Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/84/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200547
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1017200547.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey

Kriškovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: J..
P. X., Z..: XX.XX.XXXX, P. XXXX/XX, B., zast.: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo obrany SR, Kutuzovova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. SELP-114-5/2017-RK zo dňa 20.03.2017, č. SEĽUZ-41-14-1/2017-OdSP zo
dňa 07.02.2017, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie a rozhodnutia správnych orgánov

1. Súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 31.01.2017 doručil žalobca žalovanému žiadosť
o sprístupnenie informácií zo dňa 27.01.2017 podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k
informáciam (ďalej aj ako „zákon č. 211/2000 Z.z.”), v ktorej žiadal o písomné odpovede na nasledovné
otázky, cit.:

1.) „Kto bol zriaďovateľom VŠJŽ, VŠKD, VSOŠ, VG SNP a ostatných vojenských stredných škôl?
Ako, resp. akým spôsobom podliehali verejnej kontrole a inšpekcii? Ak eventuálne nepodlihali kontrole,
vysvetliť dôvod.
2.) Na základe čoho boli žiakom vojenských stredných škôl pri nástupe do vojenskej školy odobratý
občiansky preukaz? Poznámenávame, že jediným dokladom na preukazovanie totožnosti po celú dobu
štúdia im zostala tzv. PREUKAZ ŽIAKA VSOŠ A „VYCHÁZKOVÁ KNÍŽKA”?
3.) Na základe čoho museli žiaci vojenských stredných škôl nosiť vojenskú rovnošatu s oficiálnymi

znakmi príslušnosti k ČSĽA a štátneho znaku? Aký právny predpis reguloval používanie oficiálneho
štátneho znaku a vojenských symbolov na verejnosti maloletými občanmi ČSSR?
4.) Na základe čoho sa museli žiaci vojenských stredných škôl hlásiť na OVS, poprípade na VB, alebo
na miestnom národnom výbore pri udelení voľna k upusteniu posádky, alebo po príchode na prázdniny?
Prečo túto povinnosť nemali žiaci, naši rovesníci z civilných škôl?
5.) Na základe čoho boli voči študentom vojenských stredných škôl uplatňované základné vojenské
predpisy: Zákl 1-1, Zákl 1-2, Zákl 1-3 a prečo ich museli dodržiavať a navyše rešpektovať aj mnohé

ďalšie vojenské predpisy?
6.)Nazákladečohoaprečomuselibyťžiacivojenskýchstrednýchškôlzaraďovanídoslužiebdozorného
batérie, pomocníka dozorného kuchyne, do zmien v kuchyni, do spojok a museli dodržiavať stálu bojovú
pohotovosť aj v mierových podmienkach - obmedzovaním ich vychádzok napr. len 1/3...atď?7.) Na základe čoho sa žiaci vojenských stredných škôl zúčastnili slávnostnej Vojenskej prehliadky napr.
dňa 08.05.1970 v Prahe? (Pozn. medzi nimi boli i takí, čo mali iba 17 rokov). Prečo tam nepochodovali
žiaci civilných stredných škôl?

8.) Prečo bolo veliteľom, technikom a náčelníkom - t.j. vojakom z povolania, slúžiacim v tých istých
areáloch kasární (kde bola situovaná aj vojenská stredná škola) priznaná I. kategória funkcií, teda bola
hodnotená výrazne oveľa priaznivejšie ako Vy dnes posudzujete službu žiakov vojenských stredných
škôl (iba v málo bonitnej III. pracovnej kategórii)? Vysvetlite dôvody, prečo žiaci vojenských stredných
škôl tvorili vojenské jednotky, napr. družstvo, čata, batéria, oddiel, ktorými velili regulárni vojenskí

velitelia?
9.) Na základe čoho žiaci vojenských stredných škôl vykonávali vojenskú prípravu (strelecká, taktická,
chemická, OPZHN a ďalšie) a prečo všetky vyučovacie predmety boli úzko špecializované len na
vojenskú tematiku?
10.) Prečo boli žiaci vojenských stredných škôl ozbrojovaní osobnými zbraňami - 7,62 mm samopalom
vz. 58, 7,62 mm pištoľou vz. 52, guľometmi UK-59, pancierovkami RPG-7 a vykonávali ostré streľby z

týchto pechotných zbraní a hádzali ostrými ručnými granátmi? Na základe čoho a prečo im boli pridelené
osobné zdrane, napr. 7,62 mm samopaly vz. 58? boli týmito ručnými zbraňami vyzbrojení aj vojaci
základnej služby ČSĽA, ktorí neboli žiakmi vojenských škôl?
11.) Žiaci vojenských stredných škôl mali počas štúdia na škole pridelené aj poľné uniformy vz. 60, tzv.
maskáče s ihličkovým vzorom a čierne vysoké boty vz. 60 (tzv. kanady), ktorými boli jednotne vystrojení

aj všetci ostatní vojaci z povolania i vojaci základnej vojenskej služby ČSĽA. Zdôvodnite prečo tieto
poľné uniformy žiaci vojenských stredných škôl používali, a k akému účelu?
12.) Žiaci vojenských stredných škôl boli počas 4-ročného štúdia ubytovaní v kasárňach, alebo
internátoch? Akým bol v tom zásadný rozdiel a čo slúžili ich rozlíšeniu?
13.) Žiadam MO SR predložiť tri oficiálne rezortné záznamy preferovaných funkcií uplatňovaných v

