Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/329/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710205983
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7710205983.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcov: 1/ Z. E., nar. X.X.XXXX, bytom
K.K., M. XXX a 2/ G. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K., M. XXX, zast. JUDr. Miroslavom Vidovenecom,
advokátom, so sídlom Michalovce, Sama Chalupku 18, proti žalovanému Z. M., nar. X.X.XXXX, bytom
N. H. R., ul. X. Z. XXXX/XX, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská kancelária
poisťovateľov, Bratislava, Trnavská cesta 82, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Bratislava,
Dostojevského rad 4, IČO: 00151700, o pozostalostnú úrazovú rentu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
13C/6/2010-156 zo dňa 6.2.2017 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu ani intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom žalobu žalobcov
zamietol (I.), stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.) a intervenientovi náhradu trov
konania nepriznal (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe podanej na súde dňa 4.4.2000, upresnenej podaním zo dňa 26.11.2002,
ktorou sa A. E. v pozícii žalobcu v 1. rade domáhal od žalovaného zaplatenia náhrady nákladov na
výživu pozostalých (pozostalostnej úrazovej renty) vo výške 1.980,68 € (59.670 Sk) a renty vo výške
96,46 € (2.906 Sk) mesačne od 1.4.2000 k rukám žalobcu v 1. rade vždy do 15. dňa každého mesiaca
s tým, že nárok uplatnil aj v mene svojich dvoch v tom čase maloletých detí podľa ust. § 448 ods.
2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) na tom skutkovom základe, že žalovaný dňa 16.7.1998 v
K. zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrela G. E., manželka žalobcu A. E., ktorá mala vyživovaciu

povinnosť voči dvom maloletým deťom Z. E., nar. X.X.XXXX a G. E., nar. XX.X.XXXX pričom za tento
skutokžalovanýboltrestnýmrozkazomOkresnéhosúduMichalovceč.k.4T62/1999z12.2.1999uznaný
vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, neposkytnutia pomoci a ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa ust. § 224 ods. 1 a 2, § 208 a § 201 písm. d) Trestného zákona.

3. Uznesením č.k. 13C/95/2007-70 zo dňa 9.3.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.5.2010, súd
zastavil konanie o žalobe žalobcu v 1. rade Z. E. z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v 1. rade v celom

rozsahu podaním zo dňa 9.3.2010. Nároky žalobcov v 2. a 3. rade (v tomto konaní žalobcovia v 1. a 2.
rade, ďalej tiež len „žalobcovia“) súd vylúčil na toto samostatné konanie vedené pod sp. zn. 13C/6/2010,
t.j. nárok spolu vo výške 1.906,- Sk mesačne pre oboch žalobcov, t.j. suma 953,- Sk (1.906 : 2) mesačne
na každého zo žalobcov (žalobou uplatnený nárok 2.906,- Sk mesačne, po odpočítaní sumy 1.000,- Skmesačne predstavujúcej nárok pôvodného žalobcu v 1. rade, ktorý v tejto časti vzal späť). Žalobcovia
následne rozšírili uplatnený nárok podaniami doručenými súdu dňa 9.3.2010 a 1.6.2011 nad pôvodne
uplatnenú sumu 953 Sk mesačne na každého zo žalobcov od 1.4.2000 do budúcna.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 448 ods. 1 a 2, § 447 ods. 2, § 100 ods. 1 a
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.7.2004, t.j. v čase vzniku nároku, § 448 OZ
v znení účinnom od 1.8.2004, § 201 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce a konštatoval, že nárok
na pozostalostnú úrazovú rentu má fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase úmrtia vyživovaciu

povinnosť, spravidla pôjde o manželku a deti poškodeného. Ak za života poškodeného nedošlo k
stanoveniu jeho vyživovacej povinnosti súdnym rozhodnutím, súd v konaní o náhradu škody bude jej
existenciu a výšku skúmať predbežne. Pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého
trvá vyživovacia povinnosť poškodeného voči oprávnenému podľa § 92 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nemá tá fyzická
osoba, ktorej z dôvodu smrti poškodeného vznikol nárok na jednorazové odškodnenie v zmysle ust. §

