Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118202769
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7118202769.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Mgr. R. P., nar. XX.X.XXXX, bytom S.
XXXX/XX, B., zastúpený JUDr. Jánom Legerským, advokátom, so sídlom Nám. Sv. Anny 15/25, Trenčín,
protižalovanému:Slovenskárepublika,zaktorúkonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,Pribinova
2, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 16.
novembra 2018, č. k. 37C/9/2018-182

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 74,53 Eur s príslušenstvom (I), uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.534,74 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 4.7.2017
do zaplatenia (II) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,74 %.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v sume
1.609,27 Eur, spôsobenej mu podľa skutkového vymedzenia žaloby v príčinnej súvislosti s nezákonným

rozhodnutím orgánu verejnej moci o vznesení obvinenia, za ktoré štát zodpovedá podľa zák. č. 514/2003
Z. z. Žalobca v podstatnom tvrdil, že uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, Sekcie kontroly
a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej služby ČVS: SKIS-13/OISV-SV-2014 zo dňa 27.6.2014 bolo
voči jeho osobe vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa ust. § 156 ods. 1 Trestného
zákona, v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa ust. § 364 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona, a že na základe jeho sťažnosti bolo toto rozhodnutie ako nezákonné zrušené uznesením
prokurátoraOkresnejprokuratúrysp.zn.1Pv218/14-7702-11zodňa7.10.2015.Nakoľkosavkonečnom

dôsledku podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdilo, zodpovedá štát podľa argumentácie
žalobcu za škodu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia, ktorú si uplatnil v
rozsahu nákladov vynaložených na obhajobu v trestnom konaní zvoleným advokátom v sume 1.051,07
Eur a v rozsahu nákladov na dopravu v súvislosti s cestami žalobcu z miesta svojho bydliska na miesta
uskutočnenia procesných úkonov dňa 30.7.2014 (výsluch žalobcu ako obvineného v Košiciach), dňa
3.10.2014 ( výsluch svedkov v Košiciach), dňa 12.5.2015 (výsluch znalca v Košiciach) a dňa 29.1.2015
(výsluch svedkov v Snine), v súvislosti s ktorým úkonom (29.1.2015) si žalobca uplatnil tiež i náhradu

nákladov spojených s ubytovaním.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku bezo zvyšku vyšiel zo skutkových zistení zodpovedajúcich
tvrdeniam žalobcu o postupe a o rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní vo veci jeho trestnéhostíhania. Za preukázanú mal tiež skutočnosť, že v tomto trestnom konaní žalobcu obhajoval JUDr. J.
K., advokát, ktorý v rámci jeho obhajoby vykonal úkony právnej služby prevzatie a príprava obhajoby
dňa 1.10.2014, účasť na výsluchu svedka J. B. dňa 2.10.2014 v čase od 9.05 do 10.03 hod., účasť na

výsluchu svedka R. Y. dňa 2.10.2014 v čase od 10.15 do 11.10 hod., účasť na výsluchu svedka Z. K.
dňa 2.10.2014 v čase od 11.20 do 12.00 hod., účasť na výsluchu svedka E. Y. dňa 2.10.2014 v čase
od 12.10 do 12.40 hod., účasť na výsluchu svedkyne JUDr. B. X. dňa 2.10.2014 v čase od 12.45 do
13.20 hod., účasť na výsluchu svedka J. Č. dňa 2.10.2014 v čase od 14.00 do 14.25 hod., účasť na
výsluchu svedka J. A. dňa 2.10.2014 v čase od 14:30 do 15.00 hod., vypracovanie návrhu na rozsah

ďalšieho dokazovania dňa 8.10.2014 a účasť na výsluchu svedka R. R. dňa 4.2.2015. Zároveň mal
súd prvej inštancie v tejto súvislosti za preukázané, že obhajca žalobcu vynaložil na dopravu z miesta
svojho pôsobenia do Košíc dňa 2.10.2014 náklady v celkovej sume 200,92 Eur. Podľa zistenia súdu
prvej inštancie sa žalobca zúčastnil vyšetrovacích úkonov v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a
12.5.2015, pričom na dopravu do miesta ich uskutočnenia použil vlastné motorové vozidlo Seat Ibiza,
EČV: B.. Napokon prvoinštančný súd mal za preukázané tiež, že v súvislosti s účasťou na vyšetrovacom

úkone dňa 29.1.2015 v Snine žalobca vynaložil tiež náklady na ubytovanie v sume 50,50 Eur.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods.
1, § 6 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 až 3 a § 27 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, § 12 a § 18 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 1
ods. 1 a 2 a § 7 ods. 1 a 2 zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov a § 1 písm. b) opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z. z. Na ich základe vo vzťahu k základu
uplatneného nároku právne uzavrel, že žalovaný za žalobcom tvrdenú škodu zodpovedá podľa ust.

