Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 18, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/224/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7917208401
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7917208401.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcu O.. G. Q., V., G. XXX/XX, XXX XX,
zastúpeného JUDr. Jánom Garančovským, advokátom, Advokátska kancelária Olej Sedlák Dudášová
Garančovský, Košice, Kukučínova 19, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 1 678,75 € istiny
s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku 14C/10/2017-60 z 11.3.2019 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi p r i s u d z u j e náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) rozsudkom rozhodol: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1

678,75 € s úrokom z omeškania 5 % ročne z uvedenej sumy od 12.5.2016 do zaplatenia, to všetko
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Žalobcovi
priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovanej.
2. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho žalobou, doručenou mu 15.5.2017, sa žalobca domáhal,
čím ju odôvodnil, čo žalovaná vo vyjadrení k žalobe, doručenom mu 14.7.1017, uviedla (aké
námietky vzniesla), čo žalobca v replike, doručenej mu 27.12.2017, uviedol (čo dal do pozornosti,
na čo poukázal), čím na pojednávaní 11.2.2019 vykonal dokazovanie, a čo zistil z Uznesenia

Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len SR), inšpekcie generálneho riaditeľa, skrátené
vyšetrovanie, pracovisko východ, ČVS:1472-03/2006-V z 24.5.2016 (č.l.6 tr. spisu), z Uznesenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej len OR PZ), úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru
justičnej polície, oddelenia ekonomickej kriminality Trebišov ČVS:ORP-314/OEK-TV-2006 z 23.1.2009
(č.l.14 tr. spisu), [poznamenal, že žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu 30.1.2009 sťažnosť (č.l.17
tr. spisu), ktorá bola uznesením Vpt/23/09 z 12.3.2009 Vyššej vojenskej prokuratúry (ďalej len VVP)
Trenčín zamietnutá ako nedôvodná (č.l.27 tr. spisu) a, že v tr. konaní „dňa“ splnomocnil na zastupovanie

advokáta JUDr. Jozefa Oleja, ktorú skutočnosť oznámil OR PZ SR v Trebišove 19.5.2009 (č.l.26
tr. spisu)], z obžaloby (č.l.522 tr. spisu), podanej prokurátorom Okresnej prokuratúry (ďalej len OP)
Trebišov 8.1.2012 na žalobcu a Jána Šimka pod sp. zn. 1PV 777/11, z rozsudku Okresného súdu
(ďalej len OS) Trebišov 5T/188/2012-567 z 3.10.2013, [poznamenal, že proti predmetnému rozsudku
podal v zákonnej lehote prokurátor OP Trebišov odvolanie, o ktorom Krajský súd (ďalej len KS) v
Košiciach rozhodol uznesením 8CO/4/2014-592 zo 17.2.2014 tak, že odvolanie prokurátora zamietol a
obidve rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 17.2.2014), čo právny zástupca žalobcu na pojednávaní

uviedol (čo tvrdil, akého bol názoru, na čo poukázal), čo žalovaná uviedla (na čo poukázala, čo
žiadala), čo z prehľadu transakcií od 1.3.2014 do 31.3.2014 bankového účtu platiteľa F. Q. (č.l.34
spisu) bolo zistené, čo z potvrdenia Slovenskej sporiteľne a. s. z 12.12.2017 (č.l.33 spisu) je zrejmé,
a čo zistil z listu žalobcu z 3.11.2015 (č.l.16 spisu). Ďalej, citujúc znenie čl.1 ods.1,19 ods.1,46ods.3,47 ods.2,50 ods.3 Ústavného zák.č.460/92 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava),§
4 ods.1 písm. f/,§ 3 ods.1,§ 6 ods.1,§ 18 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci,§ 12 ods.3,§ 14 ods.1,§ 15,§ 16 ods.3 a § 17 ods.1 vyhl.č.655/04 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhl.; poznámka
súdu), uviedol: Na základe vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy a po právnom posúdení veci,
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Zák.č.514/03 Z. z, upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri jej výkone, ak sú splnené podmienky zodpovednosti podľa tohto
zák. Vznik zodpovednosti štátu predpokladá: a/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,

