Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26S/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4019200006
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Erik Németh

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4019200006.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Erika Németha a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a JUDr. Pavla Pileka, v právnej veci žalobcu: J. W., nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt E.
XXX, podnikajúci na základe živnostenského oprávnenia pod obchodným menom Anton Halmo TELVIS
Slovakia TKT, miesto podnikania Mudroňova 2, Topoľčany, IČO: 11 767 871, zastúpený: Advokátska
kancelária Melničák a Semančíková, s. r. o., so sídlom Miletičova 1, Bratislava -Ružinov, IČO: 36
860 891, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, IČO: 42 499 500, o správnej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného číslo 102085948/2018 z
22.10.2018 a orgánu verejnej správy prvého stupňa - Daňový úrad Nitra, pobočka Topoľčany, číslo

101396815/2018 z 20.07.2018, takto

r o z h o d o l :

Súd rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102085948/2018 zo dňa 22.10.2018
ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra, pobočka Topoľčany č. 101396815/2018 z 20.07.2018 r u š í
a vec v r a c i a Daňovému úradu Nitra, pobočka Topoľčany na ďalšie konanie.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o ich
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I. Stručný priebeh administratívneho konania

1. Správny súd zo žalovaným predloženého administratívneho spisu, vedeného vo veci
administratívneho konania, v ktorom bolo vydané správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného,
zistil priebeh administratívneho konania, ktorého stručný priebeh so zameraním sa na skutočnosti
relevantné pre toto správne súdne konanie uvádza v nasledovných bodoch:

2.DaňovýúradNitra(pobočkaTopoľčany)akosprávcadane(ďalejajlen„správcadane“)aprvostupňový

orgán vykonal u žalobcu ako daňového subjektu (s označením: Anton Halmo TELVIS Slovakia TKT,
Urmince 474, 956 02 Urmince, IČO 11767871, DIČ 1020447780, IČ DPH SK1020447780) kontrolu dane
z pridanej hodnoty (okrem iného) za zdaňovacie obdobie máj 2011 na základe oznámenia o daňovej
kontrole z 25.11.2015. Oznámenie bolo doručené žalobcovi dňa 30.11.2015 a daňová kontrola sa začala
na základe oznámenia dňa 29.12.2015.

3. Správca dane podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 (ďalej len „Nariadenie č. 904/2010“) podal

celkovo tri žiadosti o informácie, a to i/ žiadosť zo 17.02.2016, ktorou požiadal maďarské orgány o
informácie vo vzťahu k spoločnosti Corn Land Kereskedelmi Korlátolt Felelősségű Társaság, ii/ žiadosť z
18.02.2016, ktorou požiadal české orgány o informácie vo vzťahu k spoločnosti UTP-Universal TransportPraha s. r. o. a iii/ žiadosť z 18.02.2016, ktorou požiadal belgické orgány o informácie vo vzťahu k
spoločnosti SA MATEXPORT.

4. Správca dane rozhodnutím zo dňa 18.02.2016 podľa § 61 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) (ďalej len „Daňový poriadok“) prerušil odo dňa 22.02.2016 daňovú kontrolu z
dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V odôvodnení správca
dane uviedol, že odoslal žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií podľa Nariadenia č. 904/2010
a požiadal prostredníctvom oddelenia medzinárodnej administratívnej spolupráce maďarskú, českú a

belgickú daňovú správu o poskytnutie informácií. V odôvodnení správca dane právne odôvodnil svoje
rozhodnutie § 61 ods. 1 a § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Správca dane odoslal rozhodnutie žalobcovi
dňa 22.02.2016 a žalobcovi bolo doručené dňa 23.02.2016.

5. Dňa 04.05.2016 bola správcovi dane doručená odpoveď na žiadosť o informácie podľa Nariadenia č.
904/2010 od maďarských orgánov a dňa 30.05.2016 od českých orgánov.

6. Dňa 16.12.2016 a následne dňa 16.03.2017 správca dane požiadal žalovaného o zaslanie urgencie
belgickým orgánom vo vzťahu k podanej žiadosti o informácie podľa Nariadenia č. 904/2010, na ktorú
správcovi dane nebola do 16.12.2016, resp. do 16.03.2017 doručená odpoveď.

7. Dňa 14.06.2017 bola správcovi dane doručená odpoveď na žiadosť o informácie podľa Nariadenia
č. 904/2010 od belgických orgánov.

8. Dňa 14.06.2017 správca dane žalobcovi oznámil prípisom, že dňa 14.06.2017 pominuli dôvody, pre
ktoré sa daňová kontrola prerušila, a že správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Oznámenie

bolo žalobcovi odoslané dňa 15.06.2017 a doručené dňa 16.06.2017.

9. Dňa 28.03.2018 správca dane vyhotovil z daňovej kontroly, ktorej výkon bol žalobcovi oznámený
oznámením z 25.11.2015 celkovo 2 protokoly, a to vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia január, február, marec, apríl, júl, september a december 2011 protokol číslo 100634172/2018 a

vo vzťahu k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2011 a k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia máj, august, október a november 2011 protokol číslo 100634173/2018. V oboch protokoloch
je uvedené, že žalobca bol v roku 2011 registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty s mesačným
zdaňovacím obdobím.

9.1. Z protokolu z daňovej kontroly číslo 100634173/2018 z 28.03.2018 vyplýva, že žiadne z informácií,
o ktoré správca dane požiadal podľa Nariadenia č. 904/2010 maďarské orgány, české orgány a belgické
orgány, sa netýkali daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011.

10. Správca dane výzvou z 28.03.2018 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v

protokole z daňovej kontroly č. 100634173/2018. Výzva spolu s protokolom bola žalobcovi doručená
dňa 29.03.2018.

11. Nasledujúcim dňom po dni doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu, t. j. dňa
30.03.2018 začalo vo veci vyrubovacie konanie (§ 68 Daňového poriadku).

12. Správca dane dňa 20.07.2018 vydal vo veci rozhodnutie č. 101396815/2018 (ďalej aj len
„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi ako
daňovému subjektu rozdiel dane v sume 1.000,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
máj 2011 (keď daň vyrubená daňovým priznaním, doručeným dňa 27.06.2011 bola 2.273,71 eura a

daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola 3.273,71 eura), ktorý je splatný do 15 dní
odo dňa nadobudnutia právoplatnosti na účet správcu dane. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa
24.07.2018. Správca dane rozhodnutie odôvodnil v podstate nasledovne:

12.1. Žalobca evidoval vo svojom účtovníctve faktúru za zabezpečenie propagácie spoločnosti na

základe Zmluvy o spolupráci od daňového subjektu LIVE PRODUCTION, s.r.o. (so zmeneným
obchodným menom od 29.10.2014 na GUMFA s.r.o.), IČO: 44 242 441, DIČ: 2022651785, IČ DPH
SK2022651785 (ďalej len „LIVE PRODUCTION, s.r.o.“), na základe ktorej si uplatnil odpočítanie dane.Išlo o faktúru číslo 2011/6 zo dňa 02.05.2011 v celkovej sume 6.000,- eur, keď základ dane bol 5.000,-
eur a 20 % DPH vo výške 1.000,- eur.

12.2. Predmetom Zmluvy o spolupráci zo dňa 20.04.2011 bola prezentácia spoločnosti TELVIS
SLOVAKIA TKT ako reklamného partnera v reklamnej kampani TwiiNS - „EUROVISION 2011“ a
TWiiNS „I'm Still Alive“. Dodávateľ sa zaviazal uverejniť logo spoločnosti s textom Reklamný partner na
reklamných billboardoch v počte 100 ks, A2 plagátoch v počet 5.000 ks a A5 letákoch v počte 1.000 ks.

12.3. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia opísal priebeh výkonu daňovej kontroly ako i na
ňu nadväzujúceho vyrubovacieho konania (vrátane vykonaných procesných úkonov). Správca dane
uviedol, že vykonal všetky úkony, ktoré by mohli preukázať, kto, pre koho a akou formou zabezpečil
reklamu, vrátane jednoznačného označenia subjektu „logom“, ktorému mala byť reklama poskytnutá.

