Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, December 20, 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/11/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113222072
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113222072.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.
Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: A.. Ľ. S., H.. XX.XX.XXXX,
C. E. V.. Č.. XX/E, C., zast. advokátskou kanceláriou Šimunič s.r.o., Staromestská 3, Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o určenie neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Bratislava I z 27. júna 2017, č. k. 20Cpr/2/2013- 353, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých vyhovujúcich výrokoch (výroky I., II., III.) a vo výroku
o trovách konania (výrok V.) z r u š u j e a vec sa mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

________________________________________________________________________________1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru zo

strany žalovaného č. XXXXX/XXXX/XX/XX doručená žalobkyni dňa 14.02.2013 je neplatná. Súd prvej
inštancie ďalej uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu funkčného platu v sume 1.280,-
eur mesačne odo dňa 01.05.2013 do 31.12.2013, v sume 1.301,- eur mesačne odo dňa 01.01.2014
do 31.12.2014, v sume 1.316,50 eur mesačne odo dňa 01.01.2015 do 30.06.2015, v sume 1.326,- eur
mesačne odo dňa 01.07.2015 do 31.12.2015, v sume 1.366,50 eur mesačne odo dňa 01.01.2016 do
30.04.2016, t. j. spolu sumu 43.215,25 eur. Ďalej súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni príslušné úroky z omeškania so zaplatením náhrady funkčného platu, v časti náhrady mzdy
v sume 5.457,75 eur a v časti rozdielu uplatneného a priznaného úroku z omeškania žalobu zamietol a
žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 77,58 %.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
vznikol na základe pracovnej zmluvy č. XX/XXXX-XX/XX z 22.05.1998. S účinnosťou od 04.11.2004

bola žalobkyňa vymenovaná do stálej štátnej služby na základe rozhodnutia o vymenovaní do stálej
štátnej služby č. XXXXX/XXXX-XX/X. Oznámením o zmene organizačného útvaru zo 14.05.2012
bola žalobkyňa s účinnosťou od 15.05.2012 zaradená do organizačného útvaru odbor L. S.N. S. B.
M. K. L. S.. Dňa 14.02.2013 bolo žalobkyni doručené oznámenie o zrušení štátnozamestnaneckého
miesta z 13.02.2013, Č..XXXXX/XXXX/XX, ktorým jej žalovaný oznámil, že na základe rozhodnutia
služobného úradu z 13.02.2013, č. XXXXX/XXXX/XX/XX bolo s účinnosťou od 15.02.2013 zrušené

jej štátnozamestnanecké miesto vo funkcii „Š. Q. N. X. L. S. S. B. M. K. L. S.“ a že z tohto
dôvodu jej služobný úrad môže dať výpoveď. Žalovaný dal zároveň žalobkyni na výber skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nepristúpila ku skončeniu
štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, služobný úrad žalovaného jej dňa 14.02.2013 doručil
výpoveď podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zák. č. 400/2009 Z.z. z dôvodu uvedeného v § 47 písm.
b/ tohto zákona, teda na základe spomenutého rozhodnutia služobného úradu z 13.02.2013. Po

doručení výpovede žalobkyňa písomne požiadala dňa 08.03.2013 žalovaného o preradenie na
akékoľvek iné vhodné voľné miesto v rámci služobného úradu, pričom poukázala na to, že príjemzo štátnozamestnaneckého pomeru je jej jediným príjmom, že je osamelo žijúcou osobou a že
vzhľadom na jej vek, bude mať sťaženú pozíciu pri hľadaní zamestnania. Listom z 20.02.2013 jej
žalovaný oznámil, že ju nie je možné trvalo preložiť v rámci služobného úradu alebo do iného

služobného úradu. Dňa 25.04.2013 žalobkyňa doručila žalovanému písomné oznámenie o tom, že
trvá na ďalšom zamestnávaní. Výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru považuje žalobkyňa za
neplatnú z dôvodu nesplnenia si ponukovej povinnosti zo strany žalovaného, keďže jej neboli ponúknuté
voľné pracovné miesta a z dôvodu, že predmetná výpoveď nebola riadne prerokovaná so zástupcami
zamestnancov. V nadväznosti na splnenie, resp. nesplnenie si ponukovej povinnosti žalovaným