rezorte MNO ČSSR ako I. a II. kategórie funkcií z roku 1964, 1975 a 1988 (platné v rozhodnom čase),
registrované v Zbierke zákonov ČSSR, ktoré by MO SR oprávňovali vylúčiť dobu štúdia na vojenských
stredných školách z I. a II. kategórie funkcií.
14.) Žiadam MO SR posúdiť, cit.: „Dobu štúdia žiada stredného odborného učilišťa (pozn.: ...môžeme to
byť aj žiak vojenskej strednej školy) pripravovaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie, ktorá

sa započítava ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa praktické vyučovanie uskutočňuje
pravidelne na pracoviskách alebo v prevádzkach (pozn.: môžu byť považované aj strážené areály a
budovy kasární, vojenské výcvikové priestory a vojenské letiská), kde sa vykonávali zamestnania I.
(II.) pracovnej kategórie (pozn.: vojaci z povolania mali na týchto istých pracoviskách priznanú I. a II.
kategóriu funkcií a prečo nie žiaci vojenských stredných škôl???).

15.) Prečo sa deň nástupu do vojenskej strednej školy nepovažuje za začiatok odpočítavania telesnej,
psychickej, duševnej, fyzickej a inej záťaže, vypätia a drancovania zdravia a stresu žiakov a toto
kontinuálne vyčerpávanie a nemilosrdcné ničenie osobnosti, nepretržite pokračovalo až do skončenia
(záveru) vojenskej služby, do jeho odchodu do zálohy (civilu). Prečo toto odpočívanie riešite iba
od nástupu na vojenskú základnú službu, či niekedy až oveľa neskôr? Vysvetlite prečo práve deň

nástupu žiakov na vojenskú strednú školu netreba považovať za začiatok najvyššej prípustnej expozície
dôsledkov na ich zdravie vyplývajúcej z I. kategórie funkcií. Išlo, alebo nešlo o prácu v ťažkom rizikovom
prostredí, ktoré malo negatívny vplyv na kondíciu a zdravotný stav žiaka a jeho bezpečnosť a hygienu v
službe? Nepredstavovali tieto okolnosti dôvody pre zaradenie tejto služby do preferovaných kategórií?
16.) Tie stredné školy niesli predovšetkým názor VOJENSKÉ. Boli výlučne zaradené do rezortu MNO

ČSSR, alebo fungovali pod iným rezortom. Prečo mali taký militantný názov? Vysvetlite prečo sa ním
líšili od ostatných civilných stredných škôl?
17.) Tie vojenské stredné odborné školy (VSOŠ) niesli predovšetkým názov ODBORNÉ. Prečo nemali
názov PRIEMYSELNÉ? V čom bol zásadný rozdiel, a čím sa líšili od názvu civilných stredných škôl?
18.) Rezortné záznamy preferovaných zamestnaní museli byť registrované v Zbierke zákonov ČSSR

a nielen vychádzať z údajov evidenčného listu vojaka, ale aj zo všetkých prípustných dôkazných
prostriedkov preukazujúcich vznik nároku na znížený dôchodkový vek. Absenciu evidenčného lístka
vojaka však môže účinne nahradiť aj „čestné vyhlásenie” dvoch svedkov, prečo túto okolnosť
neuznávate? Mali rezorty Ministerstvá školstiev ČSR a SSR, Ministerstva práce a sociálnych vecí ČSSR,
MinisterstvazdravotníctvaČSSRaústrednévýboryodborovýchzväzov,kdispozíciirelevantnépoznatky

na vydanie záznamov prác a pracovísk zakázaných mladistvým (na vojenských stredných školách)???
Mali k dispozícii písomný súhlas týchto orgánov na výkon dozornej služby (aj niekoľkokrát do mesiaca)
a vojenského výcviku vykonávaných žiakmi vojenských stredných škôl? Vie MO SR tieto pochybnosti
vyvrátiť a vierohodne preukázať požadované skutočnosti?19.) Je všeobecne známe, že doba služby v I. a II. kategórii funkcií mala rozhodujúci vplyv na stanovenie
podmienok vzniku nároku na dôchodok (nižší dôchodkový vek), tak aj na výšku dôchodku (zvýšení
základnej výmery dôchodku). Podľa ustanovení § 17 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. federálne ústredné

orgányštátnejsprávyaústrednéorgányštátnejsprávyrepublík,vichodborochpôsobnostisavykonávali
práce a ktoré odôvodňovali, aby zamestnania boli zaradené do I. a II. pracovnej kategórie, vydávali
svojimi výnosmi rezortné záznamy zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie. Za ostatné
ústredné orgány a organizácie, v ich odboroch pôsobnosti sa vykonávali práce, ktoré odôvodňovali, aby
zamestnania boli zaradené do I. alebo II. pracovnej kategórie, vydávalo tieto zoznamy svojim výnosom

federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí, a ak išlo o ústredné orgány a organizácie republík,
príslušné ministerstvo zdravotníctva a sociálnych vecí republiky v dohode s federálnym ministerstvom
práce a sociálnych vecí. Vie MO SR tento legislatívny a zákonný postup vierohodne preukázať?
20.) Prečo žiaci vojenských stredných škôl museli chodiť niekoľkokrát mesačne do 24-hodinových
dozorných služieb u svojej jednotky? Len pre pamäť pripomíname, že podľa ustanovenia § 166 ods.
1 zák. č. 65/1965 Zb. bývalého zákonníka práce: „Zamestnávateľ nesmie mladistvých zamestnávať

prácou nadčas a prácou v noci. Výnimočne môžu mladiství starší ako 16 rokov vykonávať nočnú prácu
nepresahujúcu jednu hodinu, aj je to potrebné pre ich výchovu na povolanie. Nočná práca mladistvého
musí bezprostredne nadväzovať na jeho prácu pripadajúcu podľa rozvrhu pracovných zmien na denný
čas”. Vie MO SR tieto zákonné ustanovenia zdôvodniť a zosúladiť s tým, čo sa v skutočnosti na
vojenských stredných školách odohrávalo?

