Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/65/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117203778
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7117203778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Hriba, PhD. a JUDr. Janky Kočišovej v spore žalobcu: S.. B. I., nar. XX.XX.XXXX,
s miestom podnikania a bydliskom v Q., P. č. XX, zastúpený JUDr. Rudolfom Bezákom, advokátom, so
sídlom v Košiciach, Krmanova č. 14, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom v
Košiciach, Mlynská 31, IČO: 36 599 361, zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Dunajská č. 32, IČO: 51 003 848, v konaní o zaplatenie 1.238,71 eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.09.2018, č. k. 26Cb/14/2017-452 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Okresný súd Košice I (ďalej len „súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom prvým výrokom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.198,23 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy
1.198,23 eur od 19.02.2017 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením

pohľadávky vo výške 40,- eur a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a druhým výrokom priznal
žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak o nároku uplatnenom žalobou doručenou súdu dňa 17.02.2017, ktorou sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.238,71 eur s príslušenstvom, titulom
vydania bezdôvodného obohatenia získaného prijatím platieb za prístup do distribučnej sústavy

žalovaného, ktoré znamenajú prijatie platieb bez právneho dôvodu.

3. Žalobu odôvodnil tým, že je výrobcom elektriny zo slnečnej energie v zariadení s celkovým
inštalovaným výkonom 99,54 kW umiestnenom v lokalite Budimír, EIC kód 24ZVS00006630570.
Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, na základe
ktorého stratilo účinnosť ustanovenie § 26 ods. 3 vyhl. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013
Z.z.. Nález má účinky do minulosti (ex tunc) ako vyplýva napr. z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS

87/06-23. Za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2017 žalovaný vyúčtoval žalobcovi platby za prístup
do distribučnej sústavy v celkovej výške 1.238,71 eur. Žalobca tieto platby žalovanému zakaždým, i
napriek výslovnému nesúhlasu, uhradil. Žalobca a žalovaný pritom nemajú uzatvorenú platnú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy, ktorá by oprávňovala žalovaného k účtovaniu uvedenej platby.Žalovaný síce zaslal žalobcovi na podpis ním vyhotovený návrh Zmluvy o prístupe užívateľa sústavy
do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, avšak žalobca s jej znením nesúhlasil, a
preto žalovanému zaslal protinávrh zmluvy, na ktorý mu zo strany žalovaného nebola doručená žiadna

odpoveď. S odkazom na § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Žalobca
vyzval žalovaného k vráteniu bezdôvodne zaplatených platieb za prístup prostredníctvom listu svojho
právneho zástupcu zo dňa 14.02.2017, avšak bezvýsledne. Žalovaný úhradu dlžnej sumy v prospech
žalobcu nevykonal a na výzvu nijak nereagoval.

4. Podaním doručeným súdu dňa 27.03.2017 (pred doručením žaloby žalovanému na vyjadrenie)
žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 40,48 eur s poukazom na to, že žalovaný v tejto
výške dobropisoval časť žalovanej sumy opravnou faktúrou č. 8299400068 zo dňa 08.03.2017 v znení
neskorších opráv a uvedenú sumu žalobcovi aj zaplatil. Žalobca tak žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi 1.198,23 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.198,23 eur od
19.02.2017 do zaplatenia ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo

výške 40,- eur.

5. Žalovaný v podaní zo dňa 07.06.2017 uviedol, že nárok žalobcu neuznáva v plnom rozsahu. Žiadal
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Žalobca sa žalobou
domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo údajne vzniknúť na strane žalovaného tým,

že žalovaný prijal od žalobcu platby za prístup do distribučnej sústavy, čím teda mal prijať plnenie
bez právneho dôvodu. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu a jeho návrhom a to z dôvodu,
že žalobcovi na uplatnenú pohľadávku nevznikol právny nárok. Žalovaný mal jednoznačne za to, že
žalobcom uplatnený nárok na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy je nedôvodný a nemá
oporu v platných právnych predpisoch. V období za ktoré si žalobca uplatňuje vrátenie platieb, t.j. v

obdobíod01.01.2014do31.01.2017bolžalobcapovinnýplatbuzaprístupplatiťzdôvodu,žedistribučnú
sústavu plnohodnotne užíval, pričom táto platba za prístup mu bola zo strany žalovaného fakturovaná
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

6. Argumentuje, že zo všeobecnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v § 2 ods. 1

písm.a)bod12.2zákonač.251/2012Z.z.oenergetikeaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(Zákon
o energetike) vyplýva, že „prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú
sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity." Ak by žalobca prístup do distribučnej
sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval, možnosť tohto prístupu by žalovaný ani
nezabezpečoval a hlavne neudržiaval. Uvedený záver má oporu aj v Európskej legislatíve, kde už

úvodné ustanovenia smernice č. 2009/72/ES predpokladajú, že prednostný alebo garantovaný prístup
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je dôležitý na integráciu obnoviteľných zdrojov energie do
vnútorného trhu s elektrickou energiou. V podmienkach Slovenskej republiky je podpora výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie upravená v osobitnom právnom predpise, ktorým je zákon č. 309/2009
Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a

doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „Zákon o OZE"). Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 2 Zákona o OZE
sa „podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou
kombinovanou výrobou zabezpečuje prednostným prístupom do sústavy". Prednostným prístupom je
realizované právo výrobcu na prenos, distribúciu a najmä dodávku elektriny. Na vyššie uvedenú formu
podpory nadväzuje ustanovenie § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE, podľa ktorého sa „podpora výroby

elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou
výrobou zabezpečuje odberom elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej
je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty". V danej súvislosti je dôležité
poznamenať, že cenou elektriny na straty sa rozumie aritmetický priemer cien elektriny na účely pokrytia
strát všetkých prevádzkovateľov regionálnych distribučných sústav, pričom výška tejto ceny je určovaná

Úradom pre reguláciu sieťových odvetví ako pevná cena. Ako vyplýva aj z ustanovení smernice č.
2009/72/ES, tak táto skutočnosť sama o sebe odôvodňuje nespochybniteľný záver, že v tomto prípade
má výrobca udelený prednostný prístup do distribučnej sústavy, inými slovami v prípade, ak výrobca
elektriny z obnoviteľných zdrojov využíva ako formu podpory odber elektriny za cenu elektriny na straty
v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. b), takýto výrobca využíva a má zabezpečený prístup do

distribučnej sústavy. Žalovaný mal za to, že uvedený záver plne zodpovedá aj pojmovému vymedzeniu
prístupu do distribučnej sústavy, tak ako ho definoval Ústavný súd SR v rozhodnutí č. PL. ÚS 17/2014
zo dňa 22.06.2016, ktorý prístupom do distribučnej sústavy rozumie právo „vpúšťať" do distribučnej
sústavy ním (pozn. výrobcom elektriny) vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp.iným účastníkom trhu. Obdobne je pojem prístup do sústavy definovaný v judikatúre Súdneho dvora
Európskej únie v spojení so stanoviskom generálnej advokátky (prejudiciálne konanie vo veci C-239/07
v súvislosti s návrhom vo veci Lietuvos Respublikos Konstitucinis Teismas - Litva), v zmysle ktorej

pojem prístup do sústavy zahŕňa právo využívať sústavu na prepravu elektrickej energie alebo na
jej odber za úplatu. V zmysle predmetného rozhodnutia majú pojmy ,,prístup“ a ,,pripojenie“ rôzne
významy. Pojem ,,prístup“ sa spája s dodávkou elektrickej energie a zahŕňa predovšetkým kvalitu,
pravidelnosť a náklady služby‚ pričom sa často používa so zabezpečením nediskriminačných taríf.
Na druhej strane ,,pripojenie“ sa skôr používa v technickej oblasti a týka sa fyzického spojenia so

sústavou. Poukázal na to, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že žalobca dodáva elektrinu
do distribučnej sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity. Uvedená skutočnosť je
zachytená aj na zmluvnom podklade, ktorým je Zmluva o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti
za odchýlku a doplatku zo dňa 01.12.2014 uzatvorená medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou
Východoslovenská energetika a.s. (odberateľ). Podľa predmetu tejto zmluvy sa žalobca zaviazal
dodávať elektrinu odberateľovi v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 písm. b) Zákona o OZE, za čo sa

mu odberateľ zaviazal platiť cenu v súlade s ustanoveniami predmetnej zmluvy. Je zrejmé, že bez
využitia distribučnej sústavy žalovaného by sa tento obchodnoprávny vzťah medzi žalobcom a treťou
osobou nemohol realizovať. Vôľa žalobcu realizovať svoje právo na prístup do distribučnej sústavy,
vôľa využívať distribučnú sústavu žalovaného aj vôľa využívať distribučnú sústavu žalovaného bola
nesporne prejavená v Zmluve o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku

zo dňa 01.12.2014, tým, že sa žalobca zaviazal dodávať elektrinu pre odberateľa a odberateľ sa
zaviazal ním vyrobenú elektrinu odoberať, pričom nemožno poprieť, že tento vzťah sa realizuje na
úrovni distribučnej sústavy. V kontexte skutočnosti, že žalobca svoje právo na prístup do distribučnej
sústavy preukázateľne využíva je možné konštatovať, že uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy pre účely samotnej dodávky elektriny do distribučnej sústavy a naplnenia celej škály podpory

výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie je pre žalobcu nevyhnutnou potrebou. Reálne užívanie
distribučnejústavyaprístupudodistribučnejsústavy,bezuzatvoreniarelevantnýchzmlúvbybolomožné
považovať za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu, t. j. za bezdôvodné obohatenie v zmysle §
451 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tomto prípade vzniká majetkový prospech tomu, kto realizuje
užívateľské oprávnenie bez toho, že by sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené v

súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá užívateľské právo k veci.“ Na základe vyššie uvedených
skutočností konštatoval, že žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie využíva
prístup do distribučnej sústavy, ktorý pre neho v rámci maximálnej rezervovanej kapacity zabezpečuje
žalovaný. Zdôraznil, že akékoľvek tvrdenie žalobcu o nepotrebnosti prístupu do distribučnej sústavy
a jeho reálnom nevyužívaní je zavádzaním, ale tiež správaním sa na trhu s elektrinou spôsobom

