Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 16, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/199/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116222967
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Pogranová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:1116222967.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: T. M.,
bytom G. J., L. XXXX/X, zastúpená: E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., I. XXX/X, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpený:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233
516, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 744 Eur a určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
zmluvy o úvere č. 147194-23151, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu G. J. č. k.
15Csp/26/2017-240 zo dňa 23. mája 2018, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. 147194-23151 uzatvorená
dňa 18.04.2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov (I. výrok). Žalovanému
uložil povinnosť vydať žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu vo výške 744 Eur do 3 dní od
právoplatnostirozsudku(II.výrok).Súdžalobkynipriznalnároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu

100 % (III. výrok). Žalovanému uložil zaplatiť súdny poplatok vo výške 144 Eur na účet tunajšieho súdu
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (IV. výrok). Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 1
ods. 2, § 2 písm. a), § 9 ods. 1, 2, 6, 7, 8, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
účinného od 01.12.2011 do 31.12.2012 (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods.
1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, § 53b ods. 1, § 54 ods. 1, 2, 4, § 100 ods. 1, § 107 ods. 1,
2 zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka účinného od 01.03.2012 do 30.09.2013 (ďalej

len „ OZ“), § 497, § 451, § 452 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), §
137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), čl. 3 bod 1, 2,
čl. 4 ods. 1, 2 Smernice rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že na základe prevedeného dokazovania, zisteného skutkového stavu ako i jeho právnej
kvalifikácie dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná. Konštatoval, že žalobkyňa sa podanou
žalobou domáhala o určenie, že zmluva o úvere č. 147194-23151 uzatvorená dňa 18.04.2012 medzi
žalobkyňou a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške

744 Eur (po čiastočnom späťvzatí žaloby). V prvom rade súd prvej inštancie posudzoval, či zmluva
o úvere, ktorú sporové strany uzatvorili je alebo nie spotrebiteľskou zmluvou. Uviedol, že na prvý
pohľad sa javí byť táto zmluva nie spotrebiteľskou, ale iba zmluvou o úvere, riadiacou sa ustanoveniami
Obchodného zákonníka, § 497 a nasl., keďže žalobkyňa je v zmluve označená ako fyzická osobapodnikateľka obchodným menom a IČOm, avšak aj rodným číslom. Tým pádom by bola aplikácia
ustanovení Zákona o spotrebiteľskom úvere ako aj ostatných zákonov na ochranu spotrebiteľa vylúčená.
Podstatným považoval ozrejmenie, či žalobkyňa pri vypisovaní žiadosti o jednoduchú pôžičku a podpise

zmluvy vystupovala ako fyzická osoba podnikateľka a žiadala úver na účely podnikania. Aj za použitia
všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa spotrebiteľských
zmlúv je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Tým treba
podľa názoru súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon podnikania alebo povolania úverovaného dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za

následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne
úpravouzmluvyaObchodnéhozákonníka,čižeťažíveriteľa.Ďalejuviedol,žežalobkyňavosvojejžalobe
tvrdila, že podpísala predtlačenú formulárovú štandardizovanú zmluvu, ktorej obsah pripravil žalovaný v
neprospech spotrebiteľa. Tvrdila, že žiadosť o poskytnutie jednoduchej pôžičky vypĺňal viazaný finančný
agent, ktorý taktiež do žiadosti vyplnil záznam účel úveru „podnikateľský účel“, ktorý nikdy netrval na
zdokladovaní použitia finančných prostriedkov, finančné prostriedky vo výške 900 Eur poukázal na

osobný účet žalobkyne v banke. Žalobkyňa popierala tvrdenia žalovaného, že dňa 16.04.2012 žiadala
o poskytnutie úveru ako podnikateľský subjekt, keď uviedla, že bola v tom čase vo finančnej tiesni a iný
doklad preukazujúci zdroj príjmu ako živnostenský list nemohla predložiť. K vyriešeniu spornosti, či ide
o spotrebiteľskú zmluvu resp. zmluvu v zmysle 497 OBZ bol vypočutý svedok viazaný finančný agent,
ktorý spisoval žiadosť o poskytnutie jednoduchej pôžičky, ktorý vypovedal, že zmluvy s podnikateľmi

v rokoch 2010 až 2012 neuzatváral, tieto uzatvárali špecialisti na podnikateľské pôžičky, s odstupom
času sa nevedel vyjadriť aké podklady boli potrebné k žiadosti o jednoduchú pôžičku a nespomínal si
aké produkty ako viazaný finančný agent ponúkal. Taktiež potvrdzoval, že neskúmal účel poskytnutia
úveru a nevedel sa vyjadriť v čom spočíval rozdiel pri poskytnutí pôžičky fyzickej osobe nepodnikateľovi
a fyzickej osobe podnikateľovi. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že v rokoch 2012 pokiaľ išlo o

spotrebiteľský úver žiadosť ako aj samotná zmluva o úvere sa nachádzali na jednom tlačive a uvedená
listina obsahovala aj zmluvné podmienky a pokiaľ išlo o úver poskytnutý podnikateľovi, žiadosť sa
spisovala na osobitnú listinu a zvlášť bola vydaná zmluva o poskytnutí úveru, pričom fyzickej osobe
podnikateľovi sa úver poskytoval na podnikateľský účet. V predmetnom konaní však právny zástupca
žalovaného tvrdené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, t.j. že predmetný úver bol poskytnutý

