Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 14, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/94/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410201615
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410201615.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov

senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: U.E. E., C.: K.
X, C., právne zastúpená: Matejka Friedmannová s.r.o., so sídlom: Svätoplukova 28, Bratislava, IČO: 47
248 998, proti žalovanej: K. P., C.: S. Q. XX, C., právne zastúpená: advokátska kancelária JUDr. Silvia
Predná, s.r.o., so sídlom: Plynárenská č. 7/A, Bratislava, IČO: 36 859 044, o neplatnosť okamžitého
skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava IV. zo dňa 19. júna 2012, č.k. 6C/51/2010-50 a odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2016, č.k. 6C/51/2010-274, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2016, č.k. 6C/51/2010-274 z r u
š u j e.

II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19.06.2012, č.k. 6C/51/2010-50 zo
dňa 19. júna 2012 mení tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou
žalobkyni dňa 10.12.2009 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatné. Od žalovanej
ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej

zamestnávala.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 3.862,56 eur do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Odvolací súd vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne z a m i e t a.

III. Žalobkyni sa priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania

v časti uplatneného nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vo výške
100%.

IV. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti
uplatneného nároku na náhradu mzdy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom zo dňa 12.2.2010 domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného
pomeru zo dňa 10.12.2009 je neplatné, a že žalovaná je povinná naďalej zamestnávať žalobkyňu.

Zároveň žiadala v tejto súvislosti náhradu mzdy v sume 386,38 eur mesačne od 18.2.2010 do času, keď
žalovaná umožní žalobkyni pokračovať v práci. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 19.6.2012,
č.k. 6C/51/2010-50 (v poradí prvým) určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou
je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá. Zároveň uložil povinnosť zaplatiťžalobkyni náhradu mzdy v sume 9.852,69 eur a náhradu trov konania v sume 2.039,78 eur. Na odvolanie
žalovanej Krajský súd v Bratislave dňa 26.03.2014 vydal rozsudok č.k. 2Co/356/2012-100, ktorým
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 19.06.2012, č.k. 6C/51/2010-50 tak, že určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou podaním žalovanej zo dňa 10.12.2009 podľa § 68 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatné. Zároveň určil, že od žalovanej, ako zamestnávateľa nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu, ako zamestnanca naďalej zamestnávala. Výrok, ktorým súd
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním
pracovného pomeru a náhradu trov konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.03.2014 súd prvej inštancie v zrušenej
a vrátenej časti rozhodol o náhrade mzdy rozsudkom zo dňa 27.10.2016, č.k. 6C/51/2010-274 tak, že
zamietol návrh na prerušenie konania a určil, že žalovaná je povinná v lehote do troch dní zaplatiť
žalobkyni 4.636,56 eur a priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. Vo zvyšku žalobu
zamietol.

2. Dňa 12.12.2017 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky Nález č.k. I. ÚS 407/2016-37, ktorým
rozhodol, že základné právo K. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/356/2012 z
26. marca 2014 porušené boli. Zároveň Ústavný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 2Co/ 356/2012 z 26. marca 2014 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Predmetným
nálezom Ústavného súdu sa spor teda dostal do štádia vydania prvého rozsudku súdu prvej inštancie
zo dňa 19.06.2012, č.k. 6C/51/2010-50, proti ktorému podala žalovaná odvolanie, o ktorom je potrebné
opätovne rozhodnúť odvolacím súdom. Zároveň odvolací súd sa musel v rozhodnutí vysporiadať aj s
rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27.10.2016, č.k. 6C/51/2010-274, vydaným následne

po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorého rozhodnutie však bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR,
proti ktorému taktiež žalovaná podala odvolanie.

3. Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 19.6.2012, č.k. 6C/51/2010-50 (v poradí prvým), určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné a pracovný pomer žalobkyne

u žalovanej naďalej trvá. Zároveň uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 9.852,69
eur a náhradu trov konania v sume 2.039,78 eur. Rozhodoval na základe návrhu žalobkyne, ktorá sa
domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 10.12.2009 je neplatné. Zároveň
žiadala v tejto súvislosti náhradu mzdy vo výške 386,38 eur mesačne od 18.2.2010 do času, keď
žalovaná umožní žalobkyni pokračovať v práci. Neskôr na pojednávaní dňa 05.04.2012 špecifikovala

sumu náhrady mzdy vo výške 9.852,69 eur za obdobie od 18.2.2010 do 5.4.2012. Súd prvej inštancie
tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané, že pracovnoprávny vzťah medzi
stranami sporu bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.10.2008 s druhom práce predavačka a s
miestom výkonu práce Polus City Center, Bratislava, Vajnorská č. 10, s mesačnou hrubou mzdou v sume
8.100,- Sk (268,87 eur). Podaním zo dňa 10.12.2009 žalovaná okamžite skončila pracovný pomer so

žalobkyňou podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny
spočívajúce v tom, že v období od 20.11.2009 do 30.11.2009 žalobkyňa mala odcudziť z pokladne
finančné prostriedky v sume 50,- eur. Listom zo dňa 21.12.2009 žalobkyňa žalovanej oznámila, že
neakceptuje jej okamžité skončenie pracovného pomeru. Listom zo dňa 12.2.2010, žalobkyňa oznámila
žalovanejpodľa§79Zákonníkapráce,žeokamžitéskončeniepracovnéhopomerupovažujezaneplatné

a žiada, aby bola naďalej zamestnávaná, v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy. Z výplatného lístka
žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že za november 2009 mala žalobkyňa netto zárobok v sume 322,51
eur, za október 2009 v sume 169,53 eur. Žalobkyňa popierala, že by odcudzila nejaké peniaze. Žalovaná
dôvodila, že sa dostala do ťažkej situácie, mala rodinné problémy a bola nútená ukončiť podnikanie,
preto zamestnankyniam zabezpečila náhradné zamestnanie v tej istej prevádzke, kde pracovali; jediná

žalobkyňa s týmto nesúhlasila. Pri odovzdávaní predajne zistila, že v pokladni jej chýba 55,- eur a bolo jej
povedanéjednouzpracovníčok,žepeniazezobralasamaatiežajžalobkyňa.Stalosatodňa30.11.2009
a dňom 1.12.2009 mal predajňu prevziať nový vlastník. Nakoľko sa žalovaná nedohodla so žalobkyňou
na ukončení pracovného pomeru, skončila s ňou pracovný pomer okamžitým skončením pracovného
pomeru podaním zo dňa 10.12.2009, keď trvala na tom, že žalobkyňa odcudzila peniaze z pokladne.