12.4. Z vykonaného dokazovania (ktoré správca dane v odôvodnení rozhodnutia podrobne vyhodnotil)

správca dane zistil, že v konaní nebolo preukázané dodanie služby tak, ako bolo deklarované v daňovom
priznaní žalobcu. Priamy dodávateľ žalobcu vierohodne nepreukázal, o dodanie akej reálnej služby
v danej veci išlo. Doloženie dôkazov týkajúcich sa poskytnutia služby - reklamy pre žalobcu ako
kontrolovaný daňový subjekt vo forme propagácie loga nedostatočne preukázaného faktúrou, zmluvou,
dokladom o úhrade či nečitateľnými obrazovými záznamami, je bez preukázania skutočného plnenia

pre daňové účely nepostačujúce.

12.5. Správca dane okrem iného poukázal v tejto súvislosti aj na to, že nebol jednoznačne určený
a označený daňový subjekt, ktorého sa mala propagácia týkať, a tak zabezpečiť rozvoj jeho
podnikateľských aktivít. Na základe Zmluvy o spolupráci mala byť totiž realizovaná propagácia žalobcu.

Na billboardoch bol však uvedený názov spoločnosti TELVIS, ktoré je zmätočné a môže preukazovať
propagáciu iného daňového subjektu - príkladmo môže ísť o subjekt TELVIS spol. s.r.o., ktorý od
29.03.1993 do 31.01.2013 sídlil na rovnakej adrese ako žalobca a mal aj rovnaký predmet podnikania.
Správcovi dane nebol preukázaný spôsob samotnej propagácie žalobcu, prínos propagácie a vplyv na
jeho podnikateľskú činnosť. Správcovi dane predkladané dôkazy nebolo možné priradiť k žiadnemu

konkrétnemu zdaňovaciemu obdobiu, a preto môžu byť použité kedykoľvek na vyžiadanie správcu dane.
Predložený CD nosič sám žalobca napr. označil ako nepoužitý. Žalobca ani svedok J. T. (bývalý konateľ
spoločnosti LIVE PRODUCTION, s.r.o.) neposkytli žiadne informácie ohľadom znášania finančných
nákladov súvisiacich s prípravou daného reklamného predmetu. Dodávateľ od roku 2013 nepodáva
daňové priznania, napriek tomu, že ide o existujúci daňový subjekt. Jediným konateľom a spoločníkom

dodávateľa - spoločnosti LIVE PRODUCTION, s.r.o. je írsky občan T. K. s trvalým pobytom v R.. Nebolo
ani preukázané, že v tejto súvislosti nešlo len o účelový prepis konateľstva.

12.6. Správca dane poukázal na prejednaciu zásadu, uplatňovanú v daňovom konaní a na povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Dôkazné bremeno bolo v danej veci na žalobcovi,

keďže správca dane spochybnil, či došlo k uskutočneniu preverovaného obchodu, ktorého účelom by
bolodosiahnutiereálnehoziskuzdanejreklamy(aniesnahaoneoprávnenéodpočítaniedanezpridanej
hodnoty).

12.7. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol v konaní dôkazné bremeno, a teda

nepreukázal svoje právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51
ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Správca
dane preto konštatoval, že u žalobcu vznikol rozdiel vo vzniku práva na úplné odpočítanie v riadku 21
daňového priznania v sume 1.000,- eur.

13. Žalobca podal proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.

II. Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

14. Žalovaný o podanom odvolaní ako odvolací orgán rozhodol správnou žalobou napadnutým
rozhodnutím číslo 102085948/2018 z 22.10.2018, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku
odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra číslo 101396815/2018 z
20.07.2018 potvrdil.14.1. Žalovaný rozhodnutie v podstate odôvodnil nasledovne:

14.2. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú
hmotnoprávnej povahy. Nárok na odpočet sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný
obchod bol skutočne v deklarovanom rozsahu aj týmto dodávateľom uskutočnený (v danom prípade
spoločnosťou LIVE PRODUCTION, s.r.o.).

14.3. Časový rámec daňovej kontroly prekročený nebol. Daňová kontrola začala dňa 29.12.2015, t. j.
v deň uvedený v oznámení o výkone daňovej kontroly a ukončená bola dňom doručenia protokolu o
daňovej kontrole dňa 29.03.2018. Správca dane z dôvodu zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií rozhodnutím prerušil daňovú kontrolu, ku ktorej prerušeniu došlo dňa 22.02.2016 a prekážky
prerušenia pominuli dňa 14.06.2017, čo oznámil správca dane žalobcovi oznámením. Počas prerušenia

výkonu daňovej kontroly lehoty neplynuli. Daňová kontrola bola vykonávaná 343 dní. Belgická daňová
správa neposkytla informácie v záväzne určenej maximálnej lehote troch mesiacov, ale Daňový poriadok
vo veci nedodržania lehoty daňovej kontroly slovenským správcom dane porušený nebol, keďže dôvod
prerušenia daňovej kontroly pretrvával.

14.4. Daňové priznanie za zdaňovacie obdobie máj 2011 bol daňový subjekt povinný podať do
25.06.2011. To znamená, že päťročná lehota na výkon daňovej kontroly (pozn. správneho súdu - z
kontextu príslušnej časti rozhodnutia žalovaného vyplýva, že ide pravdepodobne o zrejmú nesprávnosť
a správne malo byť uvedené „lehota na vyrubenie dane“) začala plynúť dňa 01.01.2012 a uplynula dňa
31.12.2018. Právo vyrubiť daň na základe daňovej kontroly, vykonanej za zdaňovacie obdobie máj 2011,

preto nezaniklo.

14.5. Žalovaný zistil, že žalobca ako ani dodávateľ - spoločnosť LIVE PRODUCTION, s.r.o. nepreukázali
relevantnými dôkazmi reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Platiteľ si podľa § 49 ods. 1,
2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH môže uplatniť právo na odpočítanie

dane z dodávateľských faktúr iba v prípade, ak je schopný preukázať reálnosť zdaniteľného
obchodu spoločnosťou deklarovanou na faktúrach. Správca dane v priebehu daňovej kontroly
preskúmava uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje tiež, či boli
zdaniteľné obchody reálne uskutočnené. Ak si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočítanie dane z
dodávateľských faktúr, je jeho povinnosťou, aby preukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou

deklarovanou vo faktúrach. V prípade, že daňový subjekt uvedenú skutočnosť nepreukáže, nemôže si
právo na odpočítanie dane uplatniť.

14.6. Žalobca ako daňový subjekt predložením faktúr splnil len jednu z podmienok oprávňujúcich ho
k odpočítaniu dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), t. j. mal faktúru, ale druhú podmienku, že k

dodaniu tovaru reálne došlo, nepreukázal (§ 49 ods. 1 zákona o DPH). Samotné predloženie faktúry
a tvrdenie, že k dodaniu tovaru došlo, je bez ďalších dôkazov z hľadiska dane z pridanej hodnoty
nepostačujúcim argumentom o tom, že tovar bol reálne dodaný. Žalobca a jeho dodávateľ preukazovali
dodanie služby len listinnými dôkazmi - predložením faktúr, zmluvou o spolupráci, CD nosičom a
podobne, čo je z hľadiska DPH považované za dôkaz formálneho charakteru. Po materiálnej stránke

dodanie tovaru žalobca a ani jeho dodávateľ (spoločnosť LIVE PRODUCTION, s.r.o.) nepreukázali
žiadnymi relevantnými dôkazmi.

14.7. Ustanovenie § 25 ods. 4 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť uviesť vo
vyrozumení o výsluchu svedka to, kto konkrétne bude v daný deň vypovedať.

14.8. K skutkovým záverom správcu dane doplnil, že v daňovom konaní žalobca ani iný subjekt
(vrátane svedka T., ktorý je bývalým konateľom spoločnosti LIVE PRODUCTION, s.r.o.) neposkytli
žiadne informácie o tom, akou formou prebiehala distribúcia reklamných predmetov, kto zabezpečil
realizáciu a technické zabezpečenie predmetnej reklamy ani samotné reklamné predmety (plagáty,

letáky). Žalovaný uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dodanie služby preukázané nebolo.