žalobkyňa poukázala na to, že na organizačnom útvare „X. L. S. S. B. M.“ okrem nej pracovali 3 ďalšie
štátne zamestnankyne, pričom všetky boli s účinnosťou od 15.02.2013 preradené v rámci služobného
útvaru na novovytvorené miesta. Dve štátne zamestnankyne boli preradené na novovytvorený odbor
Q. S. a jedna na novovytvorený odbor M. H. S.Ý. S.. Tým, že žalovaný neponúkol ani jedno z
týchto miest žalobkyni, postupoval podľa názoru žalobkyne v rozpore s právnymi predpismi. Nesplnenie
ďalšej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede - podmienky riadneho prerokovania výpovede so

zástupcami zamestnancov vidí žalobkyňa v tom, že zo zápisnice o prerokovaní organizačných zmien zo
14.02.2013 vyplýva, že v uvedený deň boli s dvoma členmi ZO odborového zväzu Justície v Slovenskej
republike pri Ministerstve spravodlivosti SR prerokované pripravované organizačné zmeny prijaté
súčinnosťou od 15.02.2013. Tieto organizačné zmeny však neboli bližšie špecifikované a predmetom
tohto prerokovania neboli výpovede dané jednotlivým zamestnancom, pretože dotknutí zamestnanci

neboli v čase prerokovania vôbec identifikovaní. Žalovaný uvádzal, že ku dňu 14.02.2013, kedy bola
žalobkyni doručená výpoveď z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta, bolo u žalovaného
voľnélenštátnozamestnaneckémiestoŠ. Q.-9.platovátrieda,vodboreN.X.E.N.K.Ú..Kvalifikačnými
predpokladmi na obsadenie tohto štátnozamestnaneckého miesta bolo vysokoškolské vzdelanie II.
stupňa, a požiadavka odbornej spôsobilosti na verejné obstarávanie podľa zákona o verejnom

obstarávaní, ako aj praktické skúsenosti s realizáciou verejného obstarávania. Keďže žalobkyňa tieto
kvalifikačné predpoklady nespĺňala, nemohlo jej byť ponúknuté toto štátnozamestnanecké miesto.
Žalovaný ďalej uviedol, že v čase doručovania výpovede žalobkyni bolo v jeho organizačnej štruktúre
voľné miesto aj miesto pri výkone práce vo verejnom záujme. Treba podľa žalovaného rozlišovať medzi
štátnozamestnaneckým miestom a miestom pri výkone práce vo verejnom záujme. Výkon štátnej služby

sa spravuje ustanoveniami zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a výkon práce vo verejnom záujme
sa riadi zákonom č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na to, že z dikcie zákona o štátnej službe vyplýva, že ponuková povinnosť služobného úradu
sa viaže len na vhodné štátnozamestnanecké miesto. Nie je zákonnou povinnosťou služobného úradu
ponúkať štátnemu zamestnancovi vykonávajúcemu štátnu službu v štátnozamestnaneckom pomere

akékoľvek voľné miesto, teda v tomto prípade aj miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, ktoré
bolo v čase doručovania výpovede žalobkyni neobsadené. Žalovaný uviedol, že v čase doručovania
výpovede žalobkyni boli na danom odbore dve voľné miesta, a to jedno štátnozamestnanecké miesto
vo funkcii Š. Q. 9. platová trieda a jedno miesto pri výkone práce vo verejnom záujme. Pokiaľ
ide o prerokovanie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne výpoveďou so zástupcami

zamestnancov, žalovaný uviedol, že dňa 14.02.2013 sa uskutočnilo aj mimoriadne stretnutie zástupcov
zamestnancov a zástupcov žalovaného, ktorého účelom bolo prerokovanie možného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou v prípade zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena
mala konkrétne dotknúť. Poverení zástupcovia zamestnancov mali k dispozícii všetky materiály
súvisiace s organizačnou zmenou prebiehajúcou u žalovaného. Podpísaním zápisnice o rokovaní

bez akýchkoľvek výhrad poverení zástupcovia zamestnancov podľa žalovaného dali najavo, že sú
dostatočne informovaní o prejednávaných skutočnostiach, a že s plánovaným postupom žalovaného vo
veci skončenia štátnozamestnaneckých, resp. pracovných pomerov zamestnancov súhlasia.

