Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/131/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1616205114
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1616205114.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a

členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Ľuboša Sádovského v právnej veci žalobcu: Prima
banka Slovensko, a.s., Hodžova ul. č. 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: M. X., Z.. XX. XX.
XXXX, B. Q. Č.. XXX, Q., o zaplatenie istiny 888,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 28. mája 2019, č. k. 7C/795/2016 - 130, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 888,90
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu v prevyšujúcej časti (t. j. v časti o zaplatenie úroku
z nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne) zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 497, § 502 ods. 1, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710 a § 711
ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3 a 4, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho

zákonníka, § 1 ods. 1, 2 a 5, § 2 písm. e) a § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 129/2010 Z. z.“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobe
je možné vyhovieť len v časti žalovanej istiny vo výške 888,90 eur, uplatnenej titulom prečerpania na
bežnom osobnom účte žalovanej. Poukázal na to, že žalovaná uzatvorila so žalobcom dňa 04. 01. 2012
Zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, ktorou jej žalobca zriadil osobný
účet a poskytol debetnú platobnú kartu Maestro s denným limitom 1.000 eur, a zároveň dňa 18. 06. 2012

Zmluvuopovolenomprečerpanínaúčte,ktoroujejžalobcazriadilpovolenéprečerpanienaúčtedovýšky
limitu 540 eur s variabilnou úrokovou sadzbou vo výške 16,90 % ročne. Uviedol, že žalovaná uzatvorila
predmetné Zmluvy ako fyzická osoba s uvedením rodného čísla a adresy trvalého bydliska, išlo teda o
zriadenie osobného (bežného) účtu, a nie účtu podnikateľského, zatiaľ čo žalobca vystupoval ako banka
poskytujúca okrem iného službu vedenia účtu a taktiež poskytujúca úvery, a to aj formou povoleného
prečerpania na účte, z dôvodu ktorého vec právne posúdil ako spotrebiteľský spor a žalovanej priznal
postavenie spotrebiteľky, keď vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany

spotrebiteľa a z osobitného zákona č. 129/2010 Z. z., keďže išlo o úver formou povoleného prečerpania,
ktorý nemusel byť splatený do jedného mesiaca s tým, že v konaní nebola sporná skutočnosť, že žalobca
viedol pre žalovanú bežný účet, pričom prečerpanie finančných prostriedkov na účte bolo dohodnuté v
zmluve o povolenom prečerpaní a vyplývalo aj z predložených výpisov z účtu. S poukazom na zneniežaloby, znenie doplnenia žaloby a na predložené výpisy z účtov súd prvej inštancie uviedol, že žalobca
ku dňu 01. 07. 2014 znížil povolené prečerpanie na 0 eur a preúčtoval dlh žalovanej na svoj vnútorný
pohľadávkový účet s tým, že k uvedenému dňu evidoval pohľadávku voči žalovanej vo výške 1.013,87

eur, a preto v dôsledku čiastočných úhrad žalovanej dňa 07. 07. 2014 vo výške 101 eur a dňa 18. 08.
2014 vo výške 23,97 eur priznal žalobcovi ako dôvodne uplatnený nárok na zaplatenie istiny úveru vo
výške 888,90 eur. Zamietnutie žaloby vo zvyšku uplatneného nároku, teda v časti o zaplatenie úroku z
nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne zo sumy 912,87 eur od 08. 07. 2014 do 18. 08. 2014,
resp. zo sumy 888,90 eur od 19. 08. 2014 do zaplatenia, odôvodnil vecne tým, že žalobca požadoval

od žalovanej úroky z úveru odo dňa 08. 07. 2014, teda po splatnosti úveru, kedy mu už nárok na takto
určený úrok nepatril, nakoľko žalobca uzatvoril účet žalovanej ku dňu 07. 07. 2014, čím určil splatnosť
dlhu - nepovoleného prečerpania, preto ak požadoval od žalovanej úroky z úveru odo dňa 08. 07. 2014,
išlo zrejme o úroky po splatnosti úveru. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012, v ktorom ústavný súd odobril názor odvolacieho a
prvoinštančného súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky z úveru len do splatnosti dlhu (do vyhlásenia

