Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26CoE/17/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8400898968
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sláviková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8400898968.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudcov JUDr.
Mariana Hoffmann, PhD., a JUDr. Ingrid Kalinákovej v exekučnej veci oprávneného Sociálnej poisťovne
Bratislava, pobočka Bratislava, Záhradnícka 31, Bratislava proti povinnému YCP TEMPO, spol. s r.o.,
Hlavné námestie 8, Kežmarok, IČO: 313663309 (zanikol výmazom z obchodného registra 21.5.2010) o
vymoženie 8 529,58 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok

č. k. 1Er/763/2000-9 zo dňa 31. mája 2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.

M e n í uznesenie vo výroku o trovách exekúcie a n e p r i z n á v a súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú, zastavil ju a priznal
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 323,42 EUR a uložil oprávnenému povinnosť
uhradiť ich súdnemu exekútorovi v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa vo veci udelil poverenie na vykonanie exekúcie dňa 15.1.2001.
Dňa 17.5.2013 súdny exekútor doručil podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu výmazu povinného
z obchodného registra. Vzhľadom na toto zistenie, že povinný bol vymazaný z obchodného registra
dňa 21.5.2010, súd prvej inštancie podľa § 103, § 107 ods. 4 OSP a § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods.
1 Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol

podľa § 203 Exekučného poriadku, uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcievsume323,42EUR,pričomnaťarchuoprávnenéhovyhodnotilskutočnosť,žemoholpredvídať
zánik povinného bez právneho nástupcu, keďže toto môže oprávnený predvídať pri podaní návrhu na
vykonanie exekúcie vždy.

3. Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu včas odvolanie. Podľa jeho názoru nie je zrejmé, z akého

dôvodu súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, keďže raz spomenul výmaz povinného ex offo,
inokedy jeho nemajetnosť. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že má platiť trovy exekúcie.
Takéto extenzívne vykladanie § 203 podľa jeho názoru nie je možné, nie je spravodlivé. Navrhol zrušiť
uznesenie a súdnemu exekútorovi trovy nepriznať.

4. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, s napadnutým uznesením súhlasil, keďže

povinný bol vymazaný z obchodného registra, nebolo možné ďalej viesť exekúciu. V súvislosti s trovami
exekúcie uviedol len to, že ide vo veľkej miere o hotové výdavky. Navrhol uznesenie potvrdiť.5. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súc viazaný

rozsahom odvolania podľa § 379 CSP a odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie je čiastočne dôvodné.

6. V predmetnej veci súd prvej inštancie zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku (účinného do 31.3.2017) z dôvodu, že povinný bol vymazaný z obchodného registra, teda stratil

spôsobilosť mať práva a povinnosti i procesnú spôsobilosť, zanikol bez právneho nástupcu. Tento záver
súdu prvej inštancie bol správny, nemení na tom nič ani jeho krátka zmienka ohľadom nemajetnosti
povinného. V tomto rozsahu nebolo odvolanie oprávneného dôvodné, preto odvolací súd podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení.

7. V súvislosti s výrokom o trovách exekúcie sa však odvolací súd stotožnil s odvolacími námietkami

oprávneného.

8. Predmetné exekučné konanie začalo v roku 2000 podaním návrhu na vykonanie exekúcie.

9. V roku 2010 bol povinný vymazaný z obchodného registra. V roku 2013 podal súdny exekútor návrh

na zastavenie exekúcie.

10. Výrok o trovách exekúcie súd prvej inštancie oprel správne o § 203 Exekučného poriadku v
príslušnom znení k 31.1.2002, pretože novela tohto utsnaovenia zákonom č. 32/2002 Z. z. nadobudla
účinnosť 1.2.2002, pritom podľa prechodných ustanovení Exekučné konania, ktoré sa začali do 1.

februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.“

11. V zmysle príslušného znenia § 203 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže
súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený
na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

12. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na všeobecnú zákonnú zásadu, že trovy exekúcie hradí
predovšetkým povinný, ktorý nesplnením povinnosti podľa exekučného titulu vyvolal exekučného
konanie.

