Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/61/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116212132
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116212132.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a
členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci navrhovateľky
(oprávnenej z vyživovacej povinnosti) Y. I.Č. nar. X.X.XXXX bývajúcej v Košiciach na Ď. XXX/XX zast.
advokátom JUDr. Júliusom Bučekom so sídlom Advokátskej kancelárie v Humennom na Štefánikovej
18 proti povinnej z vyživovacej povinnosti C. I. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v L. na Ď. XXX/XX zast.

advokátkou JUDr. Kristínou Piovarčíovou so sídlom Avdokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20
a za účasti otca navrhovateľky G. I. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v N. XX R. U. V. zast. advokátom
JUDr. Júliusom Bučekom so sídlom Advokátskej kancelárie v Humennom na Štefánikovej 18 v konaní
o určenie vyživovacej povinnosti o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Košice I z
31. januára 2018 č.k. 11P/78/2016-198 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 31. januára 2018 č.k. 11P/78/2016-198 rozhodol, že povinná C.Ú.
I. má prispievať na výživu navrhovateľky (oprávnenej z vyživovacej povinnosti) Y. I. 30,- € mesačne
od 1.6.2016 do budúcna vždy do 15. dňa v mesiaci dopredu k rukám navrhovateľky. Návrh na určenie
vyživovacej povinnosti povinnej voči navrhovateľke od 4.3.2016 do 31.5.2016 a v časti o výške
výživného v prevyšujúcej časti zamietol. Dlžné výživné 600,- € za obdobie od 1.6.2016 do 31.1.2018

povolil povinnej splácať v mesačných splátkach po 20,- € spolu s bežným výživným pod hrozbou
následku straty výhody splátok od nasledujúceho mesiaca po právoplatnosti rozsudku. O trovách
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Uviedla, že jej výchovu a výživu v celom rozsahu zabezpečuje otec

odo dňa, kedy sa vrátil zo zahraničia (3.3.2016) a povinná (matka) sa na jej výchove a výžive
nepodieľala, ako to aj sama potvrdila a je to uvedené aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na
preukázanie tvrdenia, že jej výchovu a výživu zabezpečuje v celom rozsahu sám otec, predložila
príjmové pokladničné doklady, pokladničné bloky, platobné príkazy na úhradu, poštové poukazy na
úhradu, platobné doklady a faktúru. Zdôraznila, že Zákon o rodine vychádza z potencionality príjmov
povinného, teda pri určovaní výšky výživného súd neprihliada len na skutočné príjmy povinného, ktoré

v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale taktiež prihliada aj na jeho potencionálne príjmy, ktoré
vychádzajú z predpokladu, aké by povinný rodič mohol dokazovať pri existencii objektívne preukázaných
skutočností. V tomto prípade považuje za neprístupné, aby sa rodič, ktorý má vyživovaciu povinnosť
správal ľahkovážne pri uplatnení na trhu práce a tým zbavoval oprávnenú možnosti zabezpečenia
primeranej výživy. Vyjadrila názor, že výrok súdu v zmysle, že by mala svoju životnú úroveň prispôsobiť
povinnej, teda matke, nie je opodstatnený, a to hlavne z dôvodu, že jej životná úroveň nie je natoľko

vysoká, aby sa matka nemohla podieľať na zabezpečení jej životných potrieb vo vyššej miere, a to
najmä s prihliadnutím na to, že povinná nie je schopná a nemá záujem na tom, aby sa zamestnala.Rovnako zdôraznila, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa základné náležitosti kladené
Civilným sporovým poriadkom na odôvodnenie rozhodnutia, nakoľko v ňom absentujú akékoľvek právne
úvahy súdu o tom, ako sa súd vyrovnal s argumentmi strán a akými úvahami sa riadil pri hodnotení

vykonaných dôkazov a na základe čoho dospel k jednotlivým skutkovým zisteniam a v konečnom
dôsledku aj k rozhodnutiu vo veci samej. Za riadne, dostatočné a presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia
podľa jej názoru a aj vzhľadom na základné požiadavky kladené zákonom na odôvodnenie rozhodnutia,
nemožno považovať zhrnutie právneho názoru súdu prvej inštancie v jednom odstavci na predposlednej
strane písomného vyhotovenia rozsudku. Vo zvyšku písomného vyhotovenia rozsudku sa konajúci súd