žalobkyni na výkon podnikania. Žalobkyňa v doplnení žaloby doručenom súdu dňa 04.11.2016 uviedla,
že účelom úveru bola osobná spotreba (úhrada životných nákladov, výdavky na domácnosť), keďže
v čase poskytnutia úveru sa nachádzala vo finančnej tiesni. V konaní podľa názoru súdu nebolo
preukázané, že v čase podpisu zmluvy žalobkyňa žiadala úver pre účely jej podnikania. Žalovaný ako
veriteľ teda nepreukázal túto skutočnosť, ktorá by mala za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv.

iný, teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou podľa Obchodného zákonníka.
Podľa názoru prvoinštančného súdu, ak mal žalovaný v úmysle poskytnúť žalobkyni finančné prostriedky
na výkon podnikania mal zistiť, či žalobkyňa úver potrebuje pre účely podnikania, s prihliadnutím na
definíciu spotrebiteľa v zákone o spotrebiteľskom úvere ako aj s prihliadnutím na súvis uzavretia zmluvy
s výkonom podnikania žiadateľa o úver, s cieľom jednoznačnej identifikácie, či ide o vzťah spadajúci pod

úpravu spotrebiteľských zmlúv v zákone o spotrebiteľských úveroch, resp. v Občianskom zákonníku.
Je absolútne v najväčšom záujme žalovaného ako poskytovateľa finančných prostriedkov preveriť si
riadne požiadavky svojho klienta, ktorému poskytuje finančné prostriedky. Keďže žalovaný v konaní
nepreukázal, že by bol poskytol žalobkyni predmetný úver na výkon podnikania, hoci on mal dôkaznú
povinnosťvtomtosmere,súdpovažovalpredmetnúzmluvuoúverezazmluvuspotrebiteľskú,naktorúje

potrebné aplikovať kogentné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, Občianskeho zákonníka
ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu pred dodávateľom.
Následne skúmal či žalobkyňa má v zmysle § 137 písm. c) CSP na určení, že úver poskytnutý na
základe zmluvy o úvere zo dňa 18.04.2012 č. 147194-23151 je bezúročný a bez poplatkov, naliehavý
právny záujem. V tomto smere konštatoval, že v danej právnej veci má žalobkyňa naliehavý právny

záujem, pretože žaloba má zákonný podklad v ust. § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa. Žalobkyňa je v pozícii spotrebiteľa, teda v pozícii slabšej zmluvnej strany oproti žalovanému
ako dodávateľovi. Má preto právny záujem na tom, aby sa odstránil prípadný nezákonný stav, ktorý bol
vyvolanýžalovaným.Vzhľadomnapredchádzajúcezdôvodnenieprvoinštančnýsúdustanoveniazmluvy
podrobil súdnej kontrole, či nie sú v rozpore s právnou úpravou Zákona o spotrebiteľských úveroch

a zistil, že pokiaľ ide o obsah samotnej úverovej zmluvy, táto neobsahuje náležitosti uvedené v § 9
ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že žalovaný v zmluve neuviedol povinný údaj
podľa § 9 ods. 2 písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti úveru. Významom tejto náležitosti zmluvy je, aby spotrebiteľ už bolpri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy a v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si svoje povinnosti (splácať istinu, úroky a poplatky) vyplývajúce zo zmluvy, uvedený údaj je
možné zistiť len zo splátkového kalendára, ktorý bol v zmysle čl. 5 neoddeliteľnou súčasťou zmluvy.

Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru jedným časovým údajom,
ktorý bude predstavovať konečnú splatnosť úveru. Ďalej zmluva o úvere neobsahuje povinný údaj
podľa § 9 ods. 2 písm. i) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. úrokovú sadzbu spotrebiteľského
úveru a povinný údaj podľa § 9 ods. 2 písm. j) Zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Úverový produkt pri

absencii RPMN je pre spotrebiteľa neprehľadný, pričom spotrebiteľ vstupuje do záväzku (so všetkými
jeho následkami) bez jasného vymedzenia podmienok, čo podstatne sťažuje jeho postavenie. Čo sa
týka žalobkyňou tvrdeného absentujúceho povinného údaju v zmysle § 9 odsek 2 písmeno k) Zákona
o spotrebiteľských úveroch - výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov tento údaj
sa nachádza na splátkovom kalendári, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom súd prvej
inštancie poukázal na skutočnosť, podľa ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver v nižšej sume ako bolo

deklarované v zmluve o úvere (podľa čl. 1 zmluvy mal byť žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1
644 Eur, pričom podľa predloženého prehľadu platieb bol v skutočnosti dňa 20.04.2012 žalobkyni
poskytnutý úver vo výške 900 Eur, keď zmluvná odmena vo výške 744 Eur, ktorá predstavuje podľa
zmluvy úroky za poskytnutie úveru a bola vo výške takmer 83 % úveru, bola už pri poukázaní finančných
prostriedkov na účet žalobkyne v zmysle čl. 7 započítaná ako vzájomná pohľadávka, čo je v rozpore