3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu dôvodná.

V čase dania výpovede žalobkyni žalovaný mal voľné štátnozamestnanecké miesto vo funkcii Š.
Q. - 9. platová trieda v odbore N. X. E. N. K. Ú.. Kvalifikačným predpokladom na obsadenie tohto
štátnozamestnaneckého miesta bolo jednak dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie II. stupňa, ale aj
odborná spôsobilosť na verejné obstarávanie podľa zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní
a praktické skúsenosti v uvedenej oblasti. V tom čase podľa zákona o verejnom obstarávaní medzi

predpoklady na získanie odbornej spôsobilosti patrili a/ bezúhonnosť žiadateľa, b/ vysokoškolské
vzdelanie a štyri roky praxe vo verejnom obstarávaní po ukončení štúdia alebo úplné stredné vzdelanie
a šesť rokov odbornej praxe vo verejnom obstarávaní po ukončení štúdia, c/ účasť na odbornej
príprave, d/ úspešné vykonanie skúšky. Napriek skutočnosti, že podmienka odbornej spôsobilosti bolazákonom č. 95/2013 Z.z. o verejnom obstarávaní zrušená, žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie v čase
doručenia výpovede podmienku odbornej spôsobilosti nespĺňala. K zrušeniu odbornej spôsobilosti došlo
s účinnosťou až od 01.07.2013. Vzhľadom na to súd prvej inštancie uzavrel, že funkcia Š. Q. v 9. platovej

triede na odbore N. X.R. nebola vhodným štátnozamestnaneckým miestom pre žalobkyňu.

4. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný v období
od januára 2013 do apríla 2013 vyhlásil viaceré výberové konania na obsadenie voľných
štátnozamestnaneckých miest, napr. štátny radca v kancelárii ministra - zverejnené od 09.01.2013

(dátum uzávierky 18.01.2013), štátny radca v odbore kontrole a sťažností - zverejnené od 20.02.2013
(dátum uzávierky 01.03.2013), odborný radca v kancelárii štátnej tajomníčky - zverejnené od 22.03.2013
(dátum uzávierky 02.04.2013), radca v kancelárii štátnej tajomníčky - zverejnené od 22.03.2013 (dátum
uzávierky 02.04.2013), samostatný radca v odbore medzinárodného a európskeho práva verejného
- zverejnené od 03.04.2013 (dátum uzávierky 10.04.2013), hlavný štátny radca - osobný úrad -
zverejnenéod18.04.2013(dátumuzávierky26.04.2013),hlavnýštátnyradca-osobnýúrad-zverejnené

od 18.04.2013 (dátum uzávierky 26.04.2013), hlavný štátny radca v odbore legislatívy občianskeho
a obchodného práva - zverejnené od 17.04.2013 (dátum uzávierky 26.04.2013), radca v kancelárii
zástupcu SR pred súdmi EÚ - zverejnené od 22.04.2013 (dátum uzávierky 29.04.2013). Z predložených
oznámení výberu na vyššie uvedené funkcie vyplýva, že sa vyžadovali predovšetkým tieto požiadavky:
vysokoškolské vzdelanie I. stupňa, resp. II. stupňa, pri niektorých postačovalo úplné

stredné vzdelanie, znalosť práce s PC a odborné vedomosti z konkrétne uvedených právnych predpisov
pri tej ktorej pozícii. Žalobkyni v čase doručenia výpovede ako aj v čase plynutia výpovednej doby
nebola ani jedna z vyššie uvedených pozícií ponúknutá a to napriek tomu, že žalobkyňa spĺňala
požadované predpoklady na výkon niektorej z uvedených funkcií. Žalovaný vo vyjadrení z 15.11.2016
uviedol, že vyššie uvedené štátnozamestnanecké miesta neboli žalobkyni ponúknuté, pretože to boli