§ 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nakoľko vznikla v príčinnej súvislosti s vykonateľným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom. Čo do rozsahu náhrady,
prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel z toho, že za úkony právnej služby vykonané v rámci
obhajoby žalobcu, patrí JUDr. J.N. K., advokátovi tarifná odmena a náhrada hotových výdavkov v sume
976,54 Eur, v ktorej považoval žalobcom vynaložené náklady obhajoby prostredníctvom advokáta za

účelné. Rovnako súd prvej inštancie posúdil tiež náklady vynaložené žalobcom na dopravu na miesto
uskutočnenia procesných úkonov v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015 s tým, že ich
náhradu v celkovej výške 507,70 Eur zodpovedajúcej opotrebeniu (amortizácii) motorového vozidla
(tzv. základnú náhradu), považoval za právne opodstatnenú s analogickým použitím ust. § 7 zák.
č. 283/2002 Z. z. v spojení s ust. § 1 písm. b) opatrenia MPSVaR č. 632/2008 Z. z. V súvislosti s

účasťou na procesnom úkone dňa 29.1.2015 v Snine súd prvej inštancie posúdil ako nezákonným
rozhodnutím vyvolané a žalobcom účelne vynaložené tiež náklady na ubytovanie v sume 50,50 Eur. V
tomto rozsahu súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Za omeškanie žalovaného so zaplatením priznanej
náhrady škody v sume 1.534,74 Eur súd prvej inštancie priznal žalobcovi tiež úroky z omeškania v
percentuálnej výške vyplývajúcej z ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú

niektoréustanoveniaObčianskehozákonníkavzneníneskoršíchzmienadoplnkov.Počiatokomeškania
žalovaného (dňa 4.7.2017) pritom prvoinštančný súd odvodil s použitím ust. § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003
Z. z. od právnej skutočnosti oznámenia žalovaného v rámci predbežného prejednania náhrady škody,
že nárok žalobcu neuspokojí, k čomu došlo podľa jeho zistenia dňa 4.7.2017. Rozhodnutie o čiastočnom
zastaveníkonaniaodôvodnilsúdprvejinštanciesodkazomnaust.§145ods.2C.s.p.späťvzatímžaloby

vtejtočastižalobcom.Napokonrozhodnutieotrováchkonaniasúdprvejinštancieodôvodnilspoukazom
na ust. § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C.s.p. C.s.p. väčším procesným úspechom žalobcu v spore (95,37
%), v porovnaní s rozsahom jeho zodpovednosti za trovy zastavenej časti konania (4,63 %), ktorých
pomer podľa záveru prvoinštančného súdu založil právo žalobcu na náhradu 90,74 % trov konania.

5.Lenprotivyhovujúcemuvýrokunapadnutéhorozsudku(II)podalžalovanývzákonnejlehoteodvolanie
s návrhom, aby ho odvolací súd v tejto časti zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní v prvom rade nesúhlasil so záverom súdu prvej
inštancie, že nezákonnosť rozhodnutia, ako zákonný predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu verejnej moci, vyplýva zo samotnej skutočnosti, že rozhodnutie

bolo pre nezákonnosť zrušené. Podľa názoru odvolateľa je potrebné nezákonnosť rozhodnutia vždy
hodnotiť v objektívnych a subjektívnych súvislostiach. V prípade rozhodnutia o vznesení obvinenia
treba pre záver o jeho nezákonnosti posúdiť, či pre jeho vydanie boli naplnené zákonné predpoklady
podľa ust. § 206 ods. 1 Trestného poriadku, a teda, či na podklade trestného oznámenia alebozistených skutočností po začatí trestného stíhania je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin
spáchala určitá osoba. Z takto formulovaných podmienok pre vznesenie obvinenia, podľa argumentácie
žalovaného vyplýva, že pre takýto postup sa nevyžaduje istota, že trestný čin spáchala určitá osoba.