s úverovaním predovšetkým, ak sa jedná o spotrebiteľa. Pokiaľ teda zmluva neobsahuje náležitosti
podľa § 11 odsek 1 písmeno a) Zákona o spotrebiteľských úveroch, je potrebné takýto úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Čo sa týka platnosti rozhodcovskej zmluvy, vzhľadom na úpravu petitu
žaloby nepovažoval za relevantné. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, súd prvej inštancie
skúmal či táto námietka zo strany žalovaného je dôvodná. Uviedol, že právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia ako majetkové právo sa premlčuje v zákonom stanovenej 3 ročnej premlčacej dobe podľa
§ 107 odsek 2 OZ, v rámci ktorej plynie 2 ročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 107 odsek 1 OZ,
pričom objektívnu premlčaciu lehotu presiahnuť nemôže. Pre počiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby je rozhodujúce faktické získanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade, ak by žalovaný
získal bezdôvodné obohatenie, bolo by to až prijatím plnenia žalobkyne a to najneskôr prijatím poslednej

splátky úveru realizovanej žalobkyňou dňa 04.06.2013 ako vyplýva z karty splátok. Zastal názor, že tak
subjektívnaakoajobjektívnapremlčacialehotaplynieododňaposlednejúhradyžalobcut.j.04.06.2013,
keď objektívna premlčacia lehota uplynula dňa 04.06.2016 a žaloba bola podaná dňa 01.06.2016.
Aj keď subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o
bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, túto vedomosť je potrebné odvíjať od

toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach z ktorých možno vyvodiť bezdôvodné
obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti. Na základe vyššie uvedeného nárok
žalobkyne o vydanie bezdôvodného obohatenie nepovažoval za premlčaný. Pre záver o dôvodnosti
nároku uplatňovaného žalobkyňou voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia plnením bez
právneho dôvodu (ako jednej z foriem bezdôvodného obohatenia upravenej v § 454 OZ) bolo treba, aby

žalobkyňa preukázala, že medzi ňou a žalovaným právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol, t.j.,
aby preukázala, že žalovaný (v akej konkrétnej výške) bezdôvodné obohatenie získal, že žalobkyni (v
akej konkrétnej výške) vznikla majetková ujma ako aj príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodného
obohatenia a vznikom majetkovej ujmy. Splnenie predpokladov pre vznik záväzkového právneho vzťahu
z bezdôvodného obohatenia musí súd posudzovať vždy podľa špecifických skutkových okolností v

konkrétnej prejednávanej veci, na ktoré aplikuje konkrétnu normu hmotného práva. Na základe vyššie
uvedeného mal preukázané, že na základe vyššie uvedenej úverovej zmluvy, keď súd vyhlásil úver za
bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa uhradila žalovanému celkom sumu 1 644 Eur ku dňu 04.06.2013
(preukázané z karty klienta a oznámenia žalovaného z 01.07.2013) a žalovaný sa bezdôvodne obohatil
o sumu 744 Eur, predstavujúcu rozdiel medzi zaplatenou sumou a skutočne poskytnutou výškou úveru,

a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol
podľa § 255 odsek 1 CSP s poukazom na § 262 odsek 1 CSP, pretože žalobkyňa bola v konaní v plnom
rozsahu úspešná. Zároveň zaviazal žalovaného v zmysle § 2 odsek 2 a § 5 odsek 1 písmeno a) z. č.
71/92 Zb. o súdnych poplatkoch na zaplatenie súdneho poplatku zo žaloby vo výške 99,50 Eur podľa
položky 1 písmeno b) a vo výške 44,50 Eur podľa položky 1 písmeno a) sadzobníka súdnych poplatkov

z. č. 71/92 Zb., pretože súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, pričom žalobkyňa bola v zmysle § 4 odsek
2 písmeno u) z. č. 71/92 Zb. oslobodená od poplatku.2. Rozsudok v zákonnej lehote napadol odvolaním žalovaný cestou právneho zástupcu, z dôvodov,
že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že uzavretá zmluva o
úvere číslo 147194 - 23151 je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko nebol preukázaný jej podnikateľský

charakter. Žalovaný napadol závery súdu v prvom rade preto, že tieto nezohľadňujú skutočnosti
vyplývajúce z jednotlivých dôkazov, a to ani jednotlivo a ani vo vzájomných súvislostiach. Zároveň
namietol to, že sa súd žiadnym spôsobom nevyporiadal s otázkou, na základe čoho má neskoršie
tvrdenie jednej zmluvnej strane má mať prednosť pred jej vlastným konaním vykonaným dobrovoľne,
slobodne a vedome. V konaní bolo preukázané, že medzi zmluvnými stranami (strany sporu) bola

uzavretá zmluva o úvere ako dvojstranný právny úkon. Nebolo tiež v konaní sporným, že medzi
sporovými stranami došlo aj k uzavretiu iného, podobného zmluvného vzťahu. Žalobkyňa pritom
nesporovala, že by obsah zmluvy o úvere nečítala, že by mu nerozumela alebo že by ho bola nútená
podpísať. Je však nelogické, aby niekto opakovane uzatváral zmluvný vzťah (s podobným obsahom),
ktorý by nemal zodpovedať tomu, čo je v ňom uvedené a s čím vyjadruje súhlas a navyše, aby toto
svoje konanie začal spochybňovať po 5 rokoch od jeho uzavretia. V konaní bolo preukázané, že