21.) Prečo žiaci vojenských stredných škôl okrem dozorných služieb u svojej jednotky museli navyše
držať stálu bojovú pohotovosť (v čase mieru), čo fakticky znamenalo, že iba 10 - 20% z celkového
počtu žiakov mohlo napr. ísť na vychádzky mimo kasární. Viete potvrdiť, alebo vylúčiť tieto praktiky na
vojenských stredných školách (najmä do roku 1991).
22.) Aký skutočný profil študentov bol vo VG SNP v Banskej Bystrici, VŠJŽ v Bratislave, VŠKD v Žiline

a žiakov VSOŠ v ostatných mestách L. Mikuláš, Prešov, Martin, Žilina, Nitra, Nové Mesto nad Váhom,
Holešov...?
23.) Čo a kto urobil vtedajším militantom z FMNO ČSSR prietrž v ich agresívnych a útočných plánoch
naďalej pokračovať vo vychovávaní detských vojakov, boli to medzinárodné zmluvy a dohody o práve
na slobodný výber povolania z roku 1991, ktoré zakazovali detskú prácu? Alebo to boli iné dokumenty,

vymenujte ktoré? Existujú takéto prípady oficiálneho ozbrojovania mladistvých v SR a ČR ešte dnes?
Prestali byť tieto praktiky spornými až prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorá v čl. 33
zakotvovalaprávonabezplatnévzdelanienazákladnýchastrednýchškolách?Prečoprávetoutolistinou
bol osobám mladším ako 18 rokov zakázaný vojenský výcvik? Ako sa prijatie tejto listiny konkrétne
prejavilo na vojenských stredných školách v SR a ČR?

24.) Je pravdou, že schopnosť vojenských stredných škôl smerovať svojich žiakov k budúcemu
vojenskému povolaniu značne komplikovalo aj prijatie čl. 26 Listiny základných práv a slobôd garantujúci
každému občanovi ČSSR právo sa slobodne rozhodnúť o svojom povolaní?
25.) Išlo v ČSSR do roku 1991 o výchovu detských vojakov na vojenských stredných školách?
26.) Do vojenskej knižky kompetentné orgány MO SR vpisovali výlučne len „vojenské” záležitosti

a nie také, ktoré sa udiali v ostatnom civilnom živote vojaka z povolania. Ak je vojenská knižka
oficiálnym dokladom, t.j. verejnou listinou rovnako ako občiansky preukaz, prečo potom štúdium 1., 2.,
3., a 4. ročníka VG SNP, VSOŠ, VSJŽ, VŠKD a ostatných vojenských stredných škôl chronologicky
zapisovaných do kolónky: „Vojenská činná služba”, MO SR dnes odmieta tento zápis vo vojenskej knižke
rešpektovať, s tým, že vraj nejde o službu? Vysvetlite dôvody.”

2. Listom zo dňa 07.02.2017 č. SEĽUZ-41-14-1/2017-OdSP Sekcia ľudských zdrojov Ministerstva
obrany SR (ďalej aj ako „prvostupňový orgán”) zaslala žalobcovi odpovede na ním položené otázky pod
bodmi 1. až 10., 12., 19 a 22. Prvostupňový orgán toho istého dňa vydal podľa § 18 ods. 2 zákona
č. 211/2000 Z.z. rozhodnutie o odmietnutí poskytnúť informácie č. SEĽUZ-41-14-2/2017-OdSP, ktorým

žiadosti žalobcu o sprístupenie informácií sčasti nevyhovel a s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č.
211/2000 Z.z. informácie požadované žalobcom v bodoch 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16.,
17., 18., 20., 21., 23., 24., 25. a 26 prvostupňový orgán odmietol žalobcovi poskytnúť. V odôvodnení
tohto rozhodnutia prvostupňový orgán okrem iného uviedol, že informáciami požadovanými žalobcom
v uvedených bodoch žiadosti nedisponuje a keďže nie je povinný vytvárať nové informácie, nemôže

predmetné informácie žalobcovi poskytnúť. Po odvolaní (rozklade) žalobcu, argumentačným základom
ktoréhoboližalobnédôvody,vydalministerobranySRdňa20.03.2017rozhodnutieč.SELP-114-5/2017-
RK, ktorým rozklad žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. Odôvodnenienapadnutéhorozhodnutiaministrajeobdobnéakovyjadreniekžalobeadetailnejšiesasúdkjednotlivým
jeho častiam vyjadril nižšie.

II.
Žaloba

3. Žalobca považoval stanovisko vydané prvostupňovým orgánom dňa 07.02.2017 a rovnako tak obe
rozhodnutia správnych orgánov o odmietnutí poskytnúť informácie za nezákonné, žiadal ich zrušiť

a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Považoval ich za nepriaznivé, strohé a neobsahujúce
vyčerpávajúce odpovede na všetky žalobcom položené otázky. Rozhodnutiami žalovaného malo dôjsť
k ukráteniu žalobcu na jeho právach.

