Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 17, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/110/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4318201758
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4318201758.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Márie Malíkovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., IČO: 47 967
692, so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanej: Z. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX B. XXX, o zaplatenie sumy 1.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Levice č. k. 15Csp/36/2018-133 zo dňa 24.10.2019 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. o zamietnutí žaloby a vo
výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. zastavil konanie v časti vyčísleného úroku
a úroku z omeškania v sume 0,13 eura, vo výroku II. nepripustil zmenu žaloby, ktorou žalobca žiadal
priznať úrok vo výške 25,5 % p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do 07.06.2017 a úrok z omeškania
vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 1.000 eur od 01.06.2017 do 07.06.2017. Vo výroku III. žalobu zamietol a
vo výroku IV. žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku súd uviedol,
že žalobca sa podanou žalobou podanou dňa 23.04.2018 pôvodne domáhal, že zaplatenia sumy 1.000
eur, vyčíslených úrokov v sume 119,73 eura, úrokov v sume 874,61 eura, úrokov zo sumy 1.000 eur vo

výške 25,5 % ročne zo sumy 1.000 eur od 08.06.2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25
% ročne zo sumy 1.000 eur od 08.06.2017 do zaplatenia a poplatkov v sume 39,28 eura. Žalobu oprel
o porušenie zmluvných povinností žalovanou, vyplývajúcich jej zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX
uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom - spoločnosťou Poštová banka, a. s., (ďalej aj „banka“
alebo „právny predchodca žalobcu“) a žalovanou dňa 11.02.2014 (ďalej aj „zmluva o úvere“). Ďalším
podaním oznámil, že došlo k zrejmej nesprávnosti v písaní a v skutočnosti si uplatňuje percentuálny
úrok a úrok z omeškania odo dňa 08.06.2017 (deň nasledujúci po dni vyhotovenia listiny „Aktuálny stav

úveru“). Podľa žalobcu však percentuálny úrok ako aj úrok z omeškania mal byť správne uplatnený už
odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia. Vzhľadom na to žalobu „opravil“ v časti uplatňovaného percentuálne
určeného úroku ako aj úroku z omeškania tak, že žiada priznať sumu 1.000 eur, úroky a úroky z
omeškania vyčíslené ku dňu 31.05.2017 vo výške 994,21 eura, úroky vo výške 25,5% p. a. zo sumy
1.000 eur od 01.06.2017 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % p. a. zo sumy 1.000 eur
od 01.06.2017 do zaplatenia, ako aj poplatky vo výške 39,28 eura. Súd posúdil daný prípad ako spor,
ktorého hodnota bez príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur, pričom zároveň ide aj o otázku jednoduchého

právneho posúdenia veci, a z toho dôvodu postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 297 písm.
b) CSP vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania a vo veci rozhodol na základe predložených
listinných dokladov.2. Z listín ako aj z obsahu celého spisového materiálu súd zistil, že dňa 07.02.2014 žalovaná podpísala
žiadosť o poskytnutie úveru zo strany Poštovej banky, a.s. (ďalej len „právny predchodca žalobcu“), ktorá
ju podpísala dňa 11.02.2014. Na základe zmluvy o úvere jej bol poskytnutý úver 1.000 eur a súčasťou

zmluvy o úvere boli obchodné podmienky pre spotrebiteľské úvery, všeobecné obchodné podmienky
žalobcu a sadzobník (ďalej aj „OP SÚ“ a „VOP“). Na základe zmluvy o úvere bol žalovanej poskytnutý
bankou úver v sume 1.000 eur a žalovaná sa ho zaviazala v 24 mesačných splátkach po 54 eur vždy
k 10. dňu v mesiaci. Išlo o nepoistený úver s dátumom konečnej splatnosti 10.02.2016 a s dátumom
prvej splátky 10.03.2014, pričom žalovaná neuhradila ani jednu splátku. Podľa žalobcu v dôsledku