14.9. Odvolací orgán v odvolacom konaní zistil, že správca dane v priebehu daňovej kontroly postupoval
v súlade s právnymi predpismi, prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a vykonal všetkyúkony súvisiace s čo najúplnejším a najobjektívnejším zistením skutočností potrebných pre vydanie
rozhodnutia vo veci. Žalovaný preto o odvolaním napadnutom rozhodnutí rozhodol tak, ako je uvedené
v jeho výrokovej časti.

15. Správnou žalobou napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 05.11.2018, ktorým dňom
nadobudlo právoplatnosť.

III. Podstatné zhrnutie skutkových a právnych argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného

16. Žalobca sa správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 04.01.2019 domáhal vo veci samej
zrušenia rozhodnutia žalovaného, označeného v záhlaví, pričom súčasne navrhol aj zrušenie jemu
predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia (ktoré bolo správnou žalobou napadnutým rozhodnutím

žalovaného potvrdené) a vrátenie veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

17. Žalobca svoj nárok, uplatňovaný správnou žalobou, založil v podstate na týchto skutkových a
právnych okolnostiach:

17.1. V prejednávanej veci ide o daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. Žalobca
bol preto povinný podať daňové priznanie do 25.06.2011. Protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi
doručený dňa 29.03.2018 a rozhodnutie o vyrubení dane dňa 24.07.2018. S poukazom na § 69 ods. 1 a 3
Daňového poriadku a § 27 ods. 3 Daňového poriadku začala 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane
plynúť od konca roka 2011, t. j. od 31.12.2011 a uplynula dňa 31.12.2016. Keďže k doručeniu protokolu

z daňovej kontroly došlo až dňa 29.03.2018, je zrejmé, že došlo k uplynutiu 5-ročnej prekluzívnej lehoty
na vyrubenie rozdielu dane, ktorým právo na vyrubenie rozdielu dane zaniklo. Rozhodnutie žalovaného
ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie sú preto nezákonné.

17.2. Daňová kontrola v danej veci začala dňa 29.12.2015 a bola ukončená dňa 29.03.2018, t. j.

trvala 820 dní. Podľa správcu dane bola daňová kontrola prerušená od 22.02.2016 do 14.06.2017, t. j.
478 dní. Uplynutie doby prerušenia bolo dané poskytnutím informácií belgickou daňovou správou dňa
14.06.2017, ktoré boli poskytnuté na základe žiadosti z 18.02.2016. Belgická daňová správa neposkytla
informácie v záväzne určenej maximálnej lehote troch mesiacov, t. j. do 18.05.2016, ale túto lehotu
výrazne prekročila (cca o viac ako rok). Z dôvodu porušenia lehoty poskytnutia informácií, ktorá je daná

záväznou právnou úpravou, do doby prerušenia nie je možné započítať dobu cca viac ako celý rok.
Relevantné by mohlo byť len prerušenie daňovej kontroly v trvaní maximálne 3 mesiacov. Keďže daňová
kontrola trvala 820 dní, po odpočítaní doby 3 mesiacov (cca 90 dní) ostáva dĺžka daňovej kontroly cca
730 dní, t. j. cca 2 roky, a ide teda o dobu prevyšujúcu zákonom povolenú dobu jedného roka. Keďže
daňová kontrola bola realizovaná v rozpore so zákonom (keď bola prekročená jej zákonom stanovená

dĺžka), je aj protokol z nej nezákonným dôkazom. Keďže rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane
sú založené na tomto protokole, sú tieto rozhodnutia nezákonné. Obdobie prerušenia daňovej kontroly
od 22.02.2016 do 14.06.2017 pritom nemožno odpočítať od lehoty na vykonanie daňovej kontroly,
pretože k zastaveniu jej plynutia nedošlo. Zastavenie plynutia lehôt podľa § 61 ods. 5 Daňového
poriadku sa nevzťahuje na prerušenie daňovej kontroly, keďže daňová kontrola nie je daňovým konaním.

Naviac, poskytnutie informácií belgickou daňovou správou sa netýkalo tohto rozhodnutia a tejto dane. To
predstavuje ďalší dôvod, pre ktorý dĺžku prerušenia daňovej kontroly tak, ako sa jej domáha žalovaný,
nemožno akceptovať.

17.3. Správca dane ďalej jasne a zrozumiteľne neozrejmil dôvody, pre ktoré žalobcom predkladané

dôkazy nie sú dostačujúce a aké konkrétne dôkazné prostriedky by mohli prispieť k ozrejmeniu situácie.
Správca dane neumožnil žalobcovi nahliadnuť do spisu so zámerom doplnenia dôkazných prostriedkov.
Žalobca túto požiadavku uviedol dňa 14.03.2018 na pojednávaní, avšak do doby skončenia daňovej
kontroly jej nebolo vyhovené. K uvedeným skutočnostiam sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia
nevyjadril.

17.4. Správca dane žalobcovi neumožnil riadnu prípravu na oznámené výpovede svedkov, a to najmä
tým, že nešpecifikoval o akého svedka ide, k akej konkrétnej skutočnosti má byť vypočutý, a ktoré
skutočnosti by ním mali byť ozrejmené. Pokiaľ má daňový subjekt právo zúčastniť sa svedeckejvýpovede a klásť svedkovi otázky, musí vedieť o vypočutie akej osoby ide, aby sa na to vedel pripraviť.
Žalobca bol o zámere vypočutia svedka informovaný len vo veľmi krátkom predstihu a v presne
nešpecifikovanej dobe, čo znemožnilo žalobcovi zabezpečenie jeho účasti na výsluchu. Žalovaný sa ani

k tomuto v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril.

17.5. Ustanovenie § 46 ods. 8 Daňového poriadku upravuje postup správcu dane, ktorý by mal byť
realizovaný vo vzťahu k protokolu z daňovej kontroly. Tento postup by mal zohľadňovať základné zásady
správy daní. Vzhľadom na rozsah daňovej kontroly, no najmä na rozsah doručeného protokolu z daňovej

kontroly (60 strán) je zrejmé, že lehota poskytnutá správcom dane v minimálnej zákonnej dĺžke bola
nepostačujúca, a táto neumožnila žalobcovi riadnym spôsobom brániť svoje práva. Žalovaný sa ani k
tomuto v odôvodnení rozhodnutia nevyjadril.

17.6. Konajúce správne orgány nesprávne zistili skutkovo rozhodujúce okolnosti vo veci. Žalovaný
prehliadal skutočnosť, že žalobca predložil fotodokumentáciu realizovanej reklamy, že predložil písomné

vyhlásenie štatutárneho orgánu dodávateľa o realizácii dodávky služieb tak, ako bola dohodnutá a
zaplatená, a že tento vo veci vypovedal ako svedok a vo svojej výpovedi potvrdil realizáciu dodávky
služieb tak, ako bola dohodnutá a zaplatená. Rovnako na predložených fotografiách bol odfotený
billboard obsahujúci propagáciu loga „TELVIS“, t. j. presne loga, ktoré v zmysle zmluvy malo byť
propagované a bolo aj zaplatené. Žalovaný prehliadal skutočnosť, že daňový subjekt je fyzická osoba,

keď v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na povinnosť štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti.
V predmetnej veci bola dohodnutá reklama a táto bola žalobcovi poskytnutá. Dohodnuté služby boli
zaplatené. Uvedené bolo preukázané fotodokumentáciou, svedkom a dokladmi. Opak nebol preukázaný
zo strany správcu dane žiadnym dôkazným prostriedkom.

17.7. Vzhľadom na nesprávne skutkové zistenia dospel správny orgán aj k nesprávnym právnym
záverom. Žalobca si splnil svoju platobnú povinnosť v súlade s právnymi predpismi a platobnú povinnosť
voči štátnemu rozpočtu si splnil aj dodávateľ žalobcu. Žalovaný sa k týmto skutočnostiam v odôvodnení
rozhodnutia nevyjadril.