4. Poukázal na to, že ako mladistvý študoval na Vojenskej strednej odbornej škole raketového vojska
a delostrelectva v Martine v období od 01.09.1967 do 31.07.1971. Vo svojej žiadosti uviedol také

otázky, ktoré vedú k ozrejmeniu sporných podmienok štúdia na zriadených VSOŠ. Zastával názor, že
na tieto sporné otázky žalovaný nevie alebo nechce odpovedať. Zdôraznil, že v dôsledku nepresných
informácií pochádzajúcich z dielne žalovaného sa mnohí vojenskí vyslúžilci dnes musia sporiť so
Sociálnou poisťovňou o svojich oprávnených dôchodkových nárokoch, ktorá im štúdium v 1. a 2. ročníku
VSOŠ v Martine uznáva len ako málo bonitnú III. pracovnú kategóriu a nie ako ostatnú vojenskú

službu v I., resp. II. kategórii funkcií. Výrazne ich to poškodzuje, pretože vojenskí stredoškoláci do
služieb naozaj chodili a po celý čas štúdia podliehali vojenskej jurisdikcii, a to bez výnimky. To všetko
v čase, keď ešte nemali vojenskú základnú službu, ani vojenskú prísahu, ani odvod u lekára a pod.
Namietal, že napadnuté rozhodnutia žalovaného sa len zľahka dotýkajú problematiky, ktorá sa skutočne
odohrávala na vojenských stredných odborných školách, najmä do obdobia prelomového roku 1991,

avšak ani náhodou neodzrkadľujú skutočnú realitu. Mal za to, že v závažných právnych veciach sa
niektoré všeobecné súdy, žalovaný a predovšetkým Sociálna poisťovňa hodnoteniu a posudzovaniu
dôkazov radšej vyhýbajú, alebo na niektoré kľúčové otázky nedávajú jasnú a zrozumiteľnú odpoveď.
Podľa žalobcu tak dochádza k úmyselnému zahmlievaniu podstaty veci, ktorý žalovaný odmieta riešiť.
Vyslovil presvedčenie, že žiaci a poslucháči vojenských stredných škôl majú právo na ochranu pred

diskrimináciou v spojení s právom na súdnu ochranu. Ani všeobecné súdy nie sú absolútne viazané
doslovným znením zákona, ale môžu a musia sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavno-právnych princípov.

5. V ďalšej časti žaloby žalobca rozsiahlo a podrobne opisoval skutkový a právny stav vo vzťahu k

vojenským stredným školám a štúdiu na nich, predovšetkým v 1. a 2. ročníku. Okrem iného zastával
presvedčenie, že jeho štúdium na VSOŠ v Martine v 1. a 2. ročníku bolo jednoznačne vykonávaním
služby. Išlo predovšetkým o dozornú službu na rotách a batériách u svojej jednotky. Upozornil na význam
a obsah vojenskej knižky, do ktorej sa zapisovali výlučne len vojenské záležitosti a nie také, ktoré sa
udiali v ostatnom civilnom živote. Okrem iného tiež upozornil na vojenskú prísahu, ktorú vykonal dňa

31.08.1969 a na vojenský odvod, ktorý musel vykonať do nástupu na základnú službu dňa 04.08.1969,
kedy mal iba 17 rokov. Ďalej poukázal na právnu úpravu sociálneho zabezpečenia ČSSR v čase jeho
štúdia na VSOŠ a v tejto súvislosti na podmienky zaraďovania zamestnaní do I. alebo II. pracovnej
kategórie. Dôvodil, že v 1. a 2. ročníku VSOŠ v Martine od 01.09.1967 do 03.08.1969 v dĺžke 703
dní žalobca absolvoval bezprostrednú a ničím neprerušovanú prípravu na budúce vojenské povolanie.

Je podľa neho preto nevyhnutné, aby táto doba bola rešpektovaná a započítaná k jeho prospechu
na účely dôchodkového zabezpečenia v I. kategórii funkcií a nie v III. kategórii funkcií. O zložitosti
tohto problému podľa žalobcu nasvedčuje aj fakt, že v rozhodnom čase už bol vystavený pôsobeniu
prísnych vojenských predpisov, disciplinárnemu poriadku, či dokonca Trestnému zákonu s osobitnými
ustanoveniami o vojenských trestných činoch, čo ostatní vrstovníci žalobcu v civilných zamestnaniach

vôbec nepociťovali. Žalobca musel znášať oveľa viac povinností a zodpovednosti ako ostatní jeho
vrstovníci, čo podľa neho malo byť dnes spravodlivo zohľadnené v jeho prospech. Poukázal na to,
že jeho vrstovníci, t.j. 14-15 roční banícki a sklárski učni mali toto obdobie uznané ako preferovanú I.
pracovnú kategóriu, resp. II. pracovnú kategóriu.