omeškania s plnením podľa § 565 a § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka veriteľ vyhlásil k 28.07.2014
predčasnú splatnosť pohľadávky a žalovanej toto oznámenie doručil dňa 01.08.2014. Predtým jej zaslal
aj výzvu na zaplatenie s tým, že je viac ako tri mesiace po lehote splatnosti pohľadávky; doručenie výzvy
však žalobca nepreukázal a predložil len podací hárok zo dňa 11.07.2014 na dôkaz odoslania zásielky.
Žalobca špecifikoval svoj nárok s výpočtom úrokov a úrokov z omeškania do a po zosplatnení, ktoré si
uplatnil spolu v sume 994,21 eura, pričom pôvodne si uplatnil sumu na úrokoch a úrokoch z omeškania

v sume 994,34 eura.

3. Žalobca potom čiastočne vzal žalobu späť a zároveň ju aj rozšíril, lebo v časti uplatneného úroku a
úroku z omeškania, ktorý už nebol kapitalizovaný, bol tento pôvodne uplatnený až odo dňa 08.06.2017
do zaplatenia, a v „opravenom“ petite si oba úroky uplatnil v rovnakej výške a z rovnakej sumy 1.000

eur vo výške 25,5 % ročne - úrok a vo výške 5,25 % ročne - úrok z omeškania, avšak už odo
dňa 01.06.2017 do zaplatenia, čo znamená rozšírenie žaloby v časti úroku a úroku z omeškania za
obdobie od 01.06.2017 do 07.06.2017. Žalobca uvádzal, že ide len o zrejmú nesprávnosť v písaní pri
vyhotovovaní žalobného návrhu a že uvedené úroky boli kapitalizované do 31.05.2017, teda v ďalšom
mal byť správne uplatnený nárok v tejto časti už odo dňa 01.06.2017 do zaplatenia, a nie až odo dňa

08.06.2017 do zaplatenia v zmysle pôvodného textu žaloby. Čo sa týka kapitalizovaných úrokov a úrokov
z omeškania, žalobca ich napokon vyčíslil na sumu 994,21 eura, pričom pôvodne ich za rovnaké obdobie
vyčíslil sumou 994,34 eura (119,73 + 874,61). V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal
na ustanovenie čl. 11 ods. 1,3 a § 124 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) s tým, že podanie žalobcu posúdil ako zmenu žaloby a zároveň aj ako čiastočné

späťvzatie žaloby. Keďže žalobca žiadal na kapitalizovaných úrokoch menej o 0,13 eura, došlo v tejto
časti k čiastočnému späťvzatiu žaloby. Ak oproti pôvodnému návrhu žiadal priznať úroky a úroky z
omeškania od 01.06.2017 a nie až od 08.06.2017, išlo o rozšírenie žaloby o priznanie úrokov a úrokov
z omeškania aj za obdobie dní od 01.06.2017 do 07.06.2017. Súd preto čo do sumy 0,13 eura prvým
výrokom konanie čiastočne zastavil s odkazom na ustanovenie § 144, § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP.

Daný právny vzťah posúdil ako spotrebiteľský, lebo žalovaná vystupuje v postavení spotrebiteľa, a v
takomto prípade v zmysle § 294 CSP sa zmena žaloby nepripúšťa. Vzhľadom na to súd druhým výrokom
danú zmenu žaloby nepripustil.

4. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že banka mala postúpiť pohľadávku voči žalovanej na žalobcu

zmluvou o postúpení pohľadávok č. III/2017 zo dňa 13.06.2017, a preto skúmal aktívnu legitimáciu
žalobcu so zameraním sa na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky. V tomto smere poukázal na
ustanovenie § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, § 565, § 53 ods. 9, § 39 Občianskeho zákonníka, § 2 ods.
1, 3, § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, 8 prvej vety, § 7 ods. 1 prvej vety, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o
bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere

(ďalej len „zákon o bankách“). Konštatoval, že bankovú pohľadávku možno postúpiť iba v prípade, že je
splatná a omeškanie trvá viac ako 90 dní, a to po predchádzajúcej písomnej výzve na splnenie. Žalobca
predložil do konania listinné doklady upozornenie - výzvu banky na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa
11.07.2014, odoslanú žalovanej na základe podacieho hárku č. EPH 002730259, no nepreukázal dátum
skutočného doručenia žalovanej, resp. vrátenia nedoručenej zásielky. Následne banka vyzvala žalovanú

na úhradu dlžnej sumy s tým, že pohľadávka sa stala predčasne splatnou v celom rozsahu ku dňu
28.07.2014 a k tomuto dňu vyčíslila dlžnú istinu s úrokom, poplatkami za upomienky sumou 1.159,01
eura. Táto výzva bola žalovanej doručená dňa 01.08.2014. Predchádzajúcou výzvou banka žalovanú
vyzvala na splatenie dlžnej časti úveru ku dňu 11.07.2014 vo výške 305,96 eura, pozostávajúcej zo
splátok v sume 270 eur a poplatkov v sume 35,96 eura. Ak žalovaná mala mesačne plniť splátky v

sume 54 eur, potom bola vtedy skutočne v omeškaní viac ako 3 mesiace (270 : 54 = 5 mesiacov).
Žalobca mal preukázať aj skutočné doručenie výzvy, lebo dôjdením výzvy do sféry dispozície dlžníka s
podmienkou omeškania po dobu dlhšiu ako 90 dní je pohľadávka banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o
bankách spôsobilá na postúpenie. Žalobca uvádzal, že pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru bankapostupovala v súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého dodávateľ môže
uplatniť právo vyplývajúce z § 565 Občianskeho zákonníka, teda žiadať o zaplatenie celej pohľadávky
pre nesplatenie niektorej splátky najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splatením splátky

a toto právo môže uplatniť iba za podmienky, že naň upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15
dní. Doručenie prvej výzvy na plnenie má potom vplyv na vyhlásenú splatnosť pohľadávky, čo však
žalobca nepreukázal. Splatnosť pohľadávky banka vyhlásila tak, ako keby bola prvá výzva prevzatá
žalovanou už nasledujúceho dňa 12.07.2014; lehota 15 dní by tak začala plynúť od nasledujúceho
dňa 13.07.2014 (§ 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a posledný 15. deň by bol dňa 27.07.2014,

čo však bola nedeľa, a tak v zmysle § 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka by posledným dňom lehoty
na plnenie bol až deň 28.07.201. Splatnosť úveru však mohla byť vyhlásená až nasledujúcim dňom,
teda najskôr dňa 29.07.2014, za predpokladu preukázania doručenia zásielky deň po odoslaní výzvy
žalovanej. Súd urobil záver, že banka nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru v súlade so zákonom.
Vo výzve určila žalovanej lehotu na plnenie splátok, s ktorými bola v omeškaní viac ako 3 mesiace,
formuláciou „v lehote 15 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy“. Aj keď žalobca nepreukázal, kedy

bola výzva skutočne doručená žalovanej, resp. vrátená nedoručená zásielka banke, a neuviedol, podľa
akého ustanovenia napr. všeobecných obchodných podmienok by v tomto prípade mala byť zásielka
doručená žalovanej tzv. fikciou, bolo možné konštatovať, že splatnosť pohľadávky nebola vyhlásená v
súlade s ustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, lebo banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť
úveru ešte pred uplynutím lehoty na plnenie, stanovenej samotnou bankou. Ani pri doručení zásielky

nasledujúceho dňa 12.07.2014 by nebola zachovaná lehota 15 dní na plnenie. Súd preto prijal záver,
že splatnosť pohľadávky nebola vyhlásená v súlade so zákonom.