na úkor iných účastníkov trhu, využívajúc pripravenosť distribučnej sústavy a jej kapacitu pre svoj
vlastný prospech. Jediným účelom týchto tvrdení zo strany žalobcu je snaha o dosiahnutie využívania
distribučnej sústavy pre svoj prospech bez primeraného príspevku na jej stabilné udržiavanie. Užívanie
prístupu do distribučnej sústavy bez platenia platby za prístup do distribučnej sústavy by potom bolo
možné považovať za obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného, čím by žalobca získal neoprávnený

majetkový prospech. Samotná existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má oporu aj v
európskej legislatíve, pričom takýto poplatok už existuje aj v rámci iných členských štátov Európskej
únie a vyplýva aj zo smernice č. 2009/72/ES. Žalobca si podanou žalobou uplatňuje vrátenie platieb za
prístup do distribučnej sústavy aj za obdobie od 01.01.2014 do 21.07.2016. V tom čase bola platná a
účinná vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová

regulácia v elektroenergetike (ďalej len „Vyhláška“). Poukázal na § 26 ods. 3 vyhl. č. 221/2013 Z.z..;
Ústavný súd Slovenskej republiky o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vyslovenie
nesúladu dotknutých ustanovení vyhlášky č. 221/2013 Z. z. s právnymi predpismi vyššej právnej sily,
po prerokovaní predmetnej právnej veci na verejnom zasadnutí konanom dňa 22.06.2016 rozhodol
nálezom, ktorým vyslovil, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca

elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny" vyhlášky č. 221/2013 Z. z., nie je v súlade s čl. 13 ods. 1
písm. a) v spojení s či. 1 ods. 1, či. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a či. 123 Ústavy Slovenskej republiky a
v spojení s či. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pričom vo zvyšnej časti predmetnému návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky

zo dňa 12.03.2014 nevyhovel. Ústavný súd SR vo svojom náleze okrem iného konštatuje, že na
strane Úradu pre reguláciu sieťových odvetví absentuje zákonné zmocnenie vyplývajúce z primárnej
legislatívy na vydanie všeobecne záväzného predpisu zaväzujúceho výrobcov elektriny na platbu za
prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, ak títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe. Tvrdeniavýrobcov elektriny, že prístup do sústavy nevyužívajú, nález Ústavného súdu SR nepodporil. Ústavný
súd sa nevyjadril ani k otázke, či povinnosti platby za prístup do distribučnej sústavy sa vzťahujú
na tých výrobcov, ktorí nemajú uzatvorenú písomnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ale

službu prístupu do distribučnej sústavy reálne využívajú. Žalovaný je toho názoru, že konštrukcia
nálezu Ústavného súdu SR v žiadnom prípade nevyvracia vznik platobnej povinnosti pre výrobcov
elektriny, ktorí prístup do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využívajú. Opačný záver by totiž
viedol k obohacovaniu sa na úkor žalovaného a vzniku neoprávneného majetkového prospechu na
strane žalobcu. Žalobca popiera, že službu prístupu do distribučnej sústavy využíva, a to napriek

tomu, že dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, za čo mu je poskytovaná podpora výroby elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie. Takúto konštrukciu považuje žalovaný za neudržateľnú a v rozpore
s právnym poriadkom. Pokiaľ chce totiž žalobca dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy,
musí mať zabezpečený prístup do sústavy v rozsahu pre tento účel potrebnej distribučnej kapacity,
ktorú mu vytvorí prevádzkovateľ distribučnej sústavy. Žalovaný fakturoval žalobcovi platbu za prístup do
distribučnej sústavy z dôvodu, že tento ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie službu

prístupu do distribučnej sústavy reálne a preukázateľne využíval. Platba za prístup do distribučnej
sústavy bola žalovanému fakturovaná spôsobom a vo výške stanovenej všeobecne záväzným právnymi
predpisom, ktorý vydal Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Výška platby za prístup do distribučnej
sústavy ani spôsob jej platby nebol zo strany Ústavného súdu SR nijako spochybnený.

7. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že z faktúr, ktoré boli žalobcom predložené do spisu je zrejmé, že
sa jedná aj o faktúry za prístup do distribučnej sústavy vystavené pred 21.07.2016, t.j. pred zverejnením
nálezu Ústavného súdu o nesúlade niektorých ustanovení vyhlášky v Zbierke zákonov. Žalobca nijako
nespochybňuje, že faktúry vystavené žalovaným zaplatil z dôvodu, že mu to vyplývalo z vtedy platného
a účinného všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým bola Vyhláška Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví.

8. Žalovaný teda uzavrel, že žalobcom uplatnený nárok je nedôvodný, nakoľko žalovaný fakturoval
žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy na základe právneho titulu, ktorým bola Zmluva o

prístupe ako aj všeobecne záväzný právny predpis vydaný Úradom pre reguláciu sieťových odvetví, ako
aj na základe tej skutočnosti, že žalobca prístup do distribučnej sústavy aj reálne využíva tým, že v rámci
maximálnej rezervovanej kapacity dodáva elektrinu do distribučnej sústavy pre odberateľa elektriny, s
ktorým má uzatvorenú zmluvu o výkupe takto dodanej elektriny.

9. Žalobca dôvodil, že pokiaľ ide o pojem prístupu do distribučnej sústavy, žalovaný neúplne poukázal na
§ 2 písm. a) bod 12.2 (správne má byť 12.4) zák. č. 251/2012 Z.z. o energetike. V zmysle predmetného
ustanovenia je prístupom do distribučnej siete cit: ,,prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
siete a distribúcii plynu, pričom prístupom do distribučnej siete sa rozumie právo využívať distribučnú
sieť v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity“. Z citovanej legálnej definície vyplýva, že

na to, aby vôbec bolo možné hovoriť o prístupe do distribučnej siete, tu musí byť najprv uzatvorená
zmluva o prístupe do distribučnej siete. Takáto zmluva však medzi sporovými stranami uzatvorená nie
je. Jediné, čo žalobca od žalovaného potrebuje, je pripojenie do distribučnej sústavy (tak ako ho definuje
ustanovenie § 2 písm. a) bod 11 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike), ktoré je zabezpečené titulom
Zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy uzatvorenej medzi sporovými stranami. Žalobca ako výrobca

elektriny z OZE dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s. a to titulom Zmluvy
o dodávke elektriny, prevzatí zodpovedností za odchýlku a doplatku (ďalej len „zmluva“) uzatvorenej
medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným ako PDS a spoločnosťou Východoslovenská energetika,
a.s. ako odberateľom. Podľa odseku 2 preambuly zmluvy cit.: ,,Odber elektriny na základe zmluvy je
zabezpečenýOdberateľomakoosoboupoverenouPDSvsúladesozákonomč.309/2009Z.z....“.Podľa

článku I. odsek 2 zmluvy cit: ,,Dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom
v odovzdávacom mieste Výrobcu. Z citovaných ustanovení Zmluvy teda vyplýva, že: a) žalovaný sám
poveril Východoslovenskú energetiku, a.s. plnením jeho vlastnej zákonnej povinnosti odoberať elektrinu
(vyrobenú z OZE) od žalobcu, b) žalobca svoj záväzok dodať elektrinu plní už prechodom elektriny cez
svoje meradlo (výrobcu), a teda, c) žalobca nevyužíva distribučnú sieť žalovaného (pretože elektrinu

dodáva už prechodom cez svoje meradlo), d) distribučnú sieť žalovaného využíva Východoslovenská
energetika, a.s. (už počnúc meradlom žalobcu), avšak iba preto, lebo ju tým Zmluvou poveril žalovaný, e)
žalovanýchce,abymužalobcaplatilzaniečo,čodefactoužívažalovanýsámpreseba,prostredníctvom
ním samým povereného subjektu - Východoslovenskej energetiky, a.s..10. Uviedol, že návrh na uzatvorenie zmluvy o prístupe bol žalovaným žalobcovi doručený a žalobca
zmluvu podpísal s výhradami. Každú jednu platbu realizoval s výhradami uvedenými v správe pre

prijímateľa. Zdôraznil, že žalovaný označil ako právny titul, pre ktorý je oprávnený inkasovať platby
za prístup do distribučnej siete ustanovenie vyhlášky, ktorá bola čiastočne vyhlásená za protiústavnú.
Ustanovenie § 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. identifikuje výšku platby za prístup, avšak nedefinuje
čo treba považovať za prístup do distribučnej siete. Pojem prístupu definuje zák. č. 251/2012 Z.z..
O prístupe možno hovoriť len ak ide o prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy.

Medzi žalobcom a žalovaným taká zmluva uzavretá nebola, a to z dôvodu, že žalobca predložil
žalovanému návrh zmluvy s pripomienkami ako protinávrh, pričom tento sa mu nevrátil podpísaný zo
strany žalovaného. Zmluva o prístupe teda uzavretá medzi žalobcom a žalovaným nebola.

11. Tvrdil, že prístup je nevyhnutný na to, aby výrobca (žalobca) mohol realizovať dodávku elektriny.
Uviedol, že Ústavný súd SR v predmetnom rozhodnutí nezrušil povinnosť pre jednotlivých výrobcov

platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy a nebola spochybnená ani výška poplatku. Tvrdil tiež,
že žalobca dobrovoľne platil predmetný poplatok, pričom zmluva nemusí mať písomnú formu. Uviedol,
že žalobca disponuje zmluvou o prístupe. Mal za to, že ak je na zmluve podpis výrobcu, tak zmluva
je uzavretá. Uviedol, že právny titul predmetného poplatku vyplýva z vyhlášky č. 221/2013 Z.z., pričom
predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR nedáva jednoznačné stanovisko k tomu, či výrobcovia majú

alebo nemajú platiť predmetný poplatok. Vo faktúre žalovaného nie je uvedené, že je vystavená na
základe zmluvy, ale faktúra je za prístup do sústavy.

12. Súd prvej inštancie uzavrel, že medzi stranami konania nebolo sporná existencia: Zmluva o pripojení
žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy č. MZ_ZoP/2010/99 zo dňa 26.11.2010, Zmluva o dodávke

elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku č. zmluvy PDS: OZE_125_2010_15 a č.
zmluvy VSE: OZE_125_2010_15_VSE zo dňa 11.12.2014, že bolo vydané: Rozhodnutie Úradu pre
reguláciu sieťových odvetví zo dňa 04.06.2007, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo
dňa 11.05.2009, Rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 06.06.2011, že žalobca
uhradil žalovanému žalovanú sumu 1.198,23 eur.

