Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 20, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/366/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7605209517
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7605209517.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne A. E., Q.. S., H.. XX.XX.XXXX, R.
C. C. Č.. XXX, zast. Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou, so sídlom Košice, Krivá 23, proti žalovanému
Mesto Krompachy, Námestie slobody 1, Krompachy, zast. PUCHALLA SLÁVIK & Partners s.r.o.,
Advokátska kancelária so sídlom Košice, Kmeťova 24, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku 1C/127/2005-584 z 26. mája 2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala ochrany osobnostných práv podľa ust. § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vo forme poskytnutia morálneho zadosťučinenia zaslaním ospravedlnenia zo
strany žalovaného, ako aj zaplatením náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16.596,95 € (500.000 Sk)
na tom skutkovom základe, že dňa 10.1.1999 na gynekologicko-pôrodnickom oddelení Nemocnice s
poliklinikou Krompachy (NsP Krompachy) porodila svoje druhé dieťa cisárskym rezom, počas ktorého
zamestnanci tejto nemocnice jej vykonali sterilizáciu, pričom ona si nepamätá, že by pred pôrodom
alebo po ňom podpisovala žiadosť o povolenie sterilizácie. Tvrdila, že zákrokom zamestnancov NsP

Krompachy bola trvalo spôsobená jej neplodnosť, o čom sa dozvedela až po niekoľkých dňoch, kedy
sa informovala u zamestnancov na okolnosť, či ešte bude môcť mať ďalšie deti, pričom MUDr. D.á
jej poskytla informáciu, že už deti nebude mať. Namietala, že sterilizačný výkon bol zamestnancami
právneho predchodcu žalovaného vykonaný bez jej informovaného súhlasu a poskytnutia dostatočného
času a priestoru k uváženiu jej reprodukčných schopností a reprodukčnej budúcnosti, a tak de facto proti
jej vôli, že pred jeho vykonaním ju o zákroku nikto neinformoval, nepodal jej vysvetlenie o následkoch
takého zákroku a nikto ju nepoučil o nezvratnosti sterilizačného zákroku, právny predchodca žalovaného

jej neposkytol vyčerpávajúce informácie o jej zdravotnom stave, o rizikách a výhodách budúcej plodnosti
a ani informácie o alternatívnych prostriedkoch liečby, že sterilizácia jej bola vnútená ako jediná možná
forma antikoncepcie alebo ako jediná forma uniknutia ohrozenia života v budúcnosti, pričom žiadne iné
formy alternatívnej antikoncepcie s ňou zdravotnícky personál neprebral a dokonca jej nebola vysvetlená
tak, aby tomu plne porozumela, ani samotná podstata sterilizácie. Mala za to, že konaním zamestnancov
právnehopredchodcužalovanéhodošlokneoprávnenémuzásahudojejzdraviaaživota,ktorédosahujú
úroveň neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a porušenia práva na súkromný a rodinný život a

práva na založenie rodiny, čo je v rozpore s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.2. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 16.096,95 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(I.) a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania (II.).

3. Rozhodol tak o nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, po právoplatnom
rozhodnutí sporu rozsudkom č.k. 1C 127/2005-336 z 12.10.2011 v časti požadovanej morálnej
satisfakcie, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobkyni do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku ospravedlnenie doporučeným listom podpísaným jeho štatutárnym zástupcom v navrhovanom

znení, a po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku 1C127/2005-487 z 10.10.2014, ktorý bol rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach 11Co 20/2015-546 z 25.1.2017 v časti žalobkyni prisúdenej náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 500,- € potvrdený a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
bol zrušený z dôvodov uvedených v odvolaní žalobkyne a v zrušenom rozsahu vrátený súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní v zmysle ust.
§ 391 ods. 2 CSP rešpektoval právny názor vyslovený Krajským súdom v Košiciach ako odvolacím

súdom v rozsudku č.k. 11Co 20/2015-546 z 25.1.2017, vec právne posúdil podľa ust. § 13 ods. 1,
2 a 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a článkov 3, 8 a 12 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, odkázal na rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných sporoch, ako
aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ESĽP) v prípadoch porušenia
osobnostných práv, napr. práva na život, osobnú slobodu a bezpečnosť, práva na súkromie a rodinný

život: Malhous vs. Česká republika z 12.8.2001, Pavletič vs. Slovensko z 22.6.2004, Indra vs. Slovensko
z 1.2.2005, v ktorých ESĽP dospel k záveru, že dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa je
samotné konštatovanie porušenia práva. V iných prípadoch ESĽP okrem záveru o porušení týchto
práv súčasne priznal sťažovateľom náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu (Kučera vs. Slovensko
zo 17.7.2007, Babylonova vs. Slovensko z 20.6.20106, Turek vs. Slovensko zo 14.2.2006). Súd

prvej inštancie prihliadol ďalej podľa názoru odvolacieho súdu na rozhodnutie V.C. proti Slovensku
z 8.11.2011 (sťažnosť č. 18968/07) v obdobnej veci týkajúcej sa prípadu vykonania sterilizácie
bez informovaného súhlasu pacientky, v ktorom ESĽP konštatoval, že „sterilizácia žien bez ich
predchádzajúceho informovaného súhlasu ovplyvnila zraniteľných jednotlivcov z rôznych etnických
skupín“, že „dostupná informácia dostatočne nepreukazovala, že lekári postupovali v zlej viere s

úmyslom zle zaobchádzať so sťažovateľkou napriek skutočnosti, že sterilizácia sťažovateľky bez jej
informovaného súhlasu vyzýva na vážnu kritiku, objektívne dôkazy samé o sebe neboli dostatočne
silné na presvedčenie Súdu, že bola súčasťou organizovanej politiky, alebo že bol postup lekárskeho
personálu úmyselne rasovo motivovaný. Pokiaľ sa týka škody, sťažovateľka tvrdila, že zásah do jej práv
mal osobitne závažný charakter a mal trvalé následky a z titulu nemajetkovej ujmy požadovala 50.000