Žalovaná nenavrhovala žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení dôvodiac tým, že z podnikania jej
nezostali žiadne dokumenty, ani záznamy v počítači. Žalobu považoval súd prvej inštancie za dôvodnú.
Uviedol, že žalovaná okrem svojho tvrdenia, že žalobkyňa zobrala z pokladne sumu 50,- eur v období od
20.11.2009do30.11.2009,neprodukovalažiadnydôkaz,ktorýbytútoskutočnosťpreukazoval.Žalovanáneuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že žalobkyňa zobrala z pokladne predajne peniaze v
sume 50,- eur. Okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 10.12.2009 zo strany žalovanej
považoval súd prvej inštancie preto za neplatné a súčasne vyslovil, že pracovný pomer žalobkyne

naďalej trvá. Žalobkyňa si uplatnila i náhradu mzdy za obdobie od 18.2.2010 do 5.4.2012, v celkovej
sume 9.852,69 eur. Pri výpočte náhrady mzdy vychádzala zo mzdy zúčtovanej na úhradu v mesiaci
október 2009 v sume 187,42 eur a v mesiaci november 2009, v sume 372,19 eur a celkového počtu
odpracovaných hodín v týchto mesiacoch (252) a výške priemerného hodinového zárobku zodpovedala
suma 2,2206 eur. Súd prvej inštancie sa stotožnil s výpočtom žalobkyne.

4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie žalovaná dôvodiac tým, že súd
prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zotrvala na tom, že žalobkyňa hrubo porušila pracovnú disciplínu a okamžité skončenie pracovného
pomeru je platné. Namietala tiež výšku priznaného nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru

a navrhla nepriznať žalobkyni náhradu mzdy. Uviedla, že je absolútne nespravodlivé a prieči sa dobrým
mravom, aby pracovníčka, ktorá permanentne vážne porušovala pracovnú disciplínu mala priznaný
nárok na náhradu mzdy vo výške vyše dvoch rokov. Namietala v odvolaní, že súd sa vôbec nezaoberal
ustanoveniami § 79 ods. 2 Zákonníka práce a skutočnosťou, že pracovný pomer nemôže trvať, lebo
zanikla jej prevádzka, prebral ju iný podnikateľ, sama ďalej nepodniká, takže ju nemá kde zamestnať.

Ak by aj súd dospel k názoru, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, mal pracovníkovi
priznať 12-mesačný plat, resp. rozhodnúť o skončení pracovného pomeru a zároveň skúmať, či sa
pracovníkmedzičasomzamestnal,aakésújehomajetkovépomery.Ďalejuviedlavodvolaní,ževkonaní
pred súdom prvej inštancie navrhla vypočuť G. X. listom zo dňa 20.4.2012 a B. K., ktorí by dosvedčili
pravdivosť jej tvrdení. Práve G. X. v inkriminovanom čase bola jej zamestnankyňou a práve ona ju

upozornila na to, že navrhovateľka kradne peniaze z pokladne. B. K. preberal po nej prevádzku a ku
skutočnostiam okolo toho a vzťahom k žalobkyni by sa určite vedel vyjadriť. Ďalej uviedla, že k dispozícii
nemá žiadne účtovné doklady, ani záznamy v počítači. Odvolaciemu súdu navrhla preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh žalobkyne zamietnuť.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla odvolaciemu súdu napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie považuje za neopodstatnené a
neodôvodnené, zakladá sa na irelevantných právnych skutočnostiach. Nie je pravdou, že by G. X. a B. K.
žalovaná navrhla v konaní pred súdom prvej inštancie vypočuť ako svedkov. V podaní zo dňa 20.4.2012
spomína síce G. X., ale nenavrhla ju vypočuť ako svedkyňu. Dôkazné bremeno zaťažuje žalovanú

a nie je prípustné prenášanie dôkazného bremena tak, aby súd z vlastnej iniciatívy bez podnetu a
návrhuúčastníkakonaniavykonávaldôkazynapodporuapreukázanietvrdenítohtoúčastníka.Tvrdenie
žalovanej v tom, že výrok napadnutého rozsudku ohľadom povinnosti žalovanej ju naďalej zamestnávať
je nevykonateľný, lebo už nepodniká a nevie jej dávať prácu, je zjavne neopodstatnený. Žalovaná bližšie
nešpecifikuje, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, neuvádza pochybenia, ktorých sa mal

súd prvej inštancie dopustiť, ani ako mal súd vec správne právne posúdiť.

6. Žalovaná vo svojom následnom vyjadrení zdôraznila, že súd prvej inštancie mal za nesporné a
preukázané zhodnými tvrdeniami strán sporu, že ku dňu 1.12.2009 došlo k prevodu hospodárskej
jednotky. Zamestnanci, ktorí boli pôvodne ňou zamestnávaní, plynule pokračovali v pracovnoprávnom

vzťahu s nadobúdateľom predajne, ako s novým zamestnávateľom, pričom išlo o rovnakú predajňu,
Shocker, umiestnenú v nákupnom centre Polus City Center, Bratislava. Sama žalobkyňa vo svojom
vyjadrení zo dňa 21.12.2009, že po ukončení práceneschopnosti nastúpi na svoje pracovné miesto
na výkon práce, si musela byť vedomá, že predajňa ďalej funguje za nezmenených podmienok.
V tejto súvislosti zdôraznila ustanovenie § 28 ods. 1 až 4 Zákonníka práce a uviedla, že pojem

prevod hospodárskej jednoty musí spĺňať dve podmienky: 1/ musí dôjsť k zmene zamestnávateľa a
2/ hospodársky subjekt si musí zachovať svoju identitu. Zachovanie identity hospodárskej jednotky je
charakteristické výkonom rovnakých (alebo podobných) činností novým zamestnávateľom a zároveň
zachovania zamestnancov, vedenia, organizácie práce, prevádzkových postupov, alebo dostupných
operačných zdrojov. V prípade prevodu hospodárskej jednotky - predajne Shocker v Polus City

Centrum Bratislava, boli dodržané obe podmienky. Došlo k zmene zamestnávateľa, k zachovaniu
identity hospodárskej jednotky, keďže nadobúdateľ predajne pokračoval v prevádzkovaní rovnakej
predajne vykonávaním rovnakých činností - predajom tovaru konečnému spotrebiteľovi so zachovaním
materiálnej zložky - priestorov na vykonávanie činnosti - predajňa Shocker v Polus City CenterBratislava, zachovaním osobnej zložky predajne - zamestnávaním pôvodných zamestnancov predajne.
Poukázala na to, že Súdny dvor Európskych spoločenstiev konštatoval, že skutočnosť, že medzi
prevádzajúcim a nadobúdateľom neexistuje zmluvný vzťah, nemá rozhodujúci význam pri určení, či

ide alebo nejde o prevod podniku (rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C -
173/96 Hidalgo a C - 247/96 Zieman, C - 340/2001 Sodexho, C - 175/99 Mayer). V zmysle vyššie
uvedeného, práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 14.10.2008 medzi
účastníkmi prešli na nadobúdateľa predajne zo zákona podľa ustanovenia § 28 Zákonníka práce v deň
1.12.2009, na základe prevodu hospodárskej jednotky - predajne, keďže sama ukončila svoju činnosť