94 zák. o sociálnom poistení (§ 92 ods. 3 cit. zákona). Mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa
určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu smrti (§
93 ods. 1 zák. o sociálnom poistení). Táto suma, alebo súhrn súm pozostalostných úrazových rent po
tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený
nárok pri 100 % strate pracovnej schopnosti. Pre určenie rozhodného obdobia na výpočet pozostalostnej

úrazovej renty je rozhodujúci deň úmrtia poškodeného, po ktorom vzniká nárok podľa ust. § 93 ods. 2
zák.č.461/2003Z.z.osociálnompoistení.Rovnakoajtentonárokjesamostatnýmnárokomjednotlivých
oprávnených osôb, a preto jeho výšku treba posudzovať osobitne u každého zo žalobcov s tým, že
tento nárok má charakter opakujúceho sa plnenia iba do doby, po ktorú by trvala vyživovacia povinnosť
zomrelého voči jednotlivým oprávneným osobám. Na účely určenia výživného je potrebné vychádzať z

čistého príjmu zomrelého ku dňu smrti, určeného po odpočítaní daní a odvodov do fondov z jeho hrubých
príjmov dosiahnutých v rozhodnom období, pričom treba zohľadniť aj podiel pripadajúci na jeho výživu,
podľa súdnej praxe spravidla v rozsahu 20 %. Po určení rozsahu vyživovacej povinnosti vo vzťahu k
jednotlivým oprávneným osobám (žalobcom) súd následne posúdi, či táto vyživovacia povinnosť bola
pokrytá v celom rozsahu priznanými dôchodkami a iba v prípade, ak sirotský dôchodok nepokrýval v

jednotlivých obdobiach, za ktoré žalobcom by patrilo výživné zo strany zomrelého celé toto výživné,
priznározdielakonáhradunákladovnaichvýživu.Priemernýzárobokzomrelého,zktoréhosavychádza
pri výpočte náhrady nákladov na výživu pozostalých v zmysle ust. § 448 ods. 2 OZ súd zisťuje postupom
podľa ust. § 17 zákona č. 1/1992 Zb. vychádzajúc z kalendárneho štvťroka predchádzajúceho dňu
smrti, pričom nie je možné valorizovať, pretože valorizácia priemerného zárobku uskutočnená pre oblasť

občianskoprávnych vzťahov nariadeniami vlády SR o úprave náhrady straty na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti, alebo pri invalidite podľa ust. § 447 ods. 3 Občianskeho zákonníka, sa týka
výlučne výpočtu priemerného zárobku rozhodného pre výpočet náhrady nákladov za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti, alebo pri invalidite. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou
zákonom č. 404/2004 Z.z., sa zmenila právna úprava náhrady nárokov na vyživovaciu povinnosť, ktorá

vzniká v dôsledku smrti poškodeného tak, že fyzická osoba, voči ktorej mal zomretý v čase svojho
úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma
pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ust. § 92 a
§ 93).

5. Vzhľadom na námietky premlčania vznesené v konaní intervenientom, súd prvej inštancie v prvom
rade skúmal, či uplatnený nárok nie je premlčaný. Dospel k záveru, že námietky premlčania sú dôvodné
a nárok v časti uplatnenej (rozšírený) podaniami doručenými súdu dňa 9.3.2010 a 1.6.2011 nad pôvodne
žalobou uplatnenú sumu 953,- Sk mesačne na každého zo žalobcov, ako aj v rozsahu „hodnoty
naturálneho plnenia“ uplatnenej vo výške 1.000,- Sk mesačne pre každého zo žalobcov a podaním

doručeným dňa 1.6.2011 vo výške 2.000,- Sk, je premlčaný. Súd uviedol, že ak žalobcovia v podaní
z 9.3.2010 stanovili vyživovaciu povinnosť vo výške 2.500,- Sk na každého zo žalobcov a v podaní z
1.6.2011 vo výške 1.112,- Sk na každého zo žalobcov, tak je zrejmé, že vznesená námietka premlčania
sa týka týchto nárokov žalobcov a nárok vo výške 2.500,- Sk alebo 1.112,- Sk mesačne na každého
zo žalobcov, t.j. nad sumu 953,- Sk mesačne na každého zo žalobcov, bol uplatnený za obdobie do

