Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1717207196
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1717207196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr.

Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského, v sporovej veci žalobcu: R Collectors s. r. o., Dvořákovo
nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 50 094 297, zastúpeného Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, proti žalovanému: U. N., Š. XX, U., o zaplatenie 3.979,59 eura s
prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 43Csp/45/2017-58, zo dňa
2.7.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti mení tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi úrok 25,12 % p.a. z nezaplatenej istiny 3.979,59 eura od 1.4.2015 do

18.6.2018 a úrok 25,12 % p.a. zo sumy 2.979,59 eura od 19.6.2018 do zaplatenia.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti (žalovanej) istiny 1.000 eur
zastavil; výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 2.979,59 eura spolu s riadnym
úrokom 642,44 eura a poplatkami 54,51 eura, všetko v splátkach vo výške 100 eur mesačne, počnúc
20.10.2018, pod hrozbou straty výhody splátok. Výrokom III. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 3.979,59 eura od 1.9.2017 do 18.6.2018 vo výške

160,77 eura a výrokom IV. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania 5,05 %
ročne zo sumy 2.979,59 eura od 19.6.2018 do zaplatenia. Výrokom V. vo zvyšku žalobu zamietol a
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,20 %.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu uviedol, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník
uzatvorili 16.7.2014 zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanému 4.000 eur

s úrokom 25,12 %, ktorý mal žalovaný splatiť v 120 splátkach po 97 eur mesačne s poistením, so
splatnosťou k 10. dňu v mesiaci od 10.8.2014 do 10.7.2024; žalovaný mal zaplatiť celkovú výšku
nákladov 10.596,59 eura s RPMN 28,23 % pri priemernej RPMN 17,94 %. Keďže sa žalovaný
dostal do omeškania, žalobca výzvou z 30.3.2015 žalovanému oznámil, že pohľadávka sa stala
predčasne splatnou 30.3.2015, a vyzval ho na splatenie celej dlžnej sumy pozostávajúcej z dlžnej
istiny 3.979,59 eura, úroku 642,44 eura, poplatkov za upomienky 39,51 eura a poistné 15 eura.
V nadväznosti na uvedené, mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že medzi žalobcom a

žalovaným bola uzatvorená zmluva, ktorú možno právne kvalifikovať ako zmluvu o úvere podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka, ktorá sa ako spotrebiteľský právny vzťah spravuje aj ustanoveniami § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských právnych vzťahoch, pričom zmluva bola uzatvorená
v súlade s dotknutými ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Na základe uzatvorenej zmluvyžalobca poskytol žalovanému úver 4.000 eur, ktorý mal žalovaný zaplatiť v 120 splátkach po 97 eur
splatných od 10.8.2014 do 10.7.2024. Žalovaný úver riadne nesplácal, dostal sa do omeškania, čím
porušil zmluvné povinnosti a preto žalobca k 30.3.2015 v súlade so zmluvou vyhlásil mimoriadnu

splatnosť úveru. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie
zmluvného úroku v kapitalizovanej sume 2.058,09 eura za dobu do 31.8.2017 a vo výške 25,12 % ročne
z istiny 3.979,59 eura od 1.9.2017 až do zaplatenia a súčasne si uplatnil poplatky 54,51 eura.

3. Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní o časti úrokov dohodnutých v úverovej zmluve po splatnosti

úveru stotožnil s argumentáciou v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014, podľa
ktorého veriteľ má nárok na zaplatenie úrokov z úveru iba do doby predčasného zosplatnenia úveru,
pretože so stratou výhody splátok úveru pre dlžníka je spojená aj strata nároku veriteľa na úroky po
dobe predčasného zosplatnenia úveru, jednorazovým zosplatnením dlžník stráca oprávnenie užívať
prostriedkyzúveru,dlžníkovivznikápovinnosťjednorázovovrátiťsumuúverunavýšenúokapitalizované
úroky do zosplatnenia a po zosplatnení je dlžník povinný zaplatiť už len sankcie spojené s omeškaním.

Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie tzv.
riadneho úroku len do predčasného zosplatnenia úveru, t.j. za dobu do 30.3.2015 a žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi zmluvný úrok z omeškaných splátok úveru vo výške 642,44 eura a žalobu v časti
požadovaného úroku 25,12 % ročne zo sumy 3.979,59 eura od 1.4.2017 (podľa správnosti 1.4.2015)
do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.

4. Žalovaný predmetný dlh uhrádzal v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur mesačne a bola
preukázaná úhrada desiatich takto poskytnutých mesačných splátok v celkovej sume 1.000 eur; súd
prvej inštancie žalobu v zmysle späťvzatia žalobcu v časti istiny 1.000 eur zastavil a za použitia § 52
ods. 2. § 121 ods. 3, § 566 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497, § 502 ods. 1, § 369 ods. 1,

§ 330 ods. 2 Obchodného zákonníka žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi nesplatenú istinu
úveru 2.979,59 eura spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 3.979,59 eura od 1.9.2017
do 18.6.2018 v kapitalizovanej výške 160,77 eura a 5,05 % ročne od 19.6.2018 z neuhradenej istiny
2.979,59 eura do zaplatenia.

5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. a pre potrebu určenia
úspešnosti sporovej strany v súdnom konaní pri výpočte vychádzal z uplatňovanej sumy žalobcom, a
to istiny, úroku z omeškania a zmluvného úroku a sumy priznanej súdom. Uviedol, že žalobca bol v
konaní úspešný v rozsahu 77,10 %, žalovaný v rozsahu 22,90 % čo predstavuje čistý procesný úspech
žalovaného 54,20 %.

6. Proti zamietajúcej časti rozsudku (výrok V.) a proti výroku VI. o trovách konania podal žalobca
odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p.) a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobe v plnom

rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§
393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávny právny názor súdu prvej inštancie,
že nemá nárok na zmluvné úroky, nakoľko zosplatnenie úveru spôsobuje len jedinú zmenu v záväzku a
to v lehote konečnej splatnosti a straty práva platiť v splátkach ako to vyplýva aj z výkladu uvedeného
v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29 Cdo 2906/2000, pričom žiaden zákon neupravuje, že

zosplatnenieúveruspôsobujezmenuvšetkýchzmluvnýchpodmienok.Predanýsúdnyprípadpovažoval
za potrebný rozbor inštitútu vyhlásenia predčasného splnenia záväzku vo vzťahu k teórii práva o zmene
a zániku záväzkov. Uviedol, že alternatíva plnenia dlhu v splátkach je výhodou, ktorá je dlžníkovi
poskytnutá na úkor veriteľa, keďže možno predpokladať, že záujmom veriteľa je uspokojenie celej
pohľadávky v najkratšom možnom čase, keď vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru je možné označiť

rôznymi synonymami, pričom v právnej praxi sa často používa pojem „strata výhody splátok“. Predčasné
vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však
ostatných dojednaných podmienok, preto nejde o privatívnu nováciu celého záväzku, ale o kumulatívnu
nováciu, pri ktorej sa jedná o zmenu za trvania existujúceho právneho vzťahu, spočívajúcej v zániku
určitých doterajších vzájomných práv a povinnosti a v ich nahradení novo dohodnutými vedľa už

existujúcich a poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Obo 399/2005
a na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 13.12.2006, sp. zn. 13CoKR/15/2015. Pripomenul,
že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejavom vôle veriteľa smerujúcim k zániku
povinnosti dlžníka platiť svoj dlh v splátkach a vzniku novej povinnosti, zaplatiť celý dlh jednorazovo vstanovený termín. Z tohto prejavu vôle žiadnym spôsobom nevyplýva, že veriteľ mení záväzok dlžníka
v ostatných jeho právach a povinnostiach, je účelovo viazaný výlučne na termín splatenia a spôsob
splatenia úveru. Výklad zákona spôsobom, k akému dospel aj súd prvej inštancie, že vyhlásením

predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, t.j. aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera tak
o vyjadrenú vôľu veriteľa, ustanovenia zákona o zmene záväzku, ustanovenia zákona o zmluvách o
úvere. Považoval súdom prvej inštancie prezentovanú koncepciu za priam absurdnú; veriteľa stavia do
obzvlášť, v porovnaní s dlžníkom, nevýhodného postavenia, nakoľko nielen, že veriteľ nemá v dispozícii
vlastné finančné prostriedky z úveru, nakoľko ich dlžník zatiaľ nezaplatil, ale ani za toto obmedzenie

nemôže poberať dohodnutý zákonný úrok, pričom v § 497 Obchodného zákonníka sa neuvádza, že
dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti, ako si mylne vykladá súd prvej inštancie nad rámec
predmetného ustanovenia s tým, že dikcia § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. jednoznačne definuje,
aký záväzok vyplýva žalovanému z uzatvorenej zmluvy o úvere, t.j. záväzok vrátiť veriteľovi poskytnuté
finančné prostriedky ako i zaplatiť úroky a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom. Zdôraznil, ako bolo v konaní preukázané, že žalovaný zostáva dlžný; preto je správny záver,

že záväzok doposiaľ nezanikol a keďže nezanikol hlavný záväzok dlžníka nemožno hovoriť o zániku
akcesorického zmluvného úroku. Mal za to, že medzi pojmami splnenie záväzku a splatnosť záväzku je
markantný rozdiel, nakoľko splatnosť záväzku predstavuje len časový moment, v ktorom má nastať ale
nemusí aj splnenie záväzku; k splneniu záväzku nedošlo, teda až splnením záväzku zaniká i akcesorický
vzťah a nie len časovým bodom označujúcim moment, v ktorom dlžníkovi vznikla povinnosť dlh splatiť.

Pripomenul, že podľa § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorým sa zmluva o úvere riadi, platí, že
veriteľ má nárok na úroky z úveru až do času riadnej úhrady poskytnutého úveru; z obsahu uvedeného
ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že veriteľ nemá v prípade zosplatnenia úveru nárok na
zmluvný úrok. Závery súdu prvej inštancie nevyplývajú z § 369 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného
zákonníka či § 565 Občianskeho zákonníka, pričom zosplatnenie úveru je právom veriteľa jednostranne

zmeniť termín splatnosti úveru z dôvodu, že dlžník poruší svoju povinnosť. Ozrejmil, že zosplatnenie
úverujenásledkomporušeniapovinnostidlžníkariadneavčasuhradiťsplatnúčasťúveru,čímdochádza
k strate výhody úhrady úveru v splátkach a dlžník je povinný uhradiť celú výšku úveru jednorazovo a nie
po častiach. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do
času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný taký výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky

(zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok až do času riadnej úhrady dlžnej sumy zanikla. Veriteľ
zosplatnením úveru získava právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, s tým však neodpadá
jeho obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru, nakoľko k takémuto odpadnutiu obmedzenia dôjde
až celkovým splatením úveru. Bol názoru, že výklad, ktorý odbremeňuje dlžníka od platenia zmluvného
úrokubybolabsurdnýaneprípustný,keďžeprivodenímstavupredčasnéhozosplatneniaúveruzdôvodu

porušenia povinnosti dlžníka by sa postavenie dlžníka zvýhodnilo v porovnaní s jeho postavením v
prípade,akbypovinnosťneporušil.Vzosplatneníúveružalobcomtotižnebolizapočítanézmluvnéúroky,
ide len o dlžnú sumu do času zosplatnenia, ku ktorej bol pripočítaný zvyšok dlžnej istiny. Dovodením do
absurdných záverov, by nepoctivý dlžník zo špekulatívnych dôvodov mohol bezprostredne po čerpaní
úveru pristúpiť k z neplateniu dohodnutých splátok, čím by spôsobil predčasnú splatnosť úveru a vyhol

by sa tak plateniu dohodnutých zmluvných úrokov v sadzbe určenej trhovými mechanizmami. Nepoctivý
dlžník by tak bol viazaný iba na platenie výhodnejších úrokov z omeškania v právnymi predpismi
regulovanej výške úrokovej sadzby a súd by zároveň takejto nepoctivosti poskytoval ochranu. Súdu
prvej inštancie vyčítal, že nevzal do úvahy, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny
úveru, zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy, čím de facto napriek uzatvorenej

platnej Zmluve o úvere rozhodol o zániku zmluvnej podmienky v rozpore s platnou právnou úpravou a
bezdôvodne ho ukrátil o čas zmluvnej odmeny za poskytnutie úveru.

7. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že ani sankčný úrok nie je kompenzáciou veriteľa za
poskytnutie úveru, nakoľko je odplatou (cenou) za poskytnutie finančných prostriedkov a tvorí tak

ekonomickú podstatu poskytovania finančných prostriedkov ako podnikateľskej činnosti veriteľa;
sankčný úrok nie je a nemôže byť kompenzáciou tejto ceny finančných prostriedkov. Pokiaľ pred
časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné od
neho požadovať zmluvný úrok ako aj úrok z omeškania, vzniká otázka, z akého dôvodu po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru sa súdu prvej inštancie javí vzťah medzi dvoma úrokmi, zmluvným a

zákonným iný, nakoľko ide o totožné právne i skutkové situácie, ktoré nemožno posudzovať rozdielne.
Navyše, odmietnutím priznania zmluvného úroku konal súd prvej inštancie v rozpore s právnou zásadou,
že nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania, pričom poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32 Cdo 3830/2014, 31 Cdo 2851/1999, 32 Cdo 2782/1999, 29 Cdo2606/2000, 33 Cdo 113/2008, či rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Co/1/2018,
ktoré nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva. Uviedol, že vzhľadom na citované
ustanovenia zákona postupoval súd prvej inštancie nad rámec zákona, nakoľko vyvodzoval vlastné

závery opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, pričom jeho správnosť či
zákonnosť v tomto prípade nebola skúmaná. Obdobne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/122/2017 zo dňa 21.3.2018, ktorým skonštatoval: „Podstatnou otázkou
pre rozhodnutie o odvolaní žalobkyne je, či je možný súbeh úrokov z úveru aj úrokov z omeškania alebo
sa navzájom vylučujú. Ustanovenie § 503 Obchodného zákonníka neupravuje dobu, dokedy je dlžník

povinný platiť úroky z úveru, iba splatnosť úrokov a dispozitívne v odseku 3 poslednej vete povinnosť
dlžníka zaplatiť úroky len za dobu od poskytnutia do vrátenia peňažných prostriedkov v prípade vrátenia
poskytnutých peňažných prostriedkov dlžníkom pred dobou určenou v zmluve. Zo žiadneho ustanovenia
Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva zákaz dohody
účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru.
Prípustnosť dohody účastníkov zmluvy o úvere o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do vrátenia

poskytnutých peňažných prostriedkov vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá
je aplikovateľná v Slovenskej republike vzhľadom na v minulosti totožnú a v súčasnosti príbuznú
právnu úpravu úverov poskytnutých spotrebiteľom. V rozhodnutí sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27. 06. 2017
Najvyšší súd Českej republiky vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri peňažnej
pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná (do jej faktického

vrátenia veriteľovi) teda aj za dobu, počas ktorej je dlžník v omeškaní so splnením svojho záväzku
z dôvodu, že istinu v dohodnutej dobe splatnosti veriteľovi nevráti. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí
výslovne uviedol, že zmluvné úroky sú odmenou za užívanie istiny, úrok z omeškania predstavuje
zákonnú sankciu za omeškanie zo zaplatením istiny a oba nároky môžu existovať vedľa seba. Z hľadiska
posúdenia doby, za ktorú boli pri peňažnej pôžičke dohodnuté úroky, bude preto vždy určujúci obsah

zmluvy podľa dohody zmluvných strán. O možnom súbehu dohodnutých úrokov a úrokov z omeškania
pri pôžičke je rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. 07. 2014 sp. zn. 33Cdo/1401/2014.
Najvyšší súd tu zdôraznil, že oba úroky môžu byť veriteľom požadované vedľa seba bez ohľadu na
skutočnosť, či sa jedná alebo nejedná o občianskoprávny vzťah. S odkazom na ďalšie svoje rozhodnutia
(sp. zn. 33Odo/518/2003, 17Co/122/2017 z 25.9.2003, sp. zn. 33Odo/657/2005 z 27.6. 2007, sp. zn.