b/ existenciu škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a existenciou škody. Predpokladom zodpovednosti štátu je príčinná súvislosť medzi ujmou
poškodeného, ako i následkom a rozhodnutím, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť, nie medzi ujmou a
skutočnosťou, ktorá bola dôvodom zrušenia rozhodnutia. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci má povahu objektívnej zodpovednosti, t. j. zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie.
Zák. nepozná ani žiadny liberačný dôvod, na základe ktorého by bolo možné tejto zodpovednosti sa

zbaviť. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
okolnosť, že toto rozhodnutie bolo príslušným orgánom zrušené pre nezákonnosť. Aj v tomto prípade
však treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby
každá majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu bola odčinená. V danej veci uznesením
vyšetrovateľaORPZvTrebišove,Úradujustičnejakriminálnejpolície,odborujustičnejpolície,oddelenia

ekonomickej kriminality z 23.1.2009 ČVS:ORP-314/OEK-TV-2006 bolo žalobcovi vznesené obvinenie
za spolupáchateľstvo pokračujúceho tr. činu zneužívania právomocí verejného činiteľa podľa § 9 ods.2 k
§ 158 ods.1 písm. a)/,ods.2 písm. a)/ Tr. zák., účinného do 31.12.2005, ktorého sa mal dopustiť konaním
popísaným v tomto uznesení. Proti cit. uzneseniu podal ako obvinený 30.1.2009 v zákonnej lehote
sťažnosť. Prokurátor VVP Trenčín uznesením Vpt23/09-3 z 12.3.2009 túto sťažnosť ako nedôvodnú

zamietol. 8.11.2012 podal prokurátor OP Trebišov OS Trebišov na žalobcu obžalobu 1Pv 777/11.
OS Trebišov rozsudkom 5T/188/2012 z 3.10.2013 podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil ho spod
skutku obžaloby OP Trebišov 1Pv 777/11 zo 7.11.2012, pretože skutok nie je tr. činom. Proti tomuto
rozsudku podal prokurátor OP Trebišov odvolanie. KS v Košiciach uznesením 8To/4/2014-592 zo
17.2.2014 odvolanie okresného prokurátora proti cit. rozsudku ako nedôvodné zamietol. Zák.č.514/03

Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby.
Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením tr. stíhania, pri
ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za
škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie tr. stíhania alebo oslobodenie

spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína tr. stíhanie, na tom
nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť
postupu orgánov činných v tr. konaní pri začatí tr. stíhania, ale na samotný výsledok tr. stíhania.
Podľa právnych záverov súdnej judikatúry je pravdou, že oslobodenie spod obžaloby v tr. konaní
má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) tr.
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím tr. súdu. Táto zásada bola vyjadrená
už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR, ktoré sa týkali náhrady škody
spôsobenej štátnym orgánom podľa zák.č.58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov sa ustálilo medziiným

na názore, že ten, proti komu bolo tr. stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby
má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia [„viď“ rozsudok
NS Českej republiky (ďalej len ČR) 1CZ/6/1990, publikovaný ako Rc/35/1991, rozsudok NS SR 1Cdo
53/1993 z 8.6.1993, aj rozhodnutie NS SR publikované pod R 35/1991]. Judikatúra tak jednoznačne
dospela k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí tr. stíhania a o

vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež oslobodenie spod obžaloby. Na to nadviazal záver NS
SR, že ten, proti komu bolo tr. stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má
pri splnení ďalších zákonných predpokladov, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v tr.
konaní, ktoré nie je v súlade so zák., vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby („viď“ bližšie rozhodnutie

publikované pod R 70/1994). Uvedený právny názor kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu súdnu
prax, keď napr. v uznesení NS SR 4MCdo/15/2009 z 18.8.2010 bolo zaujaté stanovisko, že za ústavne
konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie tr. stíhania, akk takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní tr. činu obvineným, má
rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí tr. stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.
Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatia(vedenia)tr.stíhaniajeneskoršívýsledok

tr. konania. Citoval z bodu 27. odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR I.ÚS 540/2016-33
z 13.12.2016. V prvom rade sa musel vysporiadať so žalovanou vznesenou námietkou premlčania.
Žalobca sa o skončení tr. konania dozvedel na verejnom zasadnutí KS v Košiciach 17.2.2014, na ktorom
bol prítomný. 11.11.2015 podal na Ministerstve spravodlivosti (ďalej len MS) SR žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Táto žiadosť bola postúpená Generálnej prokuratúre (ďalej

