Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 11, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/299/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111217211
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7111217211.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudcov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobkyne R.. G. J., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej
v X., D. Č.. XX, zastúpenej JUDr. Melániou Kvietkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Tomášiková
č. 35, proti žalovanému J. J., nar. X.X.XXXX, bývajúcemu v X., D. Č.. XX, zastúpenému JUDr. Ľudmilou
Raffáčovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Nerudova č. 6, o vylúčenie z užívania bytu, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 23. januára 2017 č.k. 18C/171/2011 - 478
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách štátu.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách štátu a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

Žalobkyni priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom vylúčil
žalovaného z užívania štvorizbového bytu č. 14 na 7. poschodí obytného domu súpisné číslo XXX T.
X. Q. I.. D. Č.. XX, zapísaného v katastri nehnuteľností na LV č. XXXXXX, kat. územie Furča (ďalej aj

„označený byt“), žalovanému uložil povinnosť žalobkyni nahradiť v plnej výške trovy konania a na účet
Okresného súdu Košice I v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku trovy štátu v sume 493,94 eur.

2. V spore vykonal rozsiahle dokazovanie sporovými stranami predloženými listinnými dôkazmi,
výsluchom sporových strán i svedkov (psychiatričky MUDr. Viery Kolinovej, J. Y., otca žalobkyne J..
O. X. (č.l. 198 súdneho spisu), matky žalobkyne T. X. (č.l. 200 súdneho spisu), brata žalobkyne
J.. J. X. (č.l. 263 súdneho spisu), PhDr. Ivety Friedmannovej, klinickej psychologičky), uznesením

Okresného súdu Košice I sp.zn. 17C/87/2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 18.5.2011 č.k. 2Co/129/2011-32, ktorým bol žalovanému predbežným opatrením zakázaný vstup
do označeného bytu, znaleckým posudkom č. 19/2012 zo dňa 18.12.2012, vypracovaným znalkyňou
z odboru psychológie PhDr. Ľudmilou Capovou v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod
sp. zn. 22P/107/2011 o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností žalobkyne a žalovaného k ich
maloletýmdeťom.Prirozhodovanívychádzalajzozáverovznaleckéhodokazovaniaznalkyňouzodboru
klinickej psychológie dospelých Mgr. Lenkou Lipanovou, ktorá v znaleckom posudku vypracovanom

dňa 25.2.2016 vyslovila, že u žalobkyne zistila komplikovaný osobnostný terén, nezistila ale príznaky
psychického ochorenia a v osobnostnej charakteristickej črte žalobkyne nezistila ani agresivitu a
na klinicky významnej úrovni u žalobkyne aktuálne nekonštatovala depresivitu s tým, že vplyvom
akéhokoľvek väčšieho stresu a tlaku existuje u žalobkyne riziko dekompenzácie práve depresívnymsmerom, nakoľko u žalobkyne je malý predpoklad vyslovene agresívneho správania. Konštatoval, že
osobnosť žalovaného vyhodnotila znalkyňa Mgr. Lenka Lipanová ako duševne zdravú, avšak u žalobcu
zistila znalkyňa problematický osobnostný terén, a to nevyrovnanú, narcisticko pasívne - agresívnu

osobnosť s poruchami sociálnej adaptácie, pričom celkový profil žalovaného vyhodnotila znalkyňa ako
zodpovedajúci takzvanej psychasténii, ktorý typ osobnosti má stabilnú štruktúru osobnosti, rezistentnú
voči terapii. Zo záverov znaleckého posudku Mgr. Lenky Lipanovej súd okrem toho zistil, že žalovaný je
tenzný a anxiózny, má viacero obsedantnejších obrán, nevie celkom adaptívne zvládať životné problémy
a nároky, žije dosť sociálne izolovane a v kontakte s ľuďmi, resp. pri aktívnej snahe pri kontaktoch

sa manifestujú problémy v správaní, popiera u seba agresívne a hostilné impulzy, má ale vysokú
náchylnosť na problémy so sebakontrolou, v správaní je nekonzistentný, nepredvídavý, ambitentný, ani
sám niekedy nevie, či sa rozhodne pre racionálny alebo emocionálny prístup, čo ho robí nepredvídavým
aj v okolí, jeho interpersonálne správanie a interakcie sú neuspokojivé, poznačené jeho snahou o
súťaživosť,rigiditou,snahouosebapresadenie,respektíveniesúvylúčenéagresívnejšieprejavy,jemálo
vnímavý voči nuansám v prežívaní ľudí, zameraný skôr na seba, zaujatý sebou, od ľudí očakávajúci skôr

potvrdzovanie svojej sebahodnoty. Konštatoval, že znalkyňa Mgr. Lenka Lipanová v znaleckom posudku
vyhodnotila sociálne správanie žalovaného celkovo ako menej kooperatívne, s predpokladom prevahy
neadaptívnych interakcií, sklonov k povýšeneckému, devalvačnému, narcistickému správaniu, pričom
aj ostatný klinický nález je v zmysle socioemočných deficitov, keď prejavy žalovaného sú prevažne
málo srdečné, ľudsky blízke, s tendenciou k exhibovaniu, snahou komunikovať, predvádzať, získavať

pozornosť, dominuje snaha usmerňovať, direktívne tendencie smerom k okoliu „vychovávať“, vnútorné
prežívanie je napäté, pohnútky k agresívnemu správaniu žalovaný vytesňuje (aj také, ktoré by normálne
mali byť zakomponované do repertoáru). Dodal, že podľa záverov znaleckého posudku znalkyne Mgr.
Lenky Lipanovej žalovaný sa javí ako pasívne agresívna osobnosť, čo nie je agresivita v pravom
zmysle slova, ale pasívna agresivita znamená, že je to osobnosť, ktorá sa snaží nadmieru kontrolovať