17.8. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho tvrdeniami ohľadom ďalších vád
rozhodnutia správcu dane. Týmito vadami bola absencia odôvodnenia odlišného prístupu správcu
dane, ktorý v niektorých prípadoch realizuje medzinárodnú výmenu informácií (v rámci totožnej daňovej
kontroly) a v tejto veci ju nepovažoval za potrebnú realizovať a absencia odôvodnenia odlišného prístupu
správcu dane, ktorý v niektorých prípadoch akceptuje vypočutie súčasných konateľov dodávateľa (v

rámci totožnej daňovej kontroly) a v tejto veci ich nepovažoval za potrebné vypočuť.

18. K žalobe sa vyjadril žalovaný. Vo veci samej navrhol, aby správny súd žalobu v celom rozsahu
zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný k žalobe a žalobným dôvodom žalobcu uviedol v podstate
nasledovné:

18.1. Žalovaný úvodom uviedol, že trvá na výroku žalobou napadnutého rozhodnutia a poukázal na jeho
odôvodnenie, ako aj dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu. Žalobca v žalobe neuviedol žiadne také nové
skutočnosti, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie správneho súdu, a ktoré by neboli predmetom odvolania.
Žalobné dôvody žaloby sú identické s odvolacími dôvodmi.

18.2. K žalobnému dôvodu týkajúcemu sa uplynutia lehoty, ktorým zaniklo právo vyrubiť žalobcovi daň a
týkajúcemu sa nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly žalovaný uviedol totožné skutkové a
právne tvrdenia s tými, ktoré uviedol aj v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí. Tieto správny súd
uviedol už v rámci zhrnutia žalobou napadnutého rozhodnutia, a to konkrétne v bode 14.3. odôvodnenia.

Správny súd ich preto na tomto mieste nadbytočne neopakuje, ale odkazuje na uvedený bod tohto
rozhodnutia. Žalovaný naviac vo vyjadrení uviedol, že z dôvodu prerušenia daňovej kontroly, dôvodom
ktorého bolo zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, neplynula ani 5-ročná lehota podľa §
69 ods. 1 Daňového poriadku. Táto bola teda taktiež prerušená. Právo na vyrubenie dane preto zaniklo
až dňa 19.04.2018. Správca dane doručil žalobcovi protokol z daňovej kontroly dňa 29.03.2018, teda

urobil úkon smerujúci k vyrubeniu dane podľa § 69 ods. 3 Daňového poriadku v 5-ročnej lehote. Právo
vyrubiť daň na základe daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie máj 2011 preto v danej veci nezaniklo
tak, ako to tvrdí žalobca. Ustanovenie § 46 ods. 10 Daňového poriadku jednoznačne uvádza, že lehotana vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, pričom na prerušenie daňovej
kontroly sa primerane použije ustanovenie § 61 Daňového poriadku o prerušení daňového konania.

18.3. Je pravdou, že poskytnutie informácií belgickou daňovou správou sa netýkalo predmetného
zdaňovacieho obdobia, avšak správca dane zahájil daňovú kontrolu jedným oznámením, v ktorom
uviedol zdaňovacie obdobia, ktoré bude preverovať a po vykonaní preverovania zdaniteľných plnení
vyhotovil jeden protokol, ktorý obsahoval zhrnutie výsledkov z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia
uvedené v oznámení o daňovej kontrole.

18.4. Ustanovenie § 25 ods. 4 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť uviesť vo
vyrozumení daňového subjektu alebo jeho zástupcu o konaní výsluchu svedka kto konkrétne bude
vypovedať.

18.5. Správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom aj pri stanovení zákonnej 15-dňovej
lehoty na vyjadrenie sa k protokolu. Protokol z daňovej kontroly obsahuje zhrnutie výsledkov z daňovej

kontroly, s ktorými bol daňový subjekt priebežne informovaný už v priebehu daňovej kontroly, tzn. už mal
vedomosť o zistených skutočnostiach (resp. pochybnostiach správcu dane).

18.6. Čo sa týka žalobného dôvodu o neumožnení žalobcovi nahliadnuť do spisu, žalovaný uviedol, že v
čase prerušenia daňovej kontroly žalobca o nahliadnutie do spisu požiadal dňa 09.02.2017 a 20.04.2017

mu správca dane vyhovel. Všetky účtovné a daňové doklady, ktoré boli predložené správcovi dane k
daňovej kontrole mal žalobca k dispozícii na nahliadnutie pri spisovaní zápisnice o ústnom pojednávaní
dňa 22.01.2018, ako aj 07.02.2018 a 14.03.2018. Tento žalobný dôvod je preto nedôvodný.

18.7. Žalobca ako ani dodávateľ - spoločnosť LIVE PRODUCTION, s.r.o. nepreukázali relevantnými

dôkazmi reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Žalobca predložením faktúr splnil len jednu z
podmienok oprávňujúcich ho k odpočítaniu dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), t. j. mal faktúru,
ale druhú podmienku, že k dodaniu tovaru reálne došlo, nepreukázal (§ 49 ods. 1 zákona o DPH).
Samotné predloženie faktúry a tvrdenie, že k dodaniu tovaru došlo, je bez ďalších dôkazov z hľadiska
dane z pridanej hodnoty nepostačujúcim argumentom o tom, že tovar bol reálne dodaný. Žalobca a jeho

dodávateľ - spoločnosť LIVE PRODUCTION, s.r.o. preukazovali dodanie služby len listinnými dôkazmi
(predložením faktúr, zmluvou o spolupráci), CD nosiča a pod. (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo
je z hľadiska DPH považované za dôkaz formálneho charakteru. Po materiálnej stránke dodanie tovaru
žalobca ako daňový subjekt a ani jeho už uvedený dodávateľ nepreukázali relevantnými dôkazmi.

IV. Zhrnutie priebehu konania

19. Správny súd podľa § 106 ods. 1 SSP prípisom č. k. 26S/1/2019 - 88 z 03.04.2019 doručil vyjadrenie
žalovaného k žalobe žalobcovi s tým, že žalobca sa k nemu v súdom určenej lehote 30 dní od doručenia

prípisu môže vyjadriť žalobnou replikou. Tento prípis bol žalobcovi doručený dňa 03.04.2019. Posledným
dňom lehoty na podanie žalobnej repliky bol 03.05.2019. Žalobca v uvedenej lehote nepodal na správny
súd žalobnú repliku, ale túto podal a bola správnemu súdu doručená až dňa 12.11.2019, teda niekoľko
mesiacov po márnom uplynutí lehoty určenej v prípise a 6 týždňov potom, ako bolo žalobcovi doručené
predvolanie na pojednávanie.

19.1. Z ustanovenia § 106 ods. 1 SSP explicitne vyplýva, že právo žalobcu vyjadriť sa k vyjadreniu
žalovaného žalobnou replikou je časovo obmedzené, a to lehotou určenou správnym súdom. Z princípu
sudcovskej koncentrácie konania okrem iného vyplýva, že neskôr urobené procesné úkony (t. j. urobené
až po márnom uplynutí lehoty určenej súdom na jeho vykonanie - napr. § 106 ods. 1 SSP, § 67 ods.

1 SSP) nemusia byť zo strany správneho súdu akceptované s poukazom na tzv. spätnú koncentráciu
konania (§ 25 SSP v spojení s § 153 CSP, k tomu aj doktrína - napr. Baricová, J., Fečík, M., Števček,
M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1824 s. - ďalej
len "Komentár C. H. Beck k SSP" - komentár k § 106, s. 584), a to najmä vtedy, ak by prihliadnutie na
daný procesný úkon (napr. vyjadrenie obsahujúce skutkové tvrdenia, či právnu argumentáciu) vyžiadalo

okrem iného vykonanie ďalších úkonov súdu.