žalobkyňa je v zmluve označená ako podnikateľ a že v texte zmluvy sa uvádza, že úver čerpá na
podnikateľské účely. Aj z výpovede svedka O. O. vyplýva, že „záznam podnikateľská činnosť svedčí
o účele úveru.“ Jednoznačne teda svedok, aj napriek odstupu 6 rokov uviedol, čo vyznačenie účelu
na žiadosti o úver (ktorá predchádzala uzavretiu zmluvy) znamená. V konaní bolo aj žiadosťou o
úver preukázané, na aký účel žalobkyňa chcela úver. Žiadny zákon nešpecifikuje, ako má byť účel

vymedzený, čo je postačujúce a čo nie. Z vykonaných dôkazov, a to zmluva o úvere, žiadosť o
poskytnutie úveru a výpoveď svedka jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa vedome uzavrela zmluvu ako
podnikateľ a úver čerpala pre podnikateľský účel. Žalobkyňa v konaní nespochybnila uzavretie zmluvy,
a to ani v opakovanom prípade. Rovnako však neuviedla ani relevantnú skutočnosť, ktorou po 5 rokoch
spochybňuje vlastné konanie a uzavretie zmluvy. Už len postup zmluvných strán pred uzavretím zmluvy

o úvere, jednoznačne preukazuje, že zmluvný vzťah uzatvárali dva podnikateľské subjekty pri výkone ich
podnikateľskej činnosti. Skutočnosť, že v zmluve resp. žiadosti nie je uvedené, na čo konkrétne v rámci
predmetu podnikania povinnej budú peňažné prostriedky použité, však neznamená, že deklarovanie
skutočnosti v článku 1.1, že budú poskytnuté na výkon podnikateľskej činnosti povinnej nie je dostatočné
a nepreukazuje, že zmluva je uzatvorená medzi dvoma podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej

činnosti. Namietal, že postup súdu pri hodnotení dôkazov odporuje ustanoveniam Civilného sporového
poriadku, pretože súd sa nezaoberal listinnými dôkazmi v súlade s jeho ustanoveniami, nevyhodnotil
ich komplexne a svoj postup a selektívny výber údajov zo zmluvy o revolvingovom úvere a žiadosti o
poskytnutie úveru ani nezdôvodnil. V tejto súvislosti poukázal na zákonné ustanovenia, ktoré určujú ako
sa má vykladať písomný právny úkon, teda najmä na ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka v platnom znení. Konštatoval, že zmyslom písomnej formy právneho úkonu
je o. i. zabezpečiť určitú formu právnej istoty a stability v zmluvnom vzťahu práve pred situáciou,
aby následne nedochádzalo k sporovaniu toho, čo bolo dohodnuté, teda aký bol obsah vôle a čo
prejav vôle zahrňoval, ako bol urobený atď. Citované ustanovenie Občianskeho zákonníka pri výklade
písomného právneho úkonu určuje v podstate dva podstatné prvky výkladu, kedy sa má prihliadať na

vôľu toho, kto právny úkon urobil (prvý prvok), pokiaľ táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom
(druhý prvok). Z hľadiska výkladu daného ustanovenia, a tiež podstaty slovného vyjadrenia právneho
úkonu je teda zrejmé, že druhý prvok zákonodarca považuje za základný pri interpretácii právneho
úkonu. Vôľu konajúceho subjektu síce neponecháva stranou, ale (keďže ide o vnútorný psychický stav
konajúcej osoby) práve do úvahy berie jej vonkajší prejav. Vôľa konajúcej osoby predstavuje vnútorný,

psychický stav, odraz psychického vnútra danej osoby k určitému následku, ktorý sa sleduje, alebo môže
nastať. Jej zisťovanie je možné teda len na základe jej vonkajšieho prejavu, teda v konkrétnom konaní,
opomenutí, nekonaní, teda v okolnostiach spojených s jej prejavom. V súvislosti s výkladom právneho
úkonu oprávnený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011.
Tiež namietal, že súd prvej inštancie ani neodôvodnil žiadnym zákonným ustanovením, podľa ktorého

nie je potrebné vôbec prihliadať na písomne uzavretú zmluvu a jej obsah. S obsahom zmluvy sa ani
nevyporiadal v zmysle tých zákonných ustanovení, ktoré upravujú výklad právneho úkonu. Uviedol, že
žalobkyňazačalatvrdiť,žeúverpoužilanaosobnúspotrebuažvtedy,keďžalovanýpredložilvyjadreniek
žalobe a poukázal na obsah právneho úkonu. Rovnako žalobkyňa v konaní ani len neuviedla skutočnosť
týkajúcu sa toho, že do zmluvného vzťahu (s rovnakým obsahom) vstupovala opakovane a že po dobu