svoje okolie, ovplyvňovať toto okolie autoritatívne, direktívne, správa sa povýšenecky, devalvačne a
je povýšenecký vôbec v širšom slova zmysle, pričom znalkyňa vychádzajúc zo zistenia, že počas
vyšetrenia u žalovaného bola agresivita disimulovaná a snažil sa počas vyšetrenia ovládať a kontrolovať
tie odpovede, ktoré by mohli prezrádzať jeho agresivitu, preto stúpol počet tzv. disimulačných odpovedí,
usúdila, že žalovaný nie je priamy agresor, ale nie je vylúčené, že v určitých situáciách by agresívne

reagovať mohol a práve tento prejav pasívnej agresie sa potom môže prejaviť ako týranie inej osoby a
uzavrela, že tie charakterové črty osobnosti, ktoré zistila u žalovaného, môžu u inej osoby vyvolať pocit
týrania, pričom to závisí vyslovene od interakcie, čiže niekto iný by to nemusel pociťovať ako týranie, keď
pocit týrania môže byť vyvolaný u submisívnej osoby, ale napr. dominantná osoba by išla do otvoreného
konfliktu.

3. Po právnom posúdení veci podľa § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie dospel
k záveru, že v spore boli splnené všetky podmienky na vylúčenie žalovaného z užívania bytu, nakoľko
žalobkyňa preukázala, že žalovaný sa voči nej dopúšťal násilia fyzického, ekonomického a najmä
psychického v zmysle charakteristiky násilia Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí

zo dňa 15.10.2012 sp. zn. 5MCdo 10/2012, a preto vylúčil žalovaného z užívania označeného bytu s
tým, že nebolo potrebné určovať lehotu na opustenie bytu žalovaným, lebo žalovaný už v byte nebýva
na základe nariadeného predbežného opatrenia. Vychádzal pritom zo záveru, že fyzické násilie zo
strany žalovaného voči žalobkyni páchané bolo a nie je dôležité, či žalovaný za takéto násilie bol
alebo nebol postihovaný v trestnom alebo priestupkovom konaní. V danom prípade súd usúdil, že

o fyzickom násilí žalovaného svedčia lekárske správy, ktoré žalobkyňa predložila, ako aj svedecké
výpovede jej rodičov a svedkyne Y. (jedná sa najmä o príhodu s kávou, vykrúcanie rúk, udieranie
mokrým uterákom) a z týchto nepriamych dôkazov súd uveril tvrdeniu žalobkyne o fyzickom násilí
páchanéhožalovaným.Dodal,žedeti,ktoréžilisosporovýmistranamivspoločnejdomácnosti,nemuseli
byť svedkami tohto domáceho násilia, ktoré sa často deje bez svedkov za zatvorenými dverami.

Dôvodil, že obrana žalovaného, že nie on útočil na žalobkyňu, ale ona na neho, že je mu násilie
cudzie, je vylúčená fyziognómiou žalobkyne a žalovaného a samotnou podstatou osobností sporových
strán, zistených znaleckým dokazovaním tak v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností, ale
najmä znaleckým dokazovaním v tomto spore, z ktorého záverov vyplynulo, že osobnosť žalovaného
je nevyrovnaná, narcistická a pasívne agresívna, žalovaný je vo vzťahoch málo srdečný a ľudský a

navonok sa snaží javiť inak, než aký v skutočnosti je a na druhej strane žalobkyňa ako submisívna
osobnosť sa málo presadzuje a necháva iných, aby rozhodovali o jej živote. Pokiaľ sa žalovaný
bránil tým, že o útokoch žalobkyne na jeho osobu svedčia jeho trestné oznámenia, podľa zváženia
súdu tieto dôkazy nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, lebo z konania žalovaného je zrejmé, že sizvolil taktiku útoku a protiútoku a svoje konanie vydával za konanie žalobkyne a tak to aj navonok
prezentoval, súc si vedomý, že útoky nemajú svedkov a že tvrdenia žalobkyne a žalovaného budú
bez ďalších dôkazov hodnotené ako tvrdenie proti tvrdeniu, čo následne spôsobilo vždy zastavenie

konania. Zdôraznil, že znalkyňa Lipanová vo svojom znaleckom posudku vylúčila, že by iniciátorom
útokov bola žalobkyňa, ktorá všetko prežívala emotívne a mohla v určitých situáciách reagovať tak, že
v obrane žalovaného udrela s tým, že aj popisovanie situácií vzájomných interakcií medzi sporovými
stranami je psychologicky viac v súlade s tým, čo vypovedala žalobkyňa. Vychádzajúc zo svedeckej
výpovede rodičov žalobkyne, že od začiatku manželstva so žalobkyňou sa rozhodol žalovaný, že to

on bude hospodáriť so všetkými finančnými prostriedkami rodiny, zobral žalobkyni všetky peniaze s
odôvodnením, že žalobkyňa hospodáriť nevie, z tvrdenia žalovaného, že takto len odbremenil žalobkyňu
od zbytočných starostí s finančným hospodárením rodiny, čo považoval za pozitívny postoj v spolužití
so žalobkyňou a žiadne ekonomické násilie, ako i z tvrdenia žalobkyne, ktorá naopak mala za to, že
bola takto od žalovaného úplne ekonomicky závislá, lebo žalovaný jej vydeľoval peniaze na každú
maličkosť a sám rozhodoval o tom, na čo sa peniaze rodiny použijú, súd prvej inštancie vyvodil záver, že