Odvolateľzdôraznil,žesamotnévznesenieobvinenianeznamenávyslovenieviny;predstavujeprocesný
predpoklad uskutočnenia ďalšieho vyšetrovania, ktorým sa na podklade zadovážených dôkazov vina
preukáže alebo vyvráti. Žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal
s otázkou príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o vznesení obvinenia a žalobcom tvrdenou škodou.
Odvolateľ v tomto smere poukázal na skutočnosť, že už dňa 12.8.2014 bol vyšetrovací spis predložený

Okresnej prokuratúre Humenné na rozhodnutie o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení
obvinenia, pričom k rozhodnutiu o sťažnosti došlo až s odstupom 14 mesiacov. Podľa názoru odvolateľa,
pokiaľ by Okresná prokuratúra Humenné rozhodla o sťažnosti žalobcu v primeranom čase, mohla tým
predísť uskutočneniu niektorých procesných úkonov a žalobcovi by nevznikla škoda v uplatnenej výške.
Z toho odvolateľ vyvodzoval, že Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky nezodpovedá za všetku škodu vzniknutú žalobcovi. Ďalšou skupinou odvolacích námietok

žalovanýpolemizovalsozáveromsúduprvejinštancie,žežalobcovipatrízapoužitiemotorovéhovozidla
náhrada za amortizáciu vozidla. Podľa názoru odvolateľa, nakoľko žalobca motorové vozidlo nepoužil
v súvislosti s výkonom prác pre zamestnávateľa, je aplikácia zák. č. 283/2002 Z. z. na posúdenie tohto
nároku vylúčená. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil ani so skutkovým nálezom súdu prvej inštancie, že
na dopravu na miesto procesných úkonov žalobca použil osobné motorové vozidlo. Vytkol v tomto

smere súdu prvej inštancie, že ohľadne tejto skutočnosti vyvodil skutkový záver len na podklade
žalobcom predloženého technického preukazu, a že pritom neprihliadal tiež na to, že žalobca nežiadal
náhradu za spotrebované pohonné hmoty, ale len náhradu za amortizáciu vozidla. Napokon žalovaný
v odvolaní polemizoval tiež so záverom prvoinštančného súdu o účelnosti žalobcom vynaložených
nákladov obhajoby. Pokiaľ ide o cestovné výdavky, žalovaný v odvolaní spochybnil potrebnosť ich

vynaloženia žalobcom vo svetle skutočnosti, že cestovné výdavky do miesta uskutočnenia procesných
úkonov znášal aj jeho obhajca. Náklady na dopravu na miesta procesných úkonov uskutočnených v
dňoch 3.10.2014, 12.5.2015 a 29.1.2015 neboli podľa odvolacej argumentácie žalovaného vynaložené
účelne tiež i preto, že žalobca na tieto úkony nebol predvolaný a jeho účasť na nich nebola podľa
jeho názoru potrebná. Svojimi odvolacími námietkami vytýkajúcimi nesprávnosť skutkových zistení súdu

prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na prítomnosť právnych vád
napadnutého rozsudku žalovaný, podľa posúdenia odvolacieho súdu, uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust.365ods.1písm.f)ah)C.s.p.Vodvolanížalovanýmformálneoznačenéacitovanéodvolaciedôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b) a e) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami
a výhradami, ktoré by poukazovali na nedostatok podmienok konania, na pochybenie prvoinštančného

súdu v jeho procesnom postupe alebo na neúplnosť skutkových zistení z dôvodu, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy. Preto podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie
dôvody žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným

odvolacím dôvodom je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní,
a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto
porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

6. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu vo všeobecnosti stotožnil so skutkovými závermi súdu prvej
inštancie i spôsobom jeho právneho posúdenia veci. V konkrétnej rovine žalobca vo vyjadrení odmietol
názor žalovaného o delenej zodpovednosti za škodu z dôvodu pochybenia v procesnom postupe
orgánov prokuratúry a vyzdvihol v tomto smere skutočnosť, že náklady na svoju obhajobu vynaložil,

a preto k vzniku škody v danom prípade došlo, v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
vyšetrovateľa PZ o vznesení obvinenia a nie z dôvodu liknavého postupu prokurátora rozhodujúceho
o sťažnosti proti tomuto rozhodnutiu. Skutočnosť, že vyšetrovateľ PZ vykonával procesné úkony,
ktoré si vyžiadali vynaloženie nákladov obhajoby v čase, keď ešte príslušný orgán nerozhodol o
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podľa názoru žalobcu zodpovednosť žalovaného

za škodu len umocňuje. Žalobca vo vyjadrení nesúhlasil ani s nazeraním žalovaného na spôsob
posudzovania zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia z pohľadu úpravy predpokladov pre vznik
zodpovednosti za škodu štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Naproti odvolacej argumentácii žalovaného
žalobca v tejto otázke zastával názor, že pre posúdenie uznesenia o vznesení obvinenia akonezákonného je rozhodujúcou skutočnosť, že práve z dôvodu nezákonnosti bolo toto rozhodnutie
zrušené prokurátorom. Polemika o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia tak podľa žalobcu v
konečnom dôsledku znamená spochybňovanie vecnej správnosti zrušujúceho rozhodnutia prokurátora.

K poznámke žalovaného, že v súvislosti s dopravou na procesné úkony si žalobca uplatnil (len)
základnú náhradu a nedomáhal sa tiež náhrady za spotrebované pohonné hmoty, ktorá skutočnosť
podľa odvolateľa spochybňuje skutkovú variantu o použití motorového vozidla, žalobca vo vyjadrení
prezentoval názor, že náhrada za spotrebované pohonné hmoty je v základnej cestovnej náhrade
už subsumovaná. Žalobca odmietol tiež argumentáciu žalovaného o neúčelnosti ním vynaložených

cestovných nákladov na dopravu na procesné úkony uskutočnené v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014,
29.1.2015 a 12.5.2015 vystavanú na tvrdení, že cestovné za tieto úkony si uplatnil už obhajca žalobcu.
Žalobca v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že jeho obhajca si vyúčtoval hotové výdavky len
za cestu na procesný úkon dňa 2.10.2014. Napokon žalobca vo vyjadrení nesúhlasil ani s názorom
žalovaného, že jeho účasť na procesných úkonoch nebola potrebná. Podľa žalobcu svojou prítomnosťou
na vyšetrovacích úkonoch realizoval právo na obhajobu a potrebnosť jeho osobnej účasti na úkonoch,

za ktoré si uplatnil náhradu hotových výdavkov, bola umocnená skutočnosťou, že sa ich nezúčastnil
jeho obhajca.

7. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 74,53 Eur s
príslušenstvom (I) nebol odvolaním napadnutý. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle

ust. § 367 ods. 2 a ods. 3 C.s.p., a preto v nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. Vo vzťahu k ostatným častiam rozsudku (napadnutému vyhovujúcemu výroku II a závislému výroku
o trovách konania III) Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie
žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti

rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie sa žalovaným vytýkaných skutkových a právnych vád nedopustil. Preto odvolanie žalovaného

z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol
verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.11.2019 po predchádzajúcom oznámení miesta
a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

9. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých
podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.), a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387

ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia a argumentáciu žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací
súd dodáva:

10. Žalovaný vo svojej odvolacej argumentácii ťažiskovo polemizoval so spôsobom interpretácie súdom

prvej inštancie inak správne zvolených noriem - ustanovení zák. č. 514/2003 Z. z. upravujúcich
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú (tiež) nezákonným rozhodnutím. Hneď na
úvod sa žiada pripomenúť, že právne otázky povahy trestného stíhania z hľadiska zodpovednostných
titulov vymedzených zák. č. 514/2003 Z. z a spôsobu hodnotenia jeho zákonnosti boli donedávna
predmetom odbornej diskusie, pluralita ktorej sa prejavila i v rôznych záveroch právnej praxe súdov.