viac ako 5 rokov nespochybňovala obsah zmluvy. Predsa to, že úver čerpala na podnikateľský účel
je jednoznačná informácia, ktorá je všeobecne pochopiteľná a teda ak by nebola pravdivá, tak by ju
žalobkyňa spochybňovala oveľa skôr a nie účelovo v čase, kedy je v omeškaní s plnením vlastných
záväzkov a povinností zo zmluvy. Žalobkyňa svoje spotrebiteľské postavenie nikdy pred začatímsúdneho konania netvrdila. Je predsa úplne nelogické si na tak podstatnú skutočnosť nespomenúť a
neuplatniť ju počas doby viac ako 5 rokov. Žalovaný preto tvrdí, že hodnotenie vykonaných dôkazov a
výsledkov dokazovania je zo strany súdu neobjektívne, súd sa vôbec nezaoberal konaním žalobkyne,

skutočnosťou že právne úkony robila vedome a slobodne, že jej obsah zmluvného vzťahu dlhodobo
vyhovoval. Rozhodnutie súdu je založené na tom, že akékoľvek konanie môže podnikajúca fyzická
osoba dodatočne spochybňovať odkazom na spotrebiteľskú úpravu a teda tvrdenia žalobkyne sa stávajú
reálnym návodom na uvedený postup. Na základe uvedeného napadol rozsudok z dôvodu nesprávnych
skutkových zistení a záverov a pre nesprávne právne posúdenie, teda podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a

písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd zrušil rozsudok v napádanom rozsahu a o veci sám rozhodol
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne. Žalovaný si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov právneho
zastúpenia v odvolacom konaní a náhradu iných trov odvolacieho konania za súdny poplatok platený
na základe podaného odvolania.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uznala, že je pravdou, že medzi sporovými stranami došlo k

uzatvoreniu zmluvy o úvere, čo predstavuje vôľu oboch zmluvných strán. Namietala však, že žalovaný
neuvádza ku ktorým konkrétnym iným zmluvným vzťahom došlo, ale napriek tomu poukazuje, že v
uvedenom konaní nebolo sporné uzavretie iného podobného zmluvného vzťahu. Žalobkyňa obdržala
zmluvu až po schválení žiadosti. Žiadosť bola podaná dňa 16.04.2012 a zmluva o úvere bola podpísaná
dňa 18.04.2012. Žalovaný v celom konaní nepreukázal jeho tvrdenie, že by žalobkyňa opakovane

uzatvárala zmluvný vzťah s podobným obsahom. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa začala konanie
spochybňovať po 5 rokov je irelevantné, nakoľko úver bol poskytnutý dňa na základe zmluvy zo dňa
18.04.2012 a posledná úhrada bola vykonaná dňa 05.06.2013. Žaloba bola podaná dňa 01.06.2016, t.
j. v lehote 3 rokov od realizácie poslednej splátky. Tvrdenie žalovaného o lehote 5 rokov považovala
za zavádzajúce. Žalobkyňa uviedla, že nemožno prehliadnuť skutočnosť, že je to dodávateľ, ktorý

naformuloval žiadosti ako aj zmluvu a dobrovoľne sa rozhodol využiť ustanovenia zmluvy v neprospech
spotrebiteľa. Myšlienka, že by predtlačenú šablónovitú zmluvu a obchodné podmienky obchodníka
chcela spotrebiteľka pripomienkovať a modifikovať možno v bežnej praxi považovať za čistú utópiu.
V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8NcC 9/2017 zo dňa
11.04.2017.Opakovane uviedla, že zmluvu uzavretú medzi účastníkmi podľa obsahu ich spôsobu

uzavretia je nutné posúdiť ako zmluvu spotrebiteľskú. Žalovaný ako veriteľ je podnikateľským subjektom,
ktorýnaformulárianapevnestanovenýchobchodnýchpodmienkachurčilobsahzmluvy.Druházmluvná
strana, teda zákazník - žalobkyňa, ktorá nemala možnosť ovplyvniť obsah zmluvy: taktiež poukázali na
to, že úverové zmluvy sú upravené v Obchodnom zákonníku a zmluvy spotrebiteľské upravuje § 52
až § 54 Občianskeho zákonníka. V zmluve o úvere č. 147194-23151 zo dňa 18.04.2012 je žalobkyňa

označená ako fyzická osoba podnikateľ a v predmete zmluvy v časti 1., bod 1.1 sa uvádza, že veriteľ
poskytuje dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti …. zo zmluvy o úvere nie je zrejmé
na aký konkrétny účel výkonu podnikateľskej činnosti (t. j. nákup tovaru, nákup materiálu, investície,
…) veriteľ poskytol dlžníkovi úver. Len všeobecné označenie účelu poskytnutia úveru v zmluve, ktorá
má charakter štandardnej zmluvy nepostačuje na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy.

Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti,
pričom, keď žalovaný tvrdí, že ide o podnikateľský úver a na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy mal dodávateľ predložiť relevantné dôkazy. Skutočnosť, že žalobkyňa v čase uzavretia zmluvy
bola podnikateľom ešte neznamená, že úver nemôže byť spotrebiteľský. Tvrdenie žalovaného, že aj z
výpovede svedka O. O. vyplýva, že záznam podnikateľská činnosť svedčí o účele úveru. Jednoznačne

teda svedok, aj napriek odstupu 6 rokov uviedol, čo vyznačenie účelu na žiadosti o úver (ktorá
predchádzala uzavretiu zmluvy) znamená je neúplné. Treba dodať, že svedok na pojednávaní dňa
02.05.2018 uviedol na predloženú otázku súdu, či skúmal účel za akým žiadateľ žiadal o poskytnutie
úveru uviedol, že neskúmal. Z praxe žalovaného je známe, že pre neho pracovali viazaní finanční agenti.
Produkty, ktoré poskytoval boli rozdelené na spotrebiteľské úvery a podnikateľské úvery. Ako aj svedok

uviedol vo svojej výpovedi, on uzatváral a spisoval zmluvy len s fyzickými osobami - nepodnikateľmi a
neskúmal účel poskytnutého úveru. Zdôraznil, že žiadny dôkaz o čerpaní úveru na podnikateľské účely
žalovaný nepredložil. Finančné prostriedky boli poukázané na súkromný účet žalobkyne. Taktiež, ak by
bol úver poskytnutý na podnikateľské účely, žalobkyňa by musela túto skutočnosť uviesť v účtovníctve.
Uviedla, že financovaním podniku sa podľa výkladového ekonomického slovníku podnikateľa rozumie

získavanieapoužívaniekapitálunaprevádzkuarozširovaniemajetkupodniku.Účelompodnikateľského
úverujeposkytnúťpodnikateľovifinančnéprostriedky,ktorépoužijenasvojepodnikateľskéaktivity.Ďalej
vo vyjadrení opísala spôsob zaúčtovania podnikateľského úveru v účtovníctve, čerpanie úveru podľa §
15 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Taktiež uviedla, že súčasťou žiadosti o úver nebolidoklady potrebné pri poskytovaní úveru právnickým osobám a ani tieto doklady žalovaný nepožadoval.
Vzhľadom na uvedené považuje za preukázané, že žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský a nie
podnikateľský úver. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa spôsobu vykonaného dokazovania

žalobkyňa skonštatovala s poukazom na princíp formálnej pravdy, § 185 CSP a výnimky z tohto princípu,
kde sa zachováva princíp materiálnej pravdy, že žalovaný nepredložil v konaní v čase dokazovania
žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že so žalobkyňou uzatvoril podnikateľský úver. Nežiadal vykonať
žiadne dokazovanie a ani predloženie iných podkladov na preukázanie svojich tvrdení. Ďalej opisovala
rozdiely medzi sudcovskou a zákonnou koncentráciou konania a ďalšie princípy na ktorých je postavené

dokazovanie v civilnom sporovom konaní. V súvislosti s poukázaním žalovaného na § 35 ods. 2
Občianskeho zákonníka uviedla, že toto ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu
môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje
výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom,
že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne, podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel)
konajúcich osôb. Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa

strán v čase uzatvorenia zmluvy. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 OZ
nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie
zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami,
ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich
zmluvného dojednania. Aj podľa výpovede svedka VFA O. O. na pojednávaní dňa 02.05.2018 žiadosť

o úver spisoval on, nie žalobkyňa, ktorá len podpísala predmetnú žiadosť. Takýto postup žalovaného,
by mal súd hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorej účelom v konečnom dôsledku bolo obídenie
predpisov o ochrane spotrebiteľa podľa ustanovení Zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalej poukázala na
uznesenie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4Er/965/2014 zo dňa 30.06.2016. Namietala, že žalovaný
porušil odbornú starostlivosť vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi, keď napriek tomu nepredložil

zmluvu o úvere uzavretú so spotrebiteľom, ale vypracoval a predložil na podpis zmluvu koncipovanú
tak, aby bola uzavretá ako s podnikateľom. Záverom uviedla, že má za to, že súd prvej inštancie vec
právne a správne posúdil a žiadala odvolací súd, aby rozsudok v plnom rozsahu potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v

ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP, 362
ods. l CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods.1 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si
to dôležitý verejný záujem, s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že zmluva o úvere č.
147194-23151 je neplatná pre množstvo neprijateľných zmluvných podmienok a pre rozpor dobrými
mravmi. Taktiež sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 840,93 Eur na strane

žalovaného a trov právneho zastúpenia na tom skutkovom základe, že dňa 18.04.2012 bola medzi
navrhovateľom a odporcom bola dojednaná zmluva o úvere č. 147194-23151 na základe ktorej boli
žalobkyni žalovaným poskytnuté finančné prostriedky vo výške 900 Eur. Žalovaný v zmluve uvádza, že
žalobkyni poskytol sumu 1 644 Eur, pričom zmluvná odmena je žalovaným stanovená vo výške 744 Eur.
Úver mal byť vrátený v 12 splátkach, každá vo výške 137 Eur. Ku dňu 05.06.2013 bol úver splatený

celkom v úhrnnej sume vo výške 1 740,93 Eur. Nakoľko zmluva neobsahuje zákonom vyžadované
náležitosti a obsahuje množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, považovala úver za bezúročný
a bez poplatkov, čím sa žalovaný bez právneho dôvodu obohatil o sumu 840,93 Eur. Pri výsluchu dňa
19.03.1970 (č. l. 152), splnomocnená zástupkyňa žalobkyne uviedla, že žalobkyňa sa domáha vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 744 Eur a určenia, že zmluva o úvere č. 147194-23151 uzatvorená

dňa 18.04.2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. Vo zvyšnej časti zobrala
žalobu späť a navrhla, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby vo vyššie uvedenom znení. Uznesením č.
k. 15Csp/26/2017-154 súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 96,93 Eur zastavil a žalovanému
v časti zastavenia konania náhradu trov konania nepriznal, zároveň pripustil zmenu petitu v súlade s
návrhom žalobkyne. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zmenenej žalobe v celom rozsahu

vyhovel.