6. Ďalej žalobca poukázal na informácie sprístupnené Ústredím Sociálnej poisťovne, podľa ktorej
zamestnanie (obdobie dôchodkového poistenia) zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie mohla fyzická
osoba získať už po skončení povinnej školskej dochádzky, ak vykonávala zamestnanie, ktoré bolo
zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie. Tiež mohla získať zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnejkategórie aj ako žiak stredného odborného učilišťa za predpokladu, že sa praktické vyučovanie
uskutočňovalo pravidelne na pracoviskách alebo prevádzkach, kde sa vykonávali zamestnania I. (II.)
pracovnej kategórie. Podľa žalobcu to znamená, že doba odborného štúdia žiaka vojenskej strednej

odbornej školy vychovávaného a pripravovaného pre zamestnanie I., resp. II. kategórie funkcií, sa musí
posudzovať ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci študijného plánu pravidelne
vykonával odborný a predovšetkým vojenský výcvik a vojenská príprava na tých istých pracoviskách
alebo prevádzkach, kde sa vykonávalo zamestnanie I., resp. II. kategórie funkcií (t.j. išlo o kasárne,
vojenské výcvikové priestory, letiská, vojenské nemocnice a pod.).

7. Vo vzťahu k rozhodnutiu žalovaného o odmietnutí poskytnúť konkrétne informácie žalobca namietal,
že žalovaný síce uviedol dôvody, na základe ktorých tak urobil, ale tie sú nepresvedčivé a vyhýbavé.
Mal za to, že v tomto prípade nepripadá do úvahy ani paralyzovanie činnosti žalovaného, ani
spôsobovanie byrokratických ťažkostí, prípadne i strmé navyšovanie počtov úradníkov žalovaného. To
všetko považoval iba za zámienku ako sa vyhnúť opísaniu pravdivých skutočností, na ktoré vytrvalo

a trpezlivo žalobca hľadá odpoveď. Dôvodil, že žalovanému neoznamoval nejaké vlastné subjektívne
pocity, ale pocity, ktoré korešpondujú s pocitmi, poznatkami a skúsenosťami stoviek jeho spolužiakov,
vrstovníkov z celej SR a ČR, ktorí boli tiež absolventmi vojenských stredných škôl v bývalej ČSSR.
Argumenty žalovaného v tomto smere považoval za účelové. Zdôraznil, že žalovaný síce priznáva, že
nemá k dispozícii tri rezortné zoznamy MNO ČSSR, ktoré by vylučovali žiakov vojenských stredných

škôl z I., resp. II. kategórie funkcií. No napriek tomu tieto informácie poskytuje Sociálnej poisťovni, ktorá
ich využíva v neprospech vojenských výslužilcov pri uplatňovaní ich dôchodkových nárokov. Uviedol, že
žalovaný je štátnou inštitúciou, ktorá musí dodržiavať zákony a nekonať svojvoľne.

III.

Vyjadrenie žalovaného

8. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 25.07.2017, žalobu považoval
za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že žaloba žalobcu smeruje v prvom rade proti stanovisku
žalovaného č. SEĽUZ-41-14-1/OdSP zo dňa 07.02.2017, ale vôbec z nej nevyplýva, z akého dôvodu

žalobca napáda aj toto rozhodnutie, ktorým sa jeho žiadosti v konečnom dôsledku vyhovelo. To,
že žalobca nedostal na svoje otázky odpoveď v takom duchu, ako si prial, podľa žalovaného ešte
nezakladá nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, tobôž nie v prípade, ak žalobca ani nepoukazuje na
konkrétne ustanovenia právnych predpisov, ktoré mali byť týmto rozhodnutím alebo samotným konaním
žalovaného porušené. Žalovaný konštatoval, že obsah žaloby žalobcu nekorešponduje s obsahom

napadnutých rozhodnutí č. SEĽUZ-41-14-2/2OdSP zo dňa 07.02.2017 a č. SELP-114-5/2017-RK zo
dňa 20.03.2017 a adekvátne nereaguje na ich odôvodnenie za účelom poukázania, v čom žalobca vidí
ich nezákonnosť. Poukázal na to, že v prevažnej väčšine obsahu žaloby žalobca obšírne opisuje svoje
pocity a subjektívny pohľad na obdobie prípravy jeho osoby, ako aj jeho rovesníkov, na budúce povolanie
vojakov z povolania, ktorý konfrontuje s výkonom tzv. detskej práce, odvolávajúc sa na všeobecne

záväzné právne predpisy účinné v rozhodnom období a medzinárodné dohovory na vec sa vzťahujúce,
primárne sa domáhajúc, že žalovaný potvrdí legitímne očakávania žalobcu spočívajúce v započítaní 1.
a 2. ročníka doby štúdia, teda prípravy na výkon budúceho povolania vo vojenskej strednej odbornej
škole ako zamestnanie I. kategórie funkcií. Žalovaný zdôraznil, že ak žalobca poukazuje na nesprávnosť
napadnutých rozhodnutí č. SEĽUZ-41-14-2/2OdSP zo dňa 07.02.2017 a č. SELP-114-5/2017-RK zo dňa

20.03.2017, je jeho povinnosťou hodnoverne preukázať, na základe čoho považuje tieto rozhodnutia
za nesprávne a o čo konkrétne opiera svoje tvrdenia. Žalovaný zastával názor, že žaloba žalobcu tieto
požiadavky nespĺňa. Z jej obsahu podľa žalovaného nie je zrejmé, ktoré zákonné ustanovenia boli podľa
názoru žalobcu zo strany žalovaného porušené, keď tento neodpovedal na všetky jemu položené otázky.

