Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/155/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7194899608
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7194899608.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov: 1. Z. H., M.. J., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Y., Ž.J.
XX, 2. D. J., T.. XX.XX.XXXX, H. D. Y.Š., K. XX, zastúpených JUDr. Máriom Hollerom, advokátom
so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovaným : 1. TJ VSŽ Košice, so sídlom v Košiciach,
Mestský Park 13, zastúpenej JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Šoltésovej
5, 2. Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A a 3. TJ Športvýroba Košice s.r.o.,

zastúpenej JUDr. Jozefom Sotolářom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 1, v konaní
o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. o zriadenie vecného bremena, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Košice I z 29. novembra 2011 č.k. 15C/820/1994 -288 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobcovia v 1. a 2. rade pôvodne spolu so svojou matkou Z. J., M.. H. sa podanou žalobou domáhali

proti žalovanému v 1. rade odstránenia stavby postavenej na pozemku žalobcov parc. č. XXXX/X, F.
D. Y. T.Ľ. T. W. Č.. XXXXX Y.. Ú.. Y. - G.. Žalobu odôvodňovali tým, že na základe rozhodnutia odboru
výstavbyObNVKošiceI,zodňa24.februára1984bolavyvlastnenáparcelač.XXXXX,F.D.C.D.XXXX,
Y. H. D. D.X. C. C. Ž.. C. H. D. D. D. XXX I.2., pričom vlastníci v čase vyvlastňovania žili, vyvlastňovacie
rozhodnutie im nebolo doručené, preto ho považujú za ničotný, irelevantný právny akt, bez právnych
účinkov. V priebehu konania súd prvého stupňa pripustil vstup žalovaných v 2. a 3. rade do konania.

Uznesením z 11. augusta 2008 súd prvého stupňa pripustil zmenu žalobného petitu a po tejto zmene
sa žalobcovia domáhajú zriadenia časovo neobmedzeného vecného bremena na ťarchu žalobcov ako
vlastníkov pozemku pôvodne zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. XXXX Y.. Ú.. Y. - G., C. Č. XXXXX
G. D. XXXX I.2., Y. F. C. Ž. D. X. Z. X. M. T. O. Č. D. O. C., Y. F. S. Č.. XX G. D. XX I.2., Y. G. C. F. S.
C. G. X. Č.. XXXX/XX, S. Č.. XX B. D. XX I.2., Y. G. C. F. S. C. G.H. X. Č.. XXXX/XX, S. Č.. XX B. D.
XXX I.2., Y. G. C. F. S. C. G. X. Č.. XXXX/XX, S. Č. XX B. D. XX I.2., Y. G. C. F. S. C. G.H. X. Č.. XXXX/

XX, S. Č.. XX B. D. XX I.2., Y. G. C. F.Z. S. C. G. X. Č.. XXXX/XX, S. Č.. XX B. D. XX I.2., Y. G. C. F. S.
C. G. X. Č.. XXXX/X, ktoré sú všetky vyznačené v geometrickom pláne, ktorý je súčasťou znaleckého
posudku Ing. Milana Hačka, PhD. znalca z odboru geodézie a kartografie, číslo posudku 15025 v znení
doplnku č. 4, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou rozsudku. Ďalej žalobcovia žiadali, aby žalovaní v 1. až
3. rade v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatili spoločne a nerozdielne žalobkyni v 2. rade
sumu 544.623,80 Sk a žalobcovi v 3. rade sumu 181.541,20 Sk a nahradili im trovy konania.

Súd prvého stupňa rozsudkom z 29. novembra 2011 žalobu zamietol žalovaným v 1. až 3. rade náhradu
trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a
žalobcovia nepredložili na preukázanie svojich tvrdení relevantné dôkazy. Súd prvého stupňa má za

preukázané, že podľa výpisu z LV č. XXXXX G. Y. Y. G. G. T., M.. V. Č. B. Z. S. Č.. XX Z. Č.. XX vo
vlastníctve žalovaného v 2. rade. Pôvodne boli predmetné nehnuteľnosti zapísané v pozemkovoknižnejvložke č. XXXX, C. D. G.Z. S. T. G. G. C. J. Z. C. M. ". C. Č. XXXXX - B. C. D. D. XXXX I., Y.
N. F. T. W. D. Č.. XXXXX G.D. Y. Y. (Ž. T. O., Ž. C. C. C. Č. XXXXX I. D. XXXX I.). Súd prvého
stupňa ako predbežnú otázku skúmal existenciu vlastníckeho práva žalobcov k vyššie opísaným