30.5.2006, resp. do 30.6.2006, teda po uplynutí premlčacej doby podľa ust. § 106 OZ (t.j. 2.500 - 953
= 1.547 Sk je premlčaná suma mesačne u každého zo žalobcov podľa podania z 9.3.2010 a 1.112 -
953 = 159 Sk je premlčaná suma mesačne u každého zo žalobcov podľa podania z 1.6.2011). Rovnako
pokiaľ ide o nárok titulom hodnoty naturálneho plnenia, uplatnený podaniami zo dňa 9.3.2010 a 1.6.2011(ktorý nebol vôbec uplatňovaný v žalobe zo dňa 4.4.2000), podľa posúdenia súdu prvej inštancie bez
akýchkoľvek pochybností je premlčaný a bol uplatnený po márnom uplynutí subjektívnej premlčacej
lehoty v zmysle ust. § 106 ods. 1 OZ.

6. Pokiaľ ide o pôvodne uplatnené nároky, ktoré žalobcovia v 1. a 2. rade požadovali priznať vo výške
935,-Skmesačne(správne953,-Sk)prekaždéhoznich,súdprvejinštanciezhodnesprávnymnázorom
odvolacieho súdu dospel k záveru, že v tejto časti nárok nie je premlčaný a podaním žaloby bol včas
uplatnený. Preto posudzoval dôvodnosť a výšku uplatnených nákladov na výživu pozostalých žalobcov,

vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Zákonníka
práce, Zákona o rodine a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Konštatoval, že podľa ust. § 448
ods. 1 OZ platného v čase vzniku nároku, pri usmrtení sa uhrádzajú peňažným dôchodkom náklady na
výživu pozostalým, ktorým zomrelý výživu poskytoval alebo bol povinný poskytovať. Náhrada nákladov
na výživu patrí pozostalým, pokiaľ sa tieto náklady neuhrádzajú dávkami dôchodkového zabezpečenia
poskytovanými z toho istého dôvodu. Pri výpočte náhrady nákladov na výživu pozostalých sa vychádza

z priemerného zárobku zomrelého, náhrada nákladov však dovedna nesmie prevýšiť sumu, do ktorej by
zomrelému patrila náhrada za stratu na zárobku podľa § 447 ods. 2 OZ, teda náhrada nesmie presiahnuť
sumu určenú predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z
povolania. Z potvrdenia posledného zamestnávateľa zomrelej matky žalobcov G. E. spol. L., a.s. K. z
29.3.2000 mal preukázané, že priemerný hrubý zárobok poškodenej/zomrelej v rozhodnom období bol

vo výške 10.125,- Sk, jej čistý príjem činil sumu 7.780,- Sk. Príjem zo sirotských dôchodkov na každého
žalobcu v čase od 16.7.1998 bol vo výške 1.803,- Sk a v nasledujúcich obdobiach boli dávky sirotských
dôchodkov vyplácané žalobcom vždy za jednotlivé obdobia zvyšované, ktorá skutočnosť vyplýva z
tvrdení žalobcov i z oznámenia Sociálnej poisťovne (súd ju pokladal za nespornú). Z vykonaných
dôkazov súd vyvodil záver, že nárok na výživu žalobcov je plne pokrytý dávkami dôchodkového

zabezpečenia - sirotskými dôchodkami vyplácanými žalobcom Sociálnou poisťovňou, a to nad sumu
stanovenej vyživovacej povinnosti neb. G. E. na každého zo žalobcov vo výške 1.112,- Sk. Pokiaľ
ide o jednotlivé zmeny v životných pomeroch žalobcov a postupné zmeny ich potrieb s rastúcim
vekom za uplynulé roky, počas ktorých im bola sirotská renta poskytovaná a zvyšovaná, súd poukázal
na kontradiktórnosť sporovej veci v priamej úmere s aktivitou samotných žalobcov a v kontexte ich

povinnosti tvrdenia a dôkazného bremena konštatoval, že žalobcovia dôkazné bremeno v spore na
preukázanie týchto tvrdení neuniesli.

7. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na právny názor vyslovený v zrušujúcom uznesení Krajského
súdu v Košiciach č.k. 6Co 46/2013-87, ku ktorému dodal, že žalobcovia okrem samotnej špecifikácie

uplatnených nárokov, v podaní doručenom súdu dňa 9.3.2010 svoje nároky bezpochyby zmenili oproti
pôvodnej žalobe a následne podaním zo dňa 1.6.2011 tieto nároky opätovne menili, resp. znižovali,
pričom aj pri tomto „znížení“ naďalej tieto nároky presahovali nároky žalobcami pôvodne uplatnené v
žalobe podanej na súde dňa 4.4.2010. Čo sa týka zmenených nárokov uplatnených dňa 9.3.2010 a
1.6.2011, súd opakovane zdôraznil, že tieto nároky posúdil v zmysle námietky uplatnenej intervenientom

ako premlčané a z tohto dôvodu žalobu v tejto časti zamietol.

8. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu súd nepriznal podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a
2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), keďže žalobcovia boli v konaní neúspešní a úspešný
žalovaný náhradu trov konania nežiadal, resp. mu v konaní žiadne trovy ani nevznikli a z obsahu spisu

nevyplynuli. O trovách konania vo vzťahu žalobcov a intervenienta súd rozhodol podľa ust. § 257 CSP,
prihliadajúc na povahu predmetného sporu a jeho samotnú podstatu, maloletý vek žalobcov v čase
podaniažalobynasúde,akoajnimiprežitútraumu,ktoréokolnostipokladalzadôvodyhodnéosobitného
zreteľa odôvodňujúce nepriznanie intervenientovi náhrady trov konania.

9. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,
žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,nazákladevykonanýchdôkazovdospelknesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, t.j. uplatnili odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. l písm. b), f) a h) Civilného sporového

poriadku. Z opatrnosti poukázali tiež na odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. l písm. a) až h) CSP.
Vytkli súdu prvej inštancie, že nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom
uznesení zo dňa 31.3.2014, v ktorom odvolací súd na str. 4. sa podrobným spôsobom vyjadril k otázke
premlčania nároku a vznesenej námietke premlčania. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesenícelkom jednoznačne uviedol, že nemožno urobiť záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, že až
týmto podaním z 8.3.2010 žalobcovia vo vlastnom mene uplatnili svoje nároky na súde, a že sa tak
stalo po uplynutí premlčacej doby. Krajský súd v Košiciach uviedol, že súd prvej inštancie pri nesprávnej

aplikácii ust. § 106 ods. 1 OZ dospel k nesprávnemu záveru o premlčaní práva žalobcov. Podľa názoru
žalobcov súd prvej inštancie nerešpektoval názor odvolacieho súdu, čo sa týka premlčania hoci v
bode 55. napadnutého rozsudku sa snaží tvrdiť, že tento názor rešpektoval a zdôvodňuje to tak, že
sa v podstate stotožnil s názorom prezentovaným právnym zástupcom intervenienta, keď tvrdí, že si
žalobcoviapôvodneuplatnilirentuvovýške935,-Sknakaždéhoznich(pozn.mábyťuvedené953,-Sk),

čo však nie je pravda. K takémuto tvrdeniu dospel súd prvej inštancie tak, že od sumy 2.906,- Sk, ktorá
bola uvedená v petite pôvodného žalobného návrhu odpočítal sumu 1.000,- Sk a výslednú sumu rozdelil
na oboch žalobcov (bod 49. napadnutého rozsudku). Pri tomto spôsobe výpočtu súd vychádzal zrejme z
podania z 29.3.2007, v ktorom došlo k čiastočnému späťvzatiu žalobného návrhu pôvodného žalobcu v l.
rade A. E. (otec terajších žalobcov), ktoré súd nesprávne vyhodnotil tak, že sumu 1.000,- Sk odpočítal na
úkor (vtedy) budúcej mesačnej renty. Z podania z 29.3.2007 však takáto skutočnosť nevyplýva, pretože

sa nejedná o spresnenie žalobného návrhu, ale o čiastočné späťvzatie a suma 6.000,- Sk sa viaže na
v tom čase ušlú rentu za konkrétne obdobie od 1.5.2002 do 1.11.2002, a preto ju nemožno automaticky
dávať do súvislosti s mesačnou rentou. Rovnako žalobcovia nesúhlasili s tvrdením, že je premlčaná
hodnota naturálneho plnenia iba kvôli tomu, že bola v konkrétnych podaniach špecifikovaná, pretože
od počiatku bol nimi uplatnený nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých (pozostalostná renta)