Hneď jedným dychom však treba povedať, že v čase vydania napadnutého rozsudku už bola zrejmá
názorová disproporcia v neprospech názoru, ktorý v spore prezentoval žalovaný. V tejto súvislosti je
potrebné zmieniť sa napríklad o rozhodnutiach NS SR z 30. marca 2011 sp. zn. 3 Cdo/194/2010, z 30.
januára 2011 sp. zn. 4 Cdo/54/2011, z 12. decembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 145/2011, z 19. júna 2013 sp. zn.
7 Cdo 87/2012 a z 19. februára 2014 sp. zn. 7 M Cdo 27/2012. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych

záveroch, ktoré dá sa povedať boli už definitívne v právnej praxi doktrinálne ustálené ÚS SR v jeho
rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp. zn. I. ÚS 320/2016, v ktorom tento mimo iného tiež konštatoval, že „nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a že „pre posúdenie nezákonnosti
rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní

potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu,
že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že
skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný
pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora)
sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“ (por. tiež uznesenie NS SR č. 4M

Cdo 15/2009). Právny názor, z ktorého pri posudzovaní tejto otázky vyšiel súd prvej inštancie plne
zodpovedá týmto záverom ÚS SR i NS SR a odvolací súd nevzhliadol dôvod od tejto, dá sa povedať
v súčasnosti už ustálenej rozhodovacej praxe, sa v prejednávanom prípade odchýliť. K odvolacej
argumentácii žalovaného poukazujúcej na súlad procesného postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa s
Trestným poriadkom, odvolací súd odkazuje na výstižné závery Ústavného súdu Českej republiky,
prezentované v jeho náleze sp. zn. I. US554/04 zo dňa 31. marca 2005, v zmysle ktorých „...je

povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ukážu ich predpoklady neskôr
ako mylné a nesprávne. Ak má byť jednotlivec povinný sa takýmto úkonom vôbec podrobiť, musí v
právnom štáte existovať garancia, že v prípade preukázania, že trestnú činnosť nespáchal, dostane sa
mu odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Nie je pritom rozhodné, ako

orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie potvrdilo“.

11. Odvolateľ sa mýli tiež vo svojom názore o delenej zodpovednosti štátnych orgánov za žalobcom
tvrdenú škodu. Z odvolacej argumentácie žalovaného je zrejmé, že tento jeho názor má pôvod v
neuvedomení si, že zodpovedným za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je podľa zák. č.

514/2003 Z. z. zásadne štát a nie orgán, ktorý vo veci náhrady škody za štát koná. Vyjadrením
tejto jednotnosti zodpovednosti štátu je v procesných súvislostiach zásada, že štát ako jediný
zodpovednostný subjekt v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. môže mať v konaní procesné postavenie
žalovaného len jedenkrát (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo 149/2011 zo dňa 26.9.2012).

12. V rovine právneho posúdenia veci odvolací súd nemohol prisvedčiť ani odvolacej námietke
žalovaného, ktorou spochybňoval právne opodstatnenie priznanej náhrady za amortizáciu motorového
vozidla. Odvolateľ sa nemýli, pokiaľ v súvisiacej argumentácii odmieta priamu aplikovateľnosť zák. č.
283/2002 Z. z. na prejednávanú vec. Nepostrehol však, že ani súd prvej inštancie nemal na použiteľnosť
tejto normy iný názor a vyšiel z neho popri aplikácii zákonných ustanovení o zodpovednosti za škodu

len analogicky. Za podstatnú v tejto súvislosti odvolací súd považuje skutočnosť, že i opotrebenie
motorového vozidla, ku ktorému nesporne dochádza každým jeho použitím, predstavuje úbytok v
majetkovej sfére, ktorý, pokiaľ má škodový základ, je potrebné považovať za škodu. Odvolací súd v tejto
súvislosti pripomína, že právna prax (por. napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 4 M Cdo 23/2008, zo dňa
21. decembra 2009) pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka

chápe ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným
ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým
poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná
škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu
poškodenéhoareprezentujemajetkovéhodnoty,ktorébolonutnévynaložiť,abydošlokuvedeniuvecido

predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného
nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na
pravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavujezmenšenímmajetkupoškodeného(úbytkom
aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Pokiaľ ide o rozsah
opotrebenia, možno objektívne konštatovať, že exaktné zistenie tohto údaja s vynaložením ekonomicky

prijateľných nákladov prakticky neprichádza do úvahy. Z toho dôvodu zákonodarca v pracovnoprávnych
vzťahoch pristúpil k jeho paušalizovaniu. Podľa názoru odvolacieho súdu niet zábrany, naopak je
rozumné, praktické a i spravodlivé, aby takto vyjadrená hodnota opotrebenia nemohla byť, pokiaľ aj
priamaaplikáciazák.č.283/2002Z.z.neprichádzadoúvahy,smerodajnávskutkovomzávereorozsahu
amortizácie aj v iných súkromnoprávnych súvislostiach.

