Rozsudok Judgement was issued on Monday, October 29, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/91/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225951
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8114225951.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: PK AUTO

PLUS, s.r.o., so sídlom Duklianska 23, 080 01 Prešov, právne zastúpený Vojčík & Partners, s.r.o. so
sídlom Rázusova 28, 040 01 Košice, proti žalovanému: E.. A. W., F.. XX.XX.XXXX, T. R. XX, XXX XX H.,
právne zastúpený: JUDr. Jozef Krenický, advokát, so sídlom Vajanského 43, 080 01 Prešov, o zaplatenie
10 419,92 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10419,92 € spolu s úrokom z omeškania vo výške

- 6,5% ročne zo sumy 4409,96 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

- 6,00% ročne zo sumy 5209,96 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 5,75% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% a to do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom došlým súdu dňa 25.09.2014 sa žalobca domáhal na žalovanej zaplatenia sumy v celkovej
výške 10 419,92 € spolu s úrokom z omeškania plynúcim od splatnosti jednotlivých vystavených faktúr.
1.1. V návrhu na začatie konania žalobca uviedol, že so žalovaným uzatvorili dňa 19.12.2012 zmluvu
o nájme nebytových priestorov, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému do užívania nebytové
priestory o výmere 190 m2 v Prešove, na prvom poschodí budovy na ul. J. XX, zapísanej na LV č. XXXX,
k. ú. Prešov. V zmysle čl. 3 bod 1 zmluvy sa žalobca a žalovaný dohodli na neurčitej dobe nájmu od

01.12.2012.
1.2. Dňa 30.11.2013 uzatvorili žalobca a žalovaný dohodu o skončení zmluvy, na základe ktorej sa
nájomný vzťah končí ku dňu podpisu tejto dohody.
1.3. Výška nájomného bola v zmysle článku 4 bod 1 dohodnutá na 800 € mesačne s DPH, nájomné bolo
splatné mesačne vopred do 15. kalendárneho dňa príslušného mesiaca. V nájomnom neboli zahrnuté
nákladysúvisiacesnájmom,atoelektrickáenergia,vodnéastočné,odvoztuhéhokomunálnehoodpadu
a táto otázka teda bola upravená v čl. 4 bod 3 zmluvy.

1.4. Na základe vyššie uvedeného teda žalobca vystavil žalovanému faktúry v počte 16, ktoré však
žalovaný ani z časti nezaplatil. Napriek tomu, že žalobca žalovaného vyzval na úhradu dlžnej sumy
mimosúdne, k uvedenému nedošlo, preto si žalobca uplatňuje svoje právo cestou súdu.2. Súd vo veci pôvodne rozhodol platobným rozkazom, voči ktorému bol žalovaným podaný odpor,
doručený súdu dňa 18.02.2015 (č. l. 37-38). V tomto odpore, ktorý bol zároveň prvým vyjadrením
žalovaného k žalobe, tento uviedol, že prenajaté priestory mali byť používané za účelom prevádzkovania

kaviarenských služieb. Pri prevádzkovaní kaviarenských služieb je potrebné mať aj povolenie z
príslušného mestského úradu, a to udelenie súhlasu mesta k zriadeniu prevádzky a potvrdenie
prevádzkového času. Na základe žiadosti žalovaného, Mestský úrad Prešov ho požiadal o doplnenie
kópie právoplatného rozhodnutia o užívaní stavby na tento účel. Keďže žalovaný tento doklad nemal,
telefonicky kontaktoval pána P., zástupcu žalobcu, aby daný problém vyriešil. Avšak 02.01.2013 Mestský

úrad v Prešove informoval žalovaného, že žiadosť nebola doplnená a tak ohlásenie prevádzkového času
považuje za bezpredmetné. Vzhľadom na to, že prenajaté priestory žalovaný nemohol užívať na účel
ním požadovaný, má za to, že celá táto záležitosť je bezpredmetná a že mu povinnosť platby nájomného
nevznikla.

