Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 17, 2018

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115218323
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2018:8115218323.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcov: X./. F. P., A..
XX.XX.XXXX, W. H. Y. X, XXX XX P., X./. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX Č., X./. D. Ď., A..
XX.XX.XXXX, W. W. X, XXX XX S., X./. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XXX, XXX XX O. X - H., Č. H., X./.
Y. P., A.. XX.XX.XXXX, W. C. XX, XXX XX Č. S., Č. H., X./. U. H. X.., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX
Č.B., X./. U. H. P.., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX Č.B., X./. P. Ž., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX

XX H.E., X./. Y. P., A.. XX.XX.XXXX, Š. XX, XXX XX D. P.Š., všetci žalobcovia právne zastúpení: JUDr.
Ladislav Lukáč, advokát so sídlom Hlavná 17, 080 01 Prešov proti žalovaným: 1./ Národná diaľničná
spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, právne zastúpený: AENEA Legal
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, 2./ Slovenská
republika - Ministerstvo dopravy, výstavby, a regionálneho rozvoja SR so sídlom Námestie Slobody 6,
810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094, X./. G.. U. U., A.. XX.XX.XXXX, M. S. XXXX/XXXA, XXX XX Č. W.,
Č. H., X./. D. U., A.. XX.XX.XXXX, H. XX/XX, XXX XX M. W., Č. H., v konaní o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. žalobu z a m i e t a ,
II. p r i z n á vžalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s
tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
III. p r i z n á vžalovanému v 2. rade nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 % s

tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
IV. vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 3. a 4. rade, žalobcovia n e m a j ú nárok na
náhradu trov konania a žalovaným v 3. a 4. rade náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu podanou dňa 07.08.2015 po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 20.10.2017
navrhli žalobcovia, aby súd rozhodol tak, že:
"I. určuje sa, že žalobcovia v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností -

novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:
O.-I. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX P.,
O.-I. Č.. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX P.,
vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 05.10.2017, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa XX.XX.XXXX pod č. L.-XXXX/XX, a to tak, že:

žalobca v 1. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/X Y. X/XX,
žalobca v 2. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX Y. X/XX,
žalobca v 3. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX,žalobca v 4. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX Y. X/XX,
žalobca v 5. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu X/XX.

II. určuje sa, že Y. H., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, rod. č. XXXXXX/XXX, zomr. dňa XX.XX.XXXX,
naposledy bytom O. XX, XXX XX Č., bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym
podielom v rozsahu X/XX, a Y. U., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, H.. Č.. XXXXXX/XXX, N.. T. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom U. XXX/XX, D. P., bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym
podielom v rozsahu X/X v nehnuteľnostiach - novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom

území X.:
O.-I. Č.. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX P.?,
O.-I. Č.. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXXX P.?,
vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa XX.XX.XXXX pod č. L.-XXXX/XX."

2. V rámci odôvodnenia žaloby, žalobcovia poukázali na to, že spolu so žalovanými v 3. a 4. rade
sú oprávnenými dedičmi po U. P., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX a jeho manželke Y., H.. Q., A..
XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX, ktorí mali 4 deti, a to:
- P. P., H.. P., po ktorej je dedičom F. P. (žalobca v 1. rade),
- Š. P., po ktorom sú dedičmi P. P.Č., H.. P. (žalobkyňa v 2. rade), D. Ď., H.. P. (žalobkyňa v 3. rade),

nebohá Y. H., po ktorej sú dedičmi manžel U. H. X.. (žalobca v 6. rade) a syn U. H. P.. (žalobca v 7. rade)
a nebohý P. P., po ktorom sú dedičmi synovia P. P. (žalobca v 4. rade) a Y. P. (žalobca v 5. rade),
- Y. U., H.. P., po ktorej sú dedičmi G.. U. U. (žalovaný v 3. rade), D. U. (žalovaný v 4. rade), P. Ž., H..
U. (žalobkyňa v 8. rade) a Y. P., H.. U. (žalobkyňa v 9. rade),
- U. P., po ktorom sú dedičmi H.. U. Š., H.. P. Y. H.. P. X., H.. P., ktoré ale nie sú účastníčkami konania.