€ a berúc do úvahy zistené porušenia Dohovoru a ich skutkové pozadie ESĽP priznal sťažovateľke
31.000 € za nemajetkovú ujmu spolu s akoukoľvek daňou, ktorá môže byť vyrubená (bod 184)“.
Rovnako postupoval ESĽP v prípade I.G. a ďalší proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 15966/04), v
ktorom z titulu nemajetkovej ujmy priznal sťažovateľkám sumu 28.500 € prvej sťažovateľke a 27.000
€ druhej sťažovateľke. Vykonaným dokazovaním v prejednávanej veci súd mal preukázané, že dňa

10.1.1999 počas hospitalizácie žalobkyne na Pôrodnícko-gynekologickom oddelení NsP Krompachy
zamestnanci tejto nemocnice vykonali protiprávne sterilizáciu žalobkyni ako súčasť jej druhého pôrodu
cisárskym rezom, ku ktorému zákroku žalobkyňa nedala informovaný súhlas. V odôvodnení rozsudku
súd poukázal na okolnosti, ktorými žalobkyňa odôvodňovala uplatnený nárok na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy a konštatoval, že v danom prípade sterilizácia žalobkyni bola vykonaná vo veku 21

rokov, pričom spôsobenie neplodnosti v tak mladom veku predstavuje nepochybne závažný zásah do
jej telesnej integrity, môže privodiť aj trvalé zmeny vo vývoji celkovej osobnosti a má neodškriepiteľný
vplyv na jej možnosti uplatniť sa v rodine, a to hlavne v reprodukčnej oblasti, zvlášť, ak bola vykonaná
bez jej úplného a informovaného súhlasu. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie žalobkyňa listinnými
dôkazmi (č.l. 314-317) preukázala, že sa lieči na neurologické poruchy spojené s výrazne emocionálne

traumatizujúcim zážitkom, o ktorých vypovedala i zást. žalobkyne, ktorá uviedla, že neurologické
problémy žalobkyne - odpadávanie, tras, nervozita a bolesti hlavy nemajú žiadnu organickú príčinu,
ale súvisia s prežitou traumatickou udalosťou, t.j. s jej neplodnosťou, ktorá je následkom sterilizácie,
pričom iný negatívny zážitok žalobkyňa v živote nezažila. Vykonaným dokazovaním súd mal preukázanú
príčinnú súvislosť zdravotného stavu žalobkyne s vykonaným sterilizačným zákrokom, pričom v tejto

otázkesanestotožnilstvrdenímžalovaného,ženapsychikužalobkynemohlavplývaťzmenaprostredia,
keďže žalobkyňa sa presťahovala do Anglicka. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom
žalobkyne a znaleckým dokazovaním na posúdenie otázky, či zdravotné ťažkosti žalobkyne súvisia
s vykonaným sterilizačným zákrokom, súd prvej inštancie zamietol poukazujúc na to, že stranámbolo v dostatočnom časovom predstihu doručené poučenie o procesných právach, ktoré žalovaný
prevzal dňa 10.5.2017 a obidva návrhy predniesol až na pojednávaní dňa 26.5.2017, pričom zrušujúce
rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach mu bolo doručené už dňa 6.4.2017, to znam. že žalovaný mal

dostatok časového priestoru na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania. Súd taktiež poukázal
na to, že žalobkyňa už bola v konaní vypočutá a potreba znaleckého dokazovania sa mu nejavila
potrebná, a to i vzhľadom na citované rozhodnutia ESĽP. Žalobkyňa neurologické poruchy spojené
s výrazne emocionálne traumatickým zážitkom dokladovala listinnými dôkazmi na č.l. 314 - 317 a
lekárskymi správami predloženými na pojednávaní dňa 26.5.2017, ktoré boli vystavené NsP Krompachy

dňa 15.8.2014 a 23.8.2014 (interná ambulancia), dňa 24.6.2015 (ambulantná LSPP), tiež lekárskymi
správami Všeobecnej nemocnice s poliklinikou Levoča zo dňa 30.12.2015 (neurologická ambulancia) a
psychiatra MUDr. F. F.a z 2.3.2015, z ktorých vyplýva, že negatívny zdravotný stav žalobkyne pretrvával
aj v čase podávania lekárskych správ, pričom žalovaná strana tieto listiny nespochybnila. Podľa názoru
súdu na veci nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa stále žije s pôvodným partnerom, s ktorým
uzavrela aj manželstvo, primárnym v tomto smere sa javí, že sterilizácia žalobkyni nebola vykonaná

lege artis a postup nebol v súlade s požiadavkami rešpektovania osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti
a právami garantovanými Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl.
3, 8, príp. čl. 12 Dohovoru). Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobkyňou uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy je dôvodná. Nemal preukázané tvrdenie
žalovaného,ževobdobnýchprípadochsajudikatúraustálilanadesatinesumypožadovanejžalobkyňou,

keďžalovanýnepredložilsúdutakétosúdnerozhodnutie.Súdipriabsenciidôkazuznaleckýmposudkom
nezistil dôvod odkloniť sa od rozhodnutí ESĽP, na ktoré poukázal a v tejto súvislosti akcentoval,
že vykonanie navrhovaného dokazovania by značne predĺžilo súdne konanie v danej veci, ktoré na
súde prebieha už od r. 2005. K tvrdeniu žalovaného o tom, že ESĽP v daných rozhodnutiach priznal
odškodnenie voči štátu, a to za porušenie pozitívneho záväzku Slovenskej republiky pre nedostatok

legislatívnej úpravy, neposkytnutie nedostatočných právnych záruk na ochranu reprodukčného zdravia
a nedostatočných prostriedkov ochrany v týchto prípadoch, kedy súdy neboli schopné poskytnúť
primeranú ochranu a v žiadnom prípade tak výška odškodnenia neprestavovala skutočnú výšku, aká
by mala prináležať za konkrétny zásah do osobnostných práv, v takom prípade ale naopak ide o
výšku, aká prináleží štátu za porušenie jeho záväzkov, ktoré vyplývajú z Dohovoru o ľudských práv

