Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, December 5, 2018

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 5C/202/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514203862
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Vladimír Gurka

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2018:8514203862.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudcom Mgr. Vladimírom Gurkom v právnej veci žalobkyne: Q. E., nar.

XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX W. I., pr. zast.: JUDr. Marián Geleneky, advokát, Garbiarska 20,
064 01 Stará Ľubovňa proti žalovanému: E. O., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX, pr. zast.: JUDr. Slavomír
Firment, advokát, 17. novembra 14, 064 01 Stará Ľubovňa v konaní o zriadenie vecného bremena o
určenie, že žalobkyňa nadobudla právo zodpovedajúce vecnému bremenu takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e , že žalobkyňa nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ktoré pozostáva z práva užívania pivnice, ktorá je postavená na parcele č. KN-C 632/3 o výmere 34 m2,
druh pozemku zastavené plochy a nádvoria vedenej na LV č. XX Okresným úradom W. I., katastrálny

odbor, katastrálne územie S., pre obec S. pod rodinným domom súp. č. XXX, spočívajúce v povinnosti
žalovaného strpieť užívanie predmetnej pivnice, a to na uskladnenie poľnohospodárskych produktov,
využívanie zriadených inžinierskych sietí - domácej vodárne, prípojky verejného vodovodu, plynovej a
elektrickej prípojky a odpadu. Vecné bremeno je zriadené bezodplatne.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobkyňasapodanoužaloboudomáhalazriadenianeobmedzenéhovecnéhobremenavjejprospech

na ťarchu pôvodných žalovaných (rodičov žalovaného), a to k pivnici postavenej na parcele KN C 632/3
o výmere 34 m2 zapísanej na LV č. XX v k.ú. S. pod rodinným domom v S., súp. č. XXX spočívajúceho
v povinnosti žalovaných strpieť užívanie pivnice na uskladňovanie poľnohospodárskych produktov a
využívanie inžinierskych sietí, a to bezodplatne.

2. Žalobu odôvodnila tým, že pôvodný žalovaný v 1. rade je v katastri nehnuteľností zapísaný ako
výlučný vlastník nehnuteľností vedených na LV č. XX v k.ú. S., okrem iného aj rodinného domu súp.

č. XXX a parcely KN C 632/3 o výmere 34 m2. Keďže tieto boli získané zo spoločných prostriedkov
počas manželstva, pôvodne ako žalovanú v 2. rade označila žalobkyňa aj manželku žalovaného v
1. rade. Parcela KN C 632/3 bola predmetom viacerých súdnych konaní na Okresnom súde Stará
Ľubovňa, a to v konaniach sp. zn. 5C/399/1991 (ohľadom tejto parcely, ktorá bola v tom čase zameraná
v geometrickom pláne ako diel d/ parcely 632/1, bolo konanie zastavené), v konaní sp. zn. 2C/34/2009,
v ktorom bola žaloba právnych nástupcov Q. G., rod. V. o určenie vlastníckeho práva k tejto parcele
zamietnutá a v konaní sp.. zn. 2C/210/2010, v ktorom bolo vyhovené žalobe a určené, že podiel vo

výške 1 uvedenej parcely patrí do dedičstva po neb. X. G. a podiel vo výške 1 do dedičstva po neb. Q.
K., rod. V.. Rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
4Co/91/2011, 4Co/92/2011. U parcely KN C 632/3 v prírode ide o pivničné priestory, ktoré boli v dávnej
minulosti postavené právnymi predchodcami žalobkyne, a to najneskôr v roku 1933 na tejto parcele(predtým parcela KN E 632/1), ktorá bola vytvorená z mpč. 440 v pozemnoknižnej zápisnici 427 (parcela
EN 93 o výmere 819 m2 a parcela č. 94 o výmere 457 m2), ktorú nadobudli právni predchodcovia
žalobkyne R. K. a B. K. na základe darovacej zmluvy spísanej na Štátnom notárstve v Poprade N

145/68, Nz 147/68 registrovanej dňa 27.2.1968 pod RI 149/1968. Pôvodná parcela mpč. 440 tvorila
jeden celok a na mieste terajšej parcely KN C 632/3 bola postavená podzemná pivnica, ktorú postavili
starí rodičia žalobkyne. Následne ju užívali rodičia žalobkyne a v roku 1948 bola prevedená na rodičov
žalobkyne.OtomtosvedčíajdedičskérozhodnutieD390/81poQ.K.,rod.X.,poktorejpivničnépriestory
nadobudli jej deti B. K. a U. O.. Predmetnú pivnicu po poručiteľovi B. K. titulom dedenia nadobudla

jeho manželka R. K. v dedičskom konaní sp. zn. D 60/92. Po R. K. v dedičskom konaní D 314/98
pivničné priestory titulom dedenia nadobudla žalobkyňa, ktorá je jej dcéra. Tieto pivničné priestory užívali
starí rodičia žalobkyne, ako aj jej rodičia a žalobkyňa ich užíva doposiaľ. Pivnica slúžila najskôr na
uskladnenie poľnohospodárskych produktov, postupne sa začala využívať ako priestor pre technické
príslušenstvo k rodinnému domu a sú tam umiestnené ohrievač vody, darling, elektrická, vodovodná
a plynová prípojka. Právni predchodcovi žalovaných nikdy žalobkyni, ani jej právnym predchodcom

nebránili v užívaní pivnice a nikdy ju ani neužívali a nerobili si na ňu žiaden nárok. Pivnica nikdy
nebola súčasťou rodinného domu žalovaných, ale rodinný dom bol postavený nad pivnicou právnymi
predchodcami žalovaných bez vedomia a súhlasu právnych predchodcov žalobkyne. Po vyjadrení
právneho názoru žalobkyne ohľadne predpokladov pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu s poukazom na §§ 151o ods. 1, 134 ods. 1 až 4, 151n ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka

uviedla, že vzhľadom na popísaný skutkový stav je nepochybne preukázané, že jej právni predchodcovia
na pôvodnej mpč. 440 v PKV č. 427 postavili pivnicu, nad ktorou bola postavená časť rodinného domu
právnych predchodcov žalovaných. Žalobkyňa, ako aj jej právni predchodcovia užívali uvedenú pivnicu
oprávnene, dobromyseľne a vzhľadom na okolnosti sa cítili byť aj držiteľmi tohto vecného bremena.
Naliehavý záujem je daný tým, že v pivnici sa nachádzajú jednak inžinierske siete, ktoré sú nevyhnutné

pre rodinný dom, ako aj na uskladnenie poľnohospodárskych produktov.