v predajmi, ako jej vlastník. Prechod týchto práv nastal zo zákona, preto nemôže byť podriadený vôli
prevádzajúceho,nadobúdateľa,alebozamestnancov.Tentoprechodsatýkavšetkýchprávvyplývajúcich
z pracovnoprávneho vzťahu existujúceho ku dňu prevodu. Dňa 12.2.2010, kedy bol podaný návrh na
súd, zamestnávateľom žalobkyne nebola žalovaná, ale od 1.12.2009 bol zamestnávateľom iný subjekt.
Znamená to, že nemá v prejednávanej veci pasívnu legitimáciu. V tejto súvislosti zdôraznila uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.1.2012, sp. zn. 6Cdo/214/2011, z ktorého okrem iného

vyplýva, že súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný
subjekt,ktoréhoaležalobcazažalovanéhoneoznačil.Súdprvejinštancievecnesprávneprávneposúdil,
keď neaplikoval na posúdenie zisteného skutkového stavu ustanovenie § 28 Zákonníka práce. Ďalej

súd prvej inštancie pochybil, vec nesprávne právne posúdil, keď určil, že pracovný pomer naďalej trvá
napriek nesporným skutočnostiam, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnávala, pretože dňa 8.12.2009 ukončila svoju podnikateľskú činnosť, ďalej nevykonávala a ani
nevykonáva zamestnávateľské aktivity. V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s jej dôvodmi,
podala žiadosť o nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov, resp. jej primerané zníženie v

zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Táto náhrada mzdy má mať povahu satisfakcie za ujmu, ktorú
zamestnanec utrpel od zamestnávateľa neplatným skončením pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu
a aj na skutočnosť, že sa žalobkyňa zakrátko zamestnala u iného zamestnávateľa, nie je dôvodné
jej priznávať náhradu mzdy za celé obdobie od 18.2.2010, kedy jej oznámila, že trvá na ďalšom
zamestnávaní, do 5.4.2012. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

26.5.2011, sp.zn. 9Co/439/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 10.10.2012,
sp.zn. 7Cdo/160/2011. Napokon za vecne nesprávne považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie aj
v otázke náhrady trov konania, keď žalobkyni súd priznal náhradu trov konania za úkony, ktoré neboli
účelne vynaložené; v ďalšom podrobne svoje tvrdenie odôvodnila. Napokon dôvodila, že súd prvej
inštancieporušilprocesnúpoučovaciupovinnosťvyplývajúcumuzustanovenia§120ods.4O.s.p.Akby

si ju súd splnil, musela vyplývať zo zápisnice o pojednávaní; zo zápisnice o pojednávaní dňa 31.5.2012
splnenie tejto povinnosti však nevyplýva. V odvolacom konaní preto môže uplatňovať aj skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 205a ods. 1
písm. c/ O.s.p.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č.k. I. ÚS 407/2016-37, zo dňa 12.12.2017 vyslovil, že: „V
konaní pred odvolacím súdom namietala žalovaná nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie v spore
tvrdiac, že s účinnosťou od 1. decembra 2009 došlo k prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych
vzťahov v dôsledku prevodu hospodárskej jednotky na iný subjekt podľa § 28 Zákonníka práce, a teda
akékoľvek právne úkony v postavení zamestnávateľa vo vzťahu k žalobkyni už následne nemohla urobiť.

Krajský súd sa s uvedenou námietkou, ktorá mala pre rozhodnutie zásadný význam, žiadnym spôsobom
nevysporiadal, a to aj napriek skutkovému záveru, že prevádzku (predajňu) sťažovateľky prevzal iný
subjekt, a že zamestnanci mali možnosť v práci pokračovať u nadobúdateľa predajne (táto otázka
nebola v konaní spornou). Krajský súd rovnako nereflektoval na námietku sťažovateľky, že nedostatok
písomnejformyprisplnenípovinnostízamestnávateľastanovenýchv§29Zákonníkaprácenespôsobuje

neplatnosť (neúčinnosť) prechodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, a túto námietku nijako
právne neposúdil.“

8. Podaním zo dňa 29.07.2019 žalobkyňa uviedla, že v predmetnej veci žalovaná tvrdí, že od
01.12.2009 nebola zamestnávateľom žalobkyne a teda nie je pasívne vecne legitimovaná v spore

o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy. Argumentáciu o absencii
pasívnej vecnej legitimácie použila žalovaná prvý krát v odvolacom konaní a založila ju výlučne
na vlastnom tvrdení, že pracovnoprávny vzťah medzi žalovanou a žalobkyňou založený pracovnou
zmluvou zo dňa 14.10.2008 prešiel automaticky na nového majiteľa predajne Shocker v nákupnomcentre Polus City Center, Bratislava ku dňu 01.12.2009, titulom prevodu zamestnávateľa v zmysle
§ 28 Zákonníka práce. O tvrdených skutočnostiach žalovaná počas celého konania nepredložila
žiaden dôkaz, a ani nenavrhla žiaden dôkaz vykonať. Žalovaná tiež svoje tvrdenie opierala o

skutočnosť, že dňa 08.12.2009 jej zaniklo živnostenské oprávnenie. Z vykonaného dokazovania v
konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj pred odvolacím súdom bolo nepochybne preukázané, že
žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy zamestnankyňou žalovanej na pozícii predavačka. V
dňoch 1.12.2009 -12.1.2010 bola žalobkyňa práceneschopná. Z listu žalovanej zo dňa 10.12.2009
adresovanom žalobkyni, ktorý dňa 16.12.2009 prevzala matka žalobkyne vyplýva, že žalovaná okamžite

skončila pracovný pomer so žalobkyňou. Ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
žalovaná uviedla odcudzenie 50,- eur žalobkyňou z pokladne predajne. Žalobkyňa listom zo dňa
21.12.2009 žalovanú informovala, že okamžité skončenie pracovného pomeru, rovnako dôvody, na
ktorých bolo založené, neakceptuje a listom zo dňa 12.02.2010 oznámila žalovanej, že trvá na ďalšom
zamestnávaní. V konaní neboli predložené žiadne dôkazy o tom, že žalovaná, alebo nový majiteľ
predajne informovali žalobkyňu o prevode zamestnávateľa v zmysle § 29 Zákonníka práce a že ku

dňu 01.12.2009 došlo k prevodu zamestnávateľa a na základe akého právneho úkonu. Tiež neboli
predložené dôkazy, že pracovnoprávny pomer žalobkyne prešiel na nového vlastníka predajne. Pasívne
vecne legitimovaným účastníkom konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy
na návrh zamestnanca je zamestnávateľ, ktorý pracovný pomer so zamestnancom rozviazal (obdobne
bod 17. Nálezu). V dotknutom prípade bol pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou ukončený