žalovaný páchal na žalobkyni aj ekonomické násilie, ktoré sa prejavilo v opísanom postoji žalovaného k
hospodáreniu so spoločnými prostriedkami rodiny. Súd prvej inštancie následne uzavrel, že vykonaným
dokazovaním bola preukázaná aj najzávažnejšia forma násilia, ktorú žalovaný páchal na žalobkyni, a to
násilie psychické, ktoré sa odohráva vo verbálnej rovine, a môže mať podobu ustavičného kritizovania,
neadekvátnych poznámok, šikanovania, ponižovania, vyhrážania, udržovania v strese, či strachu. K

tomuto záveru dospel súd vychádzajúc z obsahu svedeckej výpovede svedkyne A., ktorá poskytovala
žalobkyni psychologické vyšetrenia a poradenstvo v rokoch 2008 až 2010 a výpisu zo zdravotnej karty
žalobkyne,zktorýchvyvodil,žedôvodomvedúcimkopakovanýmnávštevámžalobkyneupsychologičky
bola skutočnosť, že na žalobkyňu bol žalovaný ako jej manžel agresívny, ponižoval ju a týral i obavy
žalobkyne, ako to všetko zvládne, a teda nielen problémy žalobkyne s rozvodom manželstva, ale

tiež jej depresívne ladenie, keď aj v priebehu rozvodového konania (7.1.2010) žalobkyňa popisovala
psychologičke rôzne situácie fyzického a psychického týrania zo strany žalovaného. Konštatujúc, že
žalovaný ako dominantná osobnosť žil so žalobkyňou v manželstve 16 rokov, poznal žalobkyňu ako
submisívnu osobu a emocionálne prejavy žalobkyne hodnotil ako prejav jej „ trpiteľskej povahy“ tak
v priebehu tohto sporu, ako aj v konaní o rozvode manželstva so žalobkyňou a v konaní o úpravu

rodičovských práv a povinností, prvoinštančný súd usúdil, že žalovaný k žalobkyni pristupoval ako k
osobe nerovnej, menejcennej, ktorú treba vychovávať, usmerňovať, ktorá je nesamostatná v konaní i
rozmýšľaní. Na základe uvedeného uveril žalobkyni, že žalovaný ju verbálne ponižoval, a to nielen v
súkromí, ale aj pred inými ľuďmi, známymi a príbuznými, snažil sa o jej sociálnu izoláciu, kontroloval čo
robí, ako to robí, s kým si píše, s kým si telefonuje, čo doma robí, čo si oblieka, ako vyzerá, čo mal súd

za potvrdené nepriamym svedectvom rodičov žalobkyne, brata žalobkyne a svedkyne Y.. Vychádzajúc z
premisy, že typickým prejavom domáceho násilia je aj vyhrážka samovraždou, zo zistenia, že žalovaný
manifestoval svoj postoj k návrhu žalobkyne na rozvod manželstva tak, že sa pokúšal o samovraždu
užitím veľkého množstva liekov, súd prvej inštancie vyvodil úsudok, že toto konanie žalovaného je
možné dávať do súvisu s jeho snahou aj takouto formou žalobkyňu psychicky týrať, vyvolávať v nej

zodpovednosť za všetko zlé, čo sa stane, na čom nič nezmenilo ani tvrdenie žalovaného, že on spáchať
samovraždu nechcel, iba užil väčšie množstvo liekov. Napokon súd prvej inštancie dodal, že má zo
záverov znaleckého dokazovania za zrejmé, že žalobkyňa a žalovaný spolu nevedia vychádzať ani v
súčasnosti, sedem rokov po rozvode ich manželstva, že žalovaný nerešpektuje právo žalobkyne na
vlastný súkromný život a nerešpektuje, že ich manželstvo bolo rozvedené.

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP s tým,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Výrok o trovách štátu odôvodnil súd argumentom, že štátu vznikli trovy preddavkovaním trov
znaleckého dokazovania v sume 475,04 eur a vyplatením svedočného svedkyni Y. v sume 18,90 eur,
spolu v sume 493,94 eur, a preto uložil žalovanému povinnosť nahradiť trovy štátu s prihliadnutím na
výsledok tohto konania v súlade s § 259 CSP.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm d), f) a h) CSP namietajúc, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdeniaveci, lebo z rozhodnutia nie je možné vyvodiť, v čom súd videl ďalšiu neznesiteľnosť spolužitia žalobkyne
a žalovaného. Navrhol odvolaním napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, prípadne napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. Poukazom na

znenie § 220 ods. 2 CSP, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny, judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,
Georiadisc.Gréckoz29.mája1997,Higginsc.Francúzskoz19.februára1998),rozhodnutieústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 209/04, napadnutý rozsudok žalovaný označil za nespravodlivý a za riadne a
presvedčivo nezdôvodnený predovšetkým v jeho bodoch 55 až 58. Podľa názoru žalovaného súd prvej

inštancie pri svojom rozhodovaní síce citoval a opísal dôkazy, ktoré v konaní vykonal, v odôvodnení
rozhodnutia uviedol podstatný obsah účastníckych výpovedí ako aj výpovedí svedkov, s obsahom
výpovedí sa však riadne nevysporiadal, v dôsledku čoho vyslovil nesprávne skutkové závery o existencii
násilia žalovaného voči žalobkyni vo všetkých troch oblastiach konštatovaného násilia - ekonomického,
fyzického a psychického. Zhrnúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku (najmä bodov 55 až 58)
žalovaný namietol, že v odôvodnení rozsudku sa súd obmedzil len na paušálne konštatovanie, že z

nepriamych dôkazov sa ťažko dokazuje, ale keďže domáce násilie sa nedeje na verejnosti, súd uveril
žalobkyni a veľkej časti predložených listinných dôkazov nevenoval žiadnu pozornosť, v odôvodnení
rozsudku listinné dôkazy, s výnimkou znaleckého posudku PhDr. Ľudmily Capovej č. 19/2012 a správy
svedkyne A. ani nekonštatoval ani nevyhodnotil. Podľa žalovaného vadným postupom súdu, keď
ani len nezdôvodnil, prečo sa necítil byť viazaný priestupkovým rozhodnutím č. A/2009/07437 číslo

priestupku VVS-Pr/1754/09/ZAO, úplne pominul rozhodnutie o zastavení priestupkového konania voči
žalobkyni A/2009/08784 číslo priestupku VVS-Pr/2064/09/KEC, z ktorého vyplýva, ako i z obsahu
výpovede žalobkyne v tomto konaní, že „žalobkyňa z dôvodu, že s ňou žalovaný nekomunikoval a
díval sa posmešne, kopla do dverí a následne hodila do žalovaného kabelu“ a teda že „žalobkyňa
sama na obžalovaného slovne, ale i fyzicky zaútočila a z okolností, ktoré sama vo svojej výpovedi