13. Odvolací súd sa nemohol stotožniť ani s argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňoval
účelnosť vynaložených cestovných nákladov žalobcom. Pokiaľ ide o odvolateľom nastolenú otázku
potrebnosti jeho prítomnosti na vyšetrovacích úkonoch, odvolací súd akcentuje, že právo na obhajobuje považované za najzákladnejšie právo obvineného v trestnom konaní. Právna teória ním rozumie
súhrn práv obvineného, proti ktorému bolo vznesené obvinenie, na realizáciu obhajoby. Ústava SR,
ako najvyšší zákon štátu vo svojom Čl. 50 stavia na roveň realizáciu tohto práva osobne alebo

prostredníctvom obhajcu. Právo osobnej obhajoby môže obvinený v zmysle ust. § 213 Trestného
poriadku realizovať tiež osobnou účasťou na úkonoch prípravného konania. V tejto súvislosti je potrebné
mať na zreteli tiež, že Čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
explicitne upravuje právo obvineného vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe. Z toho podľa
záveru odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca osobnou prítomnosťou na výsluchoch svedkov, ktorých

sa nezúčastnil jeho obhajca, a ktoré nesporne mohli prispieť k priaznivému výsledku trestného stíhania,
realizovalsvojeprávonaobhajobuavýdavkystýmspojenéjepotrebnépovažovaťzaúčelnevynaložené
trovy konania v zmysle ust. § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Na účelnosti žalobcom vynaložených
cestovných nákladov nijak neubrala skutočnosť, že cestovné výdavky mal tiež jeho obhajca a boli
zahrnuté v uplatnenej náhrade hotových výdavkov advokáta preto, že ako vyplýva zo zistenia súdu prvej
inštancie a správne v tomto smere argumentoval tiež žalobca v odvolacom konaní, advokát žalobcu si

uplatnil hotové výdavky len za cestu uskutočnenú dňa 2.10.2014, a teda neúčtoval si náklady za cesty
v dňoch 30.7.2014, 3.10.2014, 29.1.2015 a 12.5.2015, ktoré uskutočnil žalobca.

14. Napokon odvolací súd neposúdil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného, spochybňujúcu
správnosť skutkového nálezu súdu prvej inštancie o použití motorového vozidla na dopravu žalovaným.

Podľa presvedčenia odvolateľa, tento skutkový záver nemôže obstáť z dôvodu, že má dôkaznú oporu
len v technickom preukaze. Žalovaný však v tomto svojom úsudku prehliadol, že v súlade s ust. § 191
C.s.p. prvoinštančný súd hodnotil tento dôkaz nielen jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti s inými
dôkazmi, z ktorých skutkovo vyplynulo, že žalobca sa bezpochyby procesných úkonov zúčastnil, a preto
sa logicky musel na miesto ich vykonania z miesta bydliska dopraviť. Hoc aj žalovanému možno v

istých súvislostiach prisvedčiť, že vzhľadom na charakter vykonaných dôkazov nemožno v okolnostiach
prípadu úplne vylúčiť skutkovú variantu použitia aj iného spôsobu dopravy žalobcom, podstatným z
hľadiskadôsledkovtohtodôkaznéhozaváhaniavšakale,podľaposúdeniaodvolaciehosúduje,ževýšku
žalobcom uplatnených dopravných nákladov (aj vzhľadom na jeho mylnú predstavu, že v základnej
cestovnej náhrade sú náklady za spotrebovaného pohonné hmoty už zahrnuté), možno považovať v

porovnaní s cestovným za použitie prostriedkov hromadnej dopravy, za primerané.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vecne správny rozsudok
súdu prvej inštancie ako v napadnutom vyhovujúcom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania
majúcom správny základ v pomerne väčšom úspechu žalobcu v spore.

16. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

17. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

18. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).