obmedzil len na citovanie konkrétnych ustanovení zákona, opis skutkového stavu a nie na vlastnú
právnu úvahu, ktorá by účastníkom konania poskytla jasnú, zrozumiteľnú a dostatočnú odpoveď, z akých
dôvodov súd dospel k uvedenému rozhodnutiu. Na základe týchto skutočností navrhla, aby odvolací súd
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 CSP zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby odvolací súd odvolaniu
v plnom rozsahu vyhovel a podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že podanému

návrhu vyhovie v celom rozsahu. Zároveň si uplatnila aj trovy odvolacieho konania.

3. Povinná (matka) vo vyjadrení k odvolaniu označila tvrdenia navrhovateľky, že o ňu nejaví záujem,
neživí ju a celá osobná a finančná starostlivosť o ňu je zabezpečovaná výlučne jej otcom, že sa nechce
zamestnať a vyhýba sa plateniu výživného, za nepravdivé. Predložila čestné prehlásenie syna N., v

ktorom pravdivo opisuje, že od návratu otca z Írska v marci 2016 uhrádza jeho náklady v sume cca 200,-
€ mesačne, od marca 2016 do júla 2017 uhrádzala všetky náklady spojené s užívaním a vlastníctvom
bytunaĎ.č.XXvL.,kdebývalotecsdeťmiaodaugusta2017uhrádzalanákladynabývaniesvýnimkou
energií. Syn potvrdzuje, že otec od apríla 2018 opäť pracuje v Írsku, deti samé žijú v ich byte a ona
pravidelne 4 - 5-krát týždenne sa o nich stará, ako aj o ich domácnosť. Aktuálne synovi uhrádza výdavky

cca 80,- € mesačne a otec platí na jeho výživu 100,- € mesačne od apríla 2018. Do tej doby neprispieval
synovi žiadnym výživným ani vecnými plneniami, lebo mu nepodpísal plnomocenstvo na podanie návrhu
voči nej na určenie výživného. Z dôvodu, že jej plnenia synovi nepostačovali, popri štúdiu si privyrábal
brigádou v DHL, čo nepreukazuje jeho schopnosť samostatne sa živiť. Z tohto čestného prehlásenia,
ako aj z listinných dôkazov, ktoré v konaní predložila, či z výpovedí účastníkov konania jednoznačne

vyplýva, že odkedy sa otec navrhovateľky vrátil z Írska v marci 2016, neplatil za ich spoločný byt nič, aj
keď v ňom spolu s ich deťmi žil. Tieto priemerné mesačné výdavky boli 140,- € v roku 2016 a nedoplatky
za byt 480,- €, 122,- € v roku 2017 a 109,- € v roku 2018. Od augusta 2017 platí otec len energie cca 50,-
€ mesačne. Aj touto formou, teda platbami za bývanie, podieľala sa na výžive ich spoločných detí. Otec
robí medzi deťmi výrazné rozdiely, a to len pre postoj syna, ktorý nechcel klamať a postavil sa na jej

stranu. Svedčí o tom aj fakt, že navrhovateľke kúpil auto v hodnote 7.700,- €. Je nepochybné, že aj keď
je kupujúcou navrhovateľka, táto nedisponovala kúpnou cenou v uvedenej výške, ale kúpil jej auto otec.
Nie je pravdou, že auto kúpila stará matka (matka otca), lebo s ňou žila 18 rokov a vie, že má minimálny
dôchodok a drobné úspory. Otec navrhovateľky pracuje opäť v Írsku od apríla 2018 podľa tvrdenia detí
u pôvodného zamestnávateľa L. N. a poberá rodinné prídavky na deti vo výške 140,- € mesačne pre

každé z nich. Otec navrhovateľky ju obvinil, že zo spoločného účtu zobrala sumu 10.000,- €, čo nie je
pravdou.Finančnéprostriedkyvovýške10.100,-€použilavobdobíod16.9.2015do4.12.2016nabežné
výdavky na chod domácnosti 6.332,- €, za klimatizáciu 3.062,- € a za gitaru pre syna zaplatila 706,- €.
Na jej účte, kde mala uloženú sumu 10.000,- € od svojich rodičov, nebol roky žiaden pohyb, čo verifikuje
predloženými listinami, z čoho jednoznačne vyplýva, že nešlo o peniaze, ktoré podľa tvrdenia otca mala