33Cdo/1401/2014 z 24.7.2014) Najvyšší súd ČR v rozhodnutí z 21.8.2014 sp. zn. 33Cdo/212/2014
dal jednoznačnú odpoveď, že „dohodnuté úroky z úveru predstavujú odmenu za požičanie peňazí a
úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinností, t. j. za nezaplatenie dlhu riadne a včas. Kým
povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve, povinnosť platiť úroky
z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania so splnením dlhu. Aj keď dlžník

nie je v omeškaní so splnením dlhu, môže veriteľ požadovať dohodnuté úroky a úroky z omeškania môže
požadovať pri omeškaní dlžníka aj u bezúročnej (bezodplatnej) pôžičky. Dohodnuté úroky a úroky z
omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), majú však iný právny
dôvod a veriteľ ich môže požadovať vedľa seba. Z uvedeného výkladu vyplýva záver, že pre posúdenie
primeranosti výšky úrokového zaťaženia nie je možné obe sadzby úrokov sčítať a že zákonné úroky z

omeškania nenahrádzajú od splatnosti pohľadávky úroky, ktoré si strany dohodli. Odvolaciemu súdu je
známe uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18.9.2012, ktorým
bola odmietnutá sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127
z 23.11.2011 a rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1Co/30/2012-145 z 30.5.2012, v ktorých s
odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/98 neboli žalobcovi v súdnom spore

priznané zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere po splatnosti
dlhu z dôvodu, že namietané rozhodnutie krajského súdu nie je možné považovať za svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, keď krajský súd
stotožňujúc sa s rozhodnutím okresného súdu s poukazom na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru
v oblasti úrokov z úveru potvrdil rozhodnutie okresného súdu po rozšírení vecnej argumentácie na

podporu správnosti odôvodnenia rozsudku okresného súdu. Napriek tomu odvolací súd podľa § 388
C.s.p.zmenilrozsudoksúduprvejinštancieavyhovelžalobevčastizmluvnýchúrokovpodobesplatnosti
úveru, pretože rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ako súdu odvolacieho vo veci sp. zn. 4Obo/143/98
s poukazom na ďalšie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR a všeobecných súdov Slovenskej
republiky už nie je možné považovať za štandardnú obchodnoprávnu judikatúru ani ustálenú súdnu prax.

Odvolací súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni dohodnuté úroky z nesplatenej istiny 2 000
eur kvantifikované za obdobie od 18.9.2015 do 31.8.2016 sumou 628,01 eura a vo výške 29,90% p. a.
za obdobie od 1.9.2016 do zaplatenia.“8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C.s.p.“) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.).

9. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

10. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

11. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.

12. Právnym základom uplatneného nároku v preskúmavanej veci je dohoda účastníkov zmluvy, že v
prípade ak sa úver stane predčasne splatným v zmysle bodu 6.8. Obchodných podmienok, banka má
právo úročiť predčasne splatnú časť úveru dohodnutou úrokovou sadzbou, ako aj zákonným úrokom z
omeškania, keď sa úver stal predčasne splatným až do okamihu úplného splatenia predčasne splatného
úveru (čl. V bod 5.8. Obchodných podmienok).

13.Odvolacísúdnaozrejmenieprávnejstránkyveciuvádza,žezmyslomaúčelominštitútupredčasného
zosplatnenia úveru je poskytnúť veriteľovi právny inštrument proti dlžníkovi, ktorý neplní záväzok vrátiť
veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky v dohodnutých splátkach; ide o právny inštitút,
ktorý je určený na ochranu práv veriteľa. Využitím predmetného inštitútu veriteľom však povinnosť

dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky nezaniká a veriteľovi nemôže vzniknúť
nová pohľadávka (napríklad v zmysle pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia). Menia sa
iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný svoje povinnosti splniť; povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi
dlžnú čiastku s úrokmi po predčasnom zosplatnení úveru teda predstavuje záväzok pôvodný, ktorý sa
modifikoval vo svojej splatnosti; inými slovami mení sa iba to, že na požiadanie veriteľa sa stáva splatná

celá pohľadávka (obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 2782/1999, sp. zn. 33 Cdo
113/2008).