a keďže aj z ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že hodnota naturálneho plnenia je iba súčasťou tejto
náhrady, táto hodnota naturálneho plnenia bola v tejto náhrade prítomná od počiatku, t.j. od podania
žaloby. Naturálne plnenie preto nemožno oddeľovať od náhrady nákladov na výživu pozostalých ako
nejaké čiastkové samostatné plnenie a aplikovať na neho premlčanie. Hodnota naturálneho plnenia bola
predsa ustálená až v konaní na základe výpovedí žalobcov a iba ako súčasť náhrady nákladov. Navyše

v danom prípade sa jedná o osobitný prípad, kedy došlo k úmrtiu nebohej matky žalobcov v dôsledku
hrubého porušenia povinnosti žalovaného, ktorý bol v tejto súvislosti uznaný trestným rozkazom zo dňa
12.2.1999 sp. zn. 4T/62/99 za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví, trestného činu neposkytnutia
pomoci a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, preto podľa názoru žalobcov aj v
prípade, ak by boli nároky premlčané, je potrebné aplikovať v súvislosti so vznesenou námietkou

premlčania ust. § 3 Občianskeho zákonníka a na vznesenú námietku neprihliadnuť, pretože uplatnenie
tejto námietky nie je v súlade s dobrými mravmi. Na základe uvedených skutočností žalobcovia navrhli
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobnému návrhu vyhovieť a priznať im trovy konania, alternatívne
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril.

11. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie považuje za vecne a skutkovo správne, a preto ho navrhuje podľa § 387 CSP v
celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní sa náležite vysporiadal so

všetkými zisteniami, ktoré v priebehu konania vyšli najavo a vec správne právne posúdil, odvolanie
preto nie je dôvodné. Odvolacie námietky žalobcov vytýkajúce súdu prvej inštancie nerešpektovanie
právneho názoru odvolacieho súdu, označil za absolútne nedôvodné. V tejto súvislosti poukázal na
odôvodenie rozsudku pod bodom 55, kde súd podrobne uvádza, aké nároky a v akých časových
obdobiach boli uplatnené a tieto dáva do kontextu a v ďalšom posudzuje včasnosť ich uplatnenia v

zmysle ustanovenia § 106 OZ. Odôvodnenie rozsudku je podrobné a presné, plne súladné s platnou
právnou úpravou ako aj s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v uznesení 6Co 46/2013 zo
dňa 31.3.2014. Tvrdenie žalobcov, že uplatnenie námietky nie je v súlade s dobrými mravmi, považoval
za zavádzajúce, v snahe akýmkoľvek spôsobom zhojiť zmeškanie lehoty na uplatnenie práva a privodiť
si priaznivé rozhodnutie vo veci. Vznesenie námietky premlčania je objektívnou kategóriou, ktorú

musí súd objektívne, vecne a nestranne posúdiť tak aby bola zachovaná zásada rovnosti účastníkov
konania. V súlade so zásadou „vigantibulus iura“, t.j. právo patrí bdelým, sa každý musí postarať o
riadne a včasné uplatnenie svojich práv. Pokiaľ sa žalobcovia dostatočne nestarali o svoje právo a
zmeškali premlčaciu lehotu na uplatnenie svojich nárokov, nemožno legálny postup protistrany (dôvodné
vznesenie námietky premlčania) v nijakom ohľade považovať za konanie contra bonos mores. Podľa

intervenientavznesenímnámietkypremlčaniabolouplatnenéprávo,ktorémuvzmyslezákonaprináleží.
V tejto súvislosti poukázal na publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 148/2004,
podľa ktorého „dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní (§ 100 ods. 1 OZ)
nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskehozákonníka“. Uviedol v tejto súvislosti, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť
tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút

premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula
zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného
orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a
tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva.
Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže

oprávnenej osobe právo priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ). Ustanovenie § 3 OZ je všeobecným
ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je
v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa
prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré počas historického vývoja preukázali určitú mieru stálosti, vyjadrujú podstatné historické
tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Cdo148/2004).Intervenientzáverompoukázalnato,žeokolnosti,zaktorýchdošlokdopravnejnehode
zavinenej žalovaným, boli predmetom trestného konania a posúdenia trestnoprávnej zodpovednosti
žalovaného, ako aj výšky trestu, avšak ani tieto okolnosti sú dôvodom, ktorými by bolo možné zhojiť
zmeškanie lehoty na uplatnenie práva.