19.2. Správny súd z uvedených dôvodov, keď žalobca neuviedol žiadne ospravedlniteľné dôvody, pre
ktoré by nemohol žalobnú repliku podať v prípise určenej lehote, teda včas (keď za tento nemožnopovažovať bez ďalšieho „problémy pri spracovaní elektronickej pošty“, ktorými odôvodnil podanie
žalobnej repliky po určenej lehote, keď ich ospravedlniteľný charakter žalobca netvrdil a nepreukázal a
nepreukázalani,žebytrvaliprávepodanýčas)aprihliadnutienadoručenúžalobnúreplikubysisúčasne

vyžiadalo vykonanie ďalších úkonov súdu (v danom prípade doručovanie žalobnej repliky žalovanému
podľa § 106 ods. 2 SSP a s tým spojené odročenie nariadeného pojednávania), správny súd na žalobnú
repliku žalobcu v konaní neprihliadol. Správny súd sa preto ňou ani v tomto rozsudku vecne nezaoberal
a ani ju nedoručoval žalovanému podľa § 106 ods. 2 SSP. Náklady spojené s jej podaním za týchto
okolností nemožno považovať ani za účelne vynaložené, čo správny súd zohľadní pri rozhodovaní o

výške trov konania.

20. Predseda senátu podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie,
keďže o to v žalobe požiadal žalobca.

20.1. Predseda senátu nariadil termín pojednávania na 28.11.2019. Žalobca ani žalovaný sa na

pojednávaní nezúčastnili. Žalobca svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil, žalovaný ospravedlnil
s tým, že súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Správny súd z týchto dôvodov prejednal vec
na pojednávaní podľa § 114 SSP v neprítomnosti žalobcu i žalovaného. Na pojednávaní bol rozsudok
vyhlásený ústne a vzhľadom na splnenie podmienok podľa § 137 ods. 3 veta druhá SSP aj vyvesením
skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní.

V. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov účastníkov konania a ich
vyhodnotenie, právne posúdenie veci

21. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 19 v spojení s § 10 a § 13
ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len „Správny súdny poriadok“ alebo
„SSP“), konajúc v senáte o všeobecnej správnej žalobe žalobcu (§ 6 ods. 2 písm. a/ v spojení s §
177 a nasl. SSP), nezistiac naplnenie dôvodov podľa § 134 ods. 2 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi
podanej žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 a contrario SSP), nezistiac existenciu dôvodov na

postup podľa § 119 veta druhá SSP a nezistiac naplnenie dôvodov podľa § 120 SSP vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 veta prvá SSP), prejednal na nariadenom
pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec samu, ktorou je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného, označeného v záhlaví, na základe správnej žaloby, pričom vychádzajúc zo stavu daného v
čase nadobudnutia právoplatnosti správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods.

1 SSP) dospel k záveru, že žaloba je dôvodná z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP.

22. Správny súd, nezistiac potrebu doplniť dokazovanie vykonané žalovaným vychádzajúc zo
skutkového stavu zisteného žalovaným (§ 197 SSP) a tento neopakujúc na tomto mieste, keď je
podrobne opísaný už v odôvodnení rozhodnutia žalovaného (v spojení s jemu predchádzajúcim

prvostupňovým rozhodnutím) a v podstatných častiach aj v príslušných bodoch I. a II. časti odôvodnenia
tohto rozsudku (popisujúcich priebeh administratívneho konania a napadnutého rozhodnutia),
rozhodoval a vec právne posudzoval podľa nasledovných ustanovení:

22.1. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie

orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak (písm. c/) vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, (písm. g/) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo
veci samej.

22.2. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

22.3. Podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa

okolnostímôžeajbeznávrhusúčasnevysloviť,ževecsavracianaďalšiekonaniežalovanému,prípadne
orgánu verejnej správy podľa odseku 3.22.4. Podľa § 175 ods. 1 SSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu správny súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

22.5. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo
čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti
úspech.

22.6. Podľa § 2 písm. c) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) (ďalej len „Daňový

poriadok“), na účely tohto zákona sa rozumie daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o
právach a povinnostiach daňových subjektov.

22.7. Podľa § 15 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, daňové priznanie je povinný podať každý, komu
táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve.

22.8. Podľa § 27 ods. 2 Daňového poriadku, do plynutia lehoty určenej počtom dní sa nezapočítava deň,
keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty.

22.9. Podľa § 27 ods. 3 veta prvá Daňového poriadku, lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo
rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti

určujúcej začiatok lehoty.

22.10. Podľa § 27 ods. 4 Daňového poriadku, ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň
pracovného pokoja, posledným dňom lehoty je najbližší nasledujúci pracovný deň.

22.11. Podľa § 46 ods. 10 veta prvá Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac
jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61.

22.12. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť,
že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti

rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného
predpisu.21a)

22.13. Poznámka pod čiarou 21a) Daňového poriadku znie: Napríklad zákon č. 442/2012 Z. z. o
medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010.

22.14.Podľa§61ods.5Daňovéhoporiadku,akjedaňovékonanieprerušené,lehotypodľatohtozákona
neplynú.

22.15. Podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis

neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod daňového konania.

22.16. Podľa § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis
neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných
predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie

alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v
ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

22.17. Podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na
vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, plynú

lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený.
Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov možno
najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom
daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

22.18. Podľa § 69 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo
rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov sa považuje doručenie
protokolu z daňovej kontroly.22.19. Podľa § 78 ods. 1 veta prvá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o
DPH“) v znení účinnom do 31.12.2012 (t. j. počas zdaňovacieho obdobia máj 2011 a po jeho skončení),

platiteľ je povinný do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia podať daňové priznanie a v tej istej
lehote zaplatiť vlastnú daňovú povinnosť.

23. Správny súd sa v prejednávanej veci v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi, v ktorých
žalobca jednak namietal, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané až po uplynutí 5-ročnej prekluzívnej

lehoty na vyrubenie rozdielu dane, a že z tohto dôvodu je rozhodnutie žalovaného nezákonné a
jednak že bola prekročená lehota na vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku ktorej je protokol v nej
vydaný nezákonný, čo má za následok aj nezákonnosť rozhodnutia žalovaného (vychádzajúc z jednoty
prvostupňového a odvolacieho rozhodnutia, ktoré tvoria jeden celok), keďže z tohto protokolu vychádza.

24. Inštitút zániku práva vyrubiť daň upravuje Daňový poriadok v § 69. Ak Daňový poriadok v osobitnom

ustanovení alebo hmotnoprávny daňový predpis neustanovuje inak, k zániku práva vyrubiť daň, resp.
rozdiel dane a uplatniť nárok na sumu podľa hmotnoprávnych daňových predpisov dochádza podľa
§ 69 ods. 1 Daňového poriadku po uplynutí lehoty piatich rokov od konca roka, v ktorom došlo k
niektorej z rozhodujúcich skutočnosti. Táto lehota je prekluzívna (keďže Daňový poriadok výslovne
ustanovuje okrem iného zánik práva vyrubiť rozdiel dane po uplynutí stanovenej lehoty). Jednou z

týchto rozhodujúcich skutočností je vznik povinnosti daňového subjektu podať daňové priznanie (§
15 Daňového poriadku). Daňovému subjektu vzniká povinnosť podať daňové priznanie v lehotách na
podanie daňového priznania určených hmotnoprávnymi daňovými predpismi.

24.1. Žalobca bol v roku 2011 registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty s mesačným zdaňovacím

obdobím (bod 9. odôvodnenia). V máji 2011, o ktoré zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty v
prejednávanej veci ide a aj v čase po ňom bezprostredne nasledujúcom upravovalo povinnosť podať
daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty, lehotu na jeho podanie ako aj splatnosť vlastnej daňovej
povinnosti ustanovenie § 78 ods. 1 veta prvá zákona o DPH. Podľa uvedeného ustanovenia (v znení
účinnom do 31.12.2012) bol žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný podať daňové

priznanie, a to do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia. Teda, za zdaňovacie obdobie máj 2011
bol žalobca povinný podať daňové priznanie najneskôr do 27.06.2011, na ktorý sa podľa § 27 ods. 4
Daňového poriadku posunul posledný deň lehoty, keďže jej koniec - t. j. deň 25.06.2011 pripadol na
sobotu.