3. Zo žaloby vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov, resp. žalovaných v 3. a 4. rade U. P. Y. U.
P. Y., H.. Q. na základe výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX nadobudli do
vlastníctva okrem iných aj parcelu mpč. XXX/X - orná pôda vo výmere XX.XXX P., nachádzajúcu sa
v k.ú. M.. Na základe uznesení o prejednaní dedičstva po nebohom U. P. a jeho manželke nadobudli

vlastníctvo k predmetnej parcele ich deti, pričom keďže následne zomreli Y. U., H.. P. Y. Y. H., H.. P.,
navrhli žalobcovia určiť, že uvedené osoby boli ku dňu smrti spoluvlastníčkami spornej nehnuteľnosti.
Žalobcovia poukázali aj na to, že v roku 2001 bol vykonaný register obnovenej evidencie pozemkov
(ROEP), v rámci ktorej nebolo žalobcom zapísané vlastnícke právo k pôvodnej parcele O.-B. Č.. XXX/X -
orná pôda o výmere XX.XXX P., resp. im bolo zrušené vlastníctvo v časti tejto parcely o výmere XX.XXX

P., a to z dôvodu, že na uvedenej časti parcely je založený v súbore „C“ LV č. XXX, kde je ako vlastník
zapísaná Slovenská republika - Slovenská správa ciest a na tejto časti parcely sa nachádza stavba
diaľnice F. - O.. Dňa XX.XX.XXXX došlo rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR (MDVaRR) , č. XXX/XXXX k vyňatiu časti majetku zo správy Slovenskej správy ciest, medzi
inými aj parcely KN - C č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere XX.XXX P., zapísanej na

LV č. XXXX (pôvodne parcela KN - C č. XXX/X) a k prechodu vlastníckeho práva k tejto parcele na
MDVaRR SR. K odovzdaniu a prevzatiu správy nehnuteľného majetku došlo delimitačným protokolom
zo dňa XX.XXX.XXXX.
Žalobcovia zároveň poukázali na to, že titulom nadobudnutia vlastníckeho práva na žalovaných v 1.
a 2. rade je prechod vlastníckeho práva zapísaného v prospech Československého štátu - Okresnej

správe ciest, neskôr Slovenskej správe ciest, pričom na Okresnom úrade F., katastrálny odbor neexistujú
žiadne listiny, na základe ktorých došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech Československého
štátu. Nachádza sa tam iba žiadosť riaditeľstva diaľnic o zápis do evidencie nehnuteľnosti zo dňa
XX.XX.XXXX, ktorého prílohou bol geometrický plán a zo dňa XX.XX.XXXX a vyvlastňovací súpis k
tomuto geometrickému plánu, ako aj hospodárske zmluvy. Žalobcovia uviedli, že výmer o vlastníctve

pôdy zo dňa XX.XX.XXXX nebol doteraz žiadnym právnym relevantným spôsobom zrušený a je stále
platným titulom nadobudnutia vlastníctva. Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX
vyhotoveným spoločnosťou L. F.Š., X..H..E.., overeným Správou katastra F. dňa XX.XX.XXXX pod č.
L. - XXXX XXXX, bolo zidentifikované, že časti pôvodnej parcely mpč. XXX/X o výmere XX.XXX P.
(ku ktorej bol žalobcom v 1. až 9. rade a žalovaným v 3. a 4. rade, resp. ich právnym predchodcom

zrušený zápis vlastníckeho práva, alebo im vlastnícke právo zapísané nebolo, resp. táto časť pozemku
nebola predmetom dedičstva), pôvodne sa nachádzajúcej v k.ú. M., zodpovedajú novovytvorené parcely
nachádzajúce sa v k.ú. Solivar, a to:
- O.-I. Č.. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX P.,- O.-I. Č.. XXXX/XX - zastavaná plocha o výmere X.XXX P..

4. Právny zástupca žalobcov taktiež poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov sa stali

vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe tzv. prvej konfiškácie, pričom prebehla ešte tzv. druhá
konfiškácia, ktorú je potrebné považovať za nulitný právny úkon (paakt), keďže vtedy p. O., ktorému
bol skonfiškovaný majetok už nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, preto tieto nemohli byť opätovne
skonfiškované. V tejto súvislosti poukázal na to, že štát nemohol byť oprávneným detentorom, keďže
práve štát v tomto smere pochybil. Oprávnenými detentormi nemohli byť následne ani ďalšie subjekty.

V súvislosti s uplatnenými reštitučnými nárokmi Y. U., H.. P. uviedol, že o tejto skutočnosti nemal
vedomosť a pokiaľ si aj niektorí spoluvlastníci týchto nehnuteľností uplatnili reštitučné nároky, jedná sa
o nulitné právne úkony, teda neplatné, keďže štát nemohol rozhodovať o tom, že im vydá ich vlastné
pozemky, resp. že im zaplatí finančnú náhradu.