a slobôd - súd uviedol, že ESĽP cit. rozhodnutiami priznal poškodeným nemajetkovú ujmu, a nie
sumu prináležiacu štátu za porušenie jeho záväzkov, ktoré vyplývajú z Dohovoru o ľudských práv a
slobôd. Na podklade zistených skutočností a uvedených dôvodov priznal žalobkyni sumu 16.096,95 €
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ako rozdiel medzi uplatnenou náhradou 500.000 Sk (16.596,95 €)
a právoplatne už priznaným nárokom 500 € a uložil žalovanému povinnosť ju zaplatiť v lehote do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej
žalobkyni priznal nárok na ich náhradu proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Rozsudok napadol žalovaný včas podaným odvolaním s námietkami, že súd prvej inštancie
mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej
miere a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej
inštancie, že nerešpektoval pokyn odvolacieho súdu uložený mu v rozsudku z 25.1.2017, ktorým
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, nakoľko z vykonaného dokazovania nebolo podľa
odvolacieho súdu možné vo veci meritórne rozhodnúť; odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť
„odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania, posúdiť dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku v

zrušenom rozsahu z pohľadu relevantného práva a judikatúry ESĽP tak, aby súdom priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vychádzala z úplne zisteného skutkového stavu. Súd prvej inštancie mal „úplne a
správne posúdiť dôsledky sterilizácie žalobkyne vykonanej bez jej úplného a informovaného súhlasu na
všetky aspekty jej rodinného života, fyzickú a psychickú integritu žalobkyne a v tejto súvislosti vyhodnotiť
zdravotné ťažkosti žalobkyne a posúdiť, či tieto sú v príčinnej súvislosti s vykonaným sterilizačným

zákrokom...“, teda úlohou súdu bolo vykonať dokazovanie za účelom úplného zistenia skutkového stavu.
Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie sa rozsudkom odvolacieho súdu evidentne neriadil a vo
veci rozhodol bez toho, aby vykonal čo len jediný dôkaz ! Poukázal na to, že po vrátení veci súd vykonal
len jedno pojednávanie, na ktorom strany sporu zotrvali na svojich vyjadreniach, súd odmietol vykonaťďalšiedôkazyarozhodolvovecibezdoplneniadokazovania;takýmtoprocesnýmpostupompretoporušil
právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie odňatím možnosti predložiť dôkazy. Pre žalovaného
je úplne nepochopiteľný taký postup súdu, ktorý napriek povinnosti „úplne zistiť skutkový stav“, žiadne

dôkazy nevykonal a uspokojil sa s doterajšími ničím nepodloženými tvrdeniami žalobkyne. Nesúhlasil s
tvrdením súdu prvej inštancie, že nespochybnil zdravotný a psychický stav žalobkyne, keďže žalovaný
počas celého konania tvrdil opak. Nakoľko žalovaný popiera, že sterilizáciou žalobkyne bolo zasiahnuté
do jej rodinného života, jej fyzickej a psychickej integrity, že sa ňou zhoršil jej zdravotný stav a že medzi
sterilizáciou a tvrdeniami žalobkyne existuje príčinná súvislosť, navrhol vykonanie dôkazov znaleckými

posudkami a výsluchom žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie zamietol. Podľa názoru súdu nebolo
potrebné vykonať znalecké dokazovanie z dôvodu, že: a) konanie trvá od r. 2005, b) žalovaný predložil
návrhy neskoro, c) z dôvodu existencie rozhodnutí ESĽP a tiež preto, že d) žalobkyňa už bola v konaní
vypočutá. Podľa žalovaného dĺžka konania nemôže odôvodňovať odňatie práva strany na predloženie
dôkazov a práve dĺžka konania svedčí o možnosti vykonať ním navrhované dôkazy. Poukázal na to, že
samotné konanie vedie súd, a preto nemôže byť na jeho ťarchu, že toto konanie trvá od r. 2005, v ktorom

nikdy nerobil žiadne obštrukcie, vždy sa vo veci riadne vyjadril a jeho zástupca sa zúčastňoval súdnych
pojednávaní. Mal za to, že už terajšia dĺžka konania zasahuje do jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a súd prvej inštancie zasiahol aj do ďalších jeho ústavných práv, keď odmietol
vykonať navrhnuté dôkazy. Taktiež ďalší dôvod, pre ktorý súd odmietol vykonať dokazovanie, je podľa
žalovaného v hrubom rozpore so zákonom (ust. § 154 CSP), pokiaľ ako dôvod nevykonania dôkazov

súd prvej inštancie uvádza skutočnosť, že poučenie o procesných právach bolo doručené žalovanému
dňa 10.5.2017 a žalovaný navrhol vykonať dôkazy až na pojednávaní dňa 27.5.2017. Žalovaný pritom
navrhol vykonať dôkazy pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa skončilo dokazovanie, pričom súdom
mu nebola zaslaná žiadna výzva s lehotou na podanie návrhov na vykonanie dôkazov s upozornením,
že na neskôr navrhnuté dôkazy nemusí súd prihliadať. Postup súdu prvej inštancie žalovaný vníma

len ako snahu o „rýchle“ ukončenie prípadu a jeho zmietnutie zo stola. Žalovaný ozrejmil, že z dôvodu
hospodárnosti konania chcel vykonať výsluch žalobkyne na pojednávaní dňa 27.5.2017 a v závislosti
na jej výpovedi by mohli byť sformulované otázky pre znalca v oblasti psychológie, avšak žalobkyňa sa
na pojednávanie nedostavila a pojednávanie tak zostalo na úrovni zotrvania na doterajších vyjadreniach
strán sporu. Zdôraznil v tejto súvislosti, že právo na predkladanie dôkazov je základné právo, ktoré

patrí každej strane súdneho sporu. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR totiž platí, že nevykonanie
účastníkom navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie
dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd SR v náleze sp.
zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je

porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
K otázke možnosti navrhovania dôkazov a princípu dôkazného bremena citoval tiež právny názor z
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 259/2010 a rozsudku ESĽP v prípade Feldbrugge c.
Holandsko z r. 1986. Podľa žalovaného súd prvej inštancie svojim postupom zasiahol do jeho práv
a znevýhodnil ho oproti žalobkyni, keď mu odňal možnosť vykonať ním navrhované dôkazy. Potreba

vykonania dôkazov pritom existovala z dôvodu absencie úplného zistenia skutkového stavu v merite
veci, pre ktorú odvolací súd nemohol rozhodnúť a uložil súdu prvej inštancie skúmať: a) dôsledky
sterilizácie žalobkyne na všetky aspekty jej rodinného života, na jej fyzickú a psychickú integritu, b)
zdravotné ťažkosti žalobkyne c) a príčinnú súvislosť. Za nesprávny pokladal postup súdu prvej inštancie,
ktorému pre vydanie rozsudku postačovali doteraz vykonané dôkazy a existencia rozhodnutí ESĽP, a

to aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia sa netýkali tohto prípadu. Takýto názor súdu podľa žalovaného
je v zjavnom rozpore s právnym a skutkovým stavom. Každé rozhodnutie súdu (vrátane ESĽP) je totiž
jedinečné a nie je z neho možné urobiť všeobecný záver o tom, v akom rozsahu došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobkyne. Každý človek je špecifický a pokiaľ v jednom prípade môže sterilizácia
znamenať pre človeka doživotnú traumu, v druhom prípade môže zasiahnuť do osobnostných práv len

minimálne. Z rozhodnutí ESĽP ani z rozsudku však nie je možné vôbec vyčítať, ako sterilizácia (a v
akom rozsahu) zasiahla do všetkých aspektov rodinného života žalobkyne, do jej fyzickej a psychickej
integrity, aké má žalobkyňa zdravotné ťažkosti a aká je medzi tým príčinná súvislosť. Nakoľko však
sudca nie je psychológ ani lekár a žalovaný popiera ničím nepreukázané tvrdenia žalobkyne, navrhol
žalovaný vykonanie dôkazov výsluchom žalobkyne za účelom zistenia, ako sterilizácia vplýva na jej

rodinný život, nakoľko žalobkyňa sa odčlenila z rómskej komunity a od začatia konania (r. 2005) podľa
vedomosti žalovaného sa relevantné skutočnosti o jej živote zmenili, preto žalovaný považoval ich
preukázanie za nutné. Zároveň navrhol dôkaz znaleckým posudkom pre účely zistenia psychického
stavu žalobkyne, nakoľko súd prvej inštancie bol povinný skúmať zásah sterilizácie do psychickejintegrity žalobkyne, resp. jeho rozsah, či zdravotné problémy žalobkyne sú spôsobené vykonanou
sterilizáciou,pričomžalovanýpopiera,žebyknejakémuzásahuvôbecdošlo.Žalovanýtrvalnavykonaní
navrhnutých dôkazov, a preto navrhol odvolaciemu súdu tieto dôkazy vykonať v odvolacom konaní,

ktoré sú potrebné pre úplné zistenie skutkového stavu a spravodlivé rozhodnutie vo veci, čo napokon
dosvedčuje aj napadnutý rozsudok, v ktorom absentuje čo i len zmienka o tom, v akom rozsahu zasiahla
sterilizácia (a či vôbec) do psychickej integrity žalobkyne, jej zdravotného stavu, a či existuje medzi
týmto príčinná súvislosť. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie pochybil aj preto, že sa neriadil
rozsudkom odvolacieho sudu, ktorý mu uložil povinnosť „pri rozhodovaní zobrať zreteľ aj na právoplatné

rozhodnutia súdov týkajúce sa obdobných prípadov“. Takýto záver je pritom podľa žalovaného v súlade
s požiadavkou predvídateľnosti práva, podľa ktorej obdobné situácie musia byť právne posudzované
rovnakým spôsobom (I. ÚS 236/06, PL. ÚS 36/95, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.ÚS 80/99). S
ohľadom na túto povinnosť žalovaný žiadal, aby súd prvej inštancie pri rozhodnutí zohľadnil najmä
právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Košice II č.k. 43C 7/2014 a Krajského súdu v Košiciach č.k.
5Co 203/2012, ktorými súdy zaviazali v obdobných prípadoch žalovaných na zaplatenie cca 1.500 €,

ktoré súd bez akéhokoľvek vysvetlenia v napadnutom rozsudku opomína a ignoruje a pre žalovaného
je prekvapujúce tvrdenie uvedené v rozsudku (bod 27.), že údajne nepredložil doklad o existencii
takýchto rozhodnutí. Žalovaný sa z napadnutého rozsudku nedozvedel, prečo v danom prípade bolo
žalobkyni priznaných 500.000,- Sk a v iných prípadoch nie, a to napriek tomu, že tento prípad je od
dotknutých prípadov vo viacerých bodoch odlišný tým, že žalobkyňa už nežije v rómskej komunite a

začlenila sa do života mimo nej, deti už má, a teda sterilizáciou sa nepripravila o možnosť mať svojich
potomkov. Závažnosť konania právneho predchodcu žalovaného je teda iná, aká tomu bola v obdobných
prípadoch.Žalobkyňasavôbecnepokúšalamaťďalšiedetialternatívnouformou,ktorújejzdravotnýstav
bezpochyby umožňoval, pričom žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že sterilizácia nie je trvalá.
Aj tvrdenie žalobkyne o tom, že jej partner nechce s ňou žiť v spoločnom zväzku z dôvodu sterilizácie,

sa ukázalo počas konania ako neopodstatnené, lebo žalobkyňa stále žila a žije, dokonca dnes už v
manželskom zväzku, s tým istým partnerom. Zároveň žalovaný poukázal na rozdielnosť typu subjektov
vykonávajúcich sterilizáciu, keď v tomto konaní nie je pasívne legitimovaným subjekt vykonávajúci
sterilizáciu, ale subjekt, na ktorého prešli záväzky nemocnice bez jeho vedomia a vôle, pričom sa tak
podľa žalovaného stalo neústavným spôsobom. Napokon žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť,