12. Žalobcovia v odvolacej replike k vyjadreniu intervenienta uviedli, že trvajú na dôvodoch odvolania.
Opakovane poukázali na to, že žalovaný spáchal trestný čin ublíženia na zdraví, ale aj trestný čin
neposkytnutia pomoci a trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, to zn. jeho konanie bolo
úmyselné a jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi, pretože sa nejednalo o náhodné ublíženie, ale
o hrubé porušenie právnych povinností žalovaným, ktorý nielenže viedol motorové vozidlo pod vplyvom

návykovej látky, ale ani neposkytol nebohej matke žalobcov pomoc, v dôsledku čoho táto zomrela.
Žalovaný ani nevzniesol námietku premlčania v podobe vznesenej intervenientom, pričom podľa názoru
žalobcov je táto námietka nedôvodná a bola vznesená až v závere veľmi dlho prebiehajúceho konania
účelovo.Malizato,ževprípadevyhoveniaichnárokuintervenientvzhľadomnaokolnosticeléhoprípadu
nemôže byť ukrátený na svojich právach, pretože má právo uplatniť si voči žalovanému 100 % regres.

V prípade, ak by súd posúdil námietku premlčania ako dôvodnú, pokladal za dôvodné uplatniť postup v
súlade s ust. § 3 OZ a námietke premlčania nevyhovieť.

13. Intervenient v odvolacej duplike k vyjadreniu žalobcov uviedol, že v celom rozsahu trvá na všetkých
doterajších vyjadreniach vo veci, vrátane vyjadrenia zo dňa 15.5.2017, ktorým reagoval na podané

odvolanie žalobcov. Vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania za právne irelevantnú považoval i
skutočnosť, či v posudzovanom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky pre uplatnenie postihu
poisťovateľom voči poistenému v zmysle platnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad, t.j.
vyhl. č. 423/1991 Zb., a teda či intervenient bude resp. „nebude ukrátený na svojich právach v
prípade, že by súd nároku žalobcov vyhovel“. Poukázali na to, že námietka premlčania bola v konaní

vznesená bezprostredne po úpravách žalobného návrhu žalobcov, a nie „účelovo, až v závere dlho
prebiehajúceho konania“, ako to tvrdia žalobcovia. Ako vyplýva z uznesenia Krajského súdu v Košiciach
č.k. 6Co/46/2013 z 31.3.2014, takto vznesené námietky premlčania neboli predmetom odvolacieho
prieskumu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny
v celom rozsahu.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané včas
(§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365

ods. 1 písm. b), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodne podané a
napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, stotožňujúc
sa v celom rozsahu i s jeho správnymi dôvodmi. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený
dňa 18.12.2019 o 10.35 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach č. 215/2.p., po

predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke
súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.15. Z ust. § 387 ods. 2 CSP vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

16. Žalobcovia v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písmen b), f) a h) CSP.

17. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu

postupom súdu je procesným pochybením. O naplnenie odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP však pôjde len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver, že celé konanie sa javí byť nespravodlivé.
Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania, okrem iného tiež
i z hľadiska následkov nesprávneho postupu a možností jeho zvrátenia. Zároveň platí, že dôvodom
na zrušenie rozhodnutia je len taký zásah do práva na spravodlivý proces, ktorý vzhľadom na jeho

povahualebointenzituniejemožnévodvolacomkonanínapraviť(por.Števček,M.akol.:Civilnýsporový
poriadok. Komentár. Praha, vyd. C.H.Beck, 2016, s. 1239 a 1302).

18.Odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.f)CSPjevsúdnejpraxivykladanýtak,žemusíísťotaké
skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej

časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak
výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie

založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

19. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný

právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav a z podradenia skutkového stavu pod príslušnú
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

20. Odvolací súd preskúmal rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu

relevantných námietok a právnych argumentov žalobcov uvedených v odvolaní, pričom nezistil, že by
skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo nesprávne, nezodpovedajúce vykonaných
dôkazom alebo, že by súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo, alebo použil

nesprávny právny predpis, nesprávne použitú právnu normu interpretoval alebo na vec aplikoval. Súd
prvejinštancienazákladevýsledkovvykonanýchavsúladesozákonomvyhodnotenýchdôkazovdospel
k správnym skutkovým zisteniam, aplikoval na vec relevantné hmotnoprávne normy, ktoré aj správne
vyložil, rešpektujúc zároveň pri svojom rozhodovaní záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený
v zrušujúcom uznesení 6Co 46/2013-87 zo dňa 31.3.2014 (odvolací súd na tomto mieste poznamenáva,