5. V tomto prípade pri postúpení pohľadávky banka podľa záveru súdu prvej inštancie nedodržala
zákonný postup, lebo nebolo preukázané doručenie prvej výzvy žalovanej a zároveň nebol preukázaný

zákonom predpísaný postup pri vyhlasovaní splatnosti úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.
K postúpeniu pohľadávky došlo dňa 13.06.2017, teda až po termíne konečnej splatnosti, ktorá nastala
dňa 10.02.2016. Splatnosť pohľadávky voči žalovanej v skutočnosti nastala uplynutím lehoty na plnenie
v zmysle zmluvných podmienok a nie v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, ako to tvrdil
žalobca. Pre splnenie zákonných podmienok s následkom platného postúpenia pohľadávky mala byť

žalovanej zaslaná nová výzva a až po tom, ak by žalovaná výzve nevyhovela, mohla banka platne
postúpiť už splatnú bankovú pohľadávku podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ak k postúpeniu
pohľadávky banka pristúpila až v r. 2017, tak za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno
považovať výzvu ešte z r. 2014, ktorej doručenie žalovanej navyše v konaní ani nebolo preukázané.
Žalobca v konaní nepoukazoval na postúpenie splatnej pohľadávky, ktorej splatnosť by nastala po

uplynutí doby viazanosti, ale vychádzal z toho, že banka vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. V tomto
smere súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 zo dňa
28.03.2018 so záverom, že v prípade postúpenia bankovej pohľadávky musí byť dodržaný postup podľa
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. V tomto prípade teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky,
čoho následkom je nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu, ktorý nie je nositeľom žalobou

uplatnených práv. V dôsledku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu preto súd žalobu zamietol. Výrok
o trovách konania odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.

6. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podal v zákonnej
lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu

vyhovieť. Odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f), h) CSP. Nestotožnil sa so záverom,
že nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou z dôvodu, že nedošlo k platnému vyhláseniu predčasnej
splatnosti úveru. Podľa neho súdom prijatý výklad týkajúci sa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a §
92 ods. 8 zákona o bankách nemá žiadnu oporu v zákone a takýto výklad súdu je svojvoľný a prílišne
formalistický. Zákon expressis verbis nestanovuje, aby sa výzva s upozornením na možnosť vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru dostala do dispozičnej sféry dlžníka (spotrebiteľa) a že až odvtedy by začala
veriteľovi plynúť 15-dňová lehota. Žalovaná už bola v konkrétnom prípade v tom čase v omeškaní s
mesačnou platbou 3 a viac mesiacov a prestala plniť zmluvne dojednané plnenie dňa 10.03.2014, keď
neuhradila ani prvú splátku. Potom nehradila ani ďalšie splátky úveru, bola v omeškaní od 10.03.2014
a banka ju upozornila na možnosť uplatnenia postupu podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom

zo dňa 10.07.2014, t.j. po 122 dňoch odo dňa omeškania. Banka listom zo dňa 28.07.2014 vyhlásila
predčasnú splatnosť úveru s výzvou na úhradu dlžnej istiny s príslušenstvom. Odo dňa upozornenia
žalovanej na uplatnenie postupu v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka do dňa vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru uplynulo 18 dní, čo je jednoznačne viac ako zákonom stanovená 15-dňoválehota. Zo strany súdu ide o denegatio iustitiae, t. j. o odmietnutie spravodlivosti, lebo jeho rozhodnutie
nemožno chápať ako rozhodnutie spravodlivé, navyše za situácie, ak nemá ani oporu v zákone. Výzva
na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 28.07.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky podľa

§ 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaná bola v omeškaní nepretržite od 10.03.2014, a to až
do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, a už len do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bola v
omeškaní viac ako 90 dní. Účelom zákona je úprava výnimiek z bankového tajomstva a ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach, za splnenie ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Účel je vyjadrený

aj v dôvodovej správe. V tejto veci bola splnená povinnosť podľa uvedeného ustanovenia a došlo k
platnému postúpeniu pohľadávky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je zrejmé, že výzva musí
predchádzať postúpeniu pohľadávky, ale nevyplýva z neho, že by musela predchádzať zosplatneniu
úveru. Primárnym účelom výzvy nie je upozorniť a umožniť klientovi banky zabrániť zosplatneniu dlhu
(to je účelom výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka), ale zabrániť postúpeniu pohľadávky
na inú osobu veriteľa, ktorý nie je bankou bez súhlasu klienta. Takýto výklad zodpovedá aj ďalšiemu