5. Žalovaný v 1. rade namietal aktívnu legitimáciu žalobcov s tým, že všetkých potencionálnych dedičov

je potrebné považovať za nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 ods. 1 CSP s tým, že až do
vyporiadania dedičstva sú ohľadom tejto veci legitimovaní všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. Taktiež
poukázal na to, že je neprípustná situácia, pokiaľ za takéhoto stavu vystupujú dedičia po Y. U. aj na
strane žalobcov aj na strane žalovaných. Namietal aj nedostatočnú identifikáciu predmetu konania a
poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení vlastníckeho práva, keďže

títo mali možnosť uplatniť si svoj nárok v osobitnom reštitučnom konaní podľa osobitných predpisov
a v takomto prípade nie je možné domáhať sa toho istého nároku cestou všeobecného občianskeho
súdneho konania, pričom tento záver je podporený aj všeobecným uznávaným pravidlom lex specialis
derogat legi generáli.
V tomto ohľade taktiež poukázal na českú judikatúru, hlavne prelomové a zjednocujúce rozhodnutie

- rozsudok veľkého senátu NS ČR zo dňa 11.09.2003, sp. zn. 31Cdo/1222/2001, v ktorom sa súd
jednoznačne vysporiadal s otázkou vzťahu nároku podľa reštitučných predpisov a nároku uplatneného
v občianskom súdnom konaní podľa všeobecných predpisov (Občianskeho práva). V tejto súvislosti
uviedol:
„Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde)

bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov
(najmä podľa § 126 ods. 1 ObčZ), a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) OSP,
pokiaľ mohla žiadať vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde. To platí aj v prípade, že
oprávnená osoba tento nárok uplatnila, ale v reštitučnom konaní o ňom ešte nebolo rozhodnuté.
Český Najvyšší súd sa v danej veci jednoznačne vysporiadal aj s otázkou zániku vlastníckeho práva keď

povedal, že podľa zákona od okamihu, keď bolo rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne
od okamihu márneho uplynutia lehoty na uplatnenie tohto nároku, nie je možné ďalej oprávnenú osobu
považovať za vlastníka veci.
Jedným z hlavných dôvodov, ktoré možno považovať za základ daného rozhodnutia je zvýraznenie
princípu právnej istoty vo vlastníckych vzťahoch, ktorý by podľa názoru Najvyššieho súdu, v prípade

pripustenia určovacích žalôb (a žalôb o vydanie) za situácie, keď lehoty na uplatnenie nároku v
reštitučnom konaní dávno uplynuli, bol značne narušený.
Najvyšší súd sa v tejto veci vyjadril nasledovne: „Jedným zo základných princípov, charakterizujúcich
právny štát, je princíp právnej istoty. Z tohto nepochybne vychádzal i zákonodarca, keď viazal uplatnenie
reštitučných nárokov na lehoty, po ktorých márnom uplynutí bolo možné s vecami, ku ktorým sa tieto

nárokyvzťahovali,nakladať.Zpreambulyzákonaopôdejezrejmé,žeúčelomjenielenzmierneniekrívd,
ale aj úprava vzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si však nemožno predstaviť bez ich vyrovnania,
teda bez toho, aby toto vlastníctvo bolo v miere pokiaľ možno najširšej postavené na isto. Pokiaľ by
aj naďalej bolo možné domáhať sa vydania vecí, ktoré bolo možné žiadať podľa § 6 ods. 1 písm. p)
zákona o pôde, podľa § 126 ods. 1 ObčZ (príp. požadovať určenie vlastníctva k nim), bola by hromadne

narušená právna istota osôb, ktoré až potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu pozemkov podľa zákona
o pôde nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností tieto veci získali od štátu a jeho právnych
nástupcov, ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku.“
Žalovaný v 1. rade taktiež poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov nikdy nepožiadali o
zápis prídelu do evidencie nehnuteľnosti, ktorá mala do roku 1950 právotvorné účinky, taktiež v rámci

uskutočnenej ROEP nepožadovali zápis do katastra nehnuteľnosti a ani nijakým iným spôsobom sa
nepričinili o získanie predmetných nehnuteľností, nevyužili možnosti podľa reštitučných predpisov, ale
až v čase, keď boli tieto pozemky zastavané diaľnicou, tak majú záujem ich získať späť do vlastníctva.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že nezáujem žalobcov trval takmer 40 rokov nemal sa správca majetkuštátu pri vynaložení bežnej opatrnosti ako dozvedieť, že pozemky by mohli patriť právnym predchodcom
žalobcov.
Žalovaný v 1. rade zároveň poukázal na to, že v roku 2001 bola vykonaná tzv. ROEP, ktorej závery

žalobcovia žiadnym spôsobom nenapadli, teda dá sa povedať, že tieto závery akceptovali, aj keď mali
možnosť vyjadriť sa. Z uvedených dôvodov preto navrhol žalovaný v 1. rade, aby súd žalobu zamietol.