3. Súd vo veci opakovane pojednával, vykonal dokazovanie listinami tvoriacimi súdny spis, výsluchom

žalovanej, výsluchom svedka a zistil nasledujúce:
3.1. Dňa 19.12.2012 mala byť uzatvorená zmluva o nájme nebytových priestorov medzi žalobcom
ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom. Podľa čl. I. tejto zmluvy, predmetom nájmu boli
nebytové priestory v administratívnej budove v Prešove, ul. J. XX, vedenej na LV č. XXXX. Predmetom
nájmu konkrétne boli priestory na prvom poschodí o výmere 190 m2. Podľa čl. 2 zmluvy, účel nájmu:

„Prenajímateľ prenajíma nájomcovi touto zmluvou nebytové priestory uvedené v bode I a nájomca
tieto prijíma a bude prenajaté priestory využívať pre administratívnu a obchodnú činnosť, vyvíjanú v
rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti.“ Pokiaľ ide o výšku nájomného, tá bola upravená v článku
IV. zmluvy a ročná výška nájomného s DPH predstavovala sumu 9 600 €, čo mesačne predstavuje
800 €. Podľa čl. IV. ods. 3 zmluvy - „v nájomnom nie sú zahrnuté náklady súvisiace s nájmom

nebytovýchpriestorov,atoelektrickáenergia,vodnéastočné,odvoztuhéhokomunálnehoodpadu.Tieto
znáša nájomca v pomernej časti zodpovedajúcej veľkosti podielu prenajatých nebytových priestorov v
celkovej ploche nebytových priestorov predmetnej nehnuteľnosti z celkovej fakturácie od jednotlivých
dodávateľov. Fakturácie za energie (elektrina, vodné, stočné, plyn, odvoz komunálnych odpadov) budú
fakturované jedenkrát štvrťročne ku poslednému dňu za kalendárny štvrťrok podľa pomeru spotreby z

prenajatých plôch ku celkovej spotrebe podľa príslušných meračov spotreby a celkovej fakturácie od
dodávateľovpredmetnejnehnuteľnosti.“Žalobcompredloženázmluvasíceneobsahujepodpisnájomcu,
avšak žalovaný uzavretie tejto zmluvy potvrdil.
3.2. Dňa 30.11.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená Dohoda o skončení zmluvy o nájme
nebytových priestorov. Podľa tejto dohody táto bola platná a účinná dňom jej podpísania.

3.3. Listom zo dňa 20.02.2014 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy, čo preukázal aj
doručenkou, z ktorej vyplýva, že predmetný list bol žalovanému doručený dňa 21.02.2014 (č. l. 9-10).
3.4. Listom zo dňa 16.04.2014 spolu s podacím lístkom žalobca preukázal, že žalovanému zaslal
predžalobnú výzvu na zaplatenie (č. l. 11-12).
3.5. Žalobca súdu taktiež predložil aj všetky faktúry, na základe ktorej si uplatňuje dlžnú sumu, a to v

celkovej výške 10 419,92 €.
3.6. Ako prílohu k odporu žalovaný predložil list Mestského úradu v Prešove (č. l. 39) zo dňa 12.12.2012,
ktorým bol žalovaný vyzvaný na doplnenie žiadosti vo veci udelenia súhlasu mesta k zriadeniu
prevádzkyzaúčelomposkytovaniakaviarenskýchslužieb.MestskýúradvPrešovežiadalodžalovaného
predloženiekópieprávoplatnéhorozhodnutiaoužívanístavbynapožadovanýúčel.Keďžekpredloženiu

uvedeného neprišlo, Mestský úrad v Prešove listom zo dňa 02.01.2013 (č. l. 40) žalovanému oznámil,
že jeho žiadosť považuje za bezpredmetnú.
3.7. Žalobca sa k odporu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 02.09.2015 (č. l. 60), v
ktorom uviedol, že podľa nájomnej zmluvy bolo dohodnuté, že predmetné priestory môžu byť využívané
len na administratívnu a inú obchodnú činnosť, ale bolo výslovne dohodnuté, že nesmú byť využívané za

účelom prevádzkovania kaviarne alebo iného gastronomického zariadenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný
ho žiadnym spôsobom nekontaktoval za účelom zabezpečenia dokladu o užívaní stavby na účel
prevádzkovania kaviarne. Žalovaný žiadnym spôsobom nevyvrátil skutočnosť, že predmetné priestory
mal k dispozícii. Pokiaľ ide o zasielanie jednotlivých faktúr žalovanému, tieto boli zasielané na adresu,
uvedenúvzmluve.Otom,žekprevzatiupredmetnýchfaktúrzostranyžalovanéhonemalodôjsť,žalobca

informácie nemá.
3.8. Z výpisu zo živnostenského registra (č. l. 61) bolo zistené, že žalovaný ukončil podnikateľskú činnosť
k 06.11.2014, pričom jeho podnikateľská činnosť mala nasledujúce predmety:
1. Sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb.2. Kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným
prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod).
3. Sprostredkovateľská činnosť v oblasti služieb.

4. Poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu.
5. Prevádzkovanie kultúrnych, spoločenských a zábavných zariadení.
3.9. Na pojednávaní konanom dňa 02.11.2015 žalovaný k veci uviedol, že prevádzkoval kaviareň na ulici
D.. Tam sa stretol s pánom S. P. s tým, že mu uviedol, že prenájom na ul. D. končí a chcel by preniesť
kaviareň niekde inde. Na to jej on mal ponúknuť priestory na ul. J. a došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy.

Ďalej žalovaný uviedol skutočnosti, ktoré boli uvedené v odpore voči platobnému rozkazu, zdôraznil, že
pán P. vedel o tom, že jeho podnikateľská činnosť predstavuje predovšetkým prevádzkovanie kaviarne.
Opredloženiedokladupožadovanéhomestskýmúradom,telefonickyžiadalp.S.P.,čosavšakneudialo.
3.10. Súd vo veci ako svedka na tomto pojednávaní vypočul S. P.. Tento na otázku akú činnosť vykonával
u žalobcu, teda v spoločnosti STAZAV s.r.o. odpovedať nevedel. Svedok uviedol, že bol nejakým
spôsobom poverený alebo splnomocnený poskytovať informácie o prenájme budovy vo vlastníctve

firmy STAZAV a zháňať záujemcov, nebol však žiadnym spôsobom splnomocnený na uvedenú činnosť
oficiálne, aby sa vedel vo vzťahu k iným osobám týmto preukázať. Uviedol, že telefonicky ho kontaktoval
žalovaný za účelom záujmu o prenájom priestorov na ul. J., nepamätá si akú prevádzku chcel mať
zriadenú, avšak vždy sa uisťuje, že to nebude gastronomická alebo obdobná prevádzka, pretože v
prenajatých priestoroch pred tým boli kancelárie. V súčasnosti sú tam tiež kancelárie. Ako náhle sa uistil,

že žalovaný nemá záujem o gastronomickú prevádzku, posunul informáciu o záujemcovi ďalej. Svedok
uviedol, že sa so žalovaným stretol v jej kaviarni na ul. D., avšak nepamätá si, či išlo v skutočnosti o
kaviareň, zdalo sa mu, že ide o nejaký detský kútik s kávovarom. K tomu žalovaný uviedol, že išlo o
kaviareň s detským kútikom.

4. Súd opakovane žiadal žalobcu o predloženie kolaudačného rozhodnutia k stavbe, v ktorej sa
nachádzajú prenajaté priestory, za účelom posúdenia platnosti nájomnej zmluvy, avšak žalobca uviedol,
že takéto rozhodnutie k dispozícii nemá.
4.1. Následne listom zo dňa 01.03.2016 súd oznámil žalobcovi, že kolaudačné alebo iné obdobné
rozhodnutie nevyhnutne potrebuje za účelom vyriešenia predbežnej otázky týkajúcej sa platnosti

uzavretej zmluvy o nájme nebytových priestorov, keďže podľa § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. o
nájme a podnájme nebytových priestorov - Nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú
stavebne určené. Súd poukázal na existujúcu judikatúru, a to rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp.
zn. 11Cmo 13/96, ktorý uviedol: „Zákon č. 116/1990 Zb. v § 3 ods. 2 vyžaduje súlad medzi stavebným
určením prenajatých priestorov a medzi účelom nájmu ako je dohodnutý v nájomnej zmluve. Pre

posúdenie platnosti nájomnej zmluvy nie je rozhodujúce k akému účelu nájomca skutočne prenajatý
priestor používa, ak je zachovaný súlad medzi stavebným určením a dojednaným účelom nájmu.“ ako
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 21Co 32/1998, podľa ktorého: „Pri posúdení
neplatnosti zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov podľa §39 OZ vychádza súd pri riešení
predbežnej otázky, k akému účelu je stavba alebo jej časť stavebne určená z kolaudačného rozhodnutia

stavebného povolenia alebo rozhodnutia stavebného úradu o zmene v užívaní stavby. Nemôže na
základe vlastného úsudku vychádzať zo záveru, že stavba alebo jej časť je stavebne určená podľa
faktického užívania k inému účelu než stanovuje existujúce kolaudačné rozhodnutie, stavebné povolenie
alebo rozhodnutie o zmene v užívaní.“
4.2. Keďže zo strany žalobcu nedošlo k predloženiu kolaudačného alebo iného obdobného rozhodnutia,