predčasnej splatnosti úveru), následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba
úroky z omeškania s tým, že v opačnom prípade by podľa súdu prvej inštancie na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo
by spôsobilo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi stranami sporu, čím by bol založený krajne
nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným

mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil, pričom spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré
mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Uviedol, že zosplatnením úveru vzniká
spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru a počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľaideoprotiprávnystavzaloženýsankčnýmjednostrannýmpredčasnýmzosplatnenímúverus

tým, že s protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy, a naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom oprávnenej držby peňažných prostriedkov spotrebiteľom, a preto v
protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným určujúcim
pravidlom ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 a § 3a nariadenia vlády SR

č. 87/1995 Z. z., pričom ak by sa žalobca napriek tomu dovolával odplatných plnení aj v čase po
jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády (a alternatívne podľa povahy zmluvnej úpravy ani testom
ust. § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie v tejto súvislosti z hľadiska právnej
istoty poukázal na aktuálne rozhodnutia odvolacích súdov, a to na rozsudok Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 14. februára 2018, sp. zn. 7Co/347/2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.
decembra 2017, sp. zn. 9Co/12/2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. júla 2017, sp. zn.
10Co/136/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 07. decembra 2017, sp. zn. 3Co/125/2017,
rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 04. októbra 2017, sp. zn. 25Co/251/2016, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 22. februára 2018, sp. zn. 22Co/35/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo dňa 19. februára 2018, sp. zn. 2Co/80/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 13.
februára 2018, sp. zn. 18Co/138/2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. februára 2018,
sp. zn. 25Co/183/2017 a na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. decembra 2017,
sp. zn. 16Co/255/2017. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal ďalej na
to, že žalobca v konaní ani nepreukázal platné individuálne dojednanie žalobou uplatneného úroku

za nepovolené prečerpanie vo výške 28 % ročne, pretože nepreukázal jeho dojednanie priamo v
spotrebiteľskej zmluve, keď v konaní predložená listina nazvaná úrokové sadzby produktov nebola
podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a nepochybne ani nebola so žalovanou ako spotrebiteľkou
individuálne dojednaná. Uviedol, že tak dôležitý údaj, akým je úroková sadzba pri nepovolenom
prečerpaní,nemôžebyťpovažovanýzanáležiteaplatnedojednanýzastavu,kedyniejeuvedenýpriamo

v zmluve, ale len v sadzobníku poplatkov, resp. v listine nazvanej úrokové sadzby produktov. Poukázal
na skutočnosť, že zmluvné ustanovenie uvedené v bode 3.12 Všeobecných podmienok žalobcu, podľa
ktorého po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok
vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“, je v zmysle ust. §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné, keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Uviedol,

že žalobcom požadovaný úrok zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne, ktorý má
povahu sankčného úroku, predstavuje neprípustné obchádzanie kogentného ustanovenia § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje právo veriteľa požadovať pri omeškaní s plnením peňažného
dlhu popri plnení i úroky z omeškania s tým, že výška úrokov z omeškania je upravená v ust. § 3nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a je vzhľadom na jej naviazanie na základnú úrokovú sadzbu
Európskejcentrálnejbankyvariabilná,vkaždomobdobíjevšakrádovonižšiaakožalobcompožadovaný
sankčný úrok vo výške 28 % ročne, keď sankčný úrok za nepovolené prečerpanie vo výške 28 %

ročne podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, čím zásadne znevýhodňuje
spotrebiteľa, v dôsledku čoho je takto stanovený úrok v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 39
Občianskeho zákonníka. Poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 15. októbra 2015, č. k.
9C/113/2015 - 51, ktorý v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 24. novembra 2016,
č. k. 21Co/10/2016 - 72 skonštatoval neprijateľnosť a teda neplatnosť obdobnej zmluvnej podmienky

uvedenej v bode 3.12 Všeobecných obchodných podmienkach žalobcu, keď podľa ust. § 53a ods. 1
Občianskehozákonníkaplatí,žeaksúdurčilniektorúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu jej neprijateľnosti,
alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa
používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom s tým, že tento rozsudok bol

pre žalobcu záväzný, a preto bolo jeho povinnosťou zdržať sa ďalšieho uplatňovania tejto neprimeranej
zmluvnej podmienky, ako aj nárokov z nej vychádzajúcich. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v
Žiline zo dňa 25. júla 2017, sp. zn. 11Co/181/2017 a na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
07. novembra 2017, sp. zn. 3Co/83/2017. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil
právne ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) v spojení s ust. § 262

ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že pri určovaní pomeru úspechu a neúspechu strán v konaní vychádzal len
z uplatnenej istiny, ktorá bola v celom rozsahu priznaná žalobcovi, ktorý mal preto plný úspech vo veci
a ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2.

Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa zmluvných úrokov (t. j. voči výroku II.
napadnutého rozsudku) podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ C. s. p.), z dôvodu, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), a navrhol tento rozsudok v napadnutej časti zmeniť a
žalobe vyhovieť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Namietol, že súd
prvej inštancie nesprávne posúdil nárok na úrok vo výške 28 % ročne ako úrok po zosplatnení úveru,
pretože si daný nárok na úrok uplatnil z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z. z.
(ust. § 2 písm. f/ a ust. § 18 citovaného zákona) s tým, že samotný zákon počíta s možnosťou, že

zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Uviedol, že zmluva o účte pre prípad
prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v ust. § 9 ods. 2 zákona
č. 129/2010 Z. z., teda ani údaj o úrokovej sadzbe, ale naopak podľa ust. § 18 ods. 1 citovaného
zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa o úrokovej sadzbe v listinnej podobe alebo na
inom trvanlivom médiu. Poukázal na to, že výšku úrokových sadzieb zverejňuje v úrokovej výveske na

web stránke (a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické), ako aj vo svojich pobočkách, čím spĺňa
povinnosť podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., a preto je zamietnutie nároku na úrok zo
strany súdu prvej inštancie nedôvodné a poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo
dňa 09. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti A. B., podľa ktorého zmluva
o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v

článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, čo
znamená, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. síce sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte
úverovej zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj vo všeobecných obchodných podmienkach,
sadzobníku poplatkov alebo vo výveske úrokových sadzieb, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy a

teda sú súčasťou zmluvy. Uviedol, že výška úroku pri nepovolenom debete na účte bola upravená vo
výveske úrokových sadzieb, a poukázal na skutočnosť, že klient preštudovanie zmluvnej dokumentácie
a súhlas s ňou potvrdil svojím podpisom na zmluve, teda sa preukázateľne oboznámil so zmluvnou
dokumentáciou upravujúcou daný zmluvný vzťah, a záväzok zo zmluvy prevzal ako dospelá osoba
plne spôsobilá na právne úkony, preto nie je dôvod spochybňovať, že k dohode pristúpil so všetkou

vážnosťou a zodpovednosťou, pričom ak aj bol právny úkon z hľadiska formy uzavretý prostredníctvom
formulárovej predtlače, takýto spôsob uzatvárania zmluvy nie je právom zakázaný a samotné použitie
formulára nemôže automaticky znamenať, že spotrebiteľ sa s jeho obsahom neoboznámil alebo s jeho
obsahom nesúhlasil, keď súhlas s údajmi a dohodami uvedenými v predtlači osobne potvrdil svojímpodpisom. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 20. decembra 2018,
sp. zn. 43Co/37/2018, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. septembra 2018, sp. zn.
11Co/71/2018, rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. decembra 2018, sp. zn. 5Co/241/2018

a na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. januára 2019, sp. zn. 41Co/39/2018.
Uviedol, že všetky dokumenty, na ktoré odkazuje zmluva, sú zverejnené na web stránke banky v
aktuálnom znení, sú tiež zverejnené na každom obchodnom mieste (pobočke banky) v aktuálnom znení
a o každej zmene dokumentácie je klient banky informovaný aj vo výpise z účtu a prostredníctvom
internetbankingu, pričom vo výpise z účtu je okrem toho uvedená aj úroková sadzba prečerpania.