6. V rámci vyjadrenia zo dňa 28.02.2017 žalovaný v 1. rade taktiež poukázal na svoju dobrú vieru pri
nadobúdaní časti predmetu sporu, keďže pri nadobúdaní parcely č. XXXX/X, od ktorej má byť zrejmé

časť predmetu sporu oddelená, nemal žiadnu vedomosť o tom, že by tento pozemok nemal vlastnícky
patriť štátu. Za danej situácie, keď údajní „skutoční“ vlastníci pozemku o tento neprejavovali žiadny
záujem (a to už od samotného „pridelenia“), by mal súd uprednostniť dobrú vieru dobromyseľného
nadobúdateľa pozemku pred striktným uplatnením zásady nemo plus iuris. Dobrá viera v danom
prípade vystupuje ako korektív všeobecne platný pre občianske právo a súd by ju mal podľa názoru
žalovaného v 1. rade zohľadniť. Spravodlivé rozhodnutie je možné len za rešpektovania konceptu

právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv. ďalej uviedol, že vyššie uvedené závery
sú dnes aprobované judikatúrou Ústavného súdu ČR a aktuálne aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej
je potrebné v každom konkrétnom prípade dôsledne skúmať, či nie je potrebné povýšiť princíp právnej
istoty dobromyseľného nadobúdateľa nad striktné a formálne aplikovanie zásady nemo plus iuris.
Zjednodušene povedané, nižšie uvádzaná judikatúra aprobuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho

práva od nevlastníka za situácie, že osobitná skutková podstata takéhoto nadobudnutia v legislatíve
absentuje.

7. Žalovaný v 2. rade rovnako poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určenie
vlastníckeho práva, keďže žalobcovia mali možnosť uplatniť si svoj nárok v osobitnom reštitučnom

konaní s tým, že žalobcovia si mohli reštitučný nárok uplatniť do 31.12.2004, a keďže tak neurobili,
neuplatnením reštitučného nároku došlo k zániku vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázal taktiež
na to, že pokiaľ by Slovenská republika bola povinná z titulu samotnej existencie reštitučných predpisov
pochybovať o každom svojom vlastníckom práve, ktoré dobromyseľne 10-tky rokov vykonáva, tak
najneskôr od 01.01.2005 sa mohla spoľahnúť, že toto právo už nebude nijako napadnuté. V danej veci

je potrebné poukázať aj na to, že žaloba bola podaná až 08.07.2015. Preto navrhol žalobu zamietnuť.

8. Žalovaný v 3. rade nemal pripomienky k žalobe a žalovaný v 4. rade sa k žalobe nevyjadril.

9. Na základe predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že v pozemnoknižnej vložke

č. 1, k.ú. M. (majetková podstata) je zápisom zo dňa XX.XX.XXXX poznačená konfiškácia, na základe
výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa XX.XX.XXXX a aj keď je na tomto výmere uvedené meno U. P.
a manželka Y., H.. Q., práve z označenia manželky, resp. aj všetkých okolností dostupných listinných
dôkazov, je podľa názoru súdu zrejmé, že sa jedná o osobu U. P..
Dňa XX.XX.XXXX (Č.. XXXX) bola poznamenaná konfiškácia majetku pre: Československý štát a

zároveň bola vymazaná konfiškácia pod bodom 17.
Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov vyplynulo, že prídelcovia užívali predmetné parcely do
roku 1957, kedy ich vniesli do U. M., pričom družstvo užívalo tieto parcely až do času, kým štát
previedol hospodárskymi zmluvami z roku 1986 tieto parcely na Riaditeľstvo diaľnic, pričom následne
boli vlastníkmi Slovenská správa ciest, Ministerstvo dopravy a v súčasnosti je to žalovaný v 1. rade.

10. Právni zástupcovia v predmetnej veci súdu predkladali množstvo rozhodnutí, ktoré sa týkali prevažne
posúdenia dobromyseľnosti držby pre účely vydržania. Právny zástupca žalobcov odkazoval na niektoré
rozhodnutia Českých súdov, ktoré ale boli vydané pred rozhodnutím citovaným rozhodnutím Veľkého
senátu v roku 2003.