požiadal súd Mestský úrad v Prešove o vyjadrenie, či prenajaté priestory sú stavebne určené na
poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s predajom na priamu konzumáciu. Listom zo dňa
19.07.2016 (č. l. 79) Mesto Prešov - stavebný úrad podal súdu nasledujúce stanovisko: „Pri výkone ŠSD
bolo zistené a zároveň konštatované, že v priestoroch objektu na J. K.. XX v meste Prešov, nachádzajúci
sa na prvom poschodí, je možné zriadiť prevádzku poskytovania služieb rýchleho občerstvenia v spojení

s predajom na priamu konzumáciu, avšak pre danú funkciu, resp. prevádzku je potrebné rozhodnutie o
zmene v užívaní stavby, ktoré vydá stavebný úrad na základe samostatnej žiadosti“.
4.3. Na pojednávaní konanom dňa 13.10.2016 (č. l. 85-86) oznámil súd svoj predbežný právny názor na
to, že vzhľadom na to, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že priestory, ktoré sú predmetom sporu
mohli byť prenajaté aj na obchodnú činnosť, považuje predloženú nájomnú zmluvu za neplatnú. Súd

zároveň účastníkom oznámil, že predmetný právny vzťah bude posudzovať ako vzťah z bezdôvodného
obohateniaabudepotrebnéstanovenúvýškubezdôvodnéhoobohateniaposudzovaťajprostredníctvom
§ 3 OZ o dobrých mravoch, pretože síce mal žalovaný v priestoroch, ktoré boli neplatne prenajaté svoje
veci, avšak užívať ich chceným spôsobom nemohol.5. V ďalšom priebehu konania žalobca predložil potvrdenie realitnej kancelárie Cassovia realitas PO
s.r.o. Košice, ktorá uviedla, že predmetné nebytové priestory môžu byť bežne prenajímané za mesačný

nájom vo výške 1 345 € spolu s platbou za energie vo výške 1,5 €/m2. Súd zároveň vyzval žalovaného,
že v prípade, ak voči tomuto potvrdeniu má nejaké námietky, nech súdu predloží znalecký posudok o
bežnom nájomnom v priestoroch, ktoré sú predmetom tohto konania.

6. Žalovaný súdu zaslal svoje stanovisko zo dňa 12.07.2018, v ktorom uviedol, že súhlasí s tým,

že zmluva o nájme nebytových priestoroch je neplatná, keďže nie je dosiahnutá jednota medzi
stavebno-technickým určením prenajímanej stavby, resp. jej časti a účelom nájmu tak ako je určený
v nájomnej zmluve. Keďže podľa zmluvy o nájme predmetné priestory boli žalovanému prenechané
na výkon administratívnej a obchodnej činnosti vyvíjanej v rámci predmetu jeho podnikateľskej
činnosti a žalobca nedoložil do konania kolaudačné rozhodnutie. Z listu vlastníctva č. XXXX pritom
jednoznačne vyplýva, že ide o administratívnu budovu. Vzhľadom na to, že ťažiskovým predmetom

podnikateľskej činnosti žalovaného bolo poskytovanie služieb rýchleho občerstvenia v spojení s
predajom na priamu konzumáciu, predmetné priestory stavebno-technicky na uvedenú prevádzku
určené neboli, a preto je zmluva o nájme absolútne neplatná podľa § 39 OZ. Žalovaný v tomto
vyjadrení uviedol, že do novoprenajatých priestorov boli vnesené sedačky a kávovar, teda zariadenie,
ktoré malo slúžiť na prevádzkovanie kaviarne. Žalovaný má však za to, že v prípade určovania výšky

bezdôvodného obohatenia, nemožno vychádzať zo sumy, ktorá by za tieto priestory patrila ako za
priestory administratívne, ale bežné nájomné by malo byť určené vo výške tzv. skladného, čiže vo výške
platenej za uloženie vecí v určitých priestoroch vo forme skladu.

7. Na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca podaním zo dňa 30.08.2018, v ktorom sa

nestotožnil najmä s časťou týkajúcou sa výšky bezdôvodného obohatenia a uviedol, že je potrebné brať
do úvahy aj to, že žalovaný napriek tomu, že vedel, že v priestoroch neprevádzkuje ním tvrdenú chcenú
obchodnú činnosť, nepristúpil k včasnému vráteniu ním nevyužívaných priestorov. Táto skutočnosť
nemôže ísť na ťarchu žalobcu.