13. Sporné bolo medzi stranami to, či bola uzavretá Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej
distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, a či žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 1.198,23
eur s príslušenstvom voči žalovanému.

14. Z jednotlivých faktúr predložených žalobcom mal za preukázané, že boli žalovaným vystavené za
prístup do distribučnej sústavy (ich výška a úhrada zo strany žalovaného neboli sporné). Výpisy z účtu
žalobcu preukazujú úhradu faktúr s tým, že žalobca pri každej úhrade uviedol, že nesúhlasí s platbou
za prístup.

15. Listami žalobcu adresovanými žalovanému bolo súdu preukázané, že žalobca nesúhlasil s faktúrami
žalovaného vystavenými za prístup do distribučnej sústavy, upozornil žalovaného na to, že koná
v rozpore s platnou legislatívou a vzájomnými zmluvnými vzťahmi. Reklamoval u žalovaného, aby
neúčtoval poplatok za prístup na jednom odbernom mieste dvakrát. Je teda zrejmé, že žalobca
nesúhlasil s platbami za prístup do distribučnej sústavy žalovaného.

16. Z listu právneho zástupcu žalobcu doručeného žalovanému dňa 14.02.2017 zistil, že žalobca
oznámil žalovanému, že nemá s ním uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny, poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. z. PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 a vyzval
žalovaného na vrátenie zaplatených poplatkov za prístup spolu vo výške 1.238,71 eur do troch dní odo

dňa doručenia výzvy.

17. Zo Zmluvy o dodávke elektriny, prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku uzatvorenej dňa
11.12.2014 medzi žalobcom ako výrobcom, žalovaným ako prevádzkovateľom distribučnej sústavy
a spoločnosťou Východoslovenská energetika, a.s., IČO: 44 483 767 ako odberateľom vyplýva, že

sa nejedná o zmluvu o prístupe, a to s poukazom na jej predmet špecifikovaný v článku I tejto
zmluvy. Predmetom zmluvy je: a) záväzok výrobcu dodať elektrinu odberateľovi v zmysle § 3 ods. 1
písm. b) zákona o podpore a odovzdať údaje o vyrobenej elektrine podľa ustanovení Prevádzkového
poriadku PDS, b) záväzok odberateľa odobrať vo vlastnom mene a na vlastný účet od výrobcu elektrinupodliehajúcu § 3 ods. 1 písm. b) zákona o podpore za cenu za dodávku elektriny podľa tejto zmluvy,
c) záväzok odberateľa výrobcovi zaplatiť za odobranú elektrinu určenú cenu, d) záväzok odberateľa
prevziať zodpovednosť za odchýlku výrobcu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona o podpore, e) záväzok

výrobcu vyrobiť elektrinu spôsobom, na ktorý sa vzťahuje podpora vo forme doplatku v zmysle § 3 ods.
1 písm. c) zákona o podpore a zároveň odovzdať údaje o takto vyrobenej elektrine PDS v súlade s
Prevádzkovým poriadkom PDS, f) záväzok PDS v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
a spôsobom v tejto zmluve uvedeným zaplatiť výrobcovi doplatok podľa cenového rozhodnutia Úradu
pre reguláciu sieťových odvetví vydaného výrobcovi. Podľa článku I bodu 2. zmluvy dodávka elektriny je

splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu. Dodané množstvo
elektriny sa vyhodnocuje podľa údajov určeného meradla vo vlastníctve PDS, ktorým je meraná elektrina
dodaná výrobcom do distribučnej sústavy, a ktoré poskytuje PDS odberateľovi a výrobcovi podľa
osobitných predpisov a Prevádzkového poriadku PDS.

18. Zmluvou o pripojení žiadateľa o pripojenie do distribučnej sústavy číslo zmluvy: MZ_ZoP/2010/99 zo

dňa 26.11.2010 mal súd preukázané, že ju uzavreli žalobca ako žiadateľ a žalovaný ako prevádzkovateľ
distribučnej sústavy. Predmetom zmluvy je záväzok PDS pripojiť zariadenie žiadateľa špecifikované v čl.
V. a VI. tejto zmluvy do distribučnej sústavy a umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre maximálnu
rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 99,3 kW (151A). Podľa čl. VI bodu 1. zmluvy majetok PDS
končí na vývodových svorkách NN rozvádzača trafostanice TS3 Budimír a majetok žiadateľa začína

prípojkovým káblom pre zariadenie žiadateľa.

19. Zo zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto
číslo zmluvy: ZPV/2014/115 súd zistil, že je na nej uvedený žalobca ako užívateľ a žalovaný ako
prevádzkovateľ distribučnej sústavy (PRDS). Podľa Čl. I (Predmet zmluvy) PRDS sa zaviazal umožniť

užívateľovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity odovzdávacieho miesta podľa Čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v tejto zmluve
po splnení technických a obchodných podmienok Prevádzkovateľa RDS. Užívateľ sa zaviazal zaplatiť
Prevádzkovateľovi RDS platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy podľa tejto zmluvy. Podľa
Čl. II bodu 1. PRDS vystavuje užívateľovi faktúru za prístup do sústavy vo výške podľa príslušných

platných a účinných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a všeobecne záväzných právnych
predpisov mesačne. Predložená zmluva nebola podpísaná žalovaným. Žalobca zmluvu podpísal dňa
10.01.2014 s tým, že s ňou súhlasí v znení pripomienok z 10.01.2014.

20. Súdu prvej inštancie nebola predložená písomná zmluva o prístupe, ktorá by bola podpísaná oboma

zmluvnými stranami. Na základe uvedeného súd mal za to, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy
v písomnej forme nebola medzi stranami uzavretá, a jej uzavretie konkludentným spôsobom žalovaným
preukázané nebolo.

21. Z listu žalobcu zo dňa 10.01.2014 adresovaného žalovanému súd zistil, že žalobca oznámil

žalovanému, že po doručení zmlúv mu zaslal e-mailom dotazovanie, na ktoré nedostal odpoveď. V
liste navrhol zmenu jednotlivých ustanovení zmluvy o prístupe predloženej žalovaným a žiadal, aby
navrhnuté zmeny boli žalovaným zapracované do zmlúv. V prílohe listu doručil žalobcovi zmluvy o
prístupe spolu s pripomienkami. Z e-mailu žalobcu adresovaného žalovanému, zo dňa 26.12.2013
zistil, že žalobca žiadal vysvetlenie k trom zmluvám o prístupe, ktoré mu boli doručené žalovaným. Z

dokumentu Technicko-odborné posouzení využívání kapacity distribuční soustavy výrobci elektřiny
z decembra 2016 vypracovaného prof. S.. J. B., A.. a doc. Ing. O. R., Ph.D. súd zistil, že sa týka
prevádzky distribučnej sústavy a posúdenia dostatku kapacity distribučnej sústavy SSE-D. Nevzťahuje
sa na distribučnú sústavu žalovaného a nerieši otázku prístupu do distribučnej sústavy s prihliadnutím
na právne predpisy platné v Slovenskej republike.

22. Zo stanoviska Ministerstva hospodárstva SR k žiadosti žalovaného (resp. právneho zástupcu
žalovaného), zo dňa 20.04.2018 súd zistil, že ministerstvo poukázalo na legálnu definíciu prístupu do
distribučnej sústavy s poukazom na § 2 písm. a) bod 12.2 a § 26 ods. 5 zákona o energetike. Malo za
to, že každá z troch zložiek obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je

samostatná v tom zmysle, že nemusia byť podľa zákona naplnené súčasne. Ohľadom tohto stanoviska
súd prvej inštancie uzavrel, že ministerstvo nie je takým subjektom, ktorý by mal vykladať sporný obsah
právnych predpisov. Navyše aj nepresne a neúplne interpretuje § 26 ods. 5 zákona o energetike. Nie je
možné pripustiť taký výklad pojmu prístupu do distribučnej sústavy ako uviedlo ministerstvo a žalovaný,nakoľko ani vyhláška, ktorá určuje cenu za prístup nerozlišuje cenu za prístup (poskytovanie služieb zo
strany žalovaného výrobcom elektriny) v závislosti od rozsahu poskytnutia služieb s prihliadnutím na „tri
zložky“ obsahu zmluvy o prístupe. To znamená, že aj pri určení ceny za prístup sa vychádza z definície

pojmu prístup, ktorá počíta so splnením všetkých „troch zložiek“ zmluvy o prístupe súčasne.

23. Vzhľadom na to, že doc. Ing. Q. Q., PhD. nie je znalcom z odboru elektroenergetika a vyjadroval sa
k technickým otázkam prístupu a pripojenia do distribučnej sústavy, jeho odborné vyjadrenie a výpoveď
súd prvej inštancie nepovažoval za hodnovernú.

24. Svedok Ing. E. O. zamestnaný u žalovaného - vedúci odboru (manažment energetických a meraných
dát).

25. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 11 ods. 1 písm. c) a e), § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012
Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom do 30.11.2014, § 2 písm. c) a e), § 3 písm. c) a

e), § 26 ods. 23 Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 30.6.2014, § 2 písm. a) bod 22. a 23., § 21
ods. 2 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. o energetike účinného do 31.8.2012, § 2 písm.
a) bod 11 a 12, § 2 písm. b) bod 4. a 15., § 3 písm. b) bod 15., § 15 ods. 1 a 2, § 26 ods. 3, 5 a 9, § 27 ods.
1 písm. a) a b), § 27 ods. 2 písm. a), § 35 ods. 1 písm. a), b) a c), § 39 ods. 7, § 96 ods. 7, 8 a 9 zákona č.

251/2012 Z.z. o energetike účinného od 01.09.2012, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 Zákona č. 309/2009 Z.z.
o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, § 1 ods. 1 a 2, § 261
ods. 1, § 340 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 43a, § 43b,
§ 43c, § 44, § 45 § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 a § 2 Nariadenia
vlády SR č. 21/2013 Z.z. a § 41, § 41 a § 41b zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a poukázal na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. PL.ÚS 17/2014 z 22.júna 2016 vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky dňa 21.07.2016 a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal nepochybne za to, že
nárok žalobcu tak je dôvodný.