Za kľúčové rozhodnutie vyšších súdnych autorít, súd považoval nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20.12.2017, sp. zn. I ÚS 460/2017, z ktorého okrem iného vyplýva:
„Ústavný súd sa aj v tomto prípade v zásade stotožňuje so závermi predchádzajúceho nálezu ústavného
súdu (II. ÚS 249/2011), ktorý výnimočne pripustil použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými
predpismi, ale dopĺňa, že tento nález nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne

a navždy stanovil výnimky, kedy je možné využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad pod
ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý. Nález obsahuje i všeobecné pasáže, ktoré sa
netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcii, a vyplýva z neho aj to, že v každom jednotlivom prípade
sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie určovacej žaloby ako jediného možnéhoprostriedku nápravy krívd. Výnimočnosť tohto postupu u žalobcov sa však z odôvodnenia rozsudkov
všeobecných súdov nijako nepodáva, preto ich hoci aj vyše 10-ročný procesný postup treba považovať
za nepreskúmateľný a arbitrárny, teda v rozpore s citovanými článkami ústavného poriadku.

V naznačenom smere sa mali všeobecné súdy po kasačnom náleze predovšetkým zamerať na
otázku, či existujú v súdenom prípade konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia nemohli reálne využiť
jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy (v danom prípade zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 229/1991 Zb.) alebo či im nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich rodičoch domáhať

určovacou žalobou. Zatiaľ sa javí, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa zákona
č. 229/1991 Zb. nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr zrejme iba ich subjektívna okolnosť,
ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal aj s možnosťou riešiť reštitučný nárok
v prípade, keď nemožno pozemok vrátiť „in natura“ (pre jeho zastavanosť), preto nemali mať otvorenú
cestu na uplatnenie určovacej žaloby; v takomto prípade skutočne mala prevážiť zásada „vigilantibus
iura“ nad nedbanlivosťou a laxnosťou žalobcov.

Zistené skutočnosti vychádzajúce z dostupných listín týkajúcich sa majetko-právneho osudu predmetnej
parcely (predmetných parciel) veľmi neodôvodňujú záver všeobecných súdov o existencii vlastníckeho
práva žalobcov, a to buď na základe výmeru zo 7. apríla 1948, ktorý však nikdy nebol intabulovaný
do pozemkovej knihy - hoci pre derivátny spôsob nadobúdania vlastníckeho práva intabulácia bola
potrebná (porov. § 431 VOZ a zákon č. 90/1947 Zb. o vykonaní knihového poriadku), či - na základe

vydržania, pretože vydržacia doba bola nesporne prerušená uznesením Ľudového súdu Prešov z 22.
septembra 1958 čd. 10 89/58, ktorým opätovne predmetnú nehnuteľnosť na základe konfiškácie získal
Československý štát, ktorý 13. júla 1960 zriadil na nej právo stavby v prospech hydinárskych závodov.
V tejto situácii na strane žalobcov bola zjavná absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho
nemohla byť naplnená preventívna funkcia ich žaloby podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku, a teda nie je daná ani naliehavosť právneho záujmu na jej podaní.
Pre účely tohto rozhodnutia však možno v stručnosti parafrázovať kľúčové východiská a závery, ktoré
ústavný súd vo vzťahu k predmetnej problematike zatiaľ konzistentne zastáva. Ochrana dobrej viery
chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery
a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu

vlastníckehoprávapôvodnéhovlastníka.Poskytnutieprednostijednejzobidvochpožiadaviekvšakmusí
vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a s ohľadom - na zásadu
„nemo plus iuris an alium transfere potest, quam ipse habet“ s náležitým - a prísnym hodnotením dobrej
viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú kokordanciu medzi obidvoma
protikladnepôsobiacimiprincípmi,takabyzostalozachovanémaximumzobidvoch,aaktomožnonieje,

potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznávaná predstava
spravodlivosti.“

11. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n., výmer o vlastníctve pôdy je verejnou
listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe

ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky
dodatočného ospravedlnenia.

12. Podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku, oprávneným osobám sa vydávajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát

alebo inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu.

13. Podľa § 7 zákona č. 162/1995 (katastrálny zákon), kataster obsahuje tieto údaje:
a) geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností a katastrálnych území,
b) parcelné čísla, údaje o parcelách registra "C" evidovaných na katastrálnej mape, údaje o parcelách

registra "E" evidovaných na mape určeného operátu, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla
stavieb, údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce, 2) údaje o druhoch chránených
nehnuteľností, o cenách poľnohospodárskych a lesných pozemkov a údaje o využívaní nehnuteľností,
vybrané údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo do lesného
pôdneho fondu, údaje o bonitovaných pôdnoekologických jednotkách, vybrané údaje na tvorbu a

ochranu životného prostredia a vybrané údaje pre iné informačné systémy o nehnuteľnostiach,
c) údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností (ďalej len "vlastník") a o
iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam (ďalej len "oprávnená osoba"), ak ide o fyzickú osobu,
meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, ak ide oprávnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami
k nehnuteľnostiam,
d) údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach alebo údaje o bodových poliach,

e) sídelné a nesídelné geografické názvy.
Podľa § 70 ods. 1 tohto zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