nehnuteľnostiam označeným ako diel č. 26 až diel č. 31, pričom v tejto časti poukázal na jednotnú
judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudky sp. zn. 4Cdo/180/2010, sp. zn. 2Cdo/122/2010).
Skonštatoval,žezákladnoupodmienkouúspechuvšetkýchžalôbvoveciachvlastníckychjepreukázanie
vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne
legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha (R 65/1972). V prejednávanej

veci je medzi účastníkmi nesporné, že sa žalobcovia nedomáhali vydania sporných nehnuteľností podľa
zákona č. 229/1991 Zb. (zákon o pôde) ani podľa iných tzv. reštitučných zákonov, resp. že o reštitučnom
nároku žalobcov a ich právnych predchodcov nebolo rozhodnuté, teda že nedošlo k reštitúcii. Súd
prvého stupňa poukázal na to, že rozhodovacia činnosť je v zásade jednotná v tom, že všetky reštitučné
zákony sú voči všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi, ktoré nerušia platnosť a
záväznosť lex generalis, ale jeho primárnu aplikáciu vylučujú do tej doby, než je zistené, že ustanovenia

lex specialis na daný prípad nedopadajú, a preto ich nemožno na ne uplatniť. Aplikácia ustanovení lex
generalis nastupuje preto až sekundárne . Reštitučné zákony svojou špecialitou predstavujú prekážku
použitia všeobecných právnych predpisov. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudky NS SR sp. zn. 4
Cdo/130/2007, sp. zn. 2Cdo/122/2010, stanovisko Ústavného súdu ČR zverejnené pod č. 477/2005 Zb.
a na viacero rozsudkov NS ČR. V ďalšej časti súd prvého stupňa uvádza, že judikatúra bola spočiatku

nejednotná v posudzovaní otázky, či v takomto prípade môže ten, ktorého pozemok prešiel na štát
bez právneho dôvodu v tzv. rozhodnom období vymedzenom reštitučnými predpismi, žiadať o ochranu
podľa všeobecných predpisov; bola však zjednotená rozsudkom veľkého senátu občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/1222/2001, v ktorom sa uvádza: „Oprávnená osoba, ktorej
nehnuteľnosť prevzal štát v rozhodujúcom období bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany

vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to ani formou určenia vlastníckeho práva". Vlastníci
takto odňatých pozemkov mali možnosť uplatniť právo na ich vydanie v zákonných lehotách a pokiaľ
tak neučinili, ich vlastnícke právo zaniklo. Tento právny názor akceptoval i Ústavný súd ČR. V ďalšej
časti odôvodnenia rozsudku súd prvého stupňa poukázal na právnu úpravu vyplývajúcu zo zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej iba zákon o pôde). Pokiaľ štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde)
prevzal nehnuteľnosť bez toho, aby sa tak stalo na základe akéhokoľvek právneho titulu, išlo o prevzatie
nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, čo je jeden z dôvodov pre vydanie nehnuteľnosti oprávneným
osobám (§ 6 ods. 1 písm. p/ zákona o pôde). Keďže reštitučné predpisy sú ku všeobecným predpisom
vo vzťahu špeciality, tento vzťah sa rieši podľa zásady „lex specialis derogat legi generali“, čo znamená,

že tam, kde existuje špeciálna právna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Preto, ak bolo možné
sa domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, nemožno už po
uplynutí zákonnej lehoty uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov.

Súd prvého stupňa považoval za zrejmé z obsahu spisu, že k strate vlastníckeho práva žalobcov resp.

ich právnych predchodcov nepochybne došlo bez právneho dôvodu, keď sa formou faktickej okupácie
zo strany štátu na základe stavebného povolenia Obvodného národného výboru - odboru výstavby
Košice - Sever z 26.10.1977 (viď č.l. 281), na pozemku žalobcov uskutočnila výstavba „Tenisového
ihriska TJ VSŽ Košice" a následne vyvlastňovacím rozhodnutím došlo k jeho neúčinnému vyvlastneniu.
Keďže v preskúmavanom prípade bol na základe skutkových zistení daný reštitučný nárok a oprávnené