26.Súdprvejinštanciespoukazomna§44ods.2,§43aa§44Občianskehozákonníkadospelkzáveru,
že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá Zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej
distribučnej sústavy, nakoľko zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre
odovzdávacie miesto číslo zmluvy: ZPV/2014/115 podpísanú žalovaným dňa 10.01.2014 s výhradami,
je potrebné považovať za nový návrh zmluvy, ktorý nebol doposiaľ žalovaným prijatý. Zároveň nedošlo

medzi žalobcom a žalovaným ústnou formou ani konkludentne k uzavretiu zmluvy o prístupe užívateľa
sústavy do regionálnej distribučnej sústavy, nakoľko žalobca od doručenia návrhu na uzavretie takejto
zmluvy zo strany žalovaného koncom mesiaca december 2013 ani doposiaľ neprijal návrh žalovaného
na uzavretie zmluvy za podmienok stanovených žalovaným. Ani zo správania sa žalobcu nevyplýva, že
by mala byť takáto zmluva medzi procesnými stranami uzavretá. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že

žalobca platil poplatok za prístup dobrovoľne, na základe uzavretej zmluvy, nakoľko už od 10.01.2014
prejavil nesúhlas s fakturáciu žalovaného, zaslal žalovanému protinávrh zmluvy o prístupe a pri každej
platbe vyjadril nesúhlas s ňou.

27. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny

nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod využívať túto sústavu. Podľa
Zmluvy o pripojení bol žalovaný povinný umožniť dodávku elektriny do sústavy PDS pre maximálnu
rezervovanú kapacitu pripojenia vo výške 99,3 kW. Podľa zmluvy o dodávke z 11.12.2014 žalobca
dodával elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika, a.s., ktorá na to bola poverená žalovaným,
pričom dodávka bola splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu,

ktorým je žalobca.

28.Zdôraznil,žespoukazom (pretentoprípad)napodstatnú časťodôvodneniaNálezuÚstavnéhosúdu
SR, sp. zn. PL.ÚS 17/2014 z 22.júna 2016 je zrejmé, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za
prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona č. 251/2012 Z. z. výlučne na základe uzatvorenej

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a pokiaľ dotknutá
časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladala výrobcom elektriny povinnosť hradiť platbu za prístup
do distribučnej sústavy aj v prípade, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom
distribučnejsústavyuzatvorenúnemali,išloopovinnosťnadrámecpovinnostízakotvenýchprevýrobcovelektriny v zákone č. 251/2012 Z. z. čo do platenia poplatkov za prístup do distribučných sústav, ako
aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad v zmysle zákona č. 250/2012 Z. z. upraviť platby
výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. V konaní zároveň nebolo žalovaným preukázané,

žeby medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o prístupe v zmysle ustanovení zákona č.
251/2012 Z.z. a v súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016.

29. S poukazom na uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je skutkovo a právne
dôvodná. V dôsledku predmetného nálezu Ústavného súdu SR, pri zohľadnení jeho účinkov ex tunc,

právnydôvodplatbyzaprístupdodistribučnejsústavyzaplatenejžalobcomvpostavenívýrobcuelektriny
za obdobie od 01.01.2014 do 31.01.2017 odpadol. Súd prvej inštancie tak vyhovel žalobe žalobcu v
časti o zaplatenie sumy 1.198,23 eur titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré na
strane žalovaného vzniklo prijatím plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

30. Súd prvej inštancie ďalej odôvodnil svoj záver o hmotno-právnych účinkoch nálezu Ústavného

súdu SR a vychádzal pritom zo záverov uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. PL ÚS 1/06-4 zo dňa
11.10.2006, prijatého vo veci zjednotenia odchylných právnych názorov senátov Ústavného súdu SR,
v ktorom sa Ústavný súd SR priklonil k právnemu názoru, že nález o nesúlade právnych predpisov
vydaného pred právoplatným skončením konania má pre všetkých účastníkov konania hmotnoprávne
účinky ex tunc. O takýto výklad účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní

o súlade právnych predpisov potom možno opierať nárok žalobcu na vrátenie platieb za prístup do
distribučnej sústavy zaplatených za roky 2014 a 2015, účtovaných žalovaným na základe ustanovenia
§ 26 ods. 23 Vyhlášky, ktoré bolo v relevantnej časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny
nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny" vyhlásené Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky za rozporné s

označenými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky.

31. Napokon súd uviedol, že v uznesení, č. k. 4Cob/181/2017-341 zo dňa 26.10.2017 Krajský súd v
Bratislave v ňom nezohľadnil v plnom rozsahu právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v Náleze
zo dňa 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, ktorý sa vzťahuje na posúdenie možnosti uzavretia zmluvy

o prístupe v zmysle zákona č. 251/2012 Z.z. v platnom znení, podľa ktorého takouto zmluvou je len
zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Žalovaný predložil Odborné vyjadrenie
doc. Ing. Q. Q., PhD. č. 39/2018 zo dňa 10.04.2018, nakoľko táto osoba nie je znalcom z odboru
elektroenergetika, súd prvej inštancie jeho vyjadrenie a výpoveď nepovažoval za hodnovernú. Ďalej
dokument Technicko-odborné posouzení využívání kapacity distribuční soustavy výrobci elektřiny z

decembra 2016 vypracovaný prof. Ing. J. B., CSc. a doc. Ing. O. R., Ph.D. sa nevzťahuje sa na
distribučnú sústavu žalovaného a nerieši otázku prístupu do distribučnej sústavy s prihliadnutím na
právne predpisy platné v Slovenskej republike. Svedok Ing. E. O. sa tiež vyjadroval len k technickým
otázkam prístupu a pripojenia, pričom na otázku z čoho vyplýva, že ním popísaná služba, ktorú žalovaný
(ako tvrdil) poskytuje žalobcovi sa subsumuje pod pojem prístup uviedol, že je to aplikačná prax,

fyzika. Svedok nevedel svoje tvrdenia podporiť konkrétnymi ustanoveniami právnych predpisov, ani
ustanoveniami zmlúv, na základe ktorých by mali byť poskytnuté takéto služby zo strany žalovaného.
Potvrdil však, že vlastníkom prípojky by mal byť žalobca.

32. Na záver súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému príslušenstvu mal za to, že v

prípade uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o situáciu, kedy čas plnenia nie
je dojednaný ani nevyplýva z právneho predpisu, preto podľa ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného
zákonníka bol žalovaný povinný vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie bez zbytočného odkladu
po tom, čo bol žalobcom na jeho vydanie vyzvaný. V konaní bolo preukázané, že žalobca listom
právneho zástupcu zo dňa 14.02.2017 (Výzva na upustenie od protiprávneho konania a výzva na

vydanie bezdôvodného obohatenia), doručeným žalovanému dňa 14.02.2017 vyzval žalovaného na
vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy do troch dní odo dňa doručenia výzvy. Posledným
dňom lehoty na plnenie bol deň 17.02.2017. Dňom 18.02.2017 sa žalovaný dostal do omeškania s
plnením. Žaloba si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania až odo dňa 19.02.2017.

33.Nazákladevyššieuvedenéhomalsúdprvejinštanciezapreukázané,ženárokžalobcunazaplatenie
1.198,23 eur, úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 1.198,23 eur od 19.02.2017 do zaplatenia
je čo do dôvodu a výšky nepochybne preukázaný, skutkovo a právne dôvodný.34. O trovách konania rozhodol podľa § 255, § 256 ods. 1 a § 262 CSP a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (teda 100 %).

35. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezmenilažalobuzamietol,alebohozrušilavecvrátilnaďalšie
konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP); súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP); súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP).

36. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že predmetom sporu nie je otázka užívania
distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii odberateľa elektriny, ale otázka užívania distribučnej

sústavy žalovaného žalobcom v pozícii dodávateľa elektriny. Súd prvej inštancie však nerozlišuje medzi
postavením výrobcu ako odberateľa elektriny a výrobcu ako dodávateľa elektriny a tieto obsahovo úplne
rozličné pojmy a s nimi spojené rozličné situácie na trhu s elektrinou zamieňa. Súd prvej inštancie sa
bez bližšieho zohľadnenia všetkých súvisiacich právnych aj skutkových okolností priklonil k právnemu
názoru žalobcu o oprávnenosti jeho pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, s odkazom na

neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy žalovaného v zmysle § 26 ods. 5
Zákona o energetike medzi stranami sporu. Bezdôvodné obohatenie malo predstavovať žalobcom
realizovanéplatbynazákladefaktúržalovanéhopodľa§26ods.23Vyhlášky,sosúčasnýmpoukazomna
nález Ústavného súdu SR, sp.zn.: PL. ÚS 17/2014. Predmetné ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii
však slúži výlučne ako východisko pre určenie matematického výpočtu výšky žalovaným žalobcovi

fakturovanej sumy za užívanie distribučnej sústavy žalovaného žalobcom, ktorý mechanizmus výpočtu
odplaty za prístup do sústavy obsiahnutý v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky ako ani jej výška, neboli zo
strany Ústavného súdu SR spochybnené. Z Nálezu Ústavného súdu SR explicitne nevyplýva vylúčenie
akýchkoľvek ďalších právnych dôvodov, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik subjektívnych
práv a povinností ako relevantného právneho titulu na realizáciu úhrad a prijímanie finančných

prostriedkov medzi užívateľom distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Ústavný
súd SR platby za užívanie distribučnej sústavy a prevádzkovateľom distribučnej sústavy poskytované
služby s tým súvisiace nevylučuje, ale naopak, považuje ich za platby založené na trhovom mechanizme
odplaty za poskytované služby/dobrá (pripojenie a prístup do distribučných sústav). Ústavný súd SR
zastáva právny názor, že jednou stranou poskytnutému plneniu, označovanému Ústavným súdom SR

ako „služby/dobrá“, má zodpovedať druhou stranou poskytnuté protiplnenie vo forme odplaty, ktorá má
byť založená na trhovom mechanizme. V prípade žalobcom nárokovaných finančných prostriedkov bol
súd prvej inštancie povinný skúmať, či neexistuje iný právny dôvod odôvodňujúci nárok žalovaného
na prijaté finančné prostriedky, vylučujúci vznik údajného žalobcom nárokovaného bezdôvodného
obohatenia. Nie je možné posudzovať reálne využívanie prístupu do distribučnej sústavy žalovaného

zo strany žalobcu v závislosti od existencie resp. neexistencie písomnej zmluvy o prístupe. Otázka
existencie resp. neexistencie zmluvy o prístupe je teda otázkou právnou, zatiaľ čo otázka využívania
či nevyužívania prístupu do sústavy žalovaného žalobcom je otázkou skutkovou a túto nie je možné
relevantne posúdiť a zodpovedať bez reálneho posúdenia faktického skutkového stavu, ktorý nie je
možné relevantne zistiť bez posúdenia odborného technického uhla pohľadu.