predpokladu stanovenému zákonom pre postúpenie pohľadávky, t. j. že banková pohľadávka musí
byť v čase postúpenia splatná, a teda je nevyhnutné, aby banka pristúpila v súlade so zákonom a
obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Prijatím záveru
súdu prvej inštancie, t.j. že výzva podľa § 92 ods. 8 musí predchádzať zosplatneniu pohľadávky, sa
súd prvej inštancie nevysporiadal s výzvou banky na splatenie dlžnej časti úveru zo dňa 02.07.2014

a podacím hárkom z 03.07.2014; predložená výzva sa podľa dátumu jej podania 03.07.2014 javí
ako výzva, ktorá predchádzala mimoriadnemu zosplatneniu pohľadávky ku dňu 21.07.2014, teda by
spĺňala podmienky, ktoré vyložil súd prvej inštancie v ods. 17 rozsudku. Súd v rozsudku neuviedol, aké
skutočnosti z predloženej výzvy zistil a ani ako zistené skutočnosti vyhodnotil najmä v kontexte s jeho
právnym názorom. Žalobca zotrval na tom, že povinnosť podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako

aj podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách bola splnená a že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
na žalobcu. V tomto prípade pod zámienkou narovnávania prirodzených nerovností medzi účastníkmi
občianskoprávnych vzťahov, prostredníctvom zákona alebo dokonca prostredníctvom judikatúry ESD
dochádza k narušeniu princípu rovnosti strán konania a legitimita takýchto legislatívnych „úsluh“ slabším
zmluvným stranám sa odvodzuje od predpokladu, že sú na trhu znevýhodnení silnejším ekonomickým

postavením ich dodávateľa. V odvolaní žalobca poukázal aj na rôzne súdne rozhodnutia v obdobných
prípadoch a aj na odlišné stanovisko sudcu v konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky.

7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) viazaný rozsahom aj dôvodmi odvolania (§ 379, §
380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal vec
bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3
CSP) a po prejednaní veci urobil záver, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej
časti a v súvisiacom výroku o trovách konania vecne správny. Preto rozsudok v tejto časti podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil a zároveň aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok vo výroku o zastavení časti konania a vo
výroku o nepripustení zmeny žaloby nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť. Odvolací

súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a na dôvažok dodáva nasledovné:

9. Podľa obsahu spisu si žalobca uplatňoval nároky zo zmluvy o poskytnutí úveru, ktorá bola
uzavretá ako úverová zmluvu upravená Obchodným zákonníkom (tzv. absolútny obchod), pričom
však zároveň ide o zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to posúdil aj súd prvej inštancie. Základ právnej

úpravy je v Obchodnom zákonníku, no na daný spotrebiteľský vzťah sa aplikujú ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorý upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním

spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Zmluva o poskytnutí úveru je
spotrebiteľskou zmluvou, pretože zmluvnými stranami sú na jednej strane veriteľ ako dodávateľ, ktorého
predmetomčinnostijeposkytovaniepôžičiekaúverovzvlastnýchzdrojovaktorýkonalvrámcipredmetusvojej podnikateľskej činnosti, a na strane druhej subjekt, t.j. dlžník, ktorý pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Z obsahu spisu je zrejmý taký skutkový stav, ako ho opísal súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutiaaktorýbolprerozhodovanieodvolaciehosúduvzmysle§383CSPzáväzný.Zodôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že spotrebiteľskú zmluvu o úvere uzavrela banka - Poštová banka, a.s.,
so žalovanou dňa 11.02.2014 s tým, že žalovanej bol poskytnutý úver v sume 1.000 eur, ktorý mala
splatiť s 25,5% úrokom v 24 splátkach po 54 eur mesačne počnúc dňom 10.03.2014 a končiac dňa