osoby sa mohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva postupom podľa reštitučného predpisu -
zákona o pôde, nemôže úspešne uplatniť nárok na ochranu vlastníckeho práva podľa všeobecného
právneho predpisu. Nemôžu sa domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa § 135c Občianskeho
zákonníka, lebo žalobou o ochranu vlastníckeho práva podľa tohto ustanovenia nemožno obchádzať
účel reštitučného zákona, ktorým je nielen zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1990, ale
aj úprava vlastníckych vzťahov k pôde, čo je vyjadrené aj v názve zákona o pôde. Súd prvého stupňa
poukázal aj na to, že reštitučné predpisy vychádzali z domnienky, že vec prešla v rozhodnom období
na štát a to je aj v prípadoch jej prevzatia bez právneho dôvodu, pričom oprávnené osoby, ktoré si
uplatnili nárok podľa týchto predpisov, sa stali vlastníkmi veci až jej vydaním. V prípadoch prevzatia veci

štátom v rozhodnom období bez právneho dôvodu, neuplatnenie ochrany podľa reštitučných predpisov
malo za následok stratu možnosti domáhať sa tejto hmotnoprávnej a procesnoprávnej ochrany podľa
všeobecných predpisov, v preskúmavanom prípade podľa § 135c Občianskeho zákonníka, nakoľko
až po realizácii práva na „vydanie vecí" v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osobapočínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa odstránenia stavby resp. zriadenia vecného
bremena podľa § 135c Občianskeho zákonníka. K námietke žalobcov, že neboli oprávnenými osobami
na vydanie nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemok v čase vyvlastnenia nebol súčasťou pôdneho fondu,

nakoľko ešte pred vydaním vyvlastňovacieho rozhodnutia došlo k jeho vyňatiu z pôdneho fondu na
základe rozhodnutia MNV, odboru vodného a lesného hospodárstva a poľnohospodárstva z 25.10.1982
súd prvého stupňa poukázal na skutkové zistenie, že k odňatiu pozemku bez právneho dôvodu v
preskúmavanom prípade došlo, ako už bolo vyššie uvedené, faktickou okupáciou, keď sa na základe
stavebného povolenia z roku 1977 (č.1. 281) uskutočnila výstavba „Tenisového ihriska TJ VSŽ Košice",

kedy pozemok nepochybne do pôdneho fondu patril. Tento charakter stratil až dodatočne rozhodnutím
o vyňatí z pôdneho fondu. Takéto prípady upravoval § 30 zákona o pôde, podľa ktorého pre postup
podľa druhej časti tohto zákona sa za majetok uvedený v § 1 ods. 1 považuje aj majetok, ktorý sa v čase
odňatia vlastníckeho práva na tieto účely užíval. Preto aj keď bol pozemok vyňatý z pôdneho fondu po
odňatí vlastníckeho práva, nejde o prekážku, pre ktorú by nárok nemohol byť uplatnený podľa zákona o
pôde. Neobstojí ani námietka, že v prípade prevzatia veci bez právneho dôvodu ide o reštitučný dôvod

len vtedy, ak išlo o prevzatie veci na základe vtedy platných právnych predpisov (hoci aj v rozpore s
týmito predpismi), a že tento dôvod sa nevzťahuje na prípady tzv. okupácie veci. Poukazuje na to, že
Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 3Cdon/503/96, č. 9/1998 vyslovil, že o prevzatie veci štátom bez
právneho dôvodu ide vtedy, ak štát prevzal vec, bez toho, aby k tomu existoval právny dôvod, teda
ak došlo k faktickému zmocneniu sa veci, ktoré nebolo právne podložené (okupáciou nehnuteľnosti).

Navyšeotázka,čidanýpozemokbolkudňuúčinnostizákonaopôdepozemkompoľnohospodárskymnie
je pre konanie významná, pretože platí, že nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych
predpisov v prípade, keď bol daný i reštitučný nárok, nie je možné uplatniť nielen v prípade podľa § 6 ods.
1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o pôde, ale i v prípade, keď bol daný reštitučný nárok podľa zákona
č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd, alebo podľa zák. č. 87/1991 Zb.

o mimosúdnych rehabilitáciách.