14. V nadväznosti na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pôvodný záväzok v zmysle ktorého
je dlžník povinný platiť veriteľovi zmluvne dojednané úroky trvá aj po predčasnom zosplatnení úveru.

Zo znenia § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka totiž vyplýva, že dlžník je povinný platiť
veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia peňažných prostriedkov. Hoci predmetné ustanovenie výslovne
neupravuje, dokedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je cena
(odplata) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú
dobu ich užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi. Uvedenému svedčí aj to, že

zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. Záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom
zmluvy o úvere, je jeho podstatnou náležitosťou (§ 269 ods. 1 Obchodného zákonníka). Aj z ustanovenia
§ 1 ods. 3 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver bez úroku
a bez ďalších poplatkov.

15. Hodno podotknúť, že záver o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dohodnuté úroky až do skutočného
vrátenia poskytnutého úveru vyplýva nielen z aktuálnej rozhodovacej praxe odvolacích súdov (rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.11.2017, sp. zn. 43Co/23/2017, rozsudok Krajského súdu v
Nitre zo dňa 7.12.2017, sp. zn. 8Co/193/2017, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.2.2018,
sp. zn. 5Co/297/2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.3.2018, sp. zn. 8Co/138/2017),

ale potvrdzovala ho aj skoršia (ustálená) súdna prax (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
1Co/393/2016, zo dňa 30.8.2017, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/65/2016, zo dňa
16.2.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11Co/457/2015, zo dňa 14.12.2015, uznesenie
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/146/2013, zo dňa 24.1.2014, rozsudok Krajského súdu vBanskej Bystrici sp. zn. 43Cob/186/2013, zo dňa 31.10.2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 14Co/83/2012, zo dňa 11.10.2012).

16. Na uvedenom závere nemení nič ani spotrebiteľské právne postavenie žalovaného keď vzhľadom
na to, že jeho povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných
prostriedkov, napriek zosplatneniu úveru, vyplýva priamo z Obchodného zákonníka, nemá toto jeho
postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu relevanciu. V danom prípade
totiž nemožno odmietnuť použitie ustanovenia Obchodného zákonníka len s poukazom na skutočnosť,

že by to mohlo byť pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení § 52 ods.
2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Občiansky zákonník (ani zákon č. 129/2010 Z.z.) totiž výslovnú právnu
úpravuvylučujúcunárokveriteľanazaplatenieúrokovzúveruzadobupozosplatneníúveruneobsahuje,
keď za takúto nemožno považovať ani § 53 Občianskeho zákonníka, nakoľko je nepochybné, že

samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho zosplatnení nemôže spôsobiť značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Základnou zásadou
spotrebiteľského práva je síce ochrana pred neprijateľnými podmienkami, to však neznamená vylúčenie
aplikácie ustanovení na ochranu veriteľa pri neplnení si povinností dlžníka.

17. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že výkladu, v zmysle ktorého veriteľovi prináležia zmluvne
dojednané úroky až do skutočného vrátenia úveru svedčí aj § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., aj
keď toto ustanovenie sa na daný vzťah nepoužije. V zmysle tohto ustanovenia, ak spotrebiteľ odstúpi
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa začal spotrebiteľský úver čerpať, až do dňa splatenia istiny. Logike veci preto svedčí, že nie je

možné prijať záver, že predčasné zosplatnenie úveru žalobcom v prejednávanej veci, t.j. veriteľom by
malo mať iné dôsledky v jeho práve na zmluvne dohodnuté úroky ako v prípade, ak od takejto zmluvy
odstúpi dlžník. Pokiaľ zákon č. 129/2010 Z.z. samotnému spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení
zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky z istiny až do dňa zaplatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce
právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Nemožno opomenúť ani to, že výklad