9. Dôvodil, že v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. povinné osoby sprístupňujú len informácie, ktoré majú
mať k dispozícii. Režim uvedeného zákona neustanovuje povinnosť nové informácie vytvárať alebo
vyjadrovať názory k určitej problematike. Ak by povinná osoba musela spracovávať údaje inej formy
ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, žiadosť o poskytnutie informácií by sa v skutočnosti zmenila na pokyn
nadriadeného, čo nebolo a ani nie je účelom zákona č. 211/2000 Z.z. Žiadosť o poskytnutie informácií

má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje o veciach verejných bez toho, aby sa stala pokynom
na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Žalovaný zastával názor, že v prípade žiadosti
žalobcu o poskytnutie informácií zo dňa 27.01.2017 táto obsahuje požiadavky, ktoré si vyžadujú najmä
zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií a následné vytvorenie novej kvantitatívnej akvalitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žalobcu. Mal za to, že žalobca koncipovanými otázkami
jednoznačne požaduje od povinnej osoby najmä, aby vyjadrila svoj právny, resp. odborný názor, alebo
svoje právne, resp. odborné stanovisko vzťahujúce sa k žalobcom položeným otázkam, prípadne k

výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov účinných v rozhodnom čase. Podľa žalovaného mu
takáto povinnosť poskytnúť odpovede na žalobcom položené otázky nevyplýva zo žiadneho všeobecne
záväzného právneho predpisu. Zdôraznil, že odpovede na žalobcom položené otázky by v konečnom
dôsledku nemali charakter informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. V prípade vypracovania odpovedí
na žalobcom položené otázky by išlo iba o subjektívne názory žalovaného, pretože žalovaný nemá

dokumenty alebo informácie, ktoré by takéto odpovede obsahovali, vôbec vytvorené, resp. spracované.
Informáciami požadovanými žalobcom k bodom 11., druhá veta v bode 12., 13. až 18., 20., 21., 23.,
24., 25. a 26. predmetnej žiadosti žalobcu žalovaný ako povinná osoba nedisponuje, nemá možnosť
ich získať automatizovaným spôsobom ako súčasť informačných systémov, ani vyhotovením kópie už
vypracovaného dokumentu, ktorý by spĺňal požadované náležitosti odpovede.

10. Žalovaný po posúdení obsahu bodov 1 až 26 žiadosti žalobcu dospel k úvahe, že súvisia s
históriou vývoja vojenského školstva v bývalej ČSSR a od roku 1993 s reformou vojenského školstva
SR a hodnotením štúdia žiakov vojenských škôl na účely dôchodkového (výsluhového) zabezpečenia.
Žalobca podľa žalovaného požaduje, aby žalovaný vyjadril svoj názor, stanovisko, právnu úvahu, resp.
aby poskytol právne poradenstvo vzťahujúce sa k výkladu všeobecne záväzných právnych predpisov

upravujúcich dôchodkové zabezpečenie bývalých profesionálnych vojakov. Zdôraznil, že takáto
povinnosť žalovanému nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Záverom žalovaný dodal, že žaloba
žalobcu je výsledkom jeho účelového konania, ktoré nie je spôsobilé vyvolať nezákonnosť napadnutých
rozhodnutí. Žalobca sa podľa žalovaného rozsiahlym opisom svojich domnienok, subjektívnych pocitov
a zážitkov snaží odkloniť pozornosť súdu od podstaty predmetného sporu, ktorým je fakt, že žalovaný

svojim konaním a rozhodnutím neporušil žiadne ustanovenie právneho predpisu.

IV.
Posúdenie veci

11. Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 182 SSP)
a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

12. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

13. Podľa § 6 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

14. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

15. Úlohou súdu bolo v prejednávanej veci v rozsahu žalobných dôvodov posúdiť, či minister obrany
SR, ako druhostupňový správny orgán, rozhodol správne, keď potvrdil rozhodnutie vydané v prvom
stupni, ktorým žiadosti žalobcu o sprístupenie informácií bolo sčasti nevyhovené a poskytnutie informácií
požadovaných žalobcom v bodoch 11., druhá veta v bode 12., 13., 14., 15., 16., 17., 18., 20., 21., 23.,
24., 25. a 26 bolo odmietnuté.

16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

17. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.18. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho
alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

19. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá
požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované
informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím (§ 18).

20. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do
spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát,
sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou
poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so
žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie.

21. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované
informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom
v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

22. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá

o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť
bola odložená (§ 14 ods. 3).

23. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje
nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného

úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej
správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

24. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

25. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

26. V prejednávanom prípade bola kľúčovou a zároveň spornou otázkou kvalita informácií, ktorých
poskytnutia sa žalobca domáhal od žalovaného ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Tento
zákon pojem „informácia“ nedefinuje. Podľa obsahu slova je informáciou správa, údaj alebo poučenie,

ktoré fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe a dovtedy
jej nebola známa. Informácia je základom vzájomného vymieňania údajov, ktoré má za cieľ získanie
nového poznania. Informáciou je aj štatistické spracovanie údajov. Vychádzajúc z definície podľa českej
právnej úpravy (zákon č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím) sa pod pojmom „informácia“
rozumie akýkoľvek obsah alebo jeho časť v akejkoľvek podobe, zaznamenaný na akomkoľvek nosiči,

najmäobsahpísomnéhozáznamunalistine,záznamuuloženéhovelektronickejpodobealebozáznamu
zvukového, obrazového alebo zvukovo-obrazového, nie však samotný nosič informácií (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sži/10/2012 zo dňa 28.09.2012).