žalovanou listom zo dňa 10.12.2009 - okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré vyhotovila a
podpísala žalovaná. Žalovaná tvrdí, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru nebola
zamestnávateľkou žalobkyne z dôvodu, že k 01.12.2009 previedla v zmysle § 28 Zákonníka práce
predajňunatretiuosobuak08.12.2009jejzaniklooprávnenienavýkonživnosti.UstanoveniaZákonníka
práce o prevode a prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov § 27 a nasl. rozlišujú

medzi zánikom zamestnávateľa a prevodom zamestnávateľa. Ustanovenia § 28 ods. 1 a ods. 3
zákonníka práce výslovne uvádzajú, že prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov sa
týka prevedených zamestnancov. To znamená, že pri prevode podniku nemusí byť predmetom prevodu
podnik/zamestnávateľ, ako celok, ale prevodca a preberajúci zamestnávateľ sa dohodnú o predmete
prevodu, a teda aj rozsahu prevedenej majetkovej a nemajetkovej zložky podniku a tiež o tom, ktorí

zamestnanci majú byť prevedení k preberajúcemu zamestnávateľovi. Obsah dohody o prevode podniku,
a teda aj rozsah prevádzaných pracovnoprávnych vzťahov mala preukázať žalovaná, ktorá tvrdila, že
k prevodu zamestnávateľa, a tiež prechodu pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne došlo. Žalobkyňa
poukázala na to, že žalovaná nikdy nepredložila doklad, z ktorého by vyplývalo, že by došlo k prevodu
podniku a v jeho rámci k prechodu pracovnoprávneho vzťahu medzi žalovanou a žalobkyňou. Naopak,

opakovane sa odvolávala na judikatúru SD EU, v zmysle ktorej môže dôjsť k prevodu/prechodu podniku/
zamestnávateľa aj bez zmluvného vzťahu medzi prevodcom a nadobúdajúcim zamestnávateľom. V
dotknutom prípade podľa vyjadrenia žalovanej zmluvný vzťah medzi žalovanou a nadobúdajúcim
zamestnávateľom existoval (dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu Bratislava zo dňa
14.10.2014: „Dňa 01.12.2009 žalovaná previedla predajňu na iný subjekt, ktorý ju prevzal a pokračoval

v jej činnosti."). Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že k prevodu podniku/ zamestnávateľa došlo na
zmluvnom základe, a teda nie formou prechodu bez zmluvného základu. Takémuto výkladu zodpovedá
aj skutočnosť, že na prevedenie predajne bolo nevyhnutné uskutočniť aj prevod nájomného vzťahu
zo žalovanej na nového prenajímateľa, čo je možné len so súhlasom prenajímateľa vo forme zmluvy
alebo mechanizmom prevodu podniku. Žalobkyňa však v celom konaní nepredložila písomný doklad

o tvrdenom prevode podniku a prevode pracovnoprávnych vzťahov. Nedodržanie písomnej formy
pri prevode zamestnávateľa síce tiež nespôsobuje neplatnosť prevodu, ale môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena o skutočnostiach, ktoré mali byť údajne predmetom dohody prevodcu
a nadobúdajúceho zamestnávateľa o predmete prevodu. V dotknutom prípade teda žalovaná neuniesla
dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že žalobkyňa bola prevedená k nadobúdajúcemu zamestnávateľovi.

Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že pri prevode zamestnávateľa je prevodca a/alebo nadobúdajúci
zamestnávateľ v zmysle § 29 Zákonníka práce povinný zamestnanca vopred informovať o prevode
podniku a zmenách vyplývajúcich z prevodu podniku na zamestnanca a jeho pracovnoprávny vzťah.
Žalovaná o prevode podniku žalobkyňu vopred neinformovala a túto povinnosť si po prevode podniku
voči žalobkyni nesplnil ani nový zamestnávateľ- nadobúdateľ predajne. Aj keď konajúce súdy uviedli,

že nesplnenie si oznamovacej povinnosti nespôsobuje neplatnosť prevodu zamestnávateľa a prechodu
práv a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov, bez pochybností je takéto konanie dôkazom v prospech
žalobkyne o tom, že k prechodu práv a povinností dotknutej zamestnankyne - žalobkyne nedošlo.
Tvrdeniu žalovanej, že od 01.12.2009 nebola zamestnávateľkou žalobkyne odporuje aj faktickékonanie žalovanej po údajnom prevode podniku, a síce vyhotovenie a odoslanie listu o okamžitom
skončení pracovného pomeru so žalobkyňou o 10 dní neskôr, t.j. dňa 10.12.2009. Ak by žalovaná
bola previedla pracovnoprávny vzťah žalobkyne na nadobúdajúceho zamestnávateľa, nestarala by sa

ďalej o skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, aj keby na rozviazanie pracovného pomeru
existovali dôvody, ale informovala by nadobúdajúceho zamestnávateľa o existujúcej situácii, ktorú by
následne riešil nadobúdajúci zamestnávateľ. Žalovaná, ale zjavne v úmysle ukončiť pracovný pomer so
žalobkyňou, nepreviedla žalobkyňu na preberajúceho zamestnávateľa, a ani ho zjavne neinformovala
o existencii pracovnoprávneho vzťahu so žalobkyňou, lebo nadobúdajúci zamestnávateľ žalobkyňu do

dnešného dňa, ako svoju údajnú zamestnankyňu nekontaktoval. Ak žalovaná tvrdí, že od 01.12.2009
je žalobkyňa zamestnankyňou nadobúdajúceho zamestnávateľa, mohla o tejto skutočnosti predložiť
napr. registračný list fyzickej osoby na sociálne poistenie, alebo navrhnúť vykonanie tohto dôkazu,
avšak tak neurobila. Ďalej žalobkyňa uviedla, že v zmysle § 7 ods. 1 Zákonníka práce môže byť
zamestnávateľom právnická alebo fyzická osoba. V prípade pracovnej zmluvy medzi žalobkyňou a
žalovanou, bola zamestnávateľom K. P. - fyzická osoba. Keďže v zmysle vyššie uvedeného k prevodu

pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne k 01.12.2009 nedošlo, mohlo dôjsť k prevodu a prechodu práv a
povinností z pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou zánikom fyzickej osoby a teda
smrťou žalovanej. Táto skutočnosť nebola v konaní ani tvrdená, ani preukázaná. Zánik živnostenského
oprávnenia nie je v zmysle Zákonníka práce, ani iného zákona, právna skutočnosť, s ktorou by
právny predpis spájal zánik pracovnoprávneho vzťahu. Živnostenské oprávnenie je doklad o tom,

že fyzická osoba je oprávnená vykonávať podnikateľskú činnosť v uvedenom predmete podnikania.
Stratou uvedeného oprávnenia sa nezbavuje povinností, ktoré jej vyplývajú z pracovnoprávneho
vzťahu. Skutočnosť, že zamestnávateľ nemôže z dôvodu straty živnostenského oprávnenia poskytovať
zamestnancovi prácu je prekážkou na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce.
Stratou živnostenského oprávnenia pracovnoprávny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou nezanikol a

žalovaná nezomrela, preto žalobkyňa má a vždy mala za to, že nielen po skutkovej stránke (konanie
žalovanej - zaslanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a nenamietanie pasívnej vecnej
legitimácie v konaní pred súdom prvej inštancie), ale aj po stránke právnej zostala zamestnávateľkou
žalovaná.