24.2. Keďže žalobcovi vznikla povinnosť podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2011 dňa 27.06.2011, posledným dňom tohto kalendárneho roka, t. j.
31.12.2011 začala podľa § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku plynúť 5-ročná lehota, ktorej márnym
uplynutím dôjde k zániku práva vyrubiť rozdiel dane (ak počas jej plynutia nenastanú právne relevantné
skutočnosti, s ktorými Daňový poriadok spája pretrhnutie plynutia prekluzívnej lehoty, upravené napr.

v § 69 ods. 2 v spojení s ods. 3, v § 69 ods. 4 Daňového poriadku, kedy začína lehota plynúť
od začiatku alebo s ktorými Daňový poriadok spája spočívanie plynutia prekluzívnej lehoty - napr. v
dôsledku prerušenia daňového konania podľa § 61 Daňového poriadku, kedy lehota počas prerušenia
konania spočíva, teda neplynie; to však neplatí pri prerušení daňovej kontroly, počas ktorého uvedená
prekluzívna lehota plynie - k tomu viac nižšie).

24.3. K začatiu plynutia uvedenej 5-ročnej prekluzívnej lehoty správny súd vzhľadom na právny názor
žalovaného, vyjadrený v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí, výslovne uvádza, že uvedená
prekluzívna lehota, ktorej uplynutím zaniká okrem iného právo vyrubiť rozdiel dane, nezačína plynúť
až dňom nasledujúcim po dni, ktorým končí kalendárny rok, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové

priznanie(teda01.01.nasledujúcehokalendárnehoroka),aleužposlednýmdňomdanéhokalendárneho
roka.Keďžeprekluzívnalehota,uplynutímktorejdochádzakzánikuprávavyrubiťrozdieldane,upravená
v § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, je stanovená v dĺžke 5-tich rokov, táto začína plynúť a
započítava sa do nej už deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej jej začiatok (§ 27 ods. 2 a contrario
Daňového poriadku). Skutočnosťou určujúcou jej začiatok je podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového

poriadku koniec roka - teda posledný deň daného roka. Ustanovenie § 27 ods. 2 Daňového poriadku,
podľaktoréhosadeň,keďdošlokskutočnostiurčujúcejzačiatoklehoty,nezapočítava,platílenvovzťahu
k lehotám určeným počtom dní, ako to explicitne ustanovuje § 27 ods. 2 Daňového poriadku (slová „do
plynutia lehoty určenej počtom dní“).24.4. Lehoty určené podľa rokov sa podľa § 27 ods. 3 Daňového poriadku končia uplynutím toho dňa,
ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Teda, v

prípade 5-ročnej prekluzívnej lehoty, upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, uplynutím
ktorej dochádza k zániku práva vyrubiť rozdiel dane (ak nenastanú skutočnosti uvedené už v bode
24.2. odôvodnenia časť vety v zátvorke), bude jej posledným dňom 31.12. kalendárneho roka, ktorého
číselné označenie je o päť jednotiek vyššie oproti kalendárnemu roku, v ktorom začala lehota plynúť
(tento posledný deň lehoty sa podľa § 27 ods. 4 Daňového poriadku posunie na nasledujúci pracovný

deň, ak koniec 5-ročnej prekluzívnej lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo deň pracovného pokoja).
Dňom nasledujúcim po tomto poslednom dni 5-ročnej prekluzívnej lehoty (t. j. 01.01. nasledujúceho
kalendárneho roka, ak nedošlo k posunutiu posledného dňa lehoty podľa § 27 ods. 4 Daňového poriadku
na nasledujúci pracovný deň) už nemožno vyrubiť daň, rozdiel dane, či uplatniť nárok na sumu podľa
osobitných hmotnoprávnych daňových predpisov.

24.5. K rovnakým právnym záverom ohľadom počítania prekluzívnych lehôt upravených v § 69
Daňovéhoporiadku,ktorýchuplynutímzanikáprávookreminéhovyrubiťrozdieldanedospelaajdoktrína
daňového práva (Kubincová, S.: Daňový poriadok. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015,
752 s. - ďalej len „Komentár k Daňovému poriadku“ - § 69).

24.6. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, 5-ročná prekluzívna lehota podľa § 69 ods. 1 vete prvej
Daňového poriadku začala plynúť dňa 31.12.2011, a táto by sa v zásade skončila dňa 31.12.2016 (ak
by nedošlo k jej pretrhnutiu alebo spočívaniu), ktorý deň je však sobotou, a preto sa posledný deň
lehoty posúva na nasledujúci pracovný deň, pondelok 02.01.2017 (§ 27 ods. 4 Daňového poriadku).
Nasledujúci deň, t. j. 03.01.2017 by už nebolo možné v takomto prípade vyrubiť rozdiel dane.

25. V prejednávanej veci bolo pre posúdenie toho, či bol rozdiel na dani vyrubený (pričom za okamih
vyrubenia rozdielu na dani je nutné považovať až okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
správcu dane o vyrubení rozdielu dane a ak bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, tak
až okamih nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu, v spojení s ktorým nadobudlo

právoplatnosť aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane) ešte pred tým, ako zaniklo právo vyrubiť
žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 potrebné ešte
posúdiť, či počas prerušenia daňovej kontroly 5-ročná prekluzívna lehota upravená v § 69 ods. 1 vete
prvej Daňového poriadku plynula alebo nie.

26. V prejednávanej veci bola daňová kontrola prerušená rozhodnutím správcu dane od 22.02.2016
do 13.06.2017 (posledný deň prerušenia, keďže dňom 14.06.2017 správca dane pokračoval vo výkone
daňovej kontroly), teda v celkovej dĺžke 478 dní.

27. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že daňová kontrola nie je daňovým konaním, čo vyplýva z

ustanovenia § 2 písm. c) Daňového poriadku, ktoré vymedzuje daňové konanie ako konanie, v ktorom
sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Teda, aby išlo o daňové konanie, musia
byť súčasne naplnené dva znaky, a to i/ musí ísť o konanie, t. j. určitý postup správcov dane a osôb
zúčastnených na správe daní a ii/ jeho výsledkom musí byť určité rozhodnutie týkajúce sa práv a
povinností daňových subjektov. Ak výsledkom určitého konania nie je rozhodnutie, tak nie sú naplnené

znaky daňového konania, a teda nemôže ísť o daňové konanie. Za daňové konanie preto nemožno
považovať daňovú kontrolu, keďže jej výsledkom nie je rozhodnutie, ktoré autoritatívne konštituuje alebo
deklaruje práva alebo povinnosti daňového subjektu, ale za určitých okolností protokol (§ 47 Daňového
poriadku), ktorý môže byť napr. podkladom pre na daňovú kontrolu nadväzujúce vyrubovacie konanie
(§ 49 ods. 8 Daňového poriadku v spojení s § 68 ods. 1 Daňového poriadku). Výkon daňovej kontroly je

teda činnosťou správcu dane vykonávanou podľa Daňového poriadku mimo daňového konania. Aby sa
preto určité ustanovenie, upravujúce daňové konanie, mohlo vzťahovať aj na daňovú kontrolu, musí to
byť výslovne v Daňovom poriadku upravené (obdobne Komentár k Daňovému poriadku - § 61).