popisuje, nemožno vyvodiť ani len to, že by sa malo jednať o obranu voči žalovanému“ a súdu
tiež vytkol, že nezdôvodnil prečo nezohľadnil „ďalšie listinné dôkazy“, najmä tieto nevyhodnotil v
kontexte s výpoveďami svedkov, čím mal za naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d)
a f) CSP. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie tým, že úplne pominul uvedené rozhodnutie,
ale aj ďalšie doložené listinné dôkazy - „záznamy o prešetrení priestupkov, správu o výsledku

objasňovania priestupku, rozhodnutie o zastavení priestupkového konania voči žalobkyni“, odčlenil túto
časť dokazovania od dôkazov, na ktorých svoje rozhodnutie založil, založil stav nepreskúmateľnosti
rozsudku, jeho nezrozumiteľnosti a neurčitosti. Žalovaný citoval znenie § 193 a § 215 CSP a zdôraznil,
že súd prvej inštancie bol viazaný rozhodnutím Obvodného úradu Košice I sp.zn. A/2009/07437 číslo
priestupku VVS-Pr/1754/09/ZAO, ktorým bolo priestupkové konanie voči žalovanému zastavené okrem

iného aj vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mal žalovaný dopustiť, že dlhší
čas žalobkyňu urážal, psychicky deptal a ponižoval, a to z dôvodu, že žalobkyňa (v správnom konaní
oznamovateľka) neuviedla ani nepredložila dôkaz o deptaní, týraní ani ponižovaní. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na fakt, že na strane 4 rozhodnutia Obvodného úradu Košice I sp.zn. A/2009/07437
číslo priestupku VVS-Pr/1754/09/ZAO, je citovaná výpoveď žalobkyne, ktorá uviedla, „ja si myslím,

že som vo výpovedi, ktorá je zaznamenaná dňa 21.5.2009 záznamom o podaní vysvetlenia uviedla
všetko, na skutočnostiach tam uvedených trvám. Ja mám za to, že bol spáchaný trestný čin, minimálne
v štádiu pokusu a ja sa budem dotazovať prokuratúry na dôvody prekvalifikovania a postúpenia
trestného oznámenia na prejednanie priestupku. Zatiaľ nebolo využité poučenie dané mi prokuratúrou,
o možnosti žiadať dozorujúceho prokurátora o preverenie postupu policajného orgánu podľa § 198

TP. Ak toto využijem, budem o tom informovať správny orgán. Ja nemám snahu kriminalizovať
obvineného.“ a podčiarkol, že v správnom konaní žalobkyňa na podporu svojej výpovede ani po
poučení správnym orgánom nenavrhla výsluch svedkov, ani vykonanie iných dôkazov zadovážením
dôkazov o psychickej dekompenzácii, založených v dokumentácii svedkyne A., ktorú v uvedenom
období žalobkyňa navštevovala minimálne jeden rok, voči rozhodnutiu nepodala odvolanie a napriek

pripomienke správneho orgánu o možnosti podať sťažnosť na preverenie postupu policajného orgánu,
túto možnosť nevyužila. Dodal, že z listinného dôkazu - správy o výsledku objasňovania priestupku
zo dňa 27.2.2010 vyplýva, že už v uvedenom období sa ho žalobkyňa snažila vyhodiť z bytu, robila
mu schválnosti, urážala ho a provokovala, keďže zo správy plynie, že obaja účastníci konfliktu vnímali
udalosti okolo rozliatia kávy odlišne. V ďalšom žalovaný argumentoval, že jeho obrana v konaní pred

súdom prvej inštancie smerovala k poukazovaniu na účelovosť konania žalobkyne, ktorá dňa 11.4.2011
nahlásila na OO PZ údajný verbálny útok žalovaného na jej osobu v absolútne nezmyselnom znení a
týmto trestným oznámením zavŕšila bezúspešné porozvodové jednania so žalovaným, cieľom ktorých
bolo žalovaného vyštvať zo spoločnej domácnosti bez vyplatenia náhrady za označený byt. Tvrdil,že „listinnými dôkazmi, ktoré žalovaný založil do spisu“ a ktoré súd nezohľadnil ani nevyhodnotil,
je bezpochyby preukázané, že žalobkyňa spolu so svedkom J.. O. X. určili žalovanému lehotu na
podpísanie dohody o vyporiadaní BSM v znení navrhovanom právnou zástupkyňou žalobkyne do

31.3.2011, tomuto cieľu zodpovedalo aj znenie a obsah návrhu na vydanie predbežného opatrenia a
návrhu na začatie konania, kde žalobkyňa sama obšírne popisuje neúspech v mimosúdnom jednaní
ohľadom vyporiadania zaniknutého BSM a námietky žalovaného k zjavne nevýhodnému návrhu a
trestnéoznámeniezodňa11.4.2011vrámcidokazovaniavtrestnomkonaní-akovyplynulozúčastníckej
výpovede žalobkyne, ponechala jeho vlastnému osudu, lebo jeho účelom nebolo zistiť vinu žalovaného

a ani uložiť mu sankciu, ale výlučne otvorenie procesných možností v rámci civilného konania, a to
vylúčiť žalovaného z užívania bytu, keďže aj z ďalšieho rozhodnutia o zastavení priestupkového konania
voči žalobkyni A/2009/l0974 je podľa žalovaného očividné, že sa nejednalo o prípad domáceho násilia,
lebo z výpovedí žalobkyne a žalovaného v tomto priestupkovom konaní vyplýva, že v čase rozvodového
konania, žalobkyňa udrela žalovaného žehliacou doskou a žalovaný mal žalobkyňu udrieť stočenou
osuškou do stehna pravej nohy po vnútornej strane a vytočiť pravú ruku. Žalovaný poukazom na