9. Žalovaná podaním doručeným súdu dňa 24.06.2019 uviedla, že Okresný súd Bratislava IV v
odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že: „Navyše súd poukazuje na tú skutočnosť, že
dňom 30.11.2009 žalovaná chcela ukončiť svoju činnosť, odovzdávala túto predajňu, keďže predajňu,
v ktorej priestoroch pracovala žalobkyňa dňom 01.12.2009 predala inému subjektu a nechcela už
nikoho zamestnávať.“ Tento záver si súd zrejme osvojil zo zhodného tvrdenia účastníkov konania a

to žalovanej, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania zo dňa 31.05.2012, keď žalovaná vypovedala
tak, že: „Od 1. decembra mala predajňa patriť novému vlastníkovi“. Rovnaké vyjadrenie súdu poskytla
žalobkyňa, keď v liste adresovanom žalovanej, s označením „Vyjadrenie" zo dňa 21.12.2009 uviedla:
„Ako som sa dozvedela, k 1.12.2009 firma kde pracujem zmenila majiteľa ....“ (ako vyplýva z tohto
vyjadrenia žalobkyne o prevode predajne na nového majiteľa odo dňa 01.12.2019 vedela a bola si

toho prevodu vedomá). Súd prvej inštancie mal teda za nesporné a preukázané zhodnými tvrdeniami
účastníkov, že k dátumu 01.12.2009 došlo k prevodu hospodárskej jednotky, čo konštatoval aj v
rozsudku. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou, ako aj z výsluchu žalovanej vyplynulo, že
prevod tejto hospodárskej jednotky sa uskutočnil tak, že zamestnanci, ktorí boli pôvodne zamestnaní
žalovanou plynule pokračovali v pracovnoprávnom vzťahu s nadobúdateľom predajne, ako novým

zamestnávateľom, pričom stále išlo o rovnakú predajňu, Shocker, umiestnenú v nákupnom centre
Polus City Center, Bratislava. O tom, že sa pre zamestnancov predajom hospodárskej jednotky nič
nezmenilo svedčí taktiež list adresovaný žalovanej, s označením „Vyjadrenie“ zo dňa 21.12.2009, v
ktorom žalobkyňa uviedla: „Po ukončení PN-ky nastúpim na svoje pracovné miesto na výkon mojej
práce.“ Musela si byť teda žalobkyňa vedomá, že predajňa ďalej funguje, za nezmenených podmienok.

Identifikácia hospodárskej jednotky, v ktorej pracovala žalobkyňa, o ktorej prevod v tomto spore ide,
predajneShockervPolusCityCenter,vyplývazpracovnejzmluvy,ktorábolauzavretámedzižalobkyňou
a žalovanou, ako aj z listu adresovanom žalovanej, s označením „Oznámenie podľa § 79 Zákonníka
práce“ zo dňa 12.02.2010. Poukázala opätovne na to, že v prípade prevodu hospodárskej jednotky -
predajne Shocker v Polus City Centrum, boli dodržané obe podmienky prevodu hospodárskej jednotky, a

to, došlo k zmene zamestnávateľa, ako to konštatuje aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a tiež
k zachovaniu identity hospodárskej jednotky, keďže nadobúdateľ predajne pokračoval v prevádzkovaní
rovnakej predajne vykonávaním rovnakých činností - predajom tovaru konečnému spotrebiteľovi, so
zachovaním materiálnej zložky - priestorov na vykonávanie činnosti - predajňa v Polus City Center, a vneposlednom rade aj zachovaním osobnej zložky predajne - zamestnávaním pôvodných zamestnancov
predajne. V zmysle vyššie uvedeného, práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnej zmluvy uzavretej
dňa 14.10.2008 medzi žalovanou, ako zamestnávateľom a žalobkyňou, ako zamestnankyňou prešli

na nadobúdateľa predajne zo zákona, § 28 Zákonníka práce, v deň 01.12.2009 na základe prevodu
hospodárskej jednotky - predajne, nakoľko 30.11.2009 žalovaná ukončila svoju činnosť v predajni,
ako jej vlastník. Prechod týchto práv nastal automaticky zo zákona, preto nemôže byť podriadený vôli
prevádzajúceho, nadobúdateľa alebo zamestnancov. Tento prechod sa týka všetkých práv vyplývajúcich
z pracovnoprávneho vzťahu existujúceho ku dňu prevodu.

10. Odvolací súd v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil vo veci pojednávanie z dôvodu, že bolo
potrebné zopakovať dokazovanie v danej veci. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods.
1 CSP) a dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, tak ako je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia.

11.Odvolacísúdkonštatuje,žezdôvodu,ženálezomÚstavnéhosúduSRč.k.I.ÚS407/2016-37,zodňa
12.12.2017 došlo ku zrušeniu celého rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/356/2012 zo dňa
26. marca 2014, na základe ktorého bol dňa 27.10.20196 vydaný druhý rozsudok súdu prvej inštancie,
č.k. 6C/51/2010-274, stratil predmetný druhý rozsudok súdu prvej inštancie právny základ. Voči tomuto

druhému rozsudku bolo podané aj odvolanie zo strany žalovanej, avšak s ohľadom na zrušenie rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/356/2012 zo dňa 26. marca 2014, má odvolací súd za to, že je
nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie (v poradí druhý) zrušiť a to bez potreby zaoberať sa meritom
odvolania, keď bolo druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané na základe rozsudku odvolacieho
súdu, ktorý bol neskôr v celom rozsahu zrušený. Odvolací súd preto vo výroku I. vyslovil, že rozsudok

Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 27. októbra 2016, č.k. 6C/51/2010-274 sa zrušuje (bez ďalšieho).