8. Vyššie zistený skutkový stav okrem už vo vyššej časti odôvodnenia citovaných právnych predpisov,
súd posudzoval nasledujúco:
8.1. Predovšetkým súd má za preukázané, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy na priestory na ul.
J. Č.. XX v Prešove, ktorá však vzhľadom na to, že nebolo preukázané, že môžu slúžiť na obchodnú
činnosť formou prevádzkovania kaviarne je neplatná, keďže nebol dosiahnutý súlad medzi stavebno-

technickým určením nebytových priestorov a účelom nájmu, a preto túto zmluvu o nájme súd vyhodnotil
ako absolútne neplatný právny úkon.
8.2. Vzťah medzi stranami sporu je treba preto vyporiadať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení.
Podľa Občianskeho zákonníka
§ 451 ods.1 - Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

§ 451 ods.2 - Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu,
plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj
majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 - Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho,
na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

Podľa § 458 ods.1 - Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

9. Judikatúra relevantná pre rozhodnutie súdu:
NS ČR sp. zn. 28 Cdo 4238/2011, ze dne 16. 5. 2012 - Míní-li soud s ohledem na rozpor s dobrými

mravy odepřít právo na vydání bezdůvodného obohacení, pak by se měl zabývat veškerými relevantními
okolnostmi vzniku bezdůvodného obohacení, a nikoliv bez dalšího ztotožnit rozpor s dobrými mravy
se zaviněním neplatnosti právního úkonu, coby okolnosti, jež apriori pro vznik vztahu z bezdůvodného
obohacení není rozhodující. Třebaže nelze vyloučit, že by pochybení jedné smluvní strany při uzavírání
smlouvy mohlo být v určitých případech tak zásadního rázu, že by pro něj bylo možno považovat právo

této smluvní strany na vydání bezdůvodného obohacení za nemravné, je zapotřebí, aby v takovém
případě bylo náležitě vysvětleno, proč je s přihlédnutím k dalším okolnostem týkajícím se vztahu z
bezdůvodného obohacení právě tato skutečnost natolik zásadní, že lze pro ni odepřít výkon ze zákona
vzniklého práva. Při posuzovaní vztahů z bezdůvodného obohacení především nelze odhlížet od toho,že vztah z bezdůvodného obohacení je objektivního charakteru, jenž vzniká v zákonem předvídaných
situacích (vypočtených v ustanovení § 451 a § 454 obč. zák.) bez ohledu na to, komu lze klást k tíži
okolnosti,odnichžsevzniktohotovztahuodvíjí.Nejevísepřitompřípadnýmzapomocijinýchzákonných

ustanovení bez dalšího vkládat do tohoto vztahu prvky, které jeho výslovná právní úprava neobsahuje,
a negovat tak do jisté míry jeho podstatu směřující k tomu, aby se nikdo neobohacoval na úkor druhého
bez právem aprobovaného důvodu (k tomu srov. např. nález Ústavního soudu ze dne 10. 10. 2007, sp.
zn. I. ÚS 383/05). Ostatně zavinění neplatnosti právního úkonu může v souladu s ustanovením § 42
obč. zák. být důvodem vzniku specifického odpovědnostního vztahu za škodu takto vzniklou. Institut

dobrých mravů dle § 3 obč. zák. pak představuje korektiv výkonu práv a povinností vyplývajících z
občanskoprávních vztahů, neměl by však sloužit jako pouhý prostředek vpravování subjektivního prvku
tam, kde jej zákonodárce nezamýšlel učinit součástí úpravy určitých právních vztahů. Odvolací soud,
ve shodě se soudem prvního stupně, odepřel žalobkyni právo na vydání bezdůvodného obohacení za
období do uplynutí lhůty ke splnění soudem uložené povinnosti k vyklizení prostor na základě úvahy,
že bylo na žalobkyni, aby si při uzavírání nájemní smlouvy byla vědoma skutečností týkajících se

její platnosti. Rozpor s dobrými mravy odvolací soud dovozuje pouze z toho, že dovolatelka, ač si
měla být vědoma okolností podmiňujících platnost smlouvy, přistoupila neobezřetně k uzavření nájemní
smlouvy a v podstatě svým nedbalým postupem k naplnění předpokladů uzavření platné smlouvy
zavdala příčinu ke vzniku bezdůvodného obohacení na straně žalovaných, přičemž není rozhodné,
kdy se o kolaudačním stavu místností dozvěděli žalovaní. Odvolací soud tedy v zásadě ztotožňuje

