Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 25, 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7605209517
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7605209517.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne A. E.X., Q.. S., R. C. C. XXX,
R.. Č.. N. N. C., zast. Mgr. Vandou Durbákovou, advokátkou, Košice, Krivá 23, proti žalovanému Z. E.,
E., H. K. X, zast. PUCHALLA & Partners s.r.o., advokátska kancelária, Košice, Kmeťova 24, o ochranu
osobnosti, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku 1C 127/2005-487 z 10.10.2014
Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej
častižalobuzamietol.Súčasnevyslovil,žeotrováchkonaniabuderozhodnutésamostatnýmuznesením.

2. Rozhodol tak o žalobe v časti nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po
právoplatnom rozhodnutí sporu v časti požadovanej morálnej satisfakcie právoplatným rozsudkom

1C 127/2005-336 z 12.10.2011, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaslať žalobkyni do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku doporučene list podpísaný štatutárnym zástupcom nasledujúceho znenia:
„Vážená pani E., dňa 10.1.1999 Vám zamestnanci zrušenej H., príspevkovej organizácie, ktorej práva
a povinnosti prešli na Z., protiprávne vykonali sterilizáciu. Tým ste boli vystavená neoprávnenému
zásahu do Vašej osobnej integrity a následkom tohto zákroku bola a je trvalo znížená Vaša ľudská
dôstojnosť. Uvedené konanie je neoprávneným zásahom do Vášho práva na ochranu osobnosti. Za
tento zásah sa Vám Z. E. ako subjekt, na ktorého prešli práva a povinnosti zrušenej H., touto cestou

hlboko ospravedlňuje“. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala aj zaplatenia náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 16.596,95 € (500.000 Sk) na tom skutkovom základe, že dňa 10.1.1999 porodila na
Gynekologicko-pôrodnickomoddeleníH.(H.)svojedruhédieťapôrodomurobenýmcisárskymrezom,že
počas výkonu cisárskeho rezu zamestnanci tejto nemocnice jej vykonali sterilizáciu a ona si nepamätá,
že by pred pôrodom alebo po ňom podpisovala žiadosť o povolenie sterilizácie. O tom, že podpísala
žiadosť o povolenie sterilizácie z 9.1.1999 sa dozvedela až 13.8.2003 v rámci výsluchu vo veci trestného
konania vedeného pod č. ČVS KUJP-15/OVV-K2003. Tvrdila, že zákrokom zamestnancov nemocnice

bola trvalo spôsobená jej neplodnosť, o čom sa dozvedela až po niekoľkých dňoch, kedy sa informovala
u zamestnancov na okolnosť, či ešte bude môcť mať ďalšie deti, pričom od MUDr. D. dostala informáciu,
že už deti nebude mať. Namietala, že sterilizačný výkon bol zamestnancami právneho predchodcu
žalovaného vykonaný bez jej informovaného súhlasu, bez toho, aby jej bol poskytnutý dostatočný čas apriestor k uváženiu jej reprodukčných schopností a reprodukčnej budúcnosti, a tak de facto proti jej vôli,
žepredvykonanímsterilizačnéhozákrokujuozákrokuniktoneinformoval,vysvetlenieohľadomtakéhoto
zákroku jej nikto nepodal a nikto ju nepoučil o nezvratnosti takého zákroku, že právny predchodca

žalovaného jej neposkytol vyčerpávajúce informácie o jej zdravotnom stave, o rizikách a výhodách
budúcej plodnosti a ani informácie o alternatívnych prostriedkoch liečby, že sterilizácia jej bola vnútená
ako jediná možná forma antikoncepcie alebo ako jediná forma uniknutia ohrozenia života v budúcnosti,
pričom žiadne iné formy alternatívnej antikoncepcie s ňou zdravotnícky personál neprebral a dokonca
jej nebola vysvetlená tak, aby vysvetleniu plne porozumela, ani samotná podstata sterilizácie. Mala za

to, že konaním zamestnancov právneho predchodcu žalovaného došlo tak k neoprávnenému zásahu
do jej zdravia a života, ktoré dosahujú úroveň neľudského a ponižujúceho zaobchádzania a porušenia
práva na súkromný a rodinný život a práva na založenie rodiny, čo je v rozpore s Európskym dohovorom
o ochrane ľudských práv a slobôd.

3. Súd poukázal na právny názor vyslovený odvolacím súdom v rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č.k. 11Co 386/2011-371 zo 14.9.2012 a v uznesení 11Co 207/2013-464 z 26.5.2014, ktorými odvolací
súd zrušil skôr vydané rozsudky súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, a taktiež na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 635/2009
z 31.8.2009, rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 43C 54/2011-672 zo 16.5.2012 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 5Co 203/2012, vec právne posúdil podľa ustanovení § 11, §

13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka, článok 8 bod 1 a čl. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný, pokiaľ ide
o otázku premlčania práva a (ne)súladu námietky premlčania s dobrými mravmi (§ 226 O.s.p.). Po
vykonanom dokazovaní neprihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania nároku a dospel
k záveru, že „žalobkyni je potrebné priznať nemajetkovú ujmu ako nepremlčateľný nárok“. Bol toho

názoru, že vznesenie námietky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je v rozpore s dobrými
mravmi, a že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces u žalobkyne v súlade s článkom 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vzhľadom
na špecifické okolnosti na strane žalobkyne, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, žalobu
podávala v r. 2005, kedy bola judikatúra súdov ustálená v tom, že nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy sa nepremlčuje, a tak zánik uplatňovaného nároku vznesením námietky premlčania by bolo
pre ňu neprimerane tvrdým postihom v kontexte porovnania rozsahu a charakteru uplatneného práva
na priznanie nemajetkovej ujmy a jej pasivitou, v dôsledku ktorej si svoje právo včas (t.j. v rámci
plynutia premlčacej doby) neuplatnila. V tejto súvislosti súd poukázal na rovnaký právny záver vyslovený
Okresným súdom Košice II v rozsudku č.k. 43 C 54/2011-672 zo dňa 16.5.2012, ktorý si osvojil aj