28. V § 46 ods. 10 vete prvej Daňového poriadku je upravená lehota na vykonanie daňovej kontroly,

podľa ktorej je táto najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Vo vete druhej uvedeného odseku Daňového
poriadku je potom normatívne výslovne upravená primeraná použiteľnosť § 61 Daňového poriadku aj na
daňovú kontrolu. Správny súd už na tomto mieste zdôrazňuje, že ustanovenia § 61 Daňového poriadku
sa na daňovú kontrolu použijú podľa § 46 ods. 10 vety druhej Daňového poriadku len primerane. Pokiaľide o ustanovenie § 61 ods. 5 Daňového poriadku (podľa ktorého normatívneho znenia ak je daňové
konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú), jeho len primeraná aplikácia na daňovú kontrolu
podľa § 46 ods. 10 vety druhej Daňového poriadku má za následok, že toto je potrebné vykladať len vo

vzťahu k lehotám určeným v súvislosti s daňovou kontrolou, ktoré neplynú, pokiaľ je daňová kontrola
prerušená. Teda, ustanovenie § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku
je potrebné interpretovať tak, že počas prerušenia daňovej kontroly neplynie lehota na jej vykonanie
(upravená v § 46 ods. 10 vete prvej a poslednej Daňového poriadku). Takýto jediný výklad ustanovenia
§ 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku uvádza aj Komentár k Daňovému

poriadku v časti týkajúcej sa § 46 (ktorý výslovne uvádza, že „daňovú kontrolu môže správca dane
prerušiť a počas prerušenia daňovej kontroly lehota na vykonanie daňovej kontroly neplynie“). Uvedené
ustanovenia § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku však nemožno v
žiadnomprípadeinterpretovaťtak,žepočasprerušeniadaňovejkontrolyneplynúlehotyupravenévčasti
Daňového poriadku upravujúce daňové konanie, osobitne vyrubovacie konanie ako jedno z osobitných
daňových konaní - teda že by napr. počas prerušenia daňovej kontroly neplynula 5-ročná prekluzívna

lehota upravená v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, ktorej uplynutím zaniká právo vyrubiť
rozdiel dane. Ustanovenie § 69 Daňového poriadku je pritom systematicky zaradené práve v druhom
dieledruhejhlavyštvrtejčastiDaňovéhoporiadku,ktorýdielupravujev§68až§70vyrubovaciekonanie.

28.1. Správny súd zastáva názor, že v prospech uvedeného výkladu svedčí aj výklad teleologický.

Účelom inštitútu zániku práva inter alia vyrubiť rozdiel dane, upraveného v § 69 Daňového poriadku
je stimulovať správcu dane k včasnému výkonu jeho práv a povinností. S tým odvodene taktiež súvisí
požiadavka na to, aby daňové subjekty boli po uplynutí lehoty chránené pred vznikom povinnosti
dôkaznej a o to viac pred zhoršením ich daňovej situácie zvyšovaním ich daňovej povinnosti. Z týchto
dôvodov je potrebné aj ustanovenia, ktoré majú vplyv na plynutie lehôt upravených v § 69 Daňového

poriadku,dotýkajúcichsazánikuprávavyrubiťdaň,rozdieldanealebonárokunasumupodľaosobitných
daňových hmotnoprávnych predpisov, vykladať reštriktívne, nie extenzívne. Neprípustný extenzívny
výklad by bol práve taký, podľa ktorého by sa ustanovenie § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61
ods. 5 Daňového poriadku vykladalo tak, že prerušením daňovej kontroly dochádza aj k spočívaniu
(neplynutiu) prekluzívnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, ktorej uplynutím

zaniká právo vyrubiť rozdiel dane.

29. Napokon, avšak pre vylúčenie takého výkladu, podľa ktorého prerušením daňového konania
dochádza podľa § 46 ods. 10 vety druhej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku k spočívaniu
(neplynutiu) prekluzívnej 5-ročnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 veta prvá Daňového poriadku, je

kľúčové, že inštitút zániku práva vyrubiť daň je inštitútom rýdzo hmotnoprávnym (keď povinnosť platiť
daň, na ktorú sa uvedený inštitút viaže, má hmotnoprávnu povahu), hoci je obsiahnutý v procesnom
kódexe - Daňovom poriadku. Uvedené rozlišovanie má významný právny následok spočívajúci
aj v tom, že aplikáciou procesnoprávnych inštitútov, upravených v procesnoprávnych normách
Daňového poriadku (napr. aplikáciou inštitútu prerušenia daňového konania, spôsobujúceho neplynutie

procesnoprávnych lehôt upravených v Daňovom poriadku podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku alebo
aplikáciou inštitútu prerušenia daňovej kontroly, spôsobujúceho neplynutie procesnoprávnej lehoty na
ukončenie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 vete prvej v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku),
nemôže dôjsť k zmene dĺžky prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, upravenej
v § 69 Daňového poriadku, k jej spočívaniu, či pretrhnutiu. K zmene dĺžky, neplynutiu, či pretrhnutiu

prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane môže vzhľadom na jej hmotnoprávny charakter dôjsť
výlučne na základe osobitných hmotnoprávnych ustanovení, ktoré zákonodarca pri tomto inštitúte aj
uviedol, a to napr. v § 69 ods. 2 Daňového poriadku, v ktorom je upravené, v ktorých prípadoch
dochádza k pretrhnutiu prekluzívnej lehoty okrem iného na vyrubenie rozdielu dane a jej plynutiu od
začiatku. Správny súd preto zastáva názor, že ustanovenie § 61 ods. 5 Daňového poriadku o neplynutí

lehôt podľa Daňového poriadku pri prerušení daňového konania (pričom správny súd, ale zotrváva na
už vyššie uvedených záveroch, že pri prerušení daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 vety druhej v
spojení s primeranou aplikáciou § 61 Daňového poriadku neplynie len lehota na vykonanie daňovej
kontroly) sa týka len procesnoprávnych lehôt upravených v Daňovom poriadku a nie aj hmotnoprávnych,
ktoré sú upravené práve v § 69 Daňového poriadku. Hoci túto skutočnosť zákonodarca výslovne

neuviedol v ustanovení § 61 ods. 5 Daňového poriadku, zo systematiky a najmä normatívnej úpravy
inštitútu zániku práva vyrubiť rozdiel dane v § 69 Daňového poriadku, je uvedený zámer zákonodarcu
zrejmý. Inak by totiž nemal dôvod osobitne v § 69 ods. 2 Daňového poriadku upravovať skutočnosti
spôsobuje pretrhnutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane. Správny súd si je vedomý, že vslovenskej doktríne (Komentár k Daňovému poriadku - § 61) sa v súvislosti s ustanovením § 61 ods. 5
Daňového poriadku objavuje názor, že počas prerušenia daňového konania neplynie ani hmotnoprávna
lehota na vyrubenie rozdielu dane (pričom ale ani táto doktrína nedospela k záveru, že by uvedená

prekluzívna lehota na vyrubenie rozdielu dane neplynula počas prerušenia daňovej kontroly, ktorá nie
je daňovým konaním), avšak s týmto záverom sa z dôvodov uvedených v tomto bode nestotožňuje,
keďže táto sa vôbec nezaoberá rozdielom medzi hmotnoprávnym a procesnoprávnym charakterom
lehoty a z toho vyplývajúcimi odlišnými dôsledkami. Výlučne komparatívne a podporne pre správnosť
uvedených záverov správneho súdu súd poukazuje na českú doktrínu a súdnu prax k obdobnému

českému inštitútu lehoty pre stanovenie dane, v ktorej je uvedená problematika čiastočne rozpracovaná
práve uvedeným spôsobom (z doktríny napr. Lichnovský, O., Ondrýsek, R. a kolektiv.: Daňový řád.
Komentář. 3. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2016, 938 s. - komentár k § 148, zo súdnej praxe - napr.
rozsudokNejvyššíhosprávníhosouduČRsp.zn.10Afs206/2017-39z09.11.2017,publikovanývSbírke
rozhodnutí Nejvyššího správního soudu pod č. 3677/2018 Sb.).

30.Ztýchtodôvodovsprávnysúduzatvára,žepočasprerušeniadaňovejkontrolyvprejednávanejveci,t.
j. od 22.02.2016 do 13.06.2017 prekluzívna 5-ročná lehota, ktorej uplynutím podľa § 69 ods. 1 vety prvej
Daňového poriadku zaniká právo vyrubiť rozdiel dane, plynula, a preto ani o dobu prerušenia daňovej
kontroly nedošlo k predĺženiu uvedenej prekluzívnej lehoty zániku práva vyrubiť rozdiel dane.

31. V § 69 ods. 2 vete prvej Daňového poriadku je upravená procesnoprávna skutočnosť, ktorá
spôsobuje pretrhnutie plynutia 5-ročnej prekluzívnej lehoty, upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového
poriadku. Touto je vykonanie úkonu smerujúcemu k vyrubeniu dane, rozdielu dane alebo uplatneniu
nároku na sumu podľa osobitných hmotnoprávnych daňových predpisov. Vykonaním tohto úkonu
dochádza podľa § 69 ods. 2 Daňového poriadku k pretrhnutiu plynutia prekluzívnej lehoty upravenej v §

69 ods. 1 Daňového poriadku a k jej znovuplynutiu v celej dĺžke, pričom k tomuto znovuplynutiu v celej
dĺžke upravenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku dochádza znovu od konca roku, v ktorom bol úkon
smerujúci okrem iného k vyrubeniu rozdielu dane vykonaný.