3.NapreukázaniesvojichtvrdenípripojilakžalobeLVč.XXvk.ú.S.,kópiuzmapympčvk.ú.S.,sobášny
list pôvodných žalovaných, žalobu vo veci vedenej na Okresnom súde W. I. pod sp. zn. 5C/388/91,
rozsudokvydanývtejtovecizodňa20.5.1992,žalobuvovecivedenejnaOkresnomsúdeStaráĽubovňa

pod sp. zn. 2C/34/09, rozsudok vydaný v tejto veci zo dňa 8.12.2009, rozsudok Okresného súdu Stará
Ľubovňa pod sp. zn. 2C/210/2010 zo dňa 6.6.2011, rozsudok Krajského súdu sp. zn. 4Co/91/2011,
4Co/92/2011 zo dňa 30.3.2012, notársku zápisnicu N 145/68, Nz 147/68 zo dňa 22.2.21968, rozhodnutia
Štátneho notárstva v Starej Ľubovni sn. zn. D 390/81 zo dňa 22.1.1982 a sp. zn. D 60/92 zo dňa
6.10.1992, znalecký posudok Ing. Jána Čandu č. 1368/59/92, osvedčenie o dedičstve sp. zn. D 314/98,

Dnot 165/98 a znalecký posudok Ing. Jána Čandu č. 190/1998 s prílohami.

4. Pôvodní žalovaní v písomnom vyjadrení k žalobe so žalobou nesúhlasili a žiadali ju zamietnuť.
Žaloba bola podaná v nadväznosti na ich žalobu na vypratanie pivnice, ktorá je neoprávnene
užívaná. Informáciu o neoprávnenom užívaní pivnice žalobkyňou dostali žalovaní od predchádzajúcich

podielových spoluvlastníkov rodinného domu súp. č. XXX a parcely KN C 632/1 a 632/3. Právni
predchodcovia žalovaných pred podpisom zmluvy v roku 2009 ubezpečili žalovaných, že na rodinnom
dome neviaznu žiadne vecné bremená a iné práva v prospech tretích osôb. Súčasne sa zaviazali
fyzicky im odovzdať pivničné priestory po vysporiadaní vlastníckych vzťahov k parcele KN C 632/3,
ktorá v tom čase nebola vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaných a bola predmetom konania

sp. zn. 2C 345/2009. Napriek tomu, že v konaní vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp.
zn. 2C/210/2010 bolo určené, že žalobkyňa nie je vlastníčkou pozemku ani pivnice, odmieta pivničné
priestory opustiť, najnovšie tvrdiac, že jej vzniklo vecné bremeno. Najmä najstarší právny predchodca
žalovaných prof. V.. X. G., P.. v konaní pod sp. zn 2C/210/2010 potvrdil, že po stavbe rodinného
domu sa jeho rodičia dohodli s Q. K., rod. X. a jej manželom, že môžu užívať časť pivnice pod ich

rodinným domom, avšak toto právo užívania bolo dohodnuté výlučne ako ich osobné právo, ktoré
smrťou týchto osôb zaniklo. Neexistuje preto žiaden právny dôvod, na základe ktorého by sa mohli
právni nástupcovia Q. K. a jej manžela domáhať užívania pivničných priestorov, a to ani vydržaním.
Navrhli preto vypočuť ich právnych predchodcov a vykonať dôkaz aj spisom tunajšieho súdu sp. zn.
2C/210/2010. Na preukázanie svojich tvrdení pripojili k vyjadreniu oznámenie Správy katastra v Starej

Ľubovni o zápise údajov právnych vzťahov do listu vlastníctva zo dňa 11.8.2009 a kúpnu zmluvu zo dňa
20.7.2009.5. Žalobkyňa a jej právny zástupca na pojednávaniach trvali na podanej žalobe z dôvodov v nej
uvedených. Na prvom pojednávaní žalobkyňa okrem toho uviedla, že pivnicu staval X. G. v roku 1933
za babkine peniaze, ktoré jej ukradol, pivnica slúžila babke s dedkom, teda Q. K. a X. K.. Aj po stavbe

rodinného domu súp. č. XXX pivnicu užívala, resp. vlastnila babka. Jej otec v roku 1963 zbúral starý
drevený rodinný dom a babka mu povedala, aby nestaval novú pivnicu, keďže pivnicu má. Vstup do
pivnice je len z dvora žalobkyne, a to z letnej kuchyne, ktorú stavali jej rodičia a starí rodičia.

6. Pôvodní žalovaní a ich právny zástupca na pojednávaniach trvali na svojom vyjadrení k žalobe. Na

prvom pojednávaní pôvodní žalovaní potvrdili, že vchod do pivnice je v súčasnosti len z dvora žalobkyne
s tým, že základy rodinného domu sú vcelku a ako časť základu je aj sporná pivnica, ktorá je od ich
pivnice oddelená priečkou. Babka žalobkyne bola aj babkou ich právnych predchodcov, od ktorých kúpili
rodinný dom.

7. V priebehu konania predložila žalobkyňa listinné dôkazy, a to zápis o povolení napustenia plynu do

odberného miesta zo dňa 28.10.2002, správu o odbornej skúške a prehliadku plynového zariadenia,
zápis z tlakovej skúšky pevnosti a o napustení plynu a stanovisko k odpovedi prof. PhDr. X. G.. Každá
zo strán navrhla vypočuť aj svedkov, z ktorých časť súd vypočul na pojednávaniach a časť sa vyjadrila
k otázkam strán sporu písomne v zmysle § 196 ods. 3 C.s.p. z dôvodu ich zdravotného stavu. Zároveň
súd na návrh žalobkyne vykonal aj ohliadku na mieste samom a vykonal dokazovanie aj podstatnými

skutočnosťami zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2C/210/2010.

