Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/88/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214413
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1312214413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov

senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, so sídlom: Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanej: Slovenská republika, v
zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom: Župné námestie 13, Bratislava,
IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy a o návrhoch žalobcu na prerušenie
konania, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 26.februára
2015, č.k. 10C/170/2012-136, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III, zo
dňa 26.februára 2015, č.k. 10C/170/2012-139, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava III, zo dňa 26. februára 2015, č.k. 10C/170/2012-141, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.februára 2015, č.k.
10C/170/2012-136, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.februára 2015, č.k.
10C/170/2012-139, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia

konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010 p o t v r d z u j e .

III. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.februára 2015, č.k.
10C/170/2012-141 p o t v r d z u j e.

IV. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 26.02.2015, č.k. 10C/170/2012-136, zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/170/2012,
podľa § 109 ods. l písm. b/, ods. 2 písm. c/ O.s.p. (platný a účinný v čase vydania rozhodnutia).
Návrhom sa žalobca domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu
na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave vo veci vylúčenia sudcu povereného pojednávaním veci (uznesenia Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp.zn. 6NcC/225/2012). Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým,
že nie sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. l písm. b/ veta prvá, § 109 ods. 2 písm.
c/ O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozhodnutia). Uviedol, že zákon dôvody, ktoré bránia
súdu pokračovať v konaní, rozlišuje na dôvody, pri danosti ktorých súd musí prerušiť konanie, a priktorých môže prerušiť konanie. Žalobca podaný návrh na prerušenie konania odôvodňoval tým, že podal
sťažnosť na Ústavnom súde SR z dôvodu porušenia jeho práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý
súdny proces a na zákonného sudcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanie takejto sťažnosti,

ktoré žalobca v danom prípade ani nepreukázal, nie je dôvodom na prerušenie konania. Poukázal na
to, že žalobca ani nepreukázal, že by jeho sťažnosť bola Ústavným súdom SR prerokovaná a prijatá
na ďalšie konanie a sťažnosť sa navyše týkala len procesnej otázky rozhodnutia nadriadeného súdu.
Súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko rozhodnutie vo veci samej nezáviselo od výsledku konania o
podanej sťažnosti na Ústavnom súde SR, v ktorom sa neriešila otázka majúca význam pre rozhodnutie

súdu prvej inštancie, neboli splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. l písm. b/
O.s.p. ani § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozhodnutia).

2. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2
písm.a/O.s.p.(platnéhoaúčinnéhovčasepodaniaodvolania)ato,žesúdprvejinštancienesprávnevec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový

stav, ustanovením § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a to, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ustanovením
§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a ustanovením § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol v odvolaní, že súd prvej inštancie

v napadnutom uznesení vôbec nekonkretizuje, prečo sa v čase rozhodovania domnieval, že neboli
splnené podmienky pre prerušenie konania; uznesenie je preto nepreskúmateľné, tým tiež porušuje jeho
právo na súdnu ochranu, je arbitrárne, ústavne neakceptovateľné, v rozpore s čl. 46 ods. l, čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Žalobca riadne a včas požiadal o prerušenie konania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny

spájané s označenými dôvodmi. V texte žaloby súd upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,
že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie,
je potrebné z konania vylúčiť. Skutočnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach
dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti
nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených

v žalobe), že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach; napr. vo veci vedenej na Krajskom
súde v Trnave pod sp.zn. 11 NcC 46/2012, na Krajskom súde v Prešove, na Krajskom súde v Nitre.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. l Listiny (čl.
46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu

z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť. Konanie malo byť rozhodne prerušené až
do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu. Odvolaciemu súdu navrhol
preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

3. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 26.02.2015, č.k. 10C/170/2012-139, zamietol návrh

žalobcu na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/170/2012,
do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie
uviedol, že z vyjadrenia žalovanej mal za preukázané, že z dôvodu podaného odvolania proti uzneseniu

o prerušení konania sp. zn. 7C/6/2010, Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 22.12.2014, sp.
zn. 12Co/127/2013, zrušil uznesenie súdu prvej inštancie o prerušení konania, a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Konanie o prejudiciálnych otázkach, z ktorého existencie žalobca odvodzuje dôvod na
prerušeniekonania,takaninezačalo,atedanenastalzákladnýpredpokladpreprerušeniekonaniapodľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozhodnutia). Okrem uvedeného

súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania na Okresnom súde Prešov vo veci sp.
zn. 7C 6/2010 je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého nároku sa domáha
žalobkyňa, ktorá nie je účastníčkou tohto konania, pričom účastníci tohto konania vystupujú na strane
žalovaných, a preto zodpovedanie prejudiciálnych otázok nemá význam pre rozhodnutie v tejto veci,
nakoľko predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej

nesprávnym úradným postupom.

4. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2
písm. a/ O.s.p. (platného a účinného v čase podania odvolania) a to, že súd prvej inštancie nesprávnevec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav, ustanovením § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a to, že súd prvej inštancie neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. a to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a ustanovením § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a to, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uviedol v odvolaní,
že opodstatnenosť návrhu na prerušenie konania do zodpovedania prejudiciálnych otázok spočíva v
tom, že v danom konaní bude zodpovedaná otázka, či postup exekučného súdu v konaní o vydanie

poverenia na vykonanie exekúcie na základe právoplatného rozsudku rozhodcovského súdu je v súlade
s komunitárnym právom. Predmetom konania, ktoré žalobca navrhuje prerušiť je náhrada škody za
nesprávny úradný postup exekučného súdu pri vydávaní poverenia na totožnom podklade, ktorým
bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Zodpovedanie správnosti postupu exekučného súdu
Súdnym dvorom Európskej únie bude mať podľa názoru žalobcu význam pre posúdenie postupu
exekučného súdu v prejednávanej veci, a s tým súvisiacim založením zodpovednosti Slovenskej

republiky za škodu spôsobenú štátnym orgánom pri výkone verejnej moci. Žalobca má za to, že tento
názor je potvrdený medzi inými, napríklad aj Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom v konaní
vedenom pod sp. zn. 11C/355/2012, Okresným súdom Bratislava II, v konaní vedenom pod sp.zn.
19C/195/2012, Okresným súdom Pezinok v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/259/2012, ktoré pristúpili
k prerušeniu konania, až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach. Žalobca má

za to, že v konaní pred Okresným súdom Prešov vedeným pod sp. zn. 7C/6/2010, o náhradu škody
pre porušenie práva Európskej únie, budú Súdnemu dvoru Európskej únie predložené prejudiciálne
otázky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie súdu o návrhu žalobcu, pričom konanie nie je
doposiaľ právoplatne skončené, a preto je daný dôvod podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. (platný a
účinný v čase podania odvolania) a je potrebné konanie o zaplatenie prerušiť, až do právoplatného

skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom
na Okresnom súde Prešov, pod sp. zn. 7C/6/2010. Z týchto dôvodov navrhuje, aby odvolací súd zmenil
uznesenie Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 26.02.2015, sp. zn. 45C/97/2012 tak, že návrhu na
prerušenie konania vyhovie.

5. Okresný súd Bratislava III uznesením č.k. 10C 170/2012-40 zo dňa 15.10.2013 z dôvodu
hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie veci, ktoré skutkovo spolu súviseli a týkali sa tých
istých účastníkov a boli vedené pod. sp. zn. 10C 170/2012, sp. zn. 10C 171/2012, sp. zn. 10C 172/2012,
sp. zn. 10C 174/2012, sp. zn. 10C 175/2012, sp. zn. 10C176/2012, sp. zn. 10C 177/2012. Spoločné

konanie je vedené pod sp. zn. 10C 170/2012, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.10.2013.

6. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 26.02.2015, č.k. 10C/170/2012-141, zamietol
žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom
doručeným súdu 27.09.2012 domáhal náhrady škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške

276,60 eur titulom nesprávneho úradného postupu na základe toho, že žalobca navrhol súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu podľa Exekučného poriadku, z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní zo strany dlžníka (S. L.); exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením si záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 1180085. Žalobca dňa 10.05.2010
podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktorý

nerozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase do 30 dní
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky
formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným poriadkom. Žalobca dôvodil, že mu vznikla
majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Podľa žalobcu vynaložil
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného
systému 70,-eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40,- eur, na komunikáciu s pôvodným
exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných súdu, na poštové a

telekomunikačné výdaje sumu 15,- eur, spolu 175,- eur. Nemajetkovú ujmu odôvodnil skutočnosťou,
že exekučný súd ho vystavil neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora riziku zániku
povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencii povinného.
Zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo vsúvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, keď vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov.

Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca v uplatnil sumu 276,60 eur za nečinnosť
exekučného súdu výpočtom na základe alikvotného pomeru 55,32 eura za každý mesiac omeškania
v činnosti exekučného súdu. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v právnej veci vedenej pod sp.
zn. 10C 171/2012, sa žalobca podaným návrhom na začatie konania zo dňa 17.09.2012, doručeným
súdu dňa 27.09.2012, domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a

nemajetkovej ujmy vo výške 221,28 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady
trov konania, na tom právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt - veriteľ zo zmluvy o úvere
číslo 4170045 navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného: L. Q.. Po prijatí návrhu na vykonanie
exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 14217/2011. Súdny exekútor
predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Bratislava

III a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom: 5103 022645. Žalobca dňa
11.08.2010 podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku,
ktorý nerozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, t.j.
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora napriek tomu, že podaný návrh

spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným poriadkom. Ako dôkaz označil
súdny spis exekučného súdu založený pre exekučné konanie, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny
vysvetľujúce právne významné skutočnosti. V právnej veci vedenej pod sp. zn. 10C 172/2012, sa
žalobca podaným návrhom na začatie konania zo dňa 17.09.2012, doručeným súdu dňa 27.09.2012,
domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo

výške 553,20 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania, na tom
právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt - veriteľ zo zmluvy o úvere číslo 7100105 navrhol
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných
ustanovení zo strany dlžníka, povinného: D. Q.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 3000/2011. Súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa na

vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Bratislava III a požiadal ho o udelenie
poverenianavykonanieexekúcie.Exekučnýsúdpoverilsúdnehoexekútoravykonanímexekúcieaudelil
mu poverenie registrované pod číslom: 5103 021622. Žalobca dňa 10.08.2009 podal exekučnému súdu
návrhnazmenuexekútora,podľa§44ods.8Exekučnéhoporiadku,ktorýnerozhodolopodanomnávrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného

na zmenu exekútora napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky
ustanovené exekučným poriadkom. Ako dôkaz označil súdny spis exekučného súdu založený pre
exekučné konanie, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti.
V právnej veci vedenej pod sp. zn. 10C 174/2012, sa žalobca podaným návrhom na začatie konania
zo dňa 17.09.2012, doručeným súdu dňa 27.09.2012, domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej

škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a náhrady trov konania, na to právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt -
veriteľ zo zmluvy o úvere číslo 4060477 navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu
nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného: D. U..
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX

1790/2003. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
Okresnému súdu Bratislava III a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom: 5103
027313. Žalobca dňa 11.08.2010 podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods.
8 Exekučného poriadku platného, ktorý nerozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora

v zákonom stanovenom čase, t..j do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora
napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným
poriadkom. Ako dôkaz označil súdny spis exekučného súdu založený pre exekučné konanie, ktorý
obsahujevšetkypodstatnélistinyvysvetľujúceprávnevýznamnéskutočnosti.Vprávnejvecivedenejpod
sp. zn. 10C 175/2012, sa žalobca podaným návrhom na začatie konania zo dňa 17.09.2012, doručeným

súdu dňa 27.09.2012, domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady
trov konania, na tom právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt -veriteľ zo zmluvy o úvere
číslo 2050106 navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvnýchdojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného: Viliam Kress. Po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 2165/2003. Súdny
exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu

Bratislava III a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom: 5103 028164. Žalobca
dňa 11.08.2010 podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku platného, ktorý nerozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase, t.j. do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora napriek tomu,

že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným poriadkom.
Ako dôkaz označil súdny spis exekučného súdu založený pre exekučné konanie, ktorý obsahuje
všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. V právnej veci vedenej pod sp.
zn. 10C/176/2012, sa žalobca podaným návrhom na začatie konania zo dňa 17.09.2012, doručeným
súdu dňa 27.09.2012, domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 774,48 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady

trov konania, na tom právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt -veriteľ zo zmluvy o úvere
číslo 7140006 navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných
dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného: Jolana Bačová. Po prijatí návrhu
na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 480/2003. Súdny
exekútor predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu

Bratislava III a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom: 5103 026557. Žalobca
dňa 11.08.2010 podal exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, ktorý nerozhodol o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom
čase, t.j. do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora napriek tomu, že podaný

návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným poriadkom. Ako dôkaz
označil súdny spis exekučného súdu založený pre exekučné konanie, ktorý obsahuje všetky podstatné
listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. V právnej veci vedenej pod sp. zn. 10C 177/2012, sa
žalobca podaným návrhom na začatie konania zo dňa 17.09.2012, doručeným súdu dňa 27.09.2012,
domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo

výške 774,48 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhrady trov konania, na tom
právnom základe, že žalobca, ako oprávnený subjekt - veriteľ zo zmluvy o úvere číslo 8010204
navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka, povinného: L. Q.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie
súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 2779/2012. Súdny exekútor predložil návrh

žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom Okresnému súdu Bratislava III a požiadal
ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod číslom: 5103 027491. Žalobca dňa 11.08.2010 podal
exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktorý nerozhodol
o podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase, t.j. do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky
formálne a materiálne podmienky ustanovené exekučným poriadkom. Ako dôkaz označil súdny spis
exekučného súdu založený pre exekučné konanie, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce
právne významné skutočnosti.

7. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej poukázal na to, že žalovaný žiadal návrh zamietnuť,
ako právne neopodstatnený, a to z dôvodu nepreukázania splnenia zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie nároku na náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Poukázal na zmätočnosť podania, keď v jednotlivých
žalobných návrhoch sa vyskytujú viaceré nedostatky. Ohľadne prieťahov v konaní žalovaný uviedol,

že žalobca neuviedol, ktoré kroky podnikol na ich odstránenie, žalovaný mal za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 boli doručené žalovanému dňa 23.04.2012, pričom návrh
vo veci samej bol už dňa 27.09.2012 doručený Okresnému súdu. Žalovaný mal za to, že ide o predčasne

uplatnený nárok. Ak exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu, ako oprávneného, na zmenu súdneho
exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie
sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnupovinnosť, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Žalovaný ďalej vzniesol
námietku premlčania, nakoľko zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v návrhoch, v niektorých
konaniach k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pre marcom 2009, pričom lehota

na uplatnenie týchto nárokov uplynula pri každom takomto nároku osobitne, a to po troch rokoch od
momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora.

8. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na deň 26.02.2015, na ktoré sa právny
zástupca žalobcu nedostavil, doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané, žiadal súd o odročenie

pojednávania, z dôvodu podaného návrhu na prerušenie konania. Žalovaný sa na pojednávanie
nedostavil, doručenie predvolania mal riadne a včas vykázané, neúčasť na pojednávaní ospravedlnil,
návrh žalobcu na prerušenie konania žiadal zamietnuť, nakoľko nebol daný žiaden relevantný
dôvod na prerušenie konania. V danom prípade súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov, prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy, podľa § 101 ods. 2 O.s.p. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok

predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (Uznesenie NS SR sp.
zn. 4Cdo/116/93), a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Poukázal
na to, že neodňal účastníkom možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti zbavili tým, že
sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli na pojednávanie včas predvolaní viac, ako päť dní pred
termínom pojednávania, podľa § 115 ods. 2 O. s. p. a tým si účastníci sami zmarili možnosť realizovať

na pojednávaní svoje procesné práva a oprávnené záujmy. Súd prvej inštancie poskytol účastníkom, ich
zástupcom reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy, túto možnosť nevyžili.

9. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že prvé žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 boli doručené žalovanému dňa 23.04.2012.

Súd prvej inštancie uviedol, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody má obligatórny
charakter, podľa ktorého nárok na náhradu škody na súde nie je možné uplatniť skôr než uplynie
šesťmesačná lehota od uplatnenia nároku poškodeným pred príslušným orgánom, neúspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je predpokladom uplatneného nároku na súde. Žalobca podal
žaloby na súd prvej inštancie dňa 27.09.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty od podania

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žalovaný neuznal nárok žalobcu, čo
vyplynulo z vyjadrenia žalovaného do šiestich mesiacov od podania žiadosti neuspokojil nárok na
náhradu škody, preto mal súd prvej inštancie za to, že šesťmesačná lehota v čase rozhodovania súdu
uplynula a žalobu nemožno považovať za predčasne podanú, a preto je daná právomoc súdu vec
prejednať a rozhodnúť.

10. Z obsahu pripojených exekučných spisov mal súd prvej inštancie preukázané, že exekučné
konania sa začali pred 01.09.2005: sp. zn. 34Er/1139/2003, dňa 27.05.2003 oprávnený podal návrh
na vykonanie exekúcie, dňa 03.06.2003 súdny exekútor podal na súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, dňa 06.10.2010 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora; sp. zn.

36Er/2738/2002, dňa 27.09.2002 oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, dňa 02.10.2002 súdny
exekútor podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 23.11.2010 oprávnený
podal návrh na zmenu súdneho exekútora; sp. zn. 34Er/1848/2002, dňa 02.08.2002 oprávnený podal
návrhnavykonanieexekúcie,dňa12.08.2002súdnyexekútorpodalnasúdžiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, dňa 14.10.2009 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora; sp. zn.