každej právnej normy musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou
silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný
uprednostniť ústavne konformný výklad (nález Ústavného súdu SR zo dňa 2.10.2013, sp. zn. I. ÚS
351/2013). Uvedené zahŕňa aj preferenciu takého výkladu, ktorý je v súlade s ochranou základných práv
a slobôd; interpretácia práva totiž nemôže vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných

práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1
Ústavy SR). V tejto súvislosti je preto potrebné výklad právnych noriem podriadiť čl. 20 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR upravujúceho právo vlastniť majetok, resp. z práva na pokojné užívanie majetku, ktorý
garantuje čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
pojem majetku, ako vyplýva i z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, má autonómny obsah a nie

je obmedzený iba na vlastníctvo hmotného majetku, no za majetok, okrem hmotných predmetov, môžu
byť považované aj pohľadávky (obdobne Des Fours Walderode proti Českej republike - 40057/98).

18. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s viacerými závermi rozsudku Krajského súdu v Prešove zo
dňa 30.6.2015, sp. zn. 6Co/190/2014, ktorým v odôvodnení napadnutého rozsudku argumentoval súd

prvej inštancie; bez ďalšieho nie je možné vychádzať z toho, že „okamžité zosplatnenie úveru by malo
za následok založenie hrubej nadvlády dodávateľa na spotrebiteľovi, ktorý už nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, a niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré
by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom“. Odvolací súd nesúhlasí
ani s tým, že by tak bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by

bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej
pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil a fakticky by tým išlo o
právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by
úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované
nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. K zosplatneniu

úveru totiž nedochádza z dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka
riadne splácať úver spolu s dohodnutými úrokmi s tým, že nedochádza ani k popretiu účinkov veriteľom
vyvolanej zmeny v obsahu záväzku, keďže účinky spočívajúce vo vzniku povinnosti dlžníka uhradiť
veriteľovi nesplatenú istinu ihneď spolu s dohodnutými úrokmi nepochybne zostávajú zachované, keďsa k tejto povinnosti dlžníka pridáva už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z
omeškania. I v takomto prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred
zosplatnenímstýmrozdielom,žezdôvoduzávažnéhoporušeniasvojejplatobnejdisciplínystratívýhodu

vrátiť veriteľovi neplatenú časť úveru s príslušenstvom v splátkach. Práve popretie práva veriteľa na
úroky z úveru za dobu po zosplatnení, by viedlo k nespravodlivému výsledku, ktorý by nezodpovedal ani
obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli reprezentovanej zmluvou o úvere, obsahujúcou tiež dohodu o
úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v rozpore s očakávaniami veriteľa jeho majetok nezväčšil o ani
sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať s peňažnými

prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícií (držbe) dlžníka, a to výlučne z dôvodu, že dlžník
dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť
neporušil.

19. Na uvedenom základe je potrebné konštatovať, že treba uprednostniť taký výklad právnych
noriem, ktorý zohľadňuje základné právo na majetok t.j. legitímne očakávanie veriteľa, že pri absencii

ním poskytnutých peňažných prostriedkov (obetovaní príležitosti investovať tieto prostriedky) dostane
primeranú náhradu vo forme zmluvne dojednaného úroku; opačný výklad by totiž neprimeraným
spôsobom zasahoval do práva na majetok veriteľa, nakoľko pri jeho legitímnom očakávaní by sa jeho
majetok nezväčšil a to výlučne z dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z
úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ žiadnu povinnosť neporušil.

20. Odvolací súd ďalej pripomína, že všeobecné súdy musia nielen rešpektovať právo, ale jeho
výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom
spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez
ohľadu na zmysel a účel toho - ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (nález Ústavného súdu

SR zo dňa 17.2.2016, sp. zn. I. ÚS 548/2015). V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že ak by dlžník nebol
povinný po okamihu predčasného zosplatnenia úveru z dôvodu jeho nesplácania platiť veriteľovi úroky,
nastala by absurdná situácia; dochádzalo by k finančnej motivácii každého úverového klienta, aby čím
skôr prestal riadne splácať svoj úver, pretože od momentu jeho následnej predčasnej splatnosti sa mu
bude jeho zostatok úročiť už iba zákonnou sadzbou úroku z omeškania; absolútne by bolo devastované