Poukázal na skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka
upravujúcimi zmluvu o bežnom účte, a s poukazom na ust. § 710 a § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka,
na ust. § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. a na body 3.4, 3.8 a 3.12 Všeobecných obchodných
podmienok zdôraznil, že s oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta Obchodný
zákonník aj zákon č. 129/2010 Z. z. Uviedol, že nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona
č.129/2010Z.z.aúrokzprekročenejčiastkypodobunepovolenéhoprečerpaniajeodplatou,ktorúklient

platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta, a teda
ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok iba reflektujú ustanovenia relevantných právnych
predpisov upravujúcich vedenie účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy
o účte, preto sa v danom prípade nejedná o špecifickú zmluvnú podmienku alebo princíp zavedený
bankou, a preto ani nie je daná neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky (uznesenie Krajského súdu

v Trnave zo dňa 30. apríla 2019, sp. zn. 10Co/99/2018) a k povahe prekročenia a formy dohodnutia
úroku pri prekročení a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 19. decembra 2018,
sp. zn. 5Co/140/2018, v zmysle ktorého sa prekročením podľa ust. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010
Z. z. rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať
peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad

rámec dohodnutého povoleného prečerpania s tým, že na prekročenie sa použijú ustanovenia výslovne
vymenované v ust. § 1 ods. 5 tohto zákona, medzi ktorými okrem iného nie je ust. § 9 ods. 1 tohto
zákona, ktoré upravuje písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ani ust. § 9 ods. 2 tohto zákona,
ktoré okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka ustanovuje aj osobitné náležitosti
uvedené pod písmenami a) až v), a teda na prekročenie sa neaplikuje ani ust. § 9 ods. 2 písm. i)

zákona č. 129/2010 Z. z. o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru (v súčasnosti ust. § 9 ods. 2 písm.
g/ zákona č. 129/2010 Z. z., pozn. odvolacieho súdu), z čoho vyplýva, že záver súdu prvej inštancie
o tom, že pre absenciu úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru sa spotrebiteľský úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov nie je správny, keďže poskytnutie prekročenia nie je viazané ani len na
existenciu písomnej zmluvy, čomu aj zodpovedá definícia „automaticky prijatého“ prečerpania. Žalobca v

podanom odvolaní ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23. januára
2019, sp. zn. 41Co/39/2018, na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. marca 2018,
sp. zn. 43Co/4/2018 a na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 15. novembra 2018, sp. zn.
5Co/190/2018. Vo vzťahu k výške žalobou uplatneného úroku z nepovoleného prečerpania na bežnom
účte žalobca v podanom odvolaní uviedol, že nárok na tento úrok je viazaný na vrátenie peňažných

prostriedkov tvoriacich prekročenie v zmysle ust. § 18 zákona č. 129/2010 Z. z. a jeho výška nemôže
byť obmedzená zákonnou výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná
úprava v ust. § 18 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá umožňuje dohodnúť výšku tohto
úroku ako zmluvného úroku. Uviedol, že zmluva o účte bola uzatvorená dňa 04. 01. 2012, a preto je
výšku odplaty potrebné posúdiť podľa ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu vzniku

prekročenia, t. j. v znení ku dňu 02. 07. 2014 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. marca
2018, sp. zn. 43Co/4/2018).

3.

Žalovaná, ktorej súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcu dňa 13. 09. 2019, sa k nemu v stanovenej
lehote nevyjadrila.

4.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods.
l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok
verejne vyhlásil dňa 28. novembra 2019 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 3C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

5.

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (t. j. vo výroku II.
rozsudku)akovecnesprávnypotvrdil(ust.§387ods.1C.s.p.),pretožesúdprvejinštancievovecisamej
riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom,
ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.).

6.

K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), považuje
odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobca k tomuto odvolaciemu dôvodu v podanom odvolaní nič
bližšie neuviedol, preto sa ním nebolo možné v odvolacom konaní zaoberať, nakoľko ak strana sporu iba
formálneodcitujeodvolacídôvodbeztoho,abyhokonkretizovalavsúvislostisnapádanýmrozhodnutím,

a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho dôvodu
spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust. § 373
ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, pričom v posudzovanej veci
súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu riadne zistil skutkový stav veci a svoje rozhodnutie
aj náležitým spôsobom odôvodnil, odvolací súd preto existenciu tohto odvolacieho dôvodu ani nezistil.