36Er/1203/2003, dňa 03.06.2003 oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, dňa 09.06.2003 súdny
exekútor podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 23.11.2010 oprávnený
podal návrh na zmenu súdneho exekútora; sp. zn. 34Er/1601/2003, dňa 16.07.2003 oprávnený podal
návrhnavykonanieexekúcie,dňa23.07.2003súdnyexekútorpodalnasúdžiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, dňa 23.11.2010 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora, sp. zn.

36Er/1044/2003, dňa 05.05.2003 oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, dňa 22.05.2003 súdny
exekútor podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 22.11.2010 oprávnený
podal návrh na zmenu súdneho exekútora; sp. zn. 36Er/1340/2003, dňa 02.06.2003 oprávnený podal
návrhnavykonanieexekúcie,dňa18.06.2003súdnyexekútorpodalnasúdžiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, dňa 22.11.2010 oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora.

11. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná,
pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Zdôraznil, že predpokladomobjektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne
splnenie podmienok a to nesprávny úradný postup, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy
a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym

úradným postupom sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. V posudzovaných exekučných veciach je potrebné aplikovať ustanovenie
§ 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do

31.08.2005, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený
a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľasúduprvejinštancietedaexekučnýsúdspoukazomna§44ods.6Exekučnéhoporiadkuvspojení
s § 238 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom období nebol viazaný lehotou na rozhodnutie

o návrhu na zmenu exekúcie. Vzhľadom na uvedené dôvody nemal súd prvej inštancie preukázaný
nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v predmetných exekučných konaniach), ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Súd
prvej inštancie navyše poukázal na to, že z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného ústavou v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR /II.ÚS 57/01,1. ÚS 48/03,
III ÚS 59/05/. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie neznamená v zmysle platnej
judikatúry automaticky zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Okrem toho pri posudzovaní nároku na
náhraduškodyzdôvoduexistencieprieťahovvsúdnomkonaní,môžesúdvychádzaťlenvprípade,akby
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia

sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následky prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie vecí bez zbytočným prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočným prieťahov. Podstatným zistením pre súd prvej
inštancie bola tiež skutočnosť, že v súdnom spise sa ani nenachádza sťažnosť oprávneného na prieťahy
v konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 3.10.2012, I.ÚS 476/2012-12 rozhodoval o sťažnostiach
žalobcu, pričom konštatoval, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama o sebe nie je ešte takej
povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľky,

resp. že doba konaní vedených okresným súdom zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie.

12. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ako všeobecným ekvivalentom, spočíva v
zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by sa museli
vynaložiť, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu. Žalobca však v konaní skutočnú škodu predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a

vymáhaniapohľadávkyvobdobí,ktorépodľanehouplynulo,súduničímnepreukázal.Súdprvejinštancie
neprihliadol na listinný dôkaz žalobcu, znalecký posudok č.1/2014 zo dňa 17.01.2014 vypracovaný
Ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý bol zaregistrovaný pod Spr. č. 3272/2014, nakoľko
sa jednalo o všeobecný znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný za obdobie rokov 2009-2012, a
neuvádzal sa v ňom presný výpočet škody na konkrétne jednotlivé uplatnené nároky v jednotlivých

konaniach. Súd prvej inštancie nepovažoval žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov za
zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Taktiež z obsahu spisu nemal súd
prvej inštancie preukázané, že v danej veci žalobca zaslal urgencie adresované exekučnému súdu,
navyše postup súdu (vzhľadom na vyššie uvedené) nevykazoval znaky zbytočných prieťahov, za ktoré
by mal štát zodpovedať za škodu. Súd prvej inštancie zároveň dospel k záveru, že žalobca vo vzťahu

k celému uplatnenému nároku na náhradu škody nepreukázal ani priamu a bezprostrednú príčinnú
súvislosť, medzi škodou a konaním exekučného súdu. Žalobca k svojej činnosti využíva informačný
systémnasprávupohľadávok,ktorébolipredmetomexekúcii,výškanákladovprevádzkovanianasprávu
informačného systému a udržiavanie systému patrí do podnikateľskej činnosti, ktorú musí navrhovateľvykonávať. Nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a
oprávnený musel vymáhať pohľadávku formou exekúcie, ide o náklady ktoré by bolo možné zahrnúť
do náhrady trov exekúcie. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca nepreukázal vznik škody, ani

výšku škody v zmysle § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd prvej
inštancie zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať,
že ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak podľa § 17 ods. 2 zák.č.514/2003

Z.z. Súd prvej inštancie pritom poukázal na judikatúru, podľa ktorej odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní, nie je možné vzťahovať na fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo
(rozsudok NS ČR sp .zn. 30 Cdo 675/2011). O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému, ktorému žiadne trovy konania nevznikli, náhradu trov
konania nepriznal.

13. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2
písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p. (platné a účinné v čase vydania rozsudku a podania odvolania) a to, že súd
prvej inštancie odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvej

inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v odvolaní uviedol,
že z ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je
obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Odvolateľ má za to, že súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom

trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd
konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom.
V žalobe upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že Krajský súd v Bratislave nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič

nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovania práva na nestranný
súd. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, sp. zn.

11NcC/46/2012, na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/2009, I.
ÚS 27/1998, III. ÚS 16/2000. Podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave. Nemal možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil
ich aj v odôvodnení rozsudku, k dôkazom, ktoré vykonal. Za tohto stavu došlo k degradácii zásady

kontradiktórnosti, k porušeniu práva na súdnu ochranu, k odňatiu možnosti konať pred súdom. Konečné
(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa
ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému je prípustné odvolanie; a tak v čase podania
odvolania proti rozsudku o zamietnutí návrhu na začatie konania vo veci samej nebolo právoplatne

rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvej inštancie, kedy
predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z
dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu;
meritórne rozhodnutie je prinajmenšom predčasné. Súd prvej inštancie pochybil, keď uvádzal, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov
a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu, je dôležité skúmať nielen samotný
moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému
súdnemu exekútorovi. Vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebnévykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy
sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská
k skutkovým a právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným

postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca
vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania
v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal
z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo

žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na
udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov

urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje.
V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu,
je arbitrárne. Skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, súd ale odôvodnil svoje
negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci, v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový

základ. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu
by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník
nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu. Právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť

zodpovednosť. Vyčíslenie škody vychádzalo z jeho účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, resp. pracovné, obchodné zmluvy. Výšku škody chcel preukázať znaleckým posudkom, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd pritom zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje žalobca za vnútorne
rozporné. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto

okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Súd prvej inštancie tiež pochybil, keď rozhodol
skôr, ako rozhodol o jeho žiadosti o prerušenie konania. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru
krajských súdov (mutatis mutandis Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/174/2014). Odvolaciemu súdu
navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

14. Žalovaný sa k odvolaniam žalobcu nevyjadril.

15. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, ako
aj konanie, ktoré im predchádzalo, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), tieto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť, respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné. Napadnutý rozsudok, rovnako ako
uznesenie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti a uznesenie, ktorým zamietol

návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach,
ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu
dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 ako vecne
a právne správne potvrdil ( 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).

16. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.17. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

18. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení neskorších predpisov, pričom navrhol prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky, v ktorom sa riešili viaceré nastolené otázky, ktoré mohli mať význam pre rozhodnutie vo veci
samej. Žalobca dôvodil, že na Ústavný súd Slovenskej republiky podal ústavnú sťažnosť, ktorou žiadal

vysloviť, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2012, sp. zn. 6NcC/225/2012, bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej republiky. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu
v prejednávanej veci rozhodol uznesením zo dňa 04.06.2014, č.k. II. ÚS 276/2014-11 (viď všeobecne

dostupnú stránku Ústavného súdu Slovenskej republiky) tak, že túto odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie. Znamená to, že v čase podania návrhu na
prerušenie konania (dňa 20.02.2015; č.l. 97 spisu), tým viac v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, a
teda aj v čase podania odvolania proti napadnutému uzneseniu, žalobca mal resp. musel mať vedomosť
o tom, že ním uvádzaný dôvod prerušenia konania už od júna 2014 neexistoval, resp. ním uvádzaná

právna skutočnosť nemohla napĺňať zákonom tolerovanú prekážku ďalšieho pokračovania v konaní.
Súd prvej inštancie navyše správne poukázal na to, že v konaní o podanej sťažnosti na Ústavnom súde
SR sa neriešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, a preto ani z tohto dôvodu
by neboli splnené podmienky na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. l písm. b/ O.s.p. ani § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozhodnutia). S poukazom na všetky vyššie

uvedené dôvody, citované zákonné ustanovenia, odvolací súd napadnuté uznesenie, ktorým súd prvej
inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti, potvrdil.