len GP), ktorá ju podľa tvrdenia zástupcu žalovanej vybavila listom z 8.2.2016, ktorý však žalovaná v
konaní nepreukázala. Počas tohto obdobia (2 mesiace a 29 dní ) podľa § 19 ods.3 zák.č.514/03 Z.
z. premlčacia lehota neplynula a uplynula by 16.5.2017. Keďže žalobca podal uňho žalobu 15.5.2017,
žalovanou vznesená námietka premlčania tak bola nedôvodná. V danom prípade mu vznikla skutočná
škoda tým, že zaplatil svojmu právnemu zástupcovi, ktorý ho zastupoval počas celého tr. konania trovy
právneho zast. v celkovej výške 1 339,34 € a zároveň mu vznikla škoda titulom výdavkov na cestovné

vynaložené v dôsledku povinnosti jeho účasti na úkonoch tr. konania vo výške 339,41 €. Čo do príčinnej
súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou považoval za potrebné uviesť, že využil svoje
ústavné právo garantované v čl.47 ods.2 ústavy SR na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá
právnické vzdelanie. Podľa jeho názoru je nespochybniteľná nevyhnutnosť takéhoto postupu v súvislosti
s tak závažnou a pre laika zložitou skutočnosťou ako je vznesenie obvinenia a začatie tr. stíhania a

je irelevantné či ide o prípady nutnej obhajoby alebo zvoleného advokáta. Tzn., že práve vznesenie
obvinenia a následné pokračovanie v tr. konaní po podaní obžaloby, boli výlučnou príčinou vzniku trov
spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná. Po preskúmaní veci všetky uskutočnené
úkony obhajoby považoval za účelné podmienené úkonmi orgánov činných v tr. konaní, bez ktorých by
tieto trovy neboli vznikli, pričom z vykonaného dokazovania zistil, že všetky úkony boli vykonané. Trovy

právneho zast. boli určené v súlade s vyhl.č.655/04 Z. z., v znení účinnom ku dňu vykonania toho -
ktorého úkonu. Jedna osmina výpočtového základu za r.2009 predstavuje 86,93 €, za r.2011 92,63 €, za
r.201295,37€,zar.201397,62€.Žalobcasiuplatnilodmenuadvokáta:zar.2009za2úkony:13.5.2009-
prevzatie plnomocenstva a prvá porada s klientom 86,93 € (§ 14 ods.1 písm. a/ vyhl.), 2.7.2009 - výsluch
svedka S. 86,93 € (§ 14 ods.1 písm. d/ vyhl.). Za r.2011 za 1 úkon: 10.3.2011 - výsluch svedka P. 92,63

€ (§ 14 ods.1 písm. d/ vyhl.). Za r.2012 za 2 úkony: 7.8.2012 - oboznámenie s výsledkami vyšetrovania
Trebišov 95,37 € (§ 14 ods.1 písm. d/ vyhl.). Za r.2013 za 3 úkony: 11.4.2013 - hlavné pojednávanie
Trebišov 97,62 €, 3.10.2013 - hlavné pojednávanie Trebišov 8,30 hod. - 10,40 hod. 2 x 86,93 € = 173,86
€ (§ 14 ods.1 písm. d/ vyhl.), 5.12.2013 - vyjadrenie k odvolaniu prokurátora 86,93 € (§ 14 ods.1 písm.
c/ vyhl.). Za r.2014 za 1 úkon: 17.2.2014 - verejné zasadnutie KS v Košiciach 90,17 € (§ 14 ods.1 písm.

d/ vyhl.). V súvislosti s uvedenými úkonmi patrí advokátovi „režijný paušál“ podľa § 16 ods.3 vyhl. spolu
60,46 €: Za rok: 2009: 2 úkony x 6,95 € = 13,90 €, 2011: 7,41 €, 2012: 7,63 €, 2013: 3 úkony x 7,81 € =
23,43 €, 2014: 8,09 €. Ďalej si advokát uplatnil cestovné (§ 15 ods.1 písm. a/ vyhl.) motorovým vozidlom
podľa § 16 ods.4 zák.č.283/02 o cestovných náhradách spolu 90,30 €: 7.8.2012 Košice - Trebišov a
späť 2 x 55 km x 6,7/100 x 1,354 = 9,97 € cena PHM, 2 x 55 km x 0,183 = 20,13 € paušálna náhrada,