obsah výpovedí svedkov rodičov žalobkyne brata žalobkyne a svedkyne J. Y., mal za to, že výpoveď
žalobkyne ostáva len v rovine tvrdení, nie v rovine dôkazu, lebo títo svedkovia neboli pri údajných
útokoch žalovaného na žalobkyňu prítomní, o ich existencii sa mali dozvedieť len od žalobkyne a
navyše s odstupom času až po podaní návrhu na rozvod manželstva, a tak ich výpovede mali preto byť
podľa názoru žalovaného pre súd irelevantné a nemohli slúžiť ani ako nepriamy dôkaz, rovnako ako

ani lekárskym správam a ich paušálnemu vyhodnoteniu ako dôkazu o fyzickom násilí nebolo možné
podľa žalovaného v kontexte dôkazov, ktoré súdom neboli vzaté do úvahy pri rozhodovaní priznať
dôkaznú silu, lebo vo vzťahu k príhode s kávou nebolo voči žalovanému priestupkové konanie ani
začaté, k údajnému vykrúcaniu rúk a udieraniu mokrým uterákom neposkytla žalobkyňa ani lekársku
správu, lekárska správa zo dňa 5.9.2009, nadväzujúca na rozhodnutie o zastavení priestupkového

konania voči žalobkyni číslo A/2009/l0974, obsahuje údaj o tom, že žalobkyňu bolelo rameno, žiadne
oznámenie však na žalovaného nepodala, a poprela, že by žalovaného udrela žehliacou doskou.
Súdu prvej inštancie takisto žalovaný vytkol, že nezohľadnil, že manželstvo účastníkov konania je
právoplatne rozvedené od júla 2010, každá zo strán sporu od tejto doby hospodári samostatne a teda,
že páchanie ekonomického násilia, ani jeho hrozba voči žalobkyni nie je možná ani reálna. Doplnil,

že súd pri závere o zdôvodnení ekonomického násilia vychádzal z dôkazov preložených žalobkyňou
o tom, že počas manželstva ešte v rokoch 2002 až 2004 žalovaný hospodáril v veľkou sumou peňazí
tým spôsobom, že podpísal iba on sám, bez žalobkyne množstvo rôznych zmlúv s nebankovými
inštitúciami, ktorým zveril nemalú sumu peňazí, avšak nevzal do úvahy vysvetlenie žalovaného na
pojednávaní dňa 7.2.2014, že sa tak udialo na základe dohody medzi manželmi a na popud žalobkyne,

ani že žalobkyňa sama na tomto pojednávaní uviedla, že mala samostatný účet a hoci si súd prvej
inštancie pripojil a oboznámil spis o vyporiadaní BSM medzi účastníkmi sporu, na jeho obsah pri
rozhodovaní neprihliadal, i keď z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyňa po vynesení rozsudku súdu
prvej inštancie v konaní o vyporiadanie BSM predložila oznámenie stavebnej sporiteľne Wüstenrot, kde
žalobkyňa a žalovaný majú spoločný účet od roku 2005 stavebného sporenia so zostatkom 8.021 eur,

v spise je založené potvrdenie PSS o existencii stavebného sporenia žalobkyne v tejto spoločnosti,
že žalobkyňa sama vypisovala prihlášky konkurzného veriteľa u nebankového subjektu, že sa uviedla
ako osoba splnomocnená, že z finančných prostriedkov vložených do nebankových subjektov boli
zakúpené bicykle pre obe sporové stránky, že žalobkyňa mala samostatne vedený bežný účet vo VÚB so
zostatkom10.000,-Sk,čovcelomrozsahupodľažalovanéhovyvraciamožnosťpáchaniaekonomického

násilia žalovaným. Napokon žalovaný súdu prvej inštancie vo svojom odvolaní vytkol, že svoj záver
o tom, že žalovaný žalobkyňu verbálne ponižoval vyvodil len všeobecného tvrdenia o ponižujúcich
a zosmiešňujúcich poznámkach, bez hodnotenia týchto zosmiešňujúcich a ponižujúcich poznámok,
bez uvedenia miery, v akej spôsobujú neúnosné spolužitie, bez akejkoľvek bližšej konkretizácie,
záver, že sa snažil o sociálnu izoláciu žalobkyne vyvodil súd prvej inštancie bez toho, aby bližšie

nešpecifikoval pred kým, kedy a ako mal žalovaný žalobkyňu izolovať, a záver, že žalovaný žalobkyňu
kontroloval čo robí, učinil bez uvedenia miery v akej a kedy žalovaný žalobkyňu kontroloval, v čom
túto kontroloval, či táto miera zodpovedá alebo nezodpovedá únosnosti a znesiteľnosti, takisto ako
úsudok, že žalovaný kontroloval s kým žalobkyňa telefonuje, čo si oblieka a ako vyzerá, bez uvedenia
atribútov znesiteľnosti a primeranosti. Podľa žalovaného nikdy a nikde v konaní nebolo ani zo strany

žalobkyne ani zo strany svedkov, ktorým mala žalobkyňa o konaní žalovaného rozprávať, nie je zmienka
o akomkoľvek vulgárnom vyjadrovaní žalovaného alebo nadávkach a poukazom na záver, ktorý vyplynul
z listinného dôkazu - znaleckého posudku PhDr. Ľudmily Capovej č. 19/2012, že žalobkyňa je citlivá
na svoju osobu a má absenciu primeranej sebareflexie a nedostatočnú schopnosť korigovať svojeemotívne reakcie, žalovaný argumentoval, že z tohto znaleckého posudku podaného znalkyňou dňa
18.12.2012 vyplýva, že znalkyňa nezistila v rámci znaleckej činnosti akékoľvek príznaky psychického
týrania žalobkyne. Tvrdenia žalobkyne o psychickom týraní sú podľa žalovaného spochybnené vlastným

konaním žalobkyne, ktorá pre účely tohto súdneho konania a potencionálnej zákonnej možnosti vylúčiť
žalovaného z užívania bytu bola na polícii dňa 11.04.2011 nahlásiť verbálne násilie, pričom o ďalší osud
jej trestného oznámenia sa viac nezaujímala. Tvrdil, že nie on, ale žalobkyňa potrebovala dosiahnuť
stav, kedy žalovaný byt užívať nebude a k dôvodom, prečo žiada o vylúčenie z užívania z bytu uviedla, že
žalovaný sa jej hnusí, a teda žalobkyňa ani v roku 2012 ani v súčasnosti podľa predložených znaleckých

posudkov nemá príznaky týranej osoby, nie sú v jej súčasnom psychickom prežívaní ani v psychologickej
štruktúre osobnosti žiadne duševné poruchy, resp. osobnostné vlastnosti, ktoré by mohli súvisieť s jeho
konaním voči osobe žalobkyne.