presunúť zo spoločného účtu na svoj účet. Doplnila, že v prejednávanej veci zo zvukového záznamu
z pojednávania vyplýva, že otec navrhovateľky priznal, že za trvania manželstva nadobudli spoločné
finančné prostriedky vo výške 40.000,- € a v spore vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
20C/64/2017 o určenie neplatnosti právnych úkonov otec vo svojom vyjadrení z 5.2.2018 k jej žalobe
zo dňa 23.11.2017 doplnil, že tieto finančné prostriedky utratil sám, v snahe vyrovnať sa s rozpadom

manželstva. Ide o spor, v ktorom sa domáha určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a súvisiacich listín,
ktorými si otec navrhovateľky bez jej súhlasu požičal sumu 91.000,- €, ktoré nevrátil a súčasne notárskou
zápisnicou uznal tento dlh a súhlasil s jej vykonateľnosťou a exekúciou postihujúcou ich spoločný byt
na Ď. XX v L.. Išlo o fiktívny dlh (vymyslená pôžička) v snahe ukrátiť ju na vyrovnacom podiele pri
vyporiadaní BSM po rozvode manželstva, preto sa v tomto konaní náležite bránila. Zároveň by to viedlo

aj k tomu, že by otec navrhovateľky vystavil ich deti riziku, že prídu o bývanie, ktoré im roky udržiavala
platením za tento byt, aj keď v ňom nežila a otec mal finančné prostriedky na tieto platby. Aj toto v súhrne
vypovedá o správaní sa otca odporujúcom dobrým mravom a o hodnovernosti jeho tvrdení. Poukazuje
na to v tej súvislosti, že otec navrhovateľky ju opakovane obviňuje z rôznych vymyslených machináciíso spoločnými peniazmi a pritom je to on, kto reálne míňa spoločné peniaze výlučne na svoje potreby
a reálne vystavil spoločný majetok vážnym rizikám spojeným s exekúciou. Zo strany otca ide o pomstu
voči nej za to, že od neho odišla. O účelovom správaní otca navrhovateľky vo vzťahu k jeho majetkovým

pomerom svedčí aj fakt, že rodinný dom v R. U. V., v ktorom žili 18 rokov, nadobudol darom v roku
1999 od svojich rodičov a po návrate z Írska sa účelovo tohto majetku zbavil tak, že ho daroval svojmu
bratovi C. I. rímskokatolíckemu kňazovi v Ľ., avšak i naďalej ho užíva a zveľaďuje za peniaze patriace
do BSM. Otec navrhovateľky ostal vlastníkom lesných pozemkov a ornej pôdy v R. U. V.. K tvrdeniam
navrhovateľky o jej schopnostiach zamestnať sa uviedla, že spomínaná K. G. jej nikdy prácu neponúkla,

ale uviedla, že musí získať prax, ak sa chce po toľkých rokoch (myslia sa tým roky starostlivosti o deti a
o domácnosť na základe dohody s otcom zamestnať). V tom čase bola menovaná zdravotnou sestrou
bez funkcie a nemala možnosť jej núkať prácu. Priateľ síce má súkromnú ambulanciu, ale pracuje v nej
len dvakrát týždenne po 5 hodín, čo je málo na to, aby ju mohol zamestnať. Je zamestnaný na trvalý
pracovný pomer v Ú. v L.. Finančne jej pomáha, lebo za bývanie mu neplatí, pomáha jej aj s platbami
pre deti, pritom má sám dve vyživovacie povinnosti. Prácu si aktívne hľadá, opakovane sa zúčastnila

na pohovoroch a zasiela životopisy, ale bezvýsledne. Opakovane poukázala na to, že navrhovateľke
zabezpečovala bývanie platbami nákladov s tým spojenými výlučne sama, otec z tohto titulu neplatil nič
a od augusta 2018 platil za energie cca 50,- € mesačne. O navrhovateľku sa starala v ich domácnosti,
do ktorej dochádzala v čase, keď bol otec v Írsku, resp. po návrate v čase, keď sa zdržiaval v R. U. V.,
čo bolo veľmi často. Odkedy otec opäť vycestoval za prácou do Írska v apríli 2018, skoro denne je v