že sterilizácia de facto zachránila život žalobkyne, pričom jediným sporným bodom bolo nedodržanie
administratívneho postupu zo strany pracovníkov jeho právneho predchodcu, ktorým skutočnostiam
súd prvej inštancie v rozsudku sa vôbec nevenoval a priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v
niekoľkonásobnej väčšej výške, ako tomu bolo v obdobných, podľa žalovaného závažnejších prípadoch.
Ani relevanciu rozhodnutí ESĽP podľa žalovaného súd v rozsudku neposúdil správne, nehovoriac o tom,

že odignoroval jeho argumenty týkajúce sa aplikácie judikatúry ESĽP. ESĽP sa totiž v rozhodnutiach,
na ktoré odkazuje súd prvej inštancie, vôbec nezaoberal výškou nemajetkovej ujmy vo vzťahu k
sterilizácii sťažovateliek, a teda v akom rozsahu sterilizácia vplývala na rodinný život sťažovateliek,
fyzickú či psychickú integritu sťažovateliek a už vôbec nevyhodnocoval zdravotné ťažkosti sťažovateliek
a neposudzoval, či tieto sú v príčinnej súvislosti s vykonanými sterilizačnými zákrokmi. ESĽP sa zaoberal

len tým, či bol Slovenskou republikou porušený Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd,
keď právny systém Slovenskej republiky umožnil vykonať sterilizácie spôsobom, ktorý podľa ESĽP
nebol v súlade s Dohovorom o ochrane základných ľudských práva slobôd. ESĽP pritom výslovne
uviedol, cit.: „Čo sa týka namietaného porušenia práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8
Dohovoru, Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Dohovoru tým, že svojím právnym

systémom nezabezpečilo práva garantované týmto článkom takým spôsobom, aby prijalo účinné právne
záruky chrániace reprodukčné zdravie, a to osobitne žien rómskeho pôvodu ...“ (N.B. proti Slovensku,
rovnako V.C. proti Slovensku a I.G. a spol. proti Slovensku). Podľa názoru žalovaného však za to,
že Slovenská republika má nedokonalý právny systém, predsa nemôže zodpovedať žalovaný. Podľa
názoru žalovaného odvolaním napadnutý rozsudok nemá náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP,

lebo v ňom absentuje čo i len zmienka o tom, akými úvahami bol súd vedený pri hodnotení dôkazov a
použití právnych predpisov, ako posúdil argumenty strán sporu, ako dospel k priznanej sume a prečo sa
pri určení výšky nemajetkovej ujmy odchýlil od konštantnej judikatúry. Odkázal v tejto súvislosti na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07, tiež III. ÚS 243/07, z ktorých citoval právny názor. Vzhľadom
na uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu

trov konania v plnom rozsahu.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. S odvolacími námietkami žalovanéhonesúhlasila a mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné, súd danú vec správne
právne posúdil, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a z vykonaného dokazovania vyvodil správne
právne závery. Podľa žalobkyne nedôvodné sú i námietky žalovaného týkajúce sa porušenia práva

na spravodlivý proces nevykonaním navrhovaných dôkazov, keďže procesný postup súdu inštancie v
tomto smere bol v súlade so zákonom. Z citácií v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré uvádza žalovaný
v podanom odvolaní, podľa žalobkyne nevyplýva povinnosť súdu prvej inštancie „dokazovanie doplniť“,
ale úplne a správne posúdiť dôsledky sterilizácie žalobkyne na všetky aspekty jej rodinného života
a jej fyzickú a psychickú integritu, čo zákonite nemuselo znamenať doplnenie dokazovania. Navyše

v súlade s ust. § 149 CSP je na stranách sporu, aby uplatnili pred súdom prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany. Žalovaný síce predložil súdu prvej inštancie návrh na doplnenie dokazovania,
ale urobil tak písomným podaním až na pojednávaní dňa 26.5.2017 a súd prvej inštancie postupoval
správne, ak na návrh žalovaného s poukazom na ust. § 153 ods. 2 CSP neprihliadol a vo veci
vykonal dokazovanie oboznámením obsahu lekárskych správ, ktoré predložila žalobkyňa. Žalobkyňa
má za to, že uvedeným postupom súdu prvej inštancie nedošlo v žiadnom prípade k porušeniu práv

žalovaného na spravodlivý proces, navyše v konaní nebolo nutné vykonávať ďalšie dôkazy, keďže ona
dostatočným spôsobom preukázala dôsledky vykonanej sterilizácie na jej rodinný život, jej psychickú
a fyzickú integritu. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že sterilizácia jej bola vykonaná vo veku
21 rokov, pričom spôsobenie neplodnosti v tak mladom veku predstavuje vážny zásah do jej telesnej
integrity a má neodškriepiteľný vplyv na jej možnosti uplatniť sa v rodine, a to hlavne v oblasti

reprodukčnej. Akcentovala skutočnosť, že vykonanie sterilizácie, ktorá mala za následok jej neplodnosť,
má samo o sebe negatívny vplyv na jej súkromný a rodinný život a na postavenie v komunite, čo v
konaní preukázala okrem svojej účastníckej výpovede aj článkami a posudkami Romistov týkajúcich
sa postavenia neplodnej ženy v rómskej komunite, svedeckými výpoveďami svedka JUDr. Mikuša
a lekárskymi správami preukazujúcimi jej zdravotné ťažkosti (vrátane psychickej ujmy), ktoré sú v

príčinnej súvislosti s vykonaným zákrokom. Na uvedenej skutočnosti nemení nič ani fakt, že otec
jej detí s ňou uzavrel manželstvo. Uviedla, že aj napriek tomu, že t.č. žije s rodinou v Anglicku, so
svojimi známymi a príbuznými je stále v kontakte, v mieste bydliska a v jej susedstve v Anglicku
žijú najmä osoby rómskej etnickej príslušnosti zo Slovenska a tiež z Bystran, navyše často trávi
čas aj na Slovensku, kde cestuje aj kvôli pretrvávajúcim zdravotným problémom a nutnosti vyhľadať