8. V priebehu konania žalobkyňa navrhla zmenu na strane žalovaného vzhľadom na zmenu vlastníka
rodinného domu súp. č. XXX a parciel zapísaných na LV č. XX v k.ú. S., a to tak, aby súd namiesto
pôvodných žalovaných pripustil vstup súčasného žalovaného. Súd tomuto návrh vyhovel uznesením

sp. zn. 5C/202/2014 zo dňa 15.1.2018 a ďalej konal so žalovaným tak, ako je označený v záhlaví
tohto uznesenia. Následne žalobkyňa navrhla zmenu žaloby spočívajúcej v tom, že žiadala určiť, že
nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré pozostáva z užívania pivnice,
ktorá je postavená na parcele KN C 632/3 o výmere 34 m2, vedenej na LV č. XX v k.ú. S.. Túto zmenu
súd pripustil uznesením na najbližšom pojednávaní po podaní tohto návrhu.

9. Na poslednom pojednávaní právny zástupca žalobkyne v záverečnej reči poukázal na to, že
dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa, resp. jej právni predchodcovia užívali spornú pivnicu
a vydržali vecné bremeno spočívajúce v jej užívaní. Pivnicu bez problémov užívali až do času, kedy
právni predchodcovia žalovaných začali predávať dom, pod ktorým je pivnica. Ďalej poukázal na to,

že z vyjadrení svedkov G. vyplýva, že vzťahy medzi právnymi predchodcami strán sporu boli dobré.
Vyjadrenia prof. X. G. v tomto konaní sa mu vzhľadom na jeho výpoveď v konaní vedenom na tunajšom
súde pod sp. zn. 2C/210/2010, z ktorej citoval, zdala už korigovaná. Ako účelová sa mu javila výpoveď
svedka Y.. F.. Na záver uviedol že nárok opierajú o 151 ods. 1 Občianskeho zákonníka a pre prípad
úspechu si uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobkyňa sa pripojila k vyjadreniu svojho právneho

zástupcu.

10. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. Poukázal na
to, že žalobkyňa oprávnenie užívať pivnicu odvodzuje od toho, že jej právni predchodcovia postavili
najneskôr v roku 1933 pivnicu, ktorú pivnicu (nie jej užívanie) dedila v dedičských konaniach uvedených

v žalobe. Nikde v žalobe nie je zmienka o tom, že by sa žalobkyňa alebo jej právni predchodcovia
dohodli o užívaní spornej pivnice s vlastníkmi nehnuteľnosti. Otázka vlastníckeho práva k pivnici pritom
už bola vyriešená v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 2C/210/2010, kde súd ustálil určitý
právny stav v spornej pivnici. Mal za to, že žalobkyňa nepreukázala právny titul, na základe ktorého by
mala vecné bremeno nadobudnúť a takýto titul ani netvrdí. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám

osebe dôvodom na vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že Q. K., rod. X. na základe dohody
s právnymi predchodcami žalovaných, t.j. s Q. G., rod. V. a X. G. užívali spornú časť pivnice, čo ani
žalovaný nespochybňuje. Z výpovedí prof. X. G. však vyplýva, že malo ísť o osobné právo viazané
na Q. K., ktoré malo jej smrťou zaniknúť. Ďalej podal výklad služobností a reálnych bremien, ktoré

inštitúty predchádzali vecným bremenách, ako ich poznáme dnes a mohli byť dohodnuté v čase ústnej
dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu s tým, že v danom prípade sa mohla dohoda
týkať osobnej služobnosti, ale mohlo ísť aj o výpožičku alebo výprosu. Skutočnosť, že po smrti Q.
X. boli ešte žijúci majitelia rodinného domu nečinní, resp. tolerovali užívanie pivnice neznemená, žesa s nimi dohodli na vecnom bremene. Dobrá viera sa musí vzťahovať aj na právny titul, od ktorého
držiteľ odvodzuje právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorý musí držiteľ domáhajúci sa práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu označiť. Odkaz na dedičské konania je bezpredmetný jednak

vzhľadom na výsledok konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 2C/210/2010, rovnako preto, že
z darovacej zmluvy z roku 1968 nevyplýva, že by predmetom darovania mala byť aj pivnica, podobne
z dedičských rozhodnutí nevyplýva, že by mala byť dedená aj pivnica. Vyjadril sa aj k svedeckým
výpovediam, resp. písomným vyjadrenia svedkov. Na záver ešte poukázal na skutočnosť, že s účinkami
od 1.1.1992 bolo v Občianskom zákonníku zrozumiteľne a nepochybne uvedené, že vecné bremená sa

zapisujú do evidencie nehnuteľností. Navrhol preto žalobu zamietnuť a priznať žalovanému náhradu
trov konania.