10.02.2016. Zároveň bola dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) vo výške 28,71 %
a aj priemerná RPMN 45,95 %. Keďže žalovaná od začiatku úver nesplácala, banka pristúpila k výzve
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej
ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka upravuje, že ak ide o

plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky,
len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do
splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

11. Súd prvej inštancie prijal záver, že žalobca nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa § 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. doručenie prvej výzvy žalovanej na zaplatenie zo dňa 11.07.2014
(v spise na č. l. 53), pričom jej samotné doloženie spolu s podacím hárkom nie je relevantné a žalobca
ani neoznačil, že by túto výzvu bol doručil v súlade s niektorým ustanovením všeobecných obchodných
podmienok (VOP). V nadväznosti na to potom podľa záveru súdu prvej inštancie nebolo relevantné
ani zaslanie následného oznámenia žalovanej zo dňa 28.07.2014 (v spise na č. l. 73) s oznámením o

predčasnej splatnosti dlhu a s výzvou na zaplatenie v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy na
podklade ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho potom nebolo právne účinné ani
postúpenie pohľadávky v r. 2017, t. j. v dobe po uplynutí pôvodne dohodnutej splatnosti úveru - žalobcovi
ako postupníkovi, lebo nebolo realizované v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. V
nadväznosti na to súd urobil záver, že zo strany banky nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky

žalobcovi, ktorý v tomto konaní nebol aktívne legitimovaný.

12. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že veriteľ pohľadávku zo zmluvy o úvere
postúpil žalobcovi zmluvou o postúpení pohľadávok bez toho, aby boli preukázateľne splnené zákonné
podmienky, ktoré mali predchádzať tomuto postúpeniu, na podklade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona

o bankách ako aj § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Ak v tomto prípade nastala splatnosť
aspoň troch neuhradených splátok a žalovaná bola teda nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškaní so splnením časti svojho peňažného záväzku voči banke, banka mala najskôr preukázateľne
vyzvať žalovanú podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka na zaplatenie dlhu s poskytnutím lehoty
15 dní pod hrozbou vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dlhu v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka.

Žalobca takúto výzvu zo dňa 11.07.2014 aj doložil (v spise na č. l. 53), no súd prvej inštancie ju posúdil
ako žalovanej nedoručenú, pričom žalobca v podanom odvolaní prípadnú nesprávnosť tohto záveru
nezdôvodnil konkrétnou úpravou vo VOP (ktoré boli súčasťou zmluvy) o doručovaní, takže odvolací súd
bol týmto skutkovým záverom súdu prvej inštancie viazaný (§ 383 CSP). Žalobca v odvolaní uvádzal,
že už nasledujúcim dňom, t.j. 12.07.2014 považoval výzvu zo dňa 11.07.2014 za doručenú, a preto

lehota 15 dní na plnenie do zaslania následného oznámenia o zosplatnení pohľadávky riadne uplynula.
Odvolací súd však konštatoval, že sám žalobca nemal v tejto veci prehľad, čo vlastne obsahovali VOP o
doručovaní, ktoré do spisu aj doložil a z ktorých vyplýva (v spise na č.l. 59), že povinnosť banky doručiť
dokumentjesplnenájehoodoslanímbezohľadunato,čibudeklientovidoručený;doručeniesapovažuje
za doručené na tretí deň po ich odoslaní, ak nebol preukázaný skorší okamih doručenia, a to platí, aj

keď sa adresát o tom nedozvedel alebo ak zásielka bola vrátená ako nedoručená. Navyše banka zasiela
dokumenty a informácie vo forme obyčajnej listovej zásielky (bod 4.3.3 a 4.3.6 VOP). Tieto okolnosti
žalobca ako odvolací dôvod nesprávne zisteného skutkového stavu vôbec nenamietal, preto odvolací
súd vychádzal zo záverov súdu prvej inštancie a nebral ako smerodajné tvrdenie žalobcu o doručení
zásielky žalovanej už nasledujúcim dňom po odoslaní výzvy.

