Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2015

Súd: Okresný súd Žiar nad Hronom
Spisová značka: 6C/140/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213191
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:OSZH:2015:6412213191.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žiar nad Hronom samosudcom Mgr. Martinom Štubniakom v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh žalobcu zo dňa 24.09.2015 na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Podaným žalobným návrhom žalobca žiadal od žalovanej zaplatenie čiastky 125,- Eur ako náhrady
majetkovej škody predstavujúcej účelne vynaložené náklady na správu a vymáhanie jeho pohľadávky
a čiastky 330,- Eur ako náhrady nemajetkovej ujmy (predstavujúcej 55 Eur za každý mesiac nečinnosti
exekučného súdu), ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu v
exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 13Er/697/2010 (súdnym exekútorom pod č. EX 6894/2010)
tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté dlho

po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Podaním zo dňa 24.09.2015 žalobca navrhol prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa svojho tvrdenia podal z dôvodu porušenia svojich práv na
zákonného sudcu a nestranný súd. Súčasne navrhol konanie prerušiť do právoplatného skončenia
konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť žalovaná Súdnemu dvoru Európskej únie v
konaní vedenom pod sp. zn. 7C/6/2010 na Okresnom súde Prešov.

K tomuto procesnému návrhu žalobcu súd uvádza, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) je obligatórne a dopadá na situácie, kedy rozhodnutie
v merite veci závisí od otázky, ktorú nie je v konaní oprávnený riešiť ako predbežnú (§ 135 ods. 1
O.s.p.). Prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. je naproti tomu fakultatívne a bude
namieste vtedy, ak prebieha iné konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd na také konanie dal podnet (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Podľa názoru súdu

otázka (ne)vylúčenia zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nie je svojim charakterom
takou predbežnou otázkou ako to majú na mysli uvedené ustanovenia, teda otázkou od ktorej závisí
rozhodnutie v merite veci. Okrem toho, tie isté dôvody, ktoré by mali zakladať vylúčenie sudcov
tunajšieho súdu z rozhodovania prejednávanej veci žalobca predostrel už v žalobnom návrhu, pričompredpísaným postupom podľa § 14 a nasl. O.s.p. bola táto jeho výhrada už vyriešená nadriadeným
súdom (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08.10.2012 č.k. 13NcC/90/2012-8) s tým,
že námietku zaujatosti aktuálne vec prejednávajúceho sudcu žalobca nepodal. Čo sa týka návrhu

na prerušenie konania vo vzťahu k zodpovedaniu prejudiciálnych otázok Súdnym dvorom Európskej
únie, je treba uviesť, že v tomto konaní žalobca vyvodzuje uplatnené nároky z tvrdenia, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Súdu preto nie je zrejmé (a nevysvetlil
to ani žalobca), aký súvis s prejudiciálnymi otázkami aktuálnymi v konaní Okresného súdu Prešov sp.

zn. 7C/6/2010 má posúdenie toho, či o žiadosti o poverenie súdneho exekútora bolo rozhodnuté v
určenej lehote alebo nie, lebo táto fundamentálna okolnosť sa ani okrajovo nedotýka potreby aplikácie
komunitárneho práva. Aj tu súd poukazuje na ust. § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.
konštatujúc, že neprebieha žiadne konanie riešiace predbežnú otázku majúcu význam pre rozhodnutie
vo veci, pre ktorú by bolo namieste obligatórne či fakultatívne prerušenie tohto konania. Súd preto
predmetný procesný návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

Žalovaná v písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 15.04.2013 požadovala žalobu zamietnuť. Z
procesného hľadiska namietala, že zo žaloby nie je zrejmé od čoho odvodzuje žalobca uplatnené
nároky. Podal ju predčasne ešte pred uplynutím 6 mesačnej lehoty určenej na predbežné prerokovanie
nároku podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Nakoľko žalobca neposkytol ani súčinnosť potrebnú na predbežné prerokovanie nárokov
Ministerstvom spravodlivosti SR, nepovažuje žalované nároky za predbežne prerokované. Ohľadne veci
samotnej žalovaná popierala, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu poukazujúc na judikatúru
Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Vzniesla námietku premlčania s tým, že žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody

a príčinnú súvislosť a rovnako nepreukázal ani splnenie podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy.