19. Pokiaľ ide o uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh

žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré
navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru
Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že žalobca žiadal prerušiť toto konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c)
O.s.p. (platného a účinného v čase vydania uznesenia), v zmysle ktorého pokiaľ súd neurobí iné vhodné

opatrenia,môžekonanieprerušiť,akprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka,ktorámôžemaťvýznam
pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p. (v súčasnosti § 164 C.s.p.) upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také,
ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom je tu zásada hospodárnosti
konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia predstavuje skôr výnimku, ako pravidlo.

Z uvedeného vyplýva, že strana v konaní síce môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd nie je
povinný takémuto návrhu vyhovieť a je výslovne na úvahe súdu, či v prípade vzniku určitej zákonom
predpokladanej prekážky konania, ktorého prerušenia sa žalobca domáha, aj skutočne konanie preruší,
alebo bude v ňom pokračovať. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že z obsahu spisu a z
vykonaného dokazovania nevyplýva existencia zákonom predpokladanej prekážky konania, a teda

nebola vôbec daná potreba prerušiť konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn.
10C/170/2012, podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a v súčasnosti podľa § 164 C.s.p. ( t.j. do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť Slovenská
republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom
Prešov, sp. zn. 7C/62/2010). V štádiu konania, keď rozhodoval súd prvej inštancie, bolo uznesenie

Okresného súdu Prešov, č.k. 7C/6/2010- 269, zo dňa 07.10.2013, zrušené uznesením Krajského súdu
v Prešove zo dňa 22.12.2014, sp. zn. 12Co/127/2013, a teda prejudiciálne otázky neboli predložené
SúdnemudvoruEurópskejúnie.NeexistovalatedaprekážkapostupusúduvovecivedenejnaOkresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 10C/170/2012, nakoľko nebola daná taká skutočnosť, ktorá by ukladala
zákonnú povinnosť súdu konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o

prejudiciálnych otázkach. Žalobcom označené právne skutočnosti teda v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie netvorili zákonom tolerovanú prekážku ďalšieho pokračovania v konaní.20. Odvolací súd nad rámec uvedeného zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 boli predložené prejudiciálne otázky v marci 2015, pričom uznesenie o prerušení konania
nadobudlo právoplatnosť dňa 30.04.2015. Konanie o položení prejudiciálnych otázok bolo vedené pred

SD EÚ pod sp. zn. C-168/18-Tomášová od 14.04.2015 a vo veci bol vydaný rozsudok dňa 28.07.2016.
Z uvedeného vyplýva, že v štádiu odvolacieho konania už viac nie je daný žalobcom tvrdený dôvod na
prerušenie konania, nakoľko prejudiciálne konanie je už skončené. Bez ohľadu na uvedené, odvolací
súd zastáva názor, že vyriešenie otázok porušenia komunitárneho práva v rámci neskôr iniciovaného
konania na SD EÚ, v dôsledku čoho bolo prerušené konanie vedené pred Okresným súdom Prešov

pod sp. zn. 7C/6/2010, by vzhľadom na znenie položených prejudiciálnych otázok, nebolo ani objektívne
spôsobilémaťvplyvnarozhodnutievovecisamejvpredmetnomkonaní,atedanebolobyanispôsobilým
dôvodom na fakultatívne prerušenie konania v preskúmavanej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého sa domáhal žalobca. Prejudiciálne otázky predložené SD EÚ nemali priamy a vecný súvis s
konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 10C/170/2012, v rámci ktorého sa rieši
otázka náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenúprivýkoneverejnejmocivzneníneskoršíchpredpisov.Užlenztýchtodôvodovbolopotrebné
uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 26.02.2015, č.k. 10C/170/2012-139, ktorým súd zamietol návrh
žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré
navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru
Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C 6/2010 ako vecne a právne

správne potvrdiť.

21. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny
a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu
už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, 2 C.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku

odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

22. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne
skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti
vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. ( platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku). V

ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe žalobcu
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením §
132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj

právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.
Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania,
čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na

to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

23. Je nepochybné, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská

republika), ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom
č. 514/2003 Z.z. (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradnýmpostupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát
zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení
§ 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným

rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného
zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však
zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody,
nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená

čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie.

24. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, má odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie za
to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že už prvý zákonný predpoklad,
ktorým je nesprávny úradný postup, nebol splnený. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody

z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v exekučnom konaní, vedenom pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote.
Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu podania návrhu
oprávneného na zmenu exekútora, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 44 ods. 5

Exekučného poriadku, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora
žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený
a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú
zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu

exekútora zákonodarca exekučnému súdu nestanovil lehotu. Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd
pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora nebol v danej veci viazaný 30-dňovou zákonnou lehotou
od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, a teda rozhodnutím o zmene exekútora až po
jej uplynutí neporušil žiadnu zákonnú lehotu a nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.
Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v

zmysle zákona č. 514/2003 Z z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací súd
však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní
nepreukázal vznik, ani výšku majetkovej škody.