7.

Ktvrdeniužalobcuvpodanomodvolaní,žerozhodnutiesúduprvejinštancie(vnapadnutejčasti)spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací

súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné
a ich právne posúdenie za správne.

8.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý
napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v časti nároku na zaplatenie úroku z nepovoleného
prečerpania na bežnom účte vo výške 28 % ročne zo sumy 912,87 eur od 08. 07. 2014 do 18. 08. 2014,
resp. zo sumy 888,90 eur od 19. 08. 2014 do zaplatenia, a to z dôvodu, že žalobcovi patria dohodnuté
úroky iba do splatnosti úveru (do splatnosti prečerpania na bežnom účte), kedy povinnosť žalovanej

platiť dohodnuté úroky z úveru zaniká (t. j. do budúcna) s tým, že od tohto okamihu má žalobca nárok
už len na zákonné úroky z omeškania.

9.

K podstate argumentácie žalobcu v podanom odvolaní, že si žalobou uplatnil nárok na zmluvne
dohodnutý úrok z nepovoleného prečerpania na bežnom účte vo výške 28 % ročne (z istiny úveru)
nie ako nárok po zosplatnení úveru, ale z titulu prekročenia v zmysle ust. § 2 písm. f) a § 18 zákona
č. 129/2010 Z. z., keď nárok na takýto úrok je viazaný na vrátenie peňažných prostriedkov tvoriacich
prekročenie v zmysle ust. § 18 citovaného zákona a jeho výška nemôže byť obmedzená zákonnou

výškou úrokov z omeškania, keďže by nedávala zmysel ani logiku osobitná úprava v ust. § 18 ods. 2
písm. c) citovaného zákona, umožňujúca dohodnúť výšku tohto úroku ako zmluvného úroku, odvolací
súd uvádza, že s takýmto právnym posúdením veci nesúhlasí.10.

Podľaust.§710Obchodnéhozákonníka,akjevzmluveurčené,žebankavykonádourčitejsumypríkazy

na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán
pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere.

11.

Podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

12.

V zmysle ust. § 2 písm. e) zákona č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie povoleným
prečerpaním forma spotrebiteľského úveru, ktorý umožňuje spotrebiteľovi disponovať s peňažnými
prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u veriteľa.

13.

V zmysle ust. § 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., na účely tohto zákona sa rozumie prekročením
automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými
prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec
dohodnutého povoleného prečerpania.

14.

Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje
možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne

v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe,
ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania
a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť.

15.

Podľa ust. § 18 ods. 2 citovaného zákona, ak ide o prekročenie, ktoré trvá viac ako jeden mesiac,
veriteľ bezodkladne informuje spotrebiteľa písomne alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné
spotrebiteľovi o: a) prekročení, b) výške prekročenej čiastky, c) úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru,

d) akýchkoľvek uplatniteľných sankciách, poplatkoch alebo úrokoch z omeškania, e) iných možnostiach
riešenia tohto prekročenia vrátane ponuky iných úverových produktov.

16.

Podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

17.

Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako banka na základe
zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zriadil pre žalovanú ako klientku
bežný osobný účet, vydal jej platobnú kartu a poskytoval jej služby elektronického bankovníctva a

na základe zmluvy o povolenom prečerpaní pre ňu zriadil na tomto bežnom osobnom účte povolené
prečerpanie s limitom povoleného prečerpania vo výške 540 eur s variabilnou úrokovou sadzbou vo
výške 16,9 % ročne a nakoľko žalovaná opakovane porušovala zmluvu o povolenom prečerpaní tým,
že prekračovala limit povoleného prečerpania, žalobca jej s účinnosťou ku dňu 01. 07. 2014 znížillimit povoleného prečerpania na hodnotu 0 eur, pričom takéto zníženie limitu povoleného prečerpania
na hodnotu 0,- eur sa v zmysle bodu 8.9 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od
20. 05. 2014 (t. j. účinných v čase zníženia limitu povoleného prečerpania) považuje za žiadosť o