Na pojednávaní dňa 29.09.2015 súd prejednal vec v neprítomnosti riadne predvolaných sporových
strán s použitím ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keď právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanej bolo

predvolanie doručené dňa 11.09.2015. Žalobca síce vo vyššie uvedenom podaní zo dňa 24.09.2015
okrem prerušenia konania navrhol súčasne aj zrušiť nariadené pojednávanie v podstate z dôvodu, že
nebolo podľa jeho názoru ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu, no
pokiaľ žalobca námietku zaujatosti (so zákonnými náležitosťami podľa § 15a ods. 3 O.s.p.) nepodal, súd
zužuvedenýchdôvodov,prektoréneprerušiltotokonanie,nepovažovalžalobcomuvádzanéskutočnosti

za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania či dokonca pre jeho zrušenie.

Súd vo veci vykonal dokazovanie jednotlivými listinami tvoriacimi obsah spisu tunajšieho súdu sp. zn.
13Er/697/2010 a zistil nasledovné:

Žalobca ako oprávnený dňa 31.05.2010 do zápisnice spísanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom
Krutým navrhol vykonanie exekúcie voči povinnej Márii Rojíkovej na podklade exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 20.11.2009 sp. zn. SR/19183/09 a ktorým bola
menovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 865,- Eur s príslušenstvom. Súdny exekútor
následne v zmysle návrhu na vykonanie exekúcie požiadal žiadosťou doručenou tunajšiemu súdu dňa

16.07.2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tunajší súd dňa 30.08.2010 poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie.

Z hľadiska právneho posúdenia zisteného stavu veci súd uvádza, že zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý v § 3 určuje, že
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Svojej

zodpovednosti sa štát nemôže zbaviť.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na vznik objektívnej zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky)
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenietroch podmienok: 1. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2. vznik škody ako peniazmi
vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. neobsahuje legálnu definíciu nesprávneho

úradného postupu. Ust. § 9 uvedeného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 príkladmo za nesprávny
úradný postup označuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. V zásade možno nesprávny úradný postup definovať ako postup orgánu verejnej

moci (teda aj štátneho orgánu), ktorý je v rozpore s platnými právnymi normami a ktorý spočíva
v inej než rozhodovacej činnosti. V prípade rozhodovacej činnosti totiž zákon č. 514/2003 Z.z.
zakladá zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie a špecificky za určité rozhodnutia týkajúce sa
najmä osobnej slobody jednotlivca (rozhodnutia o zatknutí, zadržaní, o treste atď.). Inými slovami, pri
nesprávnom úradnom postupe je činnosť orgánu verejnej moci v konkrétnom prípade upravená právnou
normou, ktorú orgán pri jej aplikácii poruší. Treba ale zdôrazniť, že nesprávny úradný postup je potrebné

posudzovať s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu.

Súd preto skúmal, či bolo preukázané splnenie všetkých troch podmienok na to, aby bola založená
zodpovednosť žalovanej za žalobcom tvrdenú škodu (resp. ujmu).

Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané tvrdenia žalobcu, žeby postupom tunajšieho súdu
v exekučnom konaní sp. zn. 13Er/697/2010 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie
poverenia došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ako vyplynulo z vykonaných dôkazov, žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu bola tunajšiemu súdu doručená dňa 16.07.2010 a súdny exekútor bol

poverený vykonaním exekúcie dňa 30.08.2010.

Ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z.z.) v znení účinnom do 31.05.2010
určovalo povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15 dní od
doručenia jeho žiadosti. Zákonom č. 144/2010 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2010 k novelizácii

tohto ustanovenia tak, že lehota 15 dní neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)
Exekučného poriadku, podľa ktorého možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré
obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods.
2 písm. c) Exekučného poriadku) alebo na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií

a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku). V dôvodovej správe k čl. III
bodu 2 zákona č. 144/2010 Z.z. ktorým došlo k uvedenej zmene sa okrem iného uvádza: „Prax ukázala,
že lehota na poverenie exekútora v prípadoch, ak exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo
rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií, zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. ... Súdy nemali časový priestor ani na vyžiadanie napr. spotrebiteľskej zmluvy.”
Následne čl. II bodom 2 zákona č. 102/2011 Z.z. došlo s účinnosťou od 01.06.2011 k zmene ust. §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v tom smere, že exekúciu možno vykonať aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

Dôvodová správa k tomuto bodu novely uvádza: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada
Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti,
navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov a zmiery nimi schválené.“

Z uvedeného prehľadu vývoja právnej úpravy v ustanoveniach § 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku preto podľa názoru súdu vyplýva, že počnúc dňom 01.06.2010 sa lehota 15 dní
na rozhodnutie exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia nevzťahovala

na prípady, kedy exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. I keď doslovný gramatický výklad
(ktorým argumentoval aj žalobca) ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 evokuje, že 15 dňová lehota sa nevzťahovala
iba na vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, pri použití metódyteleologického výkladu (ktorý je založený na skúmaní účelu a zmyslu danej právnej normy) nemôže
takýto názor obstáť. Vychádzajúc zo znenia dôvodovej správy k zákonu č. 144/2010 Z.z. totiž účelom
novely v tejto časti bolo, aby sa 15 dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu o poverení či

nepoverení súdneho exekútora nevzťahovala na prípady, kedy exekučným titulom bol vykonateľný
rozhodcovský rozsudok. Ak by toto nebolo zmyslom právnej úpravy, zákonodarca by logicky v dôvodovej
správe nespomínal rozhodcovské rozsudky ale vyslovene rozhodnutia (a zmiery) rozhodcovských
komisií, o ktorých však nie je ani zmienka. Tomuto výkladu podávaného súdom potom nasvedčuje
aj následná novela vykonaná zákonom č. 102/2011 Z.z. účinným od 01.06.2011, ktorým sa iba z

terminologického a nie z obsahového hľadiska explicitne vyjadrilo, že 15 dňová lehota na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v prípade, ak ide o exekúciu navrhovanú na
podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. V danom prípade preto exekučný súd
nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade rozhodcovského rozhodnutia.

Ešte je potrebné dodať, že zákonom stanovená povinnosť súdu ako orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote predstavuje v tejto rovine garanciu ústavného práva
každého na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 konštatoval, že pri posúdení toho, či
došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyprihliadasícenalehoty,ktorésú
uvedené v Ústave Slovenskej republiky alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 70/02 Ústavný súd Slovenskej republiky zasa uviedol, že ak je na
jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu,

na druhej strane ich dodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu,
ktorésúnevyhnutnýmpredpokladomrealizácieširšiehozákladnéhopráva-právanaspravodlivýproces,
ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v
príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach, ktoré majú prednosť pred zákonom. V tomto
zmysle právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno

stavať proti sebe ani ich od seba oddeľovať. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách.

Súčasne je z uvedeného exekučného spisu zrejmé, že exekučný súd vzhľadom na povahu veci konal

bez zbytočných prieťahov, lebo po obdržaní žiadosti súdneho exekútora dňa 16.07.2010 v primeranej
dobe rozhodol o žiadosti súdneho exekútora poverením na vykonanie exekúcie dňa 30.08.2010.