domácnosti detí a stará sa o varenie, upratovanie a ostatné domáce práce. Navrhovateľke platí výživné
v zmysle predbežne vykonateľného výroku rozsudku súdu prvej inštancie. Otec jej platí výživné 50,- €
mesačne. Súdom určené výživné zodpovedá jej životnej úrovni, ktorú jej dobrovoľne zvyšuje partner,
ktorý jej pomáha s výdavkami na deti, za čo mu je vďačná, lebo bez jeho pomoci a tolerancie by sa o
deti starať takto nemohla. Poukázala aj na to, že navrhovateľka ide študovať na univerzitu do Bratislavy,

čo jednoznačne bude vyžadovať vyššie finančné nároky, ako štúdium v Košiciach, a to v tej súvislosti,
že pokiaľ je životná úroveň rodičov nízka, nemá možnosť ju zvyšovať, je nevyhnutné obmedziť nároky
dieťaťa a prispôsobiť ich takejto životnej úrovni. Rozdiel úrovne oboch rodičov sa premieta do výšky
vyživovacej povinnosti, pritom ona platí oprávnenej 30,- € a stará sa o ňu a o domácnosť detí aj inou
formou (osobne i platbami za bývanie), kým jej otec žije v Írsku, platí jej výživné 50,- € a energie cca

50,- €, pritom poberá na navrhovateľku prídavky v Írsku vo vyššej sume a o syna sa nestará vôbec, čo
rozhodne nie je súladné s dobrými mravmi.

4. Spolu s vyjadrením predložila vyhlásenie syna N. I., príjmový a výdavkový doklad o kúpe motorového
vozidla,dokladzČSOB,faktúruz12.11.21015(klimatizácia),pokladničnýdokladokúpegitarya4výpisy

z jej účtu v Tatrabanke od roku 2012 do roku 2016, žalobu, o ktorej je vedené konanie na Okresnom
súde Košice II pod sp.zn. 20C/64/2017 a vyjadrenie oboch účastníkov konania, LV č. XXXX, č. XXXX,
č. XXXX kat. úz. R. U. V. a ponuky práce, na ktoré v ostatnom období reagovala.

5. Otec navrhovateľky vo vyjadrení čiastočne zopakoval odvolaciu argumentáciu navrhovateľky a

zdôraznil, že súd prvej inštancie sa dôsledne nevysporiadal s tým, aké sú schopnosti, možnosti a
majetkové pomery povinnej. Uviedol, že povinná sa „nechce“ zamestnať a v tejto súvislosti poukázal na
to, že pani K. G. jej viackrát ponúkla pomoc zamestnať sa v nemocnici, ale povinná to odmietla. Súčasný
priateľ povinnej MUDr. L.Í. je ortopédom, ktorý pracuje v nemocnici v L., ale okrem toho prevádzkuje
aj súkromné ambulancie, teda vzhľadom k ich vzájomnému vzťahu podľa jeho názoru nebol problém,

aby pomohol povinnej nájsť si prácu, resp. ju sám zamestnať. Z uvedeného vyplýva, že povinná sa
bezdôvodnevzdávapríležitostizamestnaťsascieľom,abynemuselanavrhovateľkeprispievaťnavýživu
viac, než je minimálna suma, na ktorú ju zaviazal súd. Navrhovateľka nastupuje od septembra na
vysokú školu, má záujem študovať v Bratislave alebo v Českej republike, teda jej odôvodnené potreby sa
minimálne v súvislosti so štúdiom určite zvýšia. Úvahou súdu, že navrhovateľka by mala obmedziť svoje

nároky a prispôsobiť ich životnej úrovni povinnej, uviedol, že je neprimerané žiadať od navrhovateľky,
aby sa vzdala lepšieho vzdelania len kvôli tomu, že matka sa účelovo vyhýba plateniu výživného v sume
vyššej ako je minimálne výživné. Tvrdenie povinnej, že väčšinu času trávi vo svojom rodičovskom dome
v R. U. V. sa nezakladá na pravde, pretože odchádzal do rodičovského domu len vtedy, keď to bolo
nevyhnutné pre zdravotný stav jeho matky alebo keď bolo potrebné pomôcť s prácami okolo domu.