rozpor s dobrými mravy se zaviněním neplatnosti právního úkonu. Takto zúžený pohled na věc se však
jeví být jen obtížně akceptovatelným. K otázce posouzení rozporu s dobrými mravy Nejvyšší soud ve
svých rozhodnutích opakovaně uvedl, že při výkladu ustanovení § 3 odst. 1 obč. zák. a stanovení,
kdy se výkon práva dostává do rozporu s dobrými mravy, je třeba vyjít z toho, že jde o právní normu
s relativně neurčitou (abstraktní) hypotézou, která není stanovena přímo právním předpisem, a je

přenechánoúvazesoudu,abyjipodlesvéhopečlivéhouváženívkaždémjednotlivémpřípaděvymezilna
základě všech rozhodných skutečností a přihlédl k veškerým konkrétním okolnostem jednání účastníků
v příslušném období i k jejich tehdejší situaci (srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 5. 12. 2002,
sp. zn. 21 Cdo 486/2002, publikované v časopise Soudní judikatura pod č. 53/2003, nebo rozsudek
Nejvyššího soudu ze dne 10. 4. 2001, sp. zn. 29 Cdo 1583/2000, či rozsudek Nejvyššího soudu ze

dne 10. 3. 2010, sp. zn. 28 Cdo 3226/2009). Založil-li tedy odvolací soud svou úvahu o rozporu práva
dovolatelky s dobrými mravy výlučně na tom, že právě jí lze klást k tíži, že byla uzavřena absolutně
neplatná smlouva, aniž by současně objasnil, proč je zrovna tato okolnost v celkovém kontextu daného
vztahuklíčováproposouzení,zdajedovolatelcemožnopřiznatžalovanéprávo,nemůžejehorozhodnutí
obstát jako správné ani v tomto směru.

NS ČR sp. zn. 33 Odo 921/2006, ze dne 30. 7. 2008 - I. Není-li dobře možné vydat to, co bylo nabyto
bezdůvodným obohacením, zejména proto, že obohacení záleželo ve výkonech, musí být poskytnuta
peněžitá náhrada. Rozsah vydávací povinnosti upravují § 458 a § 459 obč. zák.; moderace vydávací
povinnosti nepřichází v úvahu. II. Pro posouzení vztahu mezi účastníky neplatné nájemní smlouvy, z
hlediska vzniku bezdůvodného obohacení je irelevantní, jakým způsobem bylo konzumováno plnění,

kterého se smluvní straně na základě neplatné nájemní smlouvy dostávalo. Lze v dané věci přisvědčit
žalobci, že prostory byly žalovanou užívány, přestože v nich neprovozovala svou podnikatelskou
činnost. Žalovaná je měla po dobu zhruba tří let nerušeně k dispozici a pakliže nevyhovovaly jejím
podnikatelským záměrům (jejich kvalita byla nevyhovující a neodpovídala smlouvě o pronájmu), měla
je předat zpět žalobci, aby s nimi mohl sám disponovat. Skutečnost, že tak neučinila, naopak odmítala

nebytové prostory vyklidit, nasvědčuje tomu, že byly pro ni využitelné, resp. že měla z jejich užívání
majetkový prospěch (o obohacení jde tehdy, jestliže se plnění dostalo majetkové hodnoty tomu, komu
bylo plněno, takže v jeho majetku se to projevilo buď zvýšením jeho aktiv, nebo snížením jeho pasiv).
Lze rovněž souhlasit s argumentací žalobce, že stav (kvalita) nebytových prostor se může projevit toliko
ve vyčíslení bezdůvodného obohacení, kterého se jejich užíváním uživateli dostalo.