Súd preto nemal preukázaný nielen nesprávny úradný postup v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ale nemal preukázané splnenie ani

jednejzďalšíchdvochpodmienokvyžadovanýchnavznikzodpovednostižalovanejzažalobcomtvrdené
ujmy. Žalobca v tomto smere napriek riadnemu poučeniu o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
nielenže nepredložil ale ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd vykonať a ktoré by podporovali
to, že práve v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu v súvislosti s rozhodovaním o
poverení súdneho exekútora utrpel konkrétne vyčísliteľnú a preukázateľnú majetkovú škodu či ujmu

nemajetkovéhocharakteru,ktorúbybolonamiesteodškodniťvpeniazochpodľa§17ods.1a2zákonač.
514/2003Z.z.Zaškodu,privznikuktorejsanahrádzaskutočnáškodaaušlýzisk,nemožnopodľanázoru
súdu považovať iba subjektívne vyčíslené (a ničím neobjektivizované) paušálne náklady na správu
pohľadávky pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému v čiastke 40,- Eur a na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,

poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania v čiastke 15,- Eur.
Skutočnou škodou je totiž ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného
predstavujúca zníženie majetkového stavu poškodeného v porovnaní s jeho majetkovým stavom pred
škodnou udalosťou. Preto pri náhrade skutočnej škody možno kompenzovať iba tie účelne vynaložené
výdavky, ktoré by nebolo nutné vynaložiť nebyť škodnej udalosti. Subsumpcia žalobcom uvedených

nákladov pod ušlý zisk neprichádza potom do úvahy už len vzhľadom na samotnú definíciu ušlého
zisku, ktorým je zmarený majetkový prospech očakávaný s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu,
ktorý však nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v danom prípade v dôsledku tvrdeného nesprávneho
úradného postupu). Treba tiež uviesť, že žalobca nielenže nepreukázal ale ani nijako bližšie nevysvetlilako paušálne náklady na správu pohľadávky voči povinnej konkrétne súvisia s tvrdeným nesprávnym
úradným postupom súdu, keď exekútor bol poverený vykonaním exekúcie v primeranej dobe. Ako už
bolo uvedené, medzi nesprávnym úradným postupom a škodou musí existovať príčinná súvislosť, teda

vzťah príčiny a následku, pričom je podľa názoru súdu logické, že určité administratívne náklady na
správu pohľadávky mal žalobca nezávisle od toho, kedy exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho
exekútora.

Vovzťahukpožadovanejnáhradenemajetkovejujmyžalobcatiežnijakonepreukázalžiadennepriaznivý

dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči povinnej v dôsledku tvrdeného
nesprávneho úradného postupu. V žalobe síce poukázal na určité riziká vo vzťahu k povinnej (riziko
zániku povinného, jeho insolvencia, riziko „zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným“), no
nijako netvrdil ani nedokázal, že k takýmto následkom aj skutočne došlo v dôsledku postupu exekučného
súdu. Súd tak nemal preukázaný nesprávny úradný postup, vznik škody na strane žalobcu ani príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a ani vznik nemajetkovej ujmy v

dôsledku nesprávneho úradného postupu. Preto žalobný návrh zamietol.

Len záverom sa k vyjadreniam žalovanej poznamenáva, že zo žalobného návrhu zo dňa 17.09.2012 je
evidentné čoho sa žalobca v konaní domáhal a z akých dôvodov (§ 79 ods. 1 O.s.p.), pričom súdu je z
rozhodovacej činnosti známe, že žalobca ešte pred začatím tohto súdneho konania podal najneskôr dňa

25.09.2012naMinisterstvospravodlivostiSRpísomnúžiadosťpodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.
o predbežné prerokovanie nárokov uplatňovaných v tomto konaní. V dôsledku neuspokojenia nárokov
do 6 mesiacov od podania žiadosti sa ich žalobca mohol domáhať na súde (§ 16 ods. 4 cit. zákona),
keďže uvedená lehota počas tohto súdneho konania už uplynula.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalovanej ako
účastníčke v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože jej účasťou v konaní žiadne
nevznikli.

Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňadoručeniajehopísomného

vyhotovenia, písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené, ktorej veci sa týka, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup okresného
súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum

a podpis. Odvolanie treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa (§
205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia

sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.