14. V prejednávanej veci súd ako zásadnú riešil otázku kolízie dvoch právnych princípov, a to ochrany
dobrej viery nadobúdateľa a ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom tak, ako to

vyplynulo z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu, pokiaľ sa nemôže zachovať maximum z oboch
základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti. V tomto ohľade považuje súd za
kľúčové to, že právni nástupcovia (deti) pôvodných prídelcov, konkrétne Y. U., H.. P. a právne nástupkyne
po U. P. (H.. U. Š. Y. H.. P. X.), si uplatnili reštitučné nároky k pôvodnej parcele mpč. XXX/X, pričom
rozhodnutím zo dňa XX.XX.XXXX, Okresný úrad F., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva rozhodol, že uvedené osoby spĺňajú podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991

Zb., pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva, že pôvodným vlastníkom U. P. (zomr.
r. XXXX) a manž. Y., H.. Q., boli pridelené parcely Výmerom o vlastníctve pôdy č. XX/XXXX/XX zo dňa
XX.XX.XXXX, podľa nariadenie SNR č. 104/45 Sb. v znení nariadenia SNR č. 64/46 Sb. do vlastníctva
z konfiškovaného majetku K. O. a spol. v kat. území M..
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že právni predchodcovia U. P. s manželkou vstúpili do reálneho

užívania pridelených nehnuteľností a správali sa ako vlastníci. Založením U. Q. M., došlo k prevzatiu
všetkých pridelených nehnuteľností do užívania družstva. Zároveň bola pozastavená aj platobná
povinnosť voči prídelcom a nedošlo ani k právne účinnému prevodu, len pre nedostatok zápisu do
pozemkovej knihy. V šesťdesiatych rokoch došlo k výstavbe M.H. N. A.. F.. F. na parcelách mpč. XXX/X
a mpč. XXX/X, pričom pre nerealizované zápisové konanie štát od prídelcov nevyvlastnil ani nevykúpil

predtým konfiškované a potom pridelené parcely na výstavbu. Uvedené parcely prešli na štát na základe
Hospodárskej zmluvy č. X-T. zo T..XX.XXXX a boli vedené na LV č. X pre Čsl. štát - E. F.. Výsledky
prídelového pokračovania neboli zohľadnené pri určovaní vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, hoci
neboli zrušené Výmery o vlastníctve k pôde, ktoré ostali platné. Taktiež aj časť parcely mpč. XXX/X,
bola prevedená na štát - Riaditeľstvo diaľnic W. hospodárskymi zmluvami č. B. - XXXXX/XX-X/Ša zo

dňa XX.XX.XXXX a D-8266/86-5/Ša zo dňa XX.XX.XXXX a je vedená na D. Č.. XXX pre Čsl. štát -
Riaditeľstvo diaľnic W.. Táto časť parcely je zastavaná F. križovatkou diaľnice F. - O..
Uvedené prevody na štát boli uskutočnené bez vlastníckeho vyporiadania, a tiež bez poskytnutia
náhrady právnym predchodcom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, došlo k prevzatiu nehnuteľnosti
štátom bez právneho dôvodu. Pretože podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona sú zákonné prekážky na

vydanie nehnuteľnosti, oprávnené osoby majú podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona nárok na
náhradu s tým, že za pozemky, ktoré nie je možné vydať sa oprávneným osobám prevedú bezodplatne
do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite ako boli pôvodné pozemky
(§ 11 ods. 2 zákona).

15. Z predloženého reštitučného spisu taktiež vyplýva, že uvedeným osobám bola vyplatená z titulu
reštitúcie finančná náhrada. Z týchto okolností je podľa názoru súdu zrejme, že pokiaľ si uplatnili
reštitučné nároky dve zo štyroch deti prídelcov, resp. ich právni nástupcovia, tak si tento reštitučný nárok
mohli a mali uplatniť aj právni nástupcovia po ďalších deťoch prídelcov, teda po P. P., H.. P. a po Š.
P., ktorí však tak neurobili, pričom v konaní nebola preukázaná žiadna objektívna skutočnosť, ktorá by