Krajský súd v Košiciach v rozsudku 5Co 203/2012. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané,
že dňa 10.1.1999 právny predchodca žalovaného počas hospitalizácie žalobkyne na Pôrodnícko-
gynekologickom oddelení H. prostredníctvom jej zamestnancov vykonal protiprávnu sterilizáciu na
žalobkyni ako súčasť jej druhého pôrodu cisárskym rezom. Poukázal na skutočnosti, ktorými žalobkyňa
odôvodňovala uplatnený nárok na priznanie nemajetkovej ujmy a uviedla, že od pôrodu (1999), pri

ktoromjejbolavykonanásterilizácia,doroku2001savjejživoteničzvláštneneudialo,avšakvposlednej
dobe sa jej ženy v osade začali vysmievať, že nemajú deti, že spolu s druhom, s ktorým sa navzájom
milujú, poslednú dobu začali túžiť po treťom dieťati, milujú svoje dve deti, ktorým je otcom, že je to
prvý muž v jej živote, s ktorým ku dňu výpovede (18.10.2006) žila 11 rokov, že občas ju prepadnú
pochybnosti a obavy, či kvôli tomu, že nemajú ďalšie deti, ju druh v budúcnosti neopustí, keďže nie

sú ani zosobášení, pričom sobáš má v ich komunite ten význam, že poskytuje istotu pred opustením
partnera. Súd poukázal na to, že v priebehu konania došlo k zmene stavu u žalobkyne, ktorá uzavrela
manželstvo so svojim druhom a opustila komunitu, v ktorej doposiaľ žili a spolu s manželom a maloletými
deťmi sa odsťahovali do Anglicka, teda žalobkyňa t.č. žije v Anglicku a mimo komunity, ktorá uznáva
veľký počet detí v rodine a jej partner s ňou uzavrel manželstvo. Súd uviedol, že z jeho pohľadu nie

je dôležité, či k uzavretiu manželstva došlo zo špekulatívnych dôvodov, ale je rozhodné, že tvrdenia
žalobkyne,ktorýmisasnažilapreukázaťexistenciudôvodovpodporujúcichpriznanienemajetkovejujmy,
nie sú naplnené. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa nepodnikla kroky k tomu, aby po sterilizácii v r. 1999
mohli mať s partnerom (neskôr manželom) ďalšie deti (túto skutočnosť nepreukázala). Súd konštatoval,
že ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a je jedným z predpokladov občiansko-

právnej zodpovednosti. Nemajetkovú ujmu možno charakterizovať ako stratu dôveryhodnosti fyzických
či právnických osôb, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania. Okolnosti, ktoré súd berie do úvahy
pri preukázaní zadosťučinenia, sú: závažnosť a intenzita konania, dosah konania, motívy konania
(napríklad zištné), úmysel, dĺžka trvania protiprávneho konania, dokonanosť - ukončenie protiprávnehokonania. Zadosťučinenie možno priznať v nepeňažnej forme (ospravedlnenie) a v peňažnej forme.
„Súkromný život” je široký pojem, zahŕňajúci inter alia, aspekty fyzickej, psychickej a sociálnej identity
jednotlivca, ako právo na osobnú autonómiu a osobnostný rast, právo na založenie a rozvoj vzťahov s

ostatnými ľudskými bytosťami a právo na rešpektovanie obidvoch rozhodnutí, mať alebo nemať dieťa
(pozri Evans proti Spojenému kráľovstvu [GC], č. 6339/05, ods. 71, ECHR 2007-IV; alebo E.B. proti
Francúzsku [GC], č. 43546/02, ods. 43, 22. január 2008). Sterilizácia predstavuje významný zásah do
reprodukčného zdravotného statusu jednotlivca. Vzhľadom na to, že sa týka jednej z hlavných telesných
funkcií ľudských bytostí, ovplyvňuje početné aspekty osobnej integrity jednotlivca vrátane jeho fyzického

a psychického zdravia a emocionálneho, duchovného a rodinného života. Môže byť legitímne vykonaná
na žiadosť dotknutej osoby, napríklad ako antikoncepčná metóda alebo s terapeutickým účelom, keď
bola medicínska nevyhnutnosť presvedčivo preukázaná. V posudzovanom prípade bola žalobkyňa
sterilizovaná vo verejnej nemocnici bezprostredne po pôrode druhého dieťaťa cisárskym rezom. Lekári
považovali zákrok za nevyhnutný vzhľadom na to, že možné tretie tehotenstvo predstavovalo vážne
riziko pre jej život a život jej dieťaťa, najmä riziko ruptúry maternice. Súd po vykonanom dokazovaní

dospel k záveru, že sterilizačný zákrok hrubo zasiahol do fyzickej integrity žalobkyne, ktorá v čase
sterilizácie mala 20 rokov a preto bola v skorej fáze svojho reprodukčného života, pričom zákrokom
bola pozbavená svojej reprodukčnej funkcie. Sterilizácia žalobkyne ovplyvnila jej reprodukčný zdravotný
stav a mala dôsledky na rôzne aspekty jej súkromného a rodinného života, a preto predstavovala zásah
do jej práv podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z týchto dôvodov

súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500 €, považujúc ju za primeranú. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že zásah do osobnosti žalobkyne nespôsobil priamo žalovaný, ktorý bol iba
zriaďovateľomanástupcomH..(výpiszuzneseniač.41zriadnehozasadnutiaMestskéhozastupiteľstva
v E. konaného dňa 30.11.2006 na č.l. 84), a teda žalovaný neprevádzkuje a ani neprevádzkoval
zdravotnícke zariadenie, v ktorom bola sterilizácia na žalobkyni vykonaná. Súd konštatoval, že tieto

skutočnosti mali vplyv na priznanie výšky nemajetkovej ujmy a že zohľadnil závažnosť a intenzitu
konaniavykonanéhosterilizačnéhozákroku,dosahtohtokonania,t.j.žežalobkyňasosvojímpartnerom/
manželom už ďalšie deti nemá a v tejto súvislosti nepreukázanú okolnosť, že by žalobkyňa podnikla
kroky k tomu, aby po sterilizácii v r. 1999 mohli mať ďalšie deti, nepreukázanú zištnosť motívov konania
právneho predchodcu žalovaného a skutočnosť, že sterilizácia bola vykonávaná v dobrej viere, že o

ňu požiadala žalobkyňa (čo nakoniec nepoprela, resp. nepreukázala opak) a bola vykonávaná ako
život zachraňujúci úkon, t.j. sterilizácia by bola na žalobkyni vykonaná i za stavu, ak by o tento úkon
nepožiadala. Uvedené mal súd preukázané z výpovedí svedkov MUDr. E.B. Š.a a MUDr. B. D.B., ktorá
sa však vyjadrila, že o život zachraňujúci úkon nešlo z dôvodu, že žalobkyňa samotná požiadala o
sterilizáciu, otázne sa však javilo, ako by skončilo jej prípadné tretie tehotenstvo, pretože už vtedy

bolo jasné, že u žalobkyne by v prípade 3. tehotenstva spontánny pôrod neprichádzal do úvahy. Podľa
výpovede svedka MUDr. Z.B. E.B. na sterilizáciu žalobkyne boli dané zdravotné dôvody - opakovaný
cisársky rez z dôvodu početných kŕčových žíl v oblasti malej panvy a s takouto diagnózou žalobkyňa
mohla mať teoreticky tretie dieťa, avšak mohlo by to ohroziť jej život. Súd nevzal do úvahy výpoveď
svedka JUDr. Mgr. S. Z., E. F. N. N. Q. V., že žalobkyňa je hendikepovaná tým, že má len dve deti,

pričom žena v rómskej komunite má bežne 4 - 6 detí a bývajú narážky na ženy, ktoré mávajú menej
detí, B. H. K. K. K. H. E. N. N. R. M. N. N. E. Ž.. Z uvedených dôvodov, tiež pri zohľadnení dĺžky
trvania protiprávneho konania a jeho ukončenia, súd prisúdil žalobkyni sumu vo výške 500,- € z titulu
nemajetkovej ujmy, považujúc ju za primeranú a žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.
Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

4. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobkyňa i žalovaný.

5. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol, a to z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku
(O.s.p.), príp. aj z iných než výslovne uvedených dôvodov, ak uplatnenie takýchto dôvodov vyplynie
z jej odvolacej argumentácie. Súdu prvej inštancie predovšetkým vytýkala, že pri svojom rozhodovaní
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Hodnotenie dôkazov súdom a z nich vyvodený právny záver považovala za

nesprávny. Uviedla, že podľa ustálenej súdnej praxe a právnej teórie je zásah do práva na ochranu
osobnosti nutné považovať za civilný delikt a primerané zadosťučinenie vo forme priznania adekvátnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednou z civilnoprávnych sankcií, ktorá má okrem
iného aj odradzovať porušiteľov chránených osobnostných práv a ich možných nasledovníkov odprotiprávneho konania a má byť tak nástrojom špeciálnej a generálnej prevencie, čo vyžaduje, aby sa
jednalo o sankciu patrične dôraznú a primeranú aj z tohto hľadiska, že náhrada nemajetkovej ujmy
neplní len funkciu satisfakčnú, pretože ak má rozhodnutie súdu čo do výšky priznaného peňažného

odškodnenia účinne prispievať k zníženiu, resp. k eliminácii nežiaducich ujem na osobnosti fyzických
osôb, musí nutne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch plniť práve onú preventívno-sankčnú funkciu.
V zmysle ustálenej judikatúry, najmä českých súdov, náhrada nemajetkovej ujmy v primeranej výške
nepredstavuje len hmotnú satisfakciu, ale jedná sa aj o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré nemôže
žiadnym spôsobom odčiniť dopady neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Tvrdila, že

súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade tieto hľadiska nezohľadňuje a podľa
nej suma 500,- € nie je primeranou satisfakciou za konanie, ktorým došlo k zásahu do práva na ochranu
jejosobnosti.Malazato,ževkonaníbolonadvšetkupochybnosťpreukázané,žeprávnympredchodcom
žalovaného jej bola vykonaná sterilizácia v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, bez toho, aby
k zákroku poskytla platný súhlas. So závermi súdu nesúhlasila a tvrdila, že nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní a navyše sú podľa nej mätúce, keď súd na jednej strane rozsudkom z 12.10.2011 (ktorý