27. Po posúdení obsahu žiadosti žalobcu zo dňa 27.01.2017 dospel súd k záveru, že jej predmetom

bola požiadavka vyžadujúca zber a spracovanie požadovaných informácií v agende žalovaného, čo
by si s veľkou pravdepodobnosťou vyžiadalo okamžité prechodné navýšenie pracovného zaťaženia
existujúcich personálnych a technických kapacít príslušného organizačného útvaru žalovaného na
vyhľadanie a spracovanie odpovedí (poskytnutie informácií). V tejto súvislosti súd poukazuje na
viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009,

rozsudok sp. zn. 8Sži/2/2010 zo dňa 09.12.2010, rozsudok sp. zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014,
rozsudok sp. zn. 5Sži/3/2011 zo dňa 15.12.2011), v ktorých najvyšší súd vyjadril názor, že zo
zákona č. 211/2000 Z.z. nevyplýva jeho využívanie na získanie takých informácií, ktoré by následne
žiadateľ (resp. iné subjekty) využil, napr. pri svojej podnikateľskej činnosti alebo inak na získaniemajetkového alebo iného prospechu, ani možnosť (tretích osôb) získania napríklad rôznych dokumentov
o právnych úkonoch, ktoré sú súhrnom množstva údajov či dohôd a postupov rozličného charakteru,
požívajúcich rôznu právnu ochranu. Rovnako z neho nevyplýva povinnosť povinného subjektu

získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály,
požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v jeho dokumentácii nenachádzajú.
Rovnako zo zákona č. 211/2000 Z.z. nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť
oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci, alebo realizovať šetrenia, či
kontrolnú alebo vyhodnocovaciu činnosť na požiadanie oprávnených osôb. Oprávnené osoby môžu

požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii,
a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. Rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela
spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú, alebo poskytovať oprávnenej osobe
kompletné podklady, ktoré má k dispozícii, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti zmenil na
pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona č. 211/2000 Z.z.

28. Žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach
verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu
povinnej osoby. Marila by sa tým výkonná aj riadiaca funkcia nadriadených, kontrolných alebo dozor
vykonávajúcich orgánov a do výkonu verejnej správy by zasahovali subjekty, ktoré za jej činnosť
nezodpovedajú a ani ju nevykonávajú (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sži/7/2016 zo

dňa 23.08.2017). Zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah
slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Zákon č. 211/2000 Z.z. pritom nevyžaduje zdôvodnenie
žiadosti o sprístupnenie informácie, t.j. žiadateľ nemusí v žiadosti uviesť, na aký účel požadovanú
informáciu žiada. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. má každý právo na prístup
k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii s tým, že súd považuje pri výklade uvedeného

ustanovenia za kľúčový práve pojem „informácia k dispozícii“. S poukazom na ustanovenia § 2 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. je možné určiť, že osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že povinné osoby majú informačnú povinnosť v právnom režime
tohto zákona v rozsahu zverených úsekov štátnej správy, samosprávy, alebo zákonom prenesenej
verejnej správy, pričom záverečná formulácia v ustanovení § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. túto
priamu súvislosť potvrdzuje.

29. Zásadný charakter spornej otázky tkvie v tom, či takýto druh informácie podlieha právnemu režimu
zákona č. 211/2000 Z.z., keďže sa jedná viac menej o ústavne - právnu otázku. Keďže zákon č.
211/2000 Z.z. pojem informácia nedefinuje, tento pojem preto musí byť ustálený súdnou judikatúrou v
kontexte princípov a systému uvedeného zákona. Treba však mať na pamäti, že ústavou garantované
právo na informácie nie je uspokojované iba zákonom č. 211/2000 Z.z., ktorý ustanovuje časovo

prísny právny režim pre povinné osoby. Právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej
verejnej správy. Je potrebné zdôrazniť, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je
služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti
pracuje (disponuje). Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov,
ktorých občania sú súčasťou, pretože žijú, pracujú a zdržiavajú sa v oblasti právneho celku (štátu).

Taktiež ani právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu
pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy (viď rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/5/2013 zo dňa 12.03.2014). Princíp dobrej verejnej správy vyžaduje,
aby orgány verejnej správy riadne a včas plnili zákonom uloženú informačnú povinnosť, pričom platí,
že ak má informácia pôvod v oblasti verejnej správy, v ktorej povinná osoba vykonáva rozhodovaciu

činnosť, implicitne, charakterom informácie je daný aj právny záujem na jej poskytnutí. Súd si je vedomý
toho, že pri posúdení sprístupnenia informácií povinnou osobou nie je možné zákon č. 211/2000 Z.z.
aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné zároveň vyhodnotiť, či sprístupnením informácie
nedôjde k ohrozeniu iného záujmu štátu. Extenzívnym výkladom uvedeného zákona by bolo možné
rozšíriť informačnú povinnosť povinných osôb na akýkoľvek údaj, ktorý majú k dispozícii. V tom prípade

však dochádza k výraznému narušeniu princípu dobrej verejnej správy, keďže v prípade žalobcom
požadovaných informácií, ktoré mu žalovaný odmietol poskytnúť, nešlo o informácie, s ktorými žalovaný
pracuje a disponuje.30. Aj podľa názoru súdu majú žalobcom požadované informácie v rozsahu, v akom neboli povinnou
osobou sprístupnené (viď bod 2 tohto rozsudku) charakter žiadosti o právne poradenstvo, resp. výklad
ustanovení príslušných právnych predpisov a netýkajú sa činnosti žalovaného bez priameho dopadu