37. Žalovaný argumentuje, že súd prvej inštancie bez ďalšieho vyslovil právny záver o neexistencii
pohľadávky žalovaného vzhľadom na neexistenciu písomnej zmluvy o prístupe bez bližšieho
odôvodnenia a skúmania reálneho skutkového stavu medzi stranami sporu len strohým odkazom na
závery Ústavného súdu SR prezentované v jeho náleze sp.zn.: PL. ÚS 17/2014. Zákon o energetike

a rovnako ani žiaden iný platný právny predpis neupravuje formu uzatvorenia zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a rovnako táto otázka nebola riešená ani zo strany Ústavného súdu SR. V prípade,
akbytátonáhodouajbolaprávnympredpisomzakotvená,jejnedodržanienemávzmysleplatnejprávnej
úpravy za následok vznik bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na znenie
novely zákona o energetike č. 309/2018 Z.z. (ďalej len „Novela“) a to na prechodné ustanovenie § 96f

ods. 2, ktoré predpokladá právnu domnienku existencie konkludentnej zmluvy o prístupe do sústavy, z
dôvodu aby výrobca prístup do distribučnej sústavy využíval. Žalobca distribučnú sústavu žalovaného
v žalovanom období užíval a tohto času naďalej užíva a to dodávaním elektriny do distribučnej sústavy
žalovaného. Žalovaný umožňuje žalobcovi užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupuobmedzeného rozsahom dohodnutej distribučnej kapacity, a to za odplatu, ktorej výška je určená
spôsobom definovaným v ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky. Nie je možné a ani právne súladné, aby
žalobca na jednej strane disponoval oprávnením a distribučnú sústavu žalovaného vrátane služieb

žalovaného s tým súvisiacich užíval a na strane druhej sa bránil uhrádzaniu odplaty za takéto užívanie
a rovnako tiež uzatvoreniu písomnej zmluvy, ktorá by pre takéto užívanie vytvorila nesporný právny
základ. Súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť. Základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.

38. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek skúmania reálneho skutkového
stavu odmietol argumentáciu žalovaného, že bez faktického prístupu do sústavy žalovaného,
žalobca nemôže vyrobenú elektrinu do sústavy dodávať. Pre relevantné posúdenie využívania resp.
nevyužívania prístupu do distribučnej sústavy žalovaného zo strany žalobcu je nevyhnutné realizovať
správny výklad pojmu „prístup do sústavy“. V tejto súvislosti žalovaný opätovne poukázal na Novelu,

ktorá priamo odstraňuje výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy a spresňuje samotnú legálnu
definíciu pojmu prístup do sústavy obsiahnutej v § 2 písm. a) bod 12.2 zákona o energetike v zmysle
ktorej: ...prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu
zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity a ak ide o výrobcu elektriny, prístupom do distribučnej sústavy
sa rozumie právo dodávať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy. V prípade úpravy legálnej definície

pojmu prístup do sústavy, sa nejedná o úpravu novú, ale len o spresnenie a precizovanie aktuálnej
právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových rozporov a nezrovnalostí, čo vyplýva
zo samotnej dôvodovej správy k citovanému zákonnému ustanoveniu. Súd prvej inštancie pri výklade
pojmu „prístup do sústavy“ neprihliadol na vôľu zákonodarcu prejavenú v Novele, ktorá v danom čase
bola už súčasťou právneho poriadku. Z uvedeného dôvodu, aplikovaný výklad právnych noriem súdom

prvej inštancie nie je právne súladný. Samotné pripojenie a rovnako ani uzatvorená zmluva o pripojení
neumožňuje žalobcovi sama o sebe užívať distribučnú sústavu. Umožnením dodávky elektriny zmluvou
o pripojení žalobca nadobudol výlučne možnosť realizovať predaj elektriny v zmysle legálnej definície
§ 2 písm. b) ods. 19 Zákona o energetike. Z uvedeného zmluvného vzťahu však nie je možné vyvodiť
oprávnenie žalobcu užívať distribučnú sústavu žalovaného a už vôbec nie prejav vôle žalovaného

smerujúci k bezodplatnosti takéhoto užívania. Prístup ako využívanie sústavy je však od pripojenia
potrebné odlíšiť, pretože prístup je neprerušené využívanie sústavy ako opakovaná kontinuálna činnosť
výrobcu, čo vyplýva aj z odborného vyjadrenia súdneho znalca doc. Ing. Q. Q., PhD. č. 39/2018. Bez
prístupu je pripojenie, samo o sebe bezúčelné. Dodanie elektriny vyrobenej žalobcom odberateľovi
nie je fyzikálne a technicky možné bez využitia distribučnej sústavy. Súd prvej inštancie vyvodzuje,

že v zmysle záverov Ústavného súdu SR k prístupu do sústavy dochádza výlučne len v prípade
distribúcie. Pojem prístup do sústavy je pojem obsahovo širší ako pojem distribúcia, čo je v súlade
s právnym názorom uvedeným v stanovisku Ministerstva hospodárstva SR, ktoré bolo predložené v
konaní. Samotná existencia prístupu je nevyhnutným predpokladom tak distribúcie ako aj akéhokoľvek
iného spôsobu využívania distribučnej sústavy, či už v podobe dodávky elektriny do sústavy alebo

odberu elektriny zo sústavy. Súd prvej inštancie však vyhodnotil závery Ministerstva hospodárstva
SR ako nesprávne, pričom svoj odlišný právny názor bližšie nezdôvodnil a rovnako ani neodôvodnil
úvahy, akými sa riadil. Práve uvedený výklad obsiahnutý v stanovisku ministerstva kopíruje vôľu
zákonodarcu, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj Novela a spresnenie znenia ustanovenia § 25 ods. 6
Zákona o energetike v zmysle ktorého: Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny

sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do
sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť pre účastníka
trhuselektrinoumnožstvoelektrinyvýkonovoobmedzenévýškourezervovanejkapacity,vrátaneslužieb
spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za
prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb“. Z uvedeného je jednoznačne

zrejmé, že preprava elektriny nie je nevyhnutným predpokladom na to, aby sa jednalo o prístup do
sústavy v zmysle legálnej definície § 2 písm. a) ods. 12.2 Zákona o energetike. Preto nie je možné
prijať súdom prvej inštancie uplatňovaný výklad, že samotná distribúcia je predpokladom existencie
prístupu do sústavy. Skutočnosť, že prístup do sústavy a s tým spojené využívanie sústavy nemusí byť
nevyhnutne za každých okolností previazané s distribúciou elektriny vo svojom pravom slova zmysle,

potvrdzuje aj Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci C-239/07, ktorý uviedol, že „prístup do sústavy sa
chápe ako právo užívať elektrické sústavy”. Záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom
je možné vyvodiť aj zo samotnej definície pojmu užívateľa sústavy obsiahnutej v § 3 písm. b) ods. 15
Zákonaoenergetike,zahŕňajúcejpodužívateľovsústavytriskupinysubjektov,atoosobu,ktoráelektrinudodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s
prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah, pričom žalobca fakticky napĺňa
pojem užívateľ sústavy v zmysle každej z uvedených zákonom definovaných skupín subjektov. Ak by

mal Ústavný súd SR za to, že prístup nevyhnutne vždy zahŕňa distribúciu, nedefinoval by tento pojem tak
ako je to uvedené v bode 21.1 Nálezu, t.j. ako právo „vpúšťať“ elektrinu, ale priamo ako právo prenášať,
resp. prepravovať vyrobenú elektrinu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Sám Ústavný súd
SR si je vedomý skutočnosti, že prístup ako taký nepredstavuje priamo samotnú distribúciu vyrobenej
elektriny distribučnou sústavou ako sa to snaží nesprávne prezentovať žalobca ale naopak, predstavuje

práve vpustenie vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy. V súvislosti so žalobcom namietanou
neexistenciou distribúcie elektriny inému účastníkovi na trhu s elektrinou, a teda údajné nenaplnenie
pojmu prístup do sústavy v zmysle bodu 21.1 Nálezu žalovaný poukázal, že od účinnosti novej
trojstrannej Zmluvy o dodávke elektriny žalobca reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská
energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi a odberateľovi, t.j. inému účastníkovi trhu s elektrinou
akosvojmuodberateľovi,kuktorejdodávkedochádzacezurčenémeradložalovaného,ktoréjesúčasťou

distribučnej sústavy žalovaného a jeho výlučným vlastníctvom. Pri dodávke elektriny žalobcom pre
spoločnosť Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi, k preprave elektriny
distribučnou sústavou žalovaného nepochybne dochádza, a teda súdom prvej inštancie požadovanú
podmienku prepravy elektriny je v danom prípade potrebné považovať za splnenú. Súd prvej inštancie
nesprávne spája využívanie distribučnej sústavy ako aj samotný prístup do sústavy nevyhnutne s

distribúciou elektriny.