Teda v tomto prípade sa nedá hovoriť o časovom intervale „väčšinu času“, ako to popisuje povinná.
Skutočnosti, ktoré uvádza povinná ohľadom plnoletého syna N. sa taktiež nezakladajú na pravde a sú
zavádzajúce, nakoľko ich spoločný plnoletý syn N. opätovne býva s ním v spoločnom byte na G. ul. v L.,
prispieva na jeho výživu 100,- € mesačne od 7.4.2018 na jeho osobný účet aj napriek tomu, že syn užvyše roka pracuje v spoločnosti DHL, teda je schopný sa samostatne živiť. Povinná neuhrádza potreby
plnoletého syna tak, ako uvádza, nakoľko ani potom, čo sa odsťahovala z bytu na Ď. ul., nevzala ho
bývať k sebe a svojmu priateľovi, aj napriek tomu, že žije v trojizbovom byte, ale nasťahovala ho k svojej

matke, ktorá žije v L.. Syn N. sa po mesiaci vrátil bývať späť k nemu z dôvodu, že sa medzi povinnou
a jej matkou vyskytovali problémy so starostlivosťou o neho. Z vyššie uvedeného vyplýva, že osobnú a
finančnú starostlivosť o navrhovateľku zabezpečoval výhradne sám a aj v súčasnosti, pretože matka sa
ľahkovážne bez preukázania akéhokoľvek vážneho dôvodu, ktorý by jej bránil zamestnať sa, vyhýba v
podieľaní sa na výžive oprávnenej. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol v súlade s odvolacím návrhom

navrhovateľky.

6. Navrhovateľka vo vyjadrení k vyjadreniu povinnej zdôraznila, že v uvedenom konaní sa nejedná o
N. I.Č., a teda jeho čestné prehlásenie považuje za absolútne bezpredmetné. Potvrdila, že platby za
spoločnýbytrodičovplatilapovinnáodroku2016doaugusta2017,aletolenzdôvodu,žesaneodhlásila
z týchto platieb napriek tomu, že zo strany otca jej táto možnosť bola opakovane navrhnutá. Tvrdenie

povinnej o poberaní prídavkov v zahraničí uviedla, že otec nemôže poberať prídavky na deti, nakoľko
už dosiahol vek 16 rokov a rovnako ani skutočnosti tvrdené povinnou, že otec disponuje na svojom
účte sumou 40.000,- € sa nezakladajú na pravde. Na druhej strane povinná opakovane uvádzala, že
nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou a finančné prostriedky si musí len požičiavať od rodičov, no
vo svojom vyjadrení uviedla, že disponuje sumou 10.000,- €, ktoré dostala od svojich rodičov ešte v roku

2012, čo preukázala aj výpisom zo svojho účtu. Vzhľadom k časovému obdobiu (povinná sa v období
od októbra do decembra 2015 sa už viacmenej nezdržiavala v spoločnom byte a v polovici decembra
2015 sa definitívne odsťahovala), vznikajú pochybnosti o tom, že finančné prostriedky v celkovej výške
10.000,- € boli použité tak, ako uvádza povinná, teda na bežný chod domácnosti. V tejto súvislosti
uviedla, že finančné prostriedky na kúpu klimatizácie zanechal jej otec v hotovosti. Otec sa jej nikdy

nevyhrážalanenútiljudoničoho.Všetkyvýdavkyjejhradíotecamatkaprispievasumou50,-€mesačne.
Od septembra nastupuje na vysokú školu, s čím sú spojené vyššie výdavky. Počas toho, ako je otec v
Írsku, sa stará sama o seba. V celom rozsahu zotrvala na svojom odvolacom návrhu.

7. Ďalšie vyjadrenia zo strany účastníkov konania podané neboli.

8. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

10. Podľa § 391 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je povinný uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorý účastníkovi

konania odníma tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O uvedenú vadu ide najmä vtedy, ak
súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania,
ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovikonania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv,
ktoré Civilný súdny poriadok priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane
v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť konania môžu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia

ako dôsledok absencie niektorej jeho podstatnej časti. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku
môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti,
prípadne úplne chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou
rozpornosťouvýrokurozhodnutia sjehodôvodmi,vecnourozdielnosťoumedzivyhlásenýmrozhodnutím
a jeho písomným vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Vydanie

zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je potrebné vždy
takétorozhodnutiezrušiť,najmäzhľadiskaústavouzaručenéhoprávanasúdnuochranu,naspravodlivé
súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Obsah práva na súdnu ochranu nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatnení, ale jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Konanie súdu v súlade so zákonom musí

vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné
súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne
a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu
jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia. Odôvodnenie má obsahovať

dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Neodôvodnené alebo nedostatočne odôvodnené
rozhodnutie nedovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako si súd ich vec vyložil a ako aplikoval príslušné
hmotnoprávne a procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.

13. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického a
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie
§ 191 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť
napr., prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní
rozhodnutia do úvahy, príp. prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov zakotvená v relevantných zákonných ustanoveniach totiž neznamená, že by súd
vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie alebo o ktoré z
vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať sa so
všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti

zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a uviesť ho tak,
aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti je potrebné premietnuť
do záverov o skutkovom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutočný stav a ktorý je rozhodujúci pre
právne posúdenie. Právnym posúdením veci treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení

zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený
skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutočného stavu podľa týchto ustanovení k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá
vo svojej podstate je porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces,

ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok
46 a nasl. Ústavy SR. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne
argumentovaťprotirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchopravnýchprostriedkov,tátovadabráni
odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné,

lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66 CMP a

dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na jeho zmenu, preto ho podľa §
389 ods. 1 písm.b/ a c/ CSP zrušil a podľa § 391 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.15. Odvolací súd posúdením všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania dospel
k záveru, že súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne § 185 CSP a § 36 CMP, pretože nezistil všetky
okolnosti významné pre rozhodnutie o výživnom, dôsledne nevyhodnotil vykonané dokazovanie a

obmedzil sa len na všeobecnú konštatáciu zákonných podmienok určenia vyživovacej povinnosti rodiča
k dieťaťu a zhrnutie zisteného skutočného stavu bez toho, aby dôsledne vyhodnotil vykonané dôkazy,
resp. zdôvodnil, ktoré a z akého dôvodu pokladal za vierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri
formulovaní rozhodnutia do úvahy, teda o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprel a
akými úvahami sa pri rozhodovaní o výživnom riadil. Vážnym nedostatkom odôvodnenia zakladajúcim

vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia je, že súd prvej inštancie napriek zisteniu, že povinná nie je
zamestnaná, sa vôbec nezaoberal jej možnosťami získať si adekvátne zamestnanie zodpovedajúce
jej vzdelaniu a kvalifikácii, nota bene nevykonal dokazovanie z hľadiska zásady potencionality príjmov
a uspokojil sa iba s tvrdením, že povinná nemá žiaden príjem a jej životné náklady zabezpečujú
rodičia, resp. partner. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pri rozhodovaní o vyživovacej
povinnosti povinného rodiča voči dieťaťu nie je smerodajné, koľko si rodič prácou zarobí, alebo či vôbec

pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je
limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie a uspokojenie
vlastnýchpotrieb.Potencionálnypríjemniejeto,čopovinnýrodičskutočnezarobí,aleto,čojeobjektívne
možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti,
zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Súd prvej inštancie riadne a zákonne

nevyhodnotil schopnosti a možnosti povinnej, pretože sa obmedzil iba na posúdenie, že povinná je
nezamestnaná a nemá príjem bez toho, aby jej schopnosti a možnosti skúmal komplexne so zreteľom
na jej celkovú životnú úroveň a prezentované mesačné výdavky. Zdôrazňuje, že schopnosti a možnosti
povinného rodiča nie sú definované iba jeho preukázaným príjmom, ale pre ich komplexné posúdenie je
vždy nevyhnutné vykonať dokazovanie vo všetkých relevantných aspektoch ovplyvňujúcich schopnosti

a možnosti povinného rodiča, teda okrem iného aj ohľadom jeho mesačných výdavkov, ich účelu a
charakteru. Odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že žiadny účinný zákon Slovenskej republiky
nezakotvuje povinnosť pracovať a nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom
je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods.
1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie

umiestniť na trhu práce vo svojom odbore alebo na pozícii adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je
schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo len v minimálnej miere. Odvolací súd dospel
kzáveru,žeztaktovykonanéhodokazovaniaanizozistenéhoskutkovéhostavu niejemožnévyhodnotiť
a posúdiť schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinnej vo vzájomnej súvislosti s odôvodnenými
potrebami navrhovateľky, v dôsledku čoho nie je zachované ani právo dieťaťa podieľať sa na životnej