štátnozamestnanecké miesta, na ktorých už štátni zamestnanci v tom čase vykonávali dočasnú štátnu
službu a teda nejednalo sa o voľné miesta. K tomu súd prvej inštancie uviedol, že uvedené
štátnozamestnanecké miesta žalovaný žalobkyni mohol ponúknuť a to aj vzhľadom na ust. § 47 písm.
b/ zákona o štátnej službe, ktorý terminologicky nerozlišuje štátnozamestnanecké miesto v dočasnej
a stálej štátnej službe. Dočasná služba je obsadzovaná na určitú dobu. Žalovanému podľa súdu prvej

inštancie nič nebránilo, aby žalobkyni ponúkol aj štátnozamestnanecké miesta obsadené v tom čase
štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe, keďže výkon ich práce bol časovo limitovaný do
momentu obsadenia ich miesta zamestnancom v stálej štátnej službe. Služobný úrad mal podľa ust. §
48 ods. 3 zákona o štátnej službe možnosť žalobkyňu trvalo preložiť na voľné štátnozamestnanecké
miesto aj kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby. Z toho je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že

žalovaný si ponukovú povinnosť nesplnil a žalobkyni žiadne štátnozamestnanecké miesto, ktoré mal v
čase výpovede k dispozícii, neponúkol. Žalovaný tak porušil ponukovú povinnosť, ktorá mu vyplývala z
ust. § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe.

5. Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede s príslušným odborovým orgánom v zmysle § 74 Zák.

práce, súd prvej inštancie uviedol, že prerokovanie výpovede odborovým orgánom je hmotnoprávnou
podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Absencia prerokovania
výpovede odborovým orgánom teda spôsobuje neplatnosť výpovede. Účinky splnenia tejto povinnosti
zamestnávateľa nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného
pomeru alebo priložený návrh výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru k žiadosti o

prerokovanie adresovanej príslušnému odborovému orgánu, obsahuje náležitosti výpovede určené ust.
§ 61 ods. 2 Zák. práce, to znamená, že dôvod výpovede musí byť vymedzený tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, keďže tento nemožno dodatočne meniť. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalovaným predložené listiny, a to rozhodnutie o zrušení štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne,
rozhodnutie výboru ZO odborového zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve spravodlivosti

SR zo dňa 12.02.2013 o poverení A.. Z. B. M. C. B. P.. E., zápisnica o prerokovaní organizačných zmien
zo dňa 14.02.2013, 8.30 hod., záznam z mimoriadneho zasadnutia zástupcov ZO odborového zväzu
Justície v Slovenskej republike pri MS SR zo dňa 14.02.2013 o 9.00 hod., jednoznačne nepreukazujú,
aké materiály k prerokovaniu výpovede žalobkyni boli zástupcom zamestnancov predložené. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že výpovede svedkyne Q. vyplynulo, že sa rokovanie

týkalo organizačných a personálnych zmien, ale pri personálnych zmenách konkrétne mená neboli
uvedené. Rovnako aj z výpovede svedkyne C. mal súd prvej inštancie preukázané, že rokovania sa
týkali organizačných a personálnych zmien. Bolo im predložené rozhodnutie ministra, v ktorom boli
uvedené pracovné pozície, ktorých sa organizačná zmena týkala, ale na konkrétne mená si svedkyňanespomenula. V písomnom rozhodnutí mená uvedené neboli a mená im boli predložené až na ústnom
rokovaní. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný v konaní nepreukázal
splnenie povinnosti, ktorá mu vyplýva z ust. § 74 Zák. práce. To spôsobuje neplatnosť predmetnej

výpovede.