zdravotnú starostlivosť. Súd prvej inštancie teda správne uvedené skutočnosti mal za preukázané a
návrh žalovaného na doplnenie dokazovania zamietol. Podľa žalobkyne podanie návrhu na doplnenie
dokazovania žalovaným v tejto fáze konania nevylučujú ani jeho snahu zbytočne celé konanie, ktoré
v súčasnosti trvá viac ako 12 rokov, ešte predlžovať. Žalobkyňa odmietla argumentáciu žalovaného
o rozdielnych okolnostiach, ktoré v danom prípade podľa žalovaného mal súd pri rozhodovaní o

výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňovať, napr. že žalovaný je právnym nástupcom nemocnice,
ktorej zamestnanci sterilizáciu vykonali, že sterilizácia žalobkyne bola život zachraňujúcim úkonom, že
žalobkyňa sa nepokúšala mať ďalšie deti alternatívnou formou, že žije v manželstve a iné. K uvedeným
tvrdeniam žalovaného uviedla, že pri určovaní výšky odškodnenia jej nemôže byť na ťarchu, že došlo
k prechodu práv a povinností na žalovaného ako právneho nástupcu. Čo sa týka sterilizácie ako život

zachraňujúceho úkonu, slovenské súdy a ESĽP už jednoznačne ustálili, že sterilizácia nikdy nemôže
byť život zachraňujúcim úkonom a vždy je potrebné ju vykonať po poskytnutí informovaného súhlasu
ženy. Mala za to, že nemožno od nej požadovať, aby sama pre ňu neprijateľnými spôsobmi (ako sú
napr. umelé oplodnenie) odstraňovala následky protiprávneho zákroku. Poukázala na to, že súdy v
tejto právnej veci už právoplatne rozhodli o tom, že vykonaním sterilizácie došlo k neoprávnenému

zásahu do jej osobnostných práv, jej integrity, zdravia a k zníženiu jej dôstojnosti, pričom neplodnosť,
ktorá je následkom sterilizačného zákroku, môže mať negatívny vplyv na jej postavenie v rodine a aj
v celej rómskej komunite a v tejto súvislosti práve uvedenú argumentáciu žalovaného tiež odmietli.
Nie je preto namieste ju zohľadňovať ani pri určovaní konečnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy
a súd prvej inštancie postupoval správne, ak tak neurobil. Zároveň súd prvej inštancie postupoval v

súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ak pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadolajnarozhodnutiaESĽPatiežprávoplatnérozhodnutiaslovenskýchsúdov,konkrétnerozsudok
Okresného súdu Košice II č.k. 43C 54/2011 z 19.2.2016, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach 5Co 283/2016 z 27.9.2016. Žalobkyňa zároveň poukazuje na to, že sumy priznávané
Európskym súdom pre ľudské práva sú nepomerne vyššie oproti sume, akej sa domáhala v tomto konaní

a bola jej priznaná súdom prvej inštancie. Podľa žalobkyne neobstojí ani interpretácia rozhodnutí ESĽP
žalovaným, nakoľko suma priznaná rozhodnutiami ESĽP nepredstavuje odškodnenie sťažovateliek za
„nedokonalý právny poriadok SR“, ale predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie ich práv, ku
ktorým došlo vykonaním nezákonnej sterilizácie. Priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v sume16.596,59 € (pôvodne 500.000 Sk) za uvedený zásah do jej osobnostných práv je primerané a podľa
názoru žalobkyne je plne v súlade s rozhodnutiami ESĽP a právoplatnými rozhodnutiami slovenských
súdov v skutkovo takmer totožných veciach.

6. Žalovaný v odvolacej replike k vyjadreniu žalobkyne v plnom rozsahu odkázal na všetky svoje
doterajšie vyjadrenia na odvolanie, v ktorom uviedol dôvody preukazujúce nezákonnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 v spojení s ust. § 367 ods. 2 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania
v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, preskúmal
napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných

podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné a napadnutý rozsudok je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa ust. § 378 ods. 1 a 2
CSP potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.11.2019 o 10.00 h.
po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

8. Odvolací súd nezistil odvolaním namietané nedostatky či neúplnosť v skutkových zisteniach, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, pochybenia v postupe súdu v procese vykonávania
alebo hodnotenia dôkazov, príp. nevykonaním žalovaným navrhnutých dôkazov alebo, že by súd pri
svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané

alebo vyplynuli z tvrdení strán, príp. vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli alebo nevyšli v konaní najavo alebo, že by preskúmavané rozhodnutie
vychádzalo z právneho posúdenia veci založeného na nesprávnej aplikácii právneho predpisu alebo
nesprávnej interpretácii inak správne použitej právnej normy. V konaní neboli zistená procesná vada
majúca za následok porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces ani žiadne iné nedostatky či

pochybeniavprocesnompostupesúduvzmysleust.§365ods.1písm.b)CSP,ktorébymali(mohlimať)
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie úplne zistil skutkový stav a spor právne
posúdilsprávnymspôsobom,povykonanídokazovaniazosprávnychskutkovýchzistenívyvodilsprávne
právne závery o právach a povinnostiach sporových strán, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia
dostatočne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a

na ktorých svoje rozhodnutie založil tak po stránke skutkovej, ako aj po stránke právnej. Odôvodnenie
rozsudku dáva odpoveď na rozhodujúce tvrdenia, námietky a právne argumenty sporových strán, preto
mu nemožno vytknúť nepreskúmateľnosť pre neúplnosť alebo nezrozumiteľnosť dôvodov a odvolací
súd konštatuje, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zodpovedá zákonným
požiadavkám kladeným na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP a

plne rešpektuje základné právo strán (i žalovaného) na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ako vyplýva
z judikatúry Ústavného súdu SR, za porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu.

9. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

10. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnym skutkovým základom rozhodnutia i s
právnymi závermi súdu prvej inštancie v prejednávanej veci a zároveň v súlade s cit. ust. § 387 ods. 2
CSP konštatuje vecnú správnosť preskúmavaného rozsudku a zákonnosť a úplnosť jeho dôvodov, na

ktoré v podrobnostiach odkazuje.

11. Skutočnosti uvedené v odvolaní a odvolacie námietky žalovaného nič nemenia na vecnej správnosti
rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkového základu ani právnych záverov súduprvej inštancie uvedených v odôvodnení rozsudku, na ktorých je preskúmavané rozhodnutie súdu
prvej inštancie založené. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody v
prejednávanej veci nie sú preukázané. Súd prvej inštancie v súlade so zákonom posúdil dôvodnosť

uplatneného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a k odvolacím námietkam
žalovaného odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že existencia právneho základu nároku v
tomto spore už bola ustálená právoplatným rozsudkom č.k. 1C/127/2005-487 z 10.10.2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11Co/20/2015-546 z 25.1.2017 so záverom, že žalobkyňa
má nárok (popri morálnej satisfakcii) i na peňažné zadosťučinenie za spôsobenú nemajetkovú ujmu.

Aj pokiaľ ide o výšku peňažného zadosťučinenia priznaného žalobkyni v sume 16.596,95 € (500.000
Sk), súd prvej inštancie postupoval v plnom súlade so zákonom a zásadami ustálenými v právnej praxi,
rešpektujúc zároveň záväzný právny názor odvolacieho súdu vyslovený v rozsudku 11Co/20/2015-546
z 25.1.2017.

12. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadne výšky priznanej peňažnej

satisfakcie, ktorú súd priznal v súlade s kritériami ustanovenými § 13 ods. 2 a 3 OZ. Toto ust. dáva
fyzickej osobe dotknutej v jej osobnostnej sfére mimo iného tiež právo požadovať pri neoprávnenom
zásahu zodpovedajúce zadosťučinenie, a to či už morálne alebo v peniazoch. Zadosťučinenie sleduje
cieľ primerane zmierniť nepriaznivé následky neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu fyzickej
osoby. Ust. § 13 OZ nevymedzuje žiadnu hranicu, či už minimálnu alebo maximálnu pre určenie výšky

zadosťučinenia v peniazoch; ustanovuje iba, že zadosťučinenie musí byť primerané. Podľa § 13 ods.
3 OZ výšku náhrady nemajetkovej ujmy určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

13. Pri posudzovaní nárokov na zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu treba mať na zreteli, že vznik

nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, pretože prakticky ide o stav mysle poškodenej osoby.
Ide o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby
- predovšetkým jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú
vo vnútornom živote človeka, napríklad tiež sloboda, rodinný život a pod. (porov. rozsudok NS ČR sp.
zn. 30Cdo 3731/2011 z 27.6.2012). Nemajetková ujma je teda kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je

možné preukázať iba obtiažne, a preto vo svojej podstate súd neposudzuje formu a rozsah odškodnenia
podľa toho, ako sa poškodený cítil, ale či mal vzhľadom na všetky okolnosti dôvod cítiť sa byť na
nehmotných hodnotách poškodený. Ide o psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné
skutočnosti náročne preukázateľné. Aj preto by tiež bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom
výsluchu účastníka (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 3007/2010 z 31.8.2011).

Tieto úvahy v konečnom dôsledku v právnej praxi vyústili do záveru, že vznik nemajetkovej ujmy nie je
potrebné dokazovať v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by
bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (porov. rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2555/2010 zo dňa 15.3.2012).

14. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je, v
závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu
podľanázoruprávnejpraxetrebapovažovaťujmu,ktorúfyzickáosobavzhľadomnaokolnosti,zaktorých
k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu
značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by

predmetnú ujmu v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.)
takto vnímala aj každá iná fyzická osoba. Vlastný zásah do osobnostných práv je potrebné hodnotiť
vždy objektívne s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv.
konkrétne uplatnenie objektívneho kritéria), ako i na osobu postihnutej fyzickej osoby (tzv. diferencované
uplatnenie objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia

znamená, že o zásah do osobnosti fyzickej osoby v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej
situácie, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím na
dotknutú osobu, je možné spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu
a trvanie nepriaznivého následku, pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca
sa na mieste a v postavení postihnutej osoby (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 83/2011

z 27.10.2012).

15. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnostných práv nie je
jedinýmavýlučnýmkritériompreurčenievýškynemajetkovejujmyvpeniazoch.Priurčenítejtovýškysúdmusí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné
tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28.4.1998).

16. Súd prvej inštancie v danom prípade pri posúdení rozsahu vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobkyne
a určení výšky primeraného peňažného odškodnenia, správne vyšiel z názoru, že sterilizácia bola
žalobkyni vykonaná vo veku 21 rokov pri pôrode druhého dieťaťa zamestnancami NsP Krompachy
(právny predchodca žalovaného) bez poskytnutia úplného a informovaného súhlasu pacientky na tento

zákrok a nesporne predstavovala závažný zásah do telesnej integrity, najmä reprodukčného zdravia,
ľudskej dôstojnosti a osobnej slobody, ale i celkovej osobnosti žalobkyne a výrazne a trvale ovplyvnila
možnosti jej uplatnenia v rodine. Súd správne prihliadol tiež na okolnosti porušenia práva, ako i
na rozhodnutia ESĽP v porovnateľných, skutkovo obdobných prípadoch, ako v tejto prejednávanej
veci, týkajúce sa sterilizácie rómskych žien bez ich informovaného súhlasu, ktorými bolo priznané
odškodnenie sťažovateľkám vo výrazne vyšších sumách 27.000 €, 28.500 €, príp. 31.000 € z titulu

nemajetkovej ujmy. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že ESĽP považoval náhrady priznané
slovenskými súdmi s odkazom na vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov v sumách 1.593
€ a 1.593,30 € za nedostatočné, pričom tiež odmietol tvrdenie, že by sterilizačný zákrok bol život
zachraňujúcim úkonom (hrozba poškodenia života nie je bezprostredná). Vzniknutá nemajetková ujma
v prípade žalobkyne podľa názoru odvolacieho súdu svojou intenzitou a rozsahom je tak závažnou,