splatenie povoleného prečerpania, a ak dôjde k zníženiu limitu, musí klient splatiť tú časť povoleného
prečerpania, ktorá prevyšuje novú výšku limitu najneskôr v deň predchádzajúci dňu, v ktorom zníženie
nadobudne účinnosť. Z bodu 8.12 Všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že po zániku nároku
čerpať povolené prečerpanie (zrušením limitu, výpoveďou alebo odstúpením) sa vyčerpané a nevrátené
peňažné prostriedky považujú za nepovolené prečerpanie bežného účtu, s čím je spojená povinnosť

platiť úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu a v zmysle bodu 3.12 týchto Všeobecných obchodných
podmienok nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje
majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte s
tým, že ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať a
po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný
na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“.

18.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca žalovanej zriadil na jej bežnom osobnom účte povolené
prečerpanie, čo je osobitná forma spotrebiteľského úveru v zmysle ust. § 2 písm. e) zákona č. 129/2010

Z. z., pričom za poskytnutie spotrebiteľského úveru vo forme povoleného prečerpania (a rovnako aj vo
forme prekročenia) patria žalobcovi ako veriteľovi zmluvne dohodnuté úroky, avšak len za obdobie do
splatnosti úveru (či už riadnej alebo mimoriadnej) s tým, že po tomto okamihu už žalobcovi právo na
dohodnuté úroky z úveru nevzniká, vzniká mu iba právo na úroky z omeškania.

19.

V posudzovanej veci žalobca s účinnosťou ku dňu 01. 07. 2014 znížil limit povoleného prečerpania na
hodnotu 0 eur, čo sa v zmysle bodu 8.9 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných od
20. 05. 2014 považuje za žiadosť o splatenie povoleného prečerpania s tým, že žalovaná bola povinná

toto prečerpanie splatiť najneskôr do dňa predchádzajúceho dňu, v ktorom zníženie limitu nadobudlo
účinnosť, pričom nasledujúcim dňom sa žalovaná dostala do omeškania s plnením svojho peňažného
dlhu, pozostávajúceho z istiny úveru a zmluvných úrokov splatných do dňa splatnosti úveru (a príp.
zo zmluvných poplatkov a zmluvných sankcií), a teda od tohto dňa bola povinná platiť z tohto svojho
peňažného dlhu už len úroky z omeškania (v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

20.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti uvádza, že
rovnaký záver platí aj vo vzťahu k nepovolenému prečerpaniu (prekročeniu) na účte, keďže v zmysle

bodov 3.12 a 8.11 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu platí, že ak nastane na bežnom účte
nepovolené prečerpanie, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu (resp. v ten istý deň) vyrovnať,
pričom takto zmluvne určenú lehotu je takisto potrebné považovať za lehotu splatnosti úveru, po ktorej
žalobcovi ako veriteľovi patria už len úroky z omeškania.

21.

Odvolacísúdvtejtosúvislostipovažujezapotrebnéuviesť,žeaplikačnápraxsúdovsaotázkoupriznania
zmluvnýchúrokovzaúverposplatnostipohľadávky,atedapopriúrokochzomeškaniačiinýchsankciách
už zaoberala, napr. aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 01. júla 2000, sp. zn.

4 Obo 143/98, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov
patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok), pričom od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť
úroky z omeškania. Ustálená rozhodovacia prax súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 30. júna 2015, sp. zn. 6Co/190/2014 alebo rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.
marca 2018, sp. zn. 6Co/56/2018) označila zmluvné dojednanie povinnosti platiť úroky popri úrokoch z

omeškaniazaobchádzaniezákonnéhopravidlazakotvenéhovust.§517ods.2Občianskehozákonníka
o administratívnom strope úrokov z omeškania s tým, že takáto zmluvná úprava je tiež na škodu
spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo ju robí absolútne neplatnou pre rozpor so zákonom
(ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. s ust.§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka). Uvedené právne
posúdenie prešlo i testom ústavnosti (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 476/2012) a odvolací súd nemá dôvod sa od neho v prejednávanej

veci odchýliť.

22.