úrovni svojich rodičov, nakoľko životná úroveň povinného rodiča nie je zrejmá, teda závery súdu prvej
inštancie o rozhodujúcich skutočnostiach sú nezrozumiteľné a nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

16. Odvolací súd uzatvára, že závery súdu prvej inštancie o rozhodujúcich skutočnostiach sú pre

nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, nota bene nepresvedčivé, v dôsledku čoho
účastníci konania v odvolacom konaní predkladajú dôkazy a argumentujú skutkovými okolnosťami vo
svojich rozsiahlych podaniach, pretože v odôvodnení napadnutého rozsudku na nich nedostali odpoveď.
Súd prvej inštancie týmto postupom znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva,
teda relevantne argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý

proces a táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci, preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav veci v naznačenom

smere, vysporiadať sa s odvolacími dôvodmi navrhovateľky, najmä vo vzťahu k reálnym zárobkovým
schopnostiam a možnostiam povinnej a jej postoja umiestniť sa na trhu práce. Bude povinnosťou súdu
prvej inštancie posúdiť, či sú tu dôvody pre posúdenie schopností a možnosti povinnej z hľadiska
princípu potencionality príjmu alebo nie. Za predpokladu posúdenia zisteného skutkového stavu v
zmysle princípu potencionality, je potrebné potencionálny príjem povinného rodiča vyčísliť, pretože

potencionálny príjem nie je abstraktnou veličinou, ale má reálnu hodnotu, ktorú môže povinný rodič
získať na základe svojich skutočných schopností, možností a majetkových pomerov. Odvolací súd v tejto
súvislostipoznamenáva,žebezohľadunato,čisúdprvejinštancieprirozhodovaníovýživnomvychádza
z reálne zisteného príjmu alebo zistený skutkový stav posudzuje v zmysle princípu potencionality, jevždy nevyhnutné príjem povinného rodiča vyčísliť, prípadne určiť rozpätie, v ktorom sa nachádza tak,
aby jeho vyživovaciu povinnosť bolo možné posúdiť na základe jeho reálnych a objektívnych schopností,
možností a majetkových pomerov. Pri posudzovaní majetkových pomerov povinnej je nevyhnutné sa

vysporiadaťsrelevantnýmiokolnosťamivovzťahuajkfinančnýmprostriedkom(10.000€),ktorépriznala
povinná ako dar od svojich rodičov. Rovnako bude povinnosťou súdu prvej inštancie dôsledne zistiť,
z akých finančných prostriedkov si zabezpečuje povinná svoje životné náklady, aká je jej skutočná
životná úroveň a následne zistené skutkové okolnosti dôsledne vyhodnotiť v súlade s úvahou, že
eventuálne špekulatívne správanie povinného rodiča nemožno vyhodnotiť v neprospech dieťaťa, ktoré

je odkázané svojou výživou na rodičov, pretože nie je schopné samostatne sa živiť. Rovnako je
nevyhnutné riadne a zákonne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľky z pohľadu všetkých
relevantných skutočností berúc do úvahy aj zmenu pomerov, ak navrhovateľka už študuje na vysokej
škole, zistené skutkové okolnosti vyhodnotiť z pohľadu primeranosti určeného výživného vo vzájomnej
súvislosti s reálnymi schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi povinnej a odôvodnenými
potrebami navrhovateľky. Následne bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o

návrhu navrhovateľky na určenie výživného a pri rozhodovaní o dlžnom výživnom zohľadniť peňažné
plnenie povinnej voči navrhovateľke, ako aj vecné plnenie (do kategórie vecného plnenia patrí aj
alikvotná časť nákladov bývania), rozhodnúť o spôsobe zaplatenia dlhu a trovách konania, ktoré si
navrhovateľka uplatnila a rozhodnutie odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z §
220 ods. 2 CSP, teda aby jeho závery boli logicky správne, presvedčivé a spätne preskúmateľné.

18. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).