13. V nadväznosti na to už nebolo relevantné následné oznámenie banky (v spise na č.l. 73) zo dňa
28.07.2014 - zaslané žalovanej navyše ešte pred uplynutím 15-dňovej lehoty a prípadne počítanej od
3. dňa odo dňa odoslania (VOP bod 4.3.3 a 4.3.4, v spise na č. l. 59). Pokiaľ teda banka vyhlásilamimoriadnu splatnosť úveru voči žalovanej podľa § 565 Občianskeho zákonníka pred uplynutím 15-
dňovej lehoty na plnenie podľa prvej výzvy zo dňa 11.07.2014, potom takéto „zosplatnenie“ bolo
predčasné a tým aj právne neúčinné. Urobiť tak mohla najskôr dňa 30.07.2014, kedy by bola žalovanej

uplynula uvedená 15-dňová lehota na plnenie s ohľadom na uvedené ustanovenie VOP. Konštatovanie
súdu prvej inštancie o tom, že zo strany banky podaním zo dňa 28.07.2014 nedošlo k právne účinnému
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti dlhu, odvolací súd považoval za správne a zodpovedajúce zákonu.
Vzhľadom na to neboli splnené ani zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 prvej
vety zákona o bankách tak, ako to uzavrel aj súd prvej inštancie. Vo všeobecnosti totiž veriteľ, ktorým

je banka, musí pred samotným postúpením pohľadávky vždy zaslať spotrebiteľovi najskôr výzvu na
zaplatenie v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t. j. upozorniť spotrebiteľa, že po 15 dňoch si
uplatní právo na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti celého dlhu (ak ešte nenastala konečná splatnosť
dlhu), a potom podľa § 565 Občianskeho zákonníka vyhlásiť mimoriadnu splatnosť dlhu (ak ešte
nenastala konečná splatnosť dlhu) a prípadne toto vyhlásenie spojiť aj s výzvou zodpovedajúcou
ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

14. V tomto prípade veriteľ - dodávateľ - uvedené zákonné podmienky pred postúpením pohľadávky
zákonným spôsobom nedodržal. Ak zákonné predpoklady postúpenia pohľadávky na inú osobu neboli
splnené, pohľadávka banky bola nepostupiteľná. V dôsledku toho, že uvedené zákonné ustanovenia
pred postúpením pohľadávky banky neboli dodržané, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie

dospel k tomu, že právny úkon postúpenia je absolútne neplatný pre rozpor so zákonom v zmysle
ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca, ktorý svoje právo opieral o zmluvu o postúpení
pohľadávky, nebol teda aktívne legitimovaný, a z toho dôvodu bolo nutné žalobu zamietnuť. Absolútna
neplatnosť právnych úkonov totiž pôsobí voči každému, súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti,
nemožno ju odstrániť ratihabíciou ani konvalidáciou a nepremlčuje sa. Žalobe nebolo možné vyhovieť z

dôvodu, že žalobca nebol nositeľom uplatneného práva, lebo na základe neplatnej zmluvy o postúpení
pohľadávky nemohol platne nadobudnúť právo na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere voči žalovanej.
Vzhľadom na to neboli dané podmienky na vyhovenie odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorý ako vecne správny odvolací súd potvrdil konštatujúc, že odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie zodpovedá zákonnej požiadavke presvedčivosti v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej

inštancie v odôvodnení rozsudku zhrnul podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty, pričom
jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodol daným spôsobom. Zároveň nedošlo ani k nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý by znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takejmiere,žebydošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Odvolacísúdpretopovažovalnámietky
žalobcu vznesené v odvolaní za neopodstatnené. Vzhľadom na to rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

15. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorá by mala nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (§ 255 ods. 1 CSP). Keďže jej v tomto štádiu konania žiadne trovy nevznikli, odvolací súd

rozhodol (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP), že sa jej nárok na ich náhradu nepriznáva.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).