Na základe uvedeného, keď k odňatiu vlastníckeho práva bez právneho dôvodu došlo formou
faktickej okupácie v rozhodnom období, pričom reštitučný nárok uplatnený nebol, žalobcovia v konaní
nepreukázali, že sú vlastníkmi pozemku, z ktorého sa domáhajú odstránenia neoprávnenej stavby

resp. zriadenia vecného bremena za náhradu. Preto pokiaľ žalobcovia v konaní nepreukázali vlastnícke
právo k pozemku, nebolo by im možné poskytnúť ochranu podľa ustanovenia § 135c Občianskeho
zákonníka ani v prípade splnenia ostatných zákonných podmienok (napr. že ide o stavbu), lebo podľa
tohto ustanovenia rozhoduje súd iba na návrh vlastníka pozemku. Žalobcovia teda nie sú vlastníkmi
sporných častí vyššie opísaných pozemkov, z čoho vyplýva, že nie sú aktívne vecne legitimovaní v

tomto konaní. Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu návrhu
na začatie konania meritórnym rozhodnutím. Súd prvého stupňa preto žalobu z dôvodu nedostatku ich
aktívnej vecnej legitimácie v celom rozsahu zamietol.

Otrováchkonaniarozhodolsúdprvéhostupňapodľaprvejvetyustanovenia§142ods.1O.s.p.vspojení

s ustanovením § 150 ods. 1 O.s.p.., Podľa výsledku konania vzniklo žalovaným právo na náhradu trov
konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v okolnostiach danej veci resp. v povahe konania,
keď v čase podania žaloby nebola otázka vzťahu reštitučných predpisov ku všeobecným predpisom
súdnou praxou jednotne riešená, pričom k zjednoteniu rozhodovacej činnosti došlo až v rokoch 2008-
2009.

Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia, pričom uplatnili odvolacie dôvody podľa § 205 ods.
2 písm. d/ O.s.p., teda, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Žalobcovia nesúhlasia so závermi súdu prvého stupňa predovšetkým pokiaľ ide o jeho názor, že sa
ochrany svojich nárokov mali domáhať prostredníctvom reštitučných zákonov. Podľa ich názoru na

takýto postup neboli dané skutkové ani právne predpoklady. Zotrvávajú na svojich vyjadreniach a
sú presvedčení, že súd prvého stupňa nepostupoval v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu
obsiahnutého v odôvodnení uznesenia č. k. 3Co/18/2009. Prvostupňový súd opomína skutkový stav, že
tu nedošlo k faktickej okupácii, ale zabratiu pozemkov predchádzalo vyvlastňovacie konanie, ktoréhovýsledkom bolo vydanie rozhodnutí, ktorými sa zmenil právny stav nehnuteľností, tvoriacich tenisový
areál. Nesúhlasia preto so záverom, ktorý sa snaží navodiť prvostupňový súd, že by žalobcovia
prišli o majetok faktickou okupáciou. Poukazuje na už existujúce právoplatné rozhodnutia vo veciach

iných vlastníkov pozemkov v tom istom tenisovom areáli a v tej súvislosti na rozličné právne názory
odvolacieho súdu. Žalobcovia sa už v priebehu konania podrobne vyjadrovali k dôvodom, prečo nie je
možné postupovať podľa reštitučných zákonov a prístup prvostupňového súdu vnímajú ako alibistický
v snahe neriešiť vec, ale vytvoriť ďalšiu krivdu cez rigidné vnímanie reštitučných zákonov. Najvyšší
súd SR už v roku 1998 v jednom zo sporov potvrdil, že vyvlastňovacia vyhláška bola paakt a nemá

žiadne účinky, čo sa musí vzťahovať na celý areál. NS SR už v tom čase musel brať do úvahy aj
existenciu reštitučných zákonov. Naproti tomu v roku 2010 sa NS SR priklonil k názoru, že ak niekto
prišiel o majetok v rozhodnom období a aj keď dôvody neboli formálno-právne perfektné šlo v podstate o
prevzatie veci bez právneho dôvodu a takýto dôvod v reštitučných zákonoch uvedený nebol. Žalobcovia
považujúvýkladtermínu„prevzatiebezprávnehodôvodu“zavysloveneúčelovýazpohľadužalobcovza
neopodstatnený. Nesúhlasia s názorom o ustálenej súdnej praxi, keďže táto neexistuje, čo odôvodňuje

aj rozhodnutím odvolacieho súdu v inej veci pod sp. zn. 3Co/15/2009. Napadnuté rozhodnutie porušuje
princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, ktorý je súčasťou princípu právnej istoty.