že nemôže byť odčinená iným spôsobom, ako priznaním finančného odškodnenia. Výška napadnutým
rozsudkom žalobkyni priznaného peňažného zadosťučinenia na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy
celkom vo výške 16.596,95 €, je primeraná závažnosti ujmy spôsobenej vykonaním sterilizácie bez
informovaného súhlasu pri pôrode v mladom veku jej života (21 rokov), charakteru zasiahnutých
hodnôt jej osobnosti a značnej intenzite tohto neoprávneného zásahu do zdravia, osobnej slobody a

ľudskej dôstojnosti žalobkyne s tým, že úvaha súdu je podložená správnym hodnotením rozhodujúcich
skutkových okolností posudzovaného prípadu.

17. I keď možno súhlasiť s názorom žalovaného, že právna úvaha súdu prvej inštancie, na podklade
ktorej vyvodil z vykonaného dokazovania existenciu (priamej) príčinnej súvislosti medzi vykonaným

sterilizačným zákrokom a zdravotnými ťažkosťami žalobkyne (neurologické poruchy - odpadávanie,
tras, nervozita a bolesti hlavy), na ktoré sa v súčasnosti lieči v internej, neurologickej a psychiatrickej
ambulancii - nie je podložená dostatočným skutkovým základom; uvedené posúdenie súdu však podľa
názoru odvolacieho súdu nemalo vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku, a to jednak preto,
že rozsah odškodnenia súd prvej inštancie určil na podklade úvahy, v rámci ktorej nepriaznivý vplyv

sterilizácie žalobkyne vykonanej bez jej informovaného súhlasu na jej zdravotný stav, súd hodnotil ako
jednu z viacerých do úvahy vzatých skutočností (s prihliadnutím i na skutkovo obdobné prípady už
právoplatne judikované v iných sporoch a tiež rozhodnutia ESĽP v obdobných prípadoch), ale tiež preto,
že bez ohľadu na prítomnosť týchto konkrétnych, žalobkyňou subjektívne vnímaných a prezentovaných
dôsledkov sterilizácie, pri posúdení výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy, v súlade s názorom právnej

praxe je významné predovšetkým objektívne kritérium, v rámci ktorého i v prejednávanej veci treba vyjsť
z toho, že sterilizácia ako taká predstavuje významný zásah do reprodukčného zdravotného statusu
každého jednotlivca a je objektívne spôsobilá negatívne a závažne ovplyvniť početné aspekty osobnej
integrity jednotlivca vrátane jeho fyzického a psychického zdravia a emocionálneho a rodinného života
(pozri V.C. proti Slovensku, sťažnosť č. 18968/07).

18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalovaný v odvolaní nedôvodne namieta nesprávnosť
postupu súdu prvej inštancie, pokiaľ nevykonal ním navrhnuté dôkazy opakovaným výsluchom
žalobkyne a znaleckým posudkom na posúdenie existencie priamej príčinnej súvislosti medzi
vykonaným sterilizačným zákrokom a zdravotnými ťažkosťami žalobkyne, lebo táto okolnosť pre

posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade nebola rozhodujúca a preto súd
nevykonaním navrhnutých dôkazov neporušil právo žalovaného na spravodlivý proces.

19. Za dôvodné nemožno pokladať ani ďalšie odvolacie námietky žalovaného, ktorými namieta, že
zásah do osobnosti žalobkyne nespôsobil priamo, lebo bol iba zriaďovateľom a právnym nástupcom

NsP v E., že sterilizácia žalobkyne bola život zachraňujúcim úkonom, že žalobkyňa sa nepokúšala mať
ďalšie deti alternatívnou formou, že žije v manželstve a i. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd
odkazuje na relevantnú argumentáciu žalobkyne uvedenú v jej vyjadrení k odvolaniu žalovaného (ktoré
bolo odvolateľovi doručené 17.8.2017), s ktorou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, poukazujena skutočnosti uvedené v bode 16. tohto rozhodnutia a nepovažuje za potrebné sa k týmto námietkam
žalovaného podrobnejšie vyjadrovať.

20. Preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je zároveň plne konzistentné so závermi
vyplývajúcimi z rozhodnutí ESĽP, ktoré sa týkajú skutkovo porovnateľných prípadov sterilizácií rómskych
žien bez poskytnutia informovaného súhlasu na tento zákrok, vykonaných po pôrode dieťaťa (prípad
V.C. proti Slovensku z 8.11.2011 sťažnosť č. 18968/07, N.B. proti Slovensku z 12.6.2012 sťažnosť
č. 29518/10 a I.G. a ďalší proti Slovensku z 13.11.2012). V súvislosti s odvolacími námietkami

žalovaného odvolací súd poukazuje taktiež na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice II č.k.
43C/54/2011-814 z 19.2.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Co/283/2016-858 z
27.9.2016 v obdobnej veci, ktorým súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený
zásah do jej telesnej integrity, práva na autonómiu a súkromného a rodinného života v rovnakej
výške 16.096,96 € (500.000 Sk), ako bola priznaná napadnutým rozsudkom v prejednávanej veci. V
kontexte týchto rozhodnutí v obdobných veciach možno podľa odvolacieho súdu konštatovať naplnenie

požiadavky jednotného posudzovania porovnateľných prípadov a predvídateľnosti práva, vyplývajúcej
z ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a princípu právnej istoty.

21. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v
napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v

plnom procesnom úspechu žalobkyne v spore.

22. Žalovaný ako odvolateľ nemal úspech v odvolacom konaní a žalobkyňa bola v odvolacom konaní
plne úspešná, preto jej odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na
náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti žalovanému, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).