8. Odvolanie podané proti výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k náhrade
trov štátu, žalovaný odôvodnil námietkou, že rozhodnutie je v tejto časti absolútne nepreskúmateľné za

stavu, ak žalovaný v priebehu konania zložil na účet súdu preddavok na trovy znalečného Mgr. Lenky
Lipanovej vo výške 50 eur a z rozsudku súdu prvej inštancie vôbec nevyplýva, či sa uvedený preddavok
odrazil na výške trov štátu alebo nie.

9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnuté súdne rozhodnutie označila za

správne, vydané po vykonaní dôsledného dokazovania, o čom svedčí aj samotná spisová značka, že
bolo začaté v roku 2011, a dostatočne zdôvodnené. Navrhla ho potvrdiť v celom rozsahu a zároveň
priznať žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zdôraznila, že ak súdu
prvej inštancie je žalovaným vytýkané, že odôvodnenie napádaného rozsudku nie je dostatočné a v
dôsledku toho nie je presvedčivé, ani preskúmateľné a nie je ani spravodlivé, lebo súd prvej inštancie

nezaujal v odôvodnení stanovisko ku všetkým skutočnostiam, uvedené sám žalovaný zároveň popiera
(na str. 2 odvolania posledný odsek), keď uvádza, že „všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam “.
Žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s obsahom
výpovedí strán sporu a svedkov, v dôsledku čoho by mal vysloviť nesprávne skutkové závery a následne

nesprávne rozhodnúť. Doplnila, že pokiaľ sa žalovaný odvoláva na znalecký posudok Dr. Capovej,
predmetom tohto posudku nebolo vyšetrenie strán sporu pre potreby hľadania podkladov pre otázky
vyplývajúce z konania o vylúčenie z užívania z bytu, lebo posudok tejto znalkyne bol vypracovaný
v konaní starostlivosti o spoločné maloleté deti strán sporu, vyšetrenia a závery z týchto vyšetrení
boli zamerané na starostlivosť o spoločné deti, a preto súd prvej inštancie nemal dôvod sa v tomto

konaní podrobne zaoberať týmto posudkom. Zjavne a napriek námietkam samotnej žalobkyne, tento
posudok súd prvej inštancie nepovažoval za dostatočný pre potreby tohto konania, a aj preto ustanovil
znalkyňu Mgr. Lenku Lipanovú pre znalecké dokazovanie v tomto spore. Žalobkyňa nevidela žiadne
pochybenie súdu prvej inštancie ani vo vzťahu k rozhodnutiam OÚ Košice, čo do priestupkových
konaní, lebo zastavenie priestupkového konania pre nedostatočne preukázanie - dôkazy, neznamená,

že skutok sa nestal, ale práve potvrdzuje, že medzi stranami sporu boli za „zatvorenými dverami“
pretrvávajúce konflikty, že žalovaný sa správal spôsobom „zlodej kričí chyťte zlodeja“, keď skutok,
ktorý on urobil voči žalobkyni označil na polícii, že to ona urobila voči nemu, čo vzhľadom na závery
znaleckéhodokazovaniaznalkyňouMgr.LenkovuLipanovou,akoajjejdoplňujúcuvýpoveďpredsúdom,
správne súd vyhodnotil tak, že tvrdenia žalovaného sú nedôveryhodné a naopak tvrdenia žalobkyne

sú pravdivé, lebo podľa záverov znalkyne žalobkyňa na rozdiel od žalovaného neskresľuje skutočnosti,
ktoré sa jej týkajú. V tomto svetle aj výpoveď svedkov - rodičov žalobkyne, ktorá napr. bezprostredne
po incidente s kávou bola u nich a oni videli rozťatú peru žalobkyne, ako aj jej kávou znečistené
oblečenie, sa javí dôveryhodná a súdom správne vyhodnotená. Iní svedkovia, spomínaní v odvolaní
žalovaného, videli správanie žalovaného voči žalobkyni, keď nemal zábrany pred tretími osobami sa

voči žalobkyni správať dehonestujúco a ponižujúco, teda nie je pravda, že išlo o nepriame svedectvo.
Žalobkyňa opätovne poukázala na skutočnosť, že pri vydaní predbežného opatrenia zákazu vstupu
do bytu, žalovaný jej nenechal žiadne peniaze napriek tomu, že už počnúc rozvodovým konaním
a aj v tomto spore, sa žalovaný netajil, že v rodine počas manželstva hospodáril s peniazmi on a
žalobkyňa si musela na všetko, dokonca aj na hygienické potreby, od neho pýtať peniaze a zároveň

do jeho dispozície vydať všetko, a to aj to, čo dostala darom od rodičov, teda že žalovaný mal k
dispozícii spoločné peniaze, aj jej výlučné peniaze a peniaze patriace spoločným deťom. Pripomenula,
že pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje, že ani ekonomické násilie nebolo na žalobkyni páchané, lebo
žalobkyňa údajne vedela o zmluvách s nebankovkami, uvedené tvrdenie pred súdom prvej inštancienedokázal relevantným spôsobom a navyše toto tvrdenie odporuje jeho tvrdeniu už v rozvodovom
konaní, že hospodáril žalovaný, lebo žalobkyňa nevedela hospodáriť, pričom uvedené nevyvracia
existencia jedného spoločného stavebného sporenia, naviac tvrdenie o samostatnom sporení žalobkyne