úverové podnikanie bánk, pretože banka úverové prostriedky späť vrátené nemá a ich úročenie je iba na
základe svojvoľného nesplácania dlžníkom degradované. Bolo by celkom popreté, že úroky z úveru sú
vo svojej podstate cena peňažných prostriedkov v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým,
že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi
práveúrokzúveru.Dlžníkbysavprípadenesplácaniaúveruocitolvovýhodnejšompostavenínežbybol

v prípade riadneho splácania úveru a veriteľ by sa naopak využitím inštitútu, ktorý slúži na ochranu jeho
práv, dostal do nevýhodnejšieho postavenia, než v akom bol pred využitím svojho práva. Takýto výklad
a aplikáciu platných právnych noriem je potrebné odmietnuť ako absurdný a narúšajúci ekonomické
základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.

21. V nadväznosti na Stanovisko č. 1/2019 občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave,
prijaté v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. v znení „V prípade plnenia zo
spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi nepatrí. Veriteľ má
právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už
právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade

by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i
úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi“ odvolací súd
uvádza, že v podmienkach právneho poriadku platného v Slovenskej republike, nezávislé a nestranné
súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané
stanoviskami kolégií krajských súdov; viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená

v § 193 C.s.p. (súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v
súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Súd
je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú
základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že
bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu,

a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti). Podľa
čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Všeobecne záväzné
sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní konkrétnej
veci viazaný aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v
konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho

a dovolacieho súdu. Na uvedenom základe potom nebolo možné nárok žalobcu analogizovať so
závermi stanoviska občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, ktoré nemá v podmienkach
Slovenskej republiky všeobecnú (precedentnú) záväznosť, nemá v nepublikovanej podobe v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ani faktickú "záväznosť" pre iné - podobné prípady
prejednávané súdmi, a netvorí ani tzv. rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Dôvody, pre

ktoré sa odvolací súd so závermi vyslovenými v predmetnom stanovisku občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Bratislave nestotožnil sú objasnené a sformulované dostatočne jasným spôsobom v
predchádzajúcich odsekoch.

22. Odvolací súd napokon zdôrazňuje, že záveru o povinnosti dlžníka platiť zmluvne dojednané úroky až
do zaplatenia istiny nebráni ani to, že si veriteľ môže žalobou súčasne uplatňovať aj úroky z omeškania.

Je totiž potrebné rozlišovať medzi zmluvne dojednanými úrokmi, ktoré predstavujú odmenu za požičanie
peňazí a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za porušenie povinnosti, t.j. za nezaplatenie dlhu
riadne a včas. Povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku v zmluve,
avšak povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva bez ďalšieho zo zákona ako dôsledok omeškania
so splnením dlhu. Dohodnuté úroky a úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3

Občianskeho zákonníka), majú však iný právny dôvod a preto si ich veriteľ môže uplatňovať súčasne
(obdobne rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 518/2003, sp. zn. 33 Odo 657/2005, sp. zn.
33 Cdo 1401/2014.

23. Po zhodnotení vecnej a právnej argumentácie o dôvodnosti uplatňovaných zmluvných úrokov aj po

predčasnom zosplatnení úveru a to až do momentu splatenia istiny, tak odvolací súd dospel k záveru, že
boli naplnené všetky predpoklady pre vyhovenie žaloby (čo do úrokov) v celom rozsahu. Na uvedenom
základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa § 388 C.s.p.
zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok 25,12 % p.a. z nezaplatenej istiny 3.979,59
eura od 1.4.2015 do 18.6.2018 a úrok 25,12 % p.a. zo sumy 2.979,59 eura od 19.6.2018 do zaplatenia;

vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je
viazaný (§ 383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať
dokazovanie.

24. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v spojení

s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde, nakoľko mal vo vzťahu k predmetu
sporu (žalobou uplatnený petit) plný úspech.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).