39. Žalovaný poukázal, že súd prvej inštancie odmietol odborné vyjadrenie Ing. Q. Q., PhD. č. 39/2018
ako aj výsluch navrhnutých svedkov s odôvodnením, že žalovaný uvedeným postupom mieša technické
a právne otázky a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Uvedený záver súdu prvej inštancie

je nesprávny a predčasný. Súd prvej inštancie v konaní reálny skutkový stav veci nepovažoval pri
svojom rozhodovaní za dôležitý a tomuto pri svojom rozhodovaní v spore nevenoval dostatočnú
pozornosť s odkazom, že všetky dôkazy týkajúce sa skutkového stavu preukazujú len technické
skutočnosti a zodpovedajú len technické otázky. Uvedenými úvahami a nedostatkom pozornosti
venovanej technickým a skutkovým zisteniam a ich nesprávnym posúdením a vyhodnotením súd prvej

inštancie následne dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Žalobca, na to aby jeho
zariadenie mohlo byť pripojené do distribučnej sústavy žalovaného a v rámci takejto vzájomnej symbiózy
s distribučnou sústavou a ostatnými jej užívateľmi dokázalo reálne fungovať a vyrábať a dodávať
elektrinu do sústavy, musí mať zo strany žalovaného zabezpečenú synchronizačnú frekvenciu, ktorá
služba je zo strany žalovaného žalobcovi poskytovaná nepretržite a zo strany žalobcu je nepretržite

využívaná. Žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie mal a naďalej má možnosť
vyrábať elektrinu a realizovať svoju podnikateľskú činnosť bez využitia distribučnej sústavy žalovaného
prostredníctvom priameho vedenia, kedy by jeho zariadenie bolo elektricky a mechanicky oddelené
od distribučnej sústavy žalovaného. Voľba pripojiť svoje zariadenie do distribučnej sústavy žalovaného
ako aj voľba užívať distribučnú sústavu žalovaného a dodávať vyrobenú elektrinu žalovanému, resp.

ním poverenému tretiemu subjektu prostredníctvom distribučnej sústavy žalovaného, bola dobrovoľným
rozhodnutím žalobcu, ktorý si sám na základe svojho vlastného uváženia zvolil tú zo zákonom
ponúkaných možností, ktorú považoval v čase svojho rozhodovania za ekonomicky výhodnejšiu.
Tieto skutočnosti však neboli súdom prvej inštancie zohľadnené. Odplatu za prístup do sústavy a jej
užívanie je povinný platiť každý užívateľ distribučnej sústavy. Priznaním relevantnosti tvrdenia žalobcu

o bezodplatnosti užívania distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v pozícii výrobcu elektriny, t.j.
dodávateľa elektriny do sústavy, súd prvej inštancie vo svojej podstate bezdôvodne preniesol povinnosť
znášať všetky náklady súvisiace s udržiavaním stability distribučnej sústavy a jej užívaním výlučne na
jednu skupinu jej užívateľov, a to na koncových odberateľov, ktorí sú najslabšou a najzraniteľnejšou
skupinou užívateľov distribučnej sústavy. Takýmto postupom sú odberatelia elektriny zo sústavy nútení

uhrádzať náklady za niekoho, kto prístup do sústavy využíva na výkon svojej podnikateľskej činnosti, a
vo svojej podstate sa tak títo skladajú na žalobcom pri jeho podnikateľskej činnosti dosahovaný zisk.

40. Žalovaný v súvislosti s bezdôvodným obohatením žalobcu ďalej poukázal na závery Krajského súdu
v Bratislave v konaní sp.zn. 4Cob/181/2017, podľa ktorých je žalobca povinný osvedčiť svoje oprávnenie

užívať distribučnú sústavu žalovaného vrátane služieb s tým súvisiacich, ako aj jeho rozsah. Situáciu,
keď žalobca na jednej strane distribučnú sústavu žalovaného vo forme prístupu reálne užíva, vrátane
služieb s tým súvisiacich a na strane druhej odmieta uhrádzať odplatu za takéto užívanie považuje
žalovaný za zneužívanie práva žalobcu a bezdôvodné obohacovanie sa žalobcu na úkor žalovaného,ako aj na úkor ostatných užívateľov distribučnej sústavy. Právny dôvod žalobcom realizovaných úhrad
v žalovanom období existoval a naďalej existuje a tým je záväzkovo-právny vzťah sporových strán v
súvislosti s užívaním distribučnej sústavy žalovaného a služieb s tým spojených, a to bez ohľadu, či

tento bude zo strany súdov posúdené ako zmluvný vzťah v zmysle písomnej/konkludentnej zmluvy o
prístupe a distribúcii v zmysle § 26 ods. 5 Zákona o energetike, zmluvy o prístupe v zmysle § 27 ods. 1
Zákona o energetike, inominátnej zmluvy v zmysle § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka alebo ako vzťah
bezdôvodného obohatenia sa žalobcu na úkor žalovaného. Vo všetkých vyššie uvedených prípadoch
vzniká žalovanému oprávnený nárok na protiplnenie za užívanie distribučnej sústavy žalobcom vrátane

služieb s tým súvisiacich.

41. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že žalobcovi nie je možné priznať uplatnenú pohľadávku
aj z dôvodu, že účinky derogačného Nálezu pôsobia do budúcna, ex nunc. Právny názor súdu prvej
inštancie o účinkoch Nálezu ex tunc, t.j. spätne, do minulosti k momentu vzniku dotknutej právnej normy
je nesprávny, keďže závery uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. PLz. ÚS 1/06-4 sú pre posudzovaný

spor neaplikovateľné. V prípadoch posudzovaných v uznesení sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 v čase vydania
derogačného nálezu Ústavného súdu SR nebolo poskytnuté medzi stranami sporu žiadne plnenie
podľa napadnutého právneho predpisu, a teda právne vzťahy medzi stranami sporu neboli uzavreté. K
vzájomnému plneniu strán sporu došlo, na rozdiel od prípadu posudzovaného Ústavným súdom SR v
prípade sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 v čase pred vydaním derogačného Nálezu, t.j. v čase, keď napadnutá

právna norma bola v plnom rozsahu platná a účinná a tvorila riadnu súčasť právneho poriadku. V tejto
súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie sp.zn.: PL. ÚS 4/2018, v ktorom bol prijatý jednoznačný
záver, že: „právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy
sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc)“. Z uvedeného tak vyplýva, že absentuje právny základ
na vrátenie takto prijatých platieb, ktorých sa žalobca v konaní domáha. Podľa žalovaného aplikáciu

záverov zjednocujúceho stanoviska sp.zn.: PLz. ÚS 1/06-4 pri vyhodnocovaní hmotnoprávnych účinkov
Nálezu, týkajúceho sa čisto súkromnoprávneho vzťahu medzi dvomi subjektmi súkromného práva ako
podnikateľskými subjektmi nie je správna. Takýmto postupom by sa priznala neprimeraná ochrana práv
jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva.

42. Žalovaný zároveň namietal, že napadnutý rozsudok je aj nedostatočne odôvodnený, pričom výklad
hmotnoprávnych predpisov uskutočnený súdom prvej inštancie vykazuje značný stupeň arbitrárnosti.
Súd prvej inštancie priznal zjavne neprimeranú ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží a pri
správnej aplikácii noriem hmotného práva, by mu nemohla byť nikdy priznaná, čo je v rozpore s ústavne
zaručeným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval dostatočne zdôvodneniu svojho rozhodnutia a
prezentovaniu úvah, akými k svojmu rozhodnutiu dospel a celé odôvodnenie prvostupňového súdu
predstavujeopisskutkovéhostavuacitáciuparagrafovéhozneniazákonnýchustanoveníbezakejkoľvek
ingerencie vlastných úvah súdu prvej inštancie a zdôvodnenia svojich záverov. Súd prvej inštancie bez
akéhokoľvek odôvodnenia vôbec nezobral do úvahy argumentáciu ani dôkazy predložené žalovaným

v jeho písomných a ústnych podaniach a týmito sa pri posudzovaní veci samej a rozhodovaní vo veci
samej vôbec nezaoberal a so žiadnym z nich sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal.
Súd prvej inštancie dokonca nepovažoval za potrebné ani ozrejmiť dôvody, pre ktoré predmetné
argumenty žalovaného a žalovaným predkladané dôkazy nepovažoval pre rozhodnutie vo veci samej za
potrebné a pre ktoré sa týmito pri svojom rozhodovaní nezaoberal. Súd prvej inštancie bez akéhokoľvek

bližšieho odôvodnenia nevykonal dokazovanie, ktoré bolo nevyhnutné pre spravodlivé posúdenie veci.
Dôkazy, na ktoré žalovaný poukazoval, súd prvej inštancie nevyhodnotil, ani nepripustil do konania, čím
porušil aj princíp rovnosti zbraní. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by mohlo byť
v prospech žalovaného, čím spôsobil, že vykonávanie ako aj následné hodnotenie dôkazov vykazovalo
znaky arbitrárnosti.

43. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny, uvádzajúc argumentuje už uvedené v konaní pred súdom prvej inštancie. Spochybnil svedka
doc. Ing. Q. nakoľko v rámci odboru elektrotechnika je ako znalec oprávnený posudzovať nanajvýš
elektroenergetické stroje a zariadenia a nijakým spôsobom neprispel k zisteniu skutkového stavu veci.

Spochybnil aj výklad svedka Ing. O., ktorý je zamestnanec žalovaného vo vzťahu k opisu legálneho
pojmu „prístup do distribučnej sústavy“ a toho, akým spôsobom sa žalobca údajne bezdôvodne
obohacuje na úkor žalovaného. Mal za to, že ide o nevyhnutnú podmienku pripojenia, nie službu
poskytovanú žalovaným. Preto vydávať za službu prístupu to, že sa výrobca sám musí prispôsobiťfrekvencii distribučnej sústavy, aby vôbec mohol byť pripojený je absurdné. Navyše, opis služby prístupu,
tak ako ju poskytuje žalovaný a jeho svedok, vôbec nezodpovedá pojmu prístup, tak ako ho vymedzuje
zákon o energetike.

44. Žalovaný sa domáha vyslovenia záveru o existencii zmluvy o prístupe medzi žalobcom a žalovaným,
a to odkazujúc na neúčinnú právnu úpravu, či s odkazom na prioritu výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy. Požiadavka žalovaného je nenáležitá. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie nebolo
sporné, že žiadna zmluva o prístupe medzi sporovými stranami uzatvorená nie. Nie je preto dôvod

aplikovať prioritu výkladu smerujúceho k platnosti právneho úkonu, ktorý nejestvuje, t.j. ide o non
negotium. Rovnako nenáležitá je aj požiadavka žalovaného na aplikáciu neúčinných noriem.