Zo zákonnej úpravy zmluvy o úvere vyplýva, že za poskytnutie úveru možno dohodnúť úroky a aj

obdobie na užívanie poskytnutých finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje
veriteľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté
úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť
úveru. Z dôvodov stanovených zákonom alebo predpokladaných zmluvou (napr. nesplácanie úveru)
má veriteľ právo splatnosť úveru posunúť (vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru), pričom ak úver nie je
splatený do splatnosti, zákon veriteľovi za zadržiavanie finančných prostriedkov priznáva právo uplatniť

sankcie, či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr.
zmluvná pokuta). Niet však kogentného zákonného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť
po splatnosti úveru platiť zmluvné úroky popri úrokoch z omeškania. Je preto nepochybné, že dohoda
o platení zmluvných úrokov popri úrokoch z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru je
nielen odklonom od zákona v neprospech žalovaného (ako spotrebiteľa), ale vo svojich dôsledkoch

tiež odporuje kogentnému zákonnému pravidlu (konkrétne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
o administratívnom strope úrokov z omeškania). Tieto závery platia nielen vo vzťahu ku „klasickému“
spotrebiteľskému úveru, ale rovnako tak aj vo vzťahu k spotrebiteľskému úveru vo forme povoleného
prečerpania, resp. vo forme prekročenia.

23.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že predčasné zosplatnenie úveru (vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru) predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje
veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Až do

vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú
požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach vyvoláva na strane veriteľa stav absencie požičanej
sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca, a za tento stav nedostatku a úverovania
patrí veriteľovi úrok. Úrok teda predstavuje cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa,
ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci

zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Iný
stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kedy veriteľovi vzniká nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať
okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá

obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi,
ktoré už spotrebiteľ nemá právo vrátiť v režime výhody splátok a práve v tomto zásadnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi po zosplatnení úveru. Právny poriadok poskytuje veriteľovi po mimoriadnom zosplatnení
úveru viaceré právne prostriedky jednorazového vymoženia zosplatnenej pohľadávky (úveru), a ak

preto nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne
nekonformný stav, kedy by bol spotrebiteľ vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynucujúcim
splnenie jeho povinností a veriteľ by naďalej inkasoval zmluvne dohodnuté úroky zo sumy, ktorú by

mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. Tým by sa fakticky popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by inkasoval zmluvné úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však
spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Navyše, na strane spotrebiteľa by dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v
podobezmluvnedohodnutýchúrokovzúveru,akoizákonnýchúrokovzomeškania.Takýtostavvšaknie

je možné pripustiť, pretože by spôsoboval značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

24.Odvolací súd považuje za potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že mimoriadnym (predčasným)
zosplatnením úveru vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru,

navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia úveru, a počnúc prvým nasledujúcim dňom je
spotrebiteľ v omeškaní, ide teda o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa. S protiprávnym stavom (spočívajúcim v omeškaní s vrátením
úveru) sa však prirodzene spájajú výhradne sankcie, naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, teda so stavom oprávneného držania

peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava, ktorá pri protiprávnom stave zakladá aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka
robíabsolútneneplatnou.Takátoprávnaúpravanavyšeobchádzakogentnézákonnépravidlozakotvené
v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka o administratívnom strope úrokov z omeškania (v spojení s

ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.).

25.

Ako uviedol odvolací súd už vyššie, niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania, a preto

sa stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o absolútnej neplatnosti takéhoto zmluvného dojednania
(o úrokoch popri úrokoch z omeškania) pre rozpor so zákonom (ust. § 39 Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
ust. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka).

26.

Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalobcu v podanom odvolaní, odvolací súd uvádza, že podľa
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces z čoho
vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku
strany sporu, ktorá ju nastolila, a preto považoval odvolací súd za nadbytočné reagovať na zostávajúcu

odvolaciu argumentáciu žalobcu, ktorá nebola pre posúdenie veci podstatná.

27.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym

záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením veci, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil na konštatovanie
správnosti dôvodov prvoinštančného rozsudku a ako vecne správny ho v napadnutom zamietajúcom
výroku potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

28.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. §
255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok

nanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%,pričomovýškenáhradytrovodvolaciehokonania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).