6. Pri výpočte náhrady mzdy súd prvej inštancie vychádzal z výpočtu predloženého žalobkyňou ako
aj žalovaným a žalobkyni priznal náhradu funkčného platu v súlade so zákonom o štátnej službe za
príslušné obdobie spolu so zákonným navýšením, ktoré by žalobkyni patril, ak by štátnozamestnanecký

pomer s ňou nebol neplatne skončený. V súvislosti so špecifikáciou funkčného platu v jednotlivých
obdobiach súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo/1945/2002, v zmysle
ktorého ak zistený priemerný zárobok prestane s ohľadom na zmeny, ku ktorým došlo vo vývoji
mzdovej úrovne, odpovedať mzde, ktorú by si zamestnanec zarobil, keby mu zamestnávateľ po
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru umožnil vykonávať prácu v súlade s pracovnou zmluvou,
musí sa zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy vo výške zodpovedajúcej priemernému zárobku, ktorý

by zamestnanec dosiahol, keby mu zamestnávateľ umožnil vykonávať prácu v súlade s pracovnou
zmluvou. V nadväznosti na návrh žalovaného na nepriznanie náhrady funkčného platu presahujúceho
12 mesiacov súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyni bola daná výpoveď tesne v preddôchodkovom
veku (57 rokov), pričom je všeobecne známe, že je extrémne náročné zamestnať sa v tomto veku.
Žalobkyňa sa pokúšala nájsť si zamestnanie, čo preukázala aj listinnými dôkazmi - potvrdeniami o

hľadaní zamestnania. Zároveň bola prihlásená aj v evidencii uchádzačov o zamestnanie, ale ani touto
cestou sa jej nepodarilo zamestnať. V čase od neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
žalovaným žalobkyňa prvých 6 mesiacov poberala podporu v nezamestnanosti - na ktorú jej vzhľadom
na dobu zamestnania vznikol nárok - a to v zákonom určenej sume odvíjajúcej sa od jej posledného
príjmu, konkrétne v sume 705,80 eur mesačne až 729,95 eur mesačne v závislosti od dĺžky konkrétneho

mesiaca. Po uplynutí zákonnej doby poskytovania podpory v nezamestnanosti bola jediným príjmom
žalobkyne dávka pomoci v hmotnej núdzi, ktorá jej bola priznaná s účinnosťou od 01.12.2013 v sume
118,30 eur mesačne a od 01.01.2014 v sume 117,40 eur mesačne. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej
inštancie dospel k záveru, že takýto minimálny príjem nie je dôvodom na limitáciu nároku žalobkyne na
náhradu funkčného platu.

7. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na úroky z omeškania, súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, že žalobkyňa si uplatnila úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej
obchodnoprávnym vzťahom a nie vo výške zodpovedajúcej občianskoprávnym vzťahom. Súd prvej
inštancie žalobkyni priznal úroky z omeškania vo výške zodpovedajúcej občianskoprávnym vzťahom,

keďže ide o občianskoprávny spor. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že
by žalobkyni nemali byť priznané úroky z omeškania, pretože tieto nemajú žiadnu právnu oporu
v platných právnych predpisoch. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že náhrada
mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba
potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti (priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje

žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba procesne dodáva kvalita vykonateľného
práva). Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania
(skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady - teda nevzniká až súdnym
rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote
splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej

pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru platí výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s
plnením peňažného dlhu. Pri rozhodovaní o priznaní úrokov z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný
omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania, na vznik nároku na úroky z omeškania stačí, že zákonom
ustanovená lehota plnenia uplynula. Úroky z omeškania sú vo svojej podstate majetkovou sankciou a

majú veriteľa (zamestnanca) odškodniť za to, že nemohol použiť dlhovanú istinu náhrady mzdy, úžitky,
ktoré na druhej strane mohol za čas omeškania poberať dlžník (zamestnávateľ). S poukazom na tieto
závery súd prvej inštancie priznal žalobkyni popri náhrade mzdy i úroky z omeškania od splatnosti
jednotlivých mesačných náhrad mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

8. Žalobkyňa si okrem náhrady mzdy uplatnila aj nárok na zaplatenie odmien vyplácaných v decembri vo
výške500,-eur,atozarokydecember2014,december2015,december2016,spoluvovýške1500,-eur.
Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že na vyplatenie odmeny neexistuje právny nárok, keďže zákono štátnej službe v zmysle § 99 ods. 1 dáva iba možnosť poskytnúť odmenu štátnemu zamestnancovi,
nejde teda o povinnosť zamestnávateľa. Vzhľadom na to súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol.

9. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti odstupného vo výške 3.840,- eur a vyplatenej časti
nevyčerpanej dovolenky v sume 117,75 eur. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že zo mzdového
listu č. XXXXXX vyplýva, že žalobkyni bolo vyplatené odstupné vo výške 3.840,- eur a náhrada za
nevyčerpanú dovolenku vo výške 117,75 eur. Okrem toho, ak by žalobkyni nebola daná výpoveď, nárok
na odstupné a náhradu nevyplatenej dovolenky by jej nevznikol.

10. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené v ods. 1 odôvodnenia tohto
rozsudku a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. V súvislosti s výrokom
o náhrade trov konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa mala úspech v časti náhrady mzdy vo
výške 43.215,25 eur, čo zodpovedá 88,79 % a žalovaný v časti 5.457,75 eur, čo zodpovedá 11,21 %.
Žalobkyňa bola v spore úspešná v pomere 77,58 % (88,79 % - 11,21 %).

11. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorými bolo žalobe
vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby
ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v odvolaní uviedol, že sa
nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nesplnil ponukovú povinnosť, ktorá mu vyplývala z

ust. § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe. Žiadne zo štátnozamestnaneckých miest, na obsadenie
ktorých bol vyhlásený výber, nebolo v čase doručenia výpovede žalobkyni voľné. Štátnozamestnanecké
miesta, na ktorých vykonávajú štátnu službu štátni zamestnanci v dočasnej štátnej službe, nepatria do
ponukovej povinnosti služobného úradu, keďže nie sú voľnými štátnozamestnaneckými miestami. V
tejto súvislosti žalovaný poukázal na dôvodovú správu k zákonu o štátnej službe, podľa ktorej za voľné

štátnozamestnanecké miesto treba považovať miesto, na ktorom nik nevykonáva štátnu službu (napr.
ak sa vytvorilo nové štátnozamestnanecké miesto alebo ak sa skončil štátnozamestnanecký pomer
štátneho zamestnanca bez zrušenia konkrétneho štátnozamestnaneckého miesta). Z toho je podľa
žalovaného zrejmé, že štátnozamestnanecké miesto, na ktorom štátny zamestnanec vykonáva dočasnú
štátnu službu, nie je voľným, teda nemôže byť vhodným štátnozamestnaneckým miestom na účely

skúmania splnenia ponukovej povinnosti služobného úradu. K možnosti žalovaného žalobkyňu trvalo
preložiť na voľné štátnozamestnanecké miesto kedykoľvek počas plynutia výpovednej doby žalovaný v
odvolaní uviedol, že aj v prípade, ak by disponoval voľným a vhodným štátnozamestnaneckým miestom
v čase plynutia výpovednej doby, ust. § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe dáva služobnému úradu len
možnosť, nie povinnosť, trvalo preložiť zamestnanca na voľné štátnozamestnanecké miesto aj počas

plynutia výpovednej doby. Zamestnancovi preto nevzniká právo na takého preloženie, keďže toto závisí
len na uvážení zamestnávateľa a nie je súčasťou jeho ponukovej povinnosti. Okrem toho, splnenie
ponukovejpovinnosti súdskúmapodľastavuvčasevýpovede.Pokiaľideosplneniepovinnostivýpoveď
vopred prerokovať s odborovým orgánom, žalovaný v odvolaní uviedol, že svedecké výpovede a listinné
dôkazy preukazujú, že zástupcovia zamestnancov boli oboznámení s výpovedným dôvodom a tiež