45. Opätovne zdôraznil, že do sústavy žalovaného žiadnu elektrinu nevpúšťa, pretože ešte pre vstupom
do distribučnej sústavy žalovaného sa táto stáva vlastníctvom žalovaného. Žalovaný neuskutočnil voči
žalobcovi v spore žiadny procesný úkon spočívajúci v obrane alebo vzájomnej žalobe. Ak teda žalovaný

tvrdí, že má voči žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento mal vyčísliť a uplatniť si
ho voči žalovanému zákonom ustanoveným postupom. K uvedenému nedošlo, preto súd prvej inštancie
ani nemohol rozhodovať o tomto tvrdenom nároku žalovaného.

46. Poukázal na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: PLz. ÚS 1/06-4,

nález sp. zn.: I. ÚS 354/06-30, nález sp. zn.: I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006, nález sp. zn.: III.
ÚS 2/08-24 zo dňa 29.04.2008 a mnohé iné, v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil
jednoznačný právny názor, že hmotnoprávne účinky nesúladného ustanovenia sa uverejnením nálezu
ÚS SR anulujú ex tunc. Požiadavka žalovaného, aby sa v jeho prípade urobila výnimka a tolerovalo sa
jeho obohatenie na úkor žalobcu a ostatných jemu podobných subjektov s poukazom na princíp právnej

istoty, je právne a mravne neobhájiteľná.

47. Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

48. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP a dospel
k záveru, že nie je dôvodné.

49. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

50. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP. Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

51. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, nevykonaním navrhnutých
dôkazov, nesprávnymi skutkovými zisteniami a právnym posúdením, posúdil, či súd prvej inštancie na
zistenýskutkovýstavsprávneaplikovalpríslušnéprávnepredpisy,čiriadnesvojerozhodnutieodôvodnil,

to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

52. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej

inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie
spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho
rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporené
k úsudku, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vedie
aj to, že závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú tak pre právnickú, ako aj laickú verejnosť

prijateľné a racionálne, pričom sú spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými
skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu
jeho odôvodnenia je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivé súdne konanie.53. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

54. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k
podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd nižšie poznamenáva.

55. Predmetom sporu bolo vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, ktorého sa žalobca domáhal

na tom základe, že žalovaný fakturoval žalobcovi odplatu za prístup do distribučnej sústavy žalovaného
na základe Vyhlášky č. 221/2013 Z.z. vydanej Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len
„ÚRSO“), ktorou tento úrad zaviedol pre výrobcov elektriny novú platbu označenú ako „platba za prístup
do distribučnej sústavy“ s tým, že povinnosť úhrady tejto platby mali všetci výrobcovia elektriny bez
ohľadu na to, či mali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Žalobca svoj nárok odôvodnil
tým, že nemal so žalovaným uzavretú takúto zmluvu, preto s poukazom na Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.6.2016 argumentoval nezákonnosťou účtovanej
platby.

56. Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom rozhodol tak, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a
to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy

uzatvorenúzmluvuoprístupedodistribučnejsústavyadistribúciielektriny“,vyhláškyÚraduprereguláciu
sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení
neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.
20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ sa jedná o samotné dôvody, pre ktoré Ústavný

súd Slovenskej republiky rozhodol o nesúlade predmetného ustanovenia vyhlášky, tieto sa nachádzajú
v bodoch 21. a 22. odôvodnenia tohto Nálezu.

57. Podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení účinnom do 20.7.2016 (do dňa publikácie

Nálezu v Zbierke zákonov), platba za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy vo
výške 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na
výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy alebo z hodnoty výšky celkového inštalovaného
výkonu zariadenia na výrobu elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny nemá uzatvorenú zmluvu

o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy vo výške tarify za
dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do
distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy.
Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi
regionálnejdistribučnejsústavyplatbazaprístupdodistribučnejsústavyvovýškepodľapredchádzajúcej

vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade,
ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú
zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Výrobcovia
elektriny si rezervovanú kapacitu neobjednávajú. Na napäťovej úrovni nízkeho napätia sa hodnota
maximálnej rezervovanej kapacity rovná hodnote rezervovanej kapacity určenej menovitou hodnotou

hlavného ističa v ampéroch. To neplatí pre výrobcu elektriny, ktorého zariadenie na výrobu elektriny slúži
výlučne na poskytovanie podporných služieb pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo výlučne
na dodávku regulačnej elektriny a výrobcu elektriny, ktorý prevádzkuje zariadenie na výrobu elektriny z
vodnej energie s celkovým inštalovaným výkonom do 5 MW.

58. Odvolací súd poukazuje na citáciu tejto právnej úpravy vo väzbe s prijatým nálezom, ktorý nález sa
vzťahoval aj na predmetný spor.

59. Odvolací súd udáva, že v prejednávanom spore bolo podstatné vyriešiť právnu otázku a to, či medzi
stranami sporu existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a

distribúcii elektriny. V danej veci boli relevantné ustanovenia zákona č. 251/2012 Z.z. a to § 2 písm.
a) bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4, § 26 ods. 3, § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 27 ods. 2 písm.
a) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (účinného do 31.12.2018). Na základe zmluvy o prístupe
prevádzkovateľ distribučnej sústavy umožňuje účastníkovi využívať distribučnú sústavu v dohodnutejkapacite a vyrobenú elektrinu prepraviť konkrétnemu subjektu, resp. odberateľovi. Zmluvou o pripojení
saprevádzkovateľdistribučnejsústavynezaväzujeprepraviťelektrinu,ibazabezpečiťvsústavekapacitu
na pripojenie a následne po splnení podmienok pripojiť zariadenie výrobcu k distribučnej sústave.

Zmluva o prístupe a Zmluva o pripojení sú preto dva rôzne zmluvné inštitúty, ktoré sa líšia vzhľadom
na ich výslovnú zákonnú definíciu, resp. ich predmet. Pokiaľ išlo o Zmluvu o pripojení a Zmluvu o
dodávke elektriny, ich predmetom nebola dohoda o prístupe do distribučnej sústavy, keďže neobsahovali
záväzok zabezpečiť prepravu elektriny, tak ako to vyplýva z § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. o
energetike, podľa ktorého zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje

prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do
sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou
rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu
s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Je pritom
zrejmé, že na základe Zmluvy o dodávke elektriny, žalovaným poverená koncernová spoločnosť
Východoslovenská energetika, a.s., odoberá elektrinu už v mieste jej vpustenia žalobcom do distribučnej

sústavy, teda nedochádza k jej preprave z jedného miesta do iného miesta.

60. Žalovaný oprávnenosť účtovania a inkasa platby odvodzoval z toho, že každý výrobca elektriny,
ktorý dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, fakticky túto aj využíva. Podľa názoru žalovaného žalobca
využíva prístup do distribučnej sústavy tým, že je do nej pripojený, dodáva do nej vyrobenú elektrinu.

Žalovaný sa snažil preukázať oprávnenosť platby s poukazom aj na iné zmluvné (záväzkové) vzťahy,
avšak Ústavný súd Slovenskej republike v Náleze ustálil, že ten, kto nemá uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy, nemá povinnosť platby. V podstate sám žalovaný potvrdil neexistenciu písomnej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, keď žalovaný síce zaslal žalobcovi na
podpis ním vyhotovený návrh zmluvy o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy

pre odovzdávacie miesto, avšak žalobca s jej znením nesúhlasil, a preto žalovanému zaslal protinávrh
zmluvy, na ktorý mu zo strany žalovaného nebola doručená žiadna odpoveď, a tak takúto zmluvu
v písomnej forme doposiaľ nemajú uzatvorenú. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že strany sporu
zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny nemali uzatvorenú a to ani konkludentne. Žalovaný bol nositeľom
dôkazného bremena v tom, aby predložil dôkaz o existencii zmluvy o prístupe žalobcu do distribučnej

sústavy žalovaného, čo sa mu však v konaní pred súdom prvej inštancie nepodarilo. Súdny dvor poskytol
výklad pojmov prístup a pripojenie, obsiahnutých v Smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/54/
ES zo dňa 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrickou energiou a o zrušení
smernice 96/92/ES, avšak odvolací súd uvádza, že tento rozsudok neposkytuje odpoveď na otázku,
ktorá bola sporná v tomto konaní, či medzi stranami sporu existuje obchodno-právny vzťah založený

zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.

61. Ústavný súd SR v Náleze jasne konštatoval nesúlad ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky v dotknutej
časti s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy
Slovenskej republiky a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, k čomu uviedol, že „Pokiaľ potom časť ustanovení § 26 ods. 23 Vyhlášky
ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v
prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do
regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov
elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav,

ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona o regulácii upraviť platby
výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav“. „Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123
Ústavy Slovenskej republiky, keď ÚRSO nepostupoval pri prijímaní spornej časti § 26 ods. 23 vyhlášky
o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii) a v ich medziach.
Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 Vyhlášky ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o ktorých nemožno

vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike a zákona o
regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky navyše nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý
ustanovil zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí
integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Nemožno taktiež opomenúť, že

aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 Vyhlášky dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov
elektriny, ktorí nemajú uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, čím dochádza k
neústavnému zásahu do základného práva výrobcov elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť
majetokpodľačl.20ods.1ústavyapodľačl.1dodatkovéhoprotokolu.“NazákladetohtoNálezuvyplýva,že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak
nemožno požadovať od neho platbu za prístup do distribučnej sústavy, pretože takáto povinnosť ide nad
rámec povinností, ktoré sú zakotvené pre žalobcu v Zákone o energetike, ale aj nad rámec zákonného

splnomocnenia pre ÚRSO v zmysle zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach, pričom
uzavretie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy podľa § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z.
o energetike bolo fakultatívnou možnosťou žalobcu.

62. Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou sú vymedzené v § 26 Zákona č. 251/2012 Z.z.

Národnej rady SR o energetike a o zmene a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o
energetike). Podľa § 26 os. 3 zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ
distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po
splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie
žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa
zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. Zmluva o prístupe je definovaná v § 26 ods. 5

a to, že sa ňou zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť
prístup do sústavy a v prípade účastníka trhu s elektrinou iného ako výrobcu elektriny aj prepraviť
pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený výškou rezervovanej kapacity,
vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje
zaplatiť cenu za prístup a cenu za poskytnutie distribučných služieb a súvisiacich služieb.

63. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny vymedzuje povinnosti
prevádzkovateľa distribučnej sústavy to 1. rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, 2. umožniť
prístup do sústavy a 3. prepraviť účastníkovi trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený
výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy. Citované

ustanovenie teda pojmovo vymedzuje podstatné náležitosti Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny a zároveň vymedzuje obsah pojmu prístup do sústavy v zmysle § 2 písm. a) bod
12.2 Zákona č. 251/2012. Distribúciou elektriny je v zmysle § 2b bod 4 preprava elektriny distribučnou
sústavou na časti vymedzeného územia na účel jej prepravy odberateľom elektriny.

64. Distribučnými a súvisiacimi službami, za poskytnutie ktorých sa účastník trhu s elektrinou zaväzuje
zaplatiť cenu na základe zmluvy do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je potrebné rozumieť
všetky tri povinnosti, ktoré z takejto zmluvy prevádzkovateľovi distribučnej sústavy vyplývajú a to vrátane
prepravy elektriny. V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky hovorí o
platbe za prístup do distribučnej sústavy výrobcami elektriny, avšak tento pojem je potrebné vykladať v

súlade s ustanovením § 26 v súlade s § 2 písm. a) bod 12.2 Zákona č. 251/2012 Z.z., ktorý je realizovaný
na základe Zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny definovanej v ustanovení §
26 ods. 5 Zákona č. 251/2012.

65.ÚstavnýsúdSRvsvojomnálezejasneuviedol,že,akžalobcanemásožalovanýmplatneuzatvorenú

zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, tak nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto
sústavy. Ak žalovaný uzavretie tejto zmluvy nepreukázal (dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti
zaťažuje jeho), tak na tento stav dopadajú vyššie uvedené závery rozhodnutia Ústavného súdu SR.

66. Je potrebné zdôrazniť, že „prístup“ do sústavy bol v zmysle právnej úpravy § 2 ods. 2 bod 12

zákona o energetike účinnej do 31.12.2018 jasne definovaný ako prístup na základe zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do sústavy sa rozumie právo využívať
distribučnú kapacitu v rozsahu zmluvne dohodnutej prepravnej kapacity.

67. Zákon teda jednoznačne stanovoval, že prístup do sústavy podľa zákona o energetike je prístupom

na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny. Preto aj platbu za prístup do
distribučnej sústavy možno účtovať len na základe zmluvy o prístupe s právami a povinnosťami strán
v nej vymedzených.

68. Z dokazovania vykonaného súdu prvej inštancie vyplynulo, že takáto zmluva nebola medzi stranami

uzatvorená, a tak nie je daná existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie a vyberanie platby za
prístup do distribučnej sústavy. Nemôže byť teda právnym základom pre účtovanie a vyberanie platby
za prístup do distribučnej sústavy zmluva, ktorá podstatné náležitosti ustanovené v § 26 ods. 5 zákona oenergetikeneobsahuje.Službaprístupudodistribučnejsietežalovanéhojespoplatnenouslužbou,avšak
platbu za ňu možno vyberať len v zákonom a rozhodnutím Ústavného súdu SR v určených medziach.

69. Teda nebola preukázaná existencia právneho titulu, teda uzatvorenie zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcií elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý by žalovaného
oprávňoval na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy od žalobcu, aj odvolací
súd, tak ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

70. Záväzkové právne vzťahy, pre ktoré je charakteristické, že veriteľovi zakladajú právo na plnenie
(pohľadávku) a dlžníkovi povinnosť na plnenie (dlh) vznikajú nielen z dvojstranných právnych úkonov
(zmlúv), ale aj mimozmluvne pri splnení zákonom stanovených podmienok, teda okrem iného aj z
bezdôvodného obohatenia, ako výslovne stanovuje zákon.

71. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

72. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným

obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa
poskytnúť peňažná náhrada.

73. Žalovaný teda nie je oprávnený ponechať si účtované a inkasované platby, tak ako ich fakturoval pre
žalobcu, teda za prístup do distribučnej sústavy vo výške stanovenej Vyhláškou ani titulom tvrdeného

bezdôvodného obohatenia, keďže Ústavný súd SR v Náleze jednoznačne uviedol, že pre výrobcov
elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy (prípad žalobcu), znamená časť ustanovenia § 26 ods. 23 Vyhlášky,
ktorú Ústavný súd SR vyhlásil za nesúladnú s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti
platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, nemá oporu v zákone o energetike alebo inom zákone,

teda ani v Občianskom zákonníku a predstavuje neústavný zásah do základného práva výrobcov
elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 1
dodatkového protokolu.

74. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tvrdením žalobcu, že platba za prístup je platba za kvalifikované

využívanie distribučnej sústavy, a to vo forme prístupu (užívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny
na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny), ktorá je definovaná v Zákone
o energetike a nie za akékoľvek užívanie sústavy žalovaného.

75. V právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych

predpisov, resp. ich ustanovení, ktorý sa odvodzuje z čl. 1 Ústavy SR. V podmienkach demokratického
štátu, kde vládnu zákony platí zásada, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba do
budúcnosti, a nie do minulosti. Platí tak všeobecný pojmový znak právnych noriem, že regulujú právne
vzťahy odo dňa svojej účinnosti do budúcnosti a nie spätne do minulosti.

76. Keďže predmetom sporu sú platby za prístup za obdobie rokov 2014 až 2017, teda pred účinnosťou
novely Zákona o energetike, t.j. zákona č. 309/2018 Z.z., odvolací súd udáva, že citovanú novelu, účinnú
od 1.1.2019, nie je možné na tento spor aplikovať.

77. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaného o účinkoch Nálezu ex nunc, teda

od zverejnenia Nálezu. Súd prvej inštancie vyslovil záver, že nález má účinky ex tunc, s ktorým
zdôvodnením a právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Pre
vyslovenie účinkov predmetného Nálezu ex tunc je podstatné uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn.
PLz ÚS 1/06, ktorým Ústavný súd SR zjednotil odchýlne právne názory svojich senátov v otázke účinkov
nálezu a uprednostnil princíp ústavnosti, keď sa priklonil k názoru, že rozhodnutie Ústavného súdu SR

má účinky ex tunc, teda od začiatku, nie až od zverejnenia nálezu Ústavného súdu SR. Opačný výklad je
priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu
právnej istoty. K názoru, že nález Ústavného súdu SR o nesúlade právnych predpisov s ústavou má
hmotnoprávne účinky ex tunc, sa priklonil Ústavný súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS51/06 zo dňa 8.6.2006 a v rozhodnutí, sp. zn. II. ÚS 72/06 zo dňa 14.6.2006. Pokiaľ aj žalovaný namietal,
že na danú vec nemožno aplikovať uznesenie, sp. zn. PLz ÚS 1/06, keďže dopadá na odlišnú skutkovú,
ako aj právnu situáciu, tak odvolací súd je toho názoru, že Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto

zjednocujúcom stanovisku sa zaoberal všeobecnou právnou otázkou účinkov nálezov. Na uvedenom
právnom názore, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, nič nemení ani žalovaným uvádzaný rozsudok
Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/254/2016.

78.Ďalejžalovanýnamietalporušenieprávanaspravodlivýproces,ktorévidelvarbitrárnostirozhodnutia

súdu prvej inštancie, ktorý sa nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovaného. Žalovaný mal
zároveň za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.

79. K týmto námietkam žalovaného odvolací súd udáva, že iba skutočnosť, že strana sporu sa s
právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06). K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia

súdu prvej inštancie odvolací súd odkazuje aj na závery zjednocujúceho stanoviska, ktoré prijalo
občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dňa 3.12.2015 pod R 2/2016, podľa
ktorého: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej
úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1.7.2016, sa podstaty a zmyslu
tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aplikovateľné.

80. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska

R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých
(extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdnysystém“(pozriSutyazhnik
protiRusku,rozsudokzroku2009),prípadneakdošlokvadetakzásadnej,žemalazanásledok„justičný

omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

81. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí. Rozhodnutie obsahuje zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych
otázok, pričom súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom zaoberal aj odvolacou argumentáciou

žalovaného. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanému sporu,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z
ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil a nevybočil nimi z rámca
relevantnej právnej úpravy a jej ústavnokonformnej interpretácie.

82. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. K tejto námietke
odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry platí, že postup súdu, ktorým nebol vykonaný
dôkaz navrhnutý stranou sporu, nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom.

Strany sporu sú totiž povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch svedkov. O tom, ktoré z
navrhnutých dôkazov, ale aj z tých, ktoré navrhnuté neboli, budú vykonané, rozhoduje však súd. Právo
strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno zamieňať s

rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv žalovaného nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom,
lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, nebol
týmto postupom žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.

83. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ sa mýli, ak má za to, že dobrovoľnú úhradu jednotlivých faktúr
možnopovažovaťzauznaniezáväzkužalobcom.Jednak,vprípadecharakteruzáväzkunejdeozáväzok
s deliteľným predmetom plnenia, a ani o čiastočné plnenie žalobcom, (kedy by poskytoval žalovanémulen časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť celé) a nie je splnená ani ďalšia zákonná podmienka,
pretože nemožno usudzovať v prejednávanej veci, že by žalobca plnením uznal účtovaný záväzok. Ako
totiž prezentoval počas konania, (a čo bolo aj preukázané), platby uhrádzal preto, že mu túto povinnosť

ukladalo neústavné znenie vyhlášky.

84. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru o vecnej správnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu

vo výške 1.198,23 eur ako pohľadávku žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na
strane žalovaného neoprávneným účtovaním platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcovi, ktorý
ich uhrádzal z dôvodu, že mu to vyplývalo z neústavného znenia Vyhlášky, v nadväznosti na konštatáciu
účinkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014 ex tunc, teda keď jeho účinky
sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia, pretože prednosť má princíp
ústavnosti.

85. Keďže žalovaný nevrátil žalovanú istinu ani na základe jednotlivých výziev žalobcu, čo napokon ani v
konaní žalovaný nerozporoval, správne súd prvej inštancie zaviazal žalovaného aj na úhradu zákonných
úrokov z omeškania podľa § 340 ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 nariadenia vlády č.
21/2013 Z.z. tak ako to je uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie a paušálnej náhrady

nákladov vo výške 40,- eur.

86. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
ako vecne správny. Taktiež potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania ako vecne
správny.

87. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

88.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).