týmto subjektom bránila uplatniť reštitučné nároky a žalobcovia v tomto smere ani neprodukovali žiadne
dôkazy. V tejto súvislosti taktiež súd poukazuje na to, že žalobcovia, okrem tých, ktorí si uplatnili svoje
nároky v reštitučnom konaní, neboli po roku 1991, od kedy začali platiť reštitučné predpisy, žiadnym
spôsobom činní, teda dá sa uzavrieť, že boli laxní a nedbalí a žalobu v tejto veci podali až v roku 2015,
pričom je nepochybné, že reštitučné lehoty boli predlžované až do 31.12.2004 a je pochopiteľné, že

reštitučné predpisy mali jasné pravidlá a stanovené lehoty, aby nedochádzalo z hľadiska rozsahu, ako
aj z časového hľadiska k značnej právnej neistote, ktorá taktiež samozrejme narúša základné princípy
demokratického štátu. Teda v tomto ohľade je podľa názoru súdu na mieste uprednostniť princíp právnej
istoty, a to aj z ohľadom na zásadu „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“, keďže
v opačnom prípade by bolo, v podstate bez akéhokoľvek časového obmedzenia, možné podať aj po

uplynutí už predlžovaných reštitučných lehôt, žalobu na určenie vlastníckeho práva, čo je, podľa názoru
súdu, z hľadiska stability právnych vzťahov a už citovaného princípu právnej istoty, nenáležité.16. Pokiaľ právny zástupca žalobcov poukazoval na to, že štát, resp. ani žalovaní v 1. a 2. rade sa
nemohli nikdy stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností, tak súd v tomto ohľade poukazuje na to, že
tieto subjekty sú zapísané v registri „C“ ako vlastníci, a keďže nebol preukázaný opak zápisu v evidencii

nehnuteľnosti, tento zápis platí s poukazom na ustanovenie § 70 ods. 1 zákona č. XXX/XXXX Z.z. Pokiaľ
zo žaloby vyplýva, že u časti žalobcov došlo k prededeniu parcely KN - E č. XXX/X, tak je zrejme, že
existoval duplicitný zápis jednak v registri „C“, ako aj v registri „E“, avšak súd má taktiež za to, že v rámci
tzv. ROEP - ke mali žalobcovi taktiež ďalší priestor na to, aby si uplatnili svoje nároky (namietali závery
ROEP), čo však neurobili.

Navyše za zásadnú považuje súd aj skutočnosť, že žalobcovia odvíjajú svoj nárok od výmeru o
vlastníctve pôdy povereníctva pôdohospodárstva a poz. reformy v Bratislave zo dňa 7.4.1948. Právny
zástupca žalobcov v súvislosti s vlastníctvom žalobcov poukazuje na zápis v kmeňovej vložke č. 1 (M.)
v časti B. Vlastníctvo, kde je záznamom zo dňa XX.XX.XXXX, čd. XXXX, pod poradovým číslom B
XX evidované, že podľa návrhu povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo
dňa XX.XX.XXXX sa poznačuje konfiškácia podľa nariadenia č. 104/45 Sb. (podľa právneho zástupcu

žalobcov I. konfiškácia), teda pokiaľ žalobcovia odvíjajú svoje vlastníctvo od výmeru zo dňa 7.4.1948,
tento nemohol byť samozrejme zapísaný v evidencii nehnuteľností dňa 29.11.1947. Zároveň pokiaľ
žalobcovia poukazujú na to, že nehnuteľností na ktoré si uplatňujú nárok boli opätovne skonfiškované
(podľa právneho zástupcu žalobcov II. konfiškácia), a to na základe zápisu pod poradovým číslom B
XX vložky č. 1 zo dňa XX.X.XXXX, čd. XXXX, kedy vykonaný zápis konfiškácie pre Československý

štát - Povereníctvo poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v operatívnej správe OPLH rady ONV
v F. a pod B XX sa vymazala poznámka konfiškácie pod B XX, tak z týchto skutočností, podľa názoru
súdu vyplýva, že by sa malo jednať o iný výmer, než je ten na ktorý odkazujú žalobcovia a ktorý a aj
priložili ako prílohu žaloby.
V tejto súvislosti súd taktiež poukazuje na už citované rozhodnutie Okresného úradu Prešov o priznanej

reštitúcii, z ktorého okrem iného vyplýva, že bola pozastavená aj platobná povinnosť voči prídelcom a
nedošlo k právne účinnému prevodu, len pre nedostatok zápisu do PK, čo podľa názoru súdu znamená,
že prídelcovia ani nezaplatili prídelovú cenu, resp. ju nezaplatili úplne a taktiež zrejmé, že výmer nebol
premietnutý a zapísaný do pozemkovej knihy, aj keď v tom čase platil tzv. intabulačný princíp, čo by
znamenalo, že nedošlo k právne účinnému prevodu vlastníctva.