v PPS je zavádzajúce, lebo sporenie v PPS nemá nič spoločné s predmetom tohto konania a navyše
tento účet jej založili a šetrili naň pred uzavretím manželstva jej rodičia, ktorý aj po vybratí úveru k tomuto
stavebnému sporeniu z vlastných peňazí splatili rodičia žalobkyne už za trvania manželstva - toto boli
jediné peniaze, ktorých sa priamo nemohol žalovaný zmocniť, lebo inak peňazí žalobkyne vnesených
do manželstva, ktoré jej rodičia našetrili pred uzavretím manželstva, sa žalovaný zmocnil tak, že ju

zavolal od prepážky v banke, aby mu povedala heslo a tak ich vybral a použil nevedno načo. Podľa
žalobkyne v priebehu konania žalovaný na svoje tvrdenia nepredložil žiadne relevantné dôkazy, a až
v odvolacom konaní začína uvádzať, že žalobkyňa „vypisovala prihlášky konkurzného veriteľa“, čo v
priebehu dokazovania pred súdom prvej inštancie vôbec neuviedol. Žalobkyňa mala za prirodzené, že
súd prvej inštancie vychádzal zo záverov o osobnostných vlastnostiach strán sporu, a správne rozhodol,
ak vylúčil žalovaného z užívania označeného bytu. Dodala, že žalovaný pri zdôvodňovaní podmienok

vylúčenia vkladá do textu znenie, ktoré vôbec nevyplýva z § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to ani
že násilie musí mať „značnú intenzitu“ a ani že má ísť o „sústavné“ takéto konanie. Na ostatné námietky
žalovaného žalobkyňa odkázala na svoju argumentáciu v priebehu sporu na súde prvej inštancie.

10. Odvolací súd na základe včas podaného odvolania žalovaného preskúmal rozsudok súdu prvej

inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa § 379 v spojení s § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska žalovaným
uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len sčasti, a
to vo vzťahu k výroku o trovách štátu. V tejto časti dospel odvolací súd k záveru, že nie sú dané dôvody
ani pre potvrdenie ani pre zmenu napadnutého rozsudku, ale rozsudok je potrebné vo výroku o trovách

štátu zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, pretože súd prvej inštancie svojim nesprávnym postupom
znemožnil žalovanému realizáciu procesných práv, priznaných mu v civilnom sporovom konaní za
účelom ochrany jeho práv, a to v takej miere, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces,
ku ktorej vade je povinný prihliadať odvolací súd z úradnej povinnosti. V zostávajúcej časti je rozsudok je
vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, lebo žalovanému sa uplatnenými

odvolacími dôvodmi a odvolacími námietkami nepodarilo spochybniť jeho správnosť .

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku odvolací súd konštatuje, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie (okrem výroku o trovách štátu) zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry z ustálenej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (por. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30), ako i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (por. Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19.
februára 1998).

13. V danom prípade prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom
spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
sporazktorýchvyvodilsvojeskutkovéaprávnezávery.Záverovyhovenížalobeovylúčeniežalovanéhoz užívania označeného bytu odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na
podporu tvrdení žalobkyne i žalovaného, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal, pričom tak žalobkyni

ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali
svoje procesné práva. Odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnenú žalovaného námietka
tvrdenej nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia o vylúčení žalovaného
z užívania označeného bytu, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu napadnutého
rozsudku z hľadiska ďalších relevantných odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd konštatuje,

že rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení
anepoprelichúčelavýznam.Akovyplývaajzjudikatúryústavnéhosúdu,ibaskutočnosť,žežalovanýsa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 188/06). Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby

bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 50/04).

14. Napadnutému rozhodnutiu o vylúčení žalovaného z užívania označeného bytu nemožno vytknúť

ani nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený

skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil. Učinené zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných
dôkazochaprijatéskutkovéaprávnezáverysúodôvodnenézrozumiteľneavsúladesustálenousúdnou
praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v
uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie v spore.

15. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie o nároku žalobkyne, než ako rozhodol súd prvej inštancie. V danom prípade k zmene

skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto odvolací súd na skutkové
zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako ako i na správne,
presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody napadnutého rozsudku vo veci samej, s ktorými sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a len na zdôraznenie správnosti rozsudku
o vylúčení žalovaného z užívania označeného bytu a k ostatným odvolacím námietkam žalovaného v

tejto časti odvolací súd dodáva nasledovné:

16. Z obsahu napadnutého rozsudku plynie, že súd prvej inštancie vyhovel žalobe, majúc podľa
obsahu odôvodnenia (v bode 55) napadnutého rozsudku za preukázané 1/ páchanie fyzického násilia
žalovaného na žalobkyni, pričom mal za nepodstatné, či za uvedené násilie bol žalovaný priestupkovo

alebo trestne postihnutý, lebo fyzické násilie mal súd preukázané lekárskymi správami a nepriamymi
dôkazmi v podobe výpovede svedkov rodičov žalobkyne a brata žalobkyne i svedkyne J. Y. a rodičov
žalobkyne, ktorým súd uveril, 2/ páchanie ekonomického násilia (bod 57 rozsudku) mal súd za
preukázané výpovediami rodičov žalobkyne za preukázané, keď v rokoch 2002 až 2004 žalovaný
hospodáril s veľkou sumou peňazí (nielen s tými, ktoré zarobil) takým spôsobom, že podpísal veľké

množstvo rôznych zmlúv s nebankovými inštitúciami, ktorým zveril nemalú sumu peňazí a 3/ páchanie
násilia žalovaným na žalobkyni v psychickej forme (bod 58), ktoré súd usúdil z povahy sporových
strán, nepriamych svedectiev brata žalobkyne a jej rodičov, správy svedkyne A., ktorá poskytla žalobkyni
psychologické poradenstvo v rokoch 2008 až 2010.