spolu 30,10 €. 11.4.2013 Košice - Trebišov a späť 2 x 55 km x 6,7/100 x 1,354 = 9,97 € cena PHM, 2
x 55 km x 0,183 = 20,13 € paušálna náhrada, spolu 30,10 €, 5.12.2013 Košice - Trebišov a späť 2 x 55
km x 6,7/100 x 1,354 = 9,97 € cena PHM, 2 x 55 km x 0,183 = 20,13 € paušálna náhrada, spolu 30,10
€. Ďalej si advokát uplatnil náhradu za stratu času na ceste Košice - Trebišov a späť za 7.8.2012, 11.4. a
5.12.2013 podľa § 17 ods.1 vyhl. vo výške 1/60 výpočtového základu za každú polhodinu spolu 154,92

€: 4 x 12,71 € = 50,84 €, 8 x 13,01 € = 104,08 €. Taktiež advokátovi ako platiteľovi DPH patrí zo sumy
1 116,12 € titulom 20 % DPH suma 223,22 €. V konaní bolo preukázané, že žalobca advokátovi trovy
právnehozast.18.3.2014uhradilapreukázaltovýpisomzbankovéhoúčtusvojejmanželky,sktorýmmal
právo disponovať. Čo sa týka ním uplatnenej náhrady škody titulom výdavkov na cestovné vynaložené
v dôsledku povinnosti jeho účasti na úkonoch tr. konania vo výške 339,41 €, tieto nerozporoval a ani

nenamietal ich výšku. Keďže žalovaná ním uplatnený nárok na náhradu škody dobrovoľne neuspokojila
a spôsobenú škodu mu neuhradila, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu. Uplatnil si
úroky z omeškania od 5.5.2016 s poukazom na § 16 ods.4 posledná veta zák.č.514/03 Z. z. (jeho znenie
citoval). Keďže v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaná oznámila mu, že jeho nárok neuspokojí,
určil začiatok plynutia omeškania 11.5.2016, nakoľko v konaní nepreukázal deň podania žiadosti na

predbežnéprerokovanienárokuz3.11.2015naMSSR.Zvyjadreniažalovanéhobolozistené,žežiadosť
bola podaná na MS SR 11.11.2015, preto priznal mu úroky z omeškania 5 % z priznanej sumy od
12.11.2016 (po uplynutí 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie sporu) do zaplatenia. Čo sa týka
ním uplatnených úrokov z omeškania za obdobie od 5.5.2016 do 11.5.2016 v tejto časti žalobu zamietol.nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz výsluch žalobcu, nakoľko tento súd nepovažoval s prihliadnutím
na predložené listinné dôkazy za potrebný. Nevykonal výsluch svedka F.. Q., manželky žalobcu, nakoľko
predložením potvrdenia Slovenskej sporiteľne, a.s. o možnosti disponovania žalobcu s jej bankovým

účtom sa táto skutočnosť stala nespornou, čo potvrdil aj zástupca žalovanej a žalobca následne na jej
výsluch netrval. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP (jeho znenie citoval). Keďže žalobca
bol v konaní úspešný, rozhodol, že má nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % proti žalovanej.
V súlade s § 262 ods.1 CSP rozhodoval len o nároku na náhradu trov konania, o ich výške podľa § 262
ods.2 CSP rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.
3. Žalovaná podala v zák. stanovenej 15 dňovej lehote voči výrokom I. a III. rozsudku odvolanie
z dôvodu, že: - rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súlade s ustálenou
judikatúrou slovenských súdov sa za právne posúdenie považuje činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a napriek opakovaným námietkam z jej strany nesprávne právne posúdil vec,
keď nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci videla najmä: Súd nezohľadnil

skutočnosť, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom patrí medzi základné práva, ktorých dostupnosť podľa čl.51 ods.1 Ústavy SR je
odkázaná na zák.č.514/03 Z. z. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom však nie je právom absolútnym, pretože
v zmysle čl.46 ods.3 Ústavy SR v spojení s čl.51 ods.1 ústavy podlieha zákonným obmedzeniam

upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie, t. j. náhrada škody sa neposkytuje automaticky každému,
vočikomuorgánverejnejmociporušiljehoochranupriznanúprávnymporiadkom,aleibatomu,uktorého
sú splnené všetky predpoklady ustanovené v zák.č.514/03 Z. z. Citovala znenie § 4 ods.1 písm. f) a § 6
ods.1 zák.č.514/03 Z. z. V konaní poukazovala na skutočnosť, že výrok súdu v tr. konaní o oslobodení
obvineného spod obžaloby prokurátorom automaticky nezakladá právo obvineného na náhradu škody