je v časti výroku ohľadne povinnosti zaslať ospravedlňujúci list právoplatný) konštatoval, že vykonaním
sterilizácie v rozpore s vtedy platnými predpismi došlo k zásahu do jej osobnostných práv, avšak na
druhej strane sa toto konanie súd snaží ospravedlniť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
za toto protiprávne konanie. Vytýkala ďalej súdu, že postupoval aj v rozpore s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v Štrasburgu, ktorou sú slovenské súdy viazané. Poukázala

na rozhodnutie ESĽP v prípade V.C. proti Slovenskej republike (rozsudok z 8.11.2011, dostupný na
www.echr.coe.int/echr/en/hudoc/) na obdobnom skutkovom základe, v ktorom ESĽP
odmietol tvrdenie, že sterilizáciu je nutné vykonať zo zdravotných dôvodov, pretože podľa názoru
európskeho súdu sterilizácia nie je nikdy život zachraňujúcim úkonom. Navyše aj európsky súd v

obdobnom prípade považuje spôsob, akým zdravotnícky personál konal za paternalistický, pretože v
praxi neboli sťažovateľke ponúknuté žiadne možnosti, iba to, aby súhlasila s procedúrou, ktorú lekári
považovali za vhodnú. Podľa názoru žalobkyne tak tomu bolo aj v jej prípade. ESĽP ďalej konštatoval,
že vykonaním sterilizácie bez informovaného súhlasu pacientky lekársky personál tvrdo ignoroval právo
na osobnú autonómiu a možnosť voľby, a v danom prípade priznal sťažovateľke finančné odškodnenie

31.000 €, ktoré považoval za primerané, vzhľadom na závažnosť porušenia jej práv. Žalobkyňa ďalej
vytýkala súdu, že pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy ignoroval aj ďalšie rozhodnutie
ESĽP zo dňa 12.6.2012 v prípade N.B. proti Slovensku (sťažnosť č. 29518/10), v ktorom súd priznal
sťažovateľke v obdobnom prípade (sťažovateľka bola sterilizovaná bez poskytnutia informovaného
súhlasu, pričom žalovaným v spore bol tiež právny nástupca nemocnice) finančné zadosťučinenie

vo výške 25.000 € a konštatoval, že finančné odškodnenie priznané sťažovateľke v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi vo výške 1.593,- € nie je zadosťučinením primeraným. Rozhodnutie súdu
napadnuté týmto odvolaním je taktiež v rozpore s ďalším rozhodnutím ESĽP z 13.11.2012 v prípade I.G a
ostatné proti Slovenskej republike, v ktorom európsky súd taktiež konštatoval, že finančné odškodnenie
v sume 1.593,30 € priznané súdom jednej zo sťažovateliek (M.K.) je neprimeraným, vzhľadom na

charakter zásahu do jej práv vykonaním protiprávnej sterilizácie. Vytkla súdu, že všetky uvedené
rozhodnutia ESĽP ignoroval aj napriek tomu, že na ne poukazovala vo svojom podaní z 12.2.2013 a
navrhovala, aby sa súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy riadil aj touto judikatúrou, ktorou
sú slovenské súdy viazané. Súd pochybil, ak tak pri svojom rozhodovaní neurobil. Z listinných dôkazov,
ktoré boli predložené v konaní, mal súd za preukázané, že sterilizácia je všeobecne považovaná

za permanentnú antikoncepčnú metódu, ktorá znemožňuje oplodnenie prirodzeným spôsobom, t.j.
pohlavným stykom. Aj napriek tomu pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na
skutočnosť, že žalobkyňa s manželom po vykonaní sterilizácie nepodnikli žiadne kroky, aby mohli mať
ďalšie deti. Súd síce tieto ďalšie kroky bližšie nešpecifikuje, ale žalobkyňa usudzuje, že mal zrejme na
mysli refertilizačnú operáciu, t.j. operačné spriechodnenie vajíčkovodov, či umelé oplodnenie. S týmito

úvahami súdu sa nestotožnila. Z vykonaného dokazovania podľa názoru žalobkyne v žiadnom prípade
nemožno vyvodiť, že metódy asistovanej reprodukcie sú spôsoby, ktoré majú absolútnu účinnosť a
úspešnosť, a ktoré by 100 % zaručovali prinavrátenie plodnosti. Navyše tieto zákroky sú veľmi finančne
nákladné a pre ňu finančne absolútne nedostupné. Taktiež podotkla, že vedecké štúdie dokazujú,
že metódy asistovanej reprodukcie sú veľmi invazívne a nesú v sebe rôzne riziká (napr. stimulácia

vaječníkov môže spôsobiť ich rakovinu a niekedy vedie aj k hyperstimulácii, čo môže spôsobiť i vážne
ohrozenie života). Tiež bolo zdokumentované, že vpád do výsostne intímnej sféry sexuálneho života
vo forme asistovanej reprodukcie môže mať aj dopad na psychicko - sexuálnu rovnováhu manželov.
Refertilizačná operácia taktiež neprináša 100 % záruku prinavrátenia plodnosti. Mala za to, že nemožnood nej požadovať, aby sama odstraňovala následky protiprávneho zákroku pre ňu morálne a osobne
neprijateľnými spôsobmi, výsledok ktorých navyše nemožno zaručiť. Uvedené by preto podľa jej názoru
nemalo mať vplyv na zníženie výšky požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd pri určovaní výšky