17. V podanom odvolaní žalovaný hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie spochybňuje
a predkladá vlastné hodnotenie ním predložených dôkazov, ako i ostatných dôkazov vykonaných v
konaní na súde prvej inštancie.18. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy
v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú
silu.

19. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1
CSP).Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak
(§ 191 ods. 2 CSP).

20. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov.
Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a prihliada pritom ku všetkému, čo sa stalo za konania.
Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie (s poukazom na ustanovenie § 187 ods. 1 CSP je
súd povinný tiež posúdiť zákonnosť spôsobu získania dôkazu). Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie

je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti konkrétny
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku
získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či
nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami
získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti

poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených
skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť
preukázať skutkové tvrdenia. Hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových
tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre tú

stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

21. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,

alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať z jeho skutkovými závermi,
napr. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie
dôležitý, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.. Do práva na spravodlivý súdny
proces totiž nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. IV. ÚS 252/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. napr. rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Rovnako Dohovor o ochrane ľudských práv
a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá
pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené.

22. Ani v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie tak, ako to uviedol
odvolací súd už v bodoch 13 a 14 tohto rozhodnutia.

23. Rozhodne mimo rámec úvahy súdu stojí, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo previnenie,

a otázky osobného stavu, nakoľko tu je možné vychádzať jedine z rozhodnutia, ktoré bolo o týchto
skutočnostiach vydané. O taký prípad ale v súdenom prípade nešlo, keďže nepochybne v priebehu
sporu neboli stranami predložené žiadne rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok
alebo previnenie. Nenáležitá je preto odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie bol viazaný
rozhodnutiami v označených priestupkových konaniach, keďže tieto skončili zastavením konania, čo

napokon sám potvrdil i žalovaný vo svojom odvolaní.

24. Žalovaný napokon neopodstatnene namieta nesprávne právne posúdenie sporu, spočívajúce v
nesprávnej aplikácii § 146 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní o nároku žalobkyne navylúčenie žalovaného z užívania bytu. Odvolací súd odkazuje na tomto mieste tak na vyčerpávajúcu
argumentáciu súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, jeho odkaz na charakteristiku
násilia Najvyšším súdom Slovenskej republiky v jeho rozhodnutí zo dňa 15.10.2012 sp. zn. 5MCdo

10/2012, ako i na argumentáciu žalobkyne v jej písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

25. Pre úplnosť odvolací súd pripomína, že o širšiu definíciu domáceho násilia sa už v roku 1985
pokúsila Rada Európy, podľa ktorej „násilné správanie v rodine zahrňuje akýkoľvek čin alebo opomenutie
spáchané v rámci rodiny niektorým z jej členov, ktoré podkopávajú život, telesnú alebo duševnú

integritu alebo slobodu iného člena rovnakej rodiny alebo vážne poškodzujú rozvoj ich osobnosti.
Domáce násilie je správanie, ktoré u jednej osoby vyvoláva strach z osoby druhej. Prostredníctvom
moci, ktorú tento strach poskytuje, určuje násilná osoba správanie osoby ohrozenej. Domáce násilie
môže nadobudnúť podobu fyzického, sexuálneho a psychického násilia, vynútenej sociálnej izolácie
a ekonomickej deprivácie (doporučenie č. R (85) 4 o násilí v rodine [online]. Rada Európy, 1985 [cit.
2014-11-05]. Dostupné z: http://www.coe.int/t/dghl/standardsetting/victims/recR_85_4e.pdf).

26. Domáce násilie predstavuje sociálno-patologický jav sui generis, zároveň je však najmenej viditeľný,
často nepredvídateľný a nepochopiteľný, nekontrolovateľný a ťažko diagnostikovateľný. najvýraznejším
rysom, ktorý odlišuje domáce násilie od iných foriem násilia je skutočnosť, že sa najčastejšie odohráva
medzi osobami sebe najbližšími, ktoré veľakrát zdieľajú i intimitu.

27. V prejednávanom spore je odvolací súd zhode so súdom prvej inštancie v jeho závere, že vyššie
opísané skutky žalovaného možno v ich súhrne kvalifikovať ako domáce násilie, vykazujúce všetky pre
tento sociálny jav charakteristické znaky, a to spoločné bývanie žalobkyne a žalovaného, ich citové,
sociálne a ekonomické spojenie, blízke vzťahy (manželia a v súčasnej dobe bývalí manželia), existencia

asymetrie vo vzťahu (žalobkyňa submisívna, podľa vyjadrenia samotného žalovaného „ trpiteľskej
povahy“, ktorý „len odbremenil žalobkyňu od zbytočných starostí s finančným hospodárením rodiny“, ak
sa rozhodol, že bude hospodáriť so všetkými finančnými prostriedkami rodiny, lebo hospodáriť nevie,
hoci podľa vyjadrenia žalobkyne takýto stav pociťovala ako jej úplnú ekonomickú závislosť, pretože
„žalovaný jej vydeľoval peniaze na každú maličkosť a sám rozhodoval o tom, na čo sa peniaze rodiny

použijú“),tedajasnérozdelenierolí,opakovanieaneverejnosťspôsobujúcasťaženieodhalenia,riešenie
a potrestanie (žalovaný v tejto súvislosti sám poukazuje vo svojom odvolaní na neobjasnené trestné,
event. priestupkové konania) z čoho je zrejmé, že nešlo o jednorazový a ojedinelý skutok žalovaného.
Za takejto situácie súd prvej inštancie správne rozhodol, ak žalobe vyhovel.

28. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že žalovaný odvolaním nedôvodne
napadol vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v jeho preskúmavanej časti a keďže v konaní
neboli zistené vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil tak, ako je uvedené
v enunciáte tohto rozhodnutia a vo výroku o trovách štátu rozsudok zrušil ako nepreskúmateľný pre

nedostatok dôvodov a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie o trovách štátu, v ktorom sa vysporiada súčasne s obsahom odvolania žalovaného v tomto
smere.

29. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP tak, že priznal procesne úspešnej žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, preto mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).