11. Súd na základe vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu ako sú
uvedené v bodoch 3, 4 a 7 tohto odôvodnenia, ohliadkou na mieste samom, výsluchom svedkov Z. W.,
H.. X. E., Z. I., Y.. H. F., písomnými vyjadreniami svedkov prof. V.. X. G., P.., H.. Q. G., X. G. a spisom

tunajšieho súdu sp. zn. 2C/210/2010 zistil tento skutkový stav:

12. Žalovaný je evidovaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností zapísaných na LV č. XX
k.ú. S., a to okrem iného rodinného domu súp. č. XXX postaveného na parcelách KN C 632/1 a 632/3
a parcely KN C 632/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 34 m2, na ktorej je postavená pivnica,

ktorá je predmetom sporu. Právni predchodcovia žalovaného X. G. a Q. G., rod. V. začali v roku 1933
so stavbou tohto rodinného domu, ktorého časť je postavená aj na parcele v súčasnosti vedenej ako
parcela KN C 632/3 a ktorá v čase začatia výstavby zodpovedala časti parcely mpč. 440, ktorú vlastnila
Q. K., rod Jedináková v podiele X a jej manžel X. K. v podiele 1. Q. K., rod. X. bola vydatá dvakrát. Z jej
prvého manželstva s p. V. pochádzali dve deti, okrem iného aj dcéra Q. V., ktorá sa vydala za X. G.. Z

druhého manželstva Q. K., rod. X. pochádzajú 4 deti, okrem iného syn B. K., ktorý je otcom žalobkyne.
Po niekoľkých rokoch od ukončenia stavby domu sa Q. K., rod. X. dohodla s X. G. a Q. G., rod. V. (t.j s
dcérou a zaťom), že bude využívať časť pivnice pod ich rodinným domom, ktorá bola najneskôr v 40-tych
rokoch minulého storočia predelená priečkou a ktorá je predmetom tohto sporu. Túto potom využívala a
využívali ju aj rodičia žalobkyne (či už pred alebo aj po smrti Q. K.) a v súčasnosti aj žalobkyňa. Vzťahy

medzi Q. K. a jej dcérou a zaťom boli dobré, ohľadne užívania pivnice neboli spory. V konaní vedenom
na tunajšom súde pod sp. zn. 2C/210/2010 bolo určené, že parcela KN C 632/3 patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva X. G. a Q. G., rod. V. a že do dedičstva po neb. Q. K. a jej manžela X. K. patrí podiel vo
výške 1 z parcely KN C 632/3 pre každého z nich. Zároveň bolo v uvedenom konaní zistené, že pivnica
je tvorená základmi rodinného domu súp. č. XXX, že tento rodinný dom bol postavený vcelku a že bol

postavený minimálne s tichým súhlasom pôvodným pozemnoknižných vlastníkov. Ohliadkou na mieste
samomsúdzistil,žerozostavenierodinnýchdomovžalobkyneažalovanéhozodpovedáfotografiám,ako
sú na čl. 73-74 spisu, že vstup do pivnice je len z letnej kuchyne, ktorá je pristavená k domu žalovaného
a v ktorej dožili Q. K., aj jej manžel X. K. a že v spornej pivnici je bojler, z ktorého je zabezpečená teplá
voda do letnej kuchyne, darling, ktorý je napojený na studňu a aj prívod obecnej vody, ktorou sa zásobuje

tak letná kuchyňa, ako aj rodinný dom žalobkyne. Takisto je do pivnice zavedená elektrina.

13. Podľa § 151n ods. 1 zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník (ďalej aj OZ), vecné bremená
obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom

určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.

14. Podľa § 151n ods. 2 OZ vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s
vlastníctvom veci na nadobúdateľa.

15. Podľa § 151o ods. 1 OZ vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení
s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu
alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva
(vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným
bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností.

16. Podľa § 135c OZ účinného od 1.4.1983, vecné bremená vznikajú zo zákona, rozhodnutím
oprávneného orgánu, písomnou zmluvou a na základe závetu; právo zodpovedajúce vecnému bremenumožno nadobudnúť aj výkonom práva (§135a). Na účinnosť zmluvy, z ktorej sa nadobúdajú práva
zodpovedajúce vecným bremenám, je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom.

17. Podľa § 135a ods. 1 OZ účinného od 1.4.1983, vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom
osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri
roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo
zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2).

18. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou nedostatku naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení, nakoľko v prípade zistenia, že tento nie je daný, je to dôvod na zamietnutie žaloby
bez rozhodnutia v merite veci. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou
môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom
bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je

spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez
tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z ustálenej judikatúry slovenských súdov vyplýva,
že ak je potrebné zosúladiť stav užívací so stavom právnym, je daný naliehavý právny záujem na podaní
určovacej žalobe.

19. Naliehavý právny záujem žalobkyňa odôvodnila tým, že v spornej pivnici má inžinierske siete
nevyhnutné aj pre rodinný dom v jej vlastníctve. Vzhľadom na rozhodnutie súdu v konaní sp. zn.
2C/210/2010 a výzvu na vypratanie pivnice zo strany žalovaného, resp. jeho rodičov (čo vyplýva z
vyjadrenia pôvodných žalovaných k žalobe) by bez rozhodnutia súdu postavenie žalobkyne ostalo neisté
a jej právo užívať pivnicu ohrozené. Súd preto uzavrel, že naliehavý právny záujem žalobkyne na

podanej žalobe je daný.

20. Následne súd pristúpil k poúdeniu otázky, či žalobkyňa vydržala právo zodpovedajúce vecnému
bremenu spočívajúce v práve užívať spornú pivnicu.

21. Vecné bremeno je vecné právo, ktoré obmedzuje vlastníka nehnuteľnosti v prospech niekoho iného
tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať, niečo konať. Podstatným obsahom vecného bremena
je zaťaženie vlastníka nehnuteľnosti, alebo jeho obmedzenie v jeho výkone vlastníckeho práva. Právo
zodpovedajúce vecnému bremenu je spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti (vecné bremená
in rem) alebo patrí určitej osobe (vecné bremená in personam). Vlastný pojem „vecné bremeno“ upravil

Občiansky zákonník č. 141/1950 Sb. a prevzali ho aj jeho neskoršie úpravy.

22. Vydržaním vzniká vecné bremeno v prípade, keď oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto vykonáva právo pre
seba v dobrej viere o tom, že mu právo patrí, využíva toto právo nepretržite po dobu desiatich rokov. Do
tejto doby sa započítava i doba, počas ktorej toto právo oprávnene vykonával aj právny predchodca. Je

však nevyhnutné, aby v prípade sporu medzi vlastníkom nehnuteľnosti a osobou oprávnenou z vecného
bremena bolo v konaní pred súdom jednoznačne preukázané, že vecné bremeno vzniklo jedným zo
spôsobov uvedených v Občianskom zákonníku a dosiaľ nezaniklo.

23. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia

práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok (týkajúcich sa
držby držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) priznávajú právne účinky. Základnými podmienkami
vydržania ako spôsobu pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva, resp. práva vecného bremena
sú: 1) oprávnená držba, 2) uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3) spôsobilý predmet vydržania.
Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť kumulatívne splnené - ak z nich nie je

splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu.

24. Tak v minulej právnej úprave (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a §
116 ods. 1 v spojení s ust. § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 132a ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení novely vykonanej zákonom č. 132/1982 Zb., resp. § 135a Občianskeho zákonníka

v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ako aj súčasnej právnej úprave (§ 134 Občianskeho
zákonníka v znení od 01.01.1992), je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva
veci vydržaním, resp. vecného bremena a v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená (§ 130
ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka).25. Za držiteľa sa považuje fyzická alebo právnická osoba, ktorá fakticky vec ovláda, pričom pri
oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou

ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa,
ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že
nekoná bezprávne, a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním,
a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere, alebo
nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia)

samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno
vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, alebo nemohol mať
po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v
okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o
tom, že mu vec právom patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vlastnícke právo, resp. vecné bremeno vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku

(nadobudnutia) vlastníctva, svedčiaceho poctivosti nadobudnutia. Oprávnená držba sa nemusí nutne
opierať o existujúci právny dôvod, postačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus). Ide o
to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.
Takýmtotitulom(právnymdôvodom)samôževprípadevydržaniavecnéhobremenarozumieťlenprávny
úkon, ktorým sa vecné bremeno zriaďuje, a to je dohoda o zriadení vecného bremena, ktorý môže trpieť

vadou, resp. formálnymi nedostatkami a nemusí byť perfektné.

26. Vydržanie práva z vecného bremena je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby výkonu
práva, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie práva
z vecného bremena držiteľovi, ktorej právo dlhodobo vykonáva v dobrej viere, že je oprávneným z

vecného bremena, a to so zreteľom na všetky okolnosti. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nadobúdateľ pri zachovaní
obvyklej opatrnosti nevedel, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri
splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so

stavom právnym.

27. Občiansky zákonník v znení platnom od 31.12.1950 do 31.03.1964, t. j. zákon č. 141/1950, v § 115
až § 118 upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva, resp. iného vecného práva k nehnuteľnostiam
vydržaním s tým, že podľa § 116 citovaného zákona bola vydržacia doba pri nehnuteľnosti 10 rokov.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý zrušil Občiansky zákonník z roku 1950, nadobudnutie
vlastníckeho práva, resp. vecného bremena vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992
Zb., účinnou od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol obmedzený na občanov a rovnako bol
obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom.

Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01.01.1992,
boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku, resp.
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby,
vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou
právnou úpravou. Ak teda držiteľ nehnuteľnosti, resp. ten, kto vykonával právo z vecného bremena,

spĺňal od 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby, resp. nepretržitého výkonu práva zodpovedajúcemu
vecnému bremenu, trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom, resp. vykonávateľom práva
z vecného bremena oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
mu pozemok alebo právo patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo, resp. právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vydržaním.

28. Pri hodnotení podmienok na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu súd dospel k
záveru, že sporná pivnica je spôsobilým predmetom vydržania. Vykonaným dokazovaním mal súd
tiež preukázané, že spornú pivnicu užívala žalobkyňa a jej právni predchodcovia minimálne od 40-
tych rokov minulého storočia, pričom už len sama žalobkyňa (po smrti svojich rodičov) užívala pivnicu

najneskôr od smrti jej matky, t.j. od 31.5.1998 (užívala ju však nepochybne aj spolu s rodičmi pred ich
smrťou). Za tohto stavu mal súd preukázané splnenie aj zákonom požadovanej vydržacej doby 10 rokov
s tým, že žalobkyňa po započítaní držby jej právnych predchodcov najneskôr ku dňu právoplatnosti
dedičského rozhodnutia po jej nebohej mame v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. D314/98, D not 165/98 splnila všetky podmienky na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
(dovtedy by potrebnú lehotu pre vydržanie tohto práva splnili aj rodičia žalobkyne a babka žalobkyne,
keďže však ide o právo žalobkyne, súd posudzoval určenú lehotu vo vzťahu k nej). Následne sa preto

súd zaoberal splnením tretej podmienky pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a to
oprávnenej držby, pričom v tomto smere bolo vzhľadom na námietky žalovaného potrebné vyriešiť
jednak otázku nadobúdacieho titulu, na základe ktorého by vzniklo tvrdené právo, ako aj otázku dobrej
viery žalobkyne, resp. jej právnych predchodcov, že im toto právo patrí, ktorá sa musí vzťahovať aj na
nadobúdací titul.

29. Pri posudzovaní uvedených otázok súd považuje za potrebné uviesť určité východiská, z ktorých pri
rozhodovaní vychádzal, resp. ktoré pri rozhodnutí zohľadnil. Dohoda o užívaní pivnice medzi právnymi
predchodcami strán sporu bola dohodu medzi blízkymi rodinnými príslušníkmi (matky s dcérou a
jej zaťom), pričom babka žalobkyne (Q.) bola zároveň babkou aj právnych predchodcov pôvodných
žalovaných, t.j. najstarších z rodiny G., ktorí v konaní vystupovali ako svedkovia (aj keď vetva G.