vedeli mená konkrétnych štátnych zamestnancov, ktorých výpovede budú prerokované. V tejto súvislosti
žalovaný poukázal na Záznam z mimoriadneho zasadnutia zástupcov ZO odborového zväzu justície v
SR pre MS SR, ktoré sa konalo dňa 14.02.2013 o 9.00 hod. Tento záznam podľa žalovaného obsahuje
informáciu o tom, že v súlade s § 120 zákona o štátnej službe a s § 74 Zák. práce žalovaný prerokoval
s uvedeným odborovým orgánom výpoveď danú žalobkyni a že jej štátnozamestnanecký pomer sa

skončí na základe výpovede podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe, a to z dôvodu zrušenia jej
štátnozamestnaneckého miesta od 15.02.2013. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že povinnosť
vopred prerokovať výpoveď odborovým orgánom považoval za splnenú aj odvolací súd vo veci sp. zn.
24Cpr/6/2013, pričom ide o konanie, v ktorom je žalobkyňou bývalá kolegyňa žalobkyne v prejednávanej
veci,ktorádostalavýpoveďzdôvodurovnakejorganizačnejzmeny.Žalovanývytkolsúduprvejinštancie,

že neprihliadol na svedecké výpovede svedkov S. E., Z. Z. B. G. K.. Okrem toho, svedkyňa Z. Q.,
na ktorej svedeckú výpoveď súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, ani
nebola osobne prítomná na prerokovaní organizačnej zmeny dňa 14.02.2013, kde bolo povereným
zástupcom zamestnancov oznámené, ktorí konkrétni zamestnanci dostanú výpoveď. Svedkyňa M.
C. vypovedala, že na ústnom rokovaní už zástupcovia zamestnancov mali vedomosť o tom, ktorých

konkrétnych zamestnancov sa budú výpovede týkať. Aj svedok Z. Z. vypovedal, že o každej jednej
výpovedi bola vyhotovená samostatná zápisnica. V súvislosti s prerokovaním výpovede príslušným
odborovým orgánom žalovaný poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 21/2009,
5 Cdo 140/2010, 5 Cdo 140/2010, 5 M Cdo 17/2008. Pokiaľ ide o výrok o náhrade mzdy žalovaný vodvolaní namietol, že súd prvej inštancie pri posudzovaní jeho žiadosti o zníženie náhrady mzdy nevzal
do úvahy všetky relevantné skutočnosti a tiež poukázal na to, že priznanie úrokov z omeškania v prípade
náhrady funkčného platu nemá žiadnu zákonnú oporu.

12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutých výrokoch potvrdil.

13. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal

odvolaním napadnuté vyhovujúce výroky rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez
nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

14. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že predmetná výpoveď je neplatná z dvoch dôvodov a to 1/ z
dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti a 2/ z dôvodu, že výpoveď nebola riadne vopred prerokovaná
príslušným odborovým orgánom.

15. Pokiaľ ide o splnenie ponukovej povinnosti, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odvolacou
argumentáciou žalovaného, ktorá je uvedená v ods. 11. Odvolací súd sa predovšetkým stotožňuje
s názorom žalovaného (ktorý podporuje aj znenie dôvodovej správy k zákonu č. 400/2009 o štátnej
službe), že štátnozamestnanecké miesta, na ktorých vykonávajú štátnu službu zamestnanci v dočasnej

štátnej službe, nemožno považovať za voľné miesta a ponuková povinnosť služobného úradu sa teda
na ne nevzťahuje. V zmysle dôvodovej správy je totiž voľným štátnozamestnaneckým miestom miesto,
na ktorom nikto nevykonáva štátnu službu. Odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom žalovaného, že
ust. § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe v znení platnom ku dňu dania výpovede nezakladá povinnosť
služobného úradu počas výpovednej doby trvalo preložiť štátneho zamestnanca, ktorému bola daná

výpoveď podľa § 47 písm. a/ až f/. Trvalé preloženie zamestnanca počas výpovednej doby je v ust. § 48
ods. 3 zák. č. 400/2009 Z.z. upravené iba ako možnosť (viď výraz „možno“ použitý v tomto ustanovení).
Je teda na úvahe služobného úradu, či túto možnosť využije alebo nie. Súd prvej inštancie tiež nevzal
do úvahy, že ponuková povinnosť zamestnávateľa musí byť logicky splnená ku dňu dania výpovede.
Žiadny právny význam preto nemôžu mať výberové konania, ktoré boli zverejnené až po tom, ako bola

žalobkyni doručená predmetná výpoveď, t. j. po 14.02.2013.

