úkonu žalobkyne

zo dňa 15.07.2013 voči žalovanému v 2. rade označenému ako „Reklamácia diela kamenný koberec“.
Posúdenie právneho úkonu žalobkyne z hľadiska uvedeného interpretačného postupu má v danej veci
osobitný význam, keďže pri súdom prvej inštancie konštatovaných neodstrániteľných vadách upravenej
veci by mohlo opodstatňovať záver, že žalobkyňa ako objednávateľka si uplatnila právo na zrušenie
zmluvy v intenciách § 655 ods. 1 OZ, ako jeden z nárokov zo zodpovednosti za vady opravy alebo

úpravy. To by potom malo za následok, že v prípade, že objednávateľ využije svoje právo na zrušenie
zmluvy (odstúpenie od zmluvy, ktoré má rovnaké právne účinky ako zrušenie zmluvy), dochádza
k zrušeniu zmluvy od začiatku podľa § 48 ods. 2 OZ a medzi účastníkmi vzniká synalagmatický
právny vzťah z bezdôvodného obohatenia (§ 457 OZ), na čo i žalobkyňa v žalobe poukázala.
Pokiaľ teda k zaujatiu stanoviska prvoinštančným súdom, že žalobkyňa nepreukázala odstúpenie od
zmluvy, nepredchádzal pokus o posúdenie charakteru jednostranného právneho úkonu žalobkyne

v intenciách vyššie uvedených výkladových pravidiel, nemožno ho považovať za správne, pričom
práve zodpovedanie tejto otázky má zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobkyne
uplatňovaného z titulu zodpovednosti žalovaného v 2. rade za vady.

23. V neposlednom rade je nutné vytknúť prvoinštančnému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia sa

nevysporiadalsozamietnutímnávrhužalovanéhov2.radenadoplneniedokazovania,najmävýsluchom
riešiteľavkonaníustanovenéhoznaleckéhoústavu,ktorývypracovalznaleckýposudoknazisteniepríčin
vád kamenného koberca a na záveroch ktorého založil v podstate súd prvej inštancie i svoj záver o
zavinení žalovaného v 2. rade. I keď bezosporu súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie
dokazovania a rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykonal, a teda nie je povinný vykonávať

všetky navrhované dôkazy (§ 185 ods. 1 CSP), je ale povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia
dať uspokojivú odpoveď na to, prečo navrhovaný dôkaz nevykonal. Žalovaný v priebehu konania
spochybňoval správnosť záverov znaleckého posudku, na podporu čoho predložil ako dôkaz odborné
vyjadrenie B.. C. T., čo bolo nosnou časťou aj jeho odvolania. Na odstránení tvrdených rozporov v
znaleckom posudku preto navrhol v konaní vypočuť riešiteľa za znaleckú organizáciu, ktorá znalecký

posudok vypracovala. Súd prvej inštancie tento návrh zamietol bez bližšieho ozrejmenia dôvodov, za
ktoré však nemožno považovať len jeho konštatáciu, že odborná spôsobilosť B.. T., riaditeľa spoločnosti
J.M.L.I. spol. s. r. o., ktorá sa zaoberá výrobou a predajom v oblasti stavebnej chémie sa nemôže
porovnávať a vyrovnať odbornosti znaleckej organizácii. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a medzi iným za dôkazný

prostriedok zákon označuje i odborné vyjadrenia a znalecké dokazovanie, pričom žiadnemu z týchto
dôkazov nepriznáva vyššiu dôkaznú silu, ako to už správne uviedol i súd prvej inštancie. Právna úprava
súdu neurčuje, ako má ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy.
Hodnotiaca úvaha ale nie je ľubovoľná, musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, vychádzať zo
zisteného skutkového stavu veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Každý dôkaz súd

hodnotí najskôr individuálne a potom všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Majúc na zreteli tieto
princípy na rozdiel od prvoinštančného súdu, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti zamietnutia
návrhu žalovaného v 2. rade na doplnenie dokazovania predovšetkým výsluchom riešiteľa za znaleckú
organizáciu, ktorá znalecký posudok podala z dôvodu riadneho a úplného zistenia skutkového stavu s
ohľadom na zásadné námietky žalovaného v 2. rade, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú závery

znaleckého posudku.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III.
a IV., týkajúcich sa žalovaného v 2. rade podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil, keď súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 CSP) po posúdení veci z hľadiska odvolacím súdom zhora uvedených záverov a
doplnení dokazovania v naznačenom smere vo veci opätovne rozhodne. Zároveň rozhodne i o náhrade
trov konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

25. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalovanému v 1. rade
bola priznaná náhrada trov konania voči žalobkyni v plnej výške, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSPpotvrdil.Súdprvejinštancieotrováchkonaniarozhodolpodľa§255ods.1CSPasohľadomnaplný
úspech žalovaného v 1. rade v konaní mu priznal náhradu trov, keď nezistil existenciu dôvodov hodnýchosobitnéhozreteľavdanejvecipreaplikáciu§257CSP.Vtomtosmerevodôvodnenísvojhorozhodnutia
poskytol obsiahlu argumentáciu, v ktorej dôsledne ozrejmil zásady vzťahujúce sa na rozhodovanie o
trovách konania v spore, ako i inštitút dôvodov hodných osobitného zreteľa pre použitie § 257

CSP, ktoré podoprel i poukazom na príslušnú judikatúru. Následne v odôvodnení svojho rozhodnutia
sa jasným, zrozumiteľným a dostatočným spôsobom vysporiadal s neexistenciou dôvodov hodných
osobitného zreteľa tvrdených žalobkyňou pre nepriznanie náhrady trov konania vo veci plne úspešnému
žalovanému v 1. rade. Keďže odvolací súd v plnom rozsahu si osvojil tieto závery prvoinštančného súdu,
ktoré pre ich úplnosť nemá čím doplniť a duplicitne ich opakovať nebude, využijúc postup podľa § 387

ods. 2 CSP sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku v tejto časti.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s § 255 ods.
1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému v 1. rade priznal voči žalobkyni nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).