že právny názor v cit. rozhodnutí vyslovil vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcami v 2. a 3. rade
na súde v jeho pôvodnom rozsahu, resp. výške uvedenej v žalobe podanej na súde 4.4.2000, tiež v
súvislosti so špecifikáciou a spresnením tohto nároku v priebehu konania podaním žalobcov z 8.3.2010,
ktoré nemalo žiadny vplyv na beh premlčacej doby), zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie
vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a v súlade so zákonom

tak posúdil žalobcami uplatnený nárok v danom spore.

21. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žiadne pochybenia v procesnom postupe, v dôsledku
ktorých by žalobcom bola znemožnená realizácia ich práv alebo porušené právo na spravodlivý proces,a odvolací súd nezistil ani žiadnu z vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie a boli
subsumovateľné pod odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

22. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP
konštatuje vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku a zákonnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje.

23. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého rozsudku,
keďže nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových zistení ani právnych záverov, a neodôvodňujú
prijať záver o naplnení uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písmen b), f) a h) CSP,
ktoré podľa posúdenia odvolacieho súdu v prejednávanej veci nie sú preukázané.

24. Žalobcovia v odvolaní nespochybnili správnosť spôsobu právneho posúdenia uplatneného nároku

žalobcov na náhradu nákladov na výživu pozostalých súdom prvej inštancie podľa ust. § 448 ods. 2
Občianskehozákonníkavzneníúčinnomdo31.7.2004,t.j.včasevznikunároku,pričomneuviedližiadne
relevantné skutočnosti a námietky spochybňujúce právnu úvahu súdu prvej inštancie, na podklade ktorej
dospel k záveru, že nárok na náhradu nákladov na výživu (pozostalostnú úrazovú rentu) z dôvodu
smrti ich matky G. E. za žalované obdobie žalobcovia nedôvodne uplatnili, resp. ho nepreukázali so

zreteľom na výšku poskytovaných dávok dôchodkového zabezpečenia (sirotských dôchodkov), ktoré im
boli pravidelne mesačne vyplácané z toho istého dôvodu Sociálnou poisťovňou v Bratislave a pokrývali
zistenú vyživovaciu povinnosť zomrelej G. E. voči žalobcom. Žalobcovia v odvolaní namietali nesprávne
právne posúdenie otázky premlčania práva a v tejto súvislosti tvrdili i rozpor námietky premlčania
vznesenej v konaní intervenientom na strane žalovaného s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ, a preto

odvolací súd na iné pochybenia pri svojom rozhodnutí neprihliadal a napadnutý rozsudok preskúmal
(iba) v intenciách odvolacích námietok žalobcov v súlade s ust. § 380 ods. 1 CSP, podľa ktorého bol
dôvodmi odvolania viazaný.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie námietku premlčania správne právne posúdil

podľa ust. § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 OZ a správne uzavrel, že podaniami žalobcov zo dňa 8.3.2010
(doručené súdu 9.3.2010) a z 31.5.2011 (doručené súdu 1.6.2011), ktorými žalobcovia v priebehu
konania uplatnili, resp. rozšírili nárok (posledné opakujúce plnenie za obdobie do 30.5.2006 u žalobcu
v 1. rade, resp. do 30.6.2006 u žalobkyne v 2. rade), v rozsahu presahujúcom pôvodne zažalovanú
sumu 953 Sk mesačne pre každého zo žalobcov, v oboch prípadoch žalobcovia uplatnili po uplynutí

subjektívnej dvojročnej premlčacej doby v zmysle ust. § 106 ods. 1 OZ, ktorá pred riadnym uplatnením
tejto časti nároku podaním žaloby na súde, t.j. u žalobcu v 1. rade dňa 30.5.2008 a u žalobkyne v 2. rade
dňa30.6.2008,márneuplynula.Vovzťahukčastinárokužalobcamiuplatnenéhopodaniamiz8.3.2010a
31.5.2011 aj podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k zastaveniu plynutia premlčacej doby uplatnením
nároku na súde v jeho pôvodnom rozsahu (podaním žaloby dňa 4.4.2000), a preto súd prvej inštancie