25. Odvolací súd ďalej k odvolacej námietke nestrannosti konajúceho sudcu uvádza, že z obsahu

spisu vyplýva, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25.10.2012, sp.zn. 6NcC/225/2012, JUDr.
Danielu Linetovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava
III, pod sp. zn. 10C/170/2012. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 04.06.2014, č.k. II.
ÚS 276/2014-11, ústavnú sťažnosť žalobcu o porušení jeho práv daným uznesením Krajského súdu v
Bratislave odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie

a rozhodnutie. Znamená to, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v
dôsledku podania ústavnej sťažnosti, bolo už rozhodnuté o námietke zaujatosti v neprospech žalobcu.
V danom prípade nie je daný odvolací dôvod spočívajúci v tom, že rozhodoval vylúčený sudca, práve
s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Ústavného súdu Slovenskej
republiky v prejednávanej veci. Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej

inštancie žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom, keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti
a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k predloženým a vykonaným dôkazom a nemohol predložiť
znalecký posudok na ustálenie výšky škody. Predvolanie na pojednávanie konané dňa 26.02.2015
bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu s dostatočným časovým predstihom (§ 115 ods. l, 2
O.s.p. platný a účinný v čase nariadenia pojednávania). Daného pojednávania sa nezúčastnil žalobca,

ani jeho právny zástupca, svoju neprítomnosť neospravedlnili, nepožiadali z dôležitého dôvodu o
odročeniepojednávania,žiadalisúdoodročeniepojednávaniazdôvodupodanéhonávrhunaprerušenie
konania, ktorý bol zamietnutý. Súd prvej inštancie za tohto skutkového stavu správne postupoval, keď
konal a rozhodol v ich neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) a vychádzal pritom z listinných dôkazov
nachádzajúcich sa v spise. Súd prvej inštancie dal žalobcovi dostatočný časový priestor predložiť a

navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a na pojednávanie obe strany,
právneho zástupcu žalobcu, riadne a včas predvolal. Sám žalobca, z vlastného rozhodnutia, tento
priestor nevyužil. Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť
vo svoj prospech. Znamená to, že súd prvej inštancie poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovižalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť nevyužili, osobitne
odvolateľ, bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných), takéto správanie už zákonodarca nedovoľuje
v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca

pred začatím pojednávania súdu nepredložil ním spomínaný znalecký posudok, nestalo sa tak ani
v odvolacom konaní. Napokon v súlade s ustanovením § 120 ods. l O.s.p. ( platného a účinného
v čase vyhlásenia rozsudku) napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Vo svojom rozhodnutí vychádzal pritom
z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. V odvolaní žalobca uvádza len všeobecné dôvody

ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádza konkrétne skutočnosti, ktorými by
spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v otázke dôvodnosti škody a
nemajetkovej ujmy. Žalobca si nesplnil svoju základnú povinnosť tvrdenia, neuniesol dôkazné bremeno
v otázke vzniku a výšky škody, či došlo k ohrozeniu vymožiteľnosti pohľadávky od povinného (napr.
zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného v
čase rozhodovania súdu). Nepreukázal listinami/skutočnosťami uplatňovanú skutočnú škodu. Nakoľko

žalobca neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody, a ani jej
príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie
preto z uvedeného dôvodu žalobu zamietol. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto
svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali

len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.

26. K argumentácii žalobcu namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o
veci samej odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu prvej inštancie v danom prípade uplatňovaný
nebol.Odvolacísúdsapretonezaoberalodvolacíminámietkamižalobcu,vktorýchreagovalnaprocesný

postup súdu prvej inštancie nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
(námietky o nevyhovení žiadosti žalobcu na odročenie pojednávania, námietka o tom, že konečné
vydanie rozhodnutia vo veci samej neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
súčasne rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému pripustil odvolanie).

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p., s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne
ďalšie tvrdenia prednesené stranami na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie;

strany v konaní, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba
ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé
konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01,
vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo/218/2009, 3Cdo/51/2011, 3Cdo/186/2012,

7Cdo/56/2011).

28. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu podľa vyššie
citovaných ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov

konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.

29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového
poriadku).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).