13. Exekučný poriadok upravuje v rôznych situáciách výnimku z tejto zásady a umožňuje súdu určiť
povinnosť hradiť trovy exekúcie oprávnenému.

14. Odvolací súd aj tu zdôrazňuje, že pre túto vec použiteľné znenie § 203 upravovalo len možnosť súdu
uložiť oprávnenému takúto povinnosť, nebol to automatický zákonný následok situácie, kedy povinný

nemohol hradiť trovy exekúcie.

15. Už to samo osebe obracia pozornosť k tomu, aby pred uložením povinnosti oprávnenému venoval
súd zvláštnu pozornosť okolnostiam prípadu. Jeho povinnosťou vždy je zvážiť, či mohol pri náležitej
opatrnosti oprávnený predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

16. V predmetnej veci povinný zanikol po desiatich rokoch od začatia exekučného konania výmazom
z obchodného registra. Túto skutočnosť pripísal súd prvej inštancie na ťarchu oprávneného ako takú,
ktorú mohol predvídať, a to dokonca vždy. S týmto záverom odvolací súd zásadne nesúhlasí. Tento
výklad by v rozpore so zákonom z fakultatívneho postupu robil postup obligatórny. Nie je možné vždy

predvídať zánik povinnej právnickej osoby pred tým, ako bude pohľadávka oprávneného vymožená
súdnym exekútorom. Odvolací súd poukazuje, že súdny exekútor v tomto exekučnom konaní po udelení
poverenia 15.1.2001 realizoval úkony v roku 2001 a do apríla roku 2002. Po cca piatich rokoch ďalší
jeden úkon realizoval v roku 2007. Po zániku povinného v roku 2010 vykonal jedno zisťovanie v roku
2011 a jedno spracovanie vyúčtovania trov. Ani pri náležitej opatrnosti tak oprávnený nemohol dôvod

zastavenia exekúcie predvídať.
17. Ak potom nie sú splnené podmienky pre uloženie povinnosti oprávnenému hradiť trovy
exekúcie, nastáva situácia, že súdnemu exekútorovi nie je možné priznať ich náhradu. Z vyššie
uvedených skutočností je zrejmé, že zo zákona takáto možnosť vyplýva. Takúto zákonnú možnosť zústavnoprávneho pohľadu preskúmal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Vo svojom uznesení sp.
zn. III. ÚS 351/07 zo dňa 13.12.2007 konštatoval v identickej veci súlad takého postupu s ústavou:
„Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku okresným súdom

a krajským súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom tohto ustanovenia, ktoré vo svojom texte
nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť náhradu trov zastavenej exekúcie nepriznať. Vyplýva to z
toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť voľnej úvahy opierajúcej sa o vyhodnotenie postupu
oprávneného. Odôvodnenie nepriznania nevyhnutných trov zastavenej exekúcie plne využíva rozsah
na voľnú úvahu, a nie je nelogické alebo prekračujúce hypotézu § 203 Exekučného poriadku“. Tiež

dodal, „že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené
všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko,
ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným
postavením pri výkone exekúcie“.

18. V týchto súvislostiach teda súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, nesprávne totiž

interpretoval právnu normu na danú vec.

19. Vzhľadom na to, že odvolací súd nezistil podmienky na potvrdenie napadnutého uznesenia, ani na
jeho zrušenie, podľa § 388 CSP uznesenie súdu prvej inštancie zmenil vo výroku o trovách exekúcie a
nepriznal súdnemu exekútorovi ich náhradu, pretože je vylúčené, aby ich hradil povinný, a pre uloženie

povinnosti oprávnenému neboli splnené podmienky.

20. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, a keďže
úspešnému oprávnenému trovy nevznikli a súdny exekútor nebol úspešný, nepriznal účastníkom ich
náhradu.

21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).