16. Pokiaľ ide o prerokovanie výpovede príslušným odborovým orgánom v zmysle § 74 Zák. práce,
ZO odborového zväzu justície v SR pri MS SR rozhodnutím z 12.02.2013 poverila predsedu ZO P..
S. E. a členov výboru ZO A.. Z. Z. B. C.. M. C. prerokovaním výpovedí so zamestnávateľom (č. l.

43). Tento postup odborového orgánu bol v súlade s Výkladom 1/2013 Stanov Odborového zväzu
Justície v SR, ktorý vypracovala rozhodcovská komisia (viď č. l. 169). Dňa 14.02.2013 o 9.00 hod. sa
konalo mimoriadne zasadnutie zástupcov ZO odborového zväzu justície v SR pri MS SR, ktorého sa
za Ministerstvo spravodlivosti zúčastnili Ľ. N. B. K. M. a za uvedený odborový orgán A.. Z. Z. B. C.. M.
C.. Z tohto mimoriadneho zasadnutia bol vyhotovený Záznam (č. l. 46). V ňom sa uvádza: „V súlade

s § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a § 74 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v
platnom znení prerokoval zamestnávateľ, ktorým je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
zástupcami Základnej organizácie odborového zväzu Justície v Slovenskej republike pri Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru pani A.. Ľ. S., Š. Q. N.
X. X. - X. L. S. S. B. M. K. L. S.. Štátnozamestnanecký pomer menovanej sa skončí na základe výpovede

podľa § 47 písm. b/ zákona o štátnej službe z dôvodu zrušenia jej štátnozamestnaneckého miesta od
15. februára, a to jej uplynutím dňom 30. apríla 2013.“ Člen odborového orgánu Z. Z. vypovedal na
pojednávaní dňa 25.11.2013 okrem iného, že „samotné prerokovanie bolo u vedúcej služobného úradu,
najprv organizačná zmena, potom výpovede, zápisnica o každej výpovedi bola samostatne.“ Svedkyňa
M. C. na tom istom pojednávaní okrem iného uviedla „boli predložené rozhodnutia ministra, tam boli

uvedené pracovné pozície, ktorých sa má organizačná zmena týkať, nespomínam si, že by tam boli
konkrétne mená. V písomných rozhodnutiach mená uvedené neboli, avšak už na ústnom rokovaní
nám mená predložené boli. Ako som uviedla, konkrétne mená, ktorých zamestnancov sa výpovede
týkajú, sme sa dozvedeli na ústnom prerokovaní.“ Odvolací súd je na rozdiel od súdu prvej inštancie
toho názoru, že týmito dôkazmi bolo celkom jednoznačne preukázané, že výpoveď daná žalobkyni bola

vopred individuálne prerokovaná s príslušným odborovým orgánom v súlade s § 74 Zák. práce, v spojení
s § 120 zákona o štátnej službe.17. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bola určená
neplatnosť predmetnej výpovede (výrok I.), nie je vecne správny. Preto nemôže byť napadnutý rozsudok
vecne správny ani v súvisiacich výrokoch, ktorými bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu funkčného platu a úroky z omeškania (výroky II., III.). Preto odvolací súd v zmysle § 389 ods.
1 písm. c/ C.s.p. zrušil tieto napadnuté výroku rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 391 ods. 1 C.s.p.
vecvtomtorozsahuvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.VzhľadomnazrušenievýrokovI.,II.,III.
napadnutého rozsudku musel odvolací súd zrušiť aj výrok V., ktorým súd prvej inštancie žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 77,58 % a aj v tejto časti vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

18. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti náhrady mzdy vo výške
5.457,75 eur a v časti rozdielu medzi uplatnenými a priznanými úrokami z omeškania (výrok IV.), nebol
napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

19. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).