Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 9, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/955/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7100899561
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tutko
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7100899561.8

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov 1. F. Z., bytom v Z., F. Č.. XX, 2. F. A., bytom v Z., F. Č..
XX, proti žalovanej V. M., bytom v Z., N. Č.. XX, o určenie pohľadávky do dedičstva a zaplatenia sumy
37 409,55 eura s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 16.10.2014
č.k. 20C/1441/2000-331 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia,
že peňažná pohľadávka ich právneho predchodcu voči žalovanej patrí do dedičstva a zároveň zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobcom sumu 37 409,55 eura so 17% úrokom od 30.12.2007 do zaplatenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením.

Pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa zo zistenia, že žalobcovia sa v konaní domáhajú určenia,
že peňažná pohľadávka po ich právnom predchodcovi X.. F. Z. patrí do dedičstva po ňom a zároveň
žiadajú, aby žalovaná bola zaviazaná zaplatiť im sumu 37 409,55 eura. Pri posúdení naliehavosti
žalobcov na požadovanom určení súd prihliadol na skutočnosť, že v konaní sa nevyskytoval rozpor
medzi dedičmi (žalobcami) o tom, čo patrí, resp. nepatrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi
(pôvodnom žalobcovi). Keďže v prejednávanej veci sa nejedná o rozpor medzi dedičmi o tom, čo patrí
do dedičstva (nie je potrebné odstrániť neistotu v právnom postavení žalobcov) a uvedená pohľadávka
môže byť v dedičskom konaní prejednaná (pretože súd v dedičskom konaní vychádza zo zhodných
tvrdení účastníkov, § 128 O.s.p.), pričom samotná okolnosť, že žalobca zomrel, nebráni v zmysle ust.
§ 470 Občianskeho zákonníka tomu, aby zažalovaný nárok bol dedičom priznaný na základe žaloby o
plnenie, preto súd dospel k záveru, že žalobcovia nemôžu mať na takomto určení predmetu dedičstva
naliehavý právny záujem. Z uvedeného dôvodu návrh na určenie, že peňažná pohľadávka X.. F. Z.
patrí do dedičstva zamietol. Ohľadom peňažného nároku žalobcov voči žalovanej súd konštatoval, že
pokiaľ ide o zánik záväzku žalovanej z predmetnej zmluvy o pôžičke, žalovaná svoje tvrdenie podporila
potvrdením voči pôvodnému žalobcovi, ako aj svedeckými výpoveďami. Pravdivosť obsahu potvrdenia
zo dňa 27.10.1998 poprel predchodca žalobcov X.. F. Z. niekoľkokrát na pojednávaniach. Súd poukázal
na to, že uvedené potvrdenie zo dňa 27.10.1998 bolo napísané vlastnoručne žalovanou, avšak v
mene pôvodného žalobcu. Na základe uvedeného súd nemal za preukázané, že potvrdenie zo dňa
27.10.1998 je pravdivé, a teda žalovaná k uvedenému dátumu nemala žiadne finančné pozdĺžnosti voči
pôvodnému žalobcovi, keďže toto nevyjadrovalo jeho skutočnú vôľu. V tejto časti poukázal na svedeckú
výpoveď svedka X.. F. Q., ktorý v rozpore s tvrdením žalovanej uviedol, že nemal vedomosť o tomto
potvrdení a dozvedel sa o ňom len na pojednávaní, pričom žalovaná na pojednávaní dňa 19.3.2008
tvrdila, že uvedené potvrdenie jej vrátil podpísané pôvodným žalobcom práve svedok X.. F. Q.. Tvrdenie
žalovanej k zániku, hoci len časti dlhu k predmetnej zmluve o pôžičke nepovažoval za nepresvedčivé a

nespochybniteľné, aby umožnili mu prijať záver o pravdivosti týchto tvrdení, ale ani záver o tom, že boli
rozhodne nepravdivé. Súd preto rozhodol v neprospech toho účastníka, v ktorého záujme bolo podľa
hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť, teda v neprospech žalovanej, ktorej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcov žalovanú sumu 37 409,55 eura. Vzhľadom na to, že žalovanej omeškaním s plnením
peňažného záväzku uložil povinnosť zaplatiť žalobcom príslušný úrok z omeškania. Ohľadom námietky
žalovanej, že v konaní na strane žalobcov nevystupovali vedľajší účastníci, a to O. Z. a dedičia po
neb. X.. F. Q. súd konštatoval, že z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. 23D 588/1999 vyplynulo, že
poručiteľka X. Z. zomr. XX.X.XXXX so zanechaním záveru, pričom za závetného dediča určila svojho
manžela - pôvodného žalobcu. Poručiteľkine deti O. Z. a X.. F. Q. nenapadli neplatnosť závetu podľa
§ 40a. Následne počas konania zomrel pôvodný žalobca, pričom zo spisu mal súd za preukázané, že
dedičmi pôvodného žalobcu boli jeho deti a to žalobcovia v prvom a druhom rade. Podľa názoru súdu sú
žalobcovia ako dedičia po pôvodnom žalobcovi považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do
dedičstva a že k správnym úkonom týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva
sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne.

Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcom výroku o zaplatenie sumy 37 409,55 eura s prísl. podala včas
odvolanie žalovaná. Žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v uvedenom výroku zmenil a žalobu
zamietol. V odvolaní uviedla, že súd prvého stupňa nesprávne aplikoval právny predpis na dedičské
konanie, resp. v prípade aplikácie slovenského práva učinil nesprávny výklad relevantného zákonného
ustanovenia a tak nesprávne zostavil okruh dedičov. Hodnotenie dôkazov podľa jej názoru malo
dopadnúť inak, než napadnutým rozhodnutím a výhradu, ktorú vzniesol voči postupu súdu, že žalobu
mal zamietnuť súd z dôvodu ust. § 91 ods. 2 O.s.p. procesného spoločenstva iného počtu dedičov než
tento uvádzaný oboma žalobcami je stále aktuálny a právne opodstatnený. Ďalej uviedol, že poručiteľka
bola nemeckou štátnou občiankou. Konanie spadá do právomoci dedičského súdu v mieste posledného
bydliska poručiteľky, t.j. v danom prípade Hannoverského dedičského súdu. Ohľadne nehnuteľností
nachádzajúcich sa v SR konal po smrti poručiteľky slovenský súd podľa právneho poriadku SR. Len
v takom prípade pripúšťa nemecké právo dedičský prechod nehnuteľného majetku podľa práva inej
krajiny. Ak poručiteľka žila so svojim manželom v zákonnom režime, ktorý predpokladá podiel na majetku
až po zániku manželstva a ak zanechal deti, pozostalý manžel získa polovicu manželstva (1/4 z titulu
zákonného dedičstva a 1/4 ako kompenzačný príspevok). Deti by si mali medzi sebou rozdeliť zvyšok
dedičstva rovným dielom. Podľa § 2303 až 2338 Nemeckého občianskeho zákonníka tento poskytuje
najbližším príbuzným poručiteľa v prípade testamentu peňažitý nárok na polovicu ich zákonného nároku
voči dedičom zo záveru, ak boli v závete z dedenia vylúčení. Tento nárok na povinný podiel majú pokrvní
potomkovia, rodičia a manžel poručiteľa. Ďalej poukazuje na ust. § 217 a § 45 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 97/1963 Zb. Z uvedeného dôvodu považuje právny názor Krajského súdu v Košiciach v zrušujúcom
uznesení, v ktorom ukladá súdu jeho námietky o procesnom spoločenstve ďalších dedičov posúdiť podľa
§ 473, 486 a 489 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka za neakceptovateľný. Oboznámením sa
s dedičskými spismi po spojení 23D 697/98 a D 588/99 zistil, že X. Z.E. zanechala závet a do toho
nepojala spornú pôžičku - úver. Súd prvého stupňa nedostatočne citoval právne relevantné skutočnosti,
nakoľko aj v zmysle právneho poriadku SR závet nebolo potrebné napadnúť žalobou podľa § 40a
Občianskeho zákonníka, v danom prípade, aby dedičia sa mohli stať dedičmi eventuálnej pohľadávky,
ktorá predstavuje žalovanú sumu v tomto konaní. Dedič, ktorý sa domáha svojich práv k veci, ktorá
nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná by mala mať postavenie nerozlučného spoločníka.
Až do vydania dedičstva je totiž každý z nich považovaný za vlastníka celého majetku patriaceho do
dedičstva. Nemecký občiansky zákonník poskytuje najbližším príbuzným poručiteľa peňažný nárok na
jednu polovicu ich zákonného nároku. Preto sa nemohlo stať, aby pri aplikácii nemeckého právneho
poriadku mohli byť inak posudzované deti poručiteľky X.. F. Q. a O. Z. ako oprávnené osoby z dedičstva
voči pohľadávke z pôžičky vo výške 1 200 000,00 Sk, a preto sú nerozlučnými spoločníkmi z tejto a
teda mali byť účastníkmi konania. Vytýka preto súdu prvého stupňa nesprávny postup, keď aplikoval ako
relevantný právny predpis - právny predpis SR. Ďalej uviedol, že za predpokladu, že dedičia X.. F. Q. a O.
Z. boli prizvaní do konania o takejto pohľadávke, spochybnili by dôvodnosť takejto pohľadávky a došlo
by k nesúladu medzi dedičmi. Bez pojatia pohľadávky do dedičstva po X. Z. v rozsahu 19 916,35 eura
nebol pôvodný žalobca aktívne vecne legitimovaný, resp. tým istým nedostatkom trpí žaloba žalobcov.
Vzhľadom k námietkam, ktoré uviedol vo vzťahu k dedičskému konaniu po X. Z. žalobcovia nemôžu
byť účastníci hmotnoprávneho vzťahu v rozsahu, v akom uplatňujú žalobný nárok. Žalobcovia majú
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko nie sú nositeľmi hmotnoprávneho oprávnenia v rozsahu,

ako v konaní uplatňujú. Z dôvodu, že tomu tak je pri nedostatku počtu účastníkov, ktorí dokonca musia
konať spoločne, by žalobe nebolo možné vyhovieť.

Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že sa stotožňuje s rozsudkom
súdu prvého stupňa v celom rozsahu a navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Na základe podaného odvolania odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku o
zaplatenie peňažnej sumy a konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že nie sú splnené
podmienky pre potvrdenie ani pre zmenu rozsudku v uvedenom výroku.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa sa nedôsledne riadil pokynmi
odvolacieho súdu vyslovenými v zrušujúcom uznesení zo dňa 26.2.2014 č.k. 1Co/234/2013-317 vo
vzťahu k aktívnej legitimácie žalobcov v konaní, preto jeho rozhodnutie v časti vyhovujúceho výroku
ohľadom uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcom peňažnú sumu nemožno považovať za
správne.

Podľa § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Predpokladmi dedenia
sú a/ smrť fyzickej osoby, b/ existencie dedičstva, c/ spôsobilý dedič.

Z ust. § 91 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak je navrhovateľom alebo odporcom v jednej veci niekoľko, koná
každý z nich sám za seba.

Ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých
účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu
návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný
súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane (§ 91 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že určovací nárok spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo
nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda, že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti,
môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto
osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. V dobe
od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím
súdu tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstve skončí, a to najmä, kto bude
poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov.

Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov
celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo
majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich
dedičský podiel vyjadruje mieru, ako sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.

To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac poručiteľov a nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne vecí, o
ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým
dedičom) vyporiadané. Za stavu, že tento majetok nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do
vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci. Z právnych
úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne.

V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na svoje zrušujúce uznesenie vyššie citované, v ktorom okrem
iného uložil súdu prvého stupňa po vrátení veci prihliadnuť na námietku žalovanej v odvolaní, a to že v
konaní na strane žalobcu nevystupovali aj ďalší účastníci (O. Z. a dedičia po neb. X.. F. Q.) s prihliadnutím
na ust. § 473, 476, 479 v spojení s § 40a Občianskeho zákonníka.

Súd prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku síce uviedol, že ohľadom posúdenia tejto
námietky žalovanej vychádzal z obsahu spisu tunajšieho súdu sp.zn. 23D 588/1999, z ktorého mal za
preukázané, že poručiteľka X. Z. zomr. dňa XX.X.XXXX so zanechaním závetu, pričom za závetného
dediča určila svojho manžela - pôvodného žalobcu. Súd konštatoval, že poručiteľkine deti O. Z. a X.. F.
Q. na súde nenapadli neplatnosť závetu v zmysle ust. § 40a v nadväznosti na ust. § 479 Občianskeho
zákonníka. Následne počas konania zomrel pôvodný žalobca, pričom zo spisu tunajšieho súdu sp.zn.
14D 98/2003 mal súd za preukázané, že dedičmi pôvodného žalobcu boli jeho deti a to žalobcovia v
prvom a druhom rade. S uvedeným záverom súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť, lebo ako vyplýva z
osvedčenia o dedičstve po poručiteľke X. Z.Ž. zo dňa 14.10.2004 č.k. 23D 588/1999-105 syn poručiteľky
X.. F. Q. a dcéra O. Z. do zápisnice dňa 20.11.2001 vyhlásili, že namietajú relatívnu neplatnosť
predmetného závetu a uplatňujú nárok na povinný dedičský podiel neopomenuteľný dedičov zo zákona.
Ak by súd, ako tvrdí vychádzal z dedičského spisu po poručiteľke X. Z., musel by dospieť k zisteniu, že
uvedené dedičské konanie bolo prerušené, lebo prebiehalo konanie po poručiteľke v Spolkovej republike
Nemecko, vzhľadom na to, že bola nemeckou štátnou príslušníčkou. V tejto súvislosti súd prvého stupňa
nevyhodnotil ani listinný dôkaz nachádzajúci sa v dedičskom spise, a to uznesenie vo veci dedičstva
vydaného Okresným súdom v Hannoveri dňa 11.9.2000 a dedičský list rovnako vydaný Okresným súdom
v Hannoveri dňa 20.10.2000. Vzhľadom na to, že z dedičského spisu je zrejmé, že poručiteľka X. Z.
bola nemecká štátna príslušníčka v čase smrti, je potrebné prípadnú aktívnu legitimáciu jej právnych
nástupcov v konaní v zmysle § 17 zákona č. 97/1963 Zb. posúdiť podľa právneho poriadku štátu, ktorou
bola poručiteľka príslušníkom v čase smrti, teda právom Spolkovej republiky Nemecka.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že je daný žalovanou uvádzaný odvolací dôvod spočívajúci
v nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcov v konaní, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcom výroku zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne posúdiť žalovanou vytýkaný nedostatok
aktívnej legitimácie žalobcov v konaní, v zmysle vyššie uvedeného názoru odvolacieho súdu a
prihliadnuť pritom i na relevantné námietky žalovanej v odvolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3
O.s.p.).

Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.