6. Súd prvej inštancie vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným vyplývajúci zo zmluvy o úvere č.
147194-23151 zo dňa 18.04.2012 ako vzťah spotrebiteľský, keďže žalobkyňa je v zmluve označenáako fyzická osoba podnikateľka obchodným menom a IČOm, avšak aj rodným číslom, pričom dospel
k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania
alebo povolania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu

kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver, majúci sa takto riadiť výlučne úpravou zmluvy a
Obchodného zákonníka, čiže ťaží veriteľa. V predmetnom konaní nemal preukázané, že predmetný úver
bol poskytnutý žalobkyni na výkon podnikania. Konštatoval, že žalobkyňa v doplnení žaloby doručenom
súdu dňa 04.11.2016 uviedla, že účelom úveru bola osobná spotreba (úhrada životných nákladov,
výdavky na domácnosť), keďže v čase poskytnutia úveru sa nachádzala vo finančnej tiesni. Keďže

žalovaný v konaní nepreukázal, že by bol poskytol žalobkyni predmetný úver na výkon podnikania,
hoci on mal dôkaznú povinnosť v tomto smere, a preto považoval predmetnú zmluvu o úvere za
spotrebiteľskú, na ktorú je potrebné aplikovať kogentné ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch,
Občianskeho zákonníka ako aj iných zákonov, ktoré majú za cieľ chrániť spotrebiteľa ako slabšiu stranu
pred dodávateľom.

7. Žalovaný v odvolaní namietal postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa, majúc za to, že úver poskytol
žalobkyni ako podnikateľke, teda že zmluvu neuzatvárala ako spotrebiteľka.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmavajúc rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) po prejednaní veci dospel k záveru, že

odvolacie dôvody žalovaného nie sú dôvodné.

9. Právne významnou námietkou odvolateľa spochybňujúcou žalobkyňou uplatnený nárok bola tá
skutočnosť, že žalobkyňa neuzatvárala úverovú zmluvu ako spotrebiteľ.

10. Z vykonaného dokazovania má odvolací súd preukázané, že dňa 16.04.2012 viazaný finančný agent
spísal žiadosť o poskytnutie jednoduchej pôžičky (tak ako je uvedené vo výpovedi svedka O. O. na
pojednávaní dňa 02.05.2018 č. l. 236), ktorá mala slúžiť ako prvotný podklad k poskytnutiu pôžičky,
v ktorej žiadosti je uvedený účel čerpania pôžičky ako podnikateľská činnosť. Na základe žiadosti o
jednoduchú pôžičku bola vyhotovená zmluva o úvere č. 147194-23151 uzatvorená dňa 18.04.2012, v

ktorej je žalobkyňa označená menom a priezviskom (ktoré je podľa výpisu zo živnostenského registra
totožné s obchodným menom), sídlom B. XXXX/4, G. J. (podľa výpisu zo živnostenského registra,
ktoré bolo do 26.03.2017 miestom podnikania), IČOm: 46054022, rodným číslom XXXXXX/XXXX, a
odkazom na zápis v Živnostenskom registri, reg. č. 440-29974. Podľa bodu 1 ods. 1.1 úverovej zmluvy
bol žalobkyni poskytnutý úver na účel výkonu jej podnikateľskej činnosti.

11. Svedok na pojednávaní rovnako uviedol, že v tom období boli špecialisti na podnikateľské pôžičky, z
čoho vyplýva, mysliac si, že spisoval zmluvy len s fyzickými osobami, nepodnikateľmi, avšak nepamätal
si, aké produkty ponúkal. Taktiež na výslovnú otázku súdu, či skúmal účel zmluvy, na ktorej základe bol
úver poskytnutý, odpovedal, že tento účel neskúmal.

12. Vzhľadom na vyššie uvedené bolo v posudzovanej veci rozhodné, či pani T. M. mala v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere status spotrebiteľa.

13. Podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

14. Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné
podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky
sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.(2) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ
možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. (3) Ak dodávateľ
nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú

za individuálne dojednané.

15. Podľa § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné podmienky upravené
v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

16. Podľa § 1 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej
finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

17. Podľa § 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, písm.

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b)
veriteľomfyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujespotrebiteľskýúvervrámci
svojej podnikateľskej činnosti,

18. Podľa § 9 ods. 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,

veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých
zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že
sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere,
ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl
spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na

spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že
nemal úmysel obísť tento zákon.

19. Súdny dvor v rozsudku Benincasa, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 13 prvého odseku a článku
14 prvého odseku Bruselského dohovoru sa má vykladať reštriktívne, a s odvolaním sa na postavenie

tejtoosobyvrámciurčitejzmluvyvovzťahukjejpovaheaúčelu,anienasubjektívnusituáciutejtoosoby,
pričomjednuatúistúosobumožnopovažovaťpriurčitýchplneniachzaspotrebiteľaapriinýchplneniach
za podnikateľa. Súdny dvor z toho vyvodil, že osobitná úprava stanovená týmto dohovorom na ochranu
spotrebiteľa ako slabšej strany sa uplatní len na zmluvy uzavreté jednotlivcom mimo a nezávisle od
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti alebo účelu s jediným cieľom uspokojiť vlastnú súkromnú

spotrebu, pričom takáto ochrana nie je odôvodnená v prípade zmluvy uzavretej na účel obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti.

20. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 20. januára 2005 vo veci C-464/01, osoba, ktorá uzavrela
zmluvu týkajúcu sa tovaru určeného čiastočne na podnikateľský účel a čiastočne na účel, ktorý nie je

súčasťou jej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, nemá právo dovolávať sa výhod vyplývajúcich
z pravidiel osobitnej právomoci stanovených v článkoch 13 až 15 tohto dohovoru, s výnimkou prípadu,
že podnikateľský účel je do takej miery okrajový, že má v celkovom kontexte predmetného plnenia
len zanedbateľný význam, pričom skutočnosť, že prevažuje nepodnikateľský aspekt nie je v tomto
ohľade významná, - je na konajúcom súde, aby rozhodol, či bola predmetná zmluva uzavretá s cieľom

uspokojiť v nie nezanedbateľnom rozsahu potreby týkajúce sa obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti dotknutej osoby, alebo naopak, či bol podnikateľský účel len nevýznamný, - na tento účel musí
tento súd zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré objektívne vyplývajú zo spisu; naopak
nie je potrebné zohľadňovať okolnosti alebo skutočnosti, o ktorých mohol druhý účastník zmluvy vedieť
pri uzatváram zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia spotrebiteľa,

správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské
účely.

21. Z ustálenej judikatúry (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/9/2011 zo dňa
21.04.2011) taktiež vyplýva, že aj právnická osoba, ktorá nakupuje výrobky pre vlastnú spotrebu môže

vystupovať v postavení spotrebiteľa voči predávajúcemu obdobne ako fyzická osoba.

22. Za stavu, že v posudzovanej veci žiadosť o poskytnutie úveru vypisoval viazaný finančný agent
(ktorý vykonáva finančné sprostredkovanie na základe písomnej zmluvy s finančnou inštitúciou § 8zákona č. 186/2009 Z. z. o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom do 09.06.2013), ktorý ako sám uviedol, podpisoval zmluvy s
fyzickými osobami nepodnikateľmi, pričom bez toho, aby reálne skúmal účel na ktorý požadovaný

úver bude poskytnutý, uviedol do žiadosti, že úver bude použitý na výkon podnikateľskej činnosti,
odvolací súd dospel k záveru, že preskúmavanú zmluvu uzatvoril dodávateľ - žalovaný ako právnická
osoba, pričom pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so
spotrebiteľom - žalobkyňou ako fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci
predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ust. § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka).

Na tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že povinná je v zmluve o úvere identifikovaná
jej obchodným menom (T. M.), miestom podnikania, číslom živnostenského registra a zároveň je tu
uvedené i jej IČO. V zmluve o úvere je povinná totiž zároveň identifikovaná aj rodným číslom. Za
použitia interpretačného pravidla v ust. § 54 Občianskeho zákonníka je namieste pri pochybnostiach
o obsahu zmlúv uprednostniť výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím je potrebné dospieť k záveru,
že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového

dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda žalovaného. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí
byť preukázaný bezpečne, t. j. spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti, pričom podľa
názoru súdu, bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon
podnikania, ktorý nepreukazuje konkrétny účel a konkrétnu súvislosť s podnikaním účastníka zmluvy.
V tomto smere poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 01.09.2008,

z ktorého vyplýva, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne,
je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá ich do zmluvy nenapísala, v danom prípade v
prospech žalobkyne. Označenie dlžníka v zmluve o úvere je teda potrebné vykladať v prospech dlžníka -
žalobkyne, ktorá text tejto zmluvy vopred nevyhotovila. Za danej situácie teda možno nejasné označenie
povinnejhodnotiťakopokusovyňatieposudzovanéhovzťahuspodochrannéhospotrebiteľskéhorežimu

(§ 9 ods. 7 Zákona o spotrebiteľský úveroch). Odvolací súd teda nemal pochybnosť o tom, že zmluva
o úvere uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle ust. § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka aj s ohľadom na predmet činnosti oprávneného a postavenie žalobkyne.
V zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď na vzťah účastníkov konania aplikoval aj príslušné
právne normy chrániace spotrebiteľa, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že pri spisovaní žiadosti účel
poskytnutia úveru ako taký skúmaný nebol a v konaní nebolo preukázané správanie spotrebiteľky,
ktoré by u druhého účastníka zmluvy mohlo oprávnene vzbudiť dojem, že koná na podnikateľské účely.

Dokonca žalovaný ani nepreukázal, že by žalobkyňa opakovane obdobným spôsobom uzatvárala ďalšie
zmluvy.

23. Keďže žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa v čase uzatvárania zmluvy vystupovala ako
podnikateľský subjekt, ktorému bol úver poskytnutý na podnikateľský účel, odvolací súd rozhodol tak

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia a rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania priznal v celom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).