17. Súd zároveň poukazuje na to, že z citovaného nálezu Ústavného súdu vyplýva, že v zásade platí, že
pokiaľ nebol nárok uplatnený v rámci reštitučných predpisov, na strane žalobcov bola zjavná absencia
legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť naplnená preventívna funkcia žaloby podľa §
80 písm. c) OSP (v súčasnosti § 137 písm. c) CSP), a teda nie je daná ani naliehavosť právneho

záujmu na podaní určovacej žaloby. Z tohto rozhodnutia taktiež vyplýva, že v každom konkrétnom
prípade je potrebné citlivo posudzovať prejednávanú vec, a teda citlivo vyvažovať jednotlivé právne
princípy, a to s poukazom na dobromyseľnosť nadobúdateľa, k čomu sa právny zástupca žalobcov
vyjadril tak, že štát v pozemnoknižnej vložke vyznačil bez akéhokoľvek právneho titulu tzv. druhú
konfiškáciu, čo je potrebné považovať za nulitný právny úkon (paakt) a následne aj ďalšie subjekty boli

v podstate štátnymi subjektami, vrátane súčasného žalovaného v 1. rade, pričom pokiaľ by aj súd prijal
túto argumentáciu, teda špecifičnosť situácie v tom, že štát sa stal vlastníkom bez právneho dôvodu,
tak práve v tomto ohľade je na mieste aplikácia reštitučných predpisov podľa § 6 ods. 1 písm. p)
citovaného zákona a ako už súd konštatoval, nezistil žiadnu objektívnu skutočnosť, ktorá by bránila aj
tým žalobcom, ktorí si neuplatnili reštitučné nároky, tieto uplatniť, a teda uprednostnil princíp právnej

istoty pred princípom ochrany vlastníckeho práva právnych nástupcov pôvodných vlastníkov tak, ako to
vyplývaužzviackrátcitovanéhonálezuÚstavnéhosúdu.Zatejtosituácienastranežalobcovbolazjavná
absencia legitímneho očakávania, v dôsledku čoho nemohla byť naplnená preventívna funkcia žaloby,
a teda nie je daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) CSP.

18. Súd taktiež poukazuje na to, že žaloba žalobcov v 4., 5., 8. a 9. rade je nepochybne nedôvodná aj
z toho dôvodu, že právna predchodkyňa týchto žalobcov si uplatnila reštitučný nárok a nepochybne jej
bola vyplatená finančná náhrada, preto títo žalobcovia nemôžu žiadať určiť vlastnícke právo k podielu
nehnuteľnosti vo vzťahu ku ktorej už bol uplatnený reštitučný nárok, ktorý aj bol uspokojený.

19. Pokiaľ právny zástupca žalovaného v 1. rade namietal nedostatok aktívnej legitimácie, resp.
skutočnosť, že potencionálni dedičia musia vystupovať na jednej strane, tak súd poukazuje na to, že nie
je vadou konania, pokiaľ niektorí z potencionálnych dedičov vystupujú na strane žalobcov a žalovaných,
resp. súd má zároveň za to, že pokiaľ žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo, resp. určiť, že časťpredmetnej parcely patrí do dedičstva po ich právnych predchodcoch, tak takéto určenie je možné,
keďžežiadaliurčiťibajednotlivépodiely,ktoréformálnepredediliichprávnipredchodcoviapopôvodných
prídelcoch, aj keď je zrejme, že predmetné vlastníctvo bolo vedené duplicitne jednak v registri „E“, ako

aj v registri „C“.
V súvislosti s námietkou nedostatočnej identifikácie parciel, ktoré sú predmetom konania, súd poukazuje
nato,žezgeometrickéhoplánuvyplýva,ženovovytvorenépozemkyKN-Cparc.č.XXXX/XY.XXXX/XX
súsúčasťoupôvodnejpozemno-knižnejparcelympč.XXX/X,ktorábolaevidovanávk.ú.M.,pričomtento
geometrický plán je dostatočným podkladom pre identifikovanie parciel, teda preukázanie skutočnosti,

že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z pôvodnej mpč. XXX/X O..Ú.. M..

20. S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody preto súd žalobu zamietol. Keďže súd z vyššie
uvedených dôvodov žalobu zamietol, nevyjadroval sa už podrobne k ďalším skutočnostiam namietaným
stranami sporu.

21. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

22. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení a úspešným
žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
Vo vzťahu medzi žalobcami a žalovanými v 3. a 4. rade, žalobcovia ako neúspešní nemajú nárok na

náhradu trov konania a úspešným žalovaným v 3. a 4. rade, podľa obsahu spisu, žiadne trovy nevznikli,
preto im súd náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, cestou
tunajšieho súdu, na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).