32. Daňový poriadok v § 69 ods. 3 a ods. 4 Daňového poriadku výslovne upravuje aj to, čo je

úkonom smerujúcim k vyrubeniu dane, rozdielu dane alebo uplatneniu nároku na sumu podľa osobitných
hmotnoprávnych daňových predpisov, a to tak, že týmto úkonom je a/ doručenie protokolu z daňovej
kontroly(§46Daňovéhoporiadku),b/doručenieprotokoluourčenídanepodľapomôcok(§49Daňového
poriadku) a c/ spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo doručenie oznámenia o daňovej
kontrole (§ 46 Daňového poriadku), ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných

v trestnom konaní.

33. V prejednávanej veci bol žalobcovi doručený protokol z daňovej kontroly až dňa 29.03.2018. Teda
samotný protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený až v čase, kedy už v dôsledku uplynutia
prekluzívnej 5-ročnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového

poriadku, nebolo možné žalobcovi vyrubiť rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie máj 2011. Hoci je doručenie protokolu z daňovej kontroly úkonom smerujúcim k vyrubeniu
rozdielu dane, tento úkon má podľa § 69 ods. 2 vety prvej Daňového poriadku za následok pretrhnutie
plynutia 5-ročnej prekluzívnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vete prvej Daňového poriadku len v prípade,
ak bol urobený pred uplynutím 5-ročnej prekluzívnej lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vety prvej Daňového

poriadku. Keďže však v prejednávanej veci bol protokol z daňovej kontroly žalobcovi doručený až po
uplynutí 5-ročnej prekluzívnej lehoty podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku, nedošlo ním podľa
§ 69 ods. 2 vety prvej a contrario Daňového poriadku k pretrhnutiu plynutia lehoty upravenej v § 69 ods. 1
vety prvej Daňového poriadku a k jej novému plynutiu od začiatku od konca roka, v ktorom bol žalobcovi
protokol z daňovej kontroly za kontrolovanú daň a zdaňovacie obdobie doručený.

34. V prejednávanej veci teda počas daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania (ako osobitného
daňového konania) nedošlo k žiadnej právne významnej skutočnosti, ustanovenej najmä v § 69
Daňového poriadku, v ktorej dôsledku by došlo k pretrhnutiu alebo spočívaniu 5-ročnej prekluzívnej
lehoty upravenej v § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku, ktorej uplynutím zaniká právo vyrubiť

rozdiel dane. Rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 preto musel byť
žalobcovi v prejednávanej veci právoplatne vyrubený najneskôr do 02.01.2017 (bod 24.6. odôvodnenia).
Uplynutím tohto dňa (teda uplynutím 02.01.2017) totiž podľa § 69 ods. 1 vety prvej Daňového poriadku
zaniklo právo vyrubiť žalobcovi uvedený rozdiel dane. Na zánik práva vyrubiť rozdiel dane je správcadane ako aj žalovaný povinný prihliadať ex offo. Ak kedykoľvek počas daňového konania správca dane
alebo žalovaný zistí, že právo vyrubiť daň alebo rozdiel dane vo vzťahu k dani a zdaňovaciemu obdobiu,
o ktoré v daňovom konaní ide, zaniklo, je ich povinnosťou takéto konanie podľa § 62 ods. 1 písm. h)

Daňového poriadku zastaviť. Zánik práva vyrubiť daň, rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa
hmotnoprávnych daňových predpisov je totiž skutočnosťou, ktorou odpadá dôvod daňového konania.

35. Keďže žalovaný právoplatne vyrubil žalobcovi rozdiel dane správnou žalobou napadnutým
rozhodnutím na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 až dňa 05.11.2018, teda v

čase, kedy už právo vyrubiť tento rozdiel dane zaniklo (t. j. po uplynutí 02.01.2017) a na tento zánik
práva či už ex offo alebo aspoň na základe žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu
uplatnenému odvolaciemu dôvodu neprihliadol, je jeho rozhodnutie nezákonné.

36. Z uvedených dôvodov správny súd dospel v prejednávanej veci k záveru o tom, že správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1

písm. c/ SSP), keďže žalovaný dospel k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že v prejednávanej veci
nedošlo k uplynutiu 5-ročnej prekluzívnej lehoty na vyrubenie rozdielu dane, upravenej v § 69 ods. 1
vete prvej Daňového poriadku, hoci k nemu došlo. Rovnako nesprávny bol právny záver žalovaného o
tom, že počas prerušenia daňovej kontroly spočívala (neplynula) prekluzívna lehota upravená v § 69
ods. 1 vete prvej Daňového poriadku, hoci táto aj počas prerušenia daňovej kontroly plynula.

37. Súčasne správny súd zistil, že v administratívnom konaní došlo aj k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred žalovaným, ktoré mohlo mať a v danej veci aj malo za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP), a to tým, že žalovaný (a ani prvostupňový orgán
- správca dane) vykonával daňovú kontrolu a následne aj vyrubovacie konanie v čase, kedy už právo

vyrubiť žalobcovi rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 podľa § 69
ods. 1 vety prvej Daňového poriadku zaniklo a rozdiel dane už nebolo možné vyrubiť. Žalovaný (ani
správca dane) na túto skutočnosť ex offo a ani na návrh žalobcu ako daňového subjektu neprihliadol a
začaté vyrubovacie konanie podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku z tohto dôvodu nezastavil.
Namiesto toho vydal vo veci nezákonne meritórne rozhodnutie, ktorým žalobcovi vyrubil uvedený rozdiel

dane.

38. Správny súd z týchto dôvodov preto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods.
1 písm. c) a písm. g) SSP zrušil a keďže rovnakými vadami trpí aj jemu predchádzajúce prvostupňové
rozhodnutie, na návrh žalobcu zrušil podľa § 191 ods. 3 SSP aj toto a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil

správcovi dane ako prvostupňovému orgánu - Daňovému úradu Nitra (pobočka Topoľčany) na ďalšie
konanie.

39. Správny súd sa ostatnými žalobnými dôvodmi už nezaoberal, keďže tieto vzhľadom na už
uvedené neboli jednak akokoľvek spôsobilé zmeniť toto rozhodnutie správneho súdu (preto sa stali

nepodstatnými) a jednak rozhodnutie o nich nemôže mať žiadny vplyv ani na ďalší postup správcu dane,
či žalovaného v ďalšom konaní.

40. Po vrátení veci prvostupňovému orgánu späť do administratívneho konania bude tento viazaný
právnym názorom správneho súdu, vysloveným v tomto zrušujúcom rozsudku (§ 191 ods. 6 veta prvá

SSP), a preto s poukazom na ne v ďalšom konaní (§ 139 ods. 2 veta druhá SSP) vyrubovacie konanie
vo veci dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového
poriadkuzastaví,keďodpadnutímdôvodudaňovéhokonaniajeajto,akvovyrubovacomkonanísprávca
danezistí,žeprávovyrubiťdaňaleborozdieldanepodľa§69Daňovéhoporiadkuvdanejveciužzaniklo.

41. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak,
že žalobcovi, ktorý mal vo veci úplný úspech (keď dosiahol zrušenie správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, ktorý uplatnil v rámci žalobných dôvodov), priznal voči žalovanému právo na
úplnú náhradu (dôvodne vynaložených) trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny
súd podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP v spojení s § 6 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch).

42. Správny súd toto rozhodnutie prijal v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Protirozhodnutiusprávnehosúduniejeprípustnýopravnýprostriedok,aktentozákonneustanovujeinak
(ust. § 133 ods. 2 SSP). Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná

sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť
len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods. 1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania,
ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského
súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak (443 ods. 1 SSP). Lehota na
podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených
v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom

súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí
podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie
bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a
z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia
(sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej

sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť
a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ,
jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
SSP a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.