správne prihliadol na námietku premlčania vznesenú v konaní intervenientom na strane žalovaného
a pre premlčanie nároku žalobu v tejto časti aj správne zamietol. K odvolacím námietkam žalobcov i
na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
závery súdnej praxe, ktorou bolo už judikované, že pokiaľ je v určenej premlčacej dobe právo uplatnené
žalobou na súde, plynutie premlčacej doby sa zastavuje dňom, kedy bola žaloba podaná na súde, avšak

len v tom rozsahu, v akom bol nárok uplatnený. Uplatnením nároku na súde nedochádza k zastaveniu
plynutia premlčacej doby i z hľadiska budúceho rozšírenia žaloby. Ak je uplatnená iba časť pohľadávky,
premlčacia doba sa zastavuje len vo vzťahu k tejto časti, a pokiaľ je následne žaloba rozšírená, nemá
takéto rozšírenie spätné účinky (porov. rozsudok bývalého Najvyššieho súdu ČSR sp. zn. 3Cz 4/74 zo
dňa 26.2.1974, uverejnený v Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí IV.

z r. 1986).

26. Za právne opodstatnenú nemožno považovať ani argumentáciu žalobcov, pokiaľ v odvolaní
namietajú rozpor námietky premlčania s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 Občianskeho zákonníka. K
uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že podľa názoru právnej praxe uplatnenie námietky premlčania

je potrebné vo všeobecnosti považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi a len ak strana sporu,
voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi,
mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor i náležite preukázať (porov. uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 542/2013 zo dňa 23.9.2013).27. Podľa ust. § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

28. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak: a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť

nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

29. V citovanom ust. § 366 CSP je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata
ktorého spočíva v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú
na uplatnení takého prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorá nebola uplatnená už

pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na
nedostatok podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré
odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

30. Žalobcovia v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo svojej argumentácii podľa
zistenia odvolacieho súdu rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nenamietali a
nepreukazovali ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné odoprieť žalovanému či intervenientovi
na jeho strane výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku, resp. jeho časti; tento prostriedok
procesného útoku a procesnej obrany žalobcovia vôbec prvýkrát uplatnili až v odvolaní. Pritom z

odvolania a ani z obsahu spisu nevyplýva skutočnosť, pre ktorú by tento prostriedok nemohli žalobcovia
uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Na tomto základe, keďže dotknuté tvrdenie
sa netýkalo procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia sudcu a
nesmerovalo ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolaciu námietku žalobcov na
ňom založenú ako procesne neprípustnú novotu, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle

ust. § 366 CSP. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd k tejto námietke pre úplnosť poznamenáva,
že žalobcovia vo svojej argumentácii v odvolaní ani neuviedli žiadnu výnimočnú skutočnosť, pre ktorú
by intervenientom vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi a žalovanej
strane sporu by mal byť odopretý výkon jej práv a právnej ochrany zaručenej právnym poriadkom. Za
relevantnú podľa odvolacieho súdu nemožno pokladať žalobcami tvrdenú skutočnosť, že k úmrtiu matky

žalobcov G. E. došlo v dôsledku hrubého porušenia právnych povinností žalovaným, lebo žalovaný za
svojeprotiprávnekonaniejetrestnoprávnezodpovednýaokolnosti,zaktorýchdošlokdopravnejnehode
zavinenej žalovaným, boli predmetom rozhodovania v trestnom konaní, v ktorom bol žalovaný uznaný
za vinného zo spáchaných trestných činov a za spáchané skutky mu bol uložený primeraný trest. Je
nepochybné, že žalobcovia v danom spore svoje právo včas neuplatnili výlučne z dôvodov na svojej

strane a na strane žalovaného či intervenienta nemožno hovoriť o šikanóznom správaní ani o zneužití
práva na úkor žalobcov (k uvedenému porov. nález Ústavného súdu ČR sp.zn. I. ÚS 643/05).

31. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil napadnutý
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby, ako aj v závislých výrokoch o trovách konania, ako vecne

správny.

32. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia ako odvolatelia vzhľadom na svoj neúspech
v odvolacom konaní nemajú právo na náhradu trov a procesne úspešný žalovaný a intervenient náhradu

trov neuplatnili, ani im žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, a preto odvolací súd
stranám sporu ani intervenientovi na strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal.

33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).