NS ČR sp. zn. 28 Cdo 3526/2016, ze dne 11. 7. 2017 - Rozhodným při určování hodnoty poskytnutého
plnění bez právního důvodu, stejně jako v jiných případech bezdůvodného obohacení, je hledisko
objektivní. Irelevantním se proto jeví dřívější projevy stran vyřčené v rámci jednání o smlouvě, jež ovšem
nevyústila v její perfekci. Odvolací soud z nich (nesprávně) zčásti při svých úvahách vycházel, ačkoliv
vyslovil závěr, že se jedná o plnění bez právního důvodu, tj. nemající základ ve vzájemných projevech

vůle účastníků. Nelze proto zohledňovat povinnosti, jež by strany sporu zavazovaly v situaci, byla-li by
mezi nimi zamýšlená smlouva uzavřena.
NS ČR sp. zn. 32 Cdo 3682/2016, ze dne 10. 1. 2017- Z hlediska rozsahu a výše peněžité náhrady
za bezdůvodné obohacení je rozhodný okamžik vzniku bezdůvodného obohacení (přijetí plnění bezprávního důvodu), a nikoli to, jak obohacený s plněním dále naložil, či to, zda (a jakým způsobem) je
následně zpeněžil. Pro zjištění rozsahu a výše peněžité náhrady za bezdůvodné obohacení tedy není
určující to, zda (a jak) ten, kdo přijal plnění bez právního důvodu, s tímto plněním v rámci dodavatelského

řetězce dále naložil, a zda, kolik a od koho dostal za toto plnění zaplaceno.
10. Vyššie uvedené pre prejednávanú vec znamená, že ak nebytové priestory mali byť využívané „pre
administratívnu a obchodnú činnosť vyvíjanú v rámci predmetu podnikania žalovanej“ a jedným z týchto
predmetov bola aj činnosť kaviarenskej, resp. gastronomickej prevádzky, nedošlo k dosiahnutiu súladu
medzi stavebno-technickým určením nebytových priestorov a účelom nájmu, čo spôsobilo neplatnosť

nájomnej zmluvy podľa § 39 OZ - Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje
zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Súd pokladá za chybu aj nedostatočnú
predzmluvnú výmenu informácií medzi žalobcom a žalovaným, tak aby z nej bolo zrejmé, že žalobca
si vo svojich priestoroch gastronomickú prevádzku nepraje a že žalovaný má záujem práve o takúto
prevádzku. Rozsah výmeny predzmluvných informácií súd za preukázaný nemá, preto nemožno ani
určiť, kto sa na neplatnosti nájomnej zmluvy podieľal podstatným spôsobom.

10.1. V rámci prejednávanej veci je potrebné zvýrazniť aj to, že u oboch strán išlo o podnikateľské
subjekty, preto žalovanému nemožno poskytovať ochranu, ako tzv. slabšej strane. Podľa § 261 ods.6
Obchodného zákonníka - Zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené
v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa
príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.

10.2. Vychádzajúc z vyššie citovanej judikatúry má súd za to, že tu neexistujú tak výrazné skutočnosti,
pre ktoré by neplatnosť nájomnej zmluvy (naviac pri nepreukázaní podstatného zavinenia neplatnosti
nájomnej zmluvy niektorou zo strán sporu) mala byť okolnosťou zdôvodňujúcou aplikáciu § 3 ods.1
OZ pri určení výšky alebo odopretí nároku vo forme bezdôvodného obohatenia. Zníženie výšky
bezdôvodného obohatenia nemožno vzhľadom na objektívnosť tohto stavu vykonať ani z dôvodu,

že užívanie nebytových priestorov žalovanému neprinieslo zisk a možnosť realizácie ním chcenej
podnikateľskej činnosti. Žalovaný jednoznačne nebytové priestory užíval, keďže tam mal zložené veci
a mal k dispozícii kľúče od týchto priestorov. Otázka prečo žalovaný k vráteniu priestorov nepristúpil
skôr, je už jeho vecou.

11. Výšku bezdôvodného obohatenia mal súd preukázanú na základe vyjadrenia realitnej kancelárie ako
osoby podnikajúcej v príslušnom segmente a teda spôsobilej na takéto vyjadrenie. Súd má teda za to, že
výška bezdôvodného obohatenia zodpovedá výške sumy požadovanej žalobcom, zároveň odôvodnená
je aj platba za energie, ktorých suma bola stanovená podľa prepočtu uvedeného v nájomnej zmluve,
avšak tento prepočet súd považuje za relevantný aj pre účely stanovenia bezdôvodného obohatenia.