náhrady nemajetkovej ujmy konštatuje, že prihliadol aj na skutočnosť, že v súčasnosti žije v Anglicku,
t.j. mimo rómskej komunity a tiež, že s otcom svojich detí v priebehu konania uzavrela manželstvo, čo
zrejme podľa súdu nasvedčuje, že neplodnosť spôsobená sterilizáciou nemá negatívny dopad na jej
rodinný a súkromný život. S týmito závermi súdu sa nestotožnila a tvrdila, že vykonanie sterilizácie, ktorá
mala za následok jej neplodnosť, má samo o sebe negatívny vplyv aj na jej rodinný život a že uvedené

v konaní aj preukázala, a to okrem svojej účastníckej výpovede, výpovede svedka JUDr. Z. aj listinnými
dôkazmi - lekárskymi správami preukazujúcimi jej zdravotné ťažkosti, ktoré sú v príčinnej súvislosti s
vykonaným zákrokom, na ktoré súd vôbec neprihliadal. Na uvedenej skutočnosti nemení nič ani fakt, že
otec jej detí uzavrel s ňou manželstvo. Uviedla ďalej, že aj napriek tomu, že t.č. žije v Anglicku so svojou
rodinou, so známymi a príbuznými je stále v kontakte, v meste kde žije aj v jej susedstve žijú najmä
osobyrómskejetnickejpríslušnostizoSlovenskaatiežzC..Súdbezpodrobnejšiehoskúmaniaokolností

však ustálil, že už v rómskej komunite nežije. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadal
na rozhodovanie slovenských súdov v obdobných konaniach o ochranu osobnosti politikov či iných
verejne činných osôb, kde súdy konštatovali porušenie osobnostných práv spočívajúcich v zásahu do
ich dobrej povesti, cti či dôstojnosti, a priznali navrhovateľom za nezákonný zásah do práva na ochranu
osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy až vo výške takmer 166.000 €. Mala za to, že výška náhrady

nemajetkovej ujmy v prípadoch, kedy neoprávnený zásah intenzívne zasiahne nielen do súkromného
a rodinného života človeka, ale dôsledky tohto zásahu sa odrazia aj v doživotných následkoch na život
osoby, tak ako to bolo i v jej prípade, by mala byť aspoň porovnateľná, ak nie vyššia ako výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznávaná osobám verejne činným za poškodenie dobrej povesti a podobné zásahy
do osobnostných práv. S touto jej argumentáciou sa však súd prvej inštancie nevysporiadal. Mala za

to, že výška priznaného odškodnenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá jej bola
súdom priznaná predstavuje aj porušenie jej práva na prístup k spravodlivosti, tak ako je garantované
v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže sa jedná o odškodnenie
neprimerané, dostatočne nezohľadňujúce okrem iného aj mieru zásahu do jej osobnosti, jeho trvanie
a následky. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval porušenie čl. 8 Dohovoru v prípadoch, keď

vnútroštátne súdy nedostatočne odškodnili osoby za neoprávnený zásah do ich práva na ochranu
osobnosti(pozrinapr.rozsudokESĽPz25.11.2008voveciArmondasprotiLitvearozsudokz25.11.2008
vo veci Birjuk proti Litve). Nepriznanie primeraného finančného odškodnenia by tak predstavovalo aj
ďalšie porušenie Dohovoru v zmysle porušenia pozitívneho záväzku štátu podľa čl. 3 a 8 Dohovoru
tak, ako to ostatne konštatoval Európsky súd pre ľudské práva aj vo vyššie citovaných rozhodnutiach

V.C., NB. a I.G. a ostatné proti Slovensku. Na základe uvedených dôvodov preto navrhla, aby odvolací
súd podľa § 220 O.s.p. rozsudok v napadnutej časti zmenil, tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie
a uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16
596,95 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, príp. rozsudok podľa § 221 O.s.p. zruší v časti napadnutej
odvolaním a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalovaný v zákonnej lehote podal odvolanie proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku, ktorým súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- € a navrhol rozsudok v tomto výroku podľa § 220
O.s.p. zmeniť tak, že žalobu súd zamietne a prizná mu náhradu trov konania na súde prvej inštancie
a trov odvolacieho konania vo výške 394,06 €. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205

ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za nesprávne
právne posúdenie považuje posúdenie námietky premlčania nároku ako rozpornej s dobrými mravmi.
Dôvody, pre ktoré súd bez akéhokoľvek odôvodnenia uspokojil s tvrdeniami žalobkyne, však podľa
názoru žalovaného nemôžu odoprieť jeho ústavou garantované právo vzniesť námietku premlčania.

Právne argumenty ani skutkové okolnosti prípadu nespĺňajú podmienky požadované Najvyšším súdom
SR v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 265/2009, ktorý vymedzil podmienky pre odopretie práva na vznesenie
námietky premlčania. Z dôvodu hospodárnosti konania žalovaný v plnom rozsahu odkázal na svoje
doterajšie vyjadrenia učinené v tomto konaní, najmä však na svoje vyjadrenie k odvolaniu zo dňa
29.4.2013, v ktorom podrobne uviedol dôvody, pre ktoré názor žalobkyne na vznesenú námietku

premlčania nemôže v žiadnom prípade obstáť. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
265/2009, totiž „znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné
vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená, a nie z
okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce(určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia
námietky premlčania." Žalovaný podotkol, že nebol to on, kto vykonal sterilizáciu, ale jeho právny
predchodca, a preto už len z tohto dôvodu je námietka neprípustnosti vznesenia námietky premlčania

nedôvodná. Navyše, námietku premlčania nevzniesol s úmyslom poškodiť žalobkyňu, ale s úmyslom
splniť povinnosť, ktorú mu ukladá § 7 ods. 2 písm. c.) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení
neskorších predpisov. K výške priznanej sumy uviedol, že rozhodnutie Okresného súdu Košice II sp. zn.
43C 7/2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co 203/2012 sa týkali sterilizácií, avšak
išlo o diametrálne odlišné situácie, čo vyplýva najmä z nasledovných skutočností, cit.: „V tomto konaní

žalobkyňa poukazovala na svoju údajnú príslušnosť k rómskemu etniku (ktorú pritom nepreukázala),
ktoré etnikum podľa žalobkyne prikladá význam rodine a deťom oveľa väčší význam, ako je tomu v
komunite nerómskej. Táto skutočnosť mala pritom zakladať nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 500.000,- Sk. Ako však bolo samou žalobkyňou uvedené v tomto konaní, žalobkyňa už
nežije v rómskej komunite, ktorá skutočnosť zakladá nedôvodnosť výšky požadovaného nároku. Rozdiel
medzi situáciami riešenými Okresným súdom Košice II a Krajským súdom v Košiciach v predmetných

rozhodnutiach a situáciou v tomto konaní je pritom aj v tom, že žalobkyňa už detí má, a teda sterilizáciou
sa nepripravila o možnosť mať svojich potomkov. Závažnosť konania právneho predchodcu žalovaného
teda nie je taká veľká (ak vôbec je nejaká), aká tomu bola v uvádzaných konaniach. Ako pritom
uviedla žalobkyňa, vôbec sa nepokúšala mať ďalšie deti alternatívnou formou, ktorú jej zdravotný stav
bezpochyby umožňoval. Žalovaný opätovne poukazuje na známy fakt, že sterilizácia nie je trvalá, a

lekárskym zákrokom preto možno obnoviť reprodukčnú schopnosť žalobkyne. Aj tvrdenie žalobkyne
o tom, že jej partner nechce s ňou pokračovať v partnerskom styku, sa ukázali počas konania ako
neopodstatnené. Ako bolo uvedené v konaní, žalobkyňa stále žila a žije, počas 10 rokov trvania tohto
konania, a to dokonca dnes už v manželskom zväzku s tým istým partnerom, ktorý údajne nechcel s ňou
žiť z dôvodu sterilizácie v spoločnom zväzku. Taktiež si žalovaný dovoľuje poukázať aj na rozdielnosť

typu subjektov vykonávajúcich sterilizáciu. V tomto konaní totiž nie je pasívne legitimovaným subjekt
vykonávajúci sterilizáciu, ale subjekt, na ktorého prešli záväzky nemocnice bez jeho vedomia a vôle,
pričom sa tak podľa žalovaného stalo neústavným spôsobom. Napokon žalovaný opätovne poukazuje
na skutočnosť, že v tomto konaní bolo preukázané, že sterilizácia de facto zachránila život žalobkyne,
pričom jediným sporným bodom bolo nedodržanie administratívneho postupu zo strany pracovníkov

právneho predchodcu žalovaného.“ Žalovaný ďalej citoval ust. § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka
a uviedol, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu má za to, že pokiaľ v iných prípadoch týkajúcich
sa sterilizácií priznal súd náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- €, považuje priznanú náhradu
nemajetkovej ujmy v tomto konaní vo výške za 500,- € za neprimeranú.

7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odmieta analógiu prípadu žalobkyne s
rozhodnutiami ESĽP, ktoré sa podľa žalobkyne týkali obdobných vecí. Uviedol, že skutkovú rozdielnosť
tohto prípadu s ďalšími súdom prvej inštancie a žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami, podrobne
ozrejmil v časti III. svojho odvolania. Navyše poukázal aj na tú skutočnosť, že povinným v zmysle
žalobkyňou citovaných rozhodnutí uvedených v odvolaní nebola osoba vykonávajúcu sterilizáciu, ale

Slovenská republika, ktorá je stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Výška priznanej
sumy, ktorú žalobkyňa stotožňuje s náhradou nemajetkovej ujmy za sterilizáciu, je preto len sankciou
za konanie Slovenskej republiky, ktorá porušila viaceré ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd, a to najmä svojou legislatívou tykajúcou sa sterilizácií, zdĺhavým konaním štátnych
orgánov a pod. Inými slovami povedané, žalobkyňou uvádzané sumy v rozhodnutiach ESĽP sa netýkajú

sterilizácií, ale konania Slovenskej republiky, ktorá nesprávne interpretovala a inkorporovala Dohovor
o ochrane základných ľudských práv a slobôd. Toto konanie sa však týka výlučne sterilizácií, a teda
poukaz žalobkyne na dané rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa žalovaného je preto
bezpredmetný. Napokon pre úplnosť dodal, že ani v konaniach pred ESĽP neboli poškodené úplne
úspešné, keď im bola priznaná len menšia časť nimi požadovaného nároku. Vzhľadom na uvedené

považoval odvolanie žalobkyne za nedôvodné, zotrval na podanom odvolaní a navrhol rozsudok zmeniť
a žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 788,11 € a trovy konania
pred súdom prvej inštancie vyčíslené osobitným podaním.

8. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z ust. § 470 ods.2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania účastníkov ako včas
podané oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, §
380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania odvolaní, v spojení s

§ 470 ods. 2 prvej vety CSP) a rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku potvrdil podľa § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správny a zrušil ho vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti podľa § 389
ods. 1 písm. b/ a c/ v spojení s § 391 ods. 1 CSP, lebo v tejto časti neboli podmienky na potvrdenie
rozsudku, ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.1.2017 o 12.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí

215/2. posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené dňa 19.1.2017 na
úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods.
1 CSP.

12. Odvolací súd v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP posúdil podmienky prípustnosti

podanýchodvolaníaichdôvodypodľapríslušnýchustanoveníObčianskehosúdnehoporiadkuúčinného
do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania odvolaní.

13. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho konania z hľadísk uplatnených

odvolacích dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je opodstatnené a ním
uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. v prejednávanej veci vo vzťahu
k rozhodnutiu (vyhovujúcemu výroku), ktorým bola žalobkyni prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy v
sume 500,- €, nie sú preukázané.

14. V súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozsudku vzťahujúcim
sa k výroku napadnutému odvolaním žalovaného, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni
sumu 500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v celom rozsahu sa stotožňuje so správnymi
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku
vo vzťahu k vyhovujúcej časti a na dôvody rozsudku odkazuje. Súd otázky vzniku nároku žalobkyne na

náhradu nemajetkovej ujmy i jeho premlčania správne právne posúdil a správne uzavrel, že uplatnenie
námietky premlčania žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi a že žalobkyňa má nárok (popri morálnej
satisfakcii) aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku (vo vyhovujúcej časti) a k odvolacím

námietkam žalovaného odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že k otázke premlčania práva
(námietky premlčania uplatnenej žalovaným a jej ne/súladu s dobrými mravmi) Krajský súd v Košiciach
vyslovil svoj právny názor už v uznesení 11Co 207/2013-464 z 26.5.2014, v ktorom dal do pozornosti
súdu aj rozsudok č.k. 43C 54/2011-672 zo 16.5.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
5Co 203/2012-722 v skutkovo a právne podobnej veci o ochranu osobnosti z dôvodu nezákonne

vykonanej sterilizácie, a taktiež poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 635/09
z 31.8.2009. Súd prvej inštancie sa pri svojom ďalšom rozhodovaní, pokiaľ ide o právny základ nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy, správne riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým bol
viazaný v súlade s ust. § 226 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia. Skutočnosti a argumenty žalovaného
uvedené v odvolaní, ktoré sa týkajú právneho posúdenia námietky premlčania nároku ako rozpornej s

dobrými mravmi a nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto odvolací súd
považuje za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k
uvedeným námietkam žalovaného odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na právny názor vyslovený v
uznesení 11Co 207/2013-464 z 26.5.2014, lebo nezistil žiadny dôvod na to, aby sa od právneho názoru
vysloveného v cit. rozhodnutí odchýlil. Vzhľadom na uvedené, keďže žalovaným uplatnené odvolacie

dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. v posudzovanej veci neboli preukázané, odvolací súd
potvrdil rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni 500,- € z titulu
náhrady nemajetkovej ujmy, ako vecne správny.16. Neboli však splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 CSP), ani na zmenu rozsudku (§ 388
CSP) vo výroku napadnutom odvolaním žalobkyne, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, námietok a

argumentáciežalobkyneuvedenýchvodvolaníodvolacísúddospelkzáveru,žerozsudokvnapadnutom
výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nie je zákonný a vecne správny, a to z odvolacích
dôvodov uvedených v odvolaní žalobkyne, ktoré v prejednávanej veci boli preukázané.

17. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s námietkami a náležitou vecnou argumentáciou
žalobkyne uvedenými v odvolaní, na ktoré v celom rozsahu odkazuje a konštatuje, že odvolanie
žalobkyne proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je dôvodne podané.

18. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd pri svojom rozhodovaní správne
vychádzal z ustanovení § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktoré však sčasti nesprávne vyložil a

na daný skutkový stav aj nesprávne aplikoval. V rámci kritérií rozhodných pre určenie výšky (primeranej)
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súd nevzal do úvahy všetky rozhodujúce skutkové okolnosti
majúce pre toto posúdenie právny význam, príp. vzal do úvahy aj skutočnosti, ktoré neboli rozhodujúce
alebo vykonanými dôkazmi neboli preukázané (žalobkyňa na tieto pochybenia súdu poukazuje v
odvolaní), a preto vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu. Súd

neposúdil úplne a správne dôsledky sterilizácie žalobkyne vykonanej bez jej úplného a informovaného
súhlasu na všetky aspekty jej súkromného a rodinného života, fyzickú a psychickú integritu žalobkyne,
ani ich závažnosť (sterilizácia predstavuje závažný zásah do telesnej integrity, najmä do ľudskej
dôstojnosti,aleidocelkovejosobnostiženyamôžeprivodiťajtrvalézmenyvovývojicelkovejosobnosti),
a v tej súvislosti nevyhodnotil zdravotné ťažkosti žalobkyne (lekárske správy predložené žalobkyňou)

a neposúdil, či tieto sú v príčinnej súvislosti s vykonaným sterilizačným zákrokom, nevzal do úvahy, v
akom rozsahu bolo konanie právneho predchodcu žalovaného v súlade s požiadavkami rešpektovania
osobnej slobody a ľudskej dôstojnosti a právami garantovanými Ústavou SR a Dohovorom o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (čl. 3, 8, príp. čl. 12 Dohovoru). Súd neprihliadol na rozhodnutia
ESĽP v podobných prípadoch (na ktoré poukázala žalobkyňa v konaní a v odvolaní), ktorými bolo

priznané odškodnenie sťažovateľkám (taktiež sterilizovaným bez úplného a informovaného súhlasu) v
sumách 27.000 €, 28.500 €, príp. 31.000 € z titulu nemajetkovej ujmy, keď ESĽP považoval náhrady
priznané slovenskými súdmi s odkazom na vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov v
sumách 1.593 € a 1.593,30 € za nedostatočné, pričom tiež odmietol tvrdenie, že by sterilizačný zákrok
bol život zachraňujúcim úkonom (hrozba poškodenia života nie je bezprostredná). V posudzovanom

prípade tvrdenie súdu, že sterilizácia žalobkyne bola vykonaná na jej vlastnú žiadosť a ako život
zachraňujúci úkon, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a v judikatúre ESĽP. Súd postupoval v
rozpore s judikatúrou ESĽP, a úvaha súdu o výške primeraného zadosťučinenia v peniazoch (vo vzťahu
k zamietnutej časti nároku) nevychádza z dostatočných a správnych skutkových podkladov a nie je
podložená správnym hodnotením zisteného skutkového stavu a rozhodujúcich skutkových okolností

daného prípadu, pri správnej aplikácii relevantných právnych noriem. Záver súdu, že žalobkyni nevznikol
nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume prevyšujúcej 500,- €, je preto predčasný, a teda
aj nesprávny.

19. Vo vzťahu k záväznosti rozsudkov ESĽP treba všeobecne poznamenať, že rozsudok ESĽP sa

obmedzuje na zistenie, či bol alebo nebol porušený Dohovor a v ktorom ustanovení, má len deklaratórnu
povahu a je záväzný pre štát podľa čl. 46 ods.1 Dohovoru a len pre strany daného sporu (inter partes),
nie erga omnes. Ide o princíp relatívneho účinku právoplatnosti súdneho rozhodnutia, pričom účinky
právoplatnosti má tak výrok rozsudku, ako aj jeho odôvodnenie. Rozsudok ESĽP nie je právne záväzný
pre vnútroštátne orgány dotyčného štátu v iných veciach, ale štáty z neho vyvodzujú dôsledky, pretože

majú všeobecnú povinnosť rešpektovať a aplikovať Dohovor, v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou
ESĽP, inak by sa vystavovali riziku, že budú tiež odsúdené, ak neprispôsobia svoj právny poriadok,
príp. prax svojich súdov a iných orgánov požiadavkám Dohovoru tak, ako ich uplatňuje ESĽP (ide o tzv.
interpretačnú právoplatnosť rozsudku ESĽP, na rozdiel od právoplatnosti veci rozsúdenej). Rozsudok nie
je priamo vykonateľný, neobsahuje doložku vykonateľnosti a nie je exekučným titulom vo vnútroštátnej

právnej sfére (okrem prípadu, že by mu štát takýto účinok priznal), a to platí aj pre rozhodnutie o
spravodlivom zadosťučinení podľa čl. 41 Dohovoru. Spravovať sa rozsudkom ESĽP podľa čl. 46 ods.
1 Dohovoru znamená vykonať ho dobrovoľne a v dobrej viere [uplatňuje sa tu všeobecný princíp
medzinárodného práva, že zmluva sa má plniť v dobrej viere - čl. 26 Viedenského Dohovoru o zmluvnompráve]. Uvedený Čl. 46 ods. 1 Dohovoru implicitne obsahuje povinnosť odstrániť alebo napraviť zistené
porušenie Dohovoru, príp. poskytnúť nápravu, ak nie je možné restitutio in integrum (voľba prostriedkov
nápravy patrí štátu, ktorý má iba medzinárodnoprávnu povinnosť na dosiahnutie uvedeného výsledku).

Môže ísť o konkrétne alebo všeobecné opatrenia a medzi všeobecné opatrenia, majúce zabrániť
opakovaniu podobných porušení Dohovoru v budúcnosti, patrí napr. publikácia rozsudku v právnických
periodikách, jeho zaslanie príslušným orgánom alebo zmena legislatívy či právnej praxe.

20. Z uvedených dôvodov musel byť rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušený a v zrušenom rozsahu bola
vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní odstrániť vytknuté nedostatky
doterajšieho rozhodovania, posúdiť dôvodnosť žalobkyňou uplatneného nároku v zrušenom rozsahu
z pohľadu relevantného hmotného práva a judikatúry ESĽP tak, aby súdom priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy (jej výška) vychádzala z úplne zisteného skutkového stavu, zohľadňovala
zákonné kritériá a rozhodujúce skutkové okolnosti konkrétneho prípadu a bola adekvátna intenzite
neoprávneného zásahu, okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva došlo a závažnosti vzniknutej ujmy
z hľadísk a zásad ustálených v súdnej praxi. Súd opätovne rozhodne o nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy po riadnom a úplnom vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov podľa zásad ustanovených v

§ 191 a nasl. CSP, pri rozhodovaní vezme zreteľ aj na právoplatné rozhodnutia súdov týkajúce sa
porovnateľných prípadov (s poukazom na konkrétne relevantné aspekty nimi riešených prípadov a ich
skutkovej podobnosti, či odlišnosti s prejednávaným sporom) a bude vychádzať z rozhodnutí ESĽP v
prípadoch V.C. proti Slovensku z 8.11.2011 (sťažnosť č. 18968/07), N.B. proti Slovensku z 12.6.2012
(sťažnosť č. 29518/10) a I.G. a ďalší proti Slovensku z 13.11.2012.

22. Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho
súdneho konania v rámci práva na spravodlivý proces, vrátane práva strán sporu na využitie riadnych,
príp. mimoriadnych opravných prostriedkov, najmä vo vzťahu k prípadnému prisúdeniu náhrady
nemajetkovej ujmy, o ktorej súd prvej inštancie vôbec nerozhodol.

23. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov celého konania, vrátane trov
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie
je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,

ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako
strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné,ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej
mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v
sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa

neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej
mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§
422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).