12. Odvolací súd, vychádzajúc aj z nálezu Ústavného súdu SR, č.k. I. ÚS 407/2016-37, zo dňa
12.12.2017, sa zaoberal pasívnou vecnou legitimáciou žalovanej. Otázkou vecnej legitimácie sa súd
zaoberá ex offo, ako skonštatoval aj ústavný súd v predmetnom náleze. Odvolací súd dospel k záveru,

že žalovaná je v spore pasívne vecne legitimovaná a to z nasledovných dôvodov. Žalobkyňa tvrdí, že
dňom 01.12.2009 predala predajňu inému subjektu, čím došlo ku prevodu hospodárskej jednotky, a tým
zo zákona aj ku prevodu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnej zmluvy na nadobúdateľa predajne,
a preto už od 01.12.2010 žalovaná nebola zamestnávateľom žalobkyne, a teda žalovaná nemá vo
veci pasívnu vecnú legitimáciu. Odvolací súd po zopakovaní a doplnení dokazovania musí konštatovať,

že v danom prípade žalovaná nepreukázala, že previedla svoj podnik, resp. hospodársku jednotku.
Nepredložila ani na výzvu odvolacieho súd zo dňa 11.06.2019 zmluvu o prevode podniku, hoci podľa
ust. § 476 Obchodného zákonníka zmluva o predaji podniku vyžaduje písomnú formu s osvedčenými
podpismi predávajúceho a kupujúceho. Od daného ustanovenia nie je možné sa odchýliť. Súd prvej
inštancie síce skonštatoval, že mal za nesporné a preukázané zhodnými tvrdeniami účastníkov,

že k dátumu 01.12.2009 došlo k prevodu hospodárskej jednotky, avšak odvolací súd sa s touto
konštatáciou nestotožňuje. Prevod podniku nevyplýva zo zhodného tvrdenia účastníkov, keď žalobkyňa
túto skutočnosť rozporuje vo svojich vyjadreniach, ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania pred
odvolacím súdom zo dňa 26.03.2014 (č.l. 96 spisu), kde nie je jednoznačne ňou uvedené, že došlo ku
prevodu podniku a tento sa vzťahoval aj na ňu, ako zamestnankyňu. V následných ďalších vyjadreniach

žalobkyňa popiera prevod podniku, resp. hospodárskej jednotky a to vo vyjadrení zo dňa 23.01.2015(č.l.
126 spisu) a dňa 29.07.2019. Dôkazom o prevode podniku nemôže byť ani list žalobkyne adresovanej
žalovanej zo dňa 21.12.2009, ktorým jej oznamuje, že trvá na ďalšom zamestnávaní a uvádza v ňom,
že sa dozvedela, že k 01.12.2009 firma kde pracuje zmenila majiteľa. Taktiež nie je dôkazom o prevode
podniku a splnení si informačnej povinnosti podľa ust. § 29 Zákonníka práce žalovanou to, že žalobkyňa

v liste zo dňa 21.12.2009 uvádza, že: „Po skončení PN-ky nastúpim na svoje pracovné miesto na
výkon mojej práce." Odvolací súd zhodne so žalobkyňou má za to, že pri prevode podniku nemusí byť
predmetom prevodu podnik/zamestnávateľ, ako celok, ale prevodca a preberajúci zamestnávateľ sa
dohodnú o predmete prevodu a teda aj rozsahu prevedenej majetkovej a nemajetkovej zložky podniku
a tiež o tom, ktorí zamestnanci majú byť prevedení k preberajúcemu zamestnávateľovi. Odvolací súd

poukazuje na to, že z dôvodu absencie akéhokoľvek dôkazu o prevode podniku, resp. hospodárskej
jednotky žalovanej, nie je možné ani zistiť, či prechod práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov sa
týkal všetkých zamestnancov. Práve skutočnosť, že žalovaná dala výpoveď žalobkyni dňa 10.12.2009,
svedčí tomu, že vo vzťahu ku žalobkyni nedošlo ku prevodu práv a povinností z jej pracovnoprávnehovzťahu. Tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že údajný nový zamestnávateľ žalobkyňu vôbec nekontaktoval
potom, čo po ukončení práceneschopnosti nenastúpila na výkon práce a takéto závažné porušenie
pracovnej disciplíny s ňou vôbec neriešil. Odvolací súd musel prihliadnuť ku všetkým okolnostiam

daného prípadu, a teda aj na skutočnosť, že ani žalovaná, ani údajný nový zamestnávateľ si voči
žalobkyni nesplnili povinnosť stanovenú v § 29 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ
jepovinnýnajneskôrjedenmesiacpredtým,akodôjdekprechoduprávapovinnostízpracovnoprávnych
vzťahov, písomne informovať zástupcov zamestnancov, a ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia
zamestnancov, priamo zamestnancov o: a) dátume alebo navrhovanom dátume prechodu, b) dôvodoch

prechodu, c) pracovnoprávnych, ekonomických a sociálnych dôsledkoch prechodu na zamestnancov,
d) plánovaných opatreniach prechodu vzťahujúcich sa na zamestnancov. Povinnosti ustanovené v
odsekoch 1 a 2 sa vzťahujú aj na preberajúceho zamestnávateľa. Žalobkyňa teda nemohla mať
vedomosť o tom, či skutočne došlo ku prevodu podniku, alebo hospodárskej jednotky a kvalifikovanú
vedomosť o tom, kto je jej nový zamestnávateľ. Následne sama žalovaná uviedla do omylu žalobkyňu
v otázke, kto je jej zamestnávateľ, keď jej dňa 10.12.2009 vystavila okamžité skončenie pracovného

pomeruavystupovalastálevočižalobkyni,akojejzamestnávateľ,hociakosamatvrdíkudňu01.12.2009
predala podnik, resp. hospodársku jednotku a nastal prechod práv a povinností z pracovného vzťahu na
nadobúdateľa predajne. Nakoľko nedošlo ku splneniu informačnej povinnosti podľa ust. § 29 Zákonníka
práce, nemohla žalobkyňa vedieť, kto je jej novým zamestnávateľom a nemožno od nej ani spravodlivo
žiadať, aby si sama zisťovala údaje o novom zamestnávateľovi. Navyše vzhľadom k tomu, že žalovaná

jej dňa 10.12.2009 vystavila okamžité skončenie pracovného pomeru, uviedla žalobkyňu sama do
situácie, že sa oprávnene mohla domnievať, že ku prevodu predajne nedošlo, resp. že sa prevod
na ňu nevzťahoval. Odvolací súd má z vykonaného dokazovania za to, že v danej veci nebol predaj
podniku, resp. hospodárskej jednotky preukázaný, a teda ani prevod a prechod práv a povinností z
pracovnoprávneho vzťahu na nadobúdateľa predajne a žalobkyňa nedisponovala riadnou informáciou

zo strany žalovanej o predaji podniku, hoci žalovaná túto povinnosť v zmysle ust. § 29 Zákonníka
práce mala a to písomnou formou. Nebolo preukázané ani, že túto povinnosť si splnila voči žalobkyni
ústne, ako žalovaná tvrdí. Žalobkyňa naopak tvrdí, že o údajnom prevode sa dozvedela od ostatných
zamestnankýň a nie priamo od žalovanej. Vzhľadom ku všetkým vyššie uvedeným okolnostiam, má
potom odvolací súd za to, že žalobkyňa postupovala správne, keď podala žalobu o určenie neplatnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce, a ako žalovanú označila osobu,
ktorá jej okamžité skončenie pracovného pomeru vystavila, keď sa mohla oprávnene domnievať, že
ide stále o jej zamestnávateľa. Každý prípad má svoje osobitosti, na ktoré by súd pri rozhodovaní mal
brať ohľad. Ako je už vyššie vysvetlené, samotné konanie žalovanej zapríčinilo, že žalobkyňa nemala
relevantnú informáciu o tom, že malo dôjsť ku zmene jej zamestnávateľa a preto nemožno skonštatovať,