12. Úroky z omeškania: Z vyššie citovaného ustanovenia § 261 ods.6 ObchZ. vyplýva, že otázku
bezdôvodného obohatenia treba posudzovať nielen podľa OZ ale aj podľa OBchZ. a to v časti splatnosti
a úrokov z omeškania.
Podľa NS ČR sp. zn. 29 Odo1813/2001 - Odtud plyne, že pro řešení otázky, zda promlčení práva na

vydání bezdůvodného obohacení získaného přijetím plnění z neplatného právního úkonu (zde - podle
odvolacího soudu - přijetím plnění z neplatné smlouvy o úvěru), se řídí právní úpravou obchodního
zákoníku nebo občanského zákoníku, je určující především povaha právního vztahu účastníků vzniklého
takovým plněním. K závěru, že vztah z bezdůvodného obohacení vzniklého přijetím plnění z neplatného
právního úkonu (srov. § 451 odst. 2 obč. zák.) je obchodní závazkovým vztahem, postačí předchozí

úsudek, že obchodní závazkový vztah by jinak založil onen neplatný právní úkon.
13. Čas plnenia z bezdôvodného obohatenia v obchodných záväzkových vzťahoch zákonom upravený
nie je. Je potom potrebné vychádzať z § 340 ods.2 ObchZ. - Ak čas plnenia nie je v zmluve určený,
je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok
splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal.

Podľa NS ČR sp. zn. 23Cdo/3327/2007 - Povinná osoba je povinná splniť záväzok k vydaniu
bezdôvodného obohatenia v režime obchodného zákonníka bez zbytočného odkladu potom, keď bola
oprávnenou osobou požiadaná, ak nie je dohodnuté inak.
Podľa NS ČR sp. zn. 32 Odo/736/2006 - Odvolací soud při posuzování prodlení s vydáním
bezdůvodnéhoobohacenívyšelnesprávnězustanoveníobčanskéhozákoníku,ačkolivvdanémpřípadě

šlo o obchodní závazkový vztah - oba účastníci jsou podnikatelé a k bezdůvodnému obohacení došlo
při jejich podnikatelské činnosti (§ 261 odst. 1 obch. zák.). Úrok z prodlení s vydáním bezdůvodného
obohacení a splatnost pohledávky na vydání bezdůvodného obohacení je proto třeba posoudit podleobchodního zákoníku ( viz též rozsudek Nejvyššího soudu ČR ze dne 18. 6. 2003, sp. zn. 35 Odo
619/2002, uveřejněný ve Sbírce rozhodnutí a stanovisek NS ČR č. 26/2004).

14. Podľa § 365 ObchZ. - Dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby
poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom.
Podľa § 369 ObchZ. v znení účinnom ku dňu 21.02.2014 -
(1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si
splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania

vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
(2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe,
ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
Podľa § 1 ods.1 NV SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka - Sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej
banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych

bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného
záväzku.
14.1. Žalovaný bol žalobcom vyzvaný na plnenie listom zo dňa 20.02.2014, doručeným 21.02.2014.
Žalovaný tak mal plniť dňa 22.02.2014 a pokiaľ tak neurobil dňom 23.02.2014 sa dostal do omeškania.
Základná sadzba ECB ku dňu 23.02.2014 bola 0,25% ročne a sadzba úrokov z omeškania tak bola

9,25% ročne. Žalobca požadoval menej a preto súd viazaný jeho návrhom, priznal úroky z omeškania
v ním požadovanej sadzbe a to vo výške
- 6,5% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,5% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,5% ročne zo sumy 204,98 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

- 6,5% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,5% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,5% ročne zo sumy 204,98 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,5% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 204,98 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

- 6,00% ročne zo sumy 204,98 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 5,75% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,

zjednodušene

- 6,5% ročne zo sumy 4409,96 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 6,00% ročne zo sumy 5209,96 € od 23.02.2014 až do zaplatenia,
- 5,75% ročne zo sumy 800 € od 23.02.2014 až do zaplatenia.
15.Podľa§251C.s.p.-Trovykonaniasúvšetkypreukázané,odôvodnenéaúčelnevynaloženévýdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods.1 C.s.p. - Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 257 C.s.p. - Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.
Podľa § 262 ods.1 C.s.p. - O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

15.1. Konanie o určenie výšky bezdôvodného obohatenia je konaním, v ktorom výška plnenia závisí
od úvahy súdu. V takýchto konaniach treba vychádzať z toho, že úspech žalobcu je daný úspechom v
základe nároku. Žalobca v konaní úspešný tak má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Podľa § 359 C.s.p. - Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané.Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Prešov v dvoch (2)
vyhotoveniach.
Podľa § 363 C.s.p. - V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C.s.p. - Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 C.s.p. - (1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Podľa § 366 C.s.p. - Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.