podľa zák.č.514/03 Z. z., pričom poukázala na rozhodnutia súdov, napr. v týchto veciach: rozsudok NS
SR 3Cdo 21/2007, uznesenie NS SR 1Cdo 64/2008 z 30.9.2009 (z ich odôvodnenia citovala). Názor,
že oslobodenie obžalovaného spod obžaloby nemá automaticky za následok nezákonnosť uznesenia
o vznesení obvinenia prezentoval tiež ÚS SR v náleze II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013 (citovala zo
záveru, ku ktorému dospel). Zhodne s týmto nálezom ÚS SR rozhodol aj ÚS ČR a to v náleze III.ÚS

165/02 z 19.12.2002, z ktorého dôvodov doslovne citovala. Považovala za potrebné poukázať aj na
Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vo veci Lavrechov vs. ČR z 20.6.2013,
sťažnosť č.57404/08 (citovala, čo z jeho dôvodov vyplýva, konkrétne citovala časť z jeho bodu 50.).
Súd v rozsudku sa poukazovanými rozhodnutiami predovšetkým ESĽP vôbec nezaoberal. V uvedenom
rozsahu je rozhodnutie súdu arbitrárne, keďže jeho závery sú nepreskúmateľné. Navrhovala preto

rozsudok z uvedených dôvodov zrušiť a vrátiť mu vec na opätovné konanie a rozhodnutie vo veci.
4. Žalobca predložil k odvolaniu žalovanej nasledujúce vyjadrenie: Odvolanie podané žalovanou
považoval za neopodstatnené. Súd správne rozhodol, ak podanej žalobe vyhovel (výrok I. rozsudku) a
súčasne priznal mu nárok na náhradu trov konania voči nej v plnom rozsahu. Pritom plne poukazoval
na svoju argumentáciu a výsledky dokazovania vykonaného pred súdom. Súd vykonal potrebné

dokazovanie a pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu spoľahlivo zisteného z dôkazov
vykonaných v konaní, a to najmä z obsahu listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise
a z pripojeného tr. spisu (5T/188/2012). Podľa jeho názoru súd všetky vykonané dôkazy správne
vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Ku konkrétnym odvolacím námietkam „žalobcu uvádza
žalovaný“ nasledovné: Žalovaná opakuje svoj právny názor vyslovený v konaní pred súdom, a to že

výrok súdu v tr. konaní o oslobodení obvineného spod obžaloby prokurátora automaticky nezakladá
právoobvinenéhonanáhraduškodypodľazák.č.514/03Z.z.Vkonaníbolojednoznačnepreukázané,že
skutok,zospáchaniaktoréhobolvtr.konaníobvinenýaajobžalovaný,nespáchal,atedatr.stíhanieproti
nemu nemalo byť vôbec začaté. Zároveň bolo preukázané, že boli splnené všetky zákonné podmienky
pre vznik jeho nároku na náhradu škody spôsobenej začatím tohto tr. stíhania, ktorý sa posudzuje ako

nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Ak žalovaná namieta, že „uznesenie
o vznesení obvinenia neobsahuje konečný záver o spáchaní tr. činu a vine obvineného“ (úvodzovky
žalobca), s týmto tvrdením „žalobca“ je možné súhlasiť. To však neznamená, že polícia či prokuratúra
môžu komukoľvek a kedykoľvek vznášať obvinenia bez akýchkoľvek následkov. Preto, ak sa napriekuvedenej „neistote“ (úvodzovky žalobca) orgány činné v tr. konaní (teda štát) rozhodnú obviniť konkrétnu
osobu, a toto obvinenie sa následne ukáže ako neodôvodnené, potom štát musí za takéto konanie niesť
zodpovednosť. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) tr. stíhania

je neskorší výsledok tr. konania. Pokiaľ žalovaná v priebehu prvoinštančného konania (a následne
aj v podanom odvolaní) tvrdila, že oslobodenie „spod“ nemá automaticky za následok nezákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia, považoval za potrebné zdôrazniť, že v celom doterajšom priebehu
konania nepredložila ani nenavrhla vykonať jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že práve v tomto
konkrétnom prípade takáto situácia nastala. Obmedzila sa iba na formálne konštatovanie, že by to tak