že žalovaná nemá v spore pasívnu vecnú legitimáciu. Súdny dvor Európskych spoločenstiev síce
konštatoval, že samotný fakt, že medzi prevádzajúcim a nadobúdateľom absentuje zmluvný vzťah nemá
rozhodujúci význam pri určení, či ide, alebo nejde o prevod podniku (rozsudok Európskeho súdneho
dvora v spojených veciach C - 173/96 Hidalgo a C - 247/96 Zieman, rovnako vo veci C - 340/2001
Sodexho podobne vo veci C - 175/99 Mayer), avšak v danom prípade je zrejmé, že ku prevodu malo

dôjsť na základe zmluvy, ktorá nebola uzatvorená riadne a sú tu aj iné okolnosti, na základe ktorých
odvolací súd vyhodnotil, že žalovaná je pasívne v spore legitimovaná. Aj keby došlo ku prevodu podniku,
akocelku,nebolazostranyžalovanejsplnenáinformačnápovinnosťvzmyselust.§29Zákonníkapráce,
čo malo tiež význam pri posudzovaní jej pasívnej legitimácie.

13. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná má v spore pasívnu vecnú
legitimáciu, zaoberal sa ďalej otázkou, či je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Po
zopakovaní dokazovania odvolacím súdom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k
tomu právnemu záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou zo strany žalovanej
je neplatné. Žalovaná nepreukázala dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplývajúceho

z ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a síce že žalobkyňa jej z pokladne zobrala
50,- eur. Netvrdila ani, kedy sa tak stalo, či sa táto skutočnosť odzrkadlila vo výkaze, či žalobkyňa v
daný deň pracovala pri pokladni, ak nie, či mala k nej prístup, či jej skutočne po ukončení práce v
daný deň pokladničná hotovosť chýbala. Neuviedla, ako žalovaná vykonávala a v daný deň vykonala
kontrolu v prevádzke, kto tržbu zrátal a komu odovzdal v daný deň. Ďalším dôvodom, pre ktorý

je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, je ten, že nebolo účinne doručené žalobkyni
do vlastných rúk (§ 38 ods. 1, 5 Zákonníka práce). Navyše samo tvrdenie žalovanej v odvolacom
konaní v tom, že po 1.12.2009 akýkoľvek jej úkon vo vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec je
neplatný, len podčiarkuje neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré dala v postavenízamestnávateľa žalobkyni, ako zamestnankyni podaním zo dňa 10.12.2009. Odvolací súd vzhľadom na
vyššie uvedené zhodne so súdom prvej inštancie vyslovil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
je neplatné.

14. Odvolací súd prisvedčil žalovanej v tom, že nie je možné od nej spravodlivo očakávať, aby žalobkyňu
ďalej zamestnávala. Od 8.12.2009 nemá oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť a nemá zákonné
podmienky pre plnenie a výkon práv a povinností zamestnávateľa. Odvolací súd preto zmenil výrok súdu
prvej inštancie tak, že určil, že od žalovanej, ako zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby

žalobkyňu, ako zamestnanca naďalej zamestnávala.

15.Odvolacísúdsazaoberalajuplatnenýmnárokomnapriznanienáhradymzdyvsúvislostisneplatným
ukončením pracovného pomeru. Rozsudkom zo dňa 26.03.2014, č.k. 2Co/356/2012-100 odvolací súd
rozhodol o zrušení výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru a vrátil v rozsahu zrušenia vec na ďalšie

konanie. Po tomto rozhodnutí Okresný súd Bratislava IV znovu rozhodol rozsudkom zo dňa 27.10.2016,
č.k. 6C/51/2010-274, ktorým už riešil len otázku náhrady mzdy. Medzitým však bol v danej veci vydaný
Nález Ústavným súdom Slovenskej republiky, č.k. I. ÚS 407/2016-37, ktorým zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave, sp. zn. 2Co/356/2012 z 26. marca 2014 a vec vrátil na ďalšie konanie. Keďže
druhý rozsudok súdu prvej inštancie vychádzal z tohto Ústavným súdom zrušeného rozsudku, stratil

právny podklad, na základe ktorého bol vydaný a odvolaciemu súd neostávalo nič iné, ako toto druhé
rozhodnutie zrušiť. Z dôvodu hospodárnosti konania odvolací súd dospel k záveru, že aj vzhľadom
ku výsledkom tohto následného konania o náhrade mzdy je dôvodné odvolacím súdom rozhodnúť do
merita a vyriešiť aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s vyslovenou neplatnosťou okamžitého skončenia
pracovného pomeru.

16. Žalobkyňa sa návrhom domáhala priznania náhrady mzdy v sume 386,38 eur mesačne od 18.2.2010
do času, keď žalovaná umožní žalobkyni pokračovať v práci. Žalovaná tvrdí, že je nespravodlivé
požadovať od nej ďalšie zamestnávanie žalobkyne a požiadala v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce o nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. Odvolací súd dospel k záveru, že

je dôvodné aplikovať ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a priznať náhradu mzdy za 12 mesiacov a za
ostatné obdobie presahujúce týchto 12 mesiacov náhradu mzdy nepriznať vôbec. Bolo preukázané, že
žalobkyňa sa krátko po výpovedi zamestnala, a práve v tejto skutočnosti videl odvolací súd dôvod na
priznanie náhrady mzdy len za 12 mesiacov, keď účelom náhrady mzdy je najmä zmiernenie obdobia,
keď zamestnanec z dôvodu neplatnej výpovede ostal bez príjmu.

17. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že strany sporu nedisponujú so všetkými mzdovými listami
žalobkyne za rozhodujúce obdobie v zmysle ust. § 134 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná uviedla,
že možno sa nachádzajú u bývalej účtovníčky. Nakoľko ide o rok 2009, má odvolací súd za to, že
zadováženie mzdových listov by bolo obtiažne a nehospodárne. Nakoľko žalobkyňa disponuje aspoň

dvomamzdovýmilistamizamesiaceoktóberanovember2009,ktoréspadajúdorozhodujúcehoobdobia
pre výpočet priemerného zárobku v zmysle ust. § 134 Zákonníka práce, je dôvodné pri stanovení výšky
náhrady mzdy vychádzať práve z týchto mzdových listov. K argumentu žalovanej, že žalobkyňa od nej
dostávala mzdové listy každý mesiac a mala si ich odkladať, odvolací súd uvádza, že zamestnanec
nemázozákonapovinnosťarchiváciemzdovýchlistov,tietoslúžiaprejehoinformačnépotreby.Odvolací

súd sa nestotožnil s výpočtom priemernej mzdy, tak ako si uplatnila žalobkyňa, a ako priznal i súd prvej
inštancie, keď uviedol v odôvodnení rozsudku, že sa stotožnil s výpočtom žalobkyne. Odvolací súd
poukazuje na to, že pre výpočet priemerného zárobku sa v danom prípade použije ust. § 134 Zákonníka
práce v znení účinnom v čase podania výpovede a to vzhľadom na prechodné ustanovenie § 252d
účinného k 1.marcu 2010, podľa ktorého právne úkony urobené pred 01. marcom 2010 a nároky, ktoré z

nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 28.februára 2010. V danom prípade právny
úkon okamžité skončenie pracovného pomeru bol vykonaný dňa 10.12.2009 a z tohto úkonu vyplýva
i nárok na priznanie náhrady mzdy. Podľa ust. § 134 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 28.
februára 2010, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v

rozhodujúcom období. Podľa ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo
plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním, podľa iných ustanovení
tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovnénáhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový
bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú
pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi

zo zisku po zdanení. Zo mzdového lístka za mesiac november 2009 vyplýva, že v hrubej mzde je
zúčtovaná aj náhrada mzdy za dovolenku, v sume 21,56 eur, náhrada mzdy za platený sviatok, v sume
14,38 eur a náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku, v sume 57,50 eur. Nakoľko v ust. § 134 ods.
1 Zákonníka práce je uvedený pojem mzda, a podľa definície mzdy uvedenej v ust. § 118 Zákonníka
práce mzdou nie je náhrada mzdy, má odvolací súd za to, že sa náhrada mzdy nemá brať pri výpočte

priemerného zárobku do úvahy. Odvolací súd preto dospel k záveru, že pri výpočte priemerného zárobku
treba vychádzať z toho, že v mesiaci november bola žalobkyni účtovaná hrubá mzda v sume 278,75 eur
a za mesiac október 2009 v sume 187,42 eur. Aplikujúc ustanovenie § 134 Zákonníka práce, použijúc
pri výpočte vyššie uvedené sumy hrubej mzdy a vychádzajúc z počtu odpracovaných hodín uvedených
na mzdových listoch za mesiac október a november 2009, dospel odvolací súd pri výpočte hodinovej
priemernej mzdy žalobkyne na účely priznania náhrady mzdy v súvislosti s neplatným ukončením jej

pracovného pomeru k sume 1,8499 eur. Priemerný počet pracovných hodín žalobkyne pripadajúcich v
roku 2010 na jeden mesiac je po zaokrúhlení 174 hodín (súčin priemerného počtu týždňov pripadajúcich
v roku na 1 mesiac, 4,348 hod. a týždenného fondu pracovného času žalobkyne v zmysle pracovnej
zmluvy, 40 hod., t.j. 4,348 x 40 hod. = 173,92 hod.). Výška priemerného mesačného zárobku žalobkyne
predstavuje potom 321,88 eur (174 x 1,8499). Vzhľadom k tomu, že má odvolací súd za dôvodné priznať

náhradu mzdy za 12 mesiacov, zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že zaviazal žalovanú na
zaplatenie náhrady mzdy žalobkyni v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vo výške
3.862,56 eur (12 x 321,88) a vo vyšnej časti žalobu, ako nedôvodnú zamietol.

18. Podľa ust. § 396 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie.

19. Podľa ust. § 396 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie.

20. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

21. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd rozhodoval o trovách
odvolacieho aj prvoinštančného konania. V danej veci je potrebné zohľadniť to, že žalobkyňa jednak
požadovala určiť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a jednak žiadala priznať
náhradu mzdy. V nároku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola plne

úspešná žalobkyňa, keď bolo rozhodnuté, že okamžité skončenie bolo neplatné, a preto jej v tejto časti
prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100%. V nároku na náhradu mzdy žalobkyňa požadovala
priznať náhradu v sume 386,38 eur mesačne od 18.2.2010 do času, keď žalovaná umožní žalobkyni
pokračovať v práci. Žalobkyni bola priznaná náhrada mzdy za 12 mesiacov a to v sume 3.862,56 eur.
Odvolací súd má za to, že je namieste v časti nároku na náhradu mzdy nepriznať trovy konania ani

jednej strane, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 2 CSP. Je dôvodné konštatovať čiastočný neúspech
žalobkyne i napriek tomu, že jej bola priznaná náhrada mzdy, avšak len za obdobie 12 mesiacov,
hoci žalobkyňa požadovala priznať náhradu od 18.2.2010 až do času keď žalovaná umožní žalobkyni
pokračovať v práci, teda žalobkyňa žiadala priznať viac, ako mala nárok. Odvolací súd potom vyhodnotil,
ako spravodlivé v tomto uplatnenom nároku nepriznať trovy konania žiadnej zo strán.

23. Žalovaná žiadala nepriznať trovy konania žiadnej strane v zmysle ust. § 257 CSP. Dôvody hodné
osobitného zreteľa vidí žalovaná v tom, že je nemajetná. Odvolací súd nevzhliadol dôvod na použitie
výnimky a úspešnému účastníkovi nepriznať trovy konania. Odvolací súd má za to, že len sama
skutočnosť, že je neúspešný účastník nemajetný, neznamená automatické nepriznanie trov úspešnej

strane. Tento názor vyplýva i z uznesení Ústavného súdu SR zo dňa 30.03.2016, sp. zn. III. ÚS 186/2016
azodňa08.12.2011,sp.zn.II.ÚS563/2011,naktorépoukazujesamotnážalovaná.Prepoužitievýnimky
pri nepriznaní trov v zmysle ust. § 257 CSP je potrebné mať preukázané z akých dôvodov je strana
nemajetná, prečo je v ťaživej finančnej situácii. V tomto smere žalovaná neuviedla absolútne žiadneskutočnosti. Nie je vôbec zrejmé, či pracuje, a aký má príjem, ak nepracuje, z akých dôvodov. Žalovaná
nepredložila žiaden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že sú tu dôvodné prekážky, pre ktoré
nemôže vykonávať prácu a mať príjem, ako napríklad nepriaznivý zdravotný stav. Súd nie je povinný

sám skúmať tieto skutočnosti. Strana, ktorá navrhuje použitie výnimky na nepriznanie trov konania inak
úspešnej strane, by mala riadne svoj návrh odôvodniť a podložiť ho relevantnými dôkazmi. Súdu zo
spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti prípadu, pre ktoré by mal použiť výnimku zakotvenú v ust. § 257
CSP a ani žalovaná nepreukázala dôvodnosť aplikácie tohto ustanovenia, preto odvolací súd o trovách
rozhodol na základe úspechu vo veci v zmysle ust. § 255 CSP.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP)

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 C.s.p. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435

C.s.p.).