vo vzťahu k verejnosti. Zo zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva, že musí ísť o povinnú osobu, ktorá má
žiadanú informáciu vo svojej pôsobnosti alebo k dispozícii a musí ísť o verejný záujem, aby ich mala,
zhromažďovala a poskytovala. Princíp prístupu k informáciám znamená možnosť pozrieť sa na údaje,
ktoré u povinnej osoby „ležia“, a s ktorými povinná osoba pracuje. Informáciou sa myslí to, čo sa u
povinnej osoby v okamžiku opýtania nachádza alebo čo má k dispozícii. Táto povinnosť sa však netýka

dopytov na názory, budúce rozhodnutia, vytváranie nových informácií (ktoré by musel povinný subjekt
vytvoriť na konkrétnu žiadosť žiadateľa) ako sú rozbory, prognózy, porovnávacie prehľady, právne a
iné výklady a podobne (opakovane viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sži/7/2016 zo dňa
23.08.2017).

31. Podľa názoru súdu čiastočné odmietnutie poskytnúť žalobcovi ako žiadateľovi požadované

informácie z dôvodu, že žalovaný nimi nedisponuje, zodpovedalo zákonnej úprave. Keďže požadované
informáciežalovanýnemákdispozícií,muselbytakprežalobcu(podľanímstanovenýchkritérií)žiadané
informácie, ktoré sa v ich originálnej podobe a v jeho dokumentácii nenachádzajú, vytvoriť, zhromaždiť a
vyhľadávať, pričom takáto povinnosť mu zo zákona č. 211/2000 Z.z. nevyplýva. Preto žiadosť žalobcu o
sprístupneniepožadovanýchinformáciínemohlabyťzostranypovinnejosoby(žalovaného)vdotknutom

rozsahu vybavená kladne a ich neposkytnutie tak podľa názoru súdu nepredstavuje negatívny zásah
do práva žalobcu na informácie.

32. Súd dodáva, že sporné otázky žalobcu obsiahnuté v žiadosti o poskytnutie informácií podľa zákona
č. 211/2000 Z.z., smerované na žalovaného, ktorý na nich odmietol odpovedať, resp. odmietol poskytnúť

informácie súvisiace s nimi, aj s ohľadom na prevažnú časť žalobných dôvodov, jednoznačne vykazujú
charakter žiadosti o poskytnutie právnych rád, spracovanie právneho rozboru, resp. právnej pomoci, čo
v súhrne charakterizuje právne poradenstvo poskytované advokátom pri výkone advokácie v zmysle
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Informácie týkajúce sa právnej úpravy vojenských stredných škôl
a štúdia na nich v korelácií s právnou úpravou zamestnávania a sociálneho zabezpečenia nemožno

subsumovať pod povinnosť podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Preto možno v danom
prípade hovoriť o absencii právneho základu na poskytnutie informácií v režime zákona č. 211/2000 Z.z.
Správny súd má vedomosť zo svojej rozhodovacej činnosti o správnych žalobách, ktorými sa žalobcovia
domáhajú práv založených práve na uvedených právnych úvahách.

33. Záverom súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo
dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu
SR vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99, II. ÚS 184/03 a II. ÚS 514/2010). Preto námietky žalobcu, ktorými
spochybňoval rozsah stanoviska žalovaného zo dňa 07.02.2017 nie je možné považovať za dôvodné.
Žalovaný ako povinná osoba prostredníctvom svojho organizačného útvaru (Sekcie ľudských zdrojov)

predmetným stanoviskom poskytol žalobcovi informácie na základe jeho žiadosti v rozsahu, v akom ich
mal k dispozícii, a to za dodržania vyššie opísaných zásad, na ktorých je poskytovanie informácií podľa
zákona č. 211/2000 Z.z. postavené. Ak žalobca nebol spokojný s rozsahom poskytnutých informácií,
ktoré považoval za strohé a nedostatočné, neodôvodňuje to vyslovenie záveru o nezákonnosti
predmetného stanoviska žalovaného, ktoré má v zmysle § 16 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 zákona č.

211/2000 Z.z. charakter rozhodnutia o poskytnutí informácií. Súd v tejto súvislosti navyše zdôrazňuje,
že okrem konštatovania o nedostatočnom poskytnutí informácií žalovaným v predmetnom stanovisku,
žalobca v žalobe neuviedol žiadne ďalšie dôvody, pre ktoré by bolo stanovisko žalovaného nutné
považovať za nezákonné a zasahujúce do subjektívnych práv žalobcu.

34. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v odôvodnení
rozhodnutí uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodli, námietkami žalobcu sa náležite
zaoberaliaministerobranySRakorozkladovýorgánsasúčasnevdôvodochsvojhorozhodnutianáležite
vysporiadal s rozkladovými námietkami. Zo strany správnych orgánov oboch stupňov v prípade žalobcu
nedošlo k postupu, ktorý by bol nad rámec zákona. Napadnuté rozhodnutia správnych orgánov súd teda

považuje za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol.35. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak
vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani
neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

36. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP, § 145 ods. 2
písm. c/ SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti
neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).