Proti rozsudku podal odvolanie aj žalovaný v 1. rade, a to proti výroku o trovách konania. Nesúhlasí s
aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. na prejednávanú vec a navrhuje, aby odvolací súd zmenil

rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že zaviaže žalobcov na ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Krajský súd ako súd odvolací vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je v celom rozsahu dôvodné.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v rozhodovacej činnosti odvolacích súdov
vykladaný tak, že skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom vtedy, ak výsledok hodnotenia
dôkazov súdom nie je v súlade s § 132 O.s.p. vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré v vykonaných dôkazov alebo prednesu účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za

konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli za konania najavo. Nesprávne sú aj skutkové zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v takom prípade,
ak súd vec nesprávne právne posúdil, čím sa rozumie omyl pri aplikácii práva na inak správne zistený
skutkový stav, to znamená, že súd použil iný právny predpis než použiť mal, alebo použil správny právny

predpis, ale nesprávne ho vyložil a interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že oba namietané odvolacie dôvody sú dané. Súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový
stav nesprávne aplikoval ustanovenia hmotného práva. Navyše súd prvého stupňa rozhodol v rozpore

s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v uznesení z 27. augusta 2010, č. k.
3Co/18/2009-259, čím porušil ustanovenie § 226 O.s.p..

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je možné vyvodiť, že podstatným dôvodom, pre ktorý
bola žaloba žalobcov v celom rozsahu zamietnutá bol názor súdu prvého stupňa, že žalobcovia nie sú

vlastníkmi sporných pozemkov, čo je základný predpoklad pre uplatnenie osobitného práva na ochranu
vlastníctva, ktoré je upravené v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka (ďalej iba OZ).

Podľa § 135c OZ ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd
na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil

(ďalej len "vlastník stavby"). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do
vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí. Súd môže usporiadať pomery
medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno,
ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Uvedené ustanovenie poskytuje vlastníkovi pozemku právny nástroj na riešenie právnych vzťahov voči
vlastníkovi tzv. neoprávnenej stavby, teda stavby zriadenej na cudzom pozemku bez toho, aby staviteľ
mal k pozemku právo. Odvolací súd konštatuje správnosť záveru prvostupňového súdu o tom, že aktívna
legitimácia na úspešné podanie žaloby o odstránenie neoprávnenej stavby svedčí jedine vlastníkovipozemku. Jedine v prípade vyriešenia predbežnej otázky o vlastníctve pozemku v prospech žalobcu
môže súd pristúpiť k riešeniu vzťahov k neoprávnenej stavbe.

Odvolací súd však nesúhlasí so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu o tom, že
žalobcovia nie sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby a že vlastníkom sporných pozemkov je
žalovaný v 2. rade.

Tento záver vyvodil súd prvého stupňa zo skutkového zistenia, že pozemky, na ktorých sa nachádza

stavba tenisového areálu prešli do vlastníctva štátu okupáciou a žalobcovia si svoje nároky neuplatnili
podľa reštitučných zákonov. Svoj názor právne odôvodnil okrem iného aj tým, že vyplýva z jednotnej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozsudky vo veciach 4Cdo/180/2010 a 2Cdo/122/2010). Otázku vzťahu
medzi reštitučnými predpismi a všeobecnými predpismi občianskeho práva posúdil prvostupňový súd
ako vzťah špeciálnej a všeobecnej právnej úpravy, pričom na podporu svojho argumentu odcitoval
rozsiahlu judikatúru českých súdov.

Odvolací súd však naopak prezentuje názor, že judikatúra Najvyššieho súdu SR (ktorá je relevantná na
prejednávanú vec) vôbec nevykazuje známky jednotnosti. Navyše argumentácia konštantou judikatúrou
súdov Českej republiky nie je úplne namieste, ak sa posudzované otázky riešili v rozhodovacej činnosti
súdov SR a Ústavného súdu SR.

Odvolací súd však zdôrazňuje, že ostatná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR pri riešení otázky
aplikácie všeobecných predpisov občianskeho práva za situácie, že došlo k zabratiu majetku štátom
bez právneho dôvodu, sa jednoznačne prikláňa k možnosti aplikácie všeobecných nástrojov ochrany
vlastníckeho práva podľa OZ.

Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 16/2012 z 28.3.2012, ktorým zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu SR 4Cdo/180/2010 vyslovil názor, že „reštitučné predpisy neboli vydané pre ten
účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila

svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku resp. finančnej náhrady
domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany
vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod (III. ÚS
178/06)]... Zo základných zásad občianskeho práva možno vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe
(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej k

nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.“

Rovnaký názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 478/2012 z 30.4.2013, ktorým bol
zrušený rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/93/2010 (ide obdobne o vec zriadenia vecného bremena

k pozemku, na ktorom je stavba vo vlastníctve mesta Košice). Ústavný súd zdôraznil, že „konajúce
súdy nevzali do úvahy zmysel a účel reštitučného zákonodarstva. Ním podľa ústavného súdu nemalo
dôjsť k zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho
práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov
pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých

postupovštátuvdobeneslobody,ktorébolinezlučiteľnénielensústavnýmiprincípmiochranyvlastníctva
v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období (III. ÚS 16/2012).
Pokiaľ zákonodarca vytvoril v § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde samostatný reštitučný dôvod spočívajúci
v tom, že oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu
v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez právneho dôvodu, zmyslom tohto ustanovenia bolo uľahčiť

oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne
častých) prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné
právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných
požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie postavenia oprávnených osôb malo
spočívať aj v tom, aby nápravu zápisu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť

v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho
práva. Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej
osobe nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej knehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom predo dňom
zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľností tomu nezodpovedá.“

Podobný záver vyslovil Ústavný súd SR aj v náleze z 26. apríla 2013 sp. zn. IV. ÚS 554/2012.

Za daných okolností, s poukazom na nesprávne prejudiciálne posúdenie otázky vlastníctva k sporným
pozemkom súdom prvého stupňa odvolací súd opakovane zdôrazňuje svoj záväzný právny názor
vyslovený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, že vlastnícke právo žalobcov nezaniklo, pretože

rozhodnutie o vyvlastnení pozemkov, ktoré boli v ich vlastníctve, resp. vo vlastníctve ich právnych
predchodcov im nebolo riadne doručené. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že toto rozhodnutie
nenadobudlo právoplatnosť a vyvlastňovacie konanie vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcu bolo
neúčinné, preto je potrebné konštatovať, že následní užívatelia pozemku ho užívali bez právneho
dôvodu. Z toho je potrebné vychádzať pri posudzovaní aktívnej legitimácie na podanie žaloby o úpravu
vzťahov k neoprávnenej stavbe.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že tu je daný dôvod na zrušenie rozsudku podľa
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p..

Pokiaľ ide o ďalší postup prvostupňového súdu, poukazuje odvolací súd na odôvodnenie uznesenia č.

k. 3Co/18/2009-259.

Odvolací súd v ňom uložil prvostupňovému súdu povinnosť skúmať aplikáciu ustanovenia § 135c OZ z
toho pohľadu, že toto ustanovenie je možné použiť v prípade neoprávnenej stavby, to znamená stavby
na cudzom pozemku, čiže pozemku, na ktorom stavebníkovi nesvedčil žiaden právny titul, umožňujúci

stavbu na cudzom pozemku zriadiť. V tejto súvislosti je pre spravodlivé rozhodnutie kľúčový výklad
termínu stavba z hľadiska občianskeho práva. Výkladom ust. § 119 ods. 2 OZ je možné dospieť k záveru,
že občianske právo rozoznáva stavby spojené pevným základom so zemou (nehnuteľnosti) a s použitím
výkladu a contrario aj stavby nespojené so zemou pevným základom. Výkladom ust. § 135c ods. 3 OZ
nie je možné dôjsť k záveru, že súd môže zriadiť vecné bremeno výhradne len k tej časti pozemku, na

ktorej bezprostredne stojí neoprávnená stavba. Naopak logickým výkladom je možné dospieť k záveru,
že súd môže zriadiť vecné bremeno v takom rozsahu, ktorý je nevyhnutný na výkon vlastníckeho práva
k stavbe. Účelom tohto ustanovenia je vysporiadanie vzťahov oboch dotknutých subjektov, a to vlastníka
pozemku aj vlastníka neoprávnenej stavby definitívnym spôsobom. Preto vyslovil odvolací súd názor,
že na tenisový areál je potrebné nahliadať ako na jeden celok a vzťahy medzi účastníkmi konania

usporiadať komplexne, aj s ohľadom na práva žalobcov ako vlastníkov pozemkov, aj s ohľadom na
záujem vlastníka neoprávnenej stavby túto ako celok účelne využívať.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že súd prvého stupňa bude v novom rozhodnutí rozhodovať aj o trovách
konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.