vo všeobecnosti malo byť. V otázke existencie „nezákonného rozhodnutia“ (úvodzovky žalobca) pritom
opätovne poukazoval na právny záver, že oslobodenie spod obžaloby má rovnaký právny následok
ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pretože predpoklad o spáchaní tr. činu
obvineným nebol potvrdený. V tejto súvislosti opätovne poukazoval na Nález ÚS SR I.ÚS 540/2016-33
z 13.12.2016. V tomto smere sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou súdu uvedenou v bode
35. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní opätovne poukazuje na

rozhodnutie ESĽP vo veci Lavrechov proti ČR, považoval za potrebné uviesť, že len účelovo vytrhla
z kontextu tohto rozhodnutia právne závery, ktoré sú súladné s jej argumentáciou v tomto spore. Po
bližšej analýze tohto rozhodnutia je však evidentné, že skutkové okolnosti tohto prípadu sú odlišné od
skutkovýchokolnostívprejednávanejveciaprávnezáverytohtorozhodnutianiesúnaprejednávanúvec
použiteľné. V neposlednom rade považovala za potrebné zdôrazniť, že právna úprava zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je v ČR odlišná od slovenskej právnej úpravy. Bol
toho názoru, že súd napadnutý rozsudok riadne odôvodnil, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku
sa dôsledne vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou sporových strán a jeho rozhodnutie
dáva odpoveď na všetky podstatné argumenty strán sporu prednesené v konaní. Na základe všetkých
uvedených skutočností ž navrhoval napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods.1 CSP ako vecne správny

potvrdiť. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
5. Rozsudok vo výroku II. nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379
CSP), preto nebol v uvedenom výroku v odvolacom konaní preskúmavaný.
6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP a rozsudok vo
výrokoch I. a III. potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový
stav veci, správne ju právne posúdil a výstižné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku má podklad v
zistení skutkového stavu, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa v podstatnej časti iba opakujú
skutočnosti uvádzané už v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd riadne vysporiadal a s jeho

dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
7. Ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
8. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a

ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,

ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu
vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzivykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.
9. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.
10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov

ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k
zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil

zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
11. Súd použil správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a na daný skutkový stav ich správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a

povinnostiach strán sporu.
12. Vo vzťahu k niektorým skutočnostiam uvedeným v odvolaní a na zdôraznenie správnosti rozsudku
(§ 387 ods.2 CSP) možno uviesť a doplniť nasledovné:
13. Podľa Čl.2 ods.1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

14. Podľa ods.2 cit. Čl. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý
spravodlivo.
15. Ustálená rozhodovacia prax je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach NS,

ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno
zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS alebo dokonca
aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia NS názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, príp. tieto názory akceptovali
a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na Čl.3 ods.1 CSP (Každé ustanovenie tohto zákona je

potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť
pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to
s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené) do pojmu ustálená rozhodovacia prax treba
zahrnúť aj rozhodnutia ÚS SR a ESĽP, príp. Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných

štátov, a teda ani rozhodnutia ÚS ČR a NS ČR, pod tento pojem nespadajú (porovnaj Uznesenie NS
SR 3Cdo/6/2017 zo 6.3.2017 a 6Cdo/129/2017 z 31.10.2017 a Uznesenie ÚS SR IV.ÚS 657/2018-14
z 29.11.2018), preto na ne nemožno prihliadať.
16. Vzhľadom na uvedené, preto nemožno brať zreteľ ani na rozsudok NS ČR, na ktorý súd poukazuje
v odôvodnení rozsudku, ani na Nález ÚS ČR, ktorým žalovaná argumentovala v odvolaní.

17. Napadnutý rozsudok je v úplnom súlade s ustálenou rozhodovacou praxou ÚS SR (okrem nálezu,
na ktorý prihliadol aj súd, tiež napr. Nález III. ÚS 754/2016-42 z 24.1.2017).
18. Súd správne neprihliadol na Rozsudok ESĽP vo veci Lavrechov vs. ČR z 20.6.2013, sťažnosť
č.57404/08, lebo ÚS SR, aj keď mu bol uvedený rozsudok známy, opakovane vyslovil svoj právny názor
v spomínaných svojich nálezoch.

19. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
20. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

22. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
23. Žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bolo prisúdené právo na náhradu jeho trov
v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie.24. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.