pochádza z prvého manželstva Q. K., pôvodne vydatej za p. Pacolta, kým vetva rodiny žalobkyne
pochádza z druhého manželstva Q. K. s Jurajom K.). Medzi týmito právni predchodcovia strán sporu
pritom išlo o dlhodobé spolužitie. Takisto je potrebné uviesť, že nikto zo žijúcich osôb nebol osobne
prítomný pri dohode medzi babkou žalobkyne s jej dcérou a zaťom. Celý spor tak ohľadne vlastníckeho
právakparceleKNC632/3adefactoajkpivnicinanejpostavenej(riešenývsporesp.zn.2C/210/2010),

ako aj ohľadne vydržania práva zodpovedajúce vecnému bremenu vyplynul z toho, že táto dohoda bola
urobená ústne v dávnej minulosti (najneskôr začiatkom 40-tych rokov minulého storočia), pričom každá
strana si interpretuje túto dohodu tak, ako si to vykladali jej právni predchodcovia a do určitej miery aj tak,
ako jej to vyhovuje. Zohľadniac tieto východiská a v snahe o čo najspravodlivejšie vyriešenie vzťahov
strán sporu tak, aby mali pevný základ pre svoje spolužitie bez ďalších sporov a v situácii, keď (i) sa

vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktorých sa spor týka, zmenili, (ii) rodinné vzťahy medzi susedmi už
neexistujú, resp. nie sú také blízke, ako v čase dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu a (iii)
ohľadne spornej pivnice a pozemku, na ktorom je postavená, už bolo v minulosti viacero sporov, súd
dospel k nižšie uvedeným záverom.

30. Je treba dať za pravdu právnemu zástupcovi žalovaného, že v tvrdeniach žalobkyne absentuje
tvrdenie o nadobúdacom titule vstupu do držby, pokiaľ ide o dohodu medzi jej babkou a babkinou
dcérou a zaťom. Táto však vyplýva jednak zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2C/210/2010, ako aj z
vyjadrení svedkov prof. X. G. a Z. W.. Existencia tejto dohody napokon ani nebola sporná, sporný ostával
jej obsah. Vzhľadom na vyššie uvedené východiská, predovšetkým na blízke rodinné vzťahy v čase

dohody medzi týmito právnymi predchodcami strán sporu a v záujme o spravodlivé vyriešenie sporu
súd pri rozhodovaní zohľadnil aj túto dohodu. Podobne je potrebné dať za pravdu právnemu zástupcovi
žalovaného, že v čase dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu, ku ktorej došlo za platnosti
uhorského práva, právny poriadok nepoznal vecné bremená, ako ich poznáme dnes a ako boli zavedené
až tzv. stredným Občianskym zákonníkom (č. 141/1950 Sb.), ale iba reálne bremená a služobnosti.

Uvedená skutočnosť však vzhľadom na okolnosti tohto prípadu a dlhodobé užívanie pivnice právnymi
predchodcami žalobkyne nevylučuje, aby nemohlo vzniknúť právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
najmä po zmene právnej úpravy tzv. stredným Občianskym zákonníkom z roku 1950, resp. Občianskym
zákonníkom minimálne po zmene v roku 1983. Takisto je potrebnú súhlasiť s právnym zástupcom
žalovaného, že zahrnutie pivnice do dedičstva po právnych predchodcoch žalobkyne je vzhľadom na

výsledok konania sp. zn. 2C/210/2010 bezpredmetné. Uvedené je však dôležité pri posudzovaní a
vyhodnocovaní dobrej viery právnych predchodcov žalobkyne.

31. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že babka žalobkyne na základe dohody so svojou dcérou a
jej zaťom žila v domnení, že sporná pivnica jej vlastnícky patrí (či už to bolo na základe skutočnosti,

že pivnica bola postavená na pozemku, ktorý jej predtým spoluvlastnícky patril alebo na základe toho,
že podľa vyjadrení svedkyne Z. W. boli na stavbu pivnice použité peniaze babky žalobkyne alebo
preto, že na mieste súčasnej pivnice mala podľa tvrdení žalobkyne a svedkyne Z. W. stáť pôvodná
pivnica babky žalobkyne). Tomuto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie babky žalobkyne v čase, keď jej
syn B., otec žalobkyne, staval v 60-tych rokoch nový murovaný dom (čo vyplynulo z výpovede svedkyne

Z. W., aj z tvrdenia žalobkyne). Keďže otec žalobkyne, ani žalobkyňa neboli osobne účastní dohody
medzi ich mamou, resp. babkou a jej dcérou a zaťom, mohli obsah tejto dohody odvodzovať len zo
správaniasvojejmamy,resp.babky.Zjejsprávaniaavyjadrenímuselinadobudnúťdojem,žetátopivnica
vlastnícky patrí babke žalobkyne. V tomto ich nepochybne utvrdzovalo aj dlhodobé užívanie pivnicebabkou žalobkyne (minimálne od 40-tych rokov do jej smrti v roku v 80-tych rokoch minulého storočia.).
Toto presvedčenie otca žalobkyne a následne žalobkyne potvrdzujú dedičské rozhodnutia po otcovi a
mame žalobkyne. Pivnica v dedičských rozhodnutiach síce nebola priamo uvedená, ale zo znaleckých

posudkov vyhotovených k týmto dedičským konaniam je zrejmé, že aj táto pivnica bola zahrnutá do
ocenenia majetku poručiteľa. Aj keď sa nakoniec v konaní vedenom na tunajšom súdu pod sp zn.
2C/210/2010 rozhodlo, že žalobkyňa nie je a nebola vlastníčkou pozemku KN C 632/3 (a ani pivnice na
nej postavenej), je zrejmé, že takmer 70 rokov (najneskôr od začiatku 40-tych rokov do roku 2009) žila
žalobkyňa a pred ňou jej právni predchodcovia v domnení, že sú vlastníkmi pivnice, teda že majú všetky

práva vyplývajúce z vlastníctva veci, ktoré zahŕňa tak držbu veci, ako aj právo vec užívať. Tento pocit
pritombolvyvolanýkonkrétnoudohodoumedzibabkoužalobkyneajejdcérouazaťom,ktoráskutočnosť
medzi stranami nebola sporná. Je pravdou, že dedičské rozhodnutie nie je dohodou medzi vlastníkom
nehnuteľnosti a držiteľom veci, ktoré by sa malo týkať práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Je
však logické, že ak sa niekto cíti ako vlastník nehnuteľností, nemá dôvod riešiť dohodu s iným o vecnom
bremene, kým sa nepreukáže, že vlastníkom v skutočnosti nie je, pričom držbu takejto nehnuteľnosti

vyvolanú reálnou dohodou medzi právnym predchodcom držiteľa a vlastníkom nehnuteľnosti je potrebné
hodnotiť ako oprávnenú držbu. Zároveň ak presvedčenie držiteľa o jeho vlastníctve existuje a držiteľ je
dobromyseľný (vzhľadom na aspoň putatívny právny titul), je takisto nelogické, aby dal zapísať vecné
bremeno do katastra nehnuteľností. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti danej veci a presvedčenie
rodičov žalobkyne, ako aj žalobkyne o vlastníctve pivnice, ktoré mohli odvodzovať iba zo správania a

vyjadrení ich matky, resp. babky, súd dospel k záveru, že ak by aj nebolo možné akceptovať dohodu
medzi babkou žalobkyne a jej dcérou a zaťom o užívaní pivnice (v spojení s dedičskými rozhodnutiami
po rodičoch žalobkyne preukazujúcimi aspoň dobrú vieru rodičov žalobkyne, že pivnicu užívajú v súlade
s právom) ako nadobúdací titul vstupu žalobkyne do oprávnenej držby, je vzhľadom na vyššie uvedené
špecifické okolnosti tohto prípadu možné akceptovať dobromyseľnosť držby zo strany žalobkyne aj bez

nadobúdaciehotitulu(čojesícevýnimočnýprípad,aleakoužbolovyššieuvedené,súdnapraxakceptuje
v odôvodnených prípadoch aj takéto prípady). Uvedenému presvedčeniu napomohli nepochybne aj
samotní právni predchodcovia žalovaných, ktorí do času, kedy začali predávať rodinný dom, pod ktorým
je pivnica postavená, žiadnym spôsobom nenamietali užívanie pivnice žalobkyňou, ani jej rodičmi. Ani
oni ako svedkovia (t.j. svedkovia z rodiny G.) pritom nevedeli uviesť, čo presne bolo obsahom dohody,

na základe ktorej začala pivnicu užívať babka žalobkyne (čo je logické, keďže okrem jedného z nich
v tom čase ešte ani neboli na svete). Je potrebné prisvedčiť právnemu zástupcovi žalovaného, že len
samotné užívanie nejakej veci nespôsobuje vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, v tomto
prípade však vzhľadom na okolnosti prípadu podľa názoru súdu takéto právo vzniklo. Súd z vykonaného
dokazovania nemal preukázané ani to, že by boli nejaké spory v užívaní pivnice a že by po smrti babky

žalobkyne boli rodičia žalobkyne alebo žalobkyňa (až do času predaja rodinného domu) nejako oficiálne
vyzvaný na vypratanie pivnice, či upozornený na to, že ju užívajú neoprávnene. Jediný svedok, ktorý
uvádzal skutočnosti o tom, že matka žalobkyne bola vyzvaná na vypratanie pivnice bol Y.. F., ktorého
výpoveď sa však odvíjala predovšetkým z okolností, ktoré má z počutia, pričom aj v tejto otázke si jeho
výpoveďdoznačnejmieryodporuje,keďnajednejstranetvrdil,žejehomamavyzývalamamužalobkyne

na vypratanie pivnice a že sa o tom hádali, kým chvíľu na to uviedol, že vzťahy s mamou žalobkyne
boli dobré a že ju mali ľudia radi. Aj keď samozrejme medzi ľuďmi môžu nastať určité nedorozumenia aj
v dobrých vzťahoch, skutočnosť, že by mal niekto námietky voči užívaniu pivnice žalobkyňou, resp. jej
rodičmi až do času predaja rodinného domu súd nemal preukázané.

32. Za tohto stavu súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že boli splnené všetky podmienky na
vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spočívajúceho v práve žalobkyne užívať spornú
pivnicu na uskladnenie poľnohospodárskych produktov a zavedených inžinierskych sietí. Súd preto
žalobe vyhovel.

33. Je však potrebné uviesť, že súd pri rozhodovaní vychádzal z petitu žaloby, ktorý bol pripustený na
návrh žalobkyne. Ako už bolo uvedené, vecné bremeno môže pôsobiť in personam, teda v prospech
určitej osoby a jej smrťou toto právo zaniká, alebo in rem, teda v prospech určitej nehnuteľnosti, pričom
s prevodom vlastníctva k nehnuteľnosti prechádza aj vecné bremeno. Z obsahu petitu žaloby je zrejmé,
že toto právo žiadala žalobkyňa určiť v jej prospech, čiže in personam, nie v prospech nehnuteľnosti. Z

vyššie uvedených okolností sporu je zrejmé, že dohoda o užívaní pivnice bola uzavretá medzi najbližšou
rodinou a týkala sa rodinných príbuzných. Súd však nemal preukázané, že by sa táto dohoda mala
týkať užívania pivnice v prospech nejakej nehnuteľnosti, ale mala byť vymedzená určitými osobami,
ktoré boli v blízkom rodinnom vzťahu. Za tohto stavu teda súd vyhovel žalobe žalobkyne vo vzťahuk právu zodpovedajúcemu vecnému bremenu iba v jej prospech, ktoré najneskôr jej smrťou zaniká.
Skutočnosť, že by malo vzniknúť právo zodpovedajúcemu vecnému bremenu in rem, jednak nevyplýva
z vykonaného dokazovania, ale predovšetkým takéto určenie ani nevyplýva z petitu žaloby, ktorým je

súd pri rozhodovaní viazaný. Uvedené súd uvádza v záujme ujasnenia si vzťahov medzi stranami sporu.

34. Námietku žalovaného, že dohoda medzi babkou žalobkyne a jej dcérou a zaťom sa mala týkať iba
osoby babky žalobkyne a išlo o právo, ktoré zaniklo najneskôr jej smrťou, súd nepovažoval za dôvodnú,
keďže jednak nebol jednoznačne preukázaný obsah tejto dohody (čo ani v súčasnosti už nie je možné,

keďže nikto z účastníkov tejto dohody už nežije a aj žijúci svedkovia, ktorí mohli žiť v čase dohody,
boli ešte len malé deti) a jednak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a okolnosti tejto veci možno
vyvodiť vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu zo strany žalobkyne aj bez právneho
titulu, keďže po smrti babky žalobkyne dlhodobo (viac ako 20 rokov) nebolo nijako v užívaní pivnice
bránené. Ako už bolo vyššie uvedené, aj keď v čase dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu
právny poriadok nepoznal inštitút vecného bremena, po jeho zavedení bolo možné, aby takáto dohoda

bola podkladom pre vznik práva z iného inštitútu, najmä ak pôvodné právne inštitúty zanikli (porovnaj
prechodné ustanovenie § 562 OZ č. 141/1950).

35. Na záver súd ešte poznamenáva, že presvedčenie žalobkyne o tom, že pivnica patrila jej rodine, je
zrejmé aj z jej argumentácie v žalobe a v priebehu konania, keď mnohé zo svojich tvrdení smerovala

viac k tvrdeniam o vlastníckom práve, než k vydržaniu práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu (ako
napr. že pivnicu postavili jej právni predchodcovia, že právni predchodcovia žalovaného postavili časť
rodinného domu na starej pivnici, ktorá patrila jej babke, že pivnica bola postavená za peniaze babky a
na pozemku, ktorý patril babke s dedom, že bola postavená bez vedomia jej starých rodičov a pod.). K
tomuto je potrebné uviesť, že otázka vlastníckeho práva a aj niektorých tvrdení žalobkyne bola vyriešená

v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 2C/210/2010, preto sa týmito tvrdeniami žalobkyne súd
v tomto konaní zaoberal iba do tej miery, v akej to bolo potrebné pre vyriešenie predmetu sporu v tomto
konaní, t.j. ohľadne vyriešenia otázky, či žalobkyni vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Súd
sa preto bližšie nezaoberal tvrdeniami o tom, či na mieste súčasnej pivnice bola iná pivnica, ktorá mala
podľa tvrdení žalobkyne a svedkyne Z. W. patriť babke žalobkyne (na rozdiel od tvrdení svedka prof.

X. G., či Y.. F., ktorý však túto skutočnosť iba dedukoval z niekdajších pomerov, keďže v tom čase ešte
nežil), pretože ako už bolo konštatované v rozsudku vo veci sp. zn. 2C/210/2010, ak by aj na mieste
súčasnej spornej pivnice bola kedysi iná pivnica, táto zanikla vybudovaním rodinného domu s novou
pivnicou a tým skončili právne vzťahy k nej. Takisto už bola vyriešené, že rodinný dom žalovaného
bol vybudovaný vcelku a naraz, a to právnymi predchodcami žalovaného a nie žalobkyne, že sporná

pivnica tvorí základ rodinného domu, pričom musela byť stavaná minimálne s tichým súhlasom starých
rodičov žalobkyne. Podobne otázky, či mala babka žalobkyne inú pivnicu a kde, alebo kedy bola pivnica
predelená (čo sa snažila zistiť najmä žalovaná strana a čo ostalo medzi stranami sporné), sú pre konanie
o určenie, že došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bezpredmetné (aj keby
babka žalobkyne mala niekde inde pivnicu, nič to nemení na tom, že spornú pivnicu dlhodobo užívala

a ohľadne tejto pivnice existovala dohoda o jej užívaní), resp. ich objasnenie pre účely rozhodnutia
o predmete sporu boli vykonaným dokazovaním dostatočne preukázané. Súd preto zamietol návrh
právneho zástupcu žalovaného na doplnenie dokazovania znaleckým dokazovaním na zistenie, kedy
došlo k predeleniu pivnice, pretože vykonaným dokazovaním mal súd nepochybne preukázané, že
pivnica bola predelená najneskôr v 40-tych rokoch minulého storočia (svedok Ing. E., narodený v

roku XXXX uviedol, že ako malé deti sa v pivnici hrali a vtedy už bola predelená), teda minimálne
odvtedy bola vyčlenená na užívanie pre babku žalobkyne a musel byť vytvorený aj samostatný vchod
zo strany dvora žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené závery súdu je aj nepochybne preukázaná
dobaužívaniapivniceprávnymipredchodcamižalobkynedostatočnápreposúdenie,čidošlokvydržaniu
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a na tomto závere by nič nezmenila ani skutočnosť, že

k predeleniu pivnice došlo pár rokov skôr alebo neskôr. Navyše takýto dôkazy súd považoval aj za
nehospodárny a neúčelný, pretože je otázne, či by znalec vedel posúdiť, kedy bol múr vybudovaný, keď
podľa tvrdení svedkov mohol byť rozdiel v jeho vybudovaní maximálne pár rokov (vzhľadom na začatie
stavby domu v roku 1933 a potrebu určitého času na jeho dokončenie a zistenie, že už v 40-tych rokoch
najneskôr tam priečka oddeľujúca pivnice bola; ani vyriešenie otázky, či bola priečka vybudovaná pri

stavbe rodinného domu by pre rozhodnutie súdu nebola podstatná v tom smere, že by to malo vplyv
na výsledok sporu). Vypracovanie znaleckého posudku za účelom posúdenia hodnovernosti tvrdení
svedkov súd považoval za absolútne nehospodárne, najmä ak podstatné tvrdenia svedkov potrebnýchpre rozhodnutie v tomto spore sa zhodovali (najmä pokiaľ ide o užívanie pivnice a jej dĺžky, vzťahy v
rodine a existenciu dohody medzi právnymi predchodcami strán sporu).

36. O nároku na náhradu trov súd rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1
C.s.p. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, preto má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.
Súd jej preto priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške trov bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva do 